POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Nahnevaná Chrabromilčanka stála pri brehu Čierneho jazera, opierala sa bokom o kmeň stromu a nohy mala pohodlne prekrížené. Opäť sa nechala vytočiť a nevie pochopiť o čo sa to James vôbec pokúša.
„Dobré ráno Lily.“ Pozdravil ju Remus a postavil sa vedľa nej. Lily sa usmiala, ale pohľad od jazera neodvrátila.
„Aj tebe dobré ráno. Vyspal si sa dobre?“ spýtala sa ho úprimne. Mnoho vecí si uvedomila, mnoho otázok zodpovedala a je konečne pripravená čeliť svojim priateľom.
„Úprimne?“ nadhodil s úškrnom a Lily vedela, že skutočne úprimná odpoveď by bola, nie.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa mierne zamračene a všetku svoju pozornosť zamerala na mladého vlkolaka.
„V snoch sa mi vracajú útržky onoho .. zážitku.“ Povedal po krátkom prerušení a Lily na znak toho, že pochopila jemne prikývla hlavou.
„Doma ste sa o tom nerozprávali.“ Povedala ako jasný fakt. Inak by bol nateraz vyrovnaný a nevyzeral ako kôpka nešťastia. Prečo mu taja niečo, čo sa ho bezprostredne týka?
„Doposiaľ nie, ale toto leto dostanem odpoveď. Musia mi to povedať.“ Povedal takmer zúfalo a ona naozaj v tej chvíli dúfala, že sa svojich odpovedí dočká.
„Remus. Napíš a ja prídem. Kedykoľvek.“ Povedala mu povzbudzujúco a myslela to úprimne. Aj keby mala utiecť o polnoci z domu, za ním by išla pešo bárs až na koniec sveta. Remus svoju priateľku zovrel v kostidrviacom objatí a pobozkal ju na temeno hlavy. Miluje ju a to nekonečne.
„Mali by sme ísť.“ Povedala pridusene Lily, stále drvená silným zovretím lycantropa. Remus sa na dievča vo svojom náručí usmial a viedol ju do hradu s rukou ochranne prehodenou, cez jej ramená.
Spokojne vyzerajúca Chrabromilčanka sa vo Veľkej sieni usadila vedľa Remusa, ktorý pred ňu postavil hrnček a nalial jej kávu s mliekom. Za toto gesto sa mu dostalo slovka úprimnej vďaky a príjemného úsmevu. Srkajúc svoju kávu sa s miernym úsmevom na perách rozhliadala po Veľkej sieni. Pohľady, ktoré po nej hádzali niektorí študenti boli na nevydržanie. Za to Caster sa tváril, akoby stoloval s Horským trollom a prebodával spolužiačku nepríjemnými pohľadmi. Lily sa na neho uškrnula so zamračením v očiach, na čo sklonil pohľad a díval sa do svojho taniera. Na toto ju nenechá zabudnúť a teda ani seba. Priveľa študentov si je istá, že ju neradno nahnevať alebo znepriateliť. Mnohým sa naopak stala tŕňom v päte. Aspoň, že zajtra ráno pôjdu domov. Nechce odísť. Najradšej by zabudla nastúpiť do vlaku a ostala na hrade. Samozrejme, že nie sama. Remus, Jane, Mark a Hanrich by mohli nenastúpiť tiež.

„Lily, hneváš sa na mňa?“ spýtala sa Jane svojej priateľky, keď sa vracala z raňajok.
„Nie, nehnevám sa. Ja som len potrebovala byť chvíľu sama.“ Povedala tlmene so sklonenou hlavou. Hanbila sa za seba, aj keď nevedela prečo.
„Trápi ma čo prežívaš a Merlin vie, že ťa plne chápem, ale nebuď stále sama. Chýbaš nám.“ Povedala jej zmierlivo a Lily zdvihla svoje temné oči k svojej priateľke. Jane ich odtieň zamrazil. Boli ako oči démona. Je ako jej Patronus. Kedysi krásny jednorožec sa stal čiernym jednorožcom. V jej očiach napriek tomu videla nesmiernu vďaku. Jej kamarátka ju potrebuje. Potrebovala počuť, že je tu niekto, komu na nej záleží a má ju rád, napriek všetkému. Lily ani nevie, že sa rozišla s Regulusom. Po tom incidente sa pohádali a nikto by to do nej nepovedal, ale kričala ako nepríčetná. Nechápala ako mohol, pre Salazara, neprekliať toho idiota. A to Severusa obdivovala ako napriek všetkému stojí pri nej a jeho láska bola očividná. Zahrali to dokonale. Bolo po skúškach a už ju nepotrebovali. Využili ju a odkopli. A to sa jej hnusí. Mark a Hanrich sa nezdržali a na druhý deň Regulusovi vrazili. Severusovi sa úspešne darilo vyhnúť sa im, zato Regulus okúsil aké je príjemné precítiť silu kúzla na zrastenie zlomenín, čo jej bolo nesmierne ľúto. Nie jeho zlomenej sánky ale toho, že to nevidela.
„Môžeme sa súkromne porozprávať?“ spýtala sa jej Lily.
„Samozrejme. Pôjdeme von?“ usmiala sa veselo Jane.
„Nie.“ Odpovedala po chvíli zamyslenia a ťahala čiernovlasú Bifľomorčanku za ruku hore schodmi. Zastali až pred dverami starej učebne, ktorá sa už mnoho rokov nepoužívala.

