POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Lily sa zobudila neskoro. Bolo skoro dvanásť hodín, keď sa jej podarilo pootvoriť oči. Cítila sa akoby spala dvanásť minút a nie dvanásť hodín. Na sny si veľmi nepamätala, vracali sa jej iba nejasné útržky. To, že to boli veľmi chaotické útržky netreba snáď ani spomínať. Opäť ju prenasledovali tie jasné modré očí, ktoré mali jednu chvíľu farbu ako obloha cez letné poludnie, inokedy tmavomodré, ale napriek tomu jasné a žiarivé. Posadila sa na posteľ s tvárou schovanou vo svojich dlaniach a po chvíli sa pobrala do kúpeľne, kde si dopriala dlhú sprchu, aby uvoľnila stuhnuté svaly a potom pôjde na raňajky. Alebo skôr obed? Sú prázdniny. Môže si predsa dovoliť trochu sa prespať. Nemala práve najlepší rok. Čo sa zdravia a spánku týka, priam katastrofálny. Najskôr tie vízie a potom VČÚ. To, že sa po tom Severusovom výstupe opäť nevyspala, netreba snáď ani spomínať. Ostáva dúfať, že aspoň tie VČÚ spravila uspokojivo. S povzdychom vypla vodu a vybrala sa do kuchyne niečoho sa najesť.

„Dobré ráno.“ Pozdravil ju otec s iróniou v hlase.
„Dobré ráno aj vám.“ Pozdravila akoby si ten ironický tón ani nevšimla. Bola unavená a nemala náladu sa doťahovať. Radšej si teda, s nič nevraviacim výrazom sadla za stôl.
„Čo máš dnes v pláne?“ spýtala sa jej so záujmom mama, keď pred ňu položila tanier s vajíčkami a praženicou. Lily si naliala do hrnčeka čaj a nakrátko sa zamyslela.
„Sama neviem, čo budem robiť. Asi si pôjdem na dvor čítať.“ Usmiala sa na matku a mykla plecom. Meno Mirddyn ju mátalo aj v spánku. Musí zistiť odkiaľ ho pozná a kto to bol, inak nebude mať pokoj. Je viac ako len pravdepodobné, že to nebude ten muž z obrazu, tak, či onak, potrebuje zistiť, kto to bol. Keby vedela, akého chrobáka si nasadí do hlavy, nebola by sa ho na meno vôbec pýtala. Keby si sa ho však spýtala skôr, možno by jej vedel odpovedať na otázku, na ktorú nevie nájsť odpoveď sama. Keď zjedla raňajky, naliala si do najväčšieho hrnčeka kávu, nechala ju postavenú na kraji kuchynského stola a vybehla po schodoch do svojej izby. Nebolo pre ňu priveľkým prekvapením nakoľko pokojný je tento dom, keď nie je doma Petúnia. Každé leto sa s ňou pokúšala nadviazať dobrý vzťah a nikdy nebola úspešná. Vždy bola frustrovaná z toho, že si nevie získať vlastnú sestru. Jej rodinu. Rodičia tu nebudú večne a potom to ostane iba ona. Ona bude jej jediná rodina. Nateraz však považuje jedného nemenovaného vlkolaka za rodinu viac ako ju.

S tromi hrubými knihami sa usadila chrbtom k domu pod strom na zadnom dvorčeku a kávu položila vedľa seba na tanierik. Výhľad bol prekrásny. Čas od času jej pohľad zablúdil od knihy priamo k scenérii pred ňou. Stromy, lúka, pole a všadeprítomný pokoj. Kto vie, prečo jej každý strom pripomína Lindara a malého Rúmila? A hneď po nich sa jej v mysli zjavuje Hanrich, jej tichý priateľ. Tak ako sa vie s Jane hodiny rozprávať, s ním vie hodiny mlčať. Je bez nich dva dni a chýbajú jej, ako keby ich nevidela oveľa dlhšie. A akoby to nestačilo, stále nenašla nikoho s menom Mirddyn. Už číta druhú knihu z dejín čarodejníckeho sveta a stále nič nenašla. Možno ho nájde medzi černokňažníkmi alebo slávnymi čaromedikmi. Možností je síce veľa, ale o históriu sa nejako špeciálne nezaujímala. Mimo Rokfortských povinných informácii, čítala už len toto. A keďže školské knihy prečítala pred skúškami asi stokrát, tak si je istá, že tam hľadať určite nie je potrebné. Vstala s nosom stále strčeným v knihe a chcela sa vybrať dnu napiť, keď jej pohľad znova zamieril na výhľad, ktorý si obľúbila už ako dieťa. Kniha jej razom vypadla z ruky a srdce vynechalo úder, aby sa následne rozbúchalo mnohonásobnou rýchlosťou. Zakrútila sa jej hlava a jej mozog prestal na malý okamih pracovať. Zabudla kde je, zabudla na všetko, čo sa udialo. Jej oči, vedomie a celá podstata bola zameraná na jednu konkrétnu osobu pre ňou. Bola nekonečne šťastná, že ho vidí. Neverila, že sa tu dnes ukáže. V tejto chvíli bol ako splnený sen. Rozbehla sa smerom k nemu a skočila mu do náruče. Pevné ruky ju silno obtočili okolo pása a zatočil sa s ňou svet.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa šťastne a prekvapene zároveň, keď sa jej nohy opäť dotkli zeme.
„Vraj po mne nesmierne túžiš.“ Šepol jej šibalsky do ucha a na tvári sa mu roztiahol rovnako nezbedný úškrn.
„A priznávam sa, že aj ja po tebe.“ Mrkol na ňu s iskričkami v očiach.
„Prestaň, lebo sa začnem červenať.“ Vyhrážala sa mu s vážnou tvárou. Mykanie kútikmi úst, ju však prezradilo a z jeho objatia sa tiež neponáhľala.
„To by mi neprekážalo. Vzbudilo by vo mne ešte väčšiu túžbu.“ Šepol zvodne blízko jej pier.
„Si blázon.“ Počastovala ho so širokým úsmevom na tvári.
„Pravda. Keby nás tak videl a počul Severus...“ Uškrnul sa. Tak, či onak, hovoril pravdu.
„To by bolo. Neviem, či by sme mu to stihli vysvetliť.“ Zasmiala sa šibalsky.
„Ale niekomu asi budeme musieť.“ Povedal ťahane a zamyslene hľadel k domu, čo podvedome primälo Lily, aby sa otočila v smere jeho pohľadu. Vo dverách vedúcich do kuchyne zbadala stáť prekvapenú matku a z pier jej uniklo zakňučanie. Zasa bude mať čo vysvetľovať a už ju nebaví spovedať sa zo svojho života. Stále viac si uvedomuje, že sem už nepatrí. Možno k tomu dopomohla aj jej milovaná sestrička. Miluje svojich rodičov a to nekonečne. Možno každoročné dlhé odlúčenie spôsobilo, že si postupne odvykla od sveta muklov. Alebo to zapríčinil incident na konci roka? Tak, či onak, priveľmi si začala uvedomovať, že nechce rozprávať o svojom živote a súkromí nikomu. Rodičmi počínajúc. Mama má celkom dobrý dôvod pre jej šokovú reakciu, keďže okrem Severusa si s každým mužom držala určitý odstup. Avšak ona už nie je tým malým dievčatkom a priveľmi si užíva blízkosť pár ľudí, medzi ktorých tento šarmantný mladý muž rozhodne patrí. Chytila svojho priateľa za ruku a viedla ho smerom k šokovanej matke.
„Mami, toto je môj dobrý priateľ Regulus Black. Regulus, toto je moja matka.“ Predstavila ich.
„Veľmi ma teší.“ Povedala zdvorilo pani Evansová mladému mužovi v oblečení, ktoré zaiste nie je z muklovského obchodu. Regulus s eleganciou šľachtica podišiel k nej a pobozkal ju na ruku bez toho, aby prerušil očný kontakt.
„Je mi potešením spoznať Vás.“ Povedal dokonale zdvorilo. Aj jeho maska zdvorilého aristokrata bola pevne na svojom mieste.
Lily chytila Regulusa za ruku, voviedla ho do obývačky a pokynula mu na kreslo pri krbe, na ktoré sa pohodlne usadil. Šťastná Chrabromilčanka odišla do kuchyne a po chvíli sa vrátila do obývačky s dvomi pohármi chladeného džúsu. Na malý okamih zamrzla vo dverách, keď si všimla, že sa jej čistokrvný kamarát zhovára s jej otcom. Očividne to je jeho prvé stretnutie s muklom. Kto vie, akú spoločnú tému si vedeli nájsť títo dvaja tvrdohlavci?
„Ahoj oci. Dáš si s nami niečo na pitie?“ spýtala sa ho zdvorilo.
„Ďakujem Lily, ale nedám si. Nechám vás aby ste sa porozprávali.“ Usmial sa na svoju dcéru a so zamyslením odišiel. Lily sa pozrela na svojho priateľa so zdvihnutým obočím a ten sa na ňu pobavene uškrnul.
„O čom ste sa rozprávali?“ spýtala sa ho so záujmom, keď mu podávala pohár a sadla si oproti nemu.
„Tvoj otec sa ma pýtal, či pochádzam z čistokrvného rodu a či som zasnúbený.“ Uškrnul sa a Lily pretočila očami. Ešte ho to neprešlo?
„A čo si mu povedal?“ spýtala sa pobavene.
„Pravdu. Môj rod má absolútne čistú krv a som dedičom titulu Lord. Zasnúbený nie som, ale môj otec má pre mňa vybratú manželku. Viac sme prebrať nestihli.“ Zakončil rozprávanie a Lily sa zachechtala. Takto na rovinu môže s muklom jednať iba Slizolinčan.

