POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Chrabromilská klubovňa bola tichá, rovnako ako aj izby na internátoch. Cez okná dopadalo tlmené svetlo mesiaca, občasne prekrytého prechádzajúcim mrakom. Ale ani táto pokojná noc nezabezpečila jednej Chrabromilčanke, pre ňu tak potrebný spánok. Prevaľovala sa nepokojne na posteli až sa rázom strhla, posadila sa na posteli s doširoka otvorenými očami a v plytko dýchala opierajúc svoje čelo o kolená skryté pod prikrývkou. Po malej chvíli prehodila svoje nohy dole z postele, rukami sa pridržiavala okraja jej lôžka a v miernom predklone zhlboka dýchala. Po necelej minúte, počas ktorej sa snažila upokojiť, si rýchlo chytila pravou rukou ústa a rozbehla sa do kúpeľne. Keď po pol hodine uznala, že už zo seba naozaj nič nedostane, spláchla, sadla si na zem vedľa toalety a zátylkom sa oprela o studené kachličky. Takmer zaspala. Ale naozaj len takmer, pretože keď začala opäť upadať do spánku, strhla sa a vstala. Pustila v sprche vodu a začala sa vyzliekať z pyžama. Osprchovaná a prezlečená si sadla do kresla, nateraz úplne vyľudnenej, klubovne. Pozrela s červenými očami na hodiny, zaborila si ruky do svojich vlasom a bezmocne si povzdychla. Pol tretej a ona nespí. Nemôže spať a zasa ich vidieť. Vidí ich každú noc, každého jedného a ona nevie, čo má spraviť. Aj keď si zložila ten prívesok, sny neprestávali. Boli rovnako živé, rovnako hrozné, rovnako mučivé. Vydala zo seba tichý, bolestný vzdych. Toto musí prestať. Nevydrží to už dlhšie. Nech skúsi alebo spraví čokoľvek, neprestávajú. Nedá sa ich zmeniť ani zmierniť. Nemôže ich ale mať až do svojej smrti, čo vyzerá, že nebude zas až tak ďaleko. Ešte nejaký čas a skolabuje na vyčerpanie. Ale na ošetrovňu nepôjde. Ošetrovateľka by si ju tam nechala a to si nemôže dovoliť. Musí sa učiť a hlavne pokračovať v hodinách so Severusom. Čo ale môže spraviť? Nič. Iba čakať až to prejde samé a hlavne nezaťažovať svojou nespavosťou okolie. Hlavne nie Mary. Tá sa ešte stále celkom nespamätala zo straty otca a malého brata. A to ju čakajú ešte skúšky. Nemôže nikomu pridávať starosti, hlavne teraz nie. Aj tak jej nikto nepomôže a ani neporadí. Vyskúšala všetko čo vedela a aj to, čo sa dočítala. Nemôže pridávať ďalšiu záťaž na plecia svojich priateľov.  Priatelia. Čo všetko toto obyčajné slovo pre ňu znamená. Priateľstvom označujeme starostlivý, láskyplný, hravý a obvykle silný emocionálny vzťah, ktorý zažívame počas rôznych období života. Je to vzťah, v ktorom naplno prejavujeme, akí sme a akí by sme chceli byť, zverujeme si navzájom svoje nádeje a obavy. Priateľstvá sú ako dúha. Rovnako ako ona, prechádzajú celým spektrom farieb. Niektoré priateľstvá sú dôverné a môžu mať obrovský vplyv na náš život. Niektoré sú skromnejšie, dokonca aj tie, ktoré trvajú dlho, v ktorých len tak hovoríme o počasí a o menej závažných veciach. Niektoré sú nové, s ľuďmi, ktorých málo poznáme, ale u ktorých cítime spriaznenú dušu. Priateľstvo môže vyžadovať našu bezvýhradnú dôveru a náklonnosť. Po nejakom čase sa môže vyvinúť veľmi dôverný vzťah. Na rozdiel od rodinných pút, tieto druhy vzťahov si vyberáme a musíme sa stále snažiť, aby sme si ich zaslúžili. Niektorí priatelia poznajú našu vnútornú i vonkajšiu stránku, naše pravé ja, i našu tvár navonok. Ich vplyv na náš život je obrovský, pretože nás poznajú vo všetkých našich životných úlohách, aj to, ako sa s týmito úlohami vyrovnáme. Niektoré priateľstvá sa obmedzujú na určité prostredia. Napríklad prácu, partiu, susedov, školu či športy. Nech už ide o ktorýkoľvek stupeň dôvernosti, priateľstvo  nie je statické, nezostáva natrvalo také ako v deň, keď vzniklo. Nadviazanie priateľstva je jedna vec, ale udržanie úcty či dôvery priateľov je vec druhá. Priateľstvo je dynamické a stále sa mení. Je darom, ktorý si navzájom dávame. Môže ona ale takto využívať svojich priateľov? Čo by sa tým zlepšilo? Oni by mali starosti a ona stále nočné mory. Musí ich chrániť a pomáhať im aby zvládli skúšky a toto nastávajúce šialenstvo okolo nich. Profesori denne rozprávajú o blížiacich sa skúškach a úloh rozdávajú čoraz viac. Im by ďalšie starosti neprospeli. A čo Severus? Nech sa tvári ako chce, v klubovni to nemá jednoduché. Môže mu naložiť ďalšie bremeno? A čo by spravil? Iba by ju poslal na ošetrovňu alebo ju chlácholil. Ani jedno z toho nepotrebuje. Ona potrebuje spať, nie počúvať o tom, že sa musí vyspať a, že spánok potrebuje a, že to dlho takto nezvládne. To vie aj bez toho. Vydala ďalší povzdych a vzhliadla opäť k hodinám nad krbom. No nič, je päť hodín, čoskoro sa začnú schádzať ranné vtáčatá a nechce byť na očiach. Pôjde do izby a v posteli si bude niečo čítať, kým pôjde na raňajky. Aspoň sa vyhne nemiestnym otázkam, na ktoré nechce odpovedať. S týmto vstala a odišla do izby, aby naplnila svoj ranný plán. Keď nastal čas aby zišla na raňajky, pozrela na seba do zrkadla a vrhla na svoju tvár kúzlo. Jej červené oči nabrali belosť a tvár sa rozjasnila. To ju viac ako len potešilo. Ďalší krok k tomu aby nezaťažovala svojich priateľoch v čase, keď oni sami toho majú viac akoby zvládali. S týmto pocitom opustila svoju posteľ aby zobudila svoju kamarátku.

