POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Prišiel piatok a s ním aj narodeniny Severusa Snapea. Lily sa zobudila na nepríjemné slnečné lúče, ktoré jej pomedzi zatiahnuté závesy svietili rovno do tváre, zamotaná v prikrývke. Lenivo si pretrela tvár dlaňami a zakňučala. Po vzhliadnutí času, ktorý ukazovali hodiny na nočnom stolíku, sa jej oči rozšírili nepríjemným prekvapením. Snažila sa vyliezť čo najrýchlejšie z postele a rozhadzovala rukami snažiac sa čo najrýchlejšie zbaviť červenej hrubej látky okolo svojho tela, vyskočila z postele a natiahla sa na zemi. Nateraz už prebratá nie len šokom ale aj pádom a následným blízkym stretnutím s tvrdou podlahou, vrazila do kúpeľne, aby si dopriala rýchlu sprchu a utekala na raňajky, ktoré pravdepodobne aj tak nestihne. Oblečená vletela do klubovne s topánkami v ruke, ktoré sa snažila za behu obuť a prútikom, ktorý držala v zuboch. Plachtiac chodbami hradu sa nakoniec pred Veľkú sieň dostala vo chvíli, keď z nej vychádzal dnešný oslávenec v sprievode Slizolinčanov.

„Dobré ráno.“ Vypadlo z nej náhlivo. Severus sa uškrnul. Niekto, očividne, po prvý krát zaspal.

„Dobré ráno aj tebe.“ Odpovedal už len vzďaľujúcemu  sa chrbtu a tlmene sa zasmial. Je naozaj nepríjemné zaspať a byť hladný ako trojhlavý pes. Lily padla medzi skupinku Záškodníkov a stojac im za chrbtom, prijala od Siriusa už studenú kávu, ktorá ju čakala. Hrkla ju do seba akoby pohárik lacného alkoholu v treťotriednej putike a s poďakovaním buchla hrnček o stôl. Nevšímajúc si prekvapením vyvalené oči svojich Chrabromilských kamarátov a pokračovala v rannom joggingu, tentoraz do učebne Dejín mágie. Spokojná, že vstúpila do každej miestnosti, ktorej návštevu chcela pred vyučovaním stihnúť, zaujala miesto vedľa Severusa. Ten sa na ňu uškrnul a s nádychom otvoril ústa, akoby jej chcel začať niečo rozprávať. To mu ale prerušil profesor Bins, ktorý priplachtil, či skôr priletel, na hodinu, už tradične, cez tabuľu. Oči zadýchanej študentky sa od nehmotného profesora histórie čarodejníckeho sveta zastavili na malej škatuľke pri tabuli a pokrútila hlavou, nakoľko doteraz nepochopila načo je v učebni prítomná krieda, ktorú aj tak profesor, ktorý si asi nevšimol, že zomrel, nie je schopný použiť. Ale kto vie? Ak mu vlastná smrť nedokázala nezabrániť vyučovať, možno by mu ani jeho ektoplazmatická forma nebola schopná nezabrániť použiť, v prípade potreby, stále prítomnú kriedu. Lily si poznámky nepísala. Počúvala, to áno, ale nepovažovala sa za Dominikánskeho mnícha, aby prepisovala knihy. Aj tak im tento, apatiu vzbudzujúci, duch zadá esej z preberanej látky. To teda znamená, že teraz by písala až by jej ruka odpadla, aby si následne to isté prečítala v knihe a znova to isté napísala ako prácu, ktorú musí odovzdať. Na niečo také si svoje zápästie až moc cení. Používa ho aj na správne prevedenie kúziel a nemusí trpieť pravidelne zápalom šliach. Ten spred prázdnin jej bohato stačil. Ak by sa dozvedela, že niekto zháňa námet na výskum, posadila by ho, namiesto seba, na hodinu dejín. Veľmi by ju zaujímalo, čo privádza všetky okolo sediacich k stavu úplného vyčerpania, nasledovaného hlbokým spánkom. Vzhľadom na to, že je január by bola ochotná priznať, že sa jedná o záhadný druh hibernácie. Dôvodov by mohlo byť hneď niekoľko. Možno jeho forma vyžaduje odčerpávanie energie od okolitých živých organizmov, aby si zabezpečila energiu pre vlastnú potrebu tejto divnej existencie. Alebo, že by vplyv ektoplazmy v malom priestore odčerpával energiu od prítomných ľudí? Kto vie, či aj ako profesor s hmotným telom privádzal študentov do takéhoto stavu? Jeho prapodivný, hlavne nudný a ťahavý, hlas spôsobuje, že aj krvavé udalosti vojen spred niekoľkých storočí vyznejú akoby záznamy o počasí. Prelomové by bolo zistenie, čo by sa asi stalo, keby ho posielali ako vyjednávača na miesto, kde sa zabáva samotný Voldemort so svojimi smrťožrútmi. Na všeobecnú radosť konečne zazvonilo a ona si opísala aspoň názov dnes preberanej témy, keď nebola, na počudovanie, schopná počúvať. Od Chrabromilčanov si už neraz vyslúžila zvláštne ocenenie za to, že doposiaľ nezaspala. Brali to ako neuveriteľne veľkú vnútornú silu, alebo ako účinok neuveriteľne silnej rannej kávy, na ktorú oni také šťastie doposiaľ nemali. Je otázne, či sa to dá považovať za šťastie alebo smolu. Ak by mali šťastie, nepospali by si. Za to by aspoň jeden krát počuli výklad preberanej témy, čo by im mohlo na skúšky pomôcť.

