POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

„Mami, oci, musíme sa porozprávať.“ S touto vetou vpálila večer do obývačky miesto pozdravu. Rodičia na ňu vyjavene zazerali, zarazení jej nevšedne dramatickým príchodom.
„V poriadku zlatko, posadíme sa?“ spýtala sa koktavo matka, nechápajúc, čo je také dôležité.
„To bude najlepšie ale potrebujem tu ešte Petúniu.“ Povedala zamračene a posadila sa do kresla oproti sedačke, na ktorej sedeli doposiaľ obaja jej rodičia. Pán Evans sa s povzdychom vybral hore po schodoch zavolať svoju staršiu dcéru.
„Čo sa deje?“ spýtala sa podráždene Petúnia, keď si sadla vedľa matky, samozrejme čo najďalej od Lily.
„To sa čoskoro dozvieme.“ Povedala jej s úsmevom mama a povzbudzujúco pozrela na Lily.
„V prvom rade by som chcela vedieť, kedy príde navštíviť Petúniu jej drahá Lýdia.“ Povedala na rovinu miesto otázky. Petúnia si odfrkla. Bola by rada keby prišla, ale nechcela, aby tu jej priateľka musela pozerať na Snapeov zjav. Po minulé roky to bolo ľahšie, ale ako sa dozvedela, nateraz je tu viac ako len vítaný hosť. Lily sa uškrnula. Vedela, že jej sestra nie je s jej partnerom spokojná a prinášalo jej to divné potešenie.
„Ja by som chcela stráviť pár dní s priateľmi v jednom lese na hraniciach s Írskom.“ Uškrnula sa na sestru. Tá sa zatvárila akoby mala čoskoro oslavovať Vianoce. Mama naopak, akoby ich niekto zrušil.
„To akože stanovať?“ spýtala sa pobúrene. Táto predstava ju znepokojovala. Les môže byť nebezpečný a po tom, čo sa stalo minulý rok by povedala, že priam smrteľne.
„Nie. Regulus tam má svoj dom.“ Vysvetlila im a stálo ju to nemalú sebakontrolu, aby neprevrátila očami. Či ich to však upokojí, netušila.
„Ty máš v pláne stráviť niekoľko nocí v Regulusovom dome?“ vyvalil na ňu pobúrene oči jej otec. Svoju dcéru na okamih nepoznával. Pravdu povediac, toto leto ju vôbec nespoznával. Nech sa stalo od Vianoc čokoľvek, veľmi sa zmenila.
„Správne.“ Odpovedala im spokojne na otázku.
„Ale nie len ja. Budeme tam všetci priatelia a dom má dosť miestností na to, aby sme mali každý svoje súkromie.“ Dodala rýchlo, keď si všimla, že oči jej otca sa nechcú vrátiť na svoje miesto a to o tom súkromí, radšej zdôraznila.
„Ja nie som proti tomu, aby ste si vyrazili s priateľmi, ale mal by tam byť aj niekto dospelý, kto by zaistil vašu bezpečnosť.“ Priznala jej matka s nervóznym tónom v hlase.
„Mami, je to dom čarodejníka. Na ňom aj pozemkoch sú silné ochranné kúzla. Dovolím si tvrdiť, že tam nemá prístup ani myš, nieto ešte nejaký čarodejník.“ Povedala a nateraz už nekontrolovateľne pretočila očami, akoby to bolo niečo úplne normálne. Aj keby neboli, dovolí si o sebe myslieť, že by sa vedela v prípade potreby aspoň trochu ochrániť.
„Kedy by si chcela ísť a na ako dlho?“ spýtal sa jej otec. Nemá to cenu. Nech povedia čokoľvek ona nájde správny argument. Mal pocit, akoby to ona bola rodič a on jej potomok. A na jeho nesmierne sklamanie už nie je dieťaťom.
„Najlepšie by bolo v čase, keď si naplánuje Petúnia návštevu.“ Uškrnula sa na sestru, ktorá doposiaľ nič nepovedala. Bolo načase, aby podporila jej úmysel vytratiť sa na čas z domu a aj okolia a teda sa vytratí aj Severus. To by bolo v jej prípade viac ako len žiaduce.
„Povedz kedy odchádzaš a v tom čase si pozvem Lýdiu.“ Povedala so širokým úsmevom a túžobne pozrela na svojich rodičov. Najlepšie by bolo ak by odišla hneď po tom ako sa skončí tých pár dní, čo tu bude akási Jane. A dokonalé by bolo ak by sa už nevrátila. Mohli by odtiaľ ísť rovno do školy. Ona už tento rok školu skončila a po lete si pôjde hľadať prácu. Sú to teda jej posledné prázdniny a rada by si ich užila, to by mohli pochopiť aj rodičia.
„Dohodnem sa s Jane zajtra poobede, keď budem u nich a pozveme aj zvyšok našich priateľov. Keď sa vrátim poviem vám kedy pôjdeme.“ Zakončila debatu a vybrala sa pobaliť si veci, nedávajúc im tak príležitosť na ďalšie otázky alebo protesty.
Veci, čo si chce vziať si položila na posteľ a vybrala si zo skrine neveľkú tašku cez rameno. Vyzerala skôr ako väčšia kabelka na pár vecí a nie ako taška na balenie na pár dní. Lily ju však ešte na škole začarovala, rovnako ako aj školskú tašku, aby sa do nej vošli všetky potrebné veci a nebola neznesiteľne ťažká.

Na druhý deň strávila doobedie so Severusom. Ten jej povedal, že v čase, keď bude u Jane, pôjde navštíviť Princeovcov. Lily bola rada, že strávi čas s rodinou, aj keď túto časť nepoznala. Nadobudla však pocit, že sa tam z nejasných dôvodov neteší. Chodil ku ním každé leto na pár dní a vždy sa tam tešil. Nevedela, čo spôsobilo jeho znepokojenie. Mala ale neblahý pocit, že to súvisí s ňou samotnou. Jeho čistokrvnej časti rodiny sa jeho výber partnerky určite pozdávať nebude. Vzhľadom na život, aký žije jeho matka s muklom, by sa možno aj čudovala, keby im to neprekážalo.

O pol jednej sa prechádzala po obývačke celá nervózna. Čakala na svoju priateľku a jej otca a nevedela sa dočkať, kedy sa s ňou stretne a prežije pár pekných dní v čarodejníckom svete. Napokon sa dočkala presne o pol druhej. Započula klopanie na dvere a potom hlas jej priateľky, keď otec otvoril dvere a vítal návštevu.
„Lily!“ Zvolala natešene Jane a vbehla za ňou. Bola prekvapená, že jej priateľka má opäť smaragdové oči. Ich temný a chladný jas, ktorý mali, keď sa na konci roka lúčili ju hlboko znepokojoval a strašil aj v snoch. Nech sa stalo čokoľvek je rada, že sa to vôbec udialo.
„Vitaj.“ Privítala ju nadšene a objala vrúcne svoju kamarátku. Na okamih zabudla kde sa nachádzajú. Pre ňu v tejto chvíli existovala iba jedna čiernovlasá Bifľomorčanka. Tak veľmi jej chýbala a je nekonečne šťastná, že ju vidí a strávi s ňou pár pekných dní.
„Pán Wallis, je mi potešením privítať Vás v našom dome.“ Pozdravil zdvorilo hosťa pán Evans. Pán Wallis sa tváril nadšene a príjemne odzdravil otca dcérinej priateľky. O mukloch toho veľa nevedel. Nijakého nepoznal. Poznal však z práce pár muklorodených a vychádzali spolu dobre. Nemal preto predsudky voči nim. Pohľad na natešené dievčatá mu napovedal, že prijať to červenovlasé dievča v ich dome bol dobrý nápad. Predsa len mali ťažký koniec roka a dcéra si zaslúži rozptýlenie.
„Dobrý deň, pán Wallis.“ Pozdravila Lily milo hosťa držiac sa s jeho dcérou za ruky.
„Dobrý deň aj tebe.“ Odpovedal jej s úsmevom a opomenul už aj vykanie. Zdá sa, že bude u nich častým hosťom, nie je teda potrebné vykať aj naďalej mladej dáme.
Dali si ľadový zelený čaj a chvíľu sa porozprávali v obývačke, až sa nakoniec pán Wallis postavil a vyzval dievčatá na odchod. Lily vybehla s Jane po schodoch do svojej izby, za malý okamih sa vrátili a Lily mala cez plecia prehodenú malú tašku.
„Máš všetko potrebné drahá?“ spýtala sa jej matka s jej obvyklým úsmevom, na čo jej Lily prikývla. Nepochybovala, že pri jej malej taške zohrali kúzla veľkú úlohu.
„Tak teda poďme.“ Nezdržal sa smiechu otec mladej Bifľomorčanky, keď videl nedočkavosťou žiariace dievčatá.
„Pán Evans, bude bezpečné sa premiestniť na Vašom dvore?“ spýtal sa nervózne pán Wallis. Nechcel pútať pozornosť a už vôbec nechcel, aby ich videli muklovia. Mali by z toho veľký problém. Predstava, že by mal opäť šliapať pol hodinu k lesíku nebola však príjemná.
„Môžete využiť altánok. Okolo neho sú posadené kvety a je dobre krytý pred sliedivými očami.“ Povedal hosťovi a viedol ich cez kuchyňu do záhrady. Rukou pokynul smerom k altánku a sám ostal stáť neďaleko, nakoľko chcel vidieť, ako sa premiestnia. Dievčatá sa chytili každá z jednej strany dospelého čarodejníka a po slovách na rozlúčku s hlasným puk, zmizli.