Chvíľu zotrvali v obývacej izbe, kým dopili džús a pobrali sa spolu von. Regulus sa nevedel vynadívať na všetko v jeho blízkosti. Keď vzhliadol fotky, ktoré sa za celý čas vôbec nepohli a vyliezli mu oči z jamiek viac ako bolo u neho bežné, sa začala smiať a pobavene pokrútila hlavou. Lily zaviedla Regulusa na miesto, ktoré patrí výhradne jej a Severusovi, ak sa to dá tak povedať. Je to starý dub na lúke, ktorý stojí na polceste medzi ich domami. Stretávali sa na tomto mieste od detstva a tento strom sa stal akýmsi symbolom pre oboch. Keď boli na mieste, sadli si vedľa seba do tieňa stromu a chvíľu len pozorovali okolie. Lily sa oprela bokom o svojho mladšieho kamaráta a ten inštinktívne prehodil svoju ruku cez jej plecia. Miloval jej blízkosť. Jej mágia i aura prenikali do jeho magického jadra a vtedy mal pocit, že nikto a nič na svete neexistuje, iba oni dvaja. Nemusel na nič myslieť, ba mal pocit, že nemusí ani dýchať. Bol to rovnaký pocit ako pri ich prvom bližšom stretnutí v knižnici. Aj vtedy zabudol kto je a kde je. Na malý okamih sa stratil v spleti farieb a pocitov a doslova vpíjal do seba jej Anjelskú žiaru. Jej blízkosť, jej priateľstvo, jej oddanosť bola pre neho tak veľmi opojná až sa stával závislým. Neraz si prisahal, že spraví všetko na svete, len aby o ňu neprišiel a skoro sa to stalo. Mučivá prázdnota, ktorá ho obklopovala, ho takmer zadusila. Ona bola tou jedinou bytosťou na svete, ktorej by prisahal vernosť a to bez akejkoľvek pochybnosti. Aj toto obyčajné miesto, kam ho zaviedla, by bol schopný nazvať neobyčajným. Je tu nádherne a hlavne ticho.
Lily si toto miesto zamilovala veľmi rýchlo a na škole jej chýbalo najväčšmi z muklovského sveta. Našťastie si našla obdobné miesto na pozemkoch školy a to konkrétne to, na ktoré ju zaviedol Hanrich. Kto vie, ako sa má a čo robí? Chýba aj ona im tak veľmi, ako oni jej? Snáď na ňu z času na čas pomyslia. Teraz je pri nej aspoň Regulus. Dúfala, že ho stretne. Chcela požiadať Severusa, aby mu napísal a pozval ho. A teraz je tu s ňou.