„Lily. Počúvaš ma vôbec?“ započula Severusov hlas po svojom boku. Oslovená študentka potriasla hlavou a vyvalila oči, keď si uvedomila, že už nie je v učebni dejín ale stojí pred úplne inou triedou.

„Eh.“ Vypadlo z nej a nevinne sa zazubila na svojho priateľa. Ten iba pretočil očami a vrazil jej bozk na líce, keďže aj on sa musel ponáhľať na vyučovanie, ktoré nemali spolu. Lily jemne kývla zápästím za jeho vzďaľujúcou sa postavou a usadila sa v učebni vedľa Remusa. Za to, že jej transfigurácia ubehla ako voda bola nesmierne vďačná. Už len obed a Zázračné tvory.

„Pôjdeme poobede k jazeru?“ spýtal sa jej frustrovane Severus, keď sa stretli pred Veľkou sieňou. Vedel, že má toho veľa ale mrzelo ho, že si na jeho narodeniny doposiaľ nespomenula. Obvykle mu gratulovala ešte pred raňajkami, ktoré dnes akosi nestihla.

„Môžeme.“ Odpovedala mu náhlivo. Vedela na čo myslí a nechcela sa prezradiť. Severus jej smutne prikývol a odišiel k Slizolinčanom už sediacim vo vnútri. Lily bola už taká hladná, že obed do seba doslova nahádzala a vybrala sa na poslednú hodinu, po ktorej bude tráviť čas so Severusom. Dnes, aj keď je piatok, cvičiť nebudú. Celú svoju pozornosť a čas venuje jednému, pre ňu nesmierne dôležitému, čarodejníkovi a Merlin ochraňuj toho blázna, ktorý by mal tú drzosť ich rušiť. Dúfala, že bude spokojný, vyčerpala sa pri tom kameni skoro do stavu kolapsu, ale stálo to za to. Hodiny Zázračných tvorov mali našťastie s Bifľomorom, čiže s Jane, ktorá sa veľmi intenzívne ale aj zbytočne snažila z Lily vytiahnuť informáciu, aký dar má pre Severusa pripravený. Lily sa smiala nad jej, do očí bijúcou, taktikov a odmietla jej odpovedať. Po hodine venovanej Klabertom, čo je tvor pripomínajúci kríženca žaby s opicou, sa Lily spokojne pobrala do Chrabromilskej veže.

Tvor to je nesmierne zaujímavý. Žije prevažne na stromoch a pochádza z Južnej Ameriky, ale rozšíril sa postupne do celého sveta. Jeho telo je bez srsti a koža má zelenofialovú farbu, na rukách a nohách má plávacie blany a dlhé ohybné končatiny mu umožňujú hojdať sa v konároch stromov podobne ako orangutanom. Na hlave má krátke rožky a v širokých ústach, ktoré vyzerajú akoby sa neustále šibalsky uškŕňali, majú množstvo malých ostrých zubov. Klaberty sa väčšinou živia vtákmi a jaštericami. Najvýraznejšou ich charakteristickou črtou je veľký pľuzgier v strede čela, ktorý je jasnočervený a svetielkuje, keď cítia nebezpečenstvo. Mnoho storočí mali čarodejníci v záhradách tieto tvory aby ich zavčasu varovali pred blížiacimi sa muklami. Medzinárodná čarodejnícka konfederácia však zaviedla vysoké pokuty, vďaka ktorým tento zvyk zanikol. Za tmy bol totiž pohľad na strom plný svetielkujúcich pľuzgierov síce pekný, ale priťahoval priveľa zvedavých muklov, čudujúcich sa, prečo majú susedia na stromoch vianočnú výzdobu ešte aj v júli. 