Ocitli sa v nejakom lesíku, ktorý Lily dosiaľ nepoznala, ale nemala priveľa vôle rozhliadať sa dookola, keďže jej prišlo nevoľno. Na premiestňovanie si nevedela zvyknúť a zdalo sa, že jej telu sa to nepáčilo, nevraviac o jej žalúdku. Pravou rukou sa pridržiavala stromu a pár krát sa zhlboka nadýchla, snažiac sa dostať pod kontrolu svoj tráviaci systém, až jej pán Wallis so smiechom strčil do ruky elixír. Lily ho bez problémov spoznala. Zaháňal nevoľnosti. Poslušne ho narýchlo vypila a z pachute elixíru jej prišlo však ešte viac zle. Našťastie zaberal veľmi rýchlo a po pár nádychoch jej bolo opäť dobre. Keď sa Lily zmierlivo usmiala na svoju kamarátku, na čo čiernovlasej čarodejnici odľahlo a pošúchala Lily povzbudzujúco rameno.
„Tadiaľto.“ Ukázala jej smer. Vykročili spolu úzkym chodníkom von z lesíka a po pár minútach sa ocitli na lúke. Kdesi z diaľky započula zurčanie potoka. Páčilo sa jej tu a zvedavo sa rozhliadala okolo seba. Asi po dvadsiatich minútach uvidela pred sebou pekný veľký dom. Mal tri poschodia a ponášal sa skôr na ranč ako na sídlo. Vo dverách ich privítala mávaní usmiata pani Wallisová.
„Ahoj Lily. Vitaj u nás.“ Privítala veselo hosťa a Lily by bola ochotná priznať, že Jane je jej verná kópia, čo sa vzhľadu týka.
„Dobrý deň, pani Wallisová.“ Pozdravila veselo a nechala Jane, aby ju za ruku vtiahla do domu a ukázala jej izbu, ktorú budú obývať spolu. Izba jej kamarátky bola veľká, ladená do zelenej a modrej. Ako správna Bifľomorčanka mala v izbe ohromnú zbierku kníh, pekný veľký písací stôl a posteľ na ktorej by sa vyspali aj traja dospelý ľudia.
Jane zaviedla Lily do jedálne, aby si dali ľahký olovrant, kým jej pôjde ukázať okolie. Pani Wallisová spokojne pozorovala štebotajúce dievčatá, ktoré s chuťou jedli sendviče so zeleninou a na jej nesmierne prekvapenie i radosť v nich zmizli rýchlosťou blesku. Po niekoľkých hlbokých výdychoch spôsobených prejedením sa dievčatá vybrali zadným vchodom von.

Lily sa ocitla na veľkom dvore, ktorému dominovala rozľahlá trávnatá plocha. Zvedavo sa rozhliadala okolo seba a nevychádzala z údivu pri pohľade na ohrady a stavby pripomínajúce maštale a koterce. Ako stihla po malej chvíli zistiť, Jane má na dvore dvoch psov, ktorí práve pobehujú na druhom konci pozemkov a veľmi divnú mačku, ktorá sa vyhrievala na slnku. Bola väčšia ako bolo u mačiek zvykom a mala až priveľmi inteligentné oči. Jej chvost bol veľmi zvláštny. Ponášal sa na chvost leva, aj keď ten jej bol priveľmi chlpatý. Usadili sa spolu na drevenej podlahe terasy a nohy si pohodlne vystreli pred seba. Bolo tu nádherne a aj vzduch bol iný ako v svete muklov.
„Volá sa Amy.“ Povedala milo Jane poukazujúc na ich mačku pohodlne rozvalenú na tráve.
„Veľmi netradičná mačka.“ Mrkla s úškrnom na svoju kamarátku a tlmene sa zasmiala. Nechcela vysloviť nahlas to, čím si bola istá a to konkrétne, že to nie je tak celkom mačka, ale kríženec knézla a mačky, čo jej Jane bez problémov prezradila.
Jej psy mali tiež oči veľmi zvláštnej modrohnedej farby. U nich však tvrdila, že sú to naozaj iba psy, aj keď zakúpené v Čarozverinci a zaručene nie sú krížencami iných čarovných tvorov. Boli nedôverčiví a nemali priveľmi radi cudzích ľudí. Neverili nikomu okrem ich rodiny, napriek tomu však nie sú agresívni. Na ohromné prekvapenie oboch dievčat sa prihnali za Lily s vrtením chvosta a začali jej olizovať tvár a uši. Po chvíli sa nakoniec zvalili na chrbty a nechali Lily vyškrabkávať ich na hrudníkoch. Ich mačke Amy samota tiež prestala vyhovovať, prisadla si v blízkosti hosťa a nechala sa veľmi ochotne pohladiť.
„Ešte k nikomu sa takto nesprávali.“ Povedala Jane zarazene šeptom a pohľadom prepaľovala svoju kamarátku. Z jej priateľky sálala dobrota, čo mohla cítiť nejeden krát. Zaiste to cítili aj ich zvieratá. Tie vedia vycítiť podstatu človeka lepšie ako ktokoľvek iný a plne by to vysvetľovalo ich správanie. Zakrátko sa k ním pripojil aj pán Wallis s hrnčekom kávy v ľavej ruke a usadil sa na jednu zo stoličiek na terase. Bol na mladú Lily Evansovú priveľmi zvedavý, aby odolal. Jane im povedala, že je na Chrabromilčanku nezvyčajne inteligentná a má rada knihy. Zo svojich školských čias mal pár priateľov z Chrabromilu. Ich však sedenie v knižnici skôr ubíjalo ako tešilo a nemali vo zvyku sa zamýšľať. Skôr jednali a až potom rozmýšľali nad dôsledkami. Celkovo to však boli veľmi dobrí a zábavní priatelia, s ktorými sa rád stretáva doteraz.
„Ako vidím, už ste sa spriatelili, čo som pokladal za nemožné.“ Prihovoril sa dievčatám a psy zabručali jeho smerom blahom. Očividne si prítomnosť hosťa užívali.
„Zaiste zo mňa necítia hrozbu.“ Usmiala sa jeho smerom Lily a neprestávala škrabkať zvieratá. Amy ležala vedľa nej, nahlas priadla a prevaľovala sa spokojne na chrbte.
„Vedela by si, že naša mačka je kríženec knézla?“ spýtal sa jej s pobavením v hlase a príjemne sa usmial. Otec jej kamarátky je veľmi sympatický a za mlada určite lámal srdcia žien. Má po plecia dlhé, hnedé vlnité vlasy, žiarivý úsmev a vrásky okolo očí prezrádzajú, že sa často a rád smeje.
„Jej fľakatá srsť a inteligentné oči napovedali, že by sa mohlo jednať o knézla. Chvost podobný levovi ma v tom len utvrdil. Nevedela som však, že je možné chovať legálne krížencov zázračných tvorov.“ Odpovedala po pravde a úsmev mu veľmi ochotne opätovala. Chov čarovných tvorov je prísne kontrolovaný a kríženie zakázané. Pán Wallis sa zoširoka usmial a predklonil, čím si pohodlne oprel svoje predlaktia o stehná. O svojej práci rozprával rád a toto dievča sa o tvory evidentne zaujíma, čo svojej jedinej dcére nechcel veriť.
„Je zakázané zámerné kríženie. Avšak Amy som našiel ako mačiatko pri našom dome. Je registrovaná a na okolí nežijú muklovia. Mohol som si ju teda ponechať, ale musel som zabezpečiť, aby neprišlo k šíreniu ďalších krížencov.“ Odpovedal a odpil si zo svojej kávy.
„Takto je to so všetkými krížencami?“ spýtala sa so záujmom. Netušila, že je za určitých podmienok možné chovať krížence magických tvorov.
„Pokiaľ nie sú nebezpečné, tak áno.“ Odpovedal v priateľskom duchu. Mnoho tvorov vzniklo náhodným krížením a niektoré boli priveľmi nebezpečné pre svoje okolie.
„Čo sa s nimi stane?“ spýtala sa zamračene. Nechcela, aby niekto zabíjal tvory len preto, lebo sú nebezpečné. Takto skoro vyhubili drakov.
„Máme rezerváciu, kam ich prevážame. Tam ich potom pozorujú pracovníci ministerstva a zapisujú ich život. Takto sa zistilo, že niektoré tvory sú nebezpečné až keď dospejú a niektoré práveže iba v čase, kým sú mláďatá.“ Odpovedal jej jemne a Lily prikývla zmierlivo hlavou. Toto sa jej zdalo veľmi rozumné. Bolo vidieť, že toto mladé dievča má tvory v láske, rovnako ako on. Za túto rezerváciu bojoval mnoho rokov, až ju napokon rada schválila a je za to na seba nesmierne hrdý. Aspoň za niečo sa nemusí za seba hanbiť.
„Jediný kríženec, ktorý bol okamžite usmrtený a je povolené, ak ho niekto zazrie, okamžite zabiť je kríženec Teba a Smrtochvata.“ Povedal s povzdychom a Lily vytreštila oči. Kto by, pre Merlina, krížil tieto tvory? Musel to byť nejaký zlomyseľný šialenec. Tých, na nešťastie po svete pobehuje mnoho.
Tebo je vlastne prasa bradavičnaté popolavej farby a vyskytuje sa hlavne v Kongu. Má dar neviditeľnosti a preto sa mu možno len ťažko vyhnúť alebo ho chytiť. Okrem toho je veľmi nebezpečný. Čarodejníci si z jeho kože vyrábajú ochranné štíty a oblečenie a preto je vysoko cenný.
Smrtochvat je tvor, ktorý sa našťastie vyskytuje zriedkavo a výlučne v tropickom podnebí. Pripomína čierny plášť, približne tri centimetre hrubý a iba po požití nejakej obete je hrubší. V noci sa plazí po zemi a je priam nemožné ho zazrieť. Najstaršie zmienky o Smrtochvatovi pochádzajú z osemnásteho storočia z pera čarodejníka Flavia Belbyho, ktorý mal to šťastie, že útok jedného z nich prežil, keď bol na prázdninách v Novej Guinei.
Kombinácia, nebezpečný, agresívny, neviditeľný a v noci sa pohybujúci, je priam krv zastavujúca a infarkt navodzujúca.
„Dúfam, že ste ich našli všetkých.“ Šokovane sa napokon ozvala.
„To dúfame aj my.“ Krútil porazenecky hlavou. Nebolo jednoduché nájsť tvory, ktoré majú moc byť neviditeľné a majú hrúbku dva centimetre, ak samozrejme nikoho v tej chvíli netrávia.
„Ale dnes som sa na ministerstve dozvedel aj niečo príjemnejšie.“ Zoširoka sa usmial na dievčatá. Jane zodvihla obočie a čakala čo sa dopočul jej otec. Určite nejakú novinku o tvoroch.
„Vaše výsledky sú už známe. Dnes ich budú pracovníci pripravovať a zajtra ráno ich rozpošlú.“ Mrkol na dievčatá. Srdce Lily vynechalo jeden úder a o odtieň zbledla. Jane naopak nadobudla odtieň sýtej sivozelenej farby.
„To .. to je fajn.“ Vykoktala zo seba Lily. Dúfa, že si nespraví hanbu. Zatiaľ si s jej rodičmi celkom rozumie. Teda s otcom. S matkou sa ešte nestihla pozhovárať ale pôsobila celkom fajn.

