POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Po tom, čo Lily nečakane vstala a opustila dom mieriac do záhrady, ktorá bola jeho osobnou pýchou, pozrel Regulus nechápavo na svojho staršieho spolužiaka. Nevedel prísť na dôvod náhleho odchodu jeho kamarátky a dúfal, že mu bude vedieť poskytnúť nejaké vysvetlenie.
„To je v poriadku, kamarát.“ Povedal mu pokojne hľadiac na dvere.
„Si si tým istý?“ spýtal sa ho so zdvihnutým obočím tónom, ktorý prezrádzal, že on si myslí pravý opak.
„Zaručene. Lily je Chrabromilčanka. Ak by sa jej niečo nepozdávalo, dala by to veľmi jasne najavo.“ Uškrnul sa na svojho neveriaceho kamaráta.
„Tebe sa jej odchod zdá byť v poriadku?“ spýtal sa, akoby mu preskočilo a pokrútil nad tým hlavou.
„Nezdá, ale nie je to prvý krát. Ak potrebuje premýšľať, alebo naopak upokojiť svoju myseľ, musí byť na chvíľu sama.“ Odpovedal mu zmierlivo. Po šiestich rokoch si na takéto odchody zvykol.
„Idem za ňou.“ Povedal Regulus nervózne a hľadel na zatvorené dvere.
„Môžeš to skúsiť.“ Uškrnul sa na neho Severus. Buď ho pošle dnu, aby mohla byť sama alebo sa vrátia po pár minútach spolu.

Regulus si po tomto vyhlásení odfrkol a šiel nájsť Lily. Správanie svojho kamaráta nevie pochopiť. Nech sa tvári akokoľvek silná, má jemnú dušu a je citlivá. Jej odchody nie sú ničím iným ako ochranou okolia pred zaťažovaním, podľa nej, malichernými problémami. On ako Slizolinčan tiež nie je pri zdôverovaní sa so svojimi myšlienkami zbehlí, avšak každý potrebuje niekoho, komu sa zdôverí. Kým bol malý, bol ním jeho brat a po tom, čo ich rozdelilo fakultné roztriedenie, uzavrel sa. Byť na svoje problémy a trápenie sám je nesmierne pochmúrny svet, v ktorom vládne pričasto beznádej. Teraz sa jeho svet rozjasnil a on ho nemieni opustiť. Práve ona mu ukázala, že nie je a ani nemusí byť sám. Veľmi ochotne ho vtiahla do skupinky Slugyho klubu intelektuálov a časom ho nie len, že začali akceptovať, dokonca vyhľadávali jeho spoločnosť a prijali ho ako plnohodnotného člena ich skupiny.
Prvotný plán dosiahnuť uspokojivé školské výsledky sa vyvinul napokon v niečo úplne iné. V túžbe uspokojiť svojich rodičov a dosiahnuť tak ako druhorodený status dediča hlavy rodu bol ochotný akceptovať aj prítomnosť humusáčky. Ako sa len nenávidí za to, že ju vo svojej mysli takto oslovoval a považoval inteligentného Severusa za idiota, ktorý sa neštíti špiniť sám seba jej prítomnosťou? Teraz môže s čistým svedomím povedať, že to on bol idiot a špinil sám seba takýmito predsudkami. Lily je nesmierne mocná, ako aj magicky, tak aj psychicky, ale odhliadnuc od týchto pre Slizolinčanov dôležitých vlastností je mimoriadne láskavá. Skoro denne spomína na ich prvé bližšie stretnutie a túži zažiť ten pocit ešte raz. A henten kretén vo vnútri si neváži čo má. Inak si nevie vysvetliť jeho stoický pokoj, ktorý v tejto chvíli prejavil.

A potom ju uvidel. Jeho prekrásna Lily stojí pri fontáne a jej plecia sú jemne zhrbené. Nesie na nich záťaž a jej odchod nebol spôsobený tým, že by potrebovala rozmýšľať. Niečo ju ťaží a snaží sa to nedávať najavo. Povedali mu o tom, že Lily včera večer pomohla nejakému upírovi a taktiež, že sa dnes ráno stretla s jeho otcom. Nebolo spomenuté, že by sa jeho priatelia pohádali. Čo teda ťaží myseľ mladej Chrabromilčanky?
Po tom, čo sa ocitol tesne za jej chrbtom ju oslovil a bol nesmierne vďačný, keď sa smerom k nemu otočila a usmiala sa spôsobom, ktorý prežiaril jej smaragdové oči. Jej nádherné oči prežiarili jeho myšlienky a on neodolal. Musel sa dotknúť jej jemnej pokožky a jeho vnútro naplnila žiara prekrásnej čarodejnice. Ten pocit ho obral o dych a nebol schopný na nikoho a nič myslieť. Jediné, čo vnímal boli oni dvaja a jej neskrotná mágia. A potom sa to stalo.

Neďaleko od nich sa akoby zo samotnej temnoty zhmotnila jeho osobná nočná mora. Dom, ktorý pokladal za bezpečný vzhľadom na množstvo magickej ochrany, nezabránil tejto bytosti, aby prekročila sieť ochranných kúziel a keď uprel svoje oči na Lily, mal strach. Bál sa, že jej prišiel ublížiť a on jej nebude schopný pomôcť. Jeho prútik sa mu ocitol v ruke aj keď si sám ani nebol vedomý toho, že by ho chcel vytiahnuť. Bol tomu v konečnom dôsledku rád. Odhodlane zovrel jeho rukoväť a bol pripravený overiť si tvrdenie, že okrem striebra aj Avada je schopná usmrtiť upírov. Po tom, čo jemná ruka Chrabromilčanky, ktorá s úsmevom pozerala na hrôzu v červenom, spočinula na tej jeho, už nemohol naplniť svoj prvotný plán a pochopil, že on patrí tejto Chrabromilčanke. Pozeral na jej vzďaľujúcu sa postavu a jeho ruka zvierajúca prútik bezradne visela po jeho boku.
Po zvítaní a neočakávanom geste, pri ktorom sa neprirodzene červené pery upíra dotkli bledej pokožky na ruke usmievajúcej sa čarodejnice, z neho opadol strach i stres a obavy sa rozplynuli. Je to skutočne v poriadku, tak ako mu to šepla. Ticho sa s ním zhovárala a on nemohol počuť obsah ich rozhovoru. Všetko vyzeralo byť v poriadku až zrazu sa Lily zatvárila prekvapene a upírovi sa na tvári roztiahol úškrn, ktorý nevedel dešifrovať. Opäť zovrel prútik, pripravený ochrániť svoju kamarátku, ale bolo to márne. Jeho plášť sa zavlnil a obaja zmizli v temnom mraku.

