POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Nastal pondelok a s ním aj prvý deň skúšok. Študenti, značne poblednutí, sa schádzali pred Veľkou sieňou, v ktorej sa konali písomné časti. Dnes mali piataci doobeda teoretickú časť z Dejín mágie, po ktorej nasleduje skúška z Aritmancie a Starostlivosti o zázračné tvory. Poobede sa bude konať iba praktická časť z Transfigurácie. V utorok doobeda budú písať teoretickú časť z Herbológie, Elixírov a Astronómie. Po obede na nich bude čakať praktická časť z Elixírov a OPČM. V stredu doobeda budú mať skúšku zo Starovekých rún, Transfigurácie a Čarovania a po obede sa stretávajú na školských pozemkoch, kde budú skladať praktickú časť zo Zázračných tvorov. Po nich sa presunú do skleníkov na Herbológiu a o polnoci si pre nich pripravili neskorú skúšku, ktorá sa bude konať na Astronomickej veži. Vo štvrtok budú mať doobedie na dospávanie a po obede sa ako prvá píše skúška z predmetu Život a zvyky muklov, na ktorý Lily nechodila a po nej nasleduje teória z Obrany proti čiernej mágii, ktorou piataci ukončia skúšky a môžu si užívať voľno a sledovať, prípadne sa zúčastniť turnaja, ktorý bude prebiehať po oddychovom víkende.

Počas raňajok bolo vo Veľkej sieni neobyčajne ticho. Lily pozerala na svoj hrnček kávy ako na úhlavného nepriateľa a Mary pre istotu ako na niečo, čo by najradšej ovracala. Záškodníci nevyzerali toto ráno nejako špeciálne zle. Dejiny ich netrápia, na Aritmanciu nechodili a Zázračné tvory berú ako niečo, na čom nezáleží. Napriek tomu hľadeli do poznámok z Transfigurácie s tmavými kruhmi pod očami a snažili sa do preplnenej hlavy natlačiť ešte aspoň niečo. Lily po prvý krát zakliala, že má tak veľa predmetov. Každý sa jej, aspoň v niečom, môže v budúcnosti hodiť. Napokon však s veľkou námahou vypila svoju kávu a s ešte väčšou ju udržiavala vo svojom roztrasenom žalúdku. Bola si vedomá toho, že by bolo viac ako vhodné niečo zjesť, avšak roztrasené vnútornosti mali presne opačný názor, ako jej rozum. Nedbalo položila prázdny hrnček na stôl a vstala, aby si ešte vzala pred skúškami z izby písacie potreby. Keď sa ocitla pred obrazom Tučnej pani, ostala na malú chvíľu šokovane stáť a do jej tváre sa pozrela s neskrývanou hrôzou, na čo dáma na portréte urazene zackala. Lily sa jej narýchlo ospravedlnila, povedala heslo a vstúpila do klubovne, kde sa bezmocne zvalila do kresla a zapozerala sa do zeme, na miesto medzi jej topánkami, s rukami bezmocne prevesenými cez jej stehná. Ešte je len ráno a jej mozog vypol. Netušila ani ako sa, pre Morganu, ocitla pri vstupe do klubovne. Ak to pôjde takto aj na skúškach, pohorí. A možno ani nie. Aj keď o tom nevedela, prišla práve tam, kam mala. Nateraz ale vôbec netuší, načo sem vôbec išla, keďže im McGonagallová povedala, že si nemajú so sebou brať absolútne nič. Perá aj pergameny budú mať pre každého študenta pripravené. Majú si zo sebou vziať iba vedomosti a na praktické skúšky prútik. Škola im zabezpečuje aj pomôcky na skúšku z elixírov, takže vlastne nepotrebujú naozaj nič. Lily si povzdychla. Pocit, že má črevá už vyžmýkané ju stále neopúšťa a najradšej by prespala celý týždeň až do piatkového rána.

„Si v poriadku?“ ozval sa pri nej starostlivý hlas Siriusa Blacka. Oslovené dievča na neho pozrelo s tvárou bledšou ako máva Remus deň po splne, ale pomaly pritakala na znak toho, že je natoľko v poriadku, nakoľko je to v danej situácii len možné.
„Učila si sa najviac z nás všetkých a aj keď máš toho veľmi veľa, určite to zvládneš lepšie ako sa nazdávaš.“ Čupol si pred ňu a chytil jej studené a spotené ruky do svojich teplých dlaní. Lily ho za tieto slová obdarila nervóznym úsmevom a zahryzla si do spodnej pery.
„Už aby bolo po všetkom.“ Povzdychla si unavene a Sirius sa uškrnul.
„Nevieš sa dočkať turnaja, však?“ spýtal sa jej šibalsky ,aby jej myseľ na chvíľu odpútal od stresu zo skúšok tohto týždňa a povzbudená kamarátka sa na neho pobavene uškrnula.
„Veľmi.“ Priznala a v očiach jej svietilo odhodlanie a pery sa roztiahli do širokého úsmevu.
„Lily. Nech skúšky dopadnú akokoľvek, ver, že tvoj život to nijako neovplyvní. Mysli na to, čo chceš dosiahnuť a za tým choď. A nemusíš mať strach. Nikdy nebudeš kráčať sama.“ Povedal jej úprimne.
Lily sa na neho pozrela z vďakou v tvári. Má pravdu. Čo má v hlave, to zo seba dostane a po škole pôjde svojou cestou. Alebo už počas školy? Nech je ako chce. Nie je sama. Severus, Jane, Hanrich, Remus a Mark budú pri nej. Záškodníci, Mary, Alice a mnoho ďalších budú tí, na ktorých sa môže kedykoľvek obrátiť.
„Si dobrý priateľ Sirius.“ Povedala mu láskavo, čím si vyslúžila úprimný úsmev od pojašeného Tichošľapa. Spoločne opustili prázdnu klubovňu, aby sa pripojili k svojim spolužiakom, čakajúcim na začiatok skúšok pred Veľkou sieňou.

Lily mala po teoretickej časti pocit, že jej vyhorel mozog. Dopriala si na hodinu relax v spoločnosti Severusa v tieni stromu pri jazere. Posledné dni bol neustále zamyslený a mračil sa viac ako mal vo zvyku. Pripisovala to však skúškam a stresu z nich. Ani James sa netváril práve spokojne, čo pri jeho optimistickej povahe bolo nevšedné, ale nie nečakané.
Praktická časť z Transfigurácie dopadla na počudovanie veľmi dobre. V prvom momente si síce nevedela spomenúť na inkantáciu, aby premenila stoličku na stôl a zmenila svoju sovu na drevenú škatuľku. Neverbálne parselské kúzla ju našťastie zachránili. Stôl bol dokonca ladený do barokového štýlu, škatuľka bola vystlaná zamatom a mala aj praktické priehradky. Od McGonagallovej si za svoj výkon vyslúžila vzácny úsmev a Lily jej ho opätovala svojím, mierne nervóznym a ospravedlňujúcim. Po hodine tichého leňošenia sa spoločne vybrali do hradu, aby si zopakovali ešte čo to na zajtrajšie písomky. Po tom čo vstúpila do klubovne levov bola neľútostne stiahnutá medzi skupinku Záškodníkov, ktorí ju zavalili otázkami ohľadne elixírov. Lily si povzdychla a začala im vysvetľovať dlhý zoznam bodov, ktorý si na ňu stihli pripraviť, aby im objasnila prečo je to práve tak a ich dohady nie sú správne. Značne vyčerpaná sa dostala o desiatej večer do svojej postele a do neskorej noci si opätovne prečítala poznámky z Astronómie. Keď už nad nimi začala zaspávať, vypila elixír a zhasla svoj prútik, aby si dopriala pár hodinový spánok.

Na druhý deň mala zvláštny pocit, že sa na ministerstve s najväčšou pravdepodobnosťou asi pomýlili. Písomky sa jej zdali až prehnane jednoduché a mali na ne oveľa viac času, ako by potrebovala. Na praktickej časti z Elixírov mala za úlohu navariť elixír starnutia, čo zvládla aj bez možnosti nahliadnuť do postupu, čím získa body navyše v prípade, ak bode elixír uvarený správne. Na obrane jej starší ministerský pracovník, ktorý ju skúšal, zložil poklonu za perfektne zvládnuté obmeny štítu Protego a jej odpaľovacie kúzlo, nielen že zničilo figurínu, ale vyhodilo do vzduchu aj dva stoly, ktoré neboli práve v bezprostrednej blízkosti pre ňu pripraveného testovacieho panáka. Prítomní profesori boli aj napriek tomu, zdá sa, spokojní. Mladá Chrabromilčanka kráčala do spoločenskej miestnosti so zmesou spokojnosti a nervozity, keďže ju zajtra čaká skutočne strašný deň. Ledva však spravila jeden krok cez otvor za portrétom a už bola vtiahnutá dnu žiariacim Jamesom.

„Si dokonalá, geniálna a ja ťa zbožňujem ešte viac ako predtým.“ Pobúchal ju po chrbte Paroháč v záchvate eufórie a Lily nechápavo vytreštila oči, k čomu jej dopomohli aj mocné búchance, pristávajúce na jej chrbte v oblasti medzi lopatkami. Vykoľajená Chrabromilčanka s očami farby smaragdov sa nechala hodiť na gauč medzi skupinku Záškodníkov a pozerala na nich, akoby boli divné exempláre dávno vyhynutého a veľmi nebezpečného tvora.
„Čo do pekla ...“ Stihla zo seba vykoktať v šoku, nedostala však príležitosť dopovedať svoju otázku.
„Ja som si vytiahol elixír starnutia, Tichošľapko život povzbudzujúci elixír a Remus... tomu neuveríš aké mal šťastie. Elixír spánku.“ Zasmial sa James. Lily sa musela uškrnúť. Presne tieto tri elixíry im včera vysvetľovala ako názorné príklady k zložkám, s ktorými mali problémy. Šťastní to študenti. Posedela medzi nimi, aby sa nakrátko pozhovárali, ale po malej chvíli, aj keď nerada, zasadla na druhý koniec klubovne k malému stolíku a zahĺbila sa do kopy pergamenov.