„Mary, zlatíčko. Je čas vstávať.“ Prihovorila sa nežne svojej spiacej priateľke a pohladila končekmi prstov jej líce. Mary sa pomrvila a pootvorila na Lily jedno oko.

„Dobré ráno.“ Zašomrala a pošúchala si oči. Lily sa na ňu usmiala. Každý deň vyzerá lepšie. Zmena prostredia jej očividne prospieva a Chrabromilčania ju nenechajú ani na minútu na pokoji aby náhodou niekde sama neprepadla márnosti.

„No šup do kúpeľne a čakám ťa vo Veľkej sieni.“ Zachichotala sa Lily opierajúc sa s prekríženými rukami o stĺp postele. Keď sa Mary začala vyhrabávať z postele, opustila internát a vybrala sa na raňajky.

„Dobré ráno.“ Povedala s úsmevom Záškodníkom, keď si ku nim prisadla na raňajky. Únavu v hlase ale zakryť pozabudla. James na ňu zamrkal a uškrnul sa.

„Ťažká noc?“ spýtal sa jej počas jedenia klobásy. Lily v duchu pretočila očami.

„Ani sa nepýtaj.“ Uškrnula sa na neho. Remus sa zasmial. Naozaj vyzerá akoby ani nespala. Nebyť tej oddýchnutej tváre, aj by si to skutočne myslel. Kto vie čo ju v noci tak vyčerpalo? Možno aj v spánku sníva o tom, že sa učí. Alebo to bude podporou Mary? Netuší o čom v noci klábosia. Lily pozrela na tú kopu jedla pri stole a pocítila zachvenie v prázdnom žalúdku. Takže raňajky radšej vynechá a na obed si dá polievku. Hm, taký vývar je ako balzam na rozhádzaný žalúdok. Rukou sa načiahla po hrnčeku aby si dopriala teda aspoň teplú kávu. Remus sa na ňu jemne usmial a začal jej do pripraveného hrnčeka nalievať tmavý nápoj. Lily bola za to gesto rada, jej priateľ sa o ňu stará veľmi dobre. Nespomínajúc, že by jej dnes táto litrová keramická vec plná kávy bola nesmierne ťažká. Prstami ľavej ruky si pretrela oči i koreň nosa a následne do oboch rúk chytila svoj hrnček. Podopierajúc si ruky lakťami, srkala do seba kávu dnes zjemnenú mliekom a rozhliadala sa po Veľkej sieni. Pri stoloch sa všetci zhovárajú a zdá sa, že u každého študenta prevláda dobrá nálada. Dokonca aj pri profesorskom stole sa Dumbledore smeje na niečom, čo mu drobný profesor čarovania so zápalom rozprával. Severus viedol rozhovor so Slizolinčanmi a z pohľadov, ktoré na neho hádže Crabbová je jej znova nevoľno.

„Lily, čo sa tak mračíš?“ spýtal sa jej James a pozrel sa rovnakým smerom. Lily na neho iba niečo zavrčala, čo nevedel rozlúštiť a dopila kávu. Remus podľa polohy hrnčeka usúdil, že dnes bude pravdepodobne potrebovať kávy dve. Nalial jej teda ešte raz a ukázal na mlieko, uisťujúc sa, že si ho bude do kávy opäť prosiť. Lily mu jemne prikývla na znak, že káva s mliekom je dobrý nápad a pozorovala aj naďalej svojho Slizolinskeho priateľa pri poslednom stole.

„Už chápem.“ Vypadlo z uškŕňajúceho sa Jamesa. Lily iba pokrútila hlavou.

„Nechápeš.“ Odpovedala. Nemračí sa na Severusa a ani na Ester. Tá ju vôbec netrápi. On sa jej nevnucuje a z pohľadu, ktorý na ňu hádže vidí, že jej mu prinajmenšom ľahostajná.

„Žiarliš.“ Chichotal sa jej Sirius. Lily na neho pozrela s vytreštenými očami. A na to ako prišiel? Keby sa ho dotkla, odsekla by jej ruky. Keby sa jej dotýkal on, tak v tom prípade by sa dalo už rozprávať o zúrivosti vyvolanej žiarlivosťou. Nateraz sa ale nemá prečo rozrušovať.

„Prosím?“ spýtala sa nechápavo dvoch bláznov sediacich vedľa Remusa.

„Však tej oblude musel aj tekvicový džús skysnúť ako na ňu zazeráš.“ Smial sa Peter. Lily pretočila očami. Je to zákerná krava, nebude sa na ňu usmievať.

„Nemám ju rada, to pripúšťam. No rozhodne nežiarlim. Nie teraz.“ Odpovedala a prebodávala ich pohľadom. James sa uškrnul, čím jej naznačil, že jeho nepresvedčila. Lily iba pokrútila hlavou a ďalej sa nevyjadrovala. Darmo rozprávať, keď uši nechcú počuť.