Pán Wallis bol veľmi spokojný s priateľkou svojej dcéry. Je to slušná a inteligentná mladá čarodejnica. Podľa toho ako sa k nej mali jeho zvery bol presvedčený, že má dobre srdce, láskavú povahu a je neobyčajne krásna. Jej hlas bol veľmi upokojujúci a úsmev žiarivý. Mali ste nutkanie ju nasledovať s vedomím, že vás zavedie až do raja alebo samotného neba.
Dievčatá sa ešte prešli po okolí v spoločnosti psov, ktoré sa nechceli od Lily vzdialiť. Jej to neprekážalo, len Jane si šomrala čosi o dotieravých chlpáčoch. Vrátili sa domov až na večeru a Lily zistila, že pani Wallisová je veľmi milá a starostlivá žena, ktorá pre ňu dokonca pripravila aj čokoládový koláč. Mladá Chrabromilčanka poslušne zjedla všetko, čo jej naložili na tanier, až sa po skončení večere cítila plná, ako nikdy predtým. Jane ju po tom, čo sa odhodlala postaviť, zaviedla do obývačky. Bola veľká a dobre zariadená. Nechýbal gauč, kreslá, stolík s dvomi stoličkami na ktorom stála pripravená šachovnica a nechýbať ani veľký krb, pri ktorom bol postavený hop-šup prášok.
„Zahráme si?“ spýtala sa šibalsky Jane. Posledný rok ju neporazil ani jej otec. Lily nenamietala. Bola v ňom dobrá. Naučili ju hrať šachy starší Chrabromilčania. Remus ju tiež nevedel poraziť a ten je v ňom z Chrabromilu vraj najlepší.
„Si hosť. Máš výhodu prvého ťahu.“ Uškrnula sa Jane s istotou, že aj tak ju porazí. Lily sa zasmiala. Nechala by ju vyhrať, ale Jane by to mohla pokladať za urážku.
Rozhodla sa ju v prvej hre mierne potrápiť a dala jej možnosť spraviť až sedem ťahov, kým povedala mat. Jane ostala zarazená a pozrela na svoju Chrabromilskú priateľku s nadvihnutým obočím, prikladala to však náhode. Odveta bola rýchla. Prvá išla tentoraz Jane a Lily ju porazila po štyroch ťahoch s ironickým úškľabkom, natoľko podobným tomu Severusovmu až sa jej v mysli vynorili spomienky na iného Slizolinčana, čo jej spôsobilo bodnutie pri srdci. Chýbal jej a to veľmi. Kvôli svojej priateľke na neho musí zabudnúť. Nemôže jej to spraviť. On sa jej nezastal a nespravil nič preto, aby zmiernil jej trápenie. To Lily nástojila na tom, aby zahodili predsudky a prijali jeho. Nie Slizolinčana ale Regulusa Blacka. Mladého čarodejníka. Inteligentného, slušného a dobrého priateľa. A po čase ho nie len, že prestali akceptovať, ako jej priateľa, ale považovali ho za právoplatného člena ich skupiny. Bol to aj ich priateľ. O to bolestnejšie bolo zistenie, že on ich za blízkych nepokladal a už vôbec nie za priateľov. Jane ho dokonca milovala a miluje ho stále. Lily nemohla pozerať do tých utrápených očí a vidieť tú neskutočnú bolesť. Chcela, aby sa stretli až v jeho dome. Plánovala to ako prekvapenie. Nemôže ju však dlhšie trápiť. Musí mu napísať a to čo najskôr. Hneď ako sa vráti Bess, napíše mu list. Musia sa stretnúť. Aj v jeho očiach videla smútok. On sa do tejto Bifľomorčanky tiež zaľúbil. Aj keď je sľúbený inej žene, možno to nakoniec skončí inak. Jane je čistokrvná a jej rodina nemá nijako poškvrnené meno. A možno by bol problém práve v tom. O Blackovcoch sa toho hovorí veľa. Nikto im však nič dokázať nevie.

Lily prikročila ku knihám, ktoré boli po celej dĺžke jednej steny. Bolo ich tam veľmi veľa a bola presvedčená, že niekde majú ešte niekoľko regálov plných kníh. Prechádzala oddelenia až sa zarazila a neveriacky pozerala na veľmi starú knihu na hornej polici. Našla ho. Konečne ho našla. Avšak nie v knihe, ale ako autora jednej z nich.
Na rube jednej z kníh bolo zlatým písmom napísané meno Mirddyn Wilt. Pomaly a s veľkou úctou vytiahla von knihu zvedavá, čo sa v nej píše. Usadila sa na gauči a zahĺbila sa do nej. Kniha nemala na obale názov, avšak ako zistila, bola o zázračných tvoroch, ich živote a zvykoch. Tento človek očividne žil v lese, v ktorom mali tieto tvory útočisko a poznal ich veľmi dobre.
„Kto to je?“ spýtala sa Jane a ukazovala na meno na knihe.
„Neviem. Tá kniha sa v našej rodine dedí už mnoho generácii. Určite však niekto, kto sa zaujímal o čarovné tvory.“ Mykla plecom. Lily krútila hlavou. Niečo na ňom bolo zvláštne a pocit, že niečo prehliadla ju neopúšťal.
„Bol to vraj aj veštec a žil v čarovnom lese. Veľa sa o jeho živote nevie. Okrem tejto knihy máme aj knihu o liečivých bylinách, ktorú napísal.“ Zamiešala sa do rozhovoru pani Wallisová, ktorá bola taktiež zahĺbená do čítania. Pán Wallis čítal denného proroka a čo bolo zvláštne, uškŕňal sa.
„Smiem ju vidieť?“ zaujímala sa Lily. Pani Wallisová prikývla a vytiahla z knižnice ešte jednu tenkú knihu. Lily v nej jemne listovala, akoby sa v jej ruka mohla rozpadnúť a čítala o rastlinách, ktoré pravdepodobne po väčšine už vyhynuli, alebo ich proste len nepozná. V polovici čítania ju vyrušila Jane s hrubou knihou v rukách, ktorú jej položila na nohy. Lily odvrátila pohľad od knihy o bylinkách a pozrela na závažie na jej nohách.
„Francúzština?“ spýtala sa prekvapene a pozrela na svoju priateľku s úškrnom.
„Vravela si, že sa chceš učiť cudzie reči.“ Mykla plecom jej kamarátka a jej pery sa roztiahli do širokého úškrnu. S povzdychom vrátila svojej kamarátke knihu, ktorej autorom bol onen Mirddyn a otvorila tú, ktorá jej rozšíri znalosti cudzieho jazyka, ktorý sa učila ako dieťa v muklovskej škole. Ako si nemohla nevšimnúť, na každej strane knihy boli v rohoch znázornené rôzne runy, spájajúce sa s psychickou silou, pamäťou, bystrosťou a silou vôle. Nebolo pre ňu teda priveľkým prekvapením, že si každé nové slovo veľmi ľahko zapamätala. Najskôr sa pýtala sama seba, prečo nemajú ich školské učebnice obdobné vylepšenie. Po hodine nakoniec zaklapla knihu a zakryla si oči svojimi dlaňami. Príšerne ju bolela hlava. Pretrela si nakoniec dlaňami tvár a vzhliadla pred seba, kde na stole, pri jej nohách stál flakón s elixírom na bolesť hlavy a otec jej kamarátky sa na ňu povzbudzujúco usmial.
„To varovanie, že sa nemá čítať viac ako dvadsať minut, má svoje opodstatnenie.“ Zasmiala sa Jane nad svojou kamarátkou, ktorá sa rozhodla veľmi nerozumne ignorovať upozornenie na prednej strane knihy.
Lily po vypití elixíru chvíľu ticho sedela a hľadela zamyslene pred seba. Už zistila, kto bol Mirddyn. Jeho meno videla napísané v knihe, ktorú dostala darom od Jamesa. Na poslednej strane bola legenda, ktorej autorstvo sa prikladá práve tomuto čarodejníkovi.