Streda bola zatiaľ najdlhší a najťažší deň. Zapríčinilo to aj to, že končili o jednej v noci. Zázračné tvory neboli ťažké, ale na takú Herbológiu bude ešte veľmi dlho spomínať. Klepcodrap od dnes rozhodne nepatrí medzi jej obľúbené rastlinky. Teoretická časť jej dala zabrať, ale v konečnom dôsledku z nej mala celkom dobrý pocit. Astronómia tiež dopadla celkom dobre, keďže mali krásnu bezoblačnú noc. O pol druhej vyšla z kúpeľne oblečená v ľahkom pyžame a po prvý krát počas skúšok si išla ľahnúť bez toho, aby si niečo pred spaním prečítala. Sediac na posteli vzala do ruky jeden z elixírov a po vypití jeho obsahu si ľahla s neodolateľne príjemnou myšlienkou, že už len zajtra...

A nadišiel posledný deň skúšok. Lily sa zobudila pár minút po dvanástej s pocitom, že dnes bude po všetkom. Už iba teória z obrany a bude mať pokoj. Na ničom už záležať nebude. Bude si užívať každú voľnú chvíľu so Severusom a robiť spoločné plány na leto. Chalani sa proti nej pred skúškami spolčili a majú ju v pláne hodiť do Čierneho jazera. Po prvý krát bola úprimne rada, že si vypočula súkromný rozhovor a čuduj sa svete, nemá z toho žiadne výčitky svedomia. Aspoň vie, čo ju po skúške bude čakať a ktorému miestu sa má vyhnúť. Bude celé dni leňošiť pod stromom a môžu si spraviť pokojne aj ten piknik. To bude skvelé. S týmito myšlienkami vstala a išla sa pripraviť na obed, po ktorom ju o tretej bude čakať posledný test.

Optimisticky naladená, schádzala pár minút pred treťou dole schodmi do vstupnej haly. Severus stál trochu bokom a zamyslene hľadel pred seba. Keď si všimol prichádzajúcu Chrabromilčanku obdaril ju širokým úsmevom.
„Veľa šťastia Lils.“ Poprial jej.
„Ďakujem aj tebe.“ Odpovedala mu s úsmevom.
„Stretneme sa poobede pri jazere?“ spýtal sa nežne s nádejou v hlase.
„Samozrejme.“ Mrkla na neho, ale pred tým ako mu stihla dať zamýšľaný bozk sa otvorili dvere a boli vtlačený do útrob prerobenej Veľkej siene. Po tom, čo sa usadila na svoje miesto a rozhliadla sa okolo seba, ju oblial studený pot. Potriasla rýchlo hlavou, aby z nej vyhodila chmúrne myšlienky a zapozerala sa pred seba počúvajúc pokyny od dozoru. Teraz potrebuje zo seba dostať maximum a nemôže si dovoliť stratiť sa v myšlienkach, čo bude a čo nebude. Po vypočutí si posledných informácii otočila pripravenú kôpku pergamenov a začítala sa do otázok. Neraz počas písania testu si musela pretrieť oči po tom, čo sa stratila v myšlienkach a nesústredila sa na svoj test. Po dopísaní poslednej otázky odovzdala vypracované otázky Flitwichovi, ktorý im robil dozor, narýchlo spravila na stole poriadok a náhlila sa za Severusom, ktorý opustil Veľkú sieň pár minút pred ňou, keď ju ale vyrušila Mary. Jej otázky vlastne ani nevnímala, obzerala sa nervózne okolo seba a očami hľadala Záškodníkov. Ospravedlnila sa ukecanej spolužiačke s tým, že sa porozprávajú neskôr v klubovni a uháňala na pozemky školy. Predierala sa cez dav vychádzajúcich študentov s pocitom, že každá ubehnutá sekunda trvá minimálne hodinu. Nakoniec sa pretlačila do vstupnej haly a rozbehla sa smerom k dubovým dverám. Počula ako niekto volá jej meno, čomu nevenovala žiadnu pozornosť a v behu rozrazila ťažké dvojkrídlové dvere. Keď sa ocitla na nádvorí rozhliadala sa po okolí, dychčiac po šialenom šprinte a pocite, že jej obruče zvierajú hrudník, až sa jej oči zastavili na hlúčiku študentov postávajúcich neďaleko od nej. Bezradne zakňučala a rozbehla sa tým smerom s neblahým tušením, že pravdepodobne miery do samého pekla.

Nebola ešte ani v polovici cesty, keď James namieril prútik priamo hruď na Severusa a ten sa vzniesol do vzduchu a visel bezmocne dolu hlavou. Lily nevedela presne určiť aké pocity a myšlienky sa jej hmýria hlavou, ale s určitosťou vedela, že sa práve rozzúrila do nepríčetnosti.
„Okamžite mu dajte pokoj! Potter, ty si arogantný, samoľúby pankhart. Nechápem, ako niekto ako ty, môže byť v Chrabromile!“ Kričala po svojom spolužiakovi, ktorého považovala za kamaráta, nesnažiac sa ani úplne zabrzdiť, keď sa dostala na jeho úroveň a vrazila mu mocne obomi rukami do ramien.
„Len kľud Evansová. Bola nuda, tak sme sa pristavili.“ Povedal so stoickým pokojom a mávol rukou, akoby sa pristavil na hrnček čaju pri neviazanej konverzácii.
„Toto je pre teba zábava?“ osopila sa na neho so smiechom, nie nepodobným tomu, aký vychádza z úst ľudí na pokraji príčetnosti, hneď potom ako neverbálne zrušila kliadbu, ktorá držala Severusa nad zemou. James nahodil na svoju nahnevanú spolužiačku úškrn víťazstva a mrkol na ňu pravým okom, na čo sa zahľadel na poníženého Slizolinčana.
„Buď rád ufňukanec, že prišla Evansová, inak by si tam visel ešte veľmi dlho.“ Uškrnul sa povýšenecky na vstavajúceho Severusa s neskrývaným odporom v očiach. Odporom, ktorý z neho Lily mohla cítiť aj na veľmi veľkú vzdialenosť.
„Nerob zo mňa neschopného Potter!“ Zavrčal na neho Severus s nebezpečným chladom v očiach.
„Viem sa o seba postarať aj sám. Nepotrebujem pomoc od všivavej humusáčky.“ Vypľul Chrabromilčanovi do tváre hlasom tichým, ale napriek tomu pre každého počuteľným, ktorý u prizerajúcich sa študentov spôsobil zimomriavky a mravčenie v oblasti krčnej chrbtice a Lily v jeho slovách mohla cítiť neuveriteľnú dávku nenávisti a hnevu. Šokovaná Chrabromilčanka mala pocit, akoby ju niekto udrel, avšak nie po hlave, ale priamo do hrude. Toľkú bolesť ešte nezažila a zistenie, že sa nevie poriadne nadýchnuť bolo priam neznesiteľné.
„Fajn!“ Vyštekla do tváre svojmu, ..., priateľovi?
„Ak je toto tvoj postoj, tak sa maj, ja ťa už obťažovať nebudem!“ Otočila sa na päte a so sklonenou hlavou vykročila smerom do školy. Nedbalo si rozrazila cestu medzi Jane a Markom a so zadržiavaným plačom utekala do nevyužívanej triedy.

Keď vstúpila do dobre známej miestnosti, zabuchla za sebou dvere, uzamkla ich a chvíľu sa o ne opierala stále mierne v šoku. Bezmocne sa zviezla po nich chrbtom k zemi a keď sa kolenami dotkla kamennej podlahy, padla na všetky štyri a začala plakať. V záchvate bolesti si trhala vlasy a mala pocit, že tú bolesť neunesie. Jej najhoršie nočné mory sa práve menili do reality. Všetko je stratené. Všetci zomrú. A ona nikomu nepomôže. Ako len dúfala, že sa jej darí meniť svoj osud a s ním aj osud týchto ľudí. Mýlila sa. Drahý Merlin, ako sa len mýlila. Verila Jamesovi a on ju zradil. Ľudia sa nemenia a teda nie je možné zmeniť osud. Možno je možné upraviť ho. Možno umrie inde a nebude pri tom James. Umrú však všetci a budú nesmierne trpieť. Prečo sa to celé muselo stať? Necení si Severus jej lásku a oddanosť? Jej srdce a aj hrudník jej mocná sila zviera natoľko, až má pocit, že sa zadusí a v hlave pociťuje nepríjemné búšenie. Každý jeden prekliaty deň sa snažila, aby mu dokázala koľko pre ňu znamená. A on pošliapal jej city, jej lásku, jej dušu. Jej ranená myseľ nie je schopná prísť na jednoduchú odpoveď, prečo. V zúfalstve si strhla z krku prívesok od elfa a zovrela ho v ruke. Prečo to spravil? A prečo to spravil James? Severus mu pomáhal. Od toho incidentu v klubovni ich videla viackrát, ako mu Sev podáva knihu a skláňajú sa spolu nad Jamesovým zápisníkom a vysvetľuje mu elixíry. A on ho sprosto využil. Napriek tomu, akékoľvek poníženie mu nedalo právo, aby ju urazil verejne takýmto spôsobom. Aj keď sa v tejto chvíli cíti, že je všetko, len nie urazená. Zničená, odhodená, nepotrebná, nemilovaná. To sú tie pocity, ktoré sa jej hmýria v hlave. Všetky emócie, ale hlavne bolesť a smútok jej roztrhajú hrudník. Nanovo bude musieť vystavať zrútené ochrany jej mysle, inak sa zblázni. Ochrany, ktoré sa zrútili spolu s jej svetom. Po pár hlbokých nádychoch sa jej myseľ začala pretvárať, avšak jej je to v tejto chvíli už jedno. Najradšej by bola, ak by umrela tu a teraz. Jej srdce sa začalo lámať a duša bez tak už určite uletela na druhý breh.