Paralyzovaný šokom stál a civel na miesto, kde ešte pred malou chvíľou stála Lily v spoločnosti upíra, neschopný akejkoľvek myšlienky. Napokon si spomenul aspoň na to, že jeho telo pre život potrebuje kyslík a s útrpne sa nadýchol. Čo teraz? Bezradne klesol na kolená, prútik ledabolo pustil z ruky a zaryl si obe ruky do vlasov. Čo je to za priateľa, že niečo takéto dopustil? Po chvíli, ktorú potreboval, aby získal späť stratenú sebakontrolu vstal a hnal sa späť do domu, hľadať radu od svojho priateľa. Ako mu teraz vysvetlí, že Lily na pozemkoch jeho domu uniesol upír nevedno kam?
„Už si späť?“ spýtal sa ho Severus s víťazným úškrnom na tvári schádzajúc zo schodov, ktorý sa mu vytratil v okamihu, keď zbadal tvár majiteľa tohto domu. Regulus bol až smrteľne bledý a nervozita z neho vyžarovala rovnako ako páľava z poludňajšieho slnka.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa teraz už s hlasom presýteným šokom a obavami. Regulus sa nervózne zasmial a bezradne sa prechádzal po vstupnej hale.
„Lily.“ Vypadlo z neho a Severus si uvedomil, že nie je schopný povedať súvislú vetu. Zdrapol teda svojho kamaráta za ruku a voviedol ho do obývačky, kde ho doslova hodil do kresla a strčil mu do ruky dvojitú ohnivú. Regulus obrátil do seba pohárik a jeho obsah zmizol v útrobách rozrušeného Slizolinčana.
„Už mi povieš, čo ťa vyviedlo z rovnováhy?“ spýtal sa ho zvedavo Severus a dolial mu do pohára ešte jednu dávku whisky.
„Lily je preč.“ Vypadlo z neho takmer zúfalo a Severus na neho pozrel s nadvihnutým obočím. To stresuje preto, lebo opustila pozemky? Už dávno nemá päť rokov.
„Upír ju niekam vzal.“ Povedal vyplašene a hrkol do seba aj druhý pohárik pálivého moku.
„Aha.“ Vypadlo zo Severusa a Regulus vyskočil na nohy. Jeho priateľ je skutočne neskutočný idiot.
„Tvoje dievča vzal upír a jediné čo povieš je, aha?!“ vrieskal nepríčetne na šokovaného Severusa.
„Upokoj sa Regulus.“ Povedal mu s pokojom hodným flegmatika. Alebo zadubenca?
„Správaš sa ako idiot Severus.“ Vrieskal po ňom aj naďalej.
„To ty sa správaš ako hysterický Bifľomorčan. Lily je v poriadku.“ Rozprával už takmer krikom rozhnevaný Severus. To si skutočne myslí, že mu je jeho priateľka ľahostajná?
„A ty sa správaš ako optimistický Chrabromilčan. Ako môžeš vedieť, že je v poriadku? Odmietla záväzok upíra. Čo ak ho tým urazila?“ nadhodil Regulus a so zdvihnutým obočím čakal na reakciu jeho staršieho spolužiaka. Toto poprieť nemôže.
„Regulus. Viem, že jej v poriadku.“ Chytil svojho priateľa oboma ruka za ramená a prinútil ho pozrieť do jeho čiernych hlbokých očí.
„Ako vieš?“ spýtal sa s prosbou v hlase. Musí mať istotu, že je v poriadku a nič sa jej nestalo. Aspoň zatiaľ. Severus si vytiahol spod trička prívesok a hojdal ho pred očami svojho kamaráta.
„Takto.“ Uškrnul sa a oči Regulusa sa rozšírili poznaním.
„Pokojne sa ho dotkni.“ Pobádal ho a dúfal, že toto primä hysterického Slizolinčana spamätať sa. Regulus narýchlo chytil prívesok do svojej dlane a vydýchol si s úľavou.
„Si si istý, že funguje?“ spýtal sa ho s nedôverou spôsobenou obavami a pohľad mal namierený na prívesok vo svojej ruke.
„Som si istý. Srdce Lily cítim každý večer.“ Priznal so zasneným úsmevom a Regulus sa zachechtal.
„A vraj ja som Bifľomorčan.“ Uškrnul sa pobavene na svojho sentimentálneho priateľa.
„Si si istý, že funguje aj v prípade jej ohrozenia?“ spýtal sa ho znova Regulus a jeho úsmev zmizol. Potreboval mať istotu.
„Spochybňovať  to, by znamenalo pochybovať aj v schopnosti Lily.“ Objasnil mu svoj pohľad a Regulus pocítil úľavu. Jej schopnosti spochybňovať nebude a ten, kto by ju podceňoval by si zaslúžil vypáliť na čelo trvalý nápis blázon.
„Kam ju zobral?“ spýtal sa ho už podstatne kľudnejším hlasom.
„To vôbec netuším, ale určite sa to dozvieme.“ Odpovedal mu s povzdychom a aj on sa zvalil do kresla v obývačke.
„Nepohádali ste sa?“ spýtal sa po chvíli Regulus a Severusovi vyliezli oči von o niečo viac, ako je bežné.
„Prečo by sme sa mali, pre Salazara, hádať?“ spýtal sa ho prekvapený čarodejník.
„Lily sa zdala byť akási smutná. Akoby ju niečo ťažilo.“ Mykol plecom.
„Kreacher.“ Povedal Regulus v čase, keď sa čiernovlasý Slizolinčan nadychoval, aby mu niečo povedal na jeho domnienku.
„Pán si želá?“ zjavil sa starý škriatok a hlboko sa uklonil.
„Nalej nám whisky a môžeš ísť.“ Povedal Regulus a po tom, čo pred oboch mladých čarodejníkov postavil poháre s pálivou Ogdenskou s puknutím zmizol. Severus vzal pohár do svojej ruky a pozrel na svojho priateľa.
„Ja neviem Regulus, ale neraz som si všimol, že jej zamyslenie nie je bežné. Niečo ju ťaží a nateraz sa zdá, že sa s tým nechce zdôveriť.“ Priznal sa Severus otáčajúc pohárik vo svojej ruke.
„Prečo sa jej nespýtaš?“ nadhodil jeho priateľ so zdvihnutým obočím a odpil si zo svojho nápoja.
„Myslíš, že by som dostal nejakú odpoveď?“ spýtal sa ho s trpkým úsmevom, akoby bol menej inteligentný a bezradne pokrútil hlavou.
„Lily je nesmierne komplikovaná osobnosť. Ak ju ťažia myšlienky, dusí ich v sebe do doby, kým ich nezaradí a až potom od nej môžeš očakávať, že sa s nimi zdôverí. Ak ju však vyvedie z rovnováhy nejaká okolnosť, vybuchne a prská jedovaté slová.“ Snažil sa mu vysvetliť niečo málo z povahy mladej Chrabromilčanky.
„Lily je akási podivná zmes Chrabromilskej prchkosti, Slizolinskej zdržanlivosti, Bifľomorskej oddanosti a Bystrohlavskej všímavosti.“ Uškrnul sa Regulus na svojho priateľa, ktorý sa po tomto prehlásení začal smiať.
„Som zvedavý, kam skutočné patrí.“ Dodal smejúci sa mladší Slizolinčan.
„Ja tiež.“ Odpovedal pobavene Severus.
„Dúfam, že máš dosť alkoholu.“ Ozval sa po chvíli veselého popíjania starší z dvojice.
„Toho by som sa neobával. Prečo?“ zaujímal sa prekvapene Regulus.
„Čochvíľa sem príde zvyšok Slugyho klubu.“ Uškrnul sa Severus a keď si jeho spolužiak podvedome chytil sánku, premohol ho smiech.
„To bude nepríjemné.“ Zasyčal na svojho kamaráta a dopil svoj pohárik. Na dobrej nálade mu nepridal ani fakt, že tu Lily stále nie je. Nateraz si však uvedomil jednu zásadnú skutočnosť. Aj keď sa Severus smeje, aj keď rozprávajú v podstate o ničom, jeho ruka pričasto zablúdi na jeho hruď a kontroluje prívesok.