„Vitaj v mojom svete.“ Povedala ťahavo Lily, keď zavrela za Jane dvere na učebni. Lavice boli odsunuté a krb bol využívaný veľmi často, ako bolo na prvý pohľad zjavné. Lily sa tu zdržiavala veľmi často.
Chrabromilčanka vyčarovala na zemi vankúše a švihla prútikom smerom ku krbu, na čo sa v ňom rozhorel príjemne chladný oheň.
„Čo sa dialo potom?“ spýtala sa so záujmom a sadla si pohodlne na vankúše na zemi. Chcela vedieť, kto sa jej zastal. Jane si sadla oproti nej a smutne sa usmiala.
„Chrabromilčania chceli zabiť Snapea, Bystrohlavčania by im to za zlé nemali a Bifľomor... Vieš, že nemáme v povahe útočiť, ale nadradenosť a utláčanie sa nám hnusí.“ Uškrnula sa.
„Tak či onak. Slizolin si zastal Snapea a odviedli ho do klubovne. Na druhý deň sa situácia pri jazere opäť vyostrila a katastrofu oddialil Bifľomorský prefekt, ktorý podotkol, že z toho môže byť malér, ak bude po sebe páliť kliadby pár desiatok študentov.“ Krútila pobavene hlavou.
„Ja som sa pohádala s Regulusom a Mark s Hanrichom mu zlomili sánku.“ Usmiala sa smutne. Stále ho má rada a nevie prekúsnuť tú zradu. Lily sa zmierlivo usmiala. Jej priatelia stále stoja za ňou. A jej fakulta ju podržala. Naozaj nemusí byť sama.
„Nevieš, čo sa stalo s mojím Patronusom? Dumbledore tvrdí, že je rovnaký ale nie je.“ Spýtala sa s nádejou. Ak sa nezmenil Patronus, zmenil sa jednorožec. A o čarovných tvoroch vie táto čarodejnica najviac z jej priateľov.
„No neviem, či je to aj tento prípad ale jednorožec sa ako čierny nerodí. On sa čiernym stane.“ Povedala zamyslene. Toto Lily zaujalo. Vedela, že sú aj čierni, ale je ich málo a zahliadnuť ich je takmer nemožné.
„Povieš mi o tom?“ spýtala sa so záujmom.
„Ak sa jednorožec zamiluje, miluje celým srdcom aj dušou. Ak ho ale jeho druh opustí, odíde zo stáda. A tak ako biely jednorožec prináša šťastie on zasa smolu. Krv bieleho jednorožca je veľmi silná magická substancia a má liečivé účinky ako aj jeho slzy. S čiernym je to presne naopak.“ Povedala v skratke a Lily mierne prikývla. Zo žiaľu stratil svoju podstatu a stal sa zlým. Tam teda smeruje aj ona?
„Takže tam smerujem? Stáva sa zo mňa netvor?“ spýtala sa smutne.
„To určite nie.“ Usmiala sa na ňu Jane. Lily nervózne prikývla a zahryzla si do pery. Ona si tým taká istá nie je. Bifľomorčanka si všimla nepokoj svojej priateľky a vedela, že prikývnutie nebolo úprimné.
„Ani čierny jednorožec nie je netvor. Je to stále jednorožec. Mal iba tú smolu, že miloval a bol zradený. Stratil vieru v lásku a šťastie. Jeho žiaľ ho poznačil. To z neho nerobí netvora.“ Vysvetlila jej jasný fakt a Lily sa rozšírili oči poznaním. Odsúdila tvora pre jeho žiaľ. To už nikdy nedovolí. Nikdy. To si nie len, že sľúbila, ale dokonca sa zaprisahala.
„Teda je možné ho znova zmeniť na bieleho?“ spýtala sa so záujmom nateraz opäť pokojná Lily a Jane sa tvárila spokojne.
„Teoreticky áno. O tom sa nikde nepíše. Ak by znovu pocítil sladkú chuť lásky, predpokladám, že áno.“ Odpovedala usmievavá Jane. Doteraz sa nad tým nezamýšľala. Možno by jej s tým vedel poradiť otec.
„A čo iné bytosti? Všetky považuješ za mierumilovné?“ uškrnula sa Lily. Jane nechápavo nadvihla obočie.
„Napríklad upíri, elfovia, vlkolaci?“ odrátavala Lily.
„Ani jedného by som nechcela stretnúť a už tobôž nie nahnevať.“ Zasmiala sa Jane a zahryzla si nervózne do spodnej pery. Lily napriek tomu u nej nevidela odpor k spomínaným bytostiam. Nemá predsudky. Zatiaľ.
„Lily, čo sa vlastne stalo s tým hadom? Videli sme iba, že si zaťala zuby a on sa otočil na riaditeľa.“ Poukázala na duel s Dumbledoreom a Lily sa na ňu veľavýznamne uškrnula. Jane chvíľu na ňu pozerala a potom začala lapať po dychu.
„Ty si Parselan?“ spýtala sa a bolo vidieť, že je v šoku. Nateraz na svoju kamarátku pozerá ako na exemplár čarovného tvora, ktorého túžila vidieť a študovať. Lily jej s úsmevom prikývla.
„Predvedieš mi niečo?“ spýtala sa nedočkavo s leskom v očiach. Bolo vidieť, že ju to fascinuje. Lily sa zasmiala. Bola ako malé dieťa, ktoré čaká až vytiahne zajaca z klobúka a vyčaruje holubicu.
„To nie je problém, ale len tak ti tu syčať nemá význam.“ Povedala počas smiechu a Jane sa smiala s ňou. Bolo to tak dávno, čo sa spolu naposledy smiali.
„Tak zoženieme hada.“ Povedala bezstarostne Bifľomorčanka a odmávla to rukou.
„Cez leto by sme spolu mohli niekam ísť a určite stretneme aj nejakého hada.“ Usmiala sa Lily na svoju kamarátku a Jane sa zoširoka usmiala s leskom v očiach.
„Neprišla by si ku nám na návštevu? Rodičia by neboli určite proti.“ Spýtala sa. Túto Chrabromilčanku má veľmi rada. Určite si získa aj jej rodičov. Budú to ale musieť nejako vymyslieť s otcom. No. Niečo určite vymyslia.
„To by bolo skvelé. Pošleme si sovy.“ Natešila sa Lily a Jane sa uľavilo. Takúto natešenú ju už dlho nevidela. Jej oči dokonca nabrali teplejší odtieň. Skutočne sa tešila.
„Ty by si tiež mohla prísť k nám. Aspoň uvidíš všetko, čo si sa na Mukle učila.“ Povedala Lily a musela sa smiať, keď videla ako Jane prejavila záujem. Brala to ako exkurziu do pralesa, kde by mohla študovať vzácne živočíchy.
„Tiež si ma mohla pozvať pred skúškami.“ Podpichla ju a tvárila sa naoko nahnevane. Iskričky v očiach jej však ostali.
Presne toto jej chýbalo. Reči v podstate o ničom a príjemné plány do blízkej budúcnosti. Nad tou vzdialenou sa zamýšľala až priveľmi často. To, že by sa mohlo niečo zaujímavé udiať aj skôr ako o niekoľko rokov skoro zabudla.

Lily v sprievode svojej kamarátky kráčala prázdnymi chodbami hradu do Veľkej siene na obed. Pred vstupom ich čakala skupinka troch študentov, ktorí boli zabraní do akéhosi rozhovoru, ktorého obsah nemohli počuť. Keď vzhliadli dve členky ich skupinky rozjasnili sa ich tváre širokými úsmevmi. Hanrich nepovedal ani slovo, keď sa dostali na ich úroveň. Iba chytil Lily za ruku a silno ju k sebe pritiahol aby bola dnes už po druhý krát drvená silným zovretím.
„Pôjdeme po obede k jazeru?“ spýtal sa šťastne Mark. Nápad s vykúpaním Lily ho stále držal a nateraz mali konečne príležitosť.
„Vy pokojne choďte. Ja sa k vám pripojím neskôr.“ Povedala s úsmevom Lily, na čo sa do nej zabodlo niekoľko párov zamračených očí.
„Nebudem dlho. Iba musím niekoho pred odchodom vidieť.“ Povedala neurčito. Remus s Markom na ňu spýtavo pozreli ale Jane sa rozžiarila.
„Ideš sa pozrieť na toho Testrála?“ spýtala sa vyškerená Bifľomorčanka a Lily na ňu nechápavo zamrkala.
„Ako...?“ začala koktať.
„Hagrid.“ Odpovedal Hanrich s tlmeným smiechom. Lily im v odpoveď pritakala a zavesená do Remusovho ramena vstúpila do Veľkej siene. Keď už najedená popíjala tekvicový džús pohľadom zamierila aj k profesorskému stolu. Stolička učiteľa OPČM bola prázdna a Dumbledore sa o niečom dohadoval so Slughornom. Nakoniec sa ich pohľady stretli, riaditeľ ju obdaril jemným úsmevom a zodvihol smerom k nej pohár s vodou. Lily mu úsmev opätovala jemne prikývla.