„Lily! Čo sa stalo?“ spýtal sa jej muž na obraze ustráchaným hlasom. Pohľad na psychicky zničené mladé dievča u neho vyvolal rôzne pocity a ani jeden z nich sa mu nepozdával. Oslovená študentka na neho vzhliadla s tvárou premáčanou od sĺz.
„Ja nevládzem! Nezvládnem to! Nezvládnem!“ kričala na pokraji psychického zrútenia, ale aspoň zmenila polohu svojho tela. Teraz už sedela na zemi s pokrčenými nohami, na ktorých mala prekrížené ruky a v nich schovanú tvár. Namaľovaný pán len porazenecky pokrútil hlavou. Merlin vie, čo sa jej stalo?
„Prečo tak vravíš? Ublížil ti niekto?“ spýtal sa jej starostlivým hlasom. So študentmi sa nezvykne rozprávať, keďže mnoho z nich je len hormónmi poháňané telo bez štipky rozumu. Lily je ale iná. A za ten čas, čo strávila v tejto učebni si na jej osobu zvykol a nateraz by však bol schopný povedať, že ju má rád. Lily si utrela spakruky slzy z tváre a pozrela sa na svojho spoločníka. Kto nesie za toto celé pravú vinu? Mohla by začať od seba. Ona si dávala márne ilúzie a sny. Preto teraz to sklamanie. Miesto toho, aby sa na to pripravila, odsunula to do úzadia a odmietala si pripustiť jasný fakt.
„Pýtali ste sa ma na moje sny.“ Začala rozprávať s pohľadom upreným niekam, kam len jej duša dovidí. Muž zamrkal od prekvapenia avšak pochopil, že to spolu akýmsi, pre neho zatiaľ neznámym, dôvodom súvisí a ak nie, tak sa to dievča zaiste pomiatlo.
„Správne a strohú odpoveď som už dostal.“ Pripomenul jej so smutným úsmevom.
„Každú noc som snívala o smrti svojich priateľov. A nie len smrti. Videla som toho veľa čo sa má stať a robila som všetko pre to, aby som to zvrátila.“ Povzdychla si. Muž na obraze sa na Lily pozeral so zamysleným mračením. Ona ten pohľad však vôbec nevnímala. V tejto chvíli je jej myseľ priveľmi vzdialená na to, aby videla niečo bližšie ako to, čo je v ďalekej budúcnosti.
„Každý deň som robila všetko, čo som mohla a uznala za to najlepšie možné riešenie.“ Pokračovala v rozprávaní, ktoré musela prerušiť kvôli mučivému vzlyku.
„A nič to nebolo platné. Osud sa zmeniť očividne nedá.“ Priznala si vlastné zlyhanie a opäť si zaborila tvár do rúk, skrývajúc tak svoj plač.
„Prečo je život taký komplikovaný?“ spýtala sa medzi vzlykmi.
„Och, Lily.“ Povzdychol si ľútostivo je spoločník.
„Život je jednoduchý a komplikuje sa iba tým, že na komplikovanosti sami trváme.“ Oponoval jej v, podľa neho v chybnej, domnienke. Lily pri týchto slovách iba porazenecky pokrútila hlavou. Je iba inteligentnou čmáranicou. O skutočnom živote nevie veľa.
„Takže to mám brať tak, že osud jednoducho nezmením.“ Pripustila stroho pri utieraní sĺz.
„To ľudia si vytvorili obraz osudu, aby zakryli vlastnú nerozvážnosť. Pretože osud len málokedy bojuje proti rozumnosti a väčšinu vecí v živote riadi rozumná bystrozrakosť.“ Povedal jej s náznakom hnevu. Toto dievča pôsobí akoby potratilo všetku svoju inteligenciu. Ako sa môže len tak vzdať?
„Raz ste mi povedali, že nie je dôležité ako ďaleko sme na svojej ceste zašli. Ak zistíme, že nie je správna, máme sa vrátiť a zvoliť si inú.“ Povedala po chvíli ticha. Muž jej prikývol. Skutočne jej to povedal a pokladá to stále za pravdivú domnienku.
„Čo ak nie je cesta späť? Čo ak nie je možné vrátiť sa? Čo potom?“ spýtala sa so slzami v očiach. Čas sa vrátiť nedá a čo sa stalo sa už neodstane. V tomto prípade sa teda nedá zvoliť iná cesta.
„Keď sa nemôžeš vrátiť, musíš nájsť lepšiu cestu, ktorou ísť vpred.“ Odpovedal jej s náznakom povzbudenia. Ale kadiaľ ísť? Kadiaľ vedie tá správna cesta?
„Viem čo prežívaš. Pociťuješ nekonečné muky, ktoré spaľujú tvoju dušu.“ Začal rozprávať po chvíli mučivého ticha a Lily začali opätovne tiecť po tvári slzy.
„Do pekla ženská! Musíš sa vzchopiť! Ak ťa mučia plamene, buď ako voda. Uhas ich a prispôsob sa!“ karhal ju spôsobom, že takmer kričal. Myslel to však v dobrom. Niekedy nie je dobré byť pevný ako skala a neoblomný. Niekedy je lepšie byť ako rieka, čo skalu obmýva. Vždy si nájde cestu a nič ju nezastaví ak sa rozhodne pre nejaký smer. Veľkú prekážku obíde a malú strhne mocným prúdom.

Lily zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Snažila sa v sebe nájsť všetky mučivé pocity a zatlačiť ich čo možno najďalej, aby ich uzavrela za najpevnejšiu možnú bariéru. Lindar jej dal ten prívesok, aby ju chránil vo svete čarodejníkov. A ona si naivne myslela, že si v ňom vystavia akúsi pomyselnú rodinu. Teraz už chápe prečo elfovia a aj ostatné temné bytosti neveria čarodejníkom. U nich by si našla svoje miesto a ak by ju prijali, nikdy by ju nesklamali a ani nezavrhli. Nejasne si uvedomila pálenie vo svojej zovretej dlani a od bolesti musela niekoľkokrát zalapať po dychu. Pálenie však neprestávalo a ona nebola schopná otvoril svoju päsť a zbaviť sa prívesku. Pálenie zrazu prestalo a jej dlaň ostala prázdna, ako aj jej vnútro. Ostala akousi uzavretou prázdnou ulitou plnou uväznených démonov a oči jej rázom uschli. Vstala, zhlboka sa nadýchla a pozrela sa uprene do prázdneho krbu, v ktorom v okamihu zbĺkol plameň tak chladný, až sa začal okolo neho vo vnútri krbu tvoriť srieň. Na tvári mladého dievčaťa sa zjavil úsmev, ktorý by spôsobil chvenie v žalúdku každému, kto by ho zazrel a s roztiahnutými rukami vypustila zo svojho tela mocný krik, ktorý vyplavil z jej hrude aj ostávajúce zbytky bolesti a smútku, sprevádzaný úderom nejedného blesku.

Severus po odchode Lily vrhol neverbálne odzbrojovacie kúzlo na v šoku zmrazeného Pottera, ktorý odletel niekoľko metrov a pristál na tráve dolu tvárou a za ohromného potlesku a piskotu zo strany Slizolinčanov, sa vybral do svojej klubovne. Jamesovi, ešte pred odchodom venoval obklopený skupinkou šiestakov a siedmakov vražedný pohľad a pohŕdavý úškrn. Prizerajúci hadi ho po tomto výkone tľapkali po pleci a skladali mu komplimenty pri tom, ako kráčali smerom do hradu. Celú cestu sa tváril náramne spokojne a prijímal gratulácie. Vnútorne sa však tak hrozne nenávidel, ako si myslel, že ani nie je možné. Po pol hodine skandovania jeho mena sa vrútil do spoločenskej miestnosti Slizolinčanov nazúrený Regulus.
„Ty idiot! Všetko si pokašlal!“ Vyletel na neho hneď pri vstupe a v klubovni nastalo šokované ticho. Jediný, kto sa mračil bol Awery. Ten nechápal čo sa mu, pre Salazara, nepáči. Odpálil Chrabromilčana a zbavil sa konečne tej humusáčky. Nemal by sa z toho Black náhodou radovať?
„Ty sa o tú humusáčku nejako moc staráš Black.“ Poznamenal s úškrnom. Regulus vykročil k nemu a prebodol ho vražedným pohľadom.
„Tak mi teraz povedz, ako budeme získavať informácie. Celý rok som ju trpel vo svojej blízkosti a tento idiot to posral.“ Syčal mu do tváre, ukazujúc na sediaceho Severusa, ktorý sa prestal tváriť spokojne.
„Temného pána nepotešíme tak ako sme plánovali.“ Krútil hlavou Severus a z jeho tváre vyžarovalo sklamanie. Nott zamrkal. Maska Snapea bola vždy dokonalá a nateraz vyzerá, ako zbitý pes.
„Ja som to už nevydržal Reg. Mal si si s ňou začať ty, ak si myslíš, že to bolo také príjemné.“ Uškrnul sa na neho s chladom v očiach.
„Black má pravdu.“ Zapojil sa do hádky Nott.
„Pôjdeš sa jej ospravedlniť.“ Zavelil smerom k Snapeovi a poniektorí Slizolinčania, ktorí ešte nestihli spracovať, čo sa to okolo nich deje, iba pritakali.
„To teda nepôjdem. Regulus s ňou tiež vychádzal. Mohol by ju ísť utešiť.“ Zoširoka sa usmial Severus a aj naďalej ostal sedieť s prekríženými rukami na hrudi.
„Máš smolu. On sa stretáva s čistokrvnou a ešte k tomu s jej kamoškou.“ Pripomenul mu Awery s úškrnom, ktorý naznačoval aké utešovanie mal na mysli on a pod tlakom mnohých pohľadov si odfrkol a pretočil očami.
„Tak ja teda pôjdem.“ Prisľúbil a dal si záležať na tom, aby bolo dobre vidieť, že sa mu vôbec ísť nechce.
„Ale teraz nie. Chcem si vychutnať ten pocit, že som sa jej zbavil.“ Povedal s leskom v očiach a úsmevom, akoby práve oslavoval narodeniny. V Slizoline nastal opäť výbuch radosti a agónie. Severus bol velebený ako najväčší Slizolinčan roka a nejedna spolužiačka mu naznačila, ako si môže vychutnať svoju slobodu. O pol deviatej sa vybral do Chrabromilskej veže vyprevádzaný mnohými buchnátmi po chrbte a prianím, aby mu to vyšlo. Do klubovne sa vrátil neskoro po večierke s neurčitým výrazom na tvári.
„Tak ako?“ mrkol na neho Nott.
„Neviem, či sa mám tešiť alebo zúriť. Ale nedopadlo to podľa očakávania.“ Krútil hlavou.
„Pre Salazara, Snape.“ Zafňukal Regulus ako dieťa, ktorému bola odopretá jeho obľúbená sladkosť.
„Býva neďaleko. Cez leto, to dúfam, zvládnem.“ Zamyslel sa nahlas, avšak naozaj dúfal, že to cez leto urovná.