„Tvojmu otcovi neprekáža, že sa stretávaš s Jane, keď má pre teba inú nevestu?“ spýtala sa po chvíli smutným, tichým hlasom. Priveľmi ju táto otázka trápi, aby ju mohla zatlačiť mimo svojho vedomia.
„Vôbec. On bol zasnúbený od narodenia a vie aké to je. Nechal mi takto možnosť sa vybúriť. V Slizoline, to nie je nič neobvyklé.“ Mykol plecam a Lily sa zamračila. V Chrabromile, niečo také bolo nepredstaviteľné a určite aj v Bifľomore. Nakoniec však prikývla na súhlas, keďže to v istom smere chápala. Žiť s osobou, ktorú nemiluje a možno ani trochu nemá rád musí byť viac ako strašné. Na druhú stranu však mala obavy. O tom, že Regulus nezvykne zaspávať sám sa šepkalo dosť a občas sa niečo šeplo aj o Severusovi. Nemala by mu ale čo vyčítať. Pokiaľ to teda bolo v období, kedy boli iba kamaráti. Regulus, akoby čítal jej myšlienky, sa na ňu pozrel s úškrnom.
„O charakter Severusa sa obávať nemusíš.“ Povedal jej veselo.
„A Jane? Bral si Jane ako niekoho, s kým sa vybúriš?“ spýtala sa čo možno najpokojnejšie. Bodnutie pri srdci jej napriek tomu spôsobilo mierne trhnutie v hlase.
„Máš o mne veľmi nízku mienku. Je to žiaľ veľmi zložité.“ Povzdychol si mladý Slizolinčan a uznal, že je čas zmeniť tému. On tú pokojnú čiernovlásku má nekonečne rád. Či to niečo znamená pre jeho rodičov, by bolo smiešne sa ich vôbec pýtať. Šťastný Sirius. Aj keď ho pred rokom pokladal za nekonečného idiota, teraz by si to s ním mile rád vymenil.
„A teraz mi povedz, prečo sme vlastne tu.“ Vyzval mladú čarodejnicu. Zaiste ho na toto odľahlé miesto nezaviedla iba kvôli tomu výhľadu.
„Mám mnoho otázok a dosť z nich sa týka práve teba.“ Priznala unavene, na čo sa Regulus zamyslene zapozeral kamsi do diaľky.
„Prvá je, či si uvedomuješ dlhodobý následok, toho, čo ste so Severusom spravili?“ spýtala sa na rovinu. Ani trochu sa jej nepozdávalo, že by sa stal Smrťožrútom. Regulus si útrpne vydýchol a oprel sa hlavou o strom. Táto krásna žena je nesmierne všímavá.
„Áno. Som si vedomý následkov.“ Priznal na rovinu a Lily krátko prikývla zamyslene hlavou.
„Druhá je, komu si vlastne lojálny? Čomu vlastne veríš?“ spýtala sa ho s vážnym hlasom a Regulus sa na malú chvíľu zarazil. Takúto konfrontáciu nečakal. Nevedel, čo na to povedať. Jej sa mu protivilo klamať.
„Dumbledora a jeho svetlú stranu rozhodne nemám rád.“ Priznal nakoniec. Vedel, že Chrabromilčania sú bojovníci a pevne zakotvený na strane svetla. Temnotu nikdy nepochopia.
„A čo Voldemorta?“ spýtala sa akoby sa jej slová o tom, že sa nehlási k svetlým ani nedotkli. Pozná svojho priateľa dobre a bola by ochotná pripustiť, že Voldemort nie je čarodejník, ktorého myslenie by vedel ktokoľvek pochopiť.
„To čo hlása a chce dosiahnuť sa mi pozdáva viac. Nepozdáva sa mi iba to, ako to robí. Účel však svätí prostriedky.“ Mykol plecom. O tomto sa ešte s nikým nerozprával. Lily vedela, že ešte pred časom, by bol šťastný, keby bol Smrťožrút. Niečo ho však začalo od neho odvracať.
„Úplne ťa chápem Regulus.“ Povedala mu tlmene, na čo si Regulus odfrkol. Nemohla to chápať. Bola ako anjel. Najsvetlejší človek akého kedy stretol. Ona nemôže chápať temnotu a nemôže ani vidieť to dobré na nej. Rovnako ako to zlé na strane svetla. Pred mnohými storočiami sa všetci riadili zákonmi mágie a teraz sa riadia slovami na pergamene a právo mágie sa nepovažuje za smerodajné.
Lily sa musela zasmiať. Vedela, že si o nej myslí svoje. Určite ju považuje za sväticu, ktorá nechápe, čo ktorá strana robí.
„Temná strana bojuje o moc. Chcú byť mocní a dosiahnuť presný opak toho čo zažívajú teraz. Nechcú sa pred muklami skrývať, chcú byť poznaní a uznávaní ako autorita a sila. Svetlí bojujú proti temným, aby nezískali moc a aby ostal náš svet taký aký je. V podstate bojujú o moc aj oni a nepoužívajú pri tom iba Rictusempru alebo Expelliarmus.“ Uškrnula sa na svojho kamaráta. Regulus na ňu pozeral so zamračeným zamyslením. Jej slová ho prekvapili. Neveril, že práve ona bude kritizovať svetlých.
„Popritom obe strany majú svoju pravdu. Vláda byrokratov nie je pre čarodejníkov prirodzená a Voldemort svoj odpor voči muklom zakryl práve týmto. Nemusím byť Smrťožrút aby som vedela, že svojim verným sľubuje moc a čistotu a hlavne vládu mágie. Dumbledore vie, že spôsob akým to chce dosiahnuť Voldemort nie je správny a neželá si smrť nevinných ľudí. Na druhú stranu si viem celkom dobre predstaviť možnosť, že on má vo svojej hlave lepší spôsob, akým by vládol.“ Zoširoka sa usmiala na šokovaného Slizolinčana.
„Zamyslel si sa niekedy aj nad niekým iným ako sú čarodejníci? A kde je hranica medzi svetlom a temnotou? Kde medzi dobrom a zlom? A čo je to, to vyššie dobro, za ktoré bojujú všetci. Či už Dumbledoreovi alebo Voldemortovi poskokovia?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím. Regulus nechápavo krútil hlavou. Nechápe, čo tým chce povedať. Jej otázka však bola rozumná. Sám by na ňu chcel poznať odpoveď.
„Na ktorej strane stojíš?“ spýtal sa jej Regulus. Určite nie na strane Voldemorta, ale nie je si taký istý, či ju získala svetlá strana na čele s dokonalým Dumbledoreom. Kam teda patrí? Skôr by povedal, že by sa od vojny najradšej dištancovala. To však nebude také jednoduché. Na to je až priveľmi magicky mocná. Keby bola polovičná, sám Voldemort by ju poctil návštevou a pokúsil by sa ju stiahnuť na svoju stranu. Dumbledore je muklomil a nebude zaháľať. Zaiste nestihne ani dokončiť školu a bude sa ju snažiť zverbovať.
„Na strane svojho svedomia.“ Povedala ako jasný fakt. Akoby to bol názov hnutia proti Temnému pánovi alebo Dumbledoreovi. Regulus nechápavo nadvihol obočie.
„Nesúhlasím s tým, čo robia Smrťožrúti. Som pre nich lovná zver, ktorú treba vyhubiť. Nebudem však nikdy na strane, ktorá zdvihne prútik proti môjmu priateľovi.“ Položila mu ruku na tú jeho a smutne sa na neho usmiala.
„Mam to chápať tak, že sa nechceš pridať k rádu?“ spýtal sa jej na rovinu a privinul si ju bližšie k sebe.
„K akému rádu?“ nechápala Lily.
„Dumbledore vedie akúsi organizáciu alebo malú skupinku ľudí, ktorí bojujú proti Temnému pánovi a jeho Smrťožrútom. Nie moc úspešnú skupinu.“ Uškrnul sa a Lily naplnilo poznanie. Už si spomenula o aký rád ide.
„Sama neviem, kam patrím. Ale ak ty budeš Smrťožrútom, tak ja neviem, čo spravím.“ Zaborila si tvár do dlaní a začala plakať. Ragulus si dievča pritisol na svoju hruď a upokojujúco ju hladil. On nemá na výber. Ona však zatiaľ áno.
„Lily. Ja ťa mam rád. Všetko robím pre to, aby si bola v bezpečí.“ Priznal jej tlmene. Lily ďakovala vyšším bytostiam za takého priateľa. No na druhej strane by mu najradšej po muklovsky rozbila nos. Nebude mať pokoja, kým to neskončí. Bojí sa o životy svojich priateľov, čo mohli všetci vďaka Severusovi vidieť. Po chvíli sa nakoniec upokojila. Regulus napriek tomu svoju roku nestiahol. Jej blízkosť si užíval a to veľmi. Vedel, že ju trápi svojim rozhodnutím a nebiť toho prízraku necítil by teraz výčitky svedomia. Kto vie, prečo ho to inteligentné dievča od toho neodhovára?

„Čo si myslíš o vlkolakoch a elfoch?“ spýtala sa ho takmer šeptom.
„Ani jedného z nich, by som nechcel nahnevať.“ Priznal so smiechom v hlase. Och, akoby počula Jane.
„A vedel by si niekoho z nich nazvať priateľom?“ spýtala sa ho so záujmom. Regulus pokrútil hlavou. Ona má skutočne netradičné otázky.
„Na toto ti neviem odpovedať. Rozhodne však voči nim necítim ani nenávisť ani odpor. Nateraz sú mi ľahostajní. Tak ako mi boli pred časom muklorodení.“ Odpovedal s povzdychom. Lily to chápala. Má predsudky, tak ako mnoho čarodejníkov. Aspoň, že ich neodsudzuje, kým nepozná a nespozná. To je veľmi rozumné.
„Mám priateľa vlkolaka a aj elfa.“ Priznala mu šeptom, na čo sa Regulus rozkašľal a vytreštil oči. To bolo niečo rovnako nepredstaviteľné, ako keby mu prezradila, že si urobila certifikovaný kurz lietania na drakovi.
„Sú to dobrí priatelia?“ spýtal sa jej po chvíli. Vlkolakov sa čarodejnícky svet nebojí pre nič, za nič. Sú nebezpeční aj mimo splnu. Hlavne tí, čo zdiveli. S elfmi to je podobné. Dajú vám pokoj ak aj vy im. Ak ale vstúpite na ich územie a nedajmerlin na to, čo pokladajú za posvätné, ste mŕtvy a neexistuje žiadna moc, ktorá by vám ochránila holý život.
„Elf mi je ako starší brat alebo krstný otec, ku ktorému môžem kedykoľvek prísť po radu. A vlkolak? To je ten najláskavejší človek akého poznám. Inteligentný, šarmantný, vychovaný a nadaný čarodejník. Má iba menší, eh, problém počas splnu.“ Povedala a pri spomienke na Remusa sa neubránila úsmevu, ktorý sa jej veľmi rýchlo z tváre stratil. Chce ho vidieť a hlavne potrebuje vedieť, či sa porozprával s otcom.
„V takom prípade som ochotný dať si pohárik vína s elfom a aj vlkolakom. S tým druhým ak nebude spln, samozrejme.“ Zasmial sa nakrátko a Lily sa zasmiala tiež. On jej snáď nikdy nebude schopný povedať nie. Vedela všetko, čo potrebovala. Inštinktívne sa k nemu pritúlila bližšie. Cítila sa pri ňom v bezpečí a v tom čase ju netrápili žiadne chmúrne myšlienky.