Bol to veľmi pekný príbeh o tom ako v dávnych časoch žili vlkolaci, upíri, elfovia a vlastne celý čarodejnícky svet a vraj pochádzal spred čias Merlina, čo ale nikto nevie povedať s istotou. Boli to však časy, kedy sa magické bytosti navzájom akceptovali a muklovia si čarodejníkov vážili. V tých časoch sa jednej upírke narodil syn, ktorého otec bol vlkolak. Chlapec bol vraj po matke nesmierne krásny. Inteligenciu a magickú silu podedil po svojom otcovi. Mal však jednu malú chybu. Počas splnu sa nepremieňal do podoby vlkolaka a nebol ani upírom. V podstate nepatril nikam a popritom všade. Oba druhy ho akceptovali ako člena, či už svorky alebo klanu.
Jeho rodičia zomreli, keď bol ešte mladý, niekedy v období jeho čerstvej dospelosti a vtedy sa, pre tohto mladého muža, začali problémy. Vlkolaci ho medzi sebou viac nechceli prijať a upíri sa mu tiež otočili chrbtom. Už ho s nimi nič nespájalo. Chlapec ich varoval, že ak zavrhnú krv ich krvi, dajú do pohybu veštbu, ktorá predpovedala ich záhubu.
Oni na jeho slová nedbali a vyhnali ho preč z ich lesa a veštba sa vraj postupne začala napĺňať. Muklovia začali nenávidieť čarodejníkov a zo strachu ich začali vraždiť. Vlkolaci a upíri sa viac nevedeli zniesť. Elfovia sa utiahli do samoty svojich lesov a kentauri sa od tých čias pozerajú každú noc na oblohu, očakávajúc, že vo hviezdach uvidia čas naplnenia veštby.
Jedna teória hovorí, že veštba končí vojnou a tieto magické bytosti sa ocitnú na hranici vyhynutia. Iná zasa očakáva povstanie jeho potomka, ktorý tomu zabráni. Mirddyn ho nazýval výhradne slovom Matka. Matka temných bytostí, ktorá im poskytne všetko to, čo každá milujúca matka svojmu dieťaťu.

O tejto legende dovtedy nepočula a bolo jej ľúto, že o nej bolo písané tak málo. Možno ju nájde aj v nejakej inej knihe o legendách. O takýchto veštbách sa písali príbehy s veľkou obľubou. Bude musieť navštíviť Šikmú. Skúsi sa spýtať Jane, či nemá nejakú knihu o legendách. Ale radšej až zajtra. Na dnes toho má už dosť a ochotne sa vybrala s Jane do jej izby, aby si ľahli konečne spať. Potešujúce bolo aj to, že jej Bess bol už v klietke a spokojne zahúkal na pozdrav, keď vkročili do izby.
„Zvládneš ešte jeden let?“ spýtala sa ho Lily. Nechcela ho preťažovať. Nepovažovala ho za poštára ale za priateľa, ktorý jej vždy ochotne pomôže doručiť korešpondenciu. Bess na jej nesmiernu radosť unavene, ale súhlasne zahúkal a nechal sa pohladkať po čiernom perí. Soví chlapec jej sedel na pleci, kým napísala krátky list Severusovi a jemne ju zobákom ďobal do ľavého ucha. Napísala mu, mimo iné, že musia, nech sa deje čokoľvek, prísť s Regulusom na ich miesto, hneď ako príde s Jane k ním. Severus už pochopí prečo to od neho žiada. List pripevnila sove na nožičku, popriala mu šťastný let a potom sa pobrala do kúpeľne. Do izby sa vrátila už v pyžame a rozvalila sa do veľkej postele, čakajúc na návrat Jane, ktorá využívala ešte stále ich druhú kúpeľňu.
„Jane?“ spýtala sa Lily do tmy.
„Hm?“ odpovedala jej kamarátka.
„Tak mi napadlo, či by sme aj s Markom a Hanrichom niečo nepodnikli cez prázdniny.“ Povedala šeptom.
„To by bolo skvelé. Zavoláme aj Alice a Franka?“ spýtala sa natešene Jane.
„Môžeme. Tak by si teda išla?“ spýtala sa s veselým šeptom.
„Hrozne rada a kam pôjdeme?“ spýtala sa nedočkavo.
„To je prekvapenie, ale bude sa ti tam zaručene páčiť. Určite tam nájdeme aj nejakého hada.“ Zachichotala sa Lily.
„Zajtra sa spýtame našich. Ak prídu dobré známky, tak mi povolia všetko.“ Priznala jej Jane sprisahanecky.
„A ak aj tebe, tak ma určite pustia ešte ochotnejšie.“ Dodala nadšene.
„Už aby bolo ráno.“ Povzdychla si Lily a privrela oči. Už sa nerozprávali, ale spánok neprichádzal. Bola až priveľmi zaťažená myšlienkami na boľavé srdce svojej priateľky. Mohla by jej bolesti nachvíľu uľaviť, keby jej povedala, že sa udobrila s oboma Slizolinčanmi. Ale ona potrebuje počuť a cítiť toho jedného, konkrétneho Slizolinčana.

Boli dve hodiny v noci a Severus sedel v kresle v obývacej izbe. Je to len pár chvíľ čo jeho otec zaspal. Bol zas opitý a mal čo robiť aby nevytiahol prútik. Nemôže sa na to už viac pozerať. Jeho trpezlivosť s ním dosiahla hranicu. Už nie je tým malým chlapcom, ktorý sa ho bál. Teraz voči nemu pociťuje nekonečnú nenávisť a nekonečnú zúrivosť. Jedného dňa si vyberie svoju dať a on zaplatí za roky trápia, ktoré s ním zažil on a jeho matka a jeho čarodejnícka časť rodiny mu bude viac ako ochotne kryť chrbát. Bude sa ale potom vedieť pozrieť do očí svojej žene? Už teraz sa jej nevie pozrieť do očí. Jeho krásna a láskavá Lily. Jeho Lily. Dlhé roky túžil, aby tieto slová neboli iba najhlbším prianím a stali sa skutočnosťou. Získal ju a ranil. Odpustila mu a aj naďalej ho miluje a to neskonale. On sám sebe napriek tomu odpustiť nevie. Žiaden logický argument nemôže znížiť muky, ktoré mu spôsobujú výčitky svedomia. Každý deň sa snaží aby jej to vynahradil a odčinil svoj prehrešok. O to bolestnejšie pre neho bolo, keď mu prišiel list od nej. Jane trpí rovnako ako trpela aj ona. Poslal svoju sovu za Regulusom aby mu objasnil prianie ich Lily. Ich Lily. Severusa prebodol šíp obáv, či ju takto nenazýva aj Regulus. Určite mu nie je ľahostajná. Na druhú stranu by ho mrzelo keby bola. Lily zapríčinila, že aj chladný Regulus Black, hrdý na svoj rod, začal používať slovo muklorodený a mračil sa pri slove humusák. Koho svet ešte Lily prežiari? Dúfa len, že jej pri tom nikto nezabodne do chrbta dýku. Keby však vedela, že ho tým zachráni, prijala by to a bez akéhokoľvek zaváhania. Ochotne by položila život za každého priateľa, každého z nich nekonečne miluje. Aj toho bláznivého vlkolaka a určite aj elfa a jeho syna. Bol by prisahal, že aj idiota Pottera a Regulusovho brata. Kto vie, či si tí dvaja k sebe nájdu cestu. Sú bratia aj keď rozdielni. Každý z tých dvoch má rozdielnu a veľmi zložitú osobnosť. Ak by to ale niekto mal zvládnuť, bola by to práve Lily. Jej sa problémy a ani šťastné náhody nevyhýbajú. Predstava pokojného života po boku tejto prekrásnej čarodejnice je hodná návštevy svätého Munga. Je mocná, inteligentná a motivovaná. To je priveľmi nebezpečná kombinácia pre ľudí, ktorých považuje za hrozbu. A oni to zistia a vtedy sa stanú pravou hrozbou. Najhoršie je, že oni nebudú hrať fér. Spravia všetko, aby ju odstránili. Nech sa im s Regulusom podarilo čokoľvek, úplné bezpečie jej nezaručili. Na to je až moc mocná. Príde deň, keď to pochopia. Ostáva len dúfať, že sa jej okruh priateľov rozrastie natoľko, aby ju spoločne ubránili proti Smrťožrútom. Našťastie to vyzerá tak, že budú mať informátora. Pre Lily bude prepúšťať informácie veľmi ochotne, ale pre Dumbledorea určite nie. A Lily bude bojovať s Dumbledoreom. Inak by bojovala so Smrťožrútmi, čo je úplný nezmysel.