„Dobré ráno.“ Pozdravila Mary a prisadla si k Siriusovi. Od stola odznelo mnohopočetné ‘aj tebe’.  Sirius je dobrý priateľ, ten ju rozhodne nesklamal. Zaujímal sa o Mary a bol  a stále aj je pre ňu veľkou oporou. Nikdy ju nenechal samú a keď sa zdalo, že prepadá zlej nálade, robil zo seba debila, len aby sa smiala. Dopila svoju druhú kávu a vybrala sa na vyučovanie. Neponáhľala sa veľmi. Obrana je fajn ale nie s týmto dedom. Dopočula sa, že kedysi bol aurorom ale psychicky ho zlomila posledná akcia, pri ktorej zomreli všetci v jeho skupine, vrátane jeho jediného syna. Po mnohých mesiacoch liečenia prijal post profesora OPČM, dúfajúc tak, že ochrany hradu ho ochránia pred jeho minulosťou. Panická hrôza ho ale prenasleduje aj naďalej. Lily si povzdychla a otvorila dvere na učebni aby odštartovala vyučovanie tohto dňa. Usadila sa na miesto v zadných laviciach a pripravila si učebnicu. Prútik mala zasunutý v rukáve pravej ruky a nejako tušila, že počas tejto hodiny ho ani nevytiahne. Na počudovanie mali ale praktickú hodinu, počas ktorej ich profesor skúšal zo štítov a ochranných kúziel, ktoré sa vyžadujú na teoretickej časti skúšky. Klub duelantov, ako sa ukázalo, splnil svoju úlohu a jej spolužiaci nemajú problémy s obmenami kúzla Protego. Aspoň dnešné vyučovanie prebiehalo príjemne, keď už nič iné. Nie len na obrane ale aj na čarovaní získala pre svoju fakultu cenné body. Možno pomyslenie na tento fakt jej dodal silu aby teraz pri Chrabromilskom stole zjedla misku teplej polievky. Nech bolo doobedie akokoľvek uspokojivé, okolitý hluk jej spôsobuje dunenie v hlave.  

„Ahoj Lily. Rád by som sa s tebou niekedy aj porozprával.“ Oslovil ju Remus na chodbe, keď sa ponáhľala po obede v Severusovom sprievode na aritmanciu. On mal voľno, tak ako aj Severus. Ona však nie.

„Teraz nemôžem. Večer, dobre?“ povzdychla si a otvorila dvere na učebni. Remus prikývol, na čo ho obdarila miernym úsmevom a zavrela za sebou dvere. 

„Čo je také urgentné?“ zaujímal sa Severus a zabodol do neho svoje čierne oči.

„Nebolo to urgentné ale už dlhšie to odkladať nemôžem.“ Krútil hlavou a mierne sa pod náporom toho pohľadu ošil. Severus svoj pohľad zmiernil a oprel sa pravým plecom o stenu.  

„Ste spolu každý večer. Nemohol si sa s ňou porozprávať už skôr?“ Spýtal sa ho so zdvihnutým obočím.

„V tom je celý ten problém. Málokedy je v klubovni dlhšie ako pár minút a aj tie venuje vždy niekomu, kto si nevie rady s úlohami.“ Krútil hlavou.

„A kde je? V izbe?“ zaujímal sa Severus a odrazil sa od steny. To, že sa Lily izoluje sa mu ani trochu nepozdáva. Nemá z toho dobrý pocit.

„To netuším kamarát ale vo veži nie je.“ Priznal sa povzdychom. 

„Nepáči sa mi to. Často sa vracia zamyslená.“ Zdôveril sa mu vlkolak a v jeho hlase bolo badať obavy o svoju kamarátku.

Jeho zlé tušenie nabralo na intenzite. Teraz by ho potešila dokonca informácia, že sa niekde nezadržateľne smeje s Potterom. Lily mala rada spoločnosť. Aj keď nie veľkú a len určitých ľudí, ale nikdy sa neizolovala. Keby sa to stalo, raz za čas, to by nevadilo. Každý občas potrebuje byť sám, to chápal pridobre. Podľa toho čo práve počul, to však nie je ojedinelé, že vyhľadáva samotu. Jeho zamračenie neušlo ani Remusovi. Možno nie sú najlepší kamaráti a nerozumejú si vo všetkom, ale je to priateľ ich Lily.

„Zistíme, čo sa deje.“ Povedal a položil mu ruku na plece. Severus neprítomne prikývol a vybral sa do knižnice. Potreboval aj on byť teraz sám. Bol si istý, že ju niečo trápi a on nevedel čo. Bol by prisahal, že v ich vzťahu je všetko v poriadku. Ale to, že on je šťastný a zdá sa mu byť všetko aspoň tak dobré ako sa dá, neznamená, že sa rovnako cíti aj ona. Už dlhšie sa mu nezdá všetko v poriadku, ale stále nevie zistiť prečo. Aj na vyučovaní sa jej občas stalo, že bola zamyslená a nesústredená. Profesori to prikladali blížiacim sa skúškam či návratu Mary Bootovej a ona im to nevyvracala. Je si ale istý, že to nie je ten dôvod. Nie je idiot, svoje dievča pozná pridobre, ale nech sa na to pozerá z ktorejkoľvek strany, nevie na nič prísť. Zostáva mu iba dúfať, že to z nej Remus dostane a keď zlyhá vlkolak, možno bude mať viac šťastia on. A keď sa nepošťastí, tak ju bude hľadať po hrade, kým ju nenájde. Ale kde ju má, pre Salazara, hľadať? Učební je tu toľko, že by ju ani po týždni nenašiel. S povzdychom si pretrel dlaňami tvár a pošúchal si noc. Je už čas ísť na elixíry a odteraz ju bude lepšie pozorovať.  

Po vyučovaní sedeli všetci spolu v knižnici a pracovali na domácich úlohách. Lily sa zdala byť pokojná a pracovala sústredene, nezdalo sa mu, v tejto chvíli, že by s ňou bolo niečo v neporiadku. Zdala sa mu byť akási unavená. Na to má ale hneď niekoľko rozumných dôvodov. Učí sa viac akoby potrebovala, čaruje viac ako poniektorí profesori a k tomu ju zaiste vyčerpáva aj podpora Mary. Tá sa postupne dostáva do normálu. Sirius sa o ňu stará až pozoruhodne dobre. Postupne sa z jej tváre vytráca mŕtvolná bledosť, dokonca sa dopočul, že sa včera na niečom zabávala v klubovni. Lily sa ale usmieva menej ako predtým a to ho začína znepokojovať. Musí sa s ňou porozprávať čím skôr a najideálnejšie v súkromí. Najlepšie bude počkať na hlásenie flegmatického lykantropa a potom sa s ňou pozhovára v učebni po ich súkromnom cvičení, ktoré majú zajtra. Zo zamyslenia ho vyrušil šum naokolo. Všetci si začali ukladať veci, pretože bol čas ísť na večeru. Lily dopísala posledný riadok na svojej práci a začala ukladať knihy, kým atrament zaschne. Niektorí si s tým nerobili ťažkú hlavu a práce po dopísaní, nie úplne zaschnuté stáčali, čím spôsobili, že ich pergameny pôsobili nepríjemným dojmom zanedbania. Lily to ale nerobila. Jej práce vždy boli úhľadné a hlavne zmysluplné, aj keď sa jednalo o prácu z neobľúbených Dejín mágie. Po večery mu Lily popriala dobrú noc a vykročila smerom do klubovne. Tentoraz si bol istý, že v nej aj bude. Má sa totiž stretnúť s Remusom, takže sa nevytratí. Lily si odniesla tašku do svojej izby a doslova utiekla z veže. Aspoň na chvíľu musí vypnúť a nabrať silu pred rozhovorom s Remusom. Kto vie, čo od nej potrebuje? V nevyužívanej učebni prešla k oknu a zapozerala sa von. Mala rada ten pohľad. Keď bolo bezvetrie mala pocit akoby sa zastavil čas.