Deň prežila celkom spokojne v spoločnosti Jane, Marka a Hanricha. Cestou na večeru zahliadli Regulusa so Severusom. Jane bola smutná. Chýbal jej skoro tak veľmi ako Lily Severus. Tí dvaja sa, ako si všimli, so Slizolinčanmi zabávali až moc dobre. Istotne im ku šťastiu tieto dve čarodejnice nechýbali. Na večeru sa vôbec netešila. Dumbledore bude rečniť a nakoniec odovzdá poháre duelantom. Zajtra ráno pôjdu domov. Aspoň, že s deckami je opäť zadobre, inak by cestovala sama a to ani nie je možné, mať súkromné kupé. Aspoň, že stihla ešte pred odchodom vidieť malú Lilien. Keby mama tušila, koho po nej pomenovala, asi by sa celé leto neprestala smiať. A otec? Ten by bol s najväčšou pravdepodobnosťou zhrozený. Ona však nešla na to miesto kvôli malej, ale aby sa stretla s Anjelom smrti, ktorý sa jej začal zjavovať. Kto vie, čo to zapríčinilo? To našťastie v tejto chvíli nie je podstatné, keďže odpoveď nie je nateraz dôležitá. Dôležité bolo zistiť prečo to, pre Morganu, spravila? Keby sa nepozrela hore, Severus by tu teraz nesedel. Takže to spravila zámerne. Bytosť tam na jej nesmierne sklamanie nestretla.
Našťastie sa taktiež nestretla ani zo žiadnym s obyvateľov Čierneho jazera, keďže sa chalani rozhodli, že je fajn sa vykúpať. To, že sa kúpala iba ona a nakoniec pri nej skončila aj Jane, je podľa nich nepodstatné. Blázni. Rehotali sa ako šialení a hlavne oni ostali suchí. Ostáva len dúfať, že sa z toho nestane tradícia.
Dumbledore začal rozprávať a Lily si porazenecky povzdychla. Jeho reči ju moc nezaujímali. Chcela sa najesť a ísť pobaliť. Ako vždy rozprával o tom, že si majú užiť prázdniny a v zdraví sa vrátiť, že majú zakázané čarovať a tým, čo ukončili školu gratuluje a podobné reči v podstate o ničom.
Následne začal vyhlasovať body a tento rok vyhral školský pohár Chrabromil. Slizolin bol dobrý, prehrali iba o dvadsať bodov, rovnako, ako minulý rok prehral s nimi Chrabromil. Severus si ju kvôli tomu doberal polovicu prázdnin. Po večery im riaditeľ ešte oznámil, že o hodinu sa budú odovzdávať poháre víťazom. Lily sa išla prejsť tento školský rok naposledy okolo Čierneho jazera a opäť si uvedomila, že sa jej z tohto magického sveta nechce odísť. Nechcela tu však ani ostať. Najradšej by prázdniny strávila niekde s priateľmi a rada by videla Lindara a jeho syna. Pri jazere na seba vrhla kúzlo, čím sa prezliekla do oblečenia, v ktorom zápasila a nateraz bez masky sa pobrala do Veľkej siene. S povzdychom zatlačila do dverí a videla, že študenti už sedia na svojich miestach a čakajú na odovzdanie pohárov. Prítomnosť Skeeterorej a akéhosi staršieho pána s fotoaparátom bola očakávaná, nie však želaná. S pocitom mierneho podráždenia si sadla vedľa Remusa a prijala od neho pohár s vodou. Ako prvý si s riaditeľom podal ruku Longbottom a prebral si od neho pohár s číslom tri, potom Severus, respektíve Polovičný princ, ako sa nazval a ako posledná Lily. Tej sa dostalo hlasného potlesku a to aj od viacerých Slizolinčanov, čo ju nesmierne prekvapilo. Prevzala si pohár a ani sa nesnažila na fotografa priveľmi usmievať, keď ju oslepil prudkým svetlom blesku jeho fotoaparáta. Nakrátko sa porozprávala s profesormi a vybrala sa konečne do Chrabromilskej veže.
S pocitom úľavy zabuchla dvere na izbe, začala si baliť veci a privoňala pri tom k šatám, ktoré mala oblečené na plese. Ešte aj teraz z nich cíti jeho vôňu. V každom poondiatom kuse oblečenia bola skrytá nejaká spomienka. Najradšej by všetko spálila. Čo by potom nosila, to by bolo otázne. So zakňučaním pozrela na svoj preplnený kufor. Ešte jej ostalo množstvo kníh a kozmetika. Knihy si poukladala veľmi dôkladne do kufra a nakoniec sa našlo miesto aj pre tú kozmetiku. Prezrela si šampón, ktorý mu opantával zmysli a potom aj parfum, ktorý jej daroval. Spod habitu si vytiahla prívesok. Odkedy ho dostal sa smiala skoro každý večer. Vždy keď si ľahla do postele ho držala a cítila jeho srdce a on cítil zasa to jej. Škoda, že je to už minulosť. Nechá si ho ako pamiatku na dni, keď bola šťastná. Keď už bude navždy spomínať na deň, kedy o svoje šťastie prišla, bude si musieť aj pripomínať aké to bolo, kým ho mala. Nakoniec do kufra ešte odložila cenu. Aj keď, hodila by bol asi ten správny výraz. Netešila ju ani trošku. Keby teraz bola v pevnom objatí a on by sa tešil s ňou, bolo by to iné. Zo zásuvky v nočnom stolíku vybrala dlhú škatuľku a otvorila ju. Prečítala si slová napísané v latinčine, vyryté na čepeli striebornej dýky a uškrnula sa. Áno, na to už nikdy nesmie zabudnúť. Zaklapla veko a odložila narodeninový dar do preplneného kufra. Po vynaložení enormnej námahy ho napokon zavrela a s pocitom úľavy si sadla na posteľ. Nastal ten správny čas, rozvaliť sa v klubovni. Ale nie hneď. Nateraz sa musí ísť ešte rozlúčiť s jedným výnimočným kusom nábytku.

„Dobrý večer, pane.“ Usmiala sa na obraz.
„Dobrý večer aj tebe dievča. Zajtra ráno idete, však?“ opýtal sa jej s úsmevom.
„Áno pane.“ Prikývla mu smutne.
„Prečo tak smutne? Nechceš vidieť rodinu?“ spýtal sa pobavene.
„Nechcem odpovedať na ich otázky.“ Zašomrala v odpoveď.
„Je nutné ich zodpovedať?“ mrkol na ňu a Lily sa zasmiala. Nie, nútiť ju nebudú.
„Smiem sa Vás spýtať na meno?“ vypadlo z nej nervózne.
„Mirddyn Blackwell. Veľmi ma teší.“ Sklonil hlavu.
„Lily Evansová, ale to asi viete.“ Usmiala sa na muža a tiež sa uklonila.
„Prajem ti pekné prázdniny, Lily Evansová.“ Poprial jej s úsmevom.
„Prídem.“ Sľúbila mu a s miernym úklonom sa s ním rozlúčila.
Po vstupe do spoločenskej miestnosti sa spokojne usadila vo svojom kresle a pozorovala pobiehajúcich levov. Každý ešte na poslednú chvíľu pobehuje a hľadá svoje veci. Poriadok sa vypláca, to zistila už veľmi dávno. Sama ticho sedela a uškŕňala sa na svojich spolužiakov, až sa napokon pred deviatou vybrala do svojej postele. Je nesmierne unavená a dnes by sa mohla konečne aj vyspať.

Lily sedela v kupé spolu s Jane, Markom, Hanrichom a Remusom. Na cestu domov sa vôbec netešila. Okrem toho stále musela myslieť na udalosti odohrávajúce sa na turnaji a na istého pána na obraze. Mirddyn Blackwell. To meno poznala. Niekde o ňom čítala, nevie si však spomenúť. Doma sa na to pozrie. Koniec koncov aj tak nebude mať čo robiť. Ak teda neráta Jane. Tá jej ponúkne aspoň ako také rozptýlenie. A nemôže zabudnúť ani na štúdium cudzích jazykov a návštevu Lindara. Nakoniec bude mať predsa len čo robiť.
„Lily, je všetko v poriadku?“ spýtal sa jej Mark. Neušlo mu zamračené zamyslenie červenovlásky.
„Ja. Som v poriadku, len ma začína bolieť hlava.“ Odpovedala s unaveným úsmevom. Nespala dobre. Nemôže spať. Nemá už nočné mory avšak často sníva o dňoch so Severusom, ktoré sa vždy končia slovami humusáčka. Priatelia sa na ňu smutne usmiali. Vedeli, že to nie je všetko a ona si to všimla. Nechcel však ani jeden z nich jatriť čerstvé rany.
„A samozrejme, že rozmýšľam ako som dopadla na VČÚ.“ Priznala sa so smiechom. Zabralo to. Začali sa zhovárať o niečom inteligentnejšom ako jej zamyslenie alebo dôvody nespavosti.

Na stanici z vlaku doslova vyletela a prehnala sa cez bariéru. Všimla si ako neďaleko stoja jej mama s otcom a šťastne kývajú. Prišla k ním a objala najskôr matku a potom aj svojho otca.
„Pôjdeme?“ spýtala sa narýchlo.
„Áno. Môžeme.“ Povedal otec zarazene. Obvykle musia súriť oni ju, keď sa nevedela rozlúčiť s kamarátkami.
„Je všetko v poriadku zlatko?“ spýtala sa jej starostlivo mama. Niečo bolo na nej iné. Zatiaľ však nevie, čo to je.
„Všetko je v poriadku mami, len ma bolí strašne hlava.“ Povedala zamračene s únavou v hlase. Mama sa smutne usmiala a chytila svoju dcéru okolo pliec. Otec začal tlačil pred sebou vozík, keď ich zastavilo náhlivé volanie.
„Lily! Lily! Počkaj chvíľu.“ Hnala sa za ňou kričiaca Jane. Odchádzajúca rodina zastala a obzrela sa za prichádzajúcim dievčaťom. Keď prišla až k nim Lily sa zoširoka usmiala.
„Mama, otec, toto je moja veľmi dobrá priateľka Jane Wallisová. Jane, toto sú moji rodičia.“ Predstavila ich. Jane sa so širokým úsmevom na znak úcty uklonila hlavou rodičom svojej priateľky.
„Lily, chcela som ti predstaviť mojich rodičov.“ Zadychčane jej povedala. Lily sa usmiala a pozrela ospravedlňujúco na mamu. Tá jej ukázala široký úsmev a Lily s pocitom úľavy odišla späť k bariére.
„Mami, oci, toto je Lily Evansová. Lily, toto sú moji rodičia.“ Predstavila ju kamarátka.
„Veľmi ma teší, pán a pani Wallisovci.“ Uklonila sa zdvorilo hlavou Lily.
„Naša dcéra sa nám zdôverila, že by Vás rada pozvala na pár dní k nám.“ Usmial sa na ňu pán Wallis.
„A ja som Jane pozvala na pár dní k nám.“ Mrkla na svoju priateľku vyškerená Chrabromilčanka.
„Bude nám potešením privítať Vás v našom dome.“ Povedala jej pani Wallisová s príjemným úsmevom na tvári.
„Mne bude veľkou cťou, prísť Vás navštíviť.“ Odpovedala zdvorilo.
Prehodili ešte pár slov v podstate o ničom a keď uvidela vychádzať Severusa, doslova utiekla za rodičmi a hnala sa k autu. Severus sa s matkou domov vždy odmiestní, tak ako majú čarodejnícke rodiny zvykom.