„Prečo ešte nespíš?“ spýtala sa ho matka, čím ho účinne vytrhla zo zamyslenia. Severus nesúhlasne pokrútil hlavou. Nemôže spať. Pričasto sa mu vracia sen, kde prebodol zmysel svojho života.
„Povieš mi, čo ťa trápi?“ spýtala sa ho jemne a sadla si do kresla oproti nemu. Severus si povzdychol.
„Nemôžem spať. Mám zlé sny.“ Priznal so sklonenou hlavou, na čo jeho mama porazenecky pokrútila hlavou a vyzývavo pozrela do očí svojho syna. On sa tentoraz nebránil a nechal ju preniknúť do svojej mysle. Najskôr videla tú scénu pri škole, kde vypustil z úst neodpustiteľné slovo humusáčka a potom jej podhodil svoju nočnú moru. Stále ta istá nočná mora, stále rovnako desivá a mučivá. Eilleen však spojenie po tomto sne neporušila. Našla to čo hľadala. Našla spomienku na prvý bozk v soviarni a precítila s ním aj ich spojenie počas Slughornovho plesu. Po tejto spomienke opustila napokon myseľ svojho potomka.
„Nemôžeš na to stále myslieť.“ Povedala mu jemne.
„Ako môžem nemyslieť. Nevidela si ju ako vyzerala.“ Povedal zúfalo a unikol mu mučivý vzdych.
„Smiem?“ spýtala sa ho a zabodla do neho svoje oči. Uvidela Lily ako vstupovala do Veľkej siene. Jej oči boli tmavé, tvár strhaná a chýbal jej ten jej jas. Napokon zbadala tie oči celkom z blízka, keď sa do nich Severus pozrel na pódiu v klube duelantov a ich nekonečná prázdnota ju donútila vrátiť sa späť do svojho vlastného vedomia.
„Nenávidím sa za to.“ Priznal sa šeptom.
„Spravil si, čo si musel a ona je teraz šťastná.“ Predostrela mu fakty, ale Severus aj naďalej krútil hlavou.
„Odpustila mi ale nikdy nezabudne.“ Povedal do zeme. Navždy ju bude prenasledovať spomienka na tie dni, tak isto ako aj jeho tie mučivé výčitky svedomia.
„Od bolesti ju neochrániš. Hlavne nie v tejto dobe.“ Povzdychla si.
„Ja viem, ale nikdy som si nemyslel, že prvú ranu jej uštedrím práve ja.“ Priznal zamračene. Chcel byť ten, kto ju podrží až nastanú také chvíle. Nie byť ten, kto ich spôsobí.
„Na koľko odchádzaš k starému otcovi?“ spýtala sa ho aby prešli na inú tému.
„To záleží od toho nakoľko bude s mojim výberom spokojný. Mal v pláne ma zasnúbiť v auguste s celkom inou čarodejnicou.“ Pripomenul jej a Eileen sa uškrnula. Tešiť sa nebude. Všetko je nateraz ale v rukách jej syna. Môže sa rozhodnúť podľa svojho uváženia. Ak to nebude starému otcovi po vôli, dedičom sa stane Laurence, syn jej sestry.
„Pre istotu pripravím večeru.“ Zasmiala sa a opustila obývaciu izbu. Severus sa už nesmial. Dúfal, že ho Priceovci nevydedia a nevyškrtnú z rodokmeňa. Mamu vyškrtli ale on tam stále je. Je dedič hlavy rodu. Jeho bratranec a sesternica sú mladší. Síce bratranec len o pár dní ale stále je on na prvom mieste. Keď ju starý otec uvidí, bude mu určite nakoniec gratulovať. Len kedy ju uvidí? To bude musieť zajtra dohodnúť. Stane sa princeznou, ak nie rovno kráľovnou, rodu Prince.
S povzdychom vstal a odišiel do svojej izby. Túto noc snáď už nočné mory mať nebude. Ak áno, požiada mamu o nejaký elixír. Má pravdu, že sa nesmie nechať dobrovoľne mučiť.

Lily sa ráno zobudila zavčasu. Ešte len začínalo svitať. Postavila sa pred okno a v tichosti pozorovala východ slnka. Milovala východ slnka. Bol to čas, kedy sa príroda začala prebúdzať. Bolo to akoby temnotu vystriedalo svetlo. Po pár minútach užívania si nádherného výhľadu sa vybrala do kúpeľne, po krátkej chvíli sa vrátila a vzala si z police knihu aby sa zabavila, kým jej priateľka spí. Na knihu sa však nevedela plne sústrediť. Do zamyslenia ju často zaťahoval strašiak menom VČÚ. Dnes prídu výsledky. Ostáva len dúfať, že prejde zo všetkých predmetov, ktoré potrebuje. Stále sa nevie vzdať sna stať sa čaromedičkou a po vojne sa ňou aj stane. Nateraz je však praktickejšie stať sa aurorom. Kto vie, či sa však naplní jej najväčší sen. Túži mať rodinu, žiť spokojne bez problémov väčších ako sú tie rodinné, mať prácu, do ktorej sa bude tešiť, mať manžela a deti, stretávať sa pravidelne s priateľmi a ich deťmi. Nateraz nevie zaručiť ani to, že niektorý z jej priateľov bude žiť a to je ubíjajúce asi viac ako to, že je viac ako pravdepodobné, že umrie ona ako prvá. Z týchto myšlienok ju našťastie vytrhla prebúdzajúca sa Jane.
„Dobré ráno spachtoš.“ Pozdravila s úškrnom Lily svoju strapatú kamarátku.
„Dobré ráno. Už si hore?“ odzdravila ju začudovane a Lily sa musela zasmiať, keď videla ako sa jej kamarátka naťahuje a pretiera si oči, akoby bola malé dieťa.
„Už asi tri hodiny.“ Priznala sa pobavene a ukázala na knihu vo svojich rukách. Jane vytreštila oči a zatvárila sa zhrozene. Však sú prázdniny, pre Morganu!
Po chvíli leňošenia a prehadzovania sa vybrala, naďalej si šúchajúc oči, do kúpeľne a napokon spoločne zišli do kuchyne, aby si spravili niečo na raňajky. Tam ich už našťastie čakala pani Wallisová s voňavými lievancami s ovocím, šľahačkou a javorovým sirupom. Lily si sadla za stôl a s chuťou sa pustila do jedla. Ešte ani nestihli dojesť, keď na okno zaťukala sova a s buchotom vypadla červenovlasej Chrabromilčanke z ruky vidlička. Keď si všimla, že sú dve výrazne zbledla v tvári. Pán Wallis položil noviny na stôl a vstal, aby ich vpustil dnu a uškŕňajúc sa na dve vystrašené dievčatá. Pred Lily zosadla jedna z nich, a to konkrétne Plamienka driemavá, a otrčila jej paprčku. Nemotorne, s trasúcimi rukami si prevzala poštu s ministerskou pečaťou a pocítila obrovskú hrču vo svojom hrdle. Mimovoľne pozrela na svoju priateľku, ktorá zmenila farbu zo zelenej na bledú rýchlejšie, ako by bolo možné dosiahnuť pomocou primeranej kliadby. Rodičia si sadli k stolu s kávou v rukách a nedočkavo pozorovali dievčatá, kým si rozbaľovali výsledky skúšok. Lily otvorila svoj list a priložila si popísaný pergamen na svoju hruď. Po niekoľkých nádychoch sa napokon odhodlala a vzhliadla do výsledkov.