„Opäť si tu Lily?“ prihovoril sa jej obraz v nevyužívanej učebni. Oslovené dievča sklonilo hlavu.

„Áno, prosím. Prekáža Vám, že sem chodím?“ spýtala sa smutne.

„Mne? Vôbec. Ale čo tvoji priatelia? Určite si nemohli nevšimnúť, že sa im vytrácaš.“ Poznamenal muž ktorému podľa bledomodrého oblečenia hádala, že žil veľmi veľmi dávno. Mal dlhú bielu bradu a dlhé biele vlasy. Jeho žiarivomodré oči, ju upútali ako prvé. Jeho hlas bol sýty až priam hypnotický. Taký, aký by každý viac ako len ochotne kedykoľvek počúval. Lily si povzdychla. Určite si to všimli.

„Každý občas potrebuje byť sám so svojimi myšlienkami.“ Pripomenula a otočila sa smerom k nemu.

„O tom nie je pochýb. Ale tvoje návštevy už nie sú občasné.“ Objasnil jej zjavný fakt.

„Ja viem. Ale kým si nezoradím myšlienky potrebujem byť sama. A keď ich konečne zoradím, prídu ďalšie a ďalšie a ja už nevládzem.“ Vyhŕkla zo seba a s hlasným vzdychom plným bolesti si sadla na dávno vyčarované vankúše. Jej pohľad smeroval do krbu, v ktorom mávnutím prútika zbĺkol oheň.  

„Nemusíš byť na všetko sama, dievča.“ Usmial sa a snažil sa ju povzbudiť.

„Na toto áno.“ Šepla takmer neprítomne a zapozerala sa do plameňov v krbe. Po malej chvíli cítila, že začína zaspávať, trhla so sebou a pretrela si oboma dlaňami tvár. Nemôže spať, nie teraz, nie tu a nechce to znova vidieť. Nikto nevie o jej snoch. Nikto nevidí samú seba umierať, nevidí umierať priateľov, ktorí sú práve bezstarostní študenti, nevidí ako dopadnú tí, ktorí sa pridajú k Smrťožrútom a ani vlastného partnera, ktorý nepriamo zaviní jej smrť a príde o príčetnosť. Tieto sny sa vracajú stále živšie a živšie od čias návratu na Rokfort. Odvtedy, čo spoločne nosia na krku Severusov narodeninový dar. Ten prívesok, ktorý drží prasknutý v ruke, keď ju nájde po tom, čo ju zasiahne smrtiaca kliadba. Ostáva len dúfať, že po VČÚ ju nenazve humusáčkou alebo, že ona v sebe nájde toľko sily aby mu odpustila. Toto by ale on z úst nikdy nevypustil. A keby aj, tak určite nie smerom na ňu. A začína pochybovať o tom, že by ho James napadol na pozemkoch školy. Nespravili by jej to. Či už James alebo Severus. Otázkou stále ostáva, či sa nepridá k Voldemortovi, tak či tak. Ona sa však učí stále viac a viac. Robí všetko pre to aby prežila. Či to ale bude stačiť, netuší. Už je vyčerpaná, hrozne vyčerpaná. Nespala dlhšie ako pár hodín už veľmi veľmi dlho. Žalúdok si robí čo chce a aj keď si to ľudia ešte nevšimli schudla. Obraz si zrazu odkašľal a tým ju vytrhol z myšlienok. Lily k nemu zdvihla utrápené oči.

„Mala by si ísť.“ Pripomenul jej jemne.

„Pre Morganu!“ zvolala, keď pozrela na hodinky na svojej ruke a vyskočila na nohy. Pol desiatej. To, že prešvihla o pol hodinu večierku jej až tak nevadí, ale sľúbila sa Remusovi. Zabije ju. A možno nie. Však sa rozprávať môžu. Klubovňa bude aspoň prázdnejšia. Pánovi na obraze poďakovala, švihnutím prútika uhasila oheň a trielila chodbami aby sa čo najrýchlejšie dostala do svojej klubovne.  

„Už to máte?“ spýtal sa nervóznym šeptom Remus Jamesa, ktorý vrhal kúzla na pergamen ležiaci na stole.

„Ešte nie Námesačník, ešte posledné poschodie.“ Šepol mu späť a priložil špičku prútika na miesto pokreslené čiarami a mrmlal naučené a  pre Záškodníkov, dobré známe formulky.

„Sakra.“ Zavrčal Remus, udrel dlaňou po stole keď pozrel na hodiny. Bolo pol desiatej. Už je veľa hodín a mala byť dávno späť. A to ani netuší kam a prečo chodí. A to, že to nevie ani Snape ho privádza do stavu šialenstva. Niečo sa deje a on potrebuje zistiť čo.  

„Aj nás to znepokojuje, ale musíš byť trpezlivý.“ Chlácholil ho James s rukou na pleci zatiaľ čo Sirius starostlivo skladal pokreslený pergamen.

„Tá mapa by sa teraz náramne hodila. Robíme na nej už pol roka.“ Krútil hlavou Remus. Všetci si myslia, že sa James so Siriusom spamätali a začali sa pripravovať na skúšky. Oni ale pracovali na inej práci a študovali nie elixíry ale pergamenové kúzla. 