Takmer neznesiteľnú chvíľku ticha prerušil až zvuk otvárajúcich sa dverí a následný príchod Lily, ktorá po vstupe do obývacej izby videla Severusa s Regulusom sedieť v kreslách s pohárikmi v rukách.

„Lily! Konečne.“ Vypadlo z Regulusa s úľavou a položil svoj nedopitý pohár na stôl. Červenovláska ho obdarila širokým úsmevom a vykročila smerom k ním. Mladší Slizolinčan urýchlene vstal zo svojho miesta a náhlil sa za ňou.
„Čo .. čo od teba chceli?“ spýtal sa jej naliehavo a viedol ju ku kreslu, do ktorého ju usadil. Správal sa k nej akoby bola zranená, čo bolo hlavnou príčinou toho, že neovládla smiech.
„V podstate nič. Dali sme si pohár vína a išla som sem.“ Usmiala sa na svojho priateľa.
„To je všetko? Ticho ste pri sebe sedeli a popíjali víno?“ ironicky sa na ňu uškrnul Severus a Lily pokrútila hlavou.
„Nakrátko sme sa pri tom pozhovárali.“ Ledabolo mykla plecom a za iných okolností by jej prišlo komické, ako obaja naraz nadvihli obočie. S pobaveným úsmevom vstala a podišla k Severusovi.
„Idem sa pripraviť, čoskoro prídu decká.“ Oznámila svojmu priateľovi a po nežnom bozku sa vytratila. Severus si prešiel nervózne rukou cez vlasy. Nič konkrétne a ani podstatné mu nepovedala, ale on to z nej dostane. Nie nadarmo je Slizolinčan.

Lily otvorila dvere vedúce do jej a Severusovej izby, vstúpila dnu a po tom, čo ich za sebou zatvorila sa o ne s povzdychom oprela chrbtom. Nejako sa jej to kopí. Najskôr Severusova zrada, čo ani zradou v konečnom dôsledku nebola, potom spoločný boj počas turnaja a aj s Dumbledoreom, následne prijatie nového rodového mena a majetku, odhalenie temného tajomstva Jane a teraz po novom sa má stať Matkou prekliatych, ako ju Darius nazval. Akoby toho nebolo málo, čochvíľa sa začne školský rok. Tento krát by mohol pre zmenu učiť obranu konečne niekto kompetentný. Ale kto skúsený, by prijal miesto učiteľa na poste, o ktorom sa vraví, že je prekliaty? Nikto so zdravým rozumom, by to nespravil. Iba ak by to mal prikázané, alebo by bol natoľko namyslený, že by si myslel, že ho prekliatie obíde alebo, že ho, nedajmerlin, zlomí. Nad týmto však nemá cenu sa momentálne rozmýšľať. Obraz o ňom si spraví v prvú hostinu a utvrdí sa v ňom po prvej hodine. Keby minulý rok nemali klub Duelantov, väčšina piatakov a siedmakov by ani nespravila skúšky. Budúci rok čakajú VČÚ Regulusa a bolo by viac ako len vhodné, ak by sa na ne mohol pripraviť pod dohľadom skúseného pedagóga. Ona nie je skutočne príčetná. Leto a s ním aj prázdniny sú v plnom prúde a ona sa zamýšľa nad skúškami VČÚ, ktoré bude skladať Regulus o jedenásť mesiacov, miesto toho aby sa konečne prezliekla a pripravila sa na privítanie priateľov.
Napokon si obliekla tenké svetlomodré legíny, ktoré jej siahali sotva pod kolená a k tomu tielko bielej farby. Vlasy si prečesala a nechala ich voľne padať vo vodopádoch červených vĺn na svoj chrbát. Nakoniec si obula modré tenisky, vstala zo stoličky pri konferenčnom stolíku a obzrela sa vo veľkom zrkadle, či je riadne upravená. Zrakom spočinula na prívesku, ktorý vytvorila pre seba a Severusa a spomenula si na ten od elfa. Chmúrne sa usmiala na svoj obraz v zrkadle a pomyslela na Lindara s Rúmilom, na Dariusa a na jeho syna, ktorého zachránila a aj na slová vládcu upírskeho klanu, ktorého dnes mala tú česť spoznať. Mal pravdu, že najskôr neprijala ten prívesok. Priala iba poďakovanie od Lindara ale nepriala prívesok za svoj. Všetko sa to zmenilo v ten deň keď zavrhla čarodejníkov a s pocitom úzkosti pevne uchopila prívesok vo svojej dlani. Ešte teraz má v živej pamäti tú chvíľu. Na to sa snáď ani nedá zabudnúť, ako lapala po dychu, keď sa prívesok rozpálil a ona nevedela otvoriť päsť. Pálenie sa stupňovalo až sa od bolesti nevedela nadýchnuť. Zrazu pálenie prestalo a naplno cítila ohromný nárast moci, pri ktorej mala pocit, že jej magické jadro to neunesie. Jej vlastné podvedomie kričalo o pomoc, no ona nemohla vydať ani hlásku. Jediné, čoho bola schopná, bolo šokovane hľadieť do zeme, ktorú v tej chvíli ani nevnímala. Cítila ako jej žilami preteká oheň nasledovaný ľadom, mala pocit, akoby jej oči prepaľovalo slnko a jej telo prebodávalo tisíc ihiel. A potom to všetko skončilo. Otvorila dlaň, aby konečne pustila prívesok až napokon zistila, že ho už nedrží. Vlastne držala nič. Prívesok zmizol, avšak odvtedy ho cíti hlboko vo svojom vnútri. Bolo to zvláštne, bolestivé avšak napriek tomu krásne. Nič to však nemení na tom, že to už nechce nikdy zažiť. S povzdychom konečne odvrátila zamyslený pohľad od zrkadla a vyšla z izby, aby sa konečne pripojila k Slizolinčanom.