Vysoká čarodejnícka úroveň - Výsledky

Herbológia ..................................... V
Transfigurácia ................................. V
Starostlivosť o zázračné tvory .......... V
Obrana proti čiernej mágii ............... V
Astronómia .................................... V
Elixíry ............................................. V
Aritmancia ...................................... V
Staroveké zázračné runy .................. V
Dejiny mágie ................................... V
Čarovanie ........................................ V

Lily si prečítala dva krát výsledky a neverila vlastným očiam. Spravila všetko a to na samé V-čka. To sa museli snáď niekde pomýliť. Zložila list na stôl a vyjavene pozrela na svoju spokojne sa tváriacu kamarátku.
„Si spokojná?“ spýtala sa jemne Jane. Nepozdával sa jej neprítomný pohľad mladej Chrabromilčanky.
„Ja áno, a ty?“ spýtala sa so širokým úsmevom.
„Celkom to ujde. Z dejín, astronónie a obrany mam P. A ty ako?“ spýtala sa Jane s nosom zapichnutým v pergamene. Lily pristúpila k nej, podala jej svoje výsledky a uškrnula sa na ňu s diabolským leskom v očiach.
„Ty si mala byť v Bifľomore Evansová, alebo skôr v Bystrohlave.“ Drgla ju so smiechom ramenom. Pani Wallisová sa pozrela na dievčatá s otázkou v očiach a inak tomu nebolo ani u jej manžela.
„Dostala desať V. Je toto spravodlivé?“ spýtala sa naoko podráždene a podala rodičom výsledky oboch dievčat. Wallisovci si prezreli výsledky a potom nastal výbuch a to doslova. Výskali, gratulovali, dokonca tancovali niečo nie nepodobné domorodým rituálnym tancom na privolanie dažďa. Pani Wallisová vyobjímala obe dievčatá a pán Wallis ich tiež jednu po druhej zovrel v náručí a dokonca sa s nimi aj zatočil akoby boli malé deti. Keď sa zatočil s Lily svet a jej nohy sa opäť dotkli pevnej dlážky v kuchyni, stratila sa na okamih v očiach otca svojej kamarátky.

Nakoniec pán Wallis povedal Jane, že si môže vybrať čokoľvek z finančného hľadiska reálne a hlavne legálne za odmenu. Na chvíľu zamrzol, keď sa na neho Jane pozrela s divným jasom v očiach a on vedel, že jeho potomok si už dávno premyslel, čo by si prial za odmenu.
„Chcem aby ste ma pustili s Lily a našimi spoločnými kamarátmi na pár dní na výlet.“ Predostrela svoju žiadosť so psími očami.
„A kam by ste išli?“ spýtala sa jej mama vyvedená z rovnováhy.
„Neviem. Vraj je to prekvapenie, ako mi povedala Lily.“ Usmiala sa zoširoka na svoju kamarátku. Pán Wallis pozrel vyzývavo na mladú červenovlásku. Pustil by svoju dcéru, avšak musí vedieť kam a či je to v prvom rade bezpečné. Nech by ale táto Chrabromilčanka povedala čokoľvek, pustil by svoju dcéru. Pri pohľade do tých smaragdových očí je úplne stratený.
„Keď pôjde Jane nakŕmiť psov, tak sa porozprávame.“ Zakončila to pani Wallisová a mrkla na svoju dcéru. Jane sa asi po prvý krát v živote vybrala viac ako ochotne nakŕmiť zverinec a to s nevídanou rýchlosťou.
„Jeden náš spoločný priateľ má dom pri lese na hraniciach s Írskom a myslela som si, že by bolo fajn, keby sme sa tam na pár dní všetci stretli.“ Začala vysvetľovať Lily.
„Kedy by ste išli?“ spýtal sa pán Wallis. Zdalo sa, že je nateraz ochotný svoju dcéru pustiť.
„Po tom, čo Jane navštívi moju rodinu rozpošlem sovu a dohodneme presný dátum odchodu.“ Povedala šeptom, akoby sa bála, že by ich Jane mohla počuť a usmiala sa pána Wallisa. Tomu pri jej úsmeve zmäkol pohľad. Najradšej by bol, keby tu to dievča ostalo celé leto a robila mu spoločnosť. Bárs by aj mlčala, hlavná vec je, že by sa ňu mohol stále pozerať. Neprešlo by však veľa dní a jeho dcéra by kvôli nemu prišla o najlepšiu kamarátku. To jej nemôže spraviť.
„V poriadku. Potom ale chcem vedieť presný čas a miesto.“ Pripomenul jej a mrkol na ňu pravým okom. Lily s úsmevom horlivo prikývla. Bolo samozrejmé, že ich o tom bude informovať.

Čas ktorý strávila Lily u Wallisovcov by mohla pokladať za šťastný a veľmi dobrý. K úplnej spokojnosti jej však chýbalo aby bola jej priateľka šťastná. Pričasto ju vídavala, ako pozerá von oknom alebo len tak pozerá do prázdna, kamsi, kam nemá nikto dosah. Jane bola nevýslovne vďačná za prítomnosť Lily. Doposiaľ ju vždy viac ako len ochotne rozptýlila. Ona však mala ešte jedno nemalé trápenie a dúfala, že o tom sa jej priateľka nedozvie. Nepokladala ju za hlúpu, ale v tomto by mohla byť aspoň na chvíľu slepá a prehliadnuť ich tajomstvo.
„Všetko v poriadku Jane?“ spýtala sa jej Lily, keď si pri balení vecí všimla opätovné zamyslenie svojej čiernovlasej kamarátky.
„Všetko je fajn.“ Odpovedala a jemne sa na ňu usmiala. Lily pokrútila hlavou. Ona vedela aké myšlienky behajú po mysli tejto inteligentnej čarodejnice. Uznala však, že nateraz bude najlepšie ak sa bude tváriť, že o ničom konkrétnom nevie a pokračovala teda aj naďalej v balení. Po pol hodine boli dievčatá pripravené na odchod do domu Evansovcov a rozvalili sa ešte na chvíľu v obývačke. Odchádzajú pred obedom, čo pre Lily bolo ako vykúpenie. S plným žalúdkom by mala veľký problém, na ktorý by nemusel pomôcť ani extra silný elixír proti nevoľnosti.