„Už to nepotrvá dlho.“ Ubezpečoval ho Peter, keď si od Siriusa preberal pergamen a odkráčal s mapou v ruke do ich internátnej izby.

„Pozri, už je tu. Necháme vás.“ Povedal Sirius a aj s Jamesom vstali. Pobúchal mu upokojujúco po ramene a vybrali sa každý svojim smerom. Sirius k skupinke dievčat za Mary a James za Petrom do ich izby, pracovať na poslednom poschodí hradu.

„Tak som tu.“ Nervózne sa na neho usmiala a prisadla si do kresla oproti nemu. Jej oči boli o slabý odtieň tmavšie. Zahalili ich chmúry. Časy, kedy sa vytratili boli priveľmi vzácne. Remusa bodlo pri srdci keď si uvedomil, že má nemalé starosti o ktoré nie je ochotná sa podeliť. Že by mu nebola dôverovala? Táto myšlienka  mu spôsobila hrču v krku.

„To ma veľmi teší.“ Uškrnul sa na ňu, do očí sa mu ale to potešenie nedostalo.

„O čom si sa chcel rozprávať?“ Spýtala sa ho oprela sa pohodlne do kresla a prekrížila si natiahnuté nohy. Neušlo jej, že sa Remus zamračil.

„Nechcem ti pridávať starosti ale musím ti to povedať.“ Povzdychol si a pokrútil hlavou. Bol si v tejto chvíli istý, že priznať jej toto, nebude dobrý nápad ale už nemôže vycúvať, už je neskoro. Vyzerá, že by sa potrebovala nejakých starostí zbaviť a nie pridávať jej ďalšie. Teraz sa začala mračiť už aj Lily. Ďalší problém na zamyslenie. To naozaj nepotrebuje. Už teraz sa pohybuje na hranici príčetnosti.

„Pristihol som Slizolinčanov v spoločnosti Regulusa pri jednom rozhovore. Merlin vie, že som nechcel počúvať ale po pár slovách som ostal stáť za gobelínom a musel som počuť viac.“ Priznal sa jej a skoro sa hanbil za to čo spravil.

„O čo išlo?“ spýtala sa so zamračením. Nepáčilo sa jej, že sa priatelia navzájom špehujú a nedôverujú si. To si priatelia nerobia.

„Nepočul som všetko, iba koniec.“ Pripomenul jej aby predišli konfrontácii. Nechcel sám veriť tomu, čo mu jeho mozog ponúkal ako fakt. Určite to podstatné a čo to všetko vysvetľovalo padlo skôr, ako to mohol počuť. Lily na neho spýtavo nadvihla obočie, mračiť sa však neprestala.

„Regulus sa chce pripojiť k Smrťožrútom. Vedela si o tom?“ spýtal sa na rovinu, hlavu sklonil porazenecky do zeme opierajúc si ľavý spánok o končeky svojich prstom a pozrel do očí svojej kamarátky. Nechcel tomu veriť, proste nemohol. Ale počul to čo počul.  

„Mala som na začiatku roka podozrenie.“ Pripustila s povzdychom, rozplietla si nohy a pozrela do zeme opierajúc si čelo o ľavú ruku, s prstami stratenými v hustých vlasoch. Druhá jej zatiaľ zdanlivo bezvládne spočívala prevesená cez pravú nohu. Siriusov brat sa tým nikdy netajil ale nerozkrikoval to po škole. Rovnako ako aj Severus. Ale ani u neho by nestrčila ruku do ohňa, že to nespraví. Dnes by to nespravil. Ale čo bude o rok alebo dva, nikto nevie. Regulus to tiež mohol povedať aby upokojil dianie v Slizoline. Ale ak to pripustil, tak to bude musieť spraviť, či chce či nie. A možno sa vojna o pár dní alebo týždňov skončí a bude po všetkých problémoch. Možno.

„Dúfala som však, že svoje rozhodnutie prehodnotí.“ Krútila hlavou a pretrela si palcom a ukazovákom ľavej ruky oči,  čím si unavene pretrela koreň nosa. Remus nadobudol dnes podozrenie, že väčšmi ju trápi psychická únava ako tá fyzická a toto gesto mu to iba potvrdilo. Keby bola ospalá, pošúchala by si hánkami oči. Ona ale vyzerá, že by si najradšej začala bárs aj vlasy trhať, len aby psychické muky nahradila tými fyzickými. Čo všetko pred svetom, pre Morganu, skrýva?

„Očividne sa tak nestalo a chce skrze teba a Severusa získavať informácie pre Ty-vieš-koho.“ Šepol jej. Lily si palcom podoprela bradu a ukazovákom si zamyslene trela svoje jemne zovreté pery. V jeho hlase počula, že tomu sám nechce veriť. Najlepšie by bolo spýtať sa na rovinu Regulusa ako to teda je. Ale teraz na to nemá ani chuť a ani silu. Po skúškach na to bude mať pár týždňov. Dovtedy to počká. Nechce ísť za Voldemortom predsa tento víkend, počas návštevy Rokvillu a ona bude mať aspoň možnosť sledovať ho do konca roka a zistiť, čo sa tu, pre Salazara, deje.

„Možno to nie je tak a pochopil som to zle, vravím len to čo som počul.“ Pripomenul rýchlo keď si všimol, že jej oči nie len, že potemneli ale doslova vyhasínali. Dosiahol to čo nechcel. Trápi sa pre niečo ďalšie a on nie len, že jej nepomôže, ale popravde svoje jediné bremeno, jedinú starosť okrem VČÚ, hodil na jej rameno. Cítil sa razom nepohodlne a bolo mu zo seba na zvracanie. Je beštia a chladnokrvá obluda. Nie je Chrabromilčan, nečelí zoči-voči problémom. Iba ich prehadzuje na niekoho ďalšieho a vôbec sa nezamýšľa, či to ten človek vlastne unesie. Hlavne, že on sa s tým trápiť nemusí. Tajne dúfal, že mu Lily povie, že ide o nejaký Slizolinsky ťah o ktorom je informovaná. Nestalo sa tak. Teda ide o nejaký Slizolinsky ťah o ktorom nemá byť informovaná. Nie je to tak trochu potvrdenie pravdivosti toho čo počul?  