Jane dopisovala poslednú otázku na teste z obrany, keď si periférne všimla, že Hanrich odovzdal svoju prácu a po odovzdaní pergamenu, opustil miestnosť. Pozrela na veľké presýpacie hodiny, položené na stole, za ktorým sedávajú profesori a ponáhľala sa v písaní, nakoľko neostávalo už priveľa času. Po dopísaní posledného slova, položila brko, začarované proti podvádzaniu, do kalamára na stole a s pocitom úľavy si vydýchla práve v čase, keď sa sieňou rozniesla informácia o vypršaní času. Pofúkala jemne po atramente na spodnej časti pergamenu, zvila ho a previazala priloženou stuhou. Takto pripravenú prácu podala pracovníkovi z ministerstva a kráčala smerom ku dverám s úmyslom ísť do klubovne po Hanricha a zvaliť sa do trávy na pozemkoch školy. Vedela, že Lily bude chcieť byť so Severusom, ale dúfala, že by sa k ním mohli neskôr pripojiť. Aspoň na chvíľu pred večerou by ich mohli poctiť svojou urodzenou prítomnosťou. Pozrela smerom ku stolíkom, kde si všimla Lily ako sa pristavila pri jej spolužiačke Mary a aj Marka, ktorý kráča vyškerený smerom ku nej. Predhodila mu svoj nápad o leňošení pri jazere, ktorý bol schválený skôr, ako ho stihla dopovedať a predieral sa po jej boku davom, aby opustili čo najskôr miestnosť. Vo vstupnej hale, neďaleko dverí vedúcich do Veľkej siene, do ich ramien, očividne nechtiac, vrazila Lily, ktorá sa, pre nich záhadným dôvodom, hnala na pozemky školy akoby jej išlo o život. Prekvapení týmto jej záhadným správaním, rýchlym krokom nasledovali jej smer. Keď otvorili vstupné dvere, po pár náhlivých krokoch Mark zastavil Jane vystretou rukou, ktorej dlaň sa dotkla jej brucha a druhou ukázal bezmocne na dianie pred nimi. Severus visel dolu hlavou pod vplyvom nejakého kúzla, vyslaného z prútika Pottera, Lily na Jamesa kričí a vrazila do neho, podľa názoru oboch, veľmi mierne. Vykročili smerom k svojim kamarátom, aby im podali pomocnú ruku, keď Severus niečo štekol do tváre Jamesa a Lily sa náhlila späť do hradu.

„Čo sa to, pre Morganu, zasa deje?“ zafňukala Jane napoly sklamane napoly bezradne a vykročila smerom k Severusovi, ktorý stál obklopený staršími Slizolinčanmi. Mark chcel ísť v prvom momente za Lily, ale očividne by nebolo na škodu najskôr zistiť, čo sa tu vlastne odohralo. Severus prešiel bez povšimnutia okolo nich ospevovaný jeho spolužiakmi a Jane pri tomto pohľade bezmocne pokrútila hlavou pokračujúc v chôdzi. Nestihla si ani uvedomiť, že sa už ocitla na úrovní Pottera, sediaceho na zemi v tráve a s pohľadom natoľko vzdialeným, až mala pocit, že je duchom neprítomný. Nevedela, kde s otázkami začať. Chcela vedieť čo bolo obsahom ich hádky, po ktorej Lily doslova utiekla. Chcela tiež vedieť, prečo to, pre Merlina, spravil. Mark sa po malej chvíli nadýchol, snažiac sa nabrať do pľúc čo možno najviac vzduchu a položiť už konečne nejakú otázku. Očividne aspoň on našiel správne slová a zistil kde začať, keď ho predbehol niekto iný.

„Vie mi niekto z vás povedať, čo sa tu odohralo?“ vletel do skupinky nervózne vyzerajúci Remus. Jane na neho pozrela so smútkom v očiach a Remusovi zovrelo hrudník. James iba bezradne pokrútil hlavou, akoby sám nevedel čo sa stalo a pokračoval v trhaní stebiel trávy.
„To by zaujímalo aj nás.“ Ozval sa Mark s prekríženými rukami na hrudi a pohľadom prebodával Jamesa. Mladý Chrabromilčan si povzdychol. Čo im má povedať? A čo im povedať vôbec môže?
„Trochu sme sa pohádali.“ Zašomral si popod nos takmer nečujne a udrel päsťou do zeme.
„Trochu pohádali? A predtým alebo potom, čo si vrhol kliadbu na Severusa?“ osopila sa na neho Jane. Pokojný Bifľomor, ktorý všetko rieši s kľudom a rozvahou. Ale to len do chvíle, pokiaľ nejde o city. Vtedy sa zmenia na pomstychtivé beštie bažiace po krvi.
„Ty si znova zaútočil na Severusa? To nemyslíš vážne James!“ kričal po svojom kamarátovi Námesačník a rozhadzoval rukami. No výborne. Lily sa určite potešila, ale tento krát sa musel Severus ubrániť bravúrne, keďže videl ako ho cestou do klubovne velebili Slizolinčania. Ospravedlňujúci pohľad, ktorý po ňom hodil zmučene sa tváriaci James ho presvedčil o tom, že to myslí skutočne vážne. Sklamane sa tváriaci Paroháč vstal a pozrel sa smerom na druhý koniec jazera, kde Sirius v návale hnevu, hádže do vody kamene, doposiaľ ležiace na brehu Čierneho jazera.

„Čo sa vlastne stalo? Prečo Lily odišla? Čo si jej povedal?“ spýtal sa jeho chrbta Mark, s hlasom plným hnevu a obvinenia, na čo Remus zaškrípal zubami. Prečo s ňou nikto nešiel? A kam sa zasa vytratila?
„Ja som jej nič nepovedal. Ja by som to povedať nikdy nedokázal.“ Povedal zmučene James a všetku svoju silu sústredil na to, aby sa udržal na nohách.
„Čo?!“ zvreskla na neho Jane.
„Vyklop to už konečne!“ Dožadoval sa Remus zmätene.
„Ja som jej nič nespravil. Povedal som iba Severusovi, že môže byť rád, že ho prišla Lily opäť zachrániť. A on...“ hlas sa mu zlomil a musel sa viac krát nadýchnuť, aby upokojil svoju myseľ natoľko, aby to zvládol povedať. Jane vedela, čo bude nasledovať. Jej logická časť mysle to zvládla bezpečne doplniť. Neverila by však tomu, že by bol Severus niečoho takého schopný.
„On povedal, že nepotrebuje pomoc od ...“ nevedel to vysloviť. Keď to ranilo jeho ako čistokrvného muža, čo to muselo spraviť s jemnou dušou muklorodenej ženy, akou je Lily?
„Všivavej humusáčky.“ Doplnil ho bezradne Mark a padol do trávi. Čakal by to od každého Slizolinčana a aj od poniektorých Bystrohlavčanov, ale od tohto konkrétneho študenta určite nie.

„Ahojte. Prečo ste ma nezavolali?“ vpadol do skupinky neinformovaný Hanrich v pomerne dobrej nálade. Pohľad na zmučenú tvár Jamesa, rozzúreného Remusa, Marka, ktorý sa tvári akoby mu zomrelo domáce zvieratko mu spôsobilo prudký zvrat v jeho nálade, tým nemilým smerom. To, že sa mu Jane hodila okolo krku vzlykajúc ako malé dieťa, bola už iba čerešnička na torte. Alebo skôr klinec do rakvy?
„Čo sa stalo?“ spýtal sa svojej kamarátky a jemne ju pohladil po chrbte, na čo sa ešte viac rozplakala.
„Nič, čo by stalo za zmienku.“ Zasmial sa zúfalo Remus a Hanrich na neho hodil nechápavý pohľad. Očividne to stojí za zmienku, keď mu Jane plače na ramene.
„Iba ak to, že James preklial Severusa a ten pre istotu nazval Lily, ktorá sa vyrútila na tohto dementa, v záchvate svojho raneného ega všivavou humusáčkou.“ Vyrapkal zo seba Mark a tváril sa akoby videl niečo mimoriadne nechutné. Oči mladých ľudí pritiahol pohľad na husté čierne mraky formujúce sa na pozemkoch školy a silný vietor ich zahnal späť do bezpečia hradu. Keď Remus otvoril vstupnú bránu všimol si blýskanie, prežiarujúce temnotu rozliehajúcu sa nad ich hlavami a vystrašene sa zahľadel na Siriusa, ktorý ozlomkrky utekal smerom ku nim a vo chvíli, keď sa ocitol iba pár krokov od nich, sa ozval krv zastavujúci zvuk blesku, ktorý sa stretol so zemou v ich bezprostrednom okolí.