Doma si dala lieky proti bolesti a ľahla si na chvíľu na posteľ s prekríženými rukami za hlavou. Kiež by v tej izbe mohla ostať až kým neodíde k Jane. Tak ako vyhľadávala samotu na hrade, teraz jej neprináša potešenie. Keď ich mala na dosah ruky, vyhýbala sa im a teraz, keď išli každý svojim smerom jej nekonečne chýbajú. Nemôže ostať sama v izbe inak sa zblázni. Potrebuje rozptýlenie a stretnutiu s rodičmi sa žiaľ nevyhne. V izbe je už hodinu a spánku sa tak či tak nedočká. Lepšie bude sa s nimi stretnúť skôr ako neskôr. S tým vstala z postele a opustila svoju izbu.
„Ahoj zlatko, ako si sa mala?“ spýtala sa jej mama, keď vstúpila do kuchyne.
„Celkom to ušlo.“ Odpovedala jej a ledabolo mykla plecom.
„A čo Severus? Chystáte sa niekam?“ spýtala sa veselo. Smutný pohľad jej mladšej dcéry jej úsmev veľmi rýchlo zmazal z tváre.
„Neviem ako sa má a nechystáme sa.“ Odpovedala viac svojim topánkam ako mame. Presne tomuto sa chcela vyhnúť. Lilien nemohol ujsť smutný hlas s nádychom podráždenia, ktoré sa jej dcéra snažila potlačiť.
„Lily, zlatko, stalo sa niečo?“ spýtala sa jej ustarane.
„Iba... Iba sme sa trošku nepohodli.“ Odpovedala skoro nečujne a poškriabala si zozadu hlavu. Ona mu chcela pomôcť, za čo ju označil za humusáčku a ona ho na oplátku skoro prizabila na dueli. Skutočne sa len trošku nepohodli.
„Miláčik. Netráp sa. To sa stáva často. Treba si to vyrozprávať a bude to zasa dobre. Áno?“ usmiala sa na svoju mladšiu dcéru a jemne ju pohladila po tvári. Lily jej s miernym úsmevom prikývla a vošla do obývačky, kde očakávala príjemnú samotu. Koľkokrát sa ale stane to, čo si prajeme? Petúnia sa postavila z kresla a zoširoka sa diabolsky usmiala na svoju mladšiu sestru.

„Ale, ale. Naša úžasne čarovná Lily má čarovný problém so svojim čarovným priateľom? Neboj sa sestrička. Niektorý čarovný mládenec ťa ťažkostí zbaví, akoby mávnutím čarovného prútika.“ Povedala posmešne s ohromnou dávkou sarkazmu a uškrnula sa spôsobom, že Lily mala chuť mávnuť spomínaným prútikom a zbaviť sa tak ťažkosti, a to konkrétne tej s konským ksichtom. Nech sa snažila akokoľvek ovládať, nezvládla to. Lily nebolo v týchto dňoch treba veľa, aby jej stúpol hnev za hranicu ovládateľnosti. Jej žiarlivosť si nechcela nikdy pripustiť ale teraz bola ochotná odprisahať, že ju za jej mágiu nenávidí. Prekročila práve istú hranicu a Lily vybuchla ako časovaná bomba. Vykročila nazúrene k svojej sestre a tresla ňou o stenu, držiac ju bolestivo za ramená.
„Teraz ma veľmi dobre počúvaj Petúnia. Ty o našom svete nevieš nič, tak zavri hubu! A prezradím ti tajomstvo. Žiaden taký mládenec sa neobjaví. A vieš prečo? Nevieš, všakže?“ s úškrnom nadvihla posmešne obočie a vychutnávala si odraz strachu v očiach v jej staršej sestry. Áno, jej oči v posledné dni naháňajú hrôzu, toho si je vedomá a teraz sa jej to náramne hodí. Nevraviac o nízko položenom hlase, ktorý už sám o sebe spôsobuje chvenie vo vnútornostiach.
„Tak ja ti to prezradím. Predstav si, že by sa tretina školy tešila až odtiaľ vypadne aby mohli s černokňažníkom zabíjať a mučiť muklorodených. Ďalšia tretina sa takýmto študentom vyhýba aby si ich s nimi nespájali a nemučili aj ich. A ak sa náhodou nájde niekto, kto sa s tebou rozpráva, môžeš si vybrať, či je to preto aby ti niekde za rohom vrazil do hrude dýku, alebo ťa chce využiť. A keď si konečne nájdeš pár ľudí, ktorým budeš veriť, môžeš si gratulovať. A predstav si sestrička, že človek, ktorému veríš najväčšmi ťa pred všetkými verejne urazí spôsobom, že by si sa tešila, keby ťa nazval iba ľahkou.“ Syčala jej jedovato do tváre.
„Ťažké si čo i len predstaviť, však drahá Petúnia. Ešte stále si myslíš, že je čo závidieť? Ak áno, pokojne ma urážaj a podpichuj hlúpymi poznámkami. Mne totižto už nemáš čo vziať. Iba ak by si mi vzala život. Len do toho. Aj tak stojí za nič. A ak to nespravíš teraz ty, tak to čoskoro spravia iní. Samozrejme po niekoľkých týždňoch mučenia.“ Vyštekla svojej trasúcej sa sestre do tváre a s treskotom za sebou zabuchla dvere. Šokovaná Petúnia sa pozrela dychčiac smerom do kuchyne, kde vo dverách stála rovnako šokovaná matka.