Po vstupe do obývacej izby sa ani nestihla nadýchnuť, nie to niečo povedať, keď sa vedľa nej, s hlasným puk, zjavil Regulusov škriatok Kreacher, ktorý nepríjemne pozrel na muklorodenú čarodejnicu, ale napokon sa jej uklonil aj keď len minimálne. Svoj úklon ešte zopakoval pri pozdravení svojho pána, na ktorého pozeral so zbožnou úctou.
„Pani Jane Wallisová a pán Mark Ranbook prekročili hranice pozemkov a kráčajú k dverám.“ Povedal stále uklonený, až sa zdalo, že sa nosom dotýkal koberca v obývacej izbe.
„Nech vojdú.“ Povedal jednoducho a Kreacher sa odmiestnil. Lily si až teraz všimla, že aj chlapci sa pripravili na uvítanie hostí. Severus mal na sebe tmavozelený habit so zlatým prešívaním a Regulus si obliekol tmavomodré nohavice, tmavomodrú košeľu a cez plecia mal prehodený čierny plášť so strieborným prešívaním okolo lemu.
Severus sa bol zaiste pripraviť keď bola na návšteve u upírov, ale ani nepočula kroky na chodbe, keď sa išiel do niektorej izby pripraviť mladší z dvojice doteraz jediných čarodejníkov v dome. Prihliadnuc na fakt, že bola zasa stratená vo svojich myšlienkach by sa nečudovala tomu, ak by sa bol prezliecť aj Severus a zaiste by si jeho prítomnosť v rovnakej izbe ani nebola všimla.
Dvere do obývačky sa konečne otvorili, dnu vstúpili prví hostia a Lily si až teraz spomenula na jeden malý detail a to konkrétne ten, že Mark netuší o prítomnosti týchto dvoch Slizolinčanov.
„Mark, Jane. Vitajte v mojom dome.“ Privítal ich nonšalantne Regulus Black a šokovanému Markovi podal ruku hneď po tom, čo nakrátko pobozkal pery mladej Bifľomorčanky.
„Mám si to vysvetliť tak, že ste sa udobrili?“ dostal zo seba vykoľajený Mark a stisol ponúkanú ruku. Úškrn Jane, ktorý venovala Regulusovi, mu dal jasne najavo, že sa Bystrohlavčanovi nezdôverila.
„Aj tak sa to dá povedať.“ Uškrnul sa Severus a aj on podal ruku prekvapenému Markovi. Jane zovrel v objatí a pozrel ako Bystrohlavčanovi okolo krku visí jeho dievča, na čo sa tlmene zasmial.
„Všetko vysvetlíme, keď príde Remus a Hanrich.“ Povedal Regulus a chcel ponúknuť hostí niečím na pitie, keď ako na zavolanie voviedol škriatok spomínaných členov ich skupinky do miestnosti.
„Ahojte.“ Vypadlo šokovane z Hanricha, keď zbadal osadenstvo v miestnosti. Marka s Jane očakával a na Lily sa nekonečne tešil. Prítomnosť Slizolinčanov však bola prekvapením.
„Hanrich.“ Zapišťala šťastne Jane a vrhla sa svojmu spolužiakovi okolo krku, čo mladému Bifľomorčanovi vadilo iba minimálne, keďže má toto dievča skutočne rád.
„Remus.“ Pozdravil Severus mladého Chrabromilčana s podávaním ruky a mladý lycantrop nemal ani najmenšiu chuť ju chytiť. Túžobný pohľad, ktorým ho prepaľovali zelené oči zmenili jeho zámer rozbiť mu nos a zovrel Severusovu dlaň v tej svojej, aj keď je pravda, že ju stisol viac ako by bolo nutné. Po tom, čo si podal ruku aj s Regulusom a Jane pustila Hanricha, boli obaja mladí čarodejníci zovretí v hromadnom objatí so šťastím žiariacou Chrabromilčankou.
Regulus ich najskôr odviedol na poschodie, kde im ukázal izby a spolu s Lily a Severusom čakal na nich v obývacej izbe, kam sa po krátkej chvíli vrátili aj ich hostia.