„Kde je Lily?“ spýtal sa takmer splašene Hanrich. Na to, že by bola vonku, nechce ani pomyslieť.
„Niekde v hrade.“ Odpovedal narýchlo Mark, keď si všimol zúfalstvo v tvári jeho priateľa.
„Musíme ju nájsť.“ Povedala zmučene Jane a pozrela sa na Remusa, akoby práve on vedel, kam sa utiahla.
„Pôjdem sa pozrieť do klubovne. Možno Mary bude vedieť.“ Ozval sa po prvý krát Sirius a rozbehol sa hore schodmi.
„Sirius!“ zakričal razom Remus na svojho priateľa, ktorý bral schody po troch, čím ho donútil zastaviť a pozrieť sa na spodok schodiska. Teraz nechce radšej ani vedieť čo sa tam stalo. Vďaka Merlinovi, sa aspoň ten idiot išiel zašiť niekam do Chrabromilskej veže.
„Vieš, kam sa treba pozrieť.“ Povedal, akoby obaja poznali jej tajnú skrýšu. Siriusovi sa rozšírili oči poznaním, čo ho prinútilo k nepatrnému úsmevu a po prikývnutí hlavou pokračoval v šprinte do Chrabromilskej klubovne.
„Myslíte, že príde na večeru?“ spýtal Mark aj keď odpoveď na svoju otázku vopred poznal.
„O tom pochybujem. Lily spraví všetko, aby sme ju nenašli do chvíle, kým nebude chcieť byť nájdená.“ Krútil hlavou Hanrich. Najhoršie na tom je, že sa nevie rozhodnúť či je lepšie nechať ju chvíľu samú, aby si utriasla svoje myšlienky alebo na ňu pri najbližšej príležitosti vrhnúť spútavacie kúzlo, akoby bola neposedné batoľa.
„Bude rozumné akceptovať to?“ spýtal sa Mark a svoj pohľad usmernil na Hanricha. Tento mladý Bifľomorčan má s Lily veľmi zvláštne priateľstvo. Keby ich človek nepoznal, bol by prisahal, že v ich prípade ide o veľmi hlboké city. A možno aj ide? Kto vie, nakoľko hlboká je Hanrichová láska k tejto Chrabromilčanke? Sú ako jedna duša, ktorú niekto roztrhol a vložil do dvoch tiel. Mnohokrát ich videl pri sebe ticho sedieť viac ako hodinu, akoby si navzájom čítali myšlienky a nepotrebovali nič vyjadriť nahlas.
„Ja neviem. Skutočne neviem.“ Krútil hlavou a tváril sa zmučene.
„Chcete to nechať len tak?“ spýtala sa obviňujúco Jane. Ona by bola schopná strestať Severusa stredovekými metódami a nepocítila by žiadnu ľútosť.
„Ja rozhodne nie.“ Povedal Mark a v očiach sa mu zjavil divoký jas. Remus si bol istý, že práve vyhlásil tomuto Slizolinčanovi krvavú pomstu a nie je sám. Jane sa tvári až desivo pomstychtivo. On si najskôr musí spraviť posedenie so Záškodníkmi. Musí zistiť prečo sa, do pekla, James zachoval ako nevďačný pokrytec a prečo bol, pre Morganu, Sirius na druhom konci jazera a toto celé dopustil.
„Ja si nemyslím, že bude správne vyhlásiť vojnu Severusovi.“ Povzdychol si Hanrich a jeho priatelia na neho pozreli, akoby mu šibalo. Ublížil a zradil Lily tým najhorším spôsobom a on ho chce nechať napokojí?
„Lily je určite veľmi hlboko ranená, ale nepadlo by jej dobre, keby sa musela pozerať na pravidelné útoky a boje medzi nami. Tu by nešlo iba o Severusa, ale aj o celý Slizolin.“ Povedal im svoj názor. Jane chápavo prikývla. Lily vyhľadáva samotu a kľud. Ak ju chcú opäť stiahnuť do ich spoločnosti, určite by to nemalo byť v období študentskej vojny.
„Aj keď by som sa na tom podieľal viac ako len rád.“ Dodal len tak mimochodom. Remus ticho prikývol. Lily nemá rada násilie a na kliadby namierené na Severusa sa napozerala už viac než dosť.
„Tak čo budeme robiť?“ spýtal sa bezradne Remus. Nikam sa doposiaľ nedostali.
„Dáme jej najavo, že sme tu pre ňu a jej spoločnosť je viac ako len vítaná.“ Povedala Jane. To je to najlepšie čo môžu spraviť. Dať jej istotu, že nie je sama. Že nikdy na nič nie je sama. Dajú jej ale možnosť súkromia, ak po ňom túži. Od ďalšieho plánovania ich vyrušil príchod niekoľkých Bifľomorských študentov, ktorí sa vybrali na skorú večeru.
„Uvidíme sa po večery.“ Povedal skupinke ticho Mark a vkročil do Veľkej siene nasledovaný jeho priateľmi.

Remus, rovnako ako aj ostatní jeho priatelia, ticho sedel za stolom a na jedlo nemal ani pomyslenia. Tak veľa jej dlhuje. Je pre neho všetkým čo si mohol kedy priať a on jej nevie pomôcť. Pocitom bezradnosti pozrel na prázdne miesto po jeho ľavej ruke a z pier mu unikol tichý ston, ktorý kvôli hlasnej vrave nemohol nikto našťastie počuť. Zakrátko vošiel do Veľkej siene aj Sirius, tváriaci sa ako zúrivá beštia a padol na miesto vedľa neho. Nemusel sa ho pýtať aby vedel, že ju ani na mape
nenašiel. Bol si taktiež istý, že medzi nim a Jamesom došlo k búrlivej konfrontácii. Remus pomiešal celkom zbytočne svoju už studenú polievku, z ktorej doposiaľ odjedol sotva dve lyžice a odsunul misku bokom. Príchod vodcu Záškodníkov prebehol u absolútnej tichosti. James pozrel na prázdne miesto, ktoré patrilo výhradne Lily a zovrelo mu hrudník. Nenávidí ho ona, nenávidí ho Sirius, nenávidí ho Remus a takto by mohol pokračovať ešte veľmi dlho. A tí čo majú radi Lily a neprechovávajú k nemu nenávisť, ním zaiste pohŕdajú. Upriamil svoj pohľad na jedného konkrétneho Slizolinčana, stále stojac pri prázdnom mieste jeho milovanej Chrabromilčanky a keby mohol, šľahal by jeho smerom plamene ako rozzúrený Čínsky ohnivák vo výnimočne dobrej kondícii. Usadil sa za stôl, aby sa pokúsil niečo zjesť, ale čoskoro uznal, že jeho snaha je márna. Ako sa rozhliadal po roztrúsenej skupinke Slugyho klubu zistil, že v tom nie je sám. Aj oni jedli, respektíve nejedli s rovnakou chuťou ako on. Príchod Lily bol sprevádzaný mnohými nečujnými výdychmi úľavy. Na nikoho však nepozrela a ani inak nedala najavo, že by stála o niekoho blízkosť. Usadila sa na svoje obviklé miesto, naliala si čaj a zjedla čo to z pečeného mäsa a zemiakov. Pri stole sa nezdržala dlhšie ako pár minút a potom opustila Veľkú sieň, bez toho, aby dala komukoľvek možnosť sa jej prihovoriť. Remus dúfal, že zotrvá pri ňom, tak ako vždy, aspoň pol hodinu. Aj keby len ticho sedela a chlípala svoj obľúbený nápoj, ale aspoň by bola s ním. Zmocnil sa ho pocit, že on ju potrebuje viac, ako ona jeho a bezmocne si pošúchal oči a koreň nosa.