„Regulus?“ spýtala sa po chvíli ticha. Rozprávala šeptom, akoby nechcela tú chvíľu narušiť.
„Áno?“ spýtal sa jej láskavým hlasom. Bol rád, že sa na neho nehnevá. Buď preto, čo jej spravili alebo preto, že sa o pár rokov stane Smrťožrútom.
„Chcela by som sa cez leto stretnúť niekde s našimi spoločnými priateľmi. Nevieš o nejakom mieste, kde by sme mohli stráviť pár dní?“ zverila sa mu so svojím plánom na leto.
„Samozrejme. Mohli by sme ísť do môjho domu.“ Povedal jej bez premýšľania.
„Ty máš dom?“ spýtala sa zarazene a Regulus sa tlmene zasmial. Veľa ľudí o tom nevie, avšak v vzhľadom na jeho rodovú príslušnosť by to mohla čakať.
„Prirodzene. Ako dedič rodu Black, mám prístup do všetkých sídiel, z toho dve sú v mojom vlastníctve. Môj drahý brat, aj keď sa od rodiny odtrhol, stále je prvorodený syn. S otcom minulé leto vybabral a nemohli ho úplne vydediť. On vlastní tiež jeden dom.“ Odpovedal pochmúrne. Na Chrabromilčana to bolo až priveľmi Slizolinske. Alebo Blackovské?
„Kde je?“ spýtala sa so záujmom.
„Pri hraniciach s Írskom. Je postavený v lese. Len je tam menší problém. Vraj sa v tom lese zdržiavajú vlkolaci, upíri a elfovia. Prítomnosť kentaurov by ťa tiež nemala prekvapiť.“ Povedal a zachechtol sa. Na dome a pozemkoch sú uvalené veľmi silné ochrany. Tam sú v bezpečí a môžu dokonca aj používať čary. V kruhu ochrán nemá ministerstvo žiadne právomoci, čo mu vyhovuje a určite bude aj jeho priateľom.
„Kedy by sme tam mohli ísť?“ spýtala sa natešene. Prítomnosť iných bytostí ju, zdá sa, neodradila.
„Kedykoľvek. Aj zajtra.“ Mykol plecom a pohladil jej ruku.
„Najskôr pôjdem navštíviť Jane a potom by sme mohli ísť.“ Povedala a zoširoka sa usmiala.
„Kedy odchádzaš?“ spýtal sa jej so smutným hlasom. Jane mu nesmierne chýba. Stále ho nenávidí a o tom, že sa udobril s Lily ešte nič nevie. Akoby aj mohla, keď sa udobrili práve teraz?
„To zatiaľ neviem. Dnes jej pošlem sovu ale dúfam, že čo najskôr. Potom prídeme na pár dní ona k nám a môžeme vyraziť“ Usmiala sa na neho a Regulus s úsmevom prikývol. Ten nápad sa mu viac ako len páčil. Vynahradí si stratený čas s Jane a snáď sa udobrí aj s chalanmi. Tá zlomená čelusť ho v tomto pláne odradiť nemôže. Snáď mu v tom pomôže skutočnosť, že madam Pomfreyovej a ani Slughornovi nepriznal, kto mu zranenie spôsobil.
„Mám tam aj celkom slušnú knižnicu a v nej pár kníh, ktoré by ťa mohli zaujímať.“ Uškrnul sa veľavravne na svoju kamarátku.
„Aké knihy máš na mysli?“ spýtala sa so záujmom. Snáď len nie niečo o vlkolakoch alebo elfoch.
„Nikto ich nevie prečítať. Moja rodina si je však istá, že sú v Parselčine.“ Mrkol na ňu ľavým okom a Lily na neho vyvalila oči. Bola by prisahala, že si to nikto nevšimol. Ani Jane ju nepočula a sedela bližšie ako Regulus.
„Kto všetko to vie?“ spýtala sa mierne v šoku a v hlase sa jej odrážal náznak hnevu.
„Ja a Severus sme si istí. Ostatní Slizolinčania sa nevedia zhodnúť. Na jednu stranu tvrdia, že ty si Nemesis a Nemesis odvrátila útok hada Parselčinou. Na druhú stranu si protirečia, že muklorodená Chrabromilčanka, nemôže byť za žiadnych okolností Parselan.“ Povedal pobavene.
„Teba čo presvedčilo?“ spýtala sa zo záujmom. Nešlo jej do hlavy, že on si bol jej temným jazykom istý.
„To, že Severus sa nezdal byť prekvapený.“ Poukázal na to, čo si všimol. Lily sa zasmiala. Nevedela, či je Regulus oboznámený s tým, ako na to Severus prišiel. Keby však áno, povedal by, že to vie od neho.
„Lily. Chcel by som ťa ešte požiadať o to, aby si napísala Potterovi. Od toho incidentu ma preklínal každým pohľadom.“ Povedal jej smutným hlasom a mierne sa na ňu usmial.
„Napíšem mu ešte dnes.“ Prisľúbila. On v tom bol namočený tiež. Zaslúži si dozvedieť sa, že sa to vysvetlilo na všeobecnú spokojnosť. Chcela mu napísať už včera, ale Bess sa netváril nadšene.
„Vieš, že ťa mám rád?“ spýtal sa jej láskavým hlasom a pohľad Lily na okamih zmäkol.
„Už áno.“ Usmiala sa žiarivo.
„Vieš, že ťa mám aj ja rada?“ spýtala sa ho rovnako láskavo.
„Niečo som tušil.“ Uškrnul sa a pritiahol si ju bližšie k sebe. Lily si oprela hlavu o jeho rameno a nechala sa hladiť po ruke. Sedeli ticho. Táto chvíľa nepotrebovala slová. Túto chvíľu však prerušil hlas, ktorý im bol pridobre známy.