Severus kráčal smerom k lúke. Dúfal, že ju tam nájde. Ak tam nebude pôjde ku ním a porozpráva sa s ňou aj v prípade, že by mal použiť mágiu. Jeho prianie sa však splnilo. Jeho milovaná Lily tam stojí otočená chrbtom k nemu a pozerá na zapadajúce slnko. Šiel ku nej najtichšie ako vedel. Zastal za ňou a chcel jej položiť ruku na rameno, keď začul jej hlas.
„Ani sa o to nepokúšaj.“ Zavrčala. Neotočila sa smerom k nemu. Skôr sa zdalo, že ho bude ignorovať, kým sám neodíde.
„Môžeme sa teraz už porozprávať?“ spýtal sa jej tichým hlasom.
„A o čom sa chceš rozprávať?“ neušiel mu jej ironický tón.
„O tom, čo sa stalo.“ Odpovedal pokojne akoby si ten tón ani nebol nevšimol.
„Nepotrebujeme sa rozprávať. Ty si sa vydal svojou cestou a ja zasa svojou.“ Povedala mu odhodlane.
„V tom sa mýliš.“ Povedal pevne.
„Ale nevrav? Ale koniec koncov máš pravdu. Mýlila som sa. Bola som hlúpa a verila ti.“ Zasmiala sa na krátko.
„Môžeš ma aspoň vypočuť? Potom sa sama rozhodneš či ma budeš chcieť ešte niekedy vidieť alebo nie. Ja som všetko robil vždy s tým najlepším úmyslom.“ Povedal jej zúfalo.
„Tie najhoršie veci robia ľudia s tým najlepším úmyslom. Stačí otvoriť Proroka.“ Vmietla mu do tváre a znova sa otočila smerom k slnku.
„Ja netvrdím, že som nespravil chybu. Môžem ti aspoň povedať, prečo som ju spravil? Respektíve spraviť musel?“ spýtal sa porazenecky. Lily sa otočila smerom k nemu a prebodla ho ľadovými očami.
„Počúvam.“ Povedala s odporom. Bolo vidieť, že počúvať nechce. Chce sa ho čo najskôr zbaviť a toto je najrýchlejší možný spôsob. Severus si povzdychol. Vedel, že teraz má prvú a aj jedinú šancu.
„Pred skúškami si Regulus vypočul jeden veľmi zaujímavý a hlavne súkromný rozhovor. Rozhovor o tebe a tvojej rodine a o nás.“ Začal rozprávať.
„Počas roka sa Slizolinčanom náš vzťah prestával stále viac páčiť. Urážalo ich to. A tak Regulus prišiel s plánom. V čase, keď si mysleli, že o nich nevieme nás počúvali a vtedy sme im podsunuli informáciu, že ma k nášmu vzťahu dotlačil Regulus, aby sme skrze teba mohli donášať informácie o svetlých Temnému pánovi.“ Povzdychol si. Lily vytreštila oči. Chcela niečo povedať ale Severus zdvihol ruku na znak, aby ho neprerušovala.
„Plán fungoval dokonale. Ja som sa v klubovni tváril aký som nespokojný a Regulus ma podporoval a utešoval. Všetko však padlo a to pri tom konkrétnom rozhovore. Niektorí neboli stále spokojní ale uznali, že je to dobrý plán. Chceli podporiť tvoju túžbu zapojiť sa do skupiny bojujúcej proti Temnému pánovi. Chceli to dosiahnuť tak, že umučia tvojich rodičov a aj sestru.“ Povedal a pozrel jej do očí. Lily o dva odtiene zbledla a do očí sa jej hrnuli slzy.
„Museli sme niečo spraviť, aby sme tomu zabránili. Plán sme snovali mnoho dní a nakoniec bol dokonalý. Už len bolo nevyhnutné odchytiť a hlavne prehovoriť Jamesa.“ Uškrnul sa. Lily zalapala po dychu, múdro ale zostala mlčať.
„Plán bol, že ma napadne a ty sa mi ako inak budeš snažiť pomôcť. Ja zahrám urazeného a pohádam sa s tebou natoľko, že sa na mňa nebudeš môcť do konca roka pozrieť.“ Pokračoval v rozprávaní.
„Aj toto fungovalo ako malo. Ty si sa nahnevala dostatočne a svoj hnev si dávala najavo. V klubovni mi najskôr všetci gratulovali. Jedine Regulus mi začal nadávať a hovoril mi aký som idiot a skazil plán. Regulus bol dokonalý, po čase mi začali nadávať aj tí, ktorí ma velebili. Vo vlaku cestou domov sme s tými, čo plánovali napadnúť tvoju rodinu vymysleli plán ako ťa pritiahnuť opäť ku mne. Poradili aby som ti povedal, že sa s nimi bavím len preto, aby som skrze nich mohol získavať informácie pre teba o Temnom pánovi. Ja ťa mám všemožne presviedčať a podporovať aby si proti nemu bojovala. Tvoj výkon na turnaji ich presvedčil, že skrze teba budú informovaní aj o dianí v odboji a aj na ministerstve. Ja som im to napadnutie vyhovoril. Vraj si veľmi citlivá a už by si nemala prečo bojovať. Radšej ti nahovorím, že chrániš hlavne svoju rodinu ak sa budeš aktívne zapájať v odboji.“ Dokončil s výdychom.
Lily sa cítila akoby ju niekto zmrazil, následne roztavil a narýchlo opäť zmrazil. Nechápala. Jej mozog to nebol schopný akceptovať.
„Teraz ma môžeš pokojne nenávidieť. Ale radšej budem ak budete všetci žiť a ja vo vašom živote nebudem mať miesto, akoby som ťa mal utešovať pri hrobe tvojej rodiny. Ublížil som ti a ver mi, že za to sa nikdy neprestanem nenávidieť. Ja som to ale spraviť musel.“ Dodal naposledy a čakal na jej reakciu. Buď mu uverí alebo nie. Musí však vedieť, na čom je.
„To všetko si myslel vážne?“ spýtala sa ho pobúrene a uprene mu pozrela do očí.
„Áno, všetko je pravda.“ Odpovedal a neprerušil očný kontakt. Oči Lily sa rozšírili poznaním. Videl to. Uverila. Či to aj pochopila, to zatiaľ netuší.
„Ja neviem, čo ti mám povedať.“ Pokrútila porazenecky hlavou. Potrebuje o tom premýšľať a v tejto chvíli má hlave obrovský chaos.
„Nemusíš mi nič hovoriť. Stačí, že mi veríš a teraz aspoň vieš pravdu.“ Povedal jemne a znova sa nadýchol.
„Možno si myslíš, že som spravil hlúposť, že som ti ublížil a viem, že som ťa ranil veľmi, ale pozri sa na to všetko mojimi očami. Ty si trpela za moje slová. Nech boli akokoľvek kruté, netrpela si toľko, koľko ja. Ja som nenávidel sám seba. Nevedel som sa na teba pozrieť a vidieť ako si ranená a nemôcť ti pomôcť. Keď si zastavila tie trámy som ťa v duchu preklínal. Prial som si aby si to nespravila a nechala ma zomrieť. A ani po smrti by som pokoj nenašiel. Ty mi dúfam, jedného dňa odpustíš ale ja sebe nikdy. Milujem ťa Lily.“ Povedal jej úprimne a odišiel.

Tak toto bolo zaujímavé. Svojim utrpením vlastne vykúpila život svojej rodiny. A čo chudák Severus? Ten trpel rovnako a čo z toho má? Prišiel o všetko. Obetoval sám seba aby ona a jej rodina mohli žiť bez strachu o svoje životy. Ale čo má spraviť? Zabudnúť? To sa povie ľahko. Nikdy nezabudne a rana na jej duši ostane navždy ako pamiatka na to, čo sa stalo. A ona ani nechce a nemôže zabudnúť. Musí mať stále v živej pamäti čo všetko jej Voldemort vzal. Myslieť na to, čo by sa dialo a aké krásne by všetko bez neho bolo, zmysel nemá. On je tu. Žije a druhým život berie. Ona má ale stále možnosť si vybrať. Buď sa ľutovať a už nikomu neveriť alebo vstať, prijať ponúknutú pomoc a bojovať o svoju budúcnosť. Merlin vie, že to nebude ľahké a určite to nebude ani veselé. Ona sa však práve rozhodla ísť cestou boja. Mohla by sa po škole zbaliť a premiestniť niekam ďaleko, kam by černokňažník nemal dosah. Ale čo by dosiahla? Príde chvíľa, keď sa jej celý život premietne pred očami, tak nech sa má aspoň na čo pozerať a hlavne sa nebude sama pred sebou hanbiť. A so sebou stiahne každého, kto bude ochotný kráčať s ňou. Pridať sa k svetlým znamená opovrhovať Remusom, zabíjať temných pre všeobecné blaho a robiť to s najlepším úmyslom. To ona robiť nebude. Bude bojovať a Smťožrúti sa budú báť jej mena rovnako ako sa svetlý boja toho Voldemortovho. Nebude ale kvôli černokňažníkovi nenávidieť všetko, čo je iné ako si praje svetlá strana.
Lily pri týchto myšlienkach porazenecky pokrútila hlavou a sediac v kresle v obývačke si oprela čelo o svoje ruky.
Na koho strane teda bude? To vie teraz už presne. Bude na strane svojho svedomia a z tejto strany ju k sebe nikto nepretiahne. Nikto ju neprinúti, aby opustila svoje svedomie. To je v podstate nemožné.
„Lily. Je to čo si povedala Petúnii pravda?“ vytrhol ju zo zamyslenia hlas jej matky. Lily jej prikývla.
„Porozprávaš mi o tom?“ spýtala sa jej s obavami a prisadla si k nej na gauč. To, čo sa deje v ich svete nevedela. Dcéra spomenie vždy iba priateľku Mary, Severusa a akéhosi Jamesa Pottera. Porozpráva niečo zaujímavé aj o škole, ale nikdy nič o ich svete.
„Vieš čo sa dialo počas druhej svetovej vojny. To isté sa deje aj u nás.“ Povzdychla si Lily. Lepšie prirovnanie nenašla. A možno to bolo presné prirovnanie. Hittler tiež hlásal slobodu a s veľkou podporou sa rozkrikoval o čistokrvnosti nemeckého národa. Tých, čo boli iní alebo mu nevyhovovali vraždil bez súcitu. Niektorí ho nasledovali, lebo súhlasili, mnohí ale preto, lebo sa ho báli a takto boli pred ním chránení. Aspoň čiastočne. Nikdy nevedeli, kedy sa dostanú do nemilosti. Jej mama pri týchto slovách pobledla a chytila si prstami pery.
„A dopadne to rovnako mami. Mnohí zomreli a mnohí ešte umrú, ale on jedného dňa padne a dostane čo si zaslúži.“ Odpovedala odhodlane a opustila miestnosť. Musí si ešte niečo zariadiť. Bude musieť poslať pár listov. Ako prvému napíše Severusovi. Musí mu povedať, že o tom incidente jej mama vie. Aj keď nie podrobnosti. Bude musieť napísať aj Regulusovi a Remusovi. Budú možno štyria, ale niekde začať treba a cez leto by sa mohli niekde stretnúť aj s ostatnými priateľmi. Alice a Frank budú na svetlej strane. Obaja sú ňou priam presiaknutí a ich zmýšľanie je na rovnakej úrovni. Budú však cenní spojenci. Jane, Mark a Hanrich sú zatiaľ nestranní ale s Voldym a jeho režimom nesúhlasia. To bude ešte zaujímavé. Musí zistiť kto ako rozmýšľa a stretnúť sa niekde na pár dní, je neodolateľné spojenie príjemného s užitočným. Stretne sa s ľuďmi ktorých miluje a dôveruje. Bude to určite fajn.