V izbe zo seba zhodila tašku, ktorú nechala ledabolo položenú vedľa svojej postele a išla sa poumývať a prezliecť. Z kúpeľne sa vrátila do svojej izby aby z nočného stolíka vybrala zabalený dar, prehodila cez seba teplý plášť a vybrala sa von. Tešila sa a to veľmi. Konečne piatok a celé poobedie strávi so Severusom bez toho, aby si spoločne čítali, písali alebo po sebe vrhali kliadby. To na Rokfortské pomery značí netradične strávené poobedie. Neraz jej ale nabehli zimomriavky kvôli možnosti, že jemu sa ten dar nebude páčiť alebo ho bude považovať za natoľko sentimentálny, že jej pripomenie, že nie je Bifľomorčan. To by ju viac ako len mrzelo. Vo vstupnej hale na seba vrhla hneď niekoľko zahrievacích kúzel a vyšla na zasnežené nádvorie. Dnes, akoby sa aj počasie rozhodlo spolupracovať, je prekrásny deň. Mrzne, to áno, ale je slnečno a okolitý sneh vytvára priam rozprávkový dojem. Zakázaný les razom pôsobí ako miesto, ktoré by ste navštívili viac ako len radi. Spokojná Chrabromilčanka vykročila smerom k jazeru a pod nohami jej vŕzgal sneh siahajúci až nad jej členky. Kráčala pomaly počúvajúc ten upokojujúci praskavý zvuk pod jej topánkami a vydychovala pri tom ústami teplý vzduch meniaci sa mrazom na paru. Jej pohľad smeroval k dubu pri jazere. Obrovský strom, nateraz bez listov je prikrytý snehom a Čierne jazero pôsobí akoby bolo naplnené striebrom, nie vodou. Keď prišla až k brehu zamrznutého jazera, obzrela sa okolo seba. Les, nateraz pokojný, je akoby prikrytý bielym perím ako aj tráva a okolité kríky. Hrad vyzerá ako z muklovskej rozprávky o princeznách a jediné, čo nie je snehom poznačené, je Zúrivá vŕba, ktorej konáre sa lenivo hýbu v bezvetrí. Pozorujúc v spokojnom zasnení svoje okolie, pocítila ako ju zozadu objali nežné ruky okolo jej ramien. Usmiala sa, podvedome položila svoju pravú dlaň na skrížené ruky jej priateľa na svojej hrudi a oprela sa chrbtom o Severusa so spokojným výdychom. Pokožku pri jej spánkoch zahrial teplý dych sprevádzajúci nežný bozk a ona sa zrazu cítila akoby v inom svete. Vo svete, kde ich život nie je riadení fakultnou príslušnosťou, ani pôvodom, dokonca ani vojnou, ktorá už niekoľko rokov sužuje čarodejnícky svet. Nateraz mala pocit, že na celom svete sú iba oni dva a nikto a nič ich od seba neodlúči. Pomaly sa pootočila aby pozrela do tmavých očí, nateraz takých hlbokých a teplých ako už dlho nezazrela. V ich hĺbkach videla nehu a lásku, ktorú k nej cíti a mala pocit, že aj on je teraz šťastný. Jeho ruka sa jemne dotkla jej líca a keď sa jej oči, pocítenou nehou, privreli pobozkal svoje dievča, krátkym bozkom, ktorý ale v sebe skrýval všetku lásku, ktorú cítil vo svojom srdci. Lily si spokojne oprela ľavé líce o jeho hruď počúvajúc tlkot jeho srdca. Ovinula ju jeho pravá ruka, zatiaľ čo chytil do svojej ľavej dlane jej pravú ruku, pritisol si ju k perám aby ju nežne pobozkal a pridržiaval ju jemne zovretú pri svojej kľúčnej kosti. Nevedela koľko takto stáli ale tlkot jeho srdca ju priviedol späť do reality a teda, že je najvyšší čas, odovzdať mu darček.   

„Severus, ja som dnes na teba nezabudla.“ Prerušila ticho svojim spokojným jemným hlasom. Mladík sa zoširoka usmial, čo síce v jeho objatí nemohla vidieť, ale podvedome to cítila.

„A mám pre teba niečo.“ Pokračovala a pomaly opustila jeho hrejivé objatie. Severus sa tváril čo najpokojnejšie, ale bol nadmieru zvedavý čo si pre neho pripravila.

„Snáď sa ti to bude páčiť.“ Zadúfala si, vytiahla z vnútorného vrecka plášťa malú drevenú škatuľku a podávajúc ju oboma rukami svojmu priateľovi sa nervózne usmiala. Severus otvoril ozdobenú krabičku a uvidel v nej dva rovnaké prívesky z veľmi zaujímavého kameňa. Tvarom mu pripomínali zub nemalého predátora.

„Na toto som potrebovala tvoju krv.“ Priznala mu so širokým úsmevom, keď si prezeral jeden z nich položený na svojej dlani.

„Sú prekrásne.“ Ocenil zamyslene jej prácu. Lily sa musela ovládnuť aby od radosti nevykríkla a pocítila vo svojej hrudi hrdosť na svoju vlastnú prácu.  