„Čo vám smiem ponúknuť? Víno alebo whisky?“ spýtal sa Regulus, keď sa pousádzali do prázdnych kresiel. Keďže proti vínu nikto nič nenamietal, zavolal škriatka, aby priniesol karafu a poháre. Regulus vstal, nalial tmavočervený mok do pohárov a rozdal ich priateľom.
„Kde začať?“ spýtal sa sám seba, keď si sadol do kresla susediaceho s tým, v ktorom sedela Jane.
„Najlepšie od začiatku.“ Vypadlo mierne nahnevaným hlasom z Hanricha. Tváril sa, že by bol ochotný týchto Slizolinčanov prekliať a Regulus sa mu ani nečudoval.
„Prirodzene.“ Povedal diplomaticky Severus a začal vysvetľovať okolnosti spred pár týždňov s občasnou pomocou Regulusa, ktorý ho príležitostne doplnil.
„Takže si dobrovoľne upísal dušu diablovi.“ Skonštatoval sucho Remus a pošúchal si koreň nosa.
„V momentálnej situácii, by sa to dalo aj tak povedať. To však neznamená, že s tým celým vnútorne súhlasím.“ Odpovedal s trpkým povzdychom a odpil si z vína. Mark súhlasne prikývol a pozrel na Jane, ktorá sa zahľadela na svoje nohy. Nakoľko ťažké musí byť pre Bifľomorčanku počúvať, že jej priateľ sa stane Smrťožrútom? Ak k tomu pripíšeme fakt, že jej najlepšia priateľka je muklorodená, musí to byť viac ako len skľúčujúce. Bolo mu ľúto, do akej situácie sa jeho priatelia dostali. Hanrich sa tváril pobúrene, priam až zúril. Vnútorne si však priznal, že to bolo nevyhnutné.
„Čo budeš potom robiť?“ spýtal sa ho Mark.
„To ešte netuším. Ale určite všetko pre to, aby Temný pán padol.“ Povedal odhodlane a smutne sa usmial na muklorodenú Chrabromilčanku.
„Budeš podávať informácie Dumbledoreovi?“ spýtal sa ho Remus so zdvihnutým obočím. To im zaiste asi nenapadlo, že ak Regulus bude chcieť bojovať proti Voldemortovi, bude sa musieť spolčiť s Dumbledoreom. Oslovený Slizolinčan sa na neho pozrel, akoby mu šibalo.
„To určite nie. Nič proti riaditeľovi, ale neverím mu.“ Povedal s úškrnom.
„Ja tiež nie.“ Povedala Lily, na čo sa na ňu všetci zahľadeli so šokom v očiach a pod tlakom týchto pohľadov si nervózne pošúchala ruky o stehná.
„Prečo nie?“ spýtal sa so zamračením Remus. On si ho vážil a to veľmi. Umožnil mu študovať a zabezpečil všetko pre bezpečie jeho spolužiakov.
„Dumbledore je síce starý avšak nie senilný. Ako riaditeľ je dobrý a nemám voči nemu námietky. V čarodejníckom svete je preslávený tým, že bojuje proti Voldemortovi avšak neviem o tom, že by sa niektorého boja aj osobne zúčastnil a preto neverím tomu, že to robí z nezištnej lásky k ľudu. O tom, že je ako človek hodný mojej dôvery, ma doposiaľ nepresvedčil.“ Povedala zmierlivo a Severus sa na svoju priateľku usmial. Bol na ňu hrdý. Slizolin všetci odsudzovali preto, lebo nemali dôveru v starého čarodejníka v otrasných habitoch a nateraz tu je Chrabromilčanka, ktorá voči nemu neprejavuje slepú dôveru.
„Voldemorta treba zničiť.“ Vypadlo odhodlane z Hanricha a Lily prekvapene zamrkala očami. Nečakala taký postoj od tichého Bifľomorčana.
„To tu nikto nepopiera. Toto je vojna o moc. Buď ju získa Temný pán a bude to vláda mágie za cenu životov muklov a muklorodených, alebo ju získa Dumbledore, za cenu životov temných čarodejníkov. Bude to vláda byrokratov a na zákony mágie sa zaručene zabudne.“ Povedal Severus a čakal na ich reakciu. Ťažko si vybrať čo je v tomto ponímaní menšie zlo, aj keď by bol ochotný pripustiť, že radšej pretrpí byrokraciu, akoby mal žiť v strachu o život svojej ženy a detí.
„A čo životy iných bytostí?“ spýtala sa Lily, pozrela do tváre svojho priateľa a ten na ňu nechápavo zamrkal. Mark sa vystrel v kresle a Regulus iba krútil hlavou. Na tých mu nateraz nezáležalo.
„Elfovia, vlkolaci, upíri, kentauri, víly, jednorožce a podobné magické bytosti. Čo bude s nimi?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím a hľadela do tvárí svojich priateľov.
„A čo s nimi?“ spýtal sa jej s úškrnom Mark. Lily si po tejto otázke povzdychla a nemohla si nevšimnúť, že Jane sa zatvárila ustráchane.
„Predstav si, že by sa stalo, že ťa pohryzie vlkolak a nakazil by si sa. Potom by si v tejto vojne spravil čo? Pridal by si sa na stranu Smrťožrútov? Oni by ťa aspoň akceptovali ako temnú bytosť. Využívali by ťa a napokon odkopli. Svetlí by sa ťa stránili a báli by sa k tebe čo i len priblížiť. Prikazovali by ti aby si sa registroval, čím by si sa v konečnom dôsledku stal vyhnancom v tomto svete.“ Prskala Lily a Mark sa tváril, akoby ho niekto tresol po hlave.
„A čo chceš spraviť? Dosiahnuť, aby ich ľudia milovali? Kentaurov nechajú na pokoji, jednorožce už len pre ich krásu tiež. Ale upírov a vlkolakov?“ krútil hlavou Hanrich. Mal svoje podozrenie avšak predstava Lily je nezrealizovateľná.
„Stačí ak ich budú akceptovať a nechajú ich žiť.“ Zakončila to tichým hlasom a sklonila hlavu.
„Dobre vieš, že to ani jedna strana nespraví.“ Povedala jej chlácholivo Jane, na čo si Lily povzdychla, napokon však zodvihla svoj pohľad.
„A čo vy? Zaslúži si byť nejaký malý chlapec alebo slušný otec rodiny odsudzovaný za to, že ho niekto napadol? Alebo, nedajmerlin, nejaké milé dievča, ktoré sa narodilo upírom? Lovia ich a potom zabíjajú a určite aj mučia. Zaslúžia si to?“ spýtala sa ich porazenecky a skupina mladých ľudí iba šokovane krútila hlavami. Toto si nikto nezaslúži avšak očakávať zmenu je priveľmi optimistické aj na Chrabromilčana.
„Samozrejme, že si to nezaslúžia a bolo by prekrásne, keby sa na to všetci pozerali rovnako ako ty. Avšak predsudkov sa nikdy nezbavíš.“ Povedal jej jemne, ba až zmierlivo Remus. Jeho sa to dotýkalo najväčšmi i keď mu neušli zblúdilé pohľady Jane. Na malú chvíľu sa zamračil ale nechal to nakoniec tak. Lily by jej to neprezradila a ak to aj to aj nejakým spôsobom zistila, tak sa ho nestráni a to je len dobre. Mladých mužov napokon od hľadenia na Lily vytrhol plač, v ktorý prepukla Jane. Nikto spočiatku nechápal čo sa robí. Jediná osoba, ktorá chápala jej vzlyky bola Lily. Regulus si vtiahol plačúcu Bifľomorčanku do náručia a usadenú na svojich kolenách ju chlácholil. Po malej chvíli sa upokojila dostatočne na to, aby prijala ponúknutú vreckovku, do ktorej si utrela uslzené oči a obdarovala svojich priateľov vlhkým úsmevom.
„Ja sa vám ospravedlňujem, ale mňa sa to dotýka asi najviac.“ Povedala medzi vzlykmi čiernovlasá Bifľomorčanka, na čo sa na ňu všetci dívali ako na zjavenie a čakali na vysvetlenie tejto situácie. Jane si zahryzla do pery a po vnútornom boji sa utvrdila. Jej tvár nabrala odhodlanie a zhlboka sa nadýchla.
„Otca pred rokmi nakazil vlkolak. Chránil ma, aby mi neublížil a pohrýzol ho. Skoro to neprežil.“ Povedala takmer šeptom so sklonenou hlavou. Čakala, kto všetko ju bude súdiť a obráti sa jej chrbtom. Lily bude stáť aj naďalej pri nej a určite aj Remus. Či však aj Regulus, to zatiaľ nevedela.
„Och.“ Vypadlo z Marka a hrkol do seba zvyšok vína, ktoré mal ešte v pohári a Hanrich sa zatváril akoby nevnímal realitu. Bol celkovo akoby duchom mimo. Na jej veľkú úľavu si ju Regulus pritiahol ešte bližšie k sebe.