Napísala dlhý list pre Regulusa, keď ho zrazu roztrhala. To nemôže poslať po sove. Niekto by to mohol prečítať a bol by malér. Musia to prebrať osobne. Teraz ju však súri niečo iné, čo treba urovnať veľmi rýchlo. Chytila do ruky čistý pergamen, pripravila si brko a začala písať.

Drahý Severus,
Chápem tvoje pohnútky, aj keď s nimi nie úplne súhlasím.
O našej nezhode sa však dozvedela mama, ktorá si vypočula hádku
medzi mnou a Petúniou. Dozvedela sa aj to, že v našom svete je vojna.
Potrebujem teraz tvoju pomoc a podporu, aby si mi pomohol urovnať túto chúlostivú situáciu.
Tvoja Lily

To je postačujúce. Zajtra sa stretnú a niečo snáď vymyslia. Nechce klamať rodičom, ale povedať im pravdu bude ťažké. Však ona ani netuší, kde tá pravda vlastne je. Čo ho ženie a čo ženie Dumbledorea? A to ju stále máta otázka okolo pohryznutia Remusa. Čo všetko mu otec zatajil a čo všetko vie? Zas tie nekonečné otázky. Nakoniec sa jej podarilo zaspať po dvoch hodinách prehadzovania s príveskom v ruke, cítiac v nej tlkot srdca mladého čiernovlasého Slizolinčana.
Ráno ju zobudilo húkanie Bessa sediaceho na okennom parapete. Lily napoly spiaca zašomrala, keďže konečne spala celkom dobre, napokon však vyskočila z postele a otvorila okno, zobrala sove z nohy list a odniesla Bessa do jeho klietky, hladkajúc jeho jemné čierne perie. Keď bol jej malý priateľ v klietke, sadla si na posteľ, roztvorila pergamen a začala čítať list.

Moja láska,
To bude veľmi ťažké avšak spolu to zvládneme. Matke som sa večer priznal.
Ani nechci vedieť aké pomenovania pre mňa v tej chvíli mala.
Nakoniec, vďaka Morgane, prisľúbila, že mi
pomôže vyriešiť túto situáciu, ak by to bolo potrebné.
Priveľmi si ťa obľúbila na to, aby ma to nechala zasa pokaziť.
Stretneme sa dnes o deviatej ráno.
Neskôr musí ísť do práce a treba to vyriešiť urgentne.
Milujem ťa a chýbaš mi.
Tvoj Severus

To znie celkom dobre. Už len zistiť koľko je vlastne hodín a vybrať sa na lúku k dubu. Mame môže povedať, že sa so Severusom zle rozumeli alebo, že zle rozumela ona. No každopádne, niečo vymyslieť musí. Ak nie teraz ráno, tak po návrate určite.
Lily sa vybrala s úsmevom do kuchyne, kde stáli zamračení rodičia a o niečom sa očividne rozprávali. Pozrela na hodiny na stene a zistila, že je pol ôsmej. Najneskôr o hodinu bude musieť vyraziť ak chce prísť načas. Na vážne debaty nie je vôbec pripravená. Zobrala si z taniera, položeného pri sporáku hrianku a natrela si ju maslom, do hrnčeka si naliala čaj a spolu s raňajkami sa usadila v kuchyni za stolom.
„Lily, potrebovali by sme sa s tebou porozprávať.“ Začal rozprávať otec, keď usadená v kuchyni začala jesť raňajky. Jeho uprený pohľad jej napovedal, že sa schyľuje k nepríjemnej debate.
„O čom?“ opýtala sa zámerne čo najpokojnejším hlasom.
„O nejasnej, ale zjavne nepríjemnej situácii v magickom svete.“ Odpovedal jej znepokojene.
„To nebude problém. Mohli by sme to prebrať neskôr?“ spýtala sa a uprela na otca psie oči.
„Kedy neskôr?“ spýtal sa nervózne. Chcel by vedieť podrobnosti čo najskôr.
„Poviem vám cez obed, ale bude to zakrátko. Možno ešte dnes.“ Spresnila, na čo otec prikývol. Nasilu z nej niečo ťahať nemá cenu. Vždy to otočí na niečo iné a človek nevie aj tak nič. Lily sa po raňajkách obliekla a vyrazila k dubu, kde sa mali stretnúť so Severusom. Ako vždy prišla načas, teda o desať minút skôr, ale to bolo u nej zvykom. Seveus sa s mamou primiestnil presne o deviatej, rozbehol sa smerom ku nej, silno ju chytil okolo pliec a pobozkal.
Keď mu prišiel list pripevnený na Bessovej paprčke prepadol panike. Otváral ho s nesmiernym strachom a obavami, že toto sú posledné riadky, ktoré kedy od nej dostane. Silno ju po bozku objal a potom, aj keď nerád, pustil a len s ťažkosťami zastavoval slzy, ktoré sa mu začali lesknúť v očiach.
„Pani Snapeová, veľmi rada Vás vidím.“ Vykročila smerom k matke svojho priateľa a podala jej ruku.
„Drahá Lily, neuveríš, ale aj ja teba.“ Mrkla na ňu a prebodla chladným pohľadom toho kreténa, ktorého porodila.
„Pomôžete mi?“ spýtala sa a hrýzla si do pery.
„Pochopiteľne. Musíme nejako urovnať, čo môj syn napáchal. Merlin vie, že je to dobrý chlapec a myslel to dobre, ale aj tak včera pri ňom stál sám Salazar a chránil ho predo mnou .“ Krútila hlavou a vražednými očami prebodávala tie synove. Lily si je teraz už istá, po kom tie šarmantné vlastnosti podedil a musela sa uškrnúť. Tá žena sa jej veľmi páči.
„Čo navrhujete?“ spýtala sa s úsmevom, povzbudená podporou staršej čarodejnice.
„Ak sa vám dvom nepodarí urovnať to s tvojimi rodičmi, prídem sa s nimi porozprávať ja.“ Usmiala sa povzbudzujúco na mladé dievča a Lily jej horlivo prikývla.
„Ďakujem.“ Povedala úprimne.
„Tak ja vás už nechám a ty..“ pozrela veľavravne na svojho syna.
„..sa zachovaj ako muž.“ Ukázala na neho prstom a Lily si bola istá, že hnev, ktorý práve ukázala je iba zlomkom toho, čo precítila včera. Ešte jej chcela niečo povedať ale Eilleen sa na ňu iba usmiala a odmiestnila sa preč v čase, keď sa nadychovala a prekvapené dievča povedalo dovidenia už len prázdnemu priestoru pre ňou.
Severus si Lily pritiahol za ruku čo najbližšie, pobozkal ju, zovrel v silnom objatí a cítila na sebe jeho slzy. Pozrela mu do očí a videla v nich hlbokú vďaku a nesmiernu bolesť.