„Ak som to nezbabrala, mali by fungovať. To však overiť bez teba neviem.“ Priznala sa so smiechom. Severus odtrhol pohľad od zvláštneho prívesku a pozrel sa zaujato do tváre svojej priateľky.

„Ako fungujú?“ zaujímal sa.  

„Sú nasiaknuté našou krvou. Takže ak ich budeme obaja držať v ruke a myslieť na seba, mal by si cítiť tlkot môjho srdca a ja zasa tvojho.“ Priznala mu. Severus sa zatváril fascinovane.

„Ako si to spravila?“ spýtal sa jej nadšene. To je veľmi nezvyčajné a v duchu si vynadal za svoj, do neba volajúci, sentiment. On tu Wallisovú asi zaškrtí. Ak to takto pôjde ďalej, tak po VČÚ bude pomáhať Hagridovi kŕmiť osirelé Triskochvosté škroty. V duchu pokrútil hlavou a aj napriek vnútornému vynadaniu si, sa zoširoka usmial na svoje dievča. Nemohol inak.

„Stará mágia.“ Mrkla na neho. Tú knihu jej požičal on počas prázdnin.

„Tak ich poďme vyskúšať.“ Vyzval ju a nasadil si prívesok. Lily nadšene nasledovala jeho príklad, siahla po tom svojom a nasadila si ho. S privretými viečkami myslela na muža stojaceho vedľa nej, držiac vo svojej pravej ruke kameň a zovretú päsť opierala o svoju hruď. V dlani sa jej prívesok jemne zahrial a ona cítila vo vnútri toho kameňa biť srdce. Bol to pocit akoby mala ruku priloženú na hrudi po ťažkej námahe.

„Pre Morganu, ono to funguje.“ Šepla si napoly prekvapene napoly spokojne.

„A to dokonale.“ Odpovedal jej s úsmevom. Jeho radosť mu však narušili iné myšlienky. A to konkrétne na jej narodeniny, ktoré sú o tri týždne. Plánoval jej dať knihu. Ale v porovnaní s týmto sa mu do zdalo fádne a trápne. Mal by sa asi hlboko zamyslieť ale nie teraz. Nateraz svoju pozornosť plne venuje svojej priateľke. Odchytí si dievčatá. Oni majú vo zvyku sa medzi sebou zverovať o tom, po čom túžia. Držiac svoju priateľku za ruku, kráčali ticho okolo jazera po cestičke, ktorú vybehala táto šialená čarodejnica, bez toho aby sa zhovárali. Oni nepotrebovali rozprávať. Spoločné roky ich naučili rozumieť si aj bez, nateraz zbytočných, slov. Často, keď boli spolu nerozprávali a užívali si ticho, ktoré nikdy nebolo trápne. Severus bol nekonečne šťastný. Mal najkrajšie dievča, ktoré kedy videl. No nebola len výnimočne krásna. Mala nekonečne dobré srdce, také jemné, také silné a celé patrilo iba jemu. Bál sa, že ju stratí. Nejako však chápal, že tento pocit ku každému vzťahu patrí. Ona mu však každý deň dávala najavo, že o priazeň iného muža nestojí. Miluje svojich priateľov, má rada ich blízkosť. Neraz v klubovni bezcieľne chodil hore dolu a zožieral sa predstavou, čo robí vo veži a kto ju práve objíma. Objatie, ktoré videl neraz a neraz bol na hrane aby nevytiahol prútik a názorne všetkým neukázal, čo všetko jeho Sectosempra dokáže. Ani jedno však nebolo také, ako keď spočinie v jeho náručí. Nikto iný nikdy necítil jej jemné pery, nikto necítil jej dych naplnený blahom na svojom krku. Iba jemu to bolo dopriate, iba on mal právo nazývať ju, jeho Lily.

„Milujem ťa.“ Šepol jej medzi bozkami pred Chrabromilskou klubovňou, ignorujúc pobúrené prskanie obrazu Tučnej pani. Lily sa na neho rozžiarene usmiala predtým ako vpadla dnu do klubovne levou a on zasnene kráčal do tej jeho. V tú noc Lily zaspávala s pocitom blaženosti, držiac v ruke prívesok a cítiac tak srdce jej milovaného Slizolinčana.

„Alice, Jane.“ Oslovil Severus šeptom, s výrazom sprisahania, v knižnici blízke kamarátky jeho milovanej levice. Čakali v tichosti na ostatných, aby si ako každú nedeľu robili spoločne úlohy. Dievčatá na neho pozreli s nadvihnutým obočím a čakali, čo od nich chce.  

„Neviete, čo by Lily potešilo k narodeninám?“ spýtal sa ich rovnako potichu a zatváril sa bezradne. Dievčatá na seba pozreli s úškrnom a obrátili nateraz už zamyslené pohľady na tohto bezradného hada.