Lily si nemohla nevšimnúť vnútorný boj, ktorý sa odohrával v Remusovej hlave a zaujato pozoroval skupinku týchto bláznov, ako to príjme.
„Je ale v poriadku, však?“ spýtal sa po opätovnom prebratí sa do reality Hanrich.
„Je to veľmi milý a inteligentný pán. Má len raz do mesiaca isté, eh, obmedzenia.“ Zamiešala sa do toho Lily a Remus sa pobavene zasmial. James tomu hovoril malý chlpatý problém. Jane sa pozrela s vďakou do očí svojej priateľky a nechápala ako je možné, že v každom vidí iba to dobré.
„My ťa súdiť nebudeme Jane. Si priateľka a vieme aká si.“ Povedal jej Severus a zmierlivo sa na ňu usmial. Táto správa ho prekvapila, avšak ako si všimol, Lily bola informovaná dobre.
„Ja tiež nie. A to ani v prípade, že by teba pohrýzol. Mám ťa rád.“ Povedal jemne Mark a chytil svoju kamarátku za ruku.
„Ja tiež nie.“ Pripojil sa Hanrich. Mnoho rokov si myslel, že vlkolaci sú neľútostné beštie, avšak jeho názor sa minulý rok zmenil. Oči všetkých mimovoľne zabehli k Remusovi, ktorý sa ako jediný doposiaľ neozval a čakali na jeho ortieľ.
„Ja sa snáď ani vyjadriť nemusím.“ Kývol so smutným úsmevom k Jane. ktorá s pochopením prikývla.
„No počkať. To by si mal.“ Prebodol ho pohľadom Mark a prekrížil si na prsiach ruky.
„To nie je potrebné, ja jeho názor poznám.“ Povedala jemne Jane snažiac sa odvrátiť blížiacu sa pohromu. Remus pozrel do tváre Lily hľadajúc tak odpoveď na nevyslovenú otázku. Dobrosrdečná Chrabromilčanka sa na neho jemne usmiala a odobrujúco, takmer nebadane, prikývla.
„Však to už vyklop, človeče!“ vyzval ho Hanrich, na čo sa Remus zatváril nervózne a hrýzol si spodnú peru. Na prekvapenie mnohých v miestnosti Lily vstala zo svojho miesta, postavila sa vedľa Remusa a položila mu ruku na plece.
„Ja som vlkolak.“ Priznal s porazeneckým povzdychom avšak so vztýčenou hlavou. So svojim prekliatím je už dávno zmierený, aj keď okolnosti jeho pohryzenia sú stále nejasné. Prítomnosť Lily a jej ochranné gesto mu dodali potrebné množstvo odvahy priznať sa so svojim tajomstvom týmto ľuďom, ktorých sa naučil nazývať priateľmi. Odpoveďou mu bol šokovaný pohľad Marka i smutný úsmev od Jane. Regulus, ktorý si práve upíjal z vína, ho vyprskol a začal sa dusiť. Severus sa tváril víťazne a Hanrich sa zoširoka škeril. Oni to zaiste vedeli.
„Som na teba hrdá.“ Šepla mu Lily do ucha a vrátila sa na svoje miesto.
„To-to akože fakt?“ vykoktal zo seba Mark, na čo mu Remus jemne prikývol dúfajúc, že nenosí pri sebe nič strieborné.
„Kto o tom ešte vie?“ spýtal sa ho prekvapene.
„Okrem vás, Potter, Pettigrew, Sirius Black, Dumbledore, McGonagallová a Pomfreyová.“ Odpovedal a zamyslene ich odrátaval na svojich prstoch.