Lily sa vrátila do svojej izby a zamierila ku oknu. Dlaňami sa oprela o jeho parapet a zhrbene pozerala na miesto medzi svojimi rukami. Už necíti bolesť iba nekonečný hnev a ten jej zatieňuje myseľ a nepáči sa jej pocit, že ak by sa dostala do konfrontácie s kýmkoľvek, nevedela by sa ovládať.
„Lily?“ spýtala sa jemne od dverí Mary. Pohľad na zdevastovanú Lily, ktorá bola vždy taká silná ju bodol do hrude. Koľko povzbudivých slov pre ňu vždy mala a koľko sily a energie jej dávala po návrate do školy? A teraz tu stojí ona, vyrovnaná a pozerá na rozpadávajúcu sa dušu svojej najlepšej priateľky a nevie čo má robiť. Lily na jej otázku nijako nereagovala, pretože vedela, že svoj hnev obráti voči tejto Chrabromilčanke a ona si to nezaslúži ani minimálne.
„Pred Tučnou pani čaká Severus a vraj chce s tebou hovoriť.“ Povedala čo možno najpokojnejšie svojej kamarátke a z obavy, čo bude nasledovať si zahryzla do pery. Čakala slzy alebo jedovaté slová a nevedela, čo by znášala radšej.
„Poraď sa so Siriusom, kto sa s nim pôjde porozprávať, ale ja to rozhodne nebudem. Možno by bol na to najvhodnejší James. Kto vie, či si vydiskutovali už všetko?“ Dostala zo seba s hlasom tak emočne prázdnym, až mala Mary pocit zimy na svojich obnažených rukách. S povzdychom prikývla, aj keď to jej najlepšia kamarátka, stojaca ku nej chrbtom nemohla vidieť a opustila ich izbu, potichu zatvárajúc za sebou dvere. Keď Lily započula cvaknutie dverí, stálo ju to veškeré pozostatky síl a sebakontroly, aby ovládla pocit drvenia pľúc a hlavne miesta, v okolí jej srdca. Z pier jej unikol tichý ranený vzdych a bezmocne sa odrazila od okenného rámu. Nemôže zotrvať na jednom mieste. Musí zamestnať svoje telo alebo myseľ, inak sa zblázni. Pohľadom zavadila o svoj stolík, na ktorom stáli dobré známe ampulky s elixírmi, ktoré jej zabezpečovali pokojný spánok a v návale zlosti ich hodila od stenu vedľa dverí. Pozrela, napodiv uspokojene, na rozbité sklo a elixír stekajúci po stene v mieste nárazu, vytvárajúc tak na zemi modrú mláku v hromade drobných črepín. Uškrnula sa pri pohľade na svoje dielo a vybrala sa ku skrini, vymeniť svoje oblečenie za športové. Pôjde si zabehať. Je leto a dni sú dlhé, nebude to teda žiadnemu profesorovi vadiť. Napokon, musí sa nejako vyzúriť. Keby sa podobné záchvaty mali opakovať, bolo by to nebezpečné pre kohokoľvek v jej bezprostrednom okolí.

Boli to už dva mučivé dni, počas ktorých sa snažili všemožne dostať do blízkosti svojej kamarátky. Aj teraz sedí Jane v spoločnosti Remusa, Marka a Hanricha na brehu Čierneho jazera a pokúšajú sa prísť na nejaký spôsob ako zvrátiť toto nekonečne odmietanie ich spoločnosti zo strany utrápenej Chrabromilčanky. Nech sa snažia akokoľvek, nikdy ju nevedia nájsť. Neraz prehľadávali systematicky hrad a učebne, v ňom aby následne zistili, že sa neskrývala v útrobách školy, ale udržiavala svoju kondíciu na pozemkoch v okolí hradu. Keď sa rozhodli prehľadávať okolie školy, nenašli ju tam. Lily bola vždy krok pred nimi, až mali pocit, že naozaj nechce byť nájdená a po ich spoločnosť vôbec nestojí. Sirius vyhlásil, že je dostatočne Záškodníkom na to, aby ju sledoval a odhalil jej tajnú skrýšu, ktorú očividne nemajú zakreslenú na mape, keďže na ňu hľadel niekoľko hodín a aj tak nenašiel bodku s jej menom na začarovanom pergamene. Jeho dva pokusy stroskotali hneď na začiatku, keď Lily prešla cez dva tajné priechody schované za gobelínmi a stratila sa mu v spleti chodieb alebo ako naposledy, keď mierila von a tam donekonečna behala okolo jazera tempom, ktorému by nestačil ani keby na svoje pľúca uvrhol najsilnejšie kyslík dopĺňajúce kúzla. V tejto chvíli si boli istí, že kroky ich kamarátky viedli dolu schodmi a teda predpokladali, že išla opäť von. Chceli ju obkľúčiť a konfrontovať a to aj za cenu, že by na nich vytiahla svoj prútik a vrhala po nich zákerné kliadby čiernej mágie. Boli neoblomne pripravení spraviť všetko pre to, aby sa s nimi porozprávala. Aby jej oni povedali, že im chýba a že ju majú radi. Chýba im všetkým a pomaly z toho upadajú do zúfalstva.

Lily sa však v tento podvečer nevybrala ani do nevyužívanej učebne a ani na pozemky školy. Mala namierené do kancelárie profesora čarovania, aby sa s ním porozprávala a upresnila si s ním poslednú záležitosť ohľadom blížiaceho sa turnaja. Dnes využije možnosť použiť prezývku. Zajtra jej príde, aspoň teda dúfa, jej športový habit, ktorý si včera objednala a po Bessovi poslala spolu s vypísanou objednávkou aj potrebné množstvo galeónov.
„Ste si istá, slečna Evansová?“ spýtal sa jej profesor Flitwich, keď pozrel na doplnený riadok na jej prihláške. Tá prezývka bola neobvyklá a ku nej sa mu vôbec nehodila. Lily sa však na drobného učiteľa uškrnula.
„Úplne.“ Povedala stroho. V duchu však jásala. Toto je ona.
„V poriadku. Na našich stretnutiach ste si počínali veľmi dobre. Myslím, že by ste sa medzi piatakmi mohli umiestniť na peknom mieste.“ Povedal jej s povzbudivým úsmevom.
„To dúfam.“ Pousmiala sa na drobného učiteľa a opustila jeho kanceláriu.
Dúfa, že sa umiestni na veľmi peknom mieste v rámci celého turnaja. Je v nej toľko zlosti, že by bola schopná vrhať aj neodpustiteľné kliadby bezprútikovou mágiou. Myslela si, že stačí iba odpustiť. Aké jednoduché je, povedať si to. Ona nateraz nie je schopná odpustiť Severusovi tie trpké slová. Možno po čase bude, nechce sa viazať na slovo, nikdy. Ale zabudnúť? Tu je ochotná pripustiť, že nikdy nebude schopná vypustiť to z mysle. Možno tie slová áno, ale na ten mučivý pocit poznačil jej dušu a teda nikdy nebude schopná na tú bolesť nezabudnúť. Tento turnaj jej dá aspoň možnosť uvoľniť z jej tela veškerú zlosť, bolesť a aj nenávisť. Áno. Tak, ako ju nikdy nebola schopná cítiť a ani pochopiť, teraz je ňou prežratá skrz naskrz. Nenávisť utlačila do úzadia bolesť aj všetky ostatné pocity a ostala iba ona. Citovo vyprahnutá schránka obalená hnevom a nenávisťou. Jej nenávisť je napodiv nasmerovaná voči jedinej konkrétnej osobe, ktorá si necháva hovoriť Voldemort. Keby jeho nebolo, život by bol ľahší a pokojnejší. Užívala by si slnečné dni pri jazere so Severusom a priateľmi a nebola by teraz sama v nevyužívanej učebni. Na nikoho nemá náladu. Nikoho pri sebe neznesie. Ranu na svojej duši bude liečiť ešte veľmi veľmi dlho. A jazva? Tá ostane ako pamiatka na to čo mala a čo mohla mať, keby nebolo Voldemorta. Hlboká a široká ako oceány a moria. Jasná ako slnko a nezmazateľná ako žiara mesiaca. Už nie je cesty späť. Doteraz si myslela, že zmýšľajú a aj cítia na rovnakej vlne. Dalo by sa povedať, že spolu dýchajú a aj ich srdcia bijú v rovnakom rytme. Ale teraz už nie. On dýcha sám a ona sa to tiež musí naučiť. Už ostane navždy sama. Ako nebola doteraz schopná nenávidieť, nie je odteraz schopná znova slepo a bezvýhradne milovať. Znova komukoľvek veriť. Bojí sa svojho strachu z budúcnosti a krutej osamelosti v nej. Bojí sa, že ostane naveky uväznená v samote
za nezničiteľnými múrmi okolo svojho srdca a duše, aby uchránila veškeré pozostatky príčetnosti pred ďalšou zradou a následnou mučivou bolesťou.