„Skús tiež nejaký šperk.“ Nadhodila Alice a Jane jej tento nápad so žiarivými očami odkývala.

„Ten už dostala na Vianoce.“ Pripomenul im. Všetci vedeli, že dostala prsteň. To, že patril jeho matke a predtým v ženám v jeho rodine nevedeli. Dievčatá si povzdychli, naozaj to nebude mesiac po Vianociach vhodné.

„Okrem toho už má prsteň a tri prívesky, z toho nosí dva.“ Pripomenul im, že ďalšie podobné veci, by boli už priveľa. Dievčatá sa zatvárili rovnako bezradne ako Severus a v tvárach sa im zračilo hlboké zamyslenie.

„Nejaká kniha?“ nadhodila Jane. Severus zasyčal a prevrátil očami. Pochopila, že je to v porovnaní s tým, čo dostal on nepostačujúce. Chcelo by to niečo, čo jej ho zakaždým pripomenie a toho žiadna kniha, aj keď vzácna alebo drahá, nebude schopná.  

„Niečo z nej vytiahnite, dobre?“ povedal im tlmene, keď sa začali zbiehať aj chalani. Dievčatá mu prikývli a so sprisahaneckým úškrnom na neho mrkli ľavým okom.

„Pokúsime sa.“ Šepla Alice a práve v čas, lebo do knižnice vošla už aj Lily.

„Regulus a Remus?“ spýtala sa Lily stojac pri stole, keď videla ich miesta prázdne.

„Regulus išiel do soviarne a Remus nevieme kde je.“ Povedala Jane s ľahkým úsmevom pozerajúc na svoju kamarátku.

„Už ste začali?“ ozval sa hlas druhého spomínaného mladíka.

„Ahoj Rem, ešte nie.“ Pozdravil ho Severus. Bolo až pozoruhodné ako si na prítomnosť tohto vlkolaka zvykol. Ak bol spln a on nebol v stave prísť, normálne mu chýbal. Remus si tiež nemohol pomôcť a po čase si všimol isté Slizolinské kvality, ktoré inak nemal možnosť postrehnúť. Obaja Slizolinčania si všímali detaily a mali až obdivuhodnú sebakontrolu. Všimol si aj isté, menej príjemné vlastnosti. Obaja vedeli vycítiť slabé miesto a neváhali ho využiť. Takto nejedného študenta, ktorý im liezol na nervy, nie lenže urazili ale doslova obrali o reč.

„Zdravím.“ Pozdravil sa Regulus a pobozkal Jane na líce. Lily sa spokojne usadila vedľa Severusa a blažene sa uškŕňala keď ju vtiahol do objatia a pobozkal ju na líce.   

„Že si sa aj unúval.“ Rypol si Severus do mladšieho hada.

„Ty sa nemáš čo ozývať.“ Pripomenul mu. On s Lily si zvykli meškať pomerne často.

„Začneme?“ spýtal sa smejúci sa Hanrich. Pohľad na láskou pobláznených priateľov bol pre neho až priveľmi komický. Bolo badať, že nech je človek akokoľvek inteligentný, láska z neho robí magora.

„Najvyšší čas.“ Prikývla Lily a začala si vyťahovať z tašky všetko potrebné na vypracovanie úloh.

Keď po nekonečnom čase zodvihla pohľad naplnený blaženosťou spôsobenú pocitom, že práve dokončila prácu z dejín, si všimla ako Remus zúfalo pozerá na svoj pergamen. Bola to nesmierne dlhá a nudná práca o povstaní Horských trollov a vojne medzi nimi. Boli taký tupí, že bojovali proti sebe. Akosi zabudli, proti komu vlastne povstali. Zato aspoň tá práca z aritmancie, ktorú spravila ako prvú bola zaujímavá.

Vstala a obišla stôl, zastavila sa za pravým ramenom zúfalého vlkolaka a v miernom predkole sa začítala do jeho práce. Hlavou jej preblysla otázka ako je možné, že pri výklade takýchto krvavých a drastických udalostí, študenti upadajú do pokojného spánku. Nateraz aspoň vie, odkiaľ školník chodí na inšpiráciu pre ideálne tresty pre študentov, ktorí porušujú niektorý zo školských predpisov. Severus si všimol ako sa jej ruka jemne dotkla chrbta lykantropa ale nepovedal nič. S úlohami pomáhala často a to bol vlastne zmysel ich spoločných nedeľných stretnutí. Merlin vie, že vždy žiarli ale drží sa. Dlhuje jej to. Na druhú stranu je hrdý na to, že má takú inteligentnú priateľku.

„Och Rem, to nie je dobre.“ Krútila hlavou. A to bola ešte jemná. Bolo to otrasné a celé úplne nepravdivé.