„Na ktorej strane budeš ty?“ spýtal sa ho Regulus s miernym úškrnom na tvári.
„To keby som vedel.“ Povzdychol si Remus.
„Je to ťažké.“ Dodal a prešiel si rukou cez vlasy.
„Vysvetli.“ Povedal Hanrich a zapozeral sa do jeho očí.
„Smrťožrúti by ma ochotne prijali aby som počas splnu trhal na kusy tých, ktorých považujú za nehodných. Na strane svetla stoja a budú stáť moji priatelia. Nepáči sa mi čo robí Voldemort. Dumbledore mi dal šancu na normálny život. Vďaka nemu môžem chodiť do školy.“ Strácal sa sám vo svojich pocitoch a nevedel ako by sa mal rozhodnúť.
„Ale cez všetku svoju politickú moc nepresadil nič, čo by vám uľahčilo život.“ Uškrnul sa na neho Severus a Remus sa zatváril napoly pobúrene napoly smutne. To vedel, avšak stále má byť za čo vďačný.
„Spravil si z teba oddaného panáka. Niekoho, koho pošle špehovať medzi vlkolakov. Či to prežiješ mu je určite jedno.“ Krútil hlavou Regulus. Dumbledore bol možno lepšia voľba ako Voldemort, ale bol to manipulatívny bastard. Poznanie, že by sa nestratil ani v Slizoline mu na hrdosti nepridalo.
„Tak nevrav.“ Povedal mu mierne vlkolak.
„Ja si myslím, že má pravdu. Bez informácii to nejde a koho pošle medzi svorky vlkolakov ak nie vlkolaka?“ nadhodil rečnícku otázku Mark a pozoroval tváre nateraz zamyslených priateľov.
„Čo teda spravíme?“ spýtala sa Jane hlasom, akoby ho Dumbledore práve dnes poslal na samovražednú misiu.
„Ja budem tam, kde bude Lily.“ Povedal Severus a usmial sa na svoje prekrásne dievča.
„Ja tiež.“ Povedala odhodlane Jane.
„Ja budem podávať informácie Lily.“ Uškrnul sa Regulus na čo sa Remus, Mark a Hanrich začali smiať.
„Ale na koho strane bude Lily?“ uškrnul sa Hanrich a pozrel do tváre svojej kamarátky. Sama sa vyjadrila, že riaditeľovi nedôveruje. Jej názory sa nezakladali na strane svetla ani minimálne a už tobôž nie na strane Voldemorta.
„To viem celkom presne.“ Usmiala sa na svojich priateľov, ktorí na ňu upreli nedočkavé pohľady.
„Som a aj budem na strane svojho svedomia. Vy ste moja rodina v tomto pochmúrnom svete a rodinu je treba chrániť.“ Povedala odhodlane. Severus sa zatváril spokojne, keďže na počudovane otvorene neprehlásila, že chce bojovať proti Voldemortovi a jeho Smrťožrútom.
„Nedovolím nikomu, aby ohrozoval niekoho z vás.“ Dodala a Severusovi zovrelo hruď. Pokiaľ sa čo i len jeden Smrťožrút stane hrozbou pre niektorého z nich, Lily vyhlási Temnému pánovi vojnu. Rovnako možné je aj to, že ak Remusa požiada Dumbledore o službičku, pri ktorej by si mohol zlomiť pazúrik, prekliala by riaditeľa spôsobom, na ktorý by bol hrdý aj Temný pán a osobne by jej zložil poklonu.
„Na to sama nestačíš.“ Povedal jej Remus avšak úprimne s ňou súhlasil. On to vnímal rovnako, keďže sa mu jeho vlastný otec obrátil chrbtom.
„Ona nie je sama.“ Zamiešala sa do toho Jane a tvárila sa, akoby mladému lycantropovi preskočilo.
„Takže. Chcete bojovať proti Voldemortovi pomimo Rádu. Áno?“ Uisťoval sa Mark s diabolským úškrnom.
„Pochopil si to správne.“ Pritakal mu Hanrich a Lily privrela unavene oči. Rozprávali o tom, akoby založili šachový krúžok, čo Severusa očividne pobavilo a ticho sa chechtal.
„Ako sa budeme volať?“ vypadlo energicky z Jane, ktorá sa touto myšlienkou zdala byť nadšená. Lily to priveľmi neprekvapilo. Majú iba šestnásť, v prípade Regulusa pätnásť, rokov a ich vnímanie reálnych bojov je priveľmi skreslené a zidealizované.
„To doriešime neskôr. Nateraz máme dôležitejší problém.“ Odkýval to rukou Mark.
„Aký?“ vytreštila na neho Bifľomorčanka oči.
„Napríklad? Kto z nás sa cíti byť natoľko mocný a skúsený, že by sa dokázal postaviť Smrťožrútom?“ spýtala sa prekvapivo Lily a doteraz nadšená čarodejnica si zahryzla do spodnej pery.
„Ty snáď nie?“ spýtal sa jej pobavene Severus. Trúfa si na osem lovcov bez použitia prútika a necíti sa byť schopná zvládnuť niekoľko Smrťožrútov? Nevie to akosi pochopiť, nech sa akokoľvek snaží.
„Aspoň sa máme od koho učiť.“ Skonštatoval sucho Regulus a túžobne pozrel na zelenookú Chrabromilčanku.
„Prosím?“ vytreštila na neho oči. Jedna vec je pomôcť im v spoločnom boji a druhá cvičiť ich.
„Musíš nám pomôcť. Ak máme nie len bojovať ale aj prežiť, potrebujeme sa od niekoho učiť.“ Objasnil jej Regulus situáciu, v ktorej sa ocitli a z tváre Jane sa načisto vytratilo nadšenie. Už to nie je hra, to práve pochopila. Lily sa s povzdychom oprela do operadla kresla a upila si z vína. Na krátko sa zahľadela kamsi do diaľky, kam nikto okrem nej nemal možnosť vidieť.
„V poriadku. Pokúsim sa vás naučiť čo možno najviac, ale musíte mi povedať, čo vás mám naučiť.“ Skonštatovala s povzdychom. Už len kvôli tomu, aby sa vedeli ubrániť to musí spraviť. Určite ich nepošle na miesto, o ktorom by vedela, že by im hrozilo nebezpečenstvo.
„Myslím, že v tom nebude problém. Inak, koho ešte prijmeme medzi nás?“ spýtal sa Remus a rozhliadal sa okolo seba.
„Nikoho.“ Povedal Severus a pozrel na neho, akoby bol menej inteligentný.
„Prečo nie?“ spýtal sa so záujmom Mark a podvihol jedno obočie.
„Komu veríš na toľko, že mu zveríš do rúk životy nás všetkých?“ spýtal sa ho Regulus a naklonil hlavu do jednej strany.
„Ak by som o takom vedel?“ spýtal sa Remus. On by svoj život vložil do rúk záškodníkom kedykoľvek.
„Poznáš niekoho takého a nie je oddaný Dumbledoreovi ani Voldemortovi?“ uškrnul sa Hanrich a mladý Chrabromilčan na to mohol iba bezradne pokrútiť hlavou.
„Ak niekoho takého spoznáme a budeme si jeho úmyslami istí, môže sa pridať.“ Zakončila to Lily zdanlivo bezstarostne a položila na stôl prázdny pohár od vína.