Za pomoci pána Wallisa sa asistovane premiestnili neďaleko domu Evanovcov. Nakrátko sa privítal s rodičmi mladej čarodejnice a odišiel do práce.
Lily zaviedla Jane ukázať jej, nateraz ich izbu. Čiernovlasá Bifľomorčanka bola fascinovaná všetkým, čo videla. Zaujali ju dokonca obrazy a fotografie, ktoré sa vôbec nehýbali. Narýchlo si vybalili veci a išli sa najesť.
„Ako ste sa mali dievčatá?“ spýtala sa ich vysmiata pani Evansová, keď zošli do kuchyne.
„Fantasticky.“ Usmiala sa Lily na svoju matku a mrkla na Jane.
„Prišli nám dokonca aj výsledky skúšok.“ Zasmiala sa Jane. Pani Evansová po týchto slovách veľavravne pozrela na svoju mladšiu dcéru, na čo Lily vybehla do izby a vrátila sa s krémovou obálkou s porušenou pečaťou ministerstva mágie. Pani Evansová si s miernym úsmevom prevzala list od svojej dcéry, oprela sa chrbtom o kuchynskú linku a začítala sa do výsledkov. So širokým úsmevom objala svoju dcéru a vybrala sa svižným krokom za svojim mužom, aby mu ukázala ako dopadol ich potomok na skúškach. Lily zatiaľ Jane a sebe nabrala hustú zeleninovú polievku a usadila ju za stôl, aby sa najedli.
„Dobrú chuť dievčatá.“ Poprial im spokojne sa tváriaci pán Evans, keď vstúpil do miestnosti.
„Ďakujeme.“ Odpovedali mu jednohlasne a pokračovali v jedení obeda.
„Len ti chcem povedať, že som na teba hrdý.“ Pozrel na svoju dcéru a Lily do neho zabodla svoje oči. Toto jej ešte nepovedal a dúfala, že to jedného dňa povie. Bol to ako splnený sen. Otec videl pohľad vďaky v tvári svojej dcéry a jemne sa na ňu usmial. Položil jej ruku na rameno, keď prechádzal okolo nej, ako opúšťal miestnosť a dal jej mierny bozk na vrch hlavy.
„Mám pre teba jedno prekvapenie.“ Uškrnula sa Lily na Jane keď dojedli a Jane vyletelo obočie do vlasov.
„Poď. Ideme.“ Zavolala svoju kamarátku a vybrala sa von. Majú už len hodinu čas a to by malo stačiť na to, čo s ňou potrebuje prebrať.
„Kam ideme?“ spýtala sa po čase Jane obzerajú si okolie.
„Už len kúsok. Neboj sa.“ Zasmiala sa Lily a nepoľavila v kroku. Za malý okamih boli pri starom dube a Lily si sadla do trávy. Rukou pobúchala na zemi, čím naznačila svojej spoločníčke, aby si sadla ku nej.
„A sme tu. Toto je môj malý kúsok raja.“ Rozhodila Lily rukami a poukázala na nádherný výhľad.
„Je to naozaj krásne.“ Uznala Jane s úsmevom na perách.
„Nebudem z teba robiť hlupáka, ak ho aj ty nebudeš robiť zo mňa.“ Povedala po chvíli ticha Lily. Neznelo by to priateľsky, ak by to nepovedala skoro šeptom a neusmiala by sa pri tom na kamarátku. Jane vyplašene pozrela červenovlasú Chrabromilčanku. Nemohla to zistiť. Ak aj áno, ostáva jej iba dúfať, že toto ich dobrý vzťah nenaruší.
„Ale no tak Jane. Všimla som si ako pozoruješ mňa a Rema a teraz už viem prečo.“ Uškrnula sa. Jane si povzdychla a porazenecky pokrútila hlavou. Lily ju však chytila za ruku.
„Tak ako nedokážem odsudzovať Remusa, tak nebudem ani tvojho otca a už vôbec nie teba. Je to veľmi milý a inteligentný muž. Nezradím vás.“ Povedala jej pevným hlasom a pozrela sa do očí svojej kamarátky. Jane sa jej doslova hodila okolo krku a zavzlykala.
„Ďakujem ti Lily. Si moja najlepšia priateľka.“ Priznala sa a neprestávala škrtiť mladé dievča.
„To, ale nie je všetko, čo ťa trápi, všakže?“ spýtala sa a so zdvihnutým obočím pozrela do tváre svojej kamarátky. Jane si utrela spakruky slzy a pozrela do zeme.
„Lily, ja viem, že sa ťa nezastal. Ale ja si nemôžem pomôcť. Stále na neho myslím.“ Priznala jej so sklonenou hlavou a Lily ju pohladila po chrbte. Vedela si predstaviť, ako sa jej priateľka cíti.
„Nech spravil čokoľvek. Ľúbim ho.“ Dodala tlmene akoby sa hanbila to pred Lily priznať.
„Aj ja teba.“ Ozvalo sa im za chrbtom a čiernovláska skoro vyskočila do koruny stromu, ako sa zľakla. Švihla pohľadom po spokojne sa tváriacej Lily a potom na návštevníka. A na jej nesmierne prekvapenie tam nebol sám, ale so Snapeom. Jane vyskočila na nohy a chcela odísť. V tom jej však zabránili ruky mladíka, na ktorého neustále myslela.
„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa jej a stiahol si ju do pevného objatia.
„Teraz ťa už nenechám odísť.“ Šepol jej a pobozkal ju.
Lily, v Severusovom polovičnom objatí, pozorovala scénku pred sebou. Začalo to dobre. Ak sa teraz nič nepokazí, tak by to dobre mohlo aj skončiť. Jane po vrúcnom bozku kúsok odstúpila od Regulusa so širokým úsmevom na tvári. Nikto z nich si ani nestačili všimnúť kedy a hlavne ako a Regulus sa ocitol na zemi, sediac na zadku, po tom, čo mu jeho pokojná Bifľomorčanka strelila jednu za ucho.
„A to je všetko, čo mi mieniš povedať?“ zasoptila na neho a pri jej kriku a hneve aj Severus stiahol hlavu medzi svoje ramená. Merlin, to je žena ako remeň. Bifľomorčania boli mierni, ale ak sa rozohnili, bolo lepšie držať sa v bezpečnej vzdialenosti a vôbec mu nevadilo, že sa presunul poza Lily akoby bol malý chlapec, krčiaci sa za svojou mamou.
„Prepáč.“ Vypadlo z neho inteligentne zatiaľ, čo si šúchal líce. Jane si odfrkla a pobúrenie bolo hmatateľné.
„Jane. Ja som mu odpustila.“ Zamiešala sa do toho jemne Lily. Jane sa však osopila aj na ňu.
„Tento ťa nazval humusáčkou a tento sa pre istotu zasa tváril viac, ako len spokojne a ty mi vravíš, že je všetko v poriadku. Si blázon Evansová!“ Ziapala na svoju kamarátku a rozhadzovala pri tom rukami. Severus začínal mať pocit, že táto mierna a krehká žena sa ocitla niekde blízko hranice straty príčetnosti.
„Nič to aj tak nemení na tom, že ma máš stále rada.“ Uškrnul sa na ňu Regulus a konečne sa odhodlal postaviť.
„Upokojí ťa aspoň to, že nás k tomu dotlačili okolnosti? Ani ja a ani Regulus sme to nespravili neúmyselne.“ Zamiešal sa do toho konečne aj Severus. Jane na neho pozrela ako na blázna, čo využil Regulus a chytil ju za ruku.
„Ak nám dovolíš, radi ti to vysvetlíme.“ Povedal jej láskavým hlasom a priložil svoju dlaň na jemnú pokožku tváre jeho milovanej, nateraz, dračice. Jane pretočila očami ale usadila sa na svoje miesto v tráve a zadívala sa niekam do diaľky. Traja spolužiaci si sadli k nej a svoje pohľady zamierili rovnakým smerom. Regulus začal vysvetľovať situáciu v akej sa ocitli a aj dôvody ich konania. Jane to počúvala s neskrývaným mračením a neprerušovala ho. Občas sa do vysvetľovania zamiešal aj Severus, hlavne vtedy, ak niečo dôležité, či menej dôležité zabudol Regulus povedať. Po objasnení ich konania sa Jane zahľadela hlboko do Regulusových očí.
„Ste úplne šibnutí, viete to?“ očastovala ich.
„Toho som si plne vedomý.“ Odsúhlasil jej s pobavením mladík a na dôvažok prikyvoval hlavou.
„Tak nám dvom bláznom teda odpustíš?“ pozrel na ňu so šteňacími očami. Jane na neho pozrela a v očiach sa jej zaiskrilo. Pridobre si uvedomila, že sa tento mladý muž dobrovoľne upísal diablovi, respektíve Voldemortovi. Nedala to však najavo, len súhlasne prikývla.
„Keď sme ti toto ujasnili, mohli by sme teda naplánovať odchod do Regulusovho domu?“ opýtala sa veselo Lily. Tešila sa tam a Jane sa udobrila s Regulusom, viac jej v tej chvíli nebolo treba. Vtedy ešte netušila, čo si pre ňu osud pripravil. Osud vie otočiť smerovanie človeka pozoruhodne rýchlo a z Rajskej záhrady ho uvrhne do horúcich pekiel. Lily však nič ešte netuší. Naplno si užíva blízkosť týchto troch mladých ľudí, ktorých miluje asi tak veľmi, akoby boli jej rodinou. A možno aj boli. Rodina nemusí byť len pokrvné puto. Je to puto lásky. Nekonečnej a čistej lásky voči tomu druhému a práve taká bola láska, ktorú cítila voči Regulusovi a Jane. Severusa milovala neskutočne. Bol to jej priateľ, dôverník, ochranca a aj chránenec. Mnohí by si mysleli, že žena, na to aby bola šťastná potrebuje mať po svojom boku človeka, ktorý má spoločenské postavenie, moc a peniaze. Ale na to aby bol človek šťastný, musí mať pri sebe niekoho, kto má pevnú chrbticu a srdce. A mnohým ľudom niečo s toho chýbalo. Poniektorým oboje. Obe dievčatá si sú však isté, že pod tvrdou škrupinou chladných Slizolinčanov sa skrýva veľké srdce a oddanosť, priateľstvo a dôvera im nie sú cudzie.
„Kedy by sme mohli ísť?“ spýtala sa na rovinu Lily Regulusa.
„V podstate kedykoľvek.“ Odpovedal jej s úškrnom natešený, že drží v objatí Jane.
„Čo tak budúci pondelok?“ nadhodila Bifľomorčanka a Lily sa rozžiarili nadšene oči.
„To by vyhovovalo. Ja však budem musieť pravdepodobne v utorok na pár hodín odísť.“ Zamyslel sa Severus. Lily prikývla. Nerozoberal dôvody. Jej to možno povie, keď budú samy.