„Odpúšťam ti.“ Šepla mu. Vedela, že to potreboval počuť. Severus padol na kolená a objal ju okolo pása a nahlas vzlykal. Plecia sa mu triasli a jeho plač bol nekontrolovateľný. Lily stála a hladila ho po vlasoch. Nehovorila mu nič. Nepočúval by ju. Teraz potrebuje zo seba dostať všetku tú bolesť, ktorú v sebe dusil a nesmel ukázať. Tak ako ona mala možnosť vytratiť sa a byť s ňou sama, on nemohol. Musel byť obklopený skupinou ľudí, musel sa usmievať a nedať najavo žiadne emócie. Skoro ho to stálo príčetnosť. O tom by sa ani nehádala. Keď sa Severus upokojil aspoň natoľko, že sa plač stal ovládateľný prehovorila.
„Milujem ťa.“ Šepla mu nežne. Severus zo seba vydal niečo medzi vzlykom a smiechom. Teraz už stojaci ju objal a pobozkal na hlavu.
„Som nesmierne šťastný láska. Najšťastnejší na svete.“ Šepol jej do vlasov.
Lily nebola schopná oceniť tú iróniu. Sedí pod stromom so Severusom a chystá sa rodičom rozprávať o Voldemortovi. Dve veci, ktoré si myslela, že nikdy robiť nebude. Dnes bude musieť napísať ešte jeden list a to tomu idiotovi Jamesovi. A keď sa jej dostane do rúk ktorýkoľvek Smrťožrút, bude mať veľmi vážny problém. Najhoršia je predstava, že toto celé podstúpili kvôli pár siedmakom. Ak sa však ten kretén rozhodne napadnúť túto oblasť, dom jej rodičov určite neobídu. Vrhať ochranné kúzla na dom aj pozemky môžu, ale keď sa Smrťožrúti rozhodnú vyvraždiť všetkých, ani Stvoriteľ jej nepomôže. Jej rodičia predsa nesedia celý deň doma.
„Pôjdeme?“ spýtal sa napokon Severus. Nie, že by sa mu chcelo prerušiť túto chvíľu, ale čím skôr to budú mať za sebou, tým lepšie.
„Asi by sme mali.“ Povzdychla si. Severus sa na svoje dievča smutne usmial a chytil ju za ruku. Je to ako splnený sen. Dúfal, že ho vypočuje, dúfal, že ho pochopí, nedúfal však, že mu odpustí. Najhoršie je, že ani netuší, čo ho vlastne čaká.
„Čo vlastne vedia?“ spýtal sa asi v polovici cesty.
„To keby som vedela.“ Povzdychla si a nevinne sa uškrnula. Severus na to iba pokrútil hlavou. Ťažko sa pripraví ak ani nevie, na čo sa má vlastne pripraviť.

Lily voviedla Severusa dnu zadným vchodom, ktorý viedol zo záhrady do kuchyne. Najskôr si myslela, že rodičov nájde sedieť v altánku a čítať noviny, či len tak sedieť pri káve a zhovárať sa. Nakoniec boli v kuchyni a spoločne pripravovali obed.
„Ahojte.“ Pozdravila spokojne Lily.
„Dobrý deň.“ Nasledoval Severusov pozdrav hneď po tom jej. Evansovci sa otočili a pozreli na spokojne vyzerajúcu Lily a jej spoločníka.
„Ahojte.“ Pozdravila prekvapená Lilien Evansová. Jej muž pozeral nechápavo na mladých čarodejníkov a na svoju ženu. Nevravela náhodou, že sú pohádaní? Lily sa so Severusom usadila v kuchyni za stôl a vzhliadla k svojmu otcovi.
„Čo si chcel vedieť?“ spýtala sa ho bezstarostným hlasom. Jej vnútornosti svoj nepokoj dali najavo, čo našťastie nikto nemohol vidieť. Iba Severus to očividne tušil, keďže ju pod stolom chytil za ruku. On vedel, že za jej maskou pokoja sa skrýva veľa nervozity.
„Matke si povedala, že je vojna.“ Povedal a postavil pred mladých ľudí poháre s jablkovou šťavou a sám sa usadil ku ním. Lilien sa naďalej venovala príprave obeda, napriek tomu počúvala veľmi dôkladne.
„Áno, v našom svete sa bojuje.“ Odpovedala po pravde. Otec ale aj naďalej mlčal. Jej odpoveď bola nepostačujúca.
„Pán Evans. My o bojoch nevieme veľa. Iba to, čo sa píše v novinách. Nemôžete u nás očakávať tanky alebo granáty. To nie sú boje muklov.“ Povedal učiteľským tónom Severus.
„Prečo sa bojuje?“ spýtala sa nervózne matka jeho priateľky.
„Pre to, prečo vždy. O moc.“ Mykla plecom ich dcéra. Jej otec sa však zdanlivým pokojom svojej dcéry nedal odradiť.
„Pochybujem, že sa ťa to nedotýka, keď si vyletela na Petúniu.“ Povedal zamračene svojej dcére a prekrížil si ruky na hrudi. Lily iba porazenecky pokrútila hlavou a Severus na svoje dievča pozrel s nadvihnutým obočím a pobavením v očiach. Jeho nekonečne pokojná Lily, čo si vždy zastávala svoju staršiu sestru. Konečne sa jej otvorili oči?
„Petúnia si o to koledovala. Nemala ma provokovať.“ Povedala Lily a do jej hlasu sa dostal náznak podráždenia. Nikto ju nebude súdiť. Nech si najskôr obuje jej topánky a prejde sa jej cestou. Potom nech súdi.
„Vraj si Lily urazil.“ Pozrela sa na mladého muža pani Evansová a otočila sa od sporáka, ktorý konečne vypla. Severus na tieto slová reagoval iba zvesením hlavy. Zachádzajú priďaleko.
„To je pravda, ale ako si sama povedala, nezhody sú vo vzťahu bežné.“ Povedala na jeho obhajobu Lily. Ak by sa v tom moc začali hrabať, bol by problém. Najlepšie bude ak o vojne nebudú zmýšľať ako o niečom, čo ju alebo ich ohrozuje.
„Nezhody áno, ale nie urážky.“ Povedal nahnevaný pán Evans. Severus si povzdychol. Chcel im niečo povedať ale sám nevedel čo. Mali pravdu. Nikto nemá právo urážať svoje dievča. Na druhú stranu pochyboval, že by to boli schopní pochopiť.
„A keď ste sa vy dvaja pohádali, nepovedali ste niečo, čo sa toho druhého dotklo?“ spýtala sa rodičov podráždene Lily a prebodla otca studeným pohľadom.
„Určite ste povedali, ani nemusíš odpovedať. Nateraz by ste mohli byť spokojní, že viete odpovede na svoje otázky. V našom svete s prútikmi v ruke bojujú proti sebe dve skupiny čarodejníkov. So Severusom sme sa na konci roka pohádali a našťastie sme si to vyrozprávali. Nateraz je všetko po starom.“ Povedala Lily a vstala. Už nie je tým pokojným a poddajným dievčaťom. Je priveľmi mocná na to aby sa nechala obmedzovať. Poznanie, že už nie je ochotná sa prispôsobovať alebo podriaďovať ju trochu znepokojilo. Nie však moc. Na to je až priveľmi nahnevaná.
„Máte ešte nejaké otázky?“ spýtala sa po niekoľkých upokojujúcich nádychoch a pohľadom preskakovala po tvárach svojich rodičov. Keď obaja iba pokrútili hlavami vzala Severusa za ruku a vyšla na dvor. Usadili sa spolu v altánku a chvíľu mlčali. Lily sa bokom opierala o svojho priateľa a rozhliadala sa okolo seba. Kvety hrali všetkými farbami a všade okolo nej vládol pokoj a ticho. Pre jej myseľ to je ako balzam. Mala to v posledné dni ťažké a nateraz sa zdá, že sa všetko vracia do starých koľají.
„Smiem?“ spýtal sa pán Evans, ktorý sa vybral za svojou dcérou.
„Len sa posaď oci.“ Povzdychla si Lily a dúfala, že už predchádzajúcu tému uzavreli.
„Ja aj tvoja matka máme o teba, teda o vás oboch, obavy.“ Začal rozprávať pokojným hlasom jej otec a pohrával sa so svojim pohárom naplneným chladeným ovocným nápojom.
„Ja viem oci, ale musíte pochopiť aj to, že my sme v prvom rade študenti. Za múrmi Rokfortu sa nám nič nemôže stať.“ Povedala upokojujúco Lily. Otec prikývol pomaly hlavou, čiastočne stratený vo svojich myšlienkach. Nakoniec sa rozhodol zmeniť tému.
„Ako skúšky?“ spýtal sa jej so záujmom.
„Dúfam, že som ich spravila dobre.“ Zadúfala si Lily a nervózne si pošúchala dlaňami stehná.
„Určite si ich spravila perfektne. Celé dni si mala nos v knihách.“ Povzbudzoval ju Severus s ľahkým smiechom.
„Petúnia?“ spýtala sa Lily, keď si uvedomila, že ju nikde od včerajška nevidela.
„Odišla k tete Rose. Vráti sa o pár dní.“ Povedal s povzdychom a všetkým bolo jasné, že odišla kvôli nej. Kto vie, prečo Lily nepocítila výčitky svedomia? Severus sa po týchto slovách postavil.
„Musím už ísť láska.“ Povedal nežne svojmu dievčaťu a jemne ju pobozkal na čelo, čo ju primälo privrieť oči a jemne sa usmiať.
„Pán Evans, mňa to skutočne veľmi mrzí.“ Otočil sa k otcovi svojho dievčaťa. Mali ho doteraz radi a nechcel aby sa ich priateľský vzťah narušil. Otec nadanej Chrabromilčanky jemne pritakal.
„To je v poriadku Severus. Koniec koncov, to je medzi vami.“ Povedal napokon starší muž, napriek tomu Severus vedel, že to nie je tak celkom v poriadku. Je na čase využiť čo to zo šarmu Princeovcov.
„Tak Vám teda nebude prekážať ak sa Vás spýtam, či dovolíte Lily aby sa po škole stala mojou ženou?“ predniesol s absolútnym pokojom v hlase, akoby sa pýtal, či môžu ísť na výlet do neďalekého mesta. Lily po týchto slovách vyprskla z úst džús a začala sa dusiť. Pán Evans sa na mladého muža pozrel ako na prízrak a nevedel odpovedať.
„Ak bude Lily chcieť..“ začal zo seba koktať, na čo sa Severus víťazne uškrnul a pobozkal svoje dievča jemne na pery.
„Tak sme dohodnutí.“ Povedal formálne a nedovolil mu dokončiť začatú vetu.
„Bolo mi potešením.“ Rozlúčil sa so starším mužom podaním ruky a pred odchodom ešte pohladil vlasy stále šokovanej červenovlásky. Prekvapená Lily a rovnako prekvapený pán Evans mu povedali pár slov na rozlúčku a ostali naďalej ticho sedieť v altánku. Napokon sa spolu usadili pri obede a Lily celý deň s nikým neprehovorila. Sedela celé poobedie v altánku a čítala si knihu.