„Nechcem rušiť vašu romantickú chvíľku, ale mladý lord asi nevie, ako sa má správať k zasnúbeným dámam.“ Zatiahol ironicky. Lily sa strhla a Regulus o odtieň zbledol. Po chvíli sa však zoširoka usmial a vyskočil na nohy.
„Severus. Priateľ. Prečo si mi to nenapísal?“ spýtal sa ho veselo, objal ho a pobúchal po ramene. Lily sa pomaly postavila a spokojne pozorovala dvoch Slizolinčanov, ktorých miluje najviac na svete. Je až pozoruhodné, ako si miesto v srdci Chrabromilčanky našli práve títo dvaja Slizolinčania.
„Daj mi minútu Regulus.“ Uškrnul sa na neho a vykročil smerom k Lily. Zovrel ju do náručia a pobozkal. Lily sa uľavilo. Nevedela, či tá irónia bola zo žartu alebo z hnevu vyvolanom žiarlivosťou. Nateraz sa zdá, že to bola tá prvá možnosť.
„Neraduj sa priveľmi Regulus. Severus sa iba spýtal otca, či by mu prekážalo, keby sme sa po škole vzali.“ Odpovedala nakoniec Lily na jeho otázku. Zo Severusa mohla cítiť hrdosť a šťastie. V jeho očiach ju mal za tú najdokonalejšiu ženu na svete a Regulus mohol v mnohých ohľadoch iba súhlasiť. Najlepšie by bolo, ak by bola aspoň polovičná a z inej fakulty. A ak by bola čistokrvná a bola zo Slizolinu, bolo by to dokonalé.
„To je v podstate to isté, ale ak si praješ drahá Lily, tak to dáme čoskoro do poriadku.“ Mrkol nezbedne na Severusa a Lily pretočila očami. Chlapci.
„To nie je to isté Regulus.“ Pripomenula mu učiteľským tónom.
„Tvoj otec súhlasil.“ Pozrel na dievča s nadvihnutým obočím, na čo Lily iba porazenecky pokrútila hlavou. Čistokrvý čarodejník nechápe muklovský svet, muklovia zas ten čarodejnícky a ona sa ocitla medzi nimi ako obilie medzi mlynskými kameňmi. Snáď ju napokon nerozdrvia.
„A ty si nás ako našiel?“ spýtal sa Regulus a pozrel do tváre svojho priateľa. Boli ďaleko od domu Evansovcov a na okolí nie je nič zaujímavé. Je tu pekne a ticho, ale inak nič špeciálne.
„Najskôr som išiel k Lily a jej otec mi povedal, že odišla s akýmsi Lordom niekam von.“ Zasmial sa Severus a Lily pretočila očami. S väčším úškrnom to povedať nevedel. Regulus nadvihol obočie a čakal na odpoveď ako ich našiel. Severus pretočil očami.
„Keď nie je Lily doma, bude jedine tu. A iného Lorda, by sem nezaviedla.“ Povedal na rovinu a Lily sa začala chichotať. Nikdy ho netituloval.
Na malú chvíľu sa jej zdalo, že sa to podpichovanie snáď nikdy neskončí, až sa Regulus rozhodol, že je na čase odísť a nechať ich samých.
„Ja vás nechám plánovať svadbu. Nezabudnite, že mám rád karamel a maliny.“ Mrkol na Lily, ktorá na jeho vzďaľujúcu sa postavu pozrela, akoby na blázna.
„A čakám na sovu Lils.“ Pripomenul jej ich letný plán. Lily mu prikývla na znak, že pochopila a Severus sa zamračil. Vedel, že niečo plánujú a on nevie čo to je. Nepozdávalo sa mu, že on o ich pláne nič nevie. Regulus je jeho dobrý priateľ a napriek tomu mal čo robiť, aby ho dnes nepreklial.

Keď Regulus odišiel, Severus zabodol svoje oči do žiariacich smaragdových. Ich lesk a sýta farba spôsobili, že sa nedokázal viac mračiť. Nech plánujú čo chcú, je mu to jedno. Hlavne, že je Lily šťastná a to je pre neho dôležité. O jej charakter obavy nemá a aj keď žiarli, tak nech si teda ide s Blackom, kam chce. Už nikdy nechce vidieť svoje dievča smutné a utrápené. Spôsobil jej priveľa bolesti a má jej čo vynahrádzať. Lily vedela, že sa mu nepáči, že má s Regulusom nejaké tajomstvo, avšak sa zdá, že to akceptuje. Teda aspoň sa snaží.
„Nepoviem ti, čo plánujeme, ale až to naplánujeme, tak ti poviem, čo plánujeme.“ Zasmiala sa, keď Severus na ňu vytreštil nechápavo oči. Nepochopil, čo tým myslela. Asi na to jeho inteligencia nestačí.
„Prekvapenie. Bude to prekvapenie a dúfam, že príjemné.“ Povedala, keď pretočila nad jeho nechápavosťou očami a chytila ho za ruku, na čo sa Severus tváril už spokojnejšie.
„Už sa neviem dočkať, až mi povieš, čo to bude.“ Zašomral si. Mal rád prekvapenia, ale nemal rád, ak vedel, že sa nejaké chystá a on nevie zistiť, čo to bude. Bol až priveľmi zvedavý.
„Dnes musím ešte napísať Jane. Pozvala ma k sebe na pár dní a potom príde ona k nám.“ Priznala mu svoje najbližšie plány. Severus s úsmevom prikývol. Chápal, že chce byť aj s priateľkou.
„Dobre sa zabavte.“ Usmial sa na ňu a Lily odľahlo. Nechcela pozerať na jeho smutné oči.
V objatí pozorovali západ slnka až nadišiel čas, kedy sa Lily musela vrátiť domov. Bola riadne hladná. Naposledy jedla na obed a aj to nie veľa. A to chcela zistiť, kto bol ten záhadný Mirddyn. Mohla aspoň vylúčiť pár kníh, ktoré preletela, kým prišiel Regulus. Miluje ho ako svojho brata. Miluje ho asi tak veľmi ako Severusa. Ani bez jedného z nich by si svoj život nevedela predstaviť. A ani bez Jane, Marka, Hanricha, Alice, Mary či záškodníkov. Všetkým miluje a to nesmierne. Dokážu sa však ubrániť mimo ochrán Rokfortského hradu? Dúfa, že áno. Majú na to ešte dva roky. Prikrátke dva roky, kým sa začne hra, kde hlavnou cenou je holý život. A na to, aby si ho uchránili, potrebujú pár vecí. Prvá a dôležitá je magická moc a podpora priateľov. Spoločne dokážu veľa a ochránia jeden druhého. Proti skupine Smrťožrútov by ako jednotlivci neobstáli. Druhá nesmierne dôležitá, sú informácie. Musia vedieť, čo sa chystá. To je dôvod, prečo sa Regulus nechal dobrovoľne zatiahnuť do kruhu Smrťožrútov. Do tretice by to chcelo nejaké spoločné útočisko. Miesto, kde by sa mohli stretávať a boli v bezpečí. Dokonalé by bolo, ak by všetci mali obdobné prívesky ako má ona so Severusom. Takto by vedeli, že je niekto v nebezpečenstve a musia sa k nemu čo najrýchlejšie premiestniť. To však nie je až také jednoduché. Oni dva vedia, že ak sa zahreje, ten druhý je v ohrození života. Ale ak by mali takýto prívesok všetci, tak ako by, pre Morganu, vedeli, kto je v nebezpečenstve? Hovoriaci Patronus pri mučení nepomôže. Chcelo by to niečo iné. Niečo, čo by povedalo, kto potrebuje pomoc a kam majú prísť. V Regulusovej knižnici možno niečo nájde. A keď nie tam, tak prehľadá školskú knižnicu. Tento rok už majú našťastie dovolené študovať knihy aj zo Zakázaného oddelenia. Kedy ale prídu výsledky VČÚ, zatiaľ nevie. Mali by prísť do dvoch týždňov. Neprekážalo by jej, keby to bolo ešte dnes večer. Toľko šťastia zaručene nemá, keďže ich posielajú z ministerstva.
Zo zamyslenia ju vytrhol až fakt, že zastali a to priamo pred bránkou oddeľujúcou pozemky Evansovcov od okolia. Severus sa s Lily rozlúčil pred dverami domu jej rodičov a odišiel. Zajtra príde a budú spolu. Snáď sa dnes konečne dobre vyspí.

„Ahoj zlatko. Hľadal ťa Severus.“ Pozdravila ju mama, keď vstúpila do obývačky.
„Ahoj mami. Áno, viem. Boli sme s ním.“ Usmiala sa Lily na mamu a jej prísny pohľad zmäkol. Nevedela sa na dcéru hnevať. Očividne to bol spoločný priateľ.
Lily sa najedla akoby týždeň hladovala a vybehla po schodoch do svojej izby. Zobrala čistý pergamen a napísala Jane krátky list. Chcela vedieť, či ich spoločný plán stále platí a kedy by prišla ona a kedy Jane. Prezradila jej, že aj ona niečo plánuje, tak by bola rada ak by sa navštívili čo najskôr. O jej udobrení so Severusom jej nepísala. Buď jej to povie osobne alebo to bude prekvapenie keď budú spolu v Regulusovom dome. Keď Bess odletel s pergamenom pripevneným na nohe, ľahla si do postele. Usmiala sa. V dlani, v ktorej zvierala prívesok cítila byť srdce. Aj on na ňu myslí. Túto noc spala pozoruhodne pokojne a bez snov.