James sedel v Chrabromilskej klubovni úplne sám trýznený vlastnými myšlienkami. Ako sa z toho všetkého dostane, zatiaľ netuší. Na nálade mu nepridáva ani fakt, že do odchodu domov ostáva už len týždeň. Sirius sa túli k Mary, Remus sa zdržiava neustále v spoločnosti Marka, Hanricha a Jane. Jane od prvého večera na Regulusa ani nepozrela. Oddaní Bifľomorčania. Nemôže byť v blízkosti Slizolinčana, aby nespôsobila Lily bolestný pohľad. Čo všetko sú všetci okolo neho ochotní obetovať pre ich kamarátku?
A Lily? Tá sa vytratí z klubovne hneď ráno s prvou sekundou, ktorá povoľuje opustiť vežu a vracia sa spolu s tou poslednou. A aj vtedy sa zabarikáduje vo svojej posteli. Zajtra ráno si odchytí toho debila v zelenom a uškrtí ho. Ako sa na to dokáže pozerať? To naozaj nemajú srdce väčšie ako knut? A ak majú, určite je rovnako studené, ako tá minca.
„Sirius?“ oslovil nesmelo svojho priateľa, keď Mary opustila spoločenskú miestnosť. Oslovený mladík pozrel na svojho priateľa s neskrývaným hnevom.
„Áno?“ odpovedal akoby hľadel na niekoho, kým celou svojou bytosťou pohŕda.
„Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa ho s pohľadom nasmerovaným do zeme. Sirius mu chcel povedať niečo v tom zmysle, že sa nemajú o čom rozprávať. Pridobre však videl, že od onoho dňa ho mučia nekonečné výčitky svedomia. Možno mu povie to, čo sa pýtajú všetci dookola sami seba. Prečo.
„Počúvam.“ Odpovedal nakoniec stroho na jeho žiadosť a prekrížil si ruky na prsiach. James si s povzdychom sadol oproti nemu a pozrel sa do tváre svojho najlepšieho kamaráta.
„Ja som to nechcel.“ Povedal úprimne. Sirius videl v jeho zmučenej tvári, že je z toho celého skutočne zničený a porazenecky pokrútil hlavou.
„A čo si čakal?“ spýtal sa ho s náznakom výsmechu. Čo si myslel, že sa stane? Že sa Lily bude na tom zabávať spolu s ním? Alebo, že sa na tom bude zabávať Severus?
„Sám neviem. Ja som ale nemohol vedieť, ako na svoju obranu zareaguje.“ Obraňoval sa James. Áno, je vinný, ale to Severus v prvom rade vypustil z úst tie slová, nie on. Sirius sa neprestával mračiť. Je James naozaj idiot alebo ho zo seba robí?
„Ja som ti celú cestu na nádvorie vravel, aby si to nerobil a ty si ma nepočúval. Vravel som ti aby si si vybral.“ Kričal mu do tváre a oči celej klubovne sa otočili na dvoch piatakov, ktorí bývali doposiaľ priateľmi na život a na smrť. Povedal mu jasne a zreteľne, že ak zodvihne na Severusa prútik u neho skončil. A on nedbal o jeho slová a priateľstvo. Trvalo to asi tri sekundy, počas ktorých o tom rozmýšľal. Stál, zamyslene pozerajúc na Severusa opierajúceho sa o strom a potom na neho. Nakoniec ale vykročil so vztýčenou hlavou ku Slizolinčanovi.
„Je mi to ľúto Tichošľap.“ Odpovedal takmer s plačom a Sirius si nervózne prehrabol vlasy. Má toho idiota rád, ale koniec koncov to čo spravil bolo pre neho vysoko urážlivé. Nevraviac o tom, že Severus im neraz pomohol pred skúškami. Povedal im, v ktorej knihe nájdu odpovede a keď si nevedeli dať rady, ukázal im v knihe kapitolu a aj príslušný odsek. Na tú hodinovú prednášku o bezoároch James asi úplne zabudol. Ako mohol po tomto všetkom spraviť niečo tak, absolútne nechrabromilské? Pre Merlina, však toto by neboli schopní spraviť ani Slizolinčania. Nech sú akýkoľvek, majú aspoň pár zásad. Dlh, aj keď len takýto banálny, ako je pomoc s učením, by brali ako niečo, na čo sa nezabúda.
„A čo očakávaš odo mňa? Že nad tým mávnem rukou a budem sa tváriť, že sa nič nestalo?“ spýtal sa ho s nadvihnutým obočím, ale už po ňom aspoň nekričal. James vydal mučivý vzdych.
„Si môj priateľ a mám ťa rád. Ja nechcem stratiť aj teba.“ Priznal sa nakoniec James a potiahol nosom. Siriusovi bolo toho zadubenca ľúto. Aj on ho má rád, nateraz sa však veľmi na neho hnevá.
„Prečo?“ bola jednoduchá otázka a James vedel na čo sa presne pýta. Ale na túto otázku mu nie je schopný odpovedať.
„Si ochotný mi odpustiť?“ spýtal sa ho miesto odpovede, na čo Sirius v duchu pretočil očami.
„James. Aj keď si najväčší idiot na svete, stále si môj priateľ a to aj vtedy, keď som tak nahnevaný, že by som ťa najradšej prehol cez koleno ako neposlušné dieťa. Stále si môj priateľ.“ Odpovedal Sirius a James sa zasmial smiechom plným úľavy a bolesti.
„Môžem teda počítať s tvojou urodzenou spoločnosťou počas letných prázdnin?“ spýtal sa s náznakom sarkazmu. Sirius si odfrkol.
„A kto by ti držal ručičku počas úpravy tvojej pravej lopatky?“ odpovedal mu na otázku otázkou s leskom v očiach, na čo James prehltol hrču v krku. Odďaľuje to ako sa len dá, ale toto leto sa mu to už určite nepodarí. Otcov prútik sa bolestivo stretne s jeho kožou na pravej lopatke. Sirius mal to šťastie, že on si to odtrpel ako novorodenec, keďže u nich jej dedičom prvorodený syn. U Potterovcov je to iné. Tam je dedičom najviac vhodný syn. Ale James je jediný potomok. To samozrejme pri jeho narodení nemohli rodičia vedieť, že bude ich prvým aj posledným dieťaťom. Prekliaty Merlin! James vstal a Sirius nasledoval jeho príklad. Podali si pravé ruky a následne sa vtiahli do chlapského objatia a ľavými sa omotali okolo ramien. Obom opadla z hrude obruč z rovnakého dôvodu. Jamesovi preto, že Sirius bude cez leto u Potterovcoch a Siriusovi, že môže byť cez leto u Potterovcoch. Kam by inak išiel? Ale neudobril si ho z vypočítavosti. To zas nie. Ak by ho James neprišiel prosiť o odpustenie, niečo by vymyslel. Peňazí a aj známostí má dosť. Mohol by si dovoliť bývať aj celé leto v Deravom kotlíku keby chcel. Ale on nechcel. Chcel byť vo svojej izbe v letnom sídle Potterovcov a hlavne byť s Jamesom.

„Všimol si si túto noc Rema?“ spýtal sa šeptom udobreného priateľa, keď sa vedľa seba usadili na gauči a prekrížené nohy mali lenivo vyložené na konferenčnom stolíku. Sirius si povzdychol. Kto by si nevšimol.
„Samozrejme. Nespal vôbec pokojne.“ Odpovedal nespokojne. Nepáčilo sa mu to. Kto vie, aký sen trápil ich lycantropického kamaráta?
„Nerozprával si sa s ním o tom?“ spýtal sa ho James, dúfajúc, že bude počuť priaznivú odpoveď. Sirius však len pokrútil hlavou.
„Chcel som dnes večer. Čo ak je to niečo, čo si vyžaduje súkromie?“ povedal mu šeptom a James vedel, že Sirius naráža na to isté, na čo myslel aj on. Podľa toho ako sa prehadzoval a bojoval s prikrývkou by bol odprisahal, že sníval o onom pohryznutí.
„Myslíš, že si spomenul?“ spýtal sa ho James. Prečo práve teraz? To ho nazúril až tak, že spadli ochrany okolo jeho mysle?
„Je to možné. Musíme sa ho spýtať. Potrebuje nás.“ Povedal mu odhodlane Sirius. Bol by ho konfrontoval už skôr, ale celý deň je s partiou elixírových bláznov a teda nemal doposiaľ príležitosť. Obraz sa otvoril a obaja sa pozreli smerom do spojovacej chodby dúfajúc v príchod Námesačníka. Na ich radosť alebo aj smolu, klubovňou preletela Lily a zamierila priamo do priestorov internátnych izieb Chrabromilčaniek.
„Myslíš, že ti niekedy odpustí?“ spýtal sa ho Sirius bez náznaku akéhokoľvek výsmechu. James sklonil hlavu a oboma rukami sa chytil za temeno.
„Musí Tichošľapko. Ja dúfam a pevne verím, že mi odpustí.“ Pripustil a zadržiaval vzlyk. Sirius si v tejto chvíli pomyslel, že optimizmus jeho priateľa sa práve dostal do rozmeru, ktorým je opísaný vesmír. Ak mu Lily toto niekedy odpustí, bude to zázrak. Na druhú stranu v to dúfa aj on. Aké to len bolo úžasné obdobie, keď zakopali vojnovú sekeru. Lily sa s nimi smiala a mohli ju kedykoľvek požiadať o pomoc. Stretnutie so Severusom sa nenieslo v znamení nekonečného trestu s Filchom a strhnutých päťdesiatich bodov Chrabromilu. Bolo to fajn a aj Remus bol šťastný. Každý jeden deň doslova žiaril spokojnosťou. Lily ho vtiahla do skupinky Slugyho klubu a tieto decká nie sú namyslení snobi, akoby sa mohol nazdávať. Sú to inteligentní študenti a ako sa presvedčil, tak aj dobrí priatelia. A tento kretén to zasa raz posral. Naozaj by si zaslúžil natrieskať na holú.
„Písal mi otec.“ Začal James s príjemnejšou témou a Sirius na neho nechápavo pozrel. On sa so svojim výkonom pochválil otcovi?
„Máme lístky na svetový pohár.“ Objasnil na čo myslel a na tvári sa mu objavil úškrn. Sirius sa zoširoka usmial. Pôjdu do francúzska na Metlobal. Nebiť ostatných okolností skákal by po klubovni ako splašená kengura. Chcel mu na to niečo povedať. Niečo čo by vyjadrovalo, že sa na to teší ale do klubovne vpadol zmučene sa tváriaci Remus. Nešťastný lycantrop nechápavo zamrkal na dvoch Záškodníkov sediacich bok po boku so spokojnými úsmevmi. Na sekundu dúfal, že sa rozprávali s Lily, ale túto myšlienku zavrhol, keďže ona pri nich nie je. Keď si dvaja spokojní Záškodníci všimli príchod ich kamaráta, vstali a vykročili smerom ku nemu.
„Je všetko v poriadku Remus?“ spýtal sa ho ustarane James. Nevyzerá vôbec dobre. Takto vyzerá pár dní pred splnom a nie týždeň po ňom.
„Nič nie je v poriadku.“ Vypľul mu do tváre a vrazil mu obomi rukami do ramien, spraviac si tak cestu, aby mohol pohodlne prejsť do svojej izby. Akoby ten idiot vôbec netušil, čo spôsobil a čo všetko ho to práve teraz stojí, aby sa udržal po kope. A ten imbecil má ešte toľko drzosti, aby sa ho spýtal či je všetko v poriadku? Bol by schopný trhať hlavu a aj jeho končatiny. James mal čo robiť, aby ustál ten náraz. Aj keď nie je spln a nie je premenený, jeho sila je ohromujúca. Remus si to zaiste uvedomuje, inak by mu bolo už dávno doprial stretnutie, Remusovej zovretej päste s jeho tvárou.
„Idem za ním.“ Povedal Sirius a položil mu na plece svoju dlaň v upokojujúcom geste. Paroháč vydal zmučený vzdych a prikývol hlavou. Nemôže stratiť Remusa. Čo všetko obetoval pre ten jeden jediný prekliaty okamih? Aj keď vedel, že to bude s následkami, nevedel si však dopodrobna predstaviť, aké to bude v skutočnosti.