„Dúfam, že máš pravdu Remus. Nemám pocit, že by nebol dôveryhodný.“ Krútila hlavou. Ona mu verila. Aj keď ju na malý okamih pohltili pochybnosti, veľmi rýchlo ich zahnala. Pri Regulusovi mala zvláštny pocit od prvého spoločného dňa v knižnici. Bol iný ako Sirius, ale jej mágia spievala keď cítila jeho blízkosť. Tušila, či skôr vedela, že tento muž pre ňu je a aj bude nesmierne dôležitý. Nie ale z pohľadu jej Slizolinskej časti, ale skôr z tej Bifľomorskej. Miluje ho ako svojho brata a vie, že z jeho strany je to podobné. Cíti to z jeho mágie, ktorá odpovedá veľmi ochotne na volanie tej jej. Nezradil by ju. To by svojej rodine nespravil. To jej vraví jej srdce a aj rozum. Proste nie.  

Pozrela na hodiny nad krbom, ktoré ukazujú skoro polnoc a ticho zakňučala. Dnes sa už nikam nedostane a opäť potrebuje byť sama. Toto odhalenie jej na nálade nepridalo, keďže Remus si ten pohľad i povzdych všimol.

„Chceš opäť zmiznúť, však?“ spýtal sa jej jemne s náznakom sklamania. Lily mu uprene pozrela do očí. Bolo v nich možno vidieť, že ho to znepokojuje. On však tiež mohol vidieť veľmi hlboko v jej očiach, že sa snaží pred svetom skrývať nekonečné muky a trápenie. Málokto by si to všimol. On však tie oči pozná až pridobre.

„Je niečo zlé na tom, že občas potrebujem byť sama?“ spýtala sa smutne a pozrela do plameňov mihajúcich sa v krbe.

„Vôbec nie. Len mám o teba obavy.“ Priznal a naklonil sa aby jej chytil ruku.

„Nemaj obavy Námesačník.“ Uškrnula sa na neho. Nie je dôvod sa obávať.  

„Kam chodíš?“ spýtal sa zamračene.

„Na miesto, kde môžem byť so svojimi myšlienkami sama.“ Odpovedala neurčito. Ak by mu to povedala, už ju nikdy nenechali samú a to by bolo viac ako katastrofálne. Mohli by sa stať iba dve veci a to, po a) utopila by sa v sprche a obrala o teplú vodu celý hrad, kým by si upokojila svoju myseľ  alebo po b) utopila by sa v sprche hneď po tom, čo by sa zbláznila. Ani jedna alternatíva sa jej nepozdáva natoľko, aby ju bola ochotná akceptovať aspoň teoreticky.

„Nemusíš byť sama.“ Povedal a stisol jej ruku vo svojich dlaniach. Lily síce neodpovedala ale videl ten zmučený pohľad, ktorý venovala krbu.  

„Sme tu všetci Lily. Ja, James, Sirius a v neposlednom rade Severus, vieš to. Však?“ spýtal sa jej s obavami v hlase. Stále nevedel, prečo mu táto krásna žena neverí. Alebo vie? Je vlkolak, pre Morganu! Takým ako je on nikto neverí. Ale ona nie je nikto. Je to jeho Lily a ona mu vždy verila. Nebráni sa jeho dotykom, ba sa zdá, že má k nemu zo všetkých Chrabromilčanov najbližšie.

„Viem kamarát. Ale na niektoré veci je človek sám.“ Povzdychla si. Nikto ju pre ňou samou neochráni. Akokoľvek by teraz chcela sedieť tomuto mladíkovi na kolenách a vyplakať sa mu na kolenách do ramena, nemôže. Jediné, čo by tým dosiahla by boli iba ďalší znepokojení študenti a to nepotrebuje dosiahnuť. Nakoniec by ju poslali k Mungovi a bolo by to vyriešené. Tam by sa zbláznila už úplne. Nie, nemôže to povedať.

„Na nič nie si sama.“ Pripomenul jej. Lily iba pokrútila hlavou, vstala a vybrala sa do kúpeľne. Dá si aspoň dlhú sprchu a spláchne muky. Teda, aspoň sa pokúsi a pôjde si do postele čítať. Teplá sprcha ako predpokladala uvoľnila jej stuhnuté a unavené telo. S povzdychom si ľahla na posteľ, podoprela si chrbát a hlavu o čelo postele, ktoré si vystlala vankúšom a otvorila knihu o runách. Ak jej niečo môže pomôcť, nájde to tam. Runy majú veľkú moc a keď nájde riešenie jej problému, bárs ich aj vlastnou krvou napíše na stĺpy okolo postele. Do spánku upadla pred treťou hodinou aby sa znovu vnorila do nemilej budúcnosti, ktorá ich všetkých čaká.

Remus sa vybral na raňajky oveľa skôr ako mal vo zvyku. Dúfal, že sa stretne so Severusom predtým ako zíde dolu aj Lily, ktorá čakala na Mary v klubovni až sa prezlečie aby spolu išli na raňajky. Keď pod schodiskom uvidel stáť Severusa opretého o stenu, zbehol dole za ním.

„Zistil si niečo?“ spýtal sa náhlivo Severus vlkolaka. Ten sa ale netváril uspokojivo.

„Veľmi málo.“ Porazenecky krútil hlavou. Severus sa zamračil a pozrel von oknom.

„Chodí niekde aby bola sama. Snažil som sa jej vysvetliť, že sme tu pre ňu. Nepodarilo sa.“ Priznal s povzdychom. Severus na neho hodil utrápený pohľad.

„Tvoje obavy sú oprávnené. Neviem čo ju trápi, ale nebude to maličkosť. Zatvára sa dobrovoľne s démonmi v trinástej komnate, ak ma chápeš.“ Povedal porazenecky Remus.