Ráno vstala pred siedmou, svieža ako ranný vzduch a cestou do kuchyne si ticho pospevovala. Mala neobyčajne dobrú náladu. V kuchyni si naliala kávu a zjedla lievance, ktoré už boli pripravené na veľkom tanieri. Najedená sa s kávou usadila v obývačke a vzala do ruky knihu. Pátranie po neznámom Mirddynovi stále nevzdala, to by nebola Lily Evansová. Aj keď bolo frustrujúce, že prečítala už šiestu knihu a nikde o ňom nič nenašla, nevzdala sa. Niekde ho nájde. A keď nie, tak v septembri sa na to spýta muža, ktorý sa jej ako Mirddyn predstavil. Práve sa zahĺbila do knihy
o černokňažníkoch z čias pred Merlinom Múdrim, keď ju zozadu ktosi pobozkal na temeno hlavy. Vôňa jej napovedala, že je to Severus. Natoľko bola zahĺbená do čítania, že ho nepočula ani klopať a už vôbec nie, že mu niekto otvoril dvere. Po tom bozku sa usmiala ale čítať neprestala.

„Študuješ aj cez prázdniny?“ chechtal sa Severus a sadol si na operadlo kresla, v ktorom sedela a čítala hrubú knihu.
„Niečo hľadám.“ Povedala mu a študovala naďalej rozčítanú kapitolu.
„Čo, pre Merlina, hľadáš?“ spýtal sa nechápavo, postavil sa a podišiel za ňu, aby lepšie videl, akú knihu doslova hltá jeho milovaná čarodejnica.
„Mirrdyn. Poznáš to meno?“ spýtala sa zamyslene, keď zabuchla knihu a pozrela na neho. Severus vedel, že to tento muž jej nedá pokoja.
„Počul som ho, ale neviem kde.“ Pokrútil hlavou. Odpoveď mal na dosah, ale nevedel ju vytlačiť na povrch svojej mysle. To sa mu vôbec nepozdávalo. Ani on nebude mať pokoj, kým nezistí, kto to je a prečo, pre Salazara, sa naňho Lily pýta.
„Ja tiež a neviem ho nikde nájsť.“ Zašomrala si viac pre seba, ako pre neho. Severus sa zasmial. Poznal ju veľmi dobre. Nebude mať pokoja, kým nezistí kto to bol. Obaja nemajú radi záhady. Hlavne ak poznajú odpoveď na to, čo ich máta, len tá odpoveď je mimo ich vedomia, kdesi v podvedomí ak nie ešte ďalej.
„Prečo ho vlastne hľadáš?“ spýtal sa jej. Ako jej vlastne napadlo to meno?
„Sama neviem prečo, ale mám pocit, že je to dôležité.“ Odpovedala mu po pravde. Musela zistiť kto to bol. Sama nevedela prečo, ale vedela, že to musí zistiť.
Z rozhovoru ich vyrušil návrat Petúnie, ktorá ostala zarazene stáť vo dverách, keď uvidela Lily ako sedí v kresle a nad ňou sa zozadu skláňa, ten od Pradiarenskej. To, že sa priatelili nebola novinka, novinka nebola ani to, že prišiel vytiahnuť jej dokonalú sestru von a ani to, že sa zjavil v ich dome. Novinka bola, že nikdy neboli v obývačke. Nebola pripravená stretnúť sa s ňou a už vôbec ju nepotešilo, že je u nich aj Snape. Jej dokonalá sestra mala všetko. Bola pekná, mala dobrú postavu, nádherné oči, kopec kamarátov, bola obľúbená, inteligentná a zaklincovala to tým, že chodí na čarodejnícku školu. Ona bola obyčajné dievča, veľa chlapcov sa za ňou neotáča, nie je zvlášť nadaná a ani obľúbená. Jej slová o tom, čo to vlastne znamená, byť čarodejník z nečarodejníckej rodiny, jej vyrazili dych. O tom, ako to u nich chodí nevedela. Myslela si, že jej pri nohách ležia všetci chlapci a polovica dievčat. Mama jej snáď vysvetlí, čo sa tu za tých pár dní odohralo. Určite ju po tom výbuchu konfrontovala. Pozdravila sestru a jej priateľa a vybrala sa odniesť si kufor do svojej izby. Lily vstala, odložila knihu a išla so Severusom von do záhrady. Nechcela ísť ďaleko. Čakala, že sa čoskoro vráti jej čierny soví krásavec s odpoveďou od Jane. So Severusom práve diskutovali o tom, že by už konečne mohli prísť aj výsledky VČÚ, keď ich vyrušila mama.

„Prečo sedíte doma, keď je tak krásne?“ spýtala sa ich začudovane. Lily nezvykla tráviť veľa času doma. Rada chodila von, do prírody alebo k jazeru.
„Čakám list.“ Odpovedala jej nervózne.
„Alebo aj dva.“ Zasmial sa Severus. Ak nedostane desať VČÚ, tak zožerie školskú metlu. Ona sa tvári akoby mala zo všetkého prepadnúť. Jeho výsledky až tak netrápili. V elixíroch si bol istý a obrana dopadla tiež dobre. Iné ho nezaujímalo, aj keď samozrejme, chcel mať dobré výsledky. Lilien Evansová na neho nechápavo pozrela.
„Písala som Jane, kedy ich môžem prísť navštíviť a kedy by to vyhovovalo jej a neviem, kedy prídu výsledky skúšok, ktoré sme mali.“ Objasnila jednou vetou a mama sa tlmene zasmiala. Vedela, že jej dcéra ju nezahanbí a určite bude mať dobré známky. Istotu však budú mať, až keď príde list zo školy.
„Však ja by som ti tie listy prevzala. S Bessom sme sa po pár keksoch spriatelili.“ Usmiala sa na svoju dcéru. Nevedeli si s tým operencom na seba zvyknúť. Vždy ju ďobol, keď mu chcela vziať z paprčky list. Lily jej vysvetľovala, že to preto, lebo chráni poštové tajomstvo.
„Ja viem mami.“ Povzdychla si nervózne. Zrazu mala pocit, že dostane zo všetkého T. Ešte pár dní a bude si musieť uvariť elixír na bolesť žalúdka alebo na upokojenie. Pani Evansová s povzdychom položila na stôl fľašu s džúsom a dva poháre a išla dnu. Potrebuje sa porozprávať s Petúniou. Ešte o ničom nevie. Lily sa oprela lakťami o stôl zúfalo si zaryla ruky do vlasov.
Severusovi sa jej nervozita vôbec nepozdávala. Mala toho dosť a nepotreboval, aby sa z toho zosypala. Najlepší by bol elixír na upokojenie. Ale kde ho pôjde uvariť? V dome Evansovcov radšej nie a vo svojej izbe radšej tiež nie. Poprosí večer mamu o jeden flakón. To by malo bohato stačiť. Najlepšie by bolo zamestnať jej myšlienky niečím príjemným. Najlepšie by bolo, ak by prileteli už tie sovy. Jeho prianie bolo splnené aspoň čiastočne. Výsledky VČÚ to síce nie sú ale príchod, či skôr prílet, Bessa bol potešujúci. Soví chlapec pristál pred svoju čarodejnicu a poslušne otrčil paprčku, aby si od neho prevzala pergamen. Po odviazaní listu, Lily pohladila svoju sovu po krásnom čiernom perí a po prevzatí keksu odletel do jej izby, aby si oddýchol.