„Lily, vo vašom svete je zvykom, zasnubovať sa ešte pred dosiahnutím plnoletosti?“ prisadol si ku nej podvečer jej otec. Lily zaklapla knihu a pozrela na svojho otca.
„Nie je to neslýchané, ak sa tak udeje v našom veku.“ Priznala a mykla plecom.
„Takže je to nie je bežne zaužívané?“ spýtavo nadvihol obočie a Lily si povzdychla.
„Väčšinou sú manželstvá dohodnuté ešte počas ich ranného detstva. Sú však aj rodiny, ktoré nechávajú svojim potomkom možnosť voľby a vtedy sa zasnubujú takto, eh, neskoro.“ Uškrnula sa a keď otec krútil hlavou, vykročila do svojej izby.

Bolo to ako zo stredoveku. Jej otec si ani nevedel predstaviť, že by mu rodičia určili manželku alebo, že by on mal Lily ešte v perinke sľúbiť za manželku chlapcovi s palcom v ústach. Pre neho je to nepredstaviteľné a pre nich je to bežné, ba priam žiadané. Dobrý rodokmeň a posilnenie majetku a spoločenského postavenia je pre staré rodiny prvoradé. Na tom, že plodia potomkov, často krát, s bratrancami a sesternicami im iba pramálo záleží. Keby zákon nezakazoval manželstvá súrodencov, určite by sa zaužívalo aj toto. A za všetkým týmto skrývajú nadradenosť. Potrebujú si uchovať moc svojho mena. Keby si tak Regulus priniesol do domu muklorodenú alebo rovno mukelku, vydedili by ho a asi aj prekliali. Podľa toho, čo hovoril Sirius, jeho matka bola posadnutá obradmi a čiernou mágiou. Jeho otec bol čiernou mágiou tiež prežratý skrz-naskrz ale o ňom sa vyjadroval iba s negatívnym nádychom. Nemal ho rád ale svoju matku, ženu, ktorá mu dala život, priam nenávidel. Vravel, že nemá srdce a je ako jeden z jej obľúbených démonov, o ktorých sa tak veľmi zaujíma.
A nech už sa rodičia tvária ako najviac tolerantní, nikdy by nepripustili aby ich meno zahanbil napríklad vlkolak alebo, nedajmerlin, upír. Elfov tiež nemajú radi, ale ak by si mali vybrať, skôr lesný elf ako vlkolak. A pritom vlkolaci nie sú beštie. Remus je toho dobrým príkladom. Je to slušný, mladý muž, ktorému nechýba ani rozum ani charizma. Na škole sa za ním otáčajú oči viacerých dievčat. Koľko by ich ale bolo, keby to prasklo? Odsúdili by ho na život v izolácii pre jeho status, miesto toho aby sa na to pozreli konečne aj z druhej strany. A toto je to, čo nikdy nepochopí. Pochopí nadradenosť, pochopí zasnúbenie detí. Nepochopí odsudzovanie ľudí, ktorí sú oveľa lepší ako oni.
Kedysi aj ona verila tomu, čo hlásala svetlá strana. Čierna mágia je cesta zla a oni bránia svet pred ním. Popritom to nie je tak celkom pravda. Čierna mágia otvára bránu k veľkej moci a zlo strhne len toho, kto sa ním nechá stiahnuť. Koľkým je ale prirodzenejšia? A koľkí sú naozaj zlí? Nad týmto sa určite nikto z nich nepozastavil a nepozrel sa na to zo strany týchto nemorálnych černokňažníkov. Títo spasitelia sveta, nechávajú evidovať vlkolakov a zabíjajú upírov, utláčajú elfov a podceňujú kentaurov. Prečo ale? A proti Smrťožrútom tiež nepoužívajú iba Petrificus totalus. Na to je až priveľmi inteligentná aby verila, že Smrťožrútov v boji znehybnia, zviažu a pošlú do Azkabanu. Načo registrujú vlkolakov, keď nikto im neponúka ochranu a ani prácu? Dokonca nevie ani o tom, že by ich niekto požiadal o pomoc s tvorbou elixíru na liečbu alebo potlačenie lycantropie. A upíri? Tam toho veľa nevie. Určite sú takí, ktorí zabíjajú a poľujú na ľudí, tak ako sú určite čarodejníci, ktorí poľujú na nich. Určite však je na svete aspoň jeden, ktorý nechce zabíjať, len potrebuje krv na to, aby žil. A ak stretne aspoň jedného takého, je ochotná uveriť, že aj oni, rovnako ako vlkolaci, si zaslúžia ochranu a pomoc. Elfa pozná jedného a to lesného. Jeho syn má pramene bielych vlasov. Môže teda predpokladať, že matka bola svetlý elf. Oni sa starajú o svoj les a o všetko živé v ňom. Do sveta a vojny čarodejníkov sa nestarajú. Sú pre to zlí? Zaslúžia si byť nechápaní a odsudzovaní? Vládnu inej mágii. Aj keď mágia je len jedna, im je ale bližšia iná forma mágie. O mágii kentaurov sa toho moc nevie. Držia ju pred čarodejníkmi dobre chránenú. Podľa toho koľko vidia vo hviezdami posiatej oblohe je zjavné, že to nie sú bezvýznamné bytosti. Zaslúžia si úctu a pochopenie. Komu je čo schopná temná alebo svetlá strana ponúknuť? Nič. Každá vidí v spojení s nimi iba výhodu pre nich a niečo ako výhoda pre tieto bytosti im nič nehovorí. Môžu byť radi, že o nich vedia a nezabijú ich. Čo by ešte chceli? Nedajmerlin, by za to chceli rovnoprávnosť alebo pochopenie.
Lily si zakryla oči dlaňami. Toto nemá význam. Takto nezaspí. Najskôr musí potlačiť myšlienky kamsi dozadu svojej mysle, kamsi na hranicu svojho vedomia. Po tom, čo sa jej to aspoň čiastočne podarilo zaspala. Spánkom ju sprevádzalo šepkanie tichých slov, vytie vlkov a šelest krídiel.