„Čo mám robiť?“ spýtal sa Severus zúfalo a zamrkal, keď pocítil pálenie v očiach. Remusovi bolo v tej chvíli tohto Slizolinčana nesmierne ľúto. Svoju masku nekonečného zamračenia mal dokonalú a iba počas nedele to bola maximálne neutrálna tvár. Čítať v ňom bolo takmer nemožné. Teraz však jeho kontrola odpadla a odhalil mu to, čo mala možnosť vzhliadnuť iba Lily. Jeho vlastnú tvár.

„Daj jej čas. Ja zistím kam chodí. Dobre?“ Povzbudzoval ho Remus a položil mu ruku na rameno. Severus aj keď to nepriznal žiadnou časťou svojho tela, bol za jeho oporu rád.

„V poriadku.“ Prikývol a vykročil do siene na raňajky. Aj tak nemohol nič iné robiť. Skúsi sa s ňou dnes porozprávať. Budú spolu cvičiť kúzla. Na jeho prekvapenie Lily pokračuje neuveriteľne rýchlo. Jej záhadné správanie jej prospelo aspoň v tomto. Už sa pokúša privolať svoj prútik ak ho stratí. To mu ani nenapadlo. Čarovať bez prútika je, viac menej, na nič. Kúzla sú slabé a veľmi vyčerpávajú. Ocitnúť sa bez prútika je ale nebezpečnejšie ako únava. Rozhovor okolo neho ani nevnímal a nebadane pozoroval Chrabromilský stôl. Prišla už aj Lily s Mary a zasa nič neje. Iba sa nadája tou brečkou, ktorú volajú káva. Usmeje sa ,ale do očí ten úsmev neprechádza. V rozhovoroch je strohá, inokedy sa smiala a konverzovala so všetkými naokolo. V poslednom čase iba odpovie, občas sa mierne usmeje, ale nie je to tá Lily, ktorá žiarila a poletovala po hrade ako živá kométa. Niečo sa deje a on má toho už akurát tak dosť.

„Dobré ránko.“ Pozdravila naoko veselo spolužiakov pri Chrabromilskom stole. Odpoveďou jej bolo mnohopočetné ‘aj tebe‘, keď sa usadila medzi Mary a vlkolaka, ktorý jej už podával kávu. Lily sa na neho usmiala. Na Rema sa dalo spoľahnúť aj v takej maličkosti ako ranná káva. Na malý moment jej napadla možnosť, že by spolu po škole mohli bývať. Takéto prapodivné rodinné raňajky by si určite užila. Slugyho klub, Severus, vlkolak, ona, elf a ešte by tam niekto chýbal. Možno drak ako maznáčik spávajúci v obývačke na gauči? Jemne sa uškrnula pri predstave ako ho Severus venčí a pred nástupom do Rytierskeho autobusu ho presviedča, aby si nechal nasadiť ohňovzdorný náhubok.

„Dnes si spala lepšie?“ zaujímal sa James. Lily si v duchu povzdychla. Nespala, ale čo narobí.

„Čo myslíš?“ spýtala sa ho s neurčitým výrazom na tvári.

„Zdáš sa byť oddýchnutá.“ Odpovedal a mykol plecom. Naozaj nevedel vyčítať, či je vyspaná ale nie. Bol by povedal, že áno ale ak by bola, pila by už druhú kávu? Možno zo zvyku alebo jej tak veľmi chutí? Lily si povzdychla. Takto je to lepšie. Nemajú obavy o jej zdravie a môžu sa sústrediť na svoje starosti, ktorých nie je málo. Keby to bolo niečo, z čoho sa dá vyrozprávať aby sa jej uľavilo, tak by im to rada povedala. Nejako však tušila, že priznanie nepreruší jej nočné mory. A ani jeden z nich nie je školský majster elixírov aby jej niečo navaril. Možno dúšok živej smrti? Alebo rovno nápoj živých-mŕtvych? Merlin vie, čo by jej pomohlo. Káva už ale nepomáha. Dnes bude mať ťažký deň.

A ani netušila akú veľkú pravdu bude mať. Na vyučovaní sa jej nedarilo tak ako by si priala. Často krát sa zapozerala do prázdna a prepočula tak polovicu výkladu. Bude mať čo doháňať v knižnici. Keby sa jej ale chcelo pozerať do kníh a písať práce. Teraz ale stojí v prázdnej učebni a zdokonaľuje svoju bezprútikovú mágiu.      

„Ešte raz.“ Povedala odhodlane Lily s narastajúcou frustráciou.

„Si si istá? Musíš byť už vyčerpaná.“ Znepokojoval sa Severus. Cvičí to už pol hodinu a začína mať tmavé kruhy pod očami.

„Nemusíš mať obavy.“ Zamračila sa na neho. Severus si povzdychol. Nemalo cenu sa s ňou hádať. Pripravil sa teda a vyslal odzbrojovacie kúzlo. Prútik jej vyskočil z ruky smerom k nemu. Lily jeho smerom vystrela prázdnu ruku a sústredene ho pozorovala. Prútik sa v lete zastavil a potom padol na polceste k Severusovi na zem.

„Sakra.“ Uľavila si a oboma rukami buchla nahnevane do hrany lavice, čím ju niekoľko metrov posunula preč a zaryla si prsty oboch rúk do vlasov, až sa zdalo, že si ich začne trhať. Už to skúša druhý týždeň a prútik nezískala späť. Nepríde ani na dvadsiaty pokus. Severus si povzdychol a vykročil ku nej.

„Nebuď na seba taká prísna. Už to, že ho zastavíš je veľký úspech.“ Usmial sa na ňu zmierlivo a podal jej prútik. Chcel jej nejako dodať sebavedomie a poukázať na to, že to čo dokáže nie je zanedbateľné.

„Ale nepríde.“ Mračila sa na ten kus dreva vo svojej ruke. Severus porazenecky pokrútil hlavou. Toto nie je jeho Lily.

„Povieš mi v čom je problém?“ spýtal sa jej vážne.

„Iba v tom, že nie som schopná to zvládnuť.“ Odpovedala mu oprierajúc sa chrbtom o stenu s pohľadom upreným na strop a hnev z nej doslova sálal ako teplo z okolia krbu.

„Nemyslel som na toto a ty to vieš.“ Povedal jej podráždene a zamračil sa.