Lily otvorila list od Jane a nahla ho tak, aby si ho mohol pohodlne prečítať aj Severus sediaci po jej pravom boku. Kamarátka jej napísala, že ju rada uvidí zajtra poobede, ak by to vyhovovalo. Budú u nich dve noci a potom by spolu išli na dve noci k Lily. Dúfa, že sa Lily u nich bude páčiť a na konci leta by si to zopakovali. Ak súhlasia aj jej rodičia, príde zajtra po ňu s otcom a asistovane sa premiestnia ku ním, keďže Hop-šup sieť nie je možné pripojiť k muklovským krbom. Lily vyskočila na nohy a hnala sa do izby odpovedať na list. Severus ostal sedieť vonku v záhrade a pil pomarančový džús. Vôbec mu nevadilo, že ostal sám. Vedel, že Lily rýchlosťou blesku napíše list a chudák Bess pôjde opäť k Jane. Zo zamyslenia ho vytrhol príchod Petúnie. Zazerala, akoby tu sedel nepozvaný. Očividne ešte nie je oboznámená so situáciou. Neznáša to dievča. S jej povahou by ju medzi sebou nechceli ani v Slizoline. Vražedný pohľad jej veľmi ochotne opätoval. Len s tým rozdielom, že on vedel pozerať zvlášť mrazivo. Jeho hlboké čierne oči vedeli človeka donútiť, aby sa stiahol.

„Prečo tu sedíš sám?“ spýtala sa zvlášť nepríjemne.
„To ťa nemusí zaujímať.“ Odbil ju rovnako nepríjemným hlasom a prebodol vražedným pohľadom.
„Ale musí. Si v našej záhrade.“ Osopila sa na neho a tým mu chcela ukázať, že ona je tu doma a nie on.
„Záhrada patrí tvojim rodičom a oni sa nepýtajú.“ Zavrčal na ňu. Keby to nebola sestra jeho Lily, už dávno by sa prestal kontrolovať a bol by neskutočne príjemný.
„Ale mali by sa.“ Fľochla na neho. Vôbec ho nemala rada.
„Tak sa choď spýtať ich, keď si taká zvedavá.“ Pretočil očami. Našťastie sa vrátila Lily, lebo už začínal mať pocit, že sa prestane kontrolovať.
„Čo chceš Petúnia.“ Zavrčala na ňu od dverí. Pri tom poslednom výstupe sa v nej niečo zlomilo a nevedela prekonať hnev, ktorý voči nej cítila.
„Len som robila tvojmu kamarátovi spoločnosť. Prezraď mi sestrička, však si si na škole niekoho našla?“ spýtala sa jej zámerne. Bolo jasné, že ju niekto odkopol a vedela, že po nej Snape pokukuje. Takto naštve oboch.
„Áno, našla a nemám v pláne na tom niečo meniť.“ Odpovedala s nadvihnutým obočím. O čo sa, pri Merlinovi pokúša?
„Kto to je a koľkých si vystriedala, kým si sa pre neho rozhodla?“ spýtala sa napoly posmešne napoly zvedavo.
Severus sa už prestal kontrolovať. Toto už bolo dosť aj na Slizolinčana a čudoval sa, že ju Lily ešte neroztrhala v zuboch. Levy boli výbušní, zato fakulta hadov vedela držať emócie na uzde.
„Predstav si, že Lily nemá za potreby striedať partnerov a predstav si ešte aj to, že je dedičom bohatého rodu a aj titulu lord.“ Zavrčal na ňu a obdaroval ju pohľadom, pri ktorom si bola istá, že keby vedel očami zabíjať, teraz by po zvlášť bolestivom kŕči, ležala pod stolom mŕtva.

Petúnia sa zatvárila ako zmoknutá sliepka a zo zdvihnutým nosom odpochodovala do domu zistiť, koho si to jej dokonalá sestra našla. Niekoho bohatého a aristokrata. Aspoň, že to nie je Snape. To by bolo zvlášť nepríjemné.
„Chceš ísť niekam inam?“ spýtala sa ho Lily a porazenecky sa hodila na miesto vedľa neho.
„To nebude potrebné.“ Odpovedal jej a oči sa mu leskli. Vedela, na čo myslí. Teraz išla Petúnia zistiť koho si to jej sestrička našla. Severusovi prinášalo zvláštne potešenie, keď niekto zistil, že práve s ním Lily chodí. Bral to ako jednu z najväčších výhier vo svojom živote. Lily na tom nebola inak. Severus síce nebol najkrajší študent na Rokforte. Bol však sympatický a mal dobrú postavu. Najviac jej napriek tomu imponovala jeho inteligencia a vyhovovala jej aj jeho nesmierne zložitá povaha. Milovala ho a to bolo dôležité. Na nikom a na ničom nezáležalo. Spolu zvládnu všetko. Bez neho je stratená. Sama zažila aké to bez neho môže byť. Už nikdy nechce ten pocit zažiť. Nedopustí, aby mu niekto ublížil. Neprežila by to. Zošalela by určite takmer okamžite a smrť by si po ňu prišla veľmi rýchlo. Dopriala by jej iba pár dní žiaľu a zobrala by ju so sebou na miesto, kde sa netrpí a budú spolu navždy, v pokoji a bez starostí. Nemusia robiť nič. Môžu celú večnosť mlčať a nehýbať sa. Hlavne, že ju pri tom bude držať za ruku.

„Milujem ťa.“ Šepla podvedome. Chcela mu to povedať. Vedomie, že smrť je blízko, ju prinútilo povedať mu to čo možno najčastejšie. Severus vedel, že je zamyslená a asi si ani neuvedomuje, že to vyslovila nahlas. To mu však vôbec neprekážalo. Vedel, že povedala to, čo skutočne cíti. Bol šťastný muž. Uvedomoval si to pridobre a dúfal, že spolu prežijú túto vojnu a budú spolu žiť veľmi dlho. On spraví všetko pre to, aby ju ochránil. Aj keď by to mohlo byť aj naopak. Na dueli zažil ako vyzerá byť v nemilosti tejto láskavej mladej ženy. A to ho ešte šetrila a kontrolovala sa kvôli pravidlám. Keby boli niekde sami, dopadol by veľmi zle. Určite by to prežil, ale u Munga by si poležal niekoľko týždňov. Tajne dúfa, že bezpečie po škole nájde v elfskom lese. Zaiste to ostane iba jeho zbožným prianím. Svojich kamarátov nadovšetko miluje a bude robiť všetko pre to aby ich ochránila. Jej srdce je obrovské a ako Chrabomilčanka sa neuspokojí s bezpečným úkrytom. Bude chcieť bezpečný svet pre seba a tých, ktorí si našli miesto v jej srdci. Ak by to pomohlo, pridala by sa aj k Dumbledoreovi a toho sa obával najviac. Jeho malá armáda je síce schopná a má aj veľkú politickú moc, ale od svojich členov vyžaduje priveľa. To, že pri každom útoku môžu umrieť si určite uvedomuje. Možno sa mu to nepáči, možno dokonca sa tým aj trápi avšak nepočul ešte o tom, že by on sám vstupoval do nejakého boja. Radšej, ako akýsi generál sedí za stolom a s figúrkami zamýšľa taktiku. To už aj Temný pán sa ide z času na čas pobaviť so svojimi vernými. Toto by Lily nedopustila. Ona by nad taktikou asi ani nepremýšľala a keby aj áno, premýšľala by so všetkými a stála by v popredí, aby čo najdlhšie ochránila svojich priateľov. Niekedy má pocit, že by do bojov išla najradšej sama. Takto by mala úplnú istotu, že sa nikomu inému nemôže nič stať. Človek sám bojovať nemôže, na to príde určite aj sama. Musí mať pri sebe ľudí, ktorým dôveruje a navzájom si kryjú chrbát. Skupina jej priateľov nie je obrovská, avšak sú kompletní. Ich skupinku tvorí Slizolin, Chrabromil, Bifľomor a aj Bystrohlav. Každá fakulta má isté cenné aj nepríjemné vlastnosti. Chrabromil potrebuje Slizolin, aby krotil jeho temperament a ťahal ho z problémov do ktorých skáče po hlave. Pozrieť sa na všetko triezvo nedokáže a poskytnúť mu iný pohľad na veci dokáže iba Slizolinčan. Bystrohlav rozmýšľa na úplne inej úrovni. Vidia aj to, čo by množstvo ľudí prehliadalo. A Bifľomor si cení poznatky. Ich pokojná povaha je ako balzam na prchkú dušu levov. A nie sú to zasa baránky. Pokiaľ sa jedná o city, vedia sa rozohniť aj oni. Sú ako zradné vody. Pod pokojnou hladinou sa krútia silné prúdy, ktoré vás stiahnu ku dnu a už nepustia.