„Pomôžeš mi prosím ťa?“ spýtal sa jej a zúfalo zakňučal. Lily si prisunula stoličku, držiac ju za chrbtovú opierku, k nemu a priniesla z police inú knihu. Otvorila ju na strane o ligurčekoch a uhladila pokrčenú stranu.

„Toto si prečítaj, potom prídem.“ Šepla mu. Zvykli sa tak zhovárať. V knižnici neboli len oni a bolo neslušné rušiť okolie pri písaní prác. Lily sa vrátila na svoje miesto vedľa Severusa. Ten sa na ňu jemne usmial a ona pocítila úľavu. Vždy jej odľahlo. Mala v živej pamäti scénku na Slugyho plese. Videla na ňom, že žiarli aj naďalej. Už sa ale dokáže kontrolovať a to ju uspokojovalo.

Zatiaľ, čo Remus číta kapitolu, ona si pobalila veci, ktoré už potrebovať určite nebude. Ešte ju čaká astrológia a tento krát to nie je práca o hviezdach a súhvezdiach. Musí rysovať a to nepatrilo medzi jej obľúbené činnosti, keďže to zaberá hromadu času a veľmi ľahko sa môže zmýliť.

„Hotovo.“ Ozval sa po krátkom čase Remus.

„Výborne a teraz si prečítaj svoju prácu a pochopíš, prečo je zle.“ Pobádala ho Lily zatiaľ čo sa hrabala sa v blízkej polici. Keď našla potrebnú knihu z astrológie a pripravila nemalý pergamen, vykročila späť k zúfalému Chrabromilčanovi a sadla si na pripravenú stoličku.

„Našiel si si chyby?“ spýtala sa ho a prehodila si zablúdený prameň vlasov na svoj chrbát, aby si mohla prečítať počiatočný pokus o opravu chybných informácii.

„Dúfam, že všetky.“ Priznal sa a zahryzol si do pery zatiaľ čo preškrtával ďalšiu vetu. Lily vstala, položila mu ruku na rameno, ktoré upokojujúco stisla a priniesla ešte jednu prastarú knihu. Nebola až taká stará, bola však natoľko opotrebovaná, že pôsobila dojmom akoby sa ju niekto pokúsil zjesť a to neraz.

„Tu nájdeš viac o tom elixíre, ak nebudeš niečomu rozumieť, opýtaj sa.“ Podávala mu knihu a odišla sa medzičasom trápiť s mapou. Ešteže Mark bol vždy viac ako ochotný pomôcť. Tak ako Severusa bavili elixíry on bol v rysovaní vo svojom živle. A Remusovi to tiež išlo v elixíroch čoraz lepšie. Ak mu to podali po lopate, chytal sa.

Keď s pocitom spokojnosti a únavy odkladala s Jane použité knihy, Bifľomorčanka na ňu vytreštila oči a udrela sa do čela. Lily zarazene vyvalila oči a  zdvihla obočie, nakoľko nechápala čo jej priateľke spôsobilo poznanie vlastnej demencie vyššieho stupňa. Keď sa ale vrátila ku stolu, našla ju s knihou o zázračných tvoroch v ruke a podávala jej ju so slovami, že ju už od piatka nosí so sebou, aby jej ju požičala. Lily so smiechom prijala knihu a po krátkej rozlúčke sa vybrala do Chrabromilskej veže aby si odniesla veci a išla na večeru. 

Neskôr v klubovni sa Lily usadila do kresla a začítala sa do knihy, ktorú jej požičala Jane. Bola to práve tá, ktorú si kúpila, keď boli zháňať šaty na Haloweensky ples. V kapitole o parselanoch ju zaujali znaky písma. Písalo sa v nej, že sú to znaky, symbolizujúce slová, ich význam však nevedeli. Lily sa ale pred očami rozostrili ako aj v knihe od Severusa a akoby preložili do angličtiny. Boli to neurčité výrazy ako ráno, elixír, či ruka.

„Čo čítaš?“ prihovoril sa jej James a prisadol si do kresla vedľa nej.

„Knihu od Jane.“ Odpovedala mu pokojne a neprestávala hľadieť na rozčítanú stranu.

„Parselani?“ zarazene sa spýtal, keď prečítal nadpis kapitoly a nechápavo nadvihol obočie.

„Máš proti ním niečo?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím a vzhliadla k nemu s pobavením v očiach.

„Vraj sú skrz na skrz prežratý temnotou.“ Priznal sa k počutým poverám.

„Tak ako aj vlkolaci.“ Odpovedala mu a úškrnom a zatvorila knihu. James sa zatváril akoby ho tou knihou tresla po hlave.