Keď nastal čas, mladí Slizolinčania odprevadili dievčatá domov. Na lavičke pri dome sedela pani Evansová, začítaná do niektorej knihy. Keď započula zvuk otvárajúcej sa bránky zodvihla svoj pohľad na štvoricu mladých ľudí a usmiala sa na ich smerom.
„Tak ste sa vrátili.“ Poznamenala značný fakt. Lily sa na svoju matku široko usmiala a prikývla.
„Dobrý podvečer.“ Pozdravil zdvorilo matku mladej Chrabromilčanky Regulus Black a na znak úcty sklonil hlavu. Slizolinska osobnosť sa v ňom nedala zaprieť, rovnako ako aj aristokratické vychovanie. Lily sa zachichotala, keď si všimla vyjavený pohľad svojej mami.
„Dobrý podvečer aj tebe, Regulus.“ Dostala zo seba napokon hlasom, ktorý naznačoval, že je vyvedená z rovnováhy.
„Je na čase sa rozlúčiť.“ Povedal napokon a pobozkal Lily na ruku. So Severusom sa objal a nakoniec pobozkal Jane. Pani Evansovej venoval zdvorilý úklon a odpochodoval preč.
„Ja pôjdem tiež, ak sa na mňa nenahneváte.“ Uškrnul sa Severus na svoju milovanú červenovlásku a Lily ho obdarovala vrelým úsmevom. Videl na nej, že by bola rada, keby ostal, ale na druhú stranu sa chce venovať svojmu hosťovi.
Pobozkal ju a prianím príjemného večera sa vzdialil aj on. Dievčatá sa odišli umyť a prezliecť, čo im netrvalo pridlho, nakoľko boli obe hladné a tešili sa na večeru.
„Mami, oci.“ Začala pri večery rozhovor ich mladšia dcéra.
„Áno zlatíčko?“ pozrel na dcéru otec s nadvihnutým obočím.
„Dnes sme sa dohodli, že by sme na pár dní išli preč budúci pondelok. Bolo by to v poriadku?“ spýtala sa ich.
„Kto všetko pôjde?“ spýtala sa s úsmevom mama.
„Zatiaľ sme dohodnutí my štyria, ale dnes pošlem pozvánky aj ostatným členom ‘Slugyho stola’.“ Zakončila to Lily s nadšením. Takto začali podaktorí študenti volať ich skupinku, ktorá sa zoskupovala v knižnici. Otec červenovlasej čarodejnice nadvihol obočie a zachechtal sa. Zaujímavý názov pre skupinku mladých študentov. Rád by vedel, kto je ten Slugy a prečo jeho stôl. Jane neušiel napoly pobavený a napoly nechápavý pohľad paná Evansa, ktorý venoval tanieru svojej polievky a tlmene sa zasmiala.
„Na škole vyučuje elixíry profesor Slughorn a ten vytvoril niečo ako svoj klub, ktorého členmi sú buď nadpriemerní študenti alebo deti vplyvných čarodejníkov. Poniektorí sme sa spriatelili a každú nedeľu sme si spolu v knižnici, pri tom najväčšom stole, robili úlohy.“ Uškrnula sa na svoju kamarátku a pokračovala v rozprávaní.
„Nebolo by to však pre to, že by nás bolo tak veľa, ale preto, lebo Lily vždy priniesla toľko kníh, že nám ani tento stôl občas nestačil.“ Zasmiala sa Jane a Lily len pobavene krútila hlavou. Nemohla to kamarátke vyvracať ani keby chcela. Pričasto sa stávalo, že si nemala kam položiť kalamár. Ona si však stojí za tým, že ten stôl je pre toľko študentov primalý.
Pani Evansová vyprskla smiechom a pán Evans pozrel pobavene na svoju dcéru. V jeho očiach sa okrem pobavenia odrážala aj hrdosť na svojho potomka. Bol nesmierne rád, že sa na škole plnohodnotne venuje štúdiu. Považoval ju za zodpovednú a inteligentnú mladú dámu a aj preto súhlasil s týmto ich výletom. Veril, že jeho dôveru nesklame.

Po večery sa vybrali dievčatá do izby. Kamarátky sa usadili na posteli vedľa seba, s chrbtami opretými o čelo postele, nohy si pohodlne vystreli pred seba a zhovárali sa. Lily sa počas rozhovoru postavila a zapozerala sa von oknom, kde pozorovala mesiac. Spln sa blížil. Pocítila účasť voči všetkým vlkolakom a zovrelo jej srdce.
„Povieš mi o tom?“ spýtala sa takmer šeptom svojej priateľky a otočila sa, aby jej videla do očí. Tvar jej priateľky zahalil tieň a oči ostali akoby prázdne.
„Bolo to strašné Lily.“ Začala rozprávať. Lily prikývla, bolo to pochopiteľné.
„Pred dvanástimi rokmi, môj otec s jedným kolegom, pripravovali nejaký zákon. Jeho kolega sa verejne vyjadril nepríjemne na adresu vlkolakov. Nikdy sa netajil tým, že týmito, podľa neho, beštiami opovrhuje. Jedného dokonca zadržali, avšak nevedeli mu dokázať, že je vlkolakom. Ten muž, na tom však trval a žiadal, aby ho na tri dni, počas ktorých mal byť spln, zadržali ale odmietli to. Vraj ho dokonca veľmi nepríjemne urazil. Vlkolaka napokon pustili s tým, že si nemyslia, že je nakazený. A tento vlkolak napadol rodinu toho otcovho kolegu a vraj sa pokúsil zabiť jeho a aj ich syna. Môj otec si vyžiadal počas splnu mimoriadne voľno po tomto útoku, aby mohol zabezpečiť bezpečnosť mňa a matky. Obával sa, že nás ten vlkolak napadne. Aj keď on nesúhlasil ani s tou väzbou a na procese sa zúčastnil iba preto, lebo si s tým mužom boli veľmi blízky. Vlkolak sa o to neraz pokúsil, ale našťastie bol otec vždy doma.“ Rozprávala mierne nervózne s kolenami pritiahnutými až k svojej hrudi akoby sama seba chránila pred útokom nepriateľa.
„Pred štyrmi rokmi, som počula na dvore vrčanie vlkolaka a tiež kňučanie našich, vtedy ešte šteniatok. Vybehla som von, aby som ich vzala dnu. Bála som sa o ne. Vtedy som sa ocitla zoči-voči vlkolakovi. Môj otec to našťastie videl a utekal mi na pomoc. Podarilo sa mu vlkolaka zahnať a ja som bola našťastie nezranená. Otca a našich psov však pohrýzol.“ Vzlykla. Lily to počúvala s pobúrením. Ten idiot, čo urazil vlkolaka si za to mohol sám. Aj keď syn za chybu svojho otca nemôže. Pán Wallis v tom bol však nevinne. Nič nepoukázalo na to, že by urážal aj on. Mal tú smolu, že boli kolegovia a priatelia, a vlkolak si ich spolu spojil.
„Je to moja chyba.“ Rozplakala sa zúfalo. Lily ju objala a poskytla jej tak oporu. Roky to v sebe dusila ako ťaživé tajomstvo a ešte k tomu sa z toho vinila. Priveľa na mladé dievča z Bofľomoru.
„Nie je to tvoja chyba. Ty si ho neurazila.“ Povedala napokon Lily a pozrela povzbudzujúco do tváre svojej uplakanej kamarátky.
„Keby som psov zobrala dnu, nebola by som šla von.“ Vzlykla si Jane a prijala ponúknutú vreckovku.
„Keby nebol kolega tvojho otca urazil vlkolaka, nebolo by treba brať ich dnu.“ Poznamenala Lily za čo sa jej dostalo vodnatého úsmevu od čiernovlasej Bifľomorčanky.
„Mimochodom, kto bol ten kolega?“ spýtala sa Lily, keď sa zdalo, že sa jej priateľka už upokojila.
„To neviem. Nepovedal mi to.“ Priznala Jane, keď si utierala nos. Radšej to ani nechcela vedieť inak by jeho meno preklínala každý deň až do svojej smrti.
„Predpokladám, že to na ministerstve nezistili.“ Poznamenala Lily so zdvihnutým obočím. Asi by ho tam tak ochotne nezamestnávali, keby o jeho nakazení vedeli. Nesúhlasné krútenie hlavy jej priateľky ju v tom iba utvrdzovalo.
„Počas premeny je na dvore v tej klietke, však?“ spýtala sa Lily smutným hlasom. Veľká klietka s protizvukovou zábranou sa nachádzala v zastrčenej časti ich pozemku.
„Presne tak. Otvoriť sa dá iba pomocou kúzla a toho nie je po premene schopný. A protizvuková bariéra sa postarala o to, aby nebolo počuť jeho vyčíňanie.“ Vysvetľovala Jane a Lily bola vyvedená z rovnováhy. Koľko dôvery jej práve prejavila táto čiernovláska? Omnoho viac, ako by si bola myslela.
„Jane. Ja som už dlho uvažovala o elixíre, na liečbu lycantropie. Po škole, sa to toho pustím a dúfam, že mi ty a aj Severus pomôžete.“ Usmiala sa zmierlivo na svoju priateľku. Skutočne nad tým uvažovala. Začalo to vtedy, keď sa pozerala do zmučenej tváre Remusa Lupina. Jane sa vyjasnil pohľad a tieň v jej očiach sa akoby rozplynul. Lily videla v jej očiach vďaku a súhlas. Prikývnutie, ktoré k nej smerovalo ani nepotrebovala. Dúfala len, že toho aj bude schopná. Niečo jej našepkávalo, že to bude trvať roky. Spraví pre to však maximum.
„Komu pošleme pozvánku?“ spýtala sa Lily aby zmenili tému a Jane sa zoširoka usmiala.
„Mark a Hanrich by nemali chýbať.“ Poznamenala, na čo sa Lily zasmiala. Bez nich by to nebolo ono, nevraviac o tom, že jej nesmierne chýbajú
„A ani Remus.“ Pridala ďalšieho do pomyselného zoznamu pozvaných. Jane so smiechom prikývla. Má toho flegmatika veľmi rada.
„Trochu veľa pánov na dve dámy.“ Uškrnula sa Bifľomorčanka.
„To áno ale žiadna ‘dáma’ mi už nenapadá.” Poznamenala zamyslene Lily a poškriabala sa na hlave.
„To nevadí. Možno nabudúce.“ Uškrnula sa Jane a odmávla to rukou.
Lily vytiahla pergamen a napísala pre vymenovaných pozvanie na spoločne strávený čas a pomocou Bessa ich rozposlala spolužiakom. Ostalo len dúfať, že sa všetci pozvaní aj zúčastnia.
Dievčatá sa rozvalili na posteli, rozprávali sa a chichotali. Lily sa cítila neskutočne dobre. Zatiaľ všetko vychádza podľa plánu a ostáva len dúfať, že celé jej leto sa ponesie v tomto duchu.