Sirius otvoril potichu dvere na ich izbe a nazrel dnu. Námesačník sedel na kraji postele, lakťami sa opieral o svoje stená v oblasti kolien a čelo mal opreté o dlane, hľadiac tak na miesto medzi svojimi chodidlami.
„Remus.“ Oslovil potichu svojho priateľa a prisadol si k nemu na posteľ. Oslovený študent iba naďalej pozeral do zeme.
„Minulú noc si mal zlé sny.“ Povedal, čo si všimol, dávajúc tak najavo, že si ho všíma a má o neho skutočnú starosť. Remus si povzdychol. Predtým mu bolo tak strašne dobre. Dokonca aj ten jeden posraný deň po splne by mohol počítať medzi jeho najšťastnejšie a teraz je to všetko preč. Pre toho idiota, ktorého nazýval svojim priateľom prišiel takmer o všetko a on zvádza nekonečný boj s nazúrenou beštiou vo svojom vnútri. Keby len tušili koľko sily ho to stojí udržať ju v úzadí a nedovoliť jej prevziať vedenie nad jeho telom.
„Videl si dobre Tichošľap.“ Pripustil s povzdychom. Vlk mu nedovolí ani pokojne spať a keď už mu dá konečne pokoj, stále sa vracia k neúplným útržkom onoho hrozného večera.
„Spomenul si si?“ spýtal sa ho nervózne, ale Remus počul aj starostlivý tón v jeho hlase.
„Nie na všetko. Iba chaotické útržky.“ Pripustil napokon a Sirius si ho vtiahol to zovretia.
„Pôjdeme za Pomfreyovou alebo za Dumbledoreom po nejaký elixír?“ spýtal sa ho šúchajúc mu chrbát.
„Tu nepomôže teraz žiaden elixír a žiaden si ani nemôžem dať.“ Povzdychol si Remus. Ak by si vzal nejaký na upokojenie, jeho myseľ by sa oslabila a stalo by sa to, čomu sa musí vyhnúť. Zdivel by a to by bol jeho rozsudok smrti. Sirius si jemne odtiahol svojho kamaráta na dĺžku paží a pozrel mu uprene do jeho svetlohnedých očí. Aj keď bolo vidieť, že bojuje, nemohol si nevšimnúť ten nejasný prechod do žltej a aj tieň, ktorý po tom nasledoval.
„Remus. Bojuj s ním. Nevzdávaj to. Si silný a mi ťa všetci máme radi. Počuješ?“ spýtal sa ho s obavami. Pre Morganu. Ak zdivie, nepomôže mu ani zásah stvoriteľa. Musí tento boj vyhrať.
„Ja sa snažím, naozaj sa snažím. Je to ale pre mňa nesmierne ťažké. Dobre vieš aké je moje prekliatie. Buď som pokojný alebo nazúrený. Nič iné medzi tým nie je.“ Priznal a po lícach mu tiekli slzy. Bojí sa a to strašne. Potrebuje Lily. Jeho vlk sa ide zblázniť a dožaduje sa jej blízkosti. Siriusa bodlo pri srdci poznanie, ako pokojne pôsobil aj v období okolo splnu. Lily bola pri ňom viac ako obvykle a Remus pôsobil psychicky silne a vyrovnane. Keby to James nepokazil, bola by teraz Remusovi dodala silu. Keby to ale naozaj nepokazil, nepotreboval by to. Och Merlin. Čo budú robiť?
„Čo ťa vie upokojiť ak si rozrušený?“ spýtal sa ho Sirius, hľadajúc tak riešenie tejto situácie. Remus na neho pozrel s nadvihnutým obočím. Akoby netušil, že Lily je pre neho ako balzam na dušu. Napokon sa mu podarilo myšlienkami odpútať od tejto dievčiny, ktorá je pre neho ako slnko na oblohe.
„Večer ostanem v klubovni. Snáď ticho a oheň v krbe mi pomôžu.“ Povzdychol si Remus pri spomienkach na noci, kedy takto sám presedel niekoľko hodín. Dokonca aj po splne, keď bol na ošetrovni pozeral do plameňov a cítil sa byť pokojnejším. Sirius pozrel na premýšľajúceho Námesačníka a nevedel čo má robiť. Nechať ho samého či neodísť? Bránil sa obom možnostiam. Nakoniec mu však položil obe ruky na jeho ramená a pozrel mu do tváre.
„Remus. Si môj priateľ a mám ťa rád. Nechcem ťa nechať samého. Ak je ale samota to, čo práve teraz potrebuješ, stačí povedať a ja odídem.“ Povedal mu so smutným úsmevom.
„Ďakujem.“ Odpovedal s povzdychom vyčerpaný vlkolak, na čo sa Sirius postavil a pobral sa na odchod. Vo dverách sa ale zastavil a otočil sa na svojho utrápeného kamaráta. Nemôže len tak odísť.
„Ak by si predsa len potreboval, budem čakať.“ Povedal a zavrel za sebou dvere. Remus bol tomu rád. Mal ticho, ktoré potreboval a mohol sa prechádzať ako zviera uväznené v primalej klietke, snažiac sa tak zatlačiť vlka vo vnútri najhlbšie, ako sa len dá. Nevie ho donútiť uložiť sa na spánok aj keď v tejto dobe už dávno cítil jeho spánok. Po polnoci prišli do izby Záškodníci s informáciou, že klubovňa je už prázdna. Remus s úľavou opustil izbu a zvalil sa do kresla pri krbe. Pozrel na voľné miesto v kresle stojacom po jeho ľavej strane a zakryl si tvár do dlaní. Spomienky na chvíle, keď tam sedela aj Lily, smiali sa spolu, alebo sa rozprávali aj o závažnejších témach spôsobili pocit trhania vnútorných orgánov. Zapozeral sa napokon do studeného ohňa v krbe, ktorý pre neho určite vyčarovali Záškodníci a jeho hlava ostala konečne prázdna. Netušil, koľko takto sedel, ale konečne nemyslel na nič, kým ho nepremohol nepokojný spánok.

Lily sedela na svojej posteli a nevedela spať. Počula jeho volanie, jeho mučivé vitie sprevádzané strachom z opustenosti. Nechápala tomu, ale vedela, že musí niečo spraviť inak sa z toho zblázni. Pozrela na hodiny na nočnom stolíku a zistila, že sú už dve hodiny po polnoci. Všetky svoje myšlienky odsunula bokom a nasledovala zvuky utrpenia, ktoré vnímala veľmi hlboko vo svojej mysli. Oblečená iba v ľahkej košieľke, cez ktorú si prehodila župan opustila izbu a vkročila do klubovne. Ťahaná jeho volaním sa zastavila pri kresle, v ktorom si nepokojne spiaceho Remusa najskôr vôbec nevšimla. Jemne položila svoju ruku na jeho hrudník a na čelo mu pritisla nežný bozk.
„Spi. Nemusíš sa báť. Som stále tu a nikdy ťa neopustím.“ Šepla mu nežne do pravého ucha a svojimi prstami prešla jemne po jeho ľavom líci.
„Si môj a aj keď ma necítiš pri sebe, navždy som tvoja a ty budeš navždy môj. Neopustím ťa.“ Pokračovala v upokojujúcich slovách a hladení jeho tváre. Po pár minútach unikol z úst stále spiaceho chlapca spokojný ston a Lily cítila ako sa rozrušený vlk postupne ukladá na zaslúžený spánok, čím sa jej pery roztiahli do spokojného úsmevu.
„Sladké sny miláčik.“ Šepla naposledy a vrátila sa do svojej izby, kde konečne zaspala a nechala sa viesť pokojným spánkom.

Po jej odchode otvoril Remus svoje oči. Nervózne si prešiel rukou po svojom hrudníku uvedomujúc si, čo sa stalo. Vlk spí a nebojuje. Bystré uši vlka bojujúceho o nadvládu zachytili nečujné kroky blížiacej sa osoby, vytrhli ho z hlbokého spánku a on napoly spiaci podvedome vnímal svoje okolie. Nemohol si dovoliť nechať nepokojnú beštiu bez dozoru nad jeho stále ľudským vedomím. Najskôr by prisahal, že Lily rozpráva smerom k nemu, k Remusovi a pocítil vo svojom vnútri úľavu, nie nepodobnú tej, akú pociťoval aj rozbesnený vlk. Jej ďalšie slová ho zahriali pri srdci a bol by prisahal, že vlk zavrtel chvostom a vydal zvuk, ktorý mu pripomínal zívnutie. Napokon si bol úplne istý, že ona neprišla upokojiť jeho ale Námesačníka v jeho vnútri. Kto vie, či sa ten vlk skutočne volá Námesačník? To asi nezistí. Táto prezývka, vymyslená Siriusom, sa mu doteraz pozdávala. Kto vie, či by na ňu reagoval aj po premene? To radšej zisťovať nebudú. Remusovi sa rozšírili oči v šoku a vyskočil na nohy. Prechádzal sa zamyslene hore-dolu po miestnosti a nevedel nájsť pokoj.
„Je to ona.“ Povedal napokon a na tvári sa mu roztiahol víťazný úsmev, ktorý ho sprevádzal po celý čas, až pokým neupadol do pokojného spánku v posteli s červeným baldachýnom.