„To, že je niekto temný z neho nerobí netvora. Je mu len prirodzenejší iný druh mágie. To ale neznamená, že s radosťou ničí, mučí alebo zabíja. Je len iný. V každom je aspoň kúsok dobra.“ Pripomenula mu s náznakom pobúrenia. James sa zasmial. Ona by bola schopná vymenovať aj pozitívne vlastnosti Lucifera a presvedčiť okolie, že je to vlastne dobrák, len je nepochopený.

„Povedz mi meno jedného parselana, v ktorom bol alebo stále je ten kúsok dobra.“ Vyzval ju James a pohodil pri tom hlavou. Bolo všeobecne známe, že Voldemort je parselan a jeho skutky ho preslávili, no nie pre jeho dobré srdce. Jeho meno sa všetci báli dokonca vysloviť.

„To ti nepoviem. V dejinách sa to neuvádza ale môžem ti povedať, že jedného poznám.“ Uškrnula sa na neho.

„Kto to je?“ spýtal sa so záujmom.

„To ti neprezradím.“ Povedala mu.

„Prečo?“ zaujímal sa a prebodol ju pohľadom.

„Pretože, keby to všetci vedeli, spájali by si ho so skutkami iných parselanov aj keď za ne nenesie zodpovednosť.“ Povzdychla si a pokrútila hlavou.

„Tak mi aspoň prezraď, či je to žena alebo muž a či je na hrade.“ Poprosil. Takto bude mať výhodu v pátraní. Len málo ľudí sa jej zdôveruje a zo Slizolinu, iba tak fňučko a Siriusov šarmantný braček.

„To by som mohla.“ Zamyslela sa a poklepala si ukazovákom po perách.

„Dievča a nie je zo Slizolinu.“ Uškrnula sa. A teraz skončil. Viac mu už neprezradí. Ak nie je zo Slizolinu a je to dievča, tak do úvahy pripadá každé dievča z Chrabromilu, Bifľomoru a polovica z Bystrohlavu.

„Lily smiem ťa poprosiť?“ ozval sa zúfalo Sirius, sediaci vo vzdialenejšej časti klubovne, pozerajúc do akejsi knihy a kusu pergamenu, ktorý by najradšej hodil do krbu.

„O čo?“ nadvihla obočie a pozrela na mračiaceho sa spolužiaka.

„Runy.“ Vypadlo z neho s nešťastným povzdychom. Lily vstala s vykročila za tou kôpkou nešťastia.

„Ja to nedokážem preložiť a to nevravím o tej práci.“ Krútil hlavou a ukázal na poškrtaný pergamen. Lily si na voľný stôl položila knihu, ktorú čítala a s povzdychom podišla k nemu.

„Robíš ešte len túto?“ spýtala sa vyjavene. Dostali dve úlohy a majú ich odovzdať v utorok.

„Nedarí sa mi natoľko, ako som predpokladal.“ Uškrnul sa a prehrabol si vlasy. Lily pokrútila nad ním hlavou. On mal naivnú predstavu, že to zvládne za hodinu maximálne dve. Ona sama to prekladala dohromady tri.

„Kde si skončil?“ spýtala sa porazenecky.

„Radšej si to prečítaj, či som sa nezmýlil už skôr.“ Strčil jej k nosu pergamen. Lily zamračene čítala a občas pozrela do knihy aby si prezrela znaky, ktoré mal preložiť a nebola si istá ich významom.

„Zatiaľ je to obstojné, v každom riadku máš len jednu chybu, v jednom dokonca iba dve.“ Naoko ho pochválila.

„Máš to za Solídne S.“ zasmial sa mu James a pobúchal ho po chrbte, akoby vyhral zlatý pohár, až sa zdalo, že mu vyrazí dych.

„Možno aj T.“ povedala nadšene, akoby to bolo najlepšie hodnotenie, aké už mnoho storočí nikto nezískal.

„Čo vám poviem, som proste geniálny.“ Ledabolo mávol rukou Sirius. Lily sa zasmiala a vbehla do izby. Vrátila sa zakrátko s dvoma veľkými knihami a diabolským leskom v očiach.

„No.“ Povedala, keď pred neho položila knihy, zoširoka tlesla rukami a pošúchala si dlane.

„Čítaj génius.“ Prikázala mu a ukázala rukou na knihy.

„Evansová, kým toto prečítam bude aj po VČÚ.“ Prezradil jej zúfalo. Lily sa začala chichotať.

„Vidno, že nečítaš knihy.“ Smiala sa mu.

„Za to ty ich čítaš až moc.“ Zašomral si skoro nečujne.

„Nie je potrebné prečítať ich celé. Stačí v nich iba nájsť to čo potrebuješ.“ Upresnila mu. Keď videla ten vyjavený a nechápavý pohľad, rozhodla sa mu pomôcť. Chytila do ruky knihu a otvorila ju. 

„Pozri.“ Vyzvala ho pri listovaní knihy. On sa postavil za jej ľavé rameno a Lily sa o neho oprela, získavajúc tak oporu a stabilitu.