„Ahoj mládež. Neruším vás?“ Vytrhol ich zo zamyslenia hlas pána Evansa, ktorý sa posadil oproti ním s pohárom vody.
„Ale nie oci. Pokojne sa pripoj.“ Usmiala sa na neho jeho mladšia dcéra. Boli časy, kedy takto spolu sedávali často. Nateraz mal dojem, že sa mu jeho milovaná dcéra začína vzďaľovať.
„Mama mi povedala, že ideš navštíviť priateľku Jane.“ Priznal jej dôvod svojho príchodu.
„Áno. Zajtra odchádzam. Prídeme spolu v pondelok na obed a pozvala som ju ku nám do štvrtka.“ Odpovedala mu pokojne. Pýtala si povolenie od mami, tak nemala dôvod neodpovedať pokojne. Otec nikdy nemal problém s návštevami priateľov. Aj Tuni si každý rok na týždeň pozývala priateľku.
„Ako pôjdeš?“ spýtal sa jej na detaily. Na chvíľu mu napadlo auto. Nevedel však, či takúto dopravu používajú čarodejníci. Dcéra mu spomínala cestovanie krbom a do školy chodia s vlakom. Prečo by nie teda aj autá.
„Zajtra poobede po mňa príde jej otec a presunieme sa do ich domu.“ Odpovedala mu s úsmevom. To ho zaujalo. Nevedel, čo si má pod pojmom presun predstaviť. Lily videla jeho zvedavé zamyslenie a rozmýšľala, ako mu to vysvetlí.
„Premiestnia sa.“ Odpovedal pokojne Severus a Pán Evans na neho pozrel s neskrývaným prekvapením a nechápavosťou, keďže takýto spôsob cestovania doposiaľ nepoznal.
„Čarodejníci sa vedia premiestňovať. Na jednom mieste zmiznú a zjavia sa inde.“ Vysvetlil mu a otec mladej čarodejnice jemne prikývol. Veľmi ho to neprekvapilo. Skôr by ho prekvapilo keby zistil, že to nedokážu.
„Ty sa vieš premiestňovať?“ uisťoval sa. S tým sa mu zatiaľ nezdôverila. Lily sa na svojho otca zmierlivo usmiala.
„Neviem. Budeme sa to učiť až budúci rok. Mne nateraz bude stačiť ak sa budem pána Wallisa pevne držať. On ma povedie.“ Povedala mu, akoby sa rozprávali o jazde na bicykli a otec prikývol. Bol na počudovanie pokojný. Očividne je to u nich bežné. Po takýchto rozhovoroch začínal mať pocit, že jeho dcéra do jeho života patrí čoraz menej. To ho začínalo veľmi trápiť. On inú rodinu nemal. Jeho rodičia zahynuli počas vojny a on vyrastal v detskom domove. Jeho žena na tom nebola o moc lepšie. Ani ona nepoznala rodičov avšak ju vychovávala aspoň stará mama.
„Maj sa tam dobre a pošli Bessa, keď k nim prídeš.“ Usmial sa na svoju dcéru. Severus sa tváril zvláštne. Jeho masky boli dokonalé. Pán Evans mal pocit, akoby ho odchod jeho priateľky ani trochu netrápil. Lily však videla ďaleko za ochrany jeho tváre aj mysle. Pred ňou nič neskryje dostatočne. Cítila, že ho to trápi. Chcel byť s ňou každú voľnú chvíľu, ale akceptoval to. Aj ona potrebuje byť s priateľmi. On pôjde zatiaľ navštíviť Princeovcov. Starý otec nebude nadšený. Podľa toho, čo mu povedala matka, zistil, že on už mal pre neho vyhliadnutú inú čarodejnicu. To bude ešte veľmi zaujímavé.
„Pošlem ihneď ako prídem ku ním.“ Prisľúbila mu. Ešte zistí, kedy príde priateľka jej drahej sestričky a to by bol super čas na to, aby ona vypadla na pár dní z domu. Pán Evans dopil svoju vodu a odišiel dnu. Petúnia sa snáď už upokojila. Priateľ Lily sa jej očividne nepoznáva a nevedela pochopiť ako jej mohli dovoliť si po škole vziať takého vyvrheľa, akým je Snape od Pradiarenskej. Našťastie je to v prvom rade rozhodnutie Lily. Ak by jej bránili, ľahko sa mohlo stať, že budú spolu aj naďalej a nakoniec, ako by dovŕšila v januári, podľa čarodejníkov dospelosť, už by ju nemuseli nikdy vidieť. Na druhú stranu sa zdal byť Severus slušný mladý muž. Začínal si ho obľubovať.

Lily išla so Severusom predsa len k jazeru. Potrebovala sa s ním porozprávať súkromne a pobyt pri vode sa počas teplých letných dní zdal byť veľmi dobrým nápadom.
„Povedz mi Severus. Prečo Slizolinčania nemajú radi Dumbledorea?“ spýtala ho vyzývavo. Severus sa zamračil. Nemal ho rád ani on.
„To mi povedz ty.“ Uškrnul sa na ňu. Bola inteligentná. Nestratila by sa ani v Bystrohlave. Lily krútila hlavou. Nechcela vypúšťať svoje dohady. Potrebovala počuť fakty. Severus si povzdychol.
„Je to pokrytec a tvári sa ako svätec. Pritom si buduje moc na tom, čo pod jeho vedením robia iný.“ Krútil hlavou.
„Takže robí to isté, čo Voldemort.“ Povedala s povzdychom. Obaja sa si budovali moc na tom, čo pod ich velením robili ich nasledovníci.
„Temný pán si buduje svoju moc na strachu a Dumbledore na tom, že proti nemu posiela bojovať iných.“ Povedal jej. Temný pán sa aspoň do bojom zapájal. Nenechal všetko na druhých.
„Na koho strane stojíš?“ spýtala sa ho so zamračením. Vedela až pridobre, že ho fascinuje čierna mágia a neraz mala pocit, že ho to k Voldemortovi ťahá.
„Na tvojej láska. Pôjdem s tebou tam, kam sa vyberieš aj ty.“ Priznal jej odhodlane. Dúfal len, že to nebude znamenať, že bude Dumbledoreov poskok.
„Ja sa nebudem a ani nemôžem skrývať. Vieš to?“ povedala silným hlasom, ktorý asi ani nebol potrebný. Vykĺzol jej nekontrolovane.
„Som si toho plne vedomí.“ Odpovedal a pozeral kamsi do diaľky. Jeho milovaná Lily chce bojovať a to znamená mnoho strachu o jej život. Našťastie majú ešte dva pokojné roky, kým to všetko začne. Ostáva mu iba dúfať, že sa to za tie dva roky skončí a niektorá strana vyhrá. Ak by vyhral Voldemort, Lily by tu nebola v bezpečí a odišli by žiť niekam inam a hlavne ďaleko. Možno ale len možno sa mu podarí presvedčiť Lily, aby tak spravila, tak či tak. Sama túži po rodine a v tomto nepokojnom svete by nebola ochotná sedieť doma s dieťaťom. Nezostáva mu nič iné, len skúsiť zmierniť jej temperament.