„Nič sa nedeje, len si potrebujem pretriediť nejaké myšlienky. To je všetko.“ Pozrela na neho a odpovedala naoko bezstarostne ale on počul aj to nevypovedané, že sa nemá do toho starať.

„Myslíš, že som idiot?“ kričal na ňu a vyzeral prekvapivo zúrivo.

„To si skutočne nemyslím ale tiež mám právo byť aj sama. Nerobím nič zlé!“ Rozohnila sa a rozhadzovala rukami. Je jeho priateľka a nie majetok. Nikto ju doposiaľ svojprávnosti nezbavil, čiže si môže robiť čo chce. Ak ho to samozrejme neohrozuje na zdravý, fyzickom či psychickom, alebo na cti. Nič také ale nerobí. Sedí a rozmýšľa. Či aj za to sa ide po novom do Azkabanu?

„Trápiš sa. Ja to viem“ Hádal sa s ňou a vyzeral, že nie je pri zmysloch. Lily toto naozaj nepotrebuje. Chcela by pokoj a objatie, nie hádku a výčitky. Takto iba opäť nadobudla urgentnú potrebu samoty.

„Všetko je v poriadku a môžeš byť maximálne spokojný.“ Šplechla mu tváre podráždene. Severusa jej mrazivé oči doslova vystrašili. Nikdy ju nevidel sa hnevať. Dobre videl, aspoň si to teda doteraz myslel.  

„Spokojný?“ zasmial sa. Bol to ale zúfalý smiech. Smiech niekoho, kto nie je celkom v poriadku.

„Ako môžem byť spokojný, pre Merlina, Lily. Nevidíš, že ma to zožiera rovnako ako teba?“ povedal zúfalo a nervózne prešiel si rukou cez vlasy. Podišiel pár krokov k oknu, kde sa porazenecky oprel rukami o rám okna a zvesil hlavu. Stále ho prenasledovala myšlienka, že ju stráca a to ho oberá o sebakontrolu. Nezvláda to. Toto nechcela. Nechcela  nikoho znepokojovať. Nevyšlo jej to. Musí vymyslieť niečo iné, hneď ako upokojí túto situáciu.  

„To som nechcela.“ Priznala smutne a položila mu ruku na rameno a pobozkala ho na miesto medzi lopatkami. Severus sa otočil aby ju zovrel v kostidrviacom objatí a pobozkal ju na hlavu.

„Milujem ťa, vieš to?“ Uisťoval sa. Lily prikývla. Miloval ju a aj keď to od plesu povedal iba raz, dával jej to dosť jasne najavo. Nepotrebovala to počuť, no dobre potrebovala, ale cítila to z neho každý jeden deň a to je dôležitejšie ako prázdne slová. 

„Aj ja teba Severus. A nemusíš sa trápiť. Moje myšlienky sa teba netýkajú. Nie tak celkom.“ Priznala mu. Nemôže mu povedať čo ju oberá o zdravý rozum, nepochopil by to. Nikto by to nepochopil.

„A povieš mi, čoho sa týkajú?“ spýtal sa jemne. Musel vedieť čo ju privádza do tohto stavu.  

„Nie sú konkrétne. Obávam sa o život mojich priateľov, svojich rodičov a neviem, či budem schopná pomôcť im.“ Priznala sa mu aspoň s tým, s čím mohla. Severus si vzdychol. Vedel to predsa od začiatku roka. Preto tieto spoločné hodiny. Očividne udalosti v rodine Bootovcov a následný návrat Mary v nej vyvolali ešte hlbšie obavy.  Keby ale tušila nakoľko pravdepodobné je to, čoho sa obáva.

„Spolu spravíme všetko, aby boli v bezpečí.“ Prisľúbil jej. Sám vedel, že nemôžu chodiť so skupinou aurorov aj na toaletu, ale aspoň na dom môžu uvrhnúť najlepšie ochrany aké budú môcť hneď ako budú mať sedemnásť. Čiže už o rok. Len dúfal, že to nebude neskoro. Lily si vzlykla. Ona sa naopak obávala, aby boli naozaj v tom čase ešte spolu. Nateraz sa ale v jeho objatí cíti bezpečne.

„Čo keby sme to na dnes zabalili?“ spýtal sa jej s náznakom veselia. Poznanie, že ho stále miluje a neplánuje sa s ním rozísť mu prinieslo nekonečný pocit úľavy. Lily prikývla ale svoje zovretie nepovolila. On sa nebránil a zaboril svoju tvár do jej voňavých vlasov. Zotrvali tak nejakú dobu až uznal, že by naozaj mali už ísť do svojich klubovní. Dnes ju odprevadí až pred obraz aby sa zasa niekam neutiahla.

„Láska. Viem, že máš narodeniny v piatok ale čo keby sme ich oslávili v sobotu v Rokville?“ spýtal sa jej pred vstupom do klubovne levov. Lily si zahryzla do pery. Stratí čas, ktorý by efektívne využila v knižnici. Ale Severus sa tvári, že by mu oddych prospel.

„Dobrý nápad.“ Pripustila s úsmevom. Koniec koncov aj ona si zaslúži počas narodenín vydýchnuť a načerpať nové sily.

„A v piatok žiadne cvičenie ani žiadna knižnica.“ Mrkol na svoje dievča a tváril sa, že ten výraz zhrozenia si ani nevšimol. Pobozkal svoju priateľku a vybral sa do klubovne hadov. Lily pokrútila hlavou. Nedal jej ani čas aby mu na to niečo povedala. S povzdychom vkročila do klubovne, odniesla si veci a usadila sa v kresle pri krbe. Ticho pozorovala dianie okolo seba a pod náporom zúfalých pohľadov sa postavila. Prechádzala pomedzi svojich spolužiakov a rozprávala dostatočne nahlas aby každý z nich mohol počuť čo vysvetľuje. Ešte, že sú to len elixíry. Aj tam má čo robiť aby pochopili o čom rozpráva. O pol desiatej sa vybrala do sprchy a dnes bude spať. Aj keď po častiach ale musí. Jej mágia aj mozog priam kričia po odpočinku.