„Tuto.“ Ukázala spokojne na nadpis jednej kapitoly.

„Tu?“ nechápal.

„Áno tu.“ Prikyvovala dramaticky hlavou.

„Nadpis práce sú, ktoré runy?“ spýtala sa aby ho naviedla na riešenie úlohy.

„Berkana, Ehwaz a Algiz.“ Zašomral.

„To ale nie je článok o poľnohospodárstve.“ Poznamenal v presvedčený, že sa zaiste pomýlila.

„Ale Sirius. Sú to síce runy využívane pri poľnohospodárstve, ale nie v tomto poradí a si sa pomýlil.“ Zasmiala sa Lily a položila otvorenú knihu na stôl.

„Znovuzrodenie, obrana, ochrana.“ Povzdychla si keď mu pozrela do tváre.

„Je to Eihwaz, nie Ehwaz.“ Uškrnula sa a ukázala na prostrednú runu.

„Teda práca je o čom?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím očakávajúc pointu od zjavne pribrzdeného spolužiaka.

„Asi o obrane a ochrane a tom znovuzrodení.“ Zašomral a prešiel si rukou po koreni nosa.

„Správne. Teda treba začať významom rún spájajúcich sa s týmto a nebolo by na škodu uviesť aj iné kombinácie rôznych rún, ktoré ti zabezpečia aspoň jedno z toho.“ Uviedla na správnu mieru.

„S tou kombináciou mi pomôžeš?“ poprosil porazenecky a pozrel na ňu so psími očami.

„Vymysli nejaké a ja ti poviem, či sú dobre zoradené alebo prečo nie sú.“ Povedala a strčila mu do ruky knihu, otvorenú na správnej strane.

„To-to si myslela vážne?“ koktal šokovane jeden ich spolužiak.

„Čo presne?“ vyvalila na neho oči. Jej inštrukcie boli správne a pre dobrú známku potrebné.

„To nie je o poľnohospodárstve?“ uisťoval sa so šokom vpísaným v očiach.

„Pre Merlina, ľudia, učili sme sa na niektorej hodine o pestovaní pšenice?“ krútila hlavou ako by neboli normálny. Poblednuté tváre jej boli odpoveďou. Herbológia. Ale ani tam nepotrebovali runami zabezpečiť skleník.

„No utekajte.“ Zasmiala sa a vybrala sa dočítať požičanú knihu. Ak to mali prerobiť, tak radšej hneď aby si to zajtra podľa možnosti aspoň dorobili. Nemohla ich v tom nechať, musela im pomôcť. Zabuchla, už po druhý krát v ten istý večer, knihu o zázračných tvoroch a obchádzala spolužiakov, navigujúc ich pri písaní práce, poukázala na určité fakty v knihe a význam mnohých rún im pomohla vyhľadať v slovníku. Bola to jej fakulta, jej rodina a tej treba pomáhať a byť oddaný. A niektorí, ako James, Sirius, Remus a Mary, sú jej priatelia, jej rodina. Vo svete muklov pomaly, ale isto, stráca svoje miesto a buduje si nové, v tom magickom. A v tomto svete, tak ako aj v tom muklovskom, je pre ňu nesmierne dôležitá jej rodina. Preto tu sedí a diktuje Siriusovi prácu a tvári sa, že okolo sediacich a počúvajúcich spolužiakov nevidí, preto pomáha Remusovi, Jamesovi a pomôže aj Mary. Pretože ich miluje a musí ich chrániť. A keď  to bude nevyhnutné, tak aj pred ňou samotnou. Po pol hodine, keď dokončila so Siriusom najpodstatnejšiu časť jeho práce, opustila klubovňu. V preplnenom hrade bolo priam nemožné byť chvíľu sám a Merlin vie, že to veľmi potrebuje. Bezcieľne sa prechádzajúc chodbami jej školy sa nakoniec utiahla do jednej nepoužívanej učebne na štvrtom poschodí, do ktorej doteraz nevstúpila. Bola zariadená starými lavicami a na stene visel iba jeden obraz, nateraz bez jeho obyvateľa. Krb bol špinavý a studený, znak, že v ňom dlho oheň nehorel. Okolo nej sa rozliehalo natoľko potrebné ticho a pocit samoty, naplnil jej myseľ pokojom. Pozrela von zaprášeným oknom smerom na metlobalový štadión, ktorý jej navrátil spomienky na let na metle a zápas, ktorý aspoň ku koncu pozerala. Spomienky v nej vyvolali pocit osamelosti a prázdnoty. Na konci triedy si vyčarovala na zemi vankúš, sadla si naň s pokrčenými nohami a o kolená si oprela čelo.

„Ach Merlin.“ Bolo jediné, čo za celý čas povedala.