„Ako si to spravila?“ spýtal sa odrazu Mark a zamyslene jej pozrel do tváre.
„Čo ako?“ spýtala sa s neskrývaným prekvapením a obočie sa jej stratilo v červených vlasoch.
„Bola si odzbrojená a predsa sa prútik k tebe vrátil. Použila si na neho nejaké kúzlo, aby sa vždy vrátil k svojmu majiteľovi?“ objasnil jej svoju predošlú otázku.
„Keby to bolo také jednoduché...“ krútil hlavou Severus. Mark je veľmi inteligentný chalan, ale keby stačilo takéto kúzlo, Expelliarmus by bolo čoskoro medzi zabudnutými kúzlami. Mark sa naňho zamračil. Mal tohto Slizolinčana rád, teda v podstate oboch, aj keď ich s počiatku nevedel vystáť, pochopil ich povahy a neskôr ich začal volať priateľmi.
„Bezprútiková mágia.“ Skonštatoval sucho Severus keď odtušil príčinu jeho zamračenia.
„To nie je možné.“ Povedal ťahavo Hanrich.
„Teba je to možné, ale to ti napadlo v tej chvíli použiť bezprútikovú mágiu?“ spýtal sa obdivne a Lily sa mierne začervenala pod tlakom jeho zbožného pohľadu.
„Keby sme to so Severusom netrénovali, tak by mi to zaiste nenapadlo. Takto to bolo viac-menej automatické.“ Pokrčila plecami.
„Tak s tým by sme mohli začať.“ Povedal Remus. Toto ho upútalo asi najväčšmi zo všetkých jej preukázaných schopností. Nemesis, teda Lily, ukázala, že je mocná a prešibaná. A taktiež mimoriadne rýchla v neposlednom rade. Taktiež jej vynaliezavosť a sebakontrola je obdivuhodná.
„Dobre, tomu sa budeme venovať zajtra. Teraz mi radšej povedzte, čo máte nové.“ Usmiala sa zoširoka Lily a pošúchala si svoje dlane.

Veľa toho nebolo. Priatelia absolvovali rodinné stretnutia, Regulus spomenul, že sa im v rodine vyskytol prírastok ale viac-menej nežiadaný, keďže Andromeda bola vypálená z rodokmeňa. Stala sa matkou dcéry, pokiaľ sa dozvedel pravdivé informácie a mala by sa vola Nimfadora. Otec mu akceptoval vzťah s Jane a na jeho radosť nemal veľa námietok. Je čistokrvná a o tom, že jej otec je vlkolak našťastie nevedia. Lily mala pocit, že za tým akceptovaním niečo je. Nevedela čo, ale proste vedela, že mu to neschválili len tak. Jane je milé a inteligentné dievča. O jej atraktivite netreba diskutovať. Avšak po finančnej stránke nebude prínosom a tobôž nie pre rod, akým je Black.
Remus bol počas splnu v Rokforte a na konci prázdnin pôjde na pár dní navštíviť Jamesa so Siriusom. Lily neušlo ako sa zatváril Regulus, pri zmienke mena jeho brata. Pridobre vedela, že Sirius sa od nich odtrhol, napriek tomu by bola prisahala, že to Regulusa trápi. Sirius nebol Slizolinčan ani náhodou a nejako sa nevedel stotožniť s názormi svojej matky, ktorú v súkromí Chrabromilskej veže, nazýval krutou mrchou, posadnutou čistou krvou. Otca nespomenul ani jeden krát, čo bolo mätúce. Keby sa však spýtala Regulusa či mu jeho brat chýba zaiste by to poprel. Sirius bol jeho starší brat a po mnohé roky jeho jediný vzor. Snáď si k sebe nakoniec nájdu cestu. Spája ich krv a krv nie je voda, pre Morganu!

„A čo ty Lily.“ Vytrhol ju zo zamyslenia Remus. Lily potriasla hlavou a rozžiarila sa.
„Nič zvláštne. Iba Severusovi dal môj otec dovolenie si ma po škole vziať a prijala dedičstvo a meno Blackwell.“ Ledabolo mávla rukou, akoby to nič nebolo.
„Čo!?“ doslova zvreskol Remus, Mark na ňu pozeral ako na prapodivnú atrakciu a Hanrich ako do útrob vybuchnutého kotlíka. Remusov prejav emócii ich však účinne vytrhol zo šoku.
„Tak toto musíme zapiť.“ Vyhlásil nadšene Regulus a privolal domáceho škriatka aby im nalial whisky. Niekoľkokrát. Severus sa po prijatí gratulácie od vlkolaka cítil veľmi zvláštne. Bol šťastný ale nedokázal v sebe zatlačiť akýsi chorý pocit víťazstva nad Potterom. Tento úspech ho nesmierne tešil, ale vo svojom vnútri sa za seba hanbil. Rozmýšľal o Lily, ako o nejakom nedostupnom a veľmi cennom tovare a to sa mu nielen, že nepáčilo ale doslova hnusilo.

Konečne nastal čas zasadnúť k stolu a spoločne sa navečerali. Starý domáci škriatok si dal na príprave jedla nesmierne záležať. Polievka ako aj pečené mäso so zemiakmi a zeleninou boli výborné a koláč s drobným ovocím bol priam požehnaním.
„Nechcem sa znova vracať k nepríjemným témam, ale niečo mi stále nedá pokoj.“ Začal rozhovor počas jedenia zákusku Mark. Jeho priatelia na neho pozerali so zdvihnutým obočím skláňajúc sa nad svojimi taniermi.
„A to konkrétne?“ zatiahol zvedavo Severus a utrel si ústa do bieleho obrúska.
„Nezdá sa vám prapodivné, že dvoch zamestnancov toho istého oddelenia prenasledoval vlkolak?“ spýtal sa a zvedavo za pozeral tu na Jane, tu na Remusa. Toto Lily zaujalo. Ju samú to zaujímalo od chvíle, kedy započula mená oboch otcov v Rytierskom autobuse, ale nechcela to prepierať verejne. Nateraz sa zdá, že všetci sú s v poriadku pri predstave, že stolujú s vlkolakom a dcérou muža trpiaceho obdobným problémom.
„Mňa by skôr zaujímalo to, ako sa do tejto situácie dostali.“ Odpovedal na jeho otázku Hanrich a pozrel na Remusa, čakajúc zaujímavý príbeh ohľadom jeho napadnutia.
„Mňa tiež.“ Povzdychol si Chrabromilčan a tváril sa skľúčene.
„Ty nevieš ako sa to stalo?“ spýtal sa ho neveriaco Regulus a na Remusa sa uprelo šesť párov zvedavých očí.
„Žiaľ nie. Ten pankhart na mňa vrhol Obliviate a odmieta mi čokoľvek povedať .“ Povedal rozhorčene a porazenecky sa oprel do operadla čalúnenej stoličky.
„Na teba vrhol vlastný otec Obliviate?“ spýtal sa takmer zhrozene Mark a porazenecky pokrútil hlavou.
„Ja sa tomu priveľmi nečudujem.“ Povedala Lily a prítomní chlapci na ňu pozreli ako na blázna.
„Nepozerajte na mňa tak. Bol to malý chlapec a zaiste to nebol príjemný zážitok.“ Rozprávala zmierlivo a Remus jej prikývol. V istom bode to chápal ale on už nemá štyri roky.
„Čo máš v pláne robiť?“ spýtal sa ho Severus a bol úprimne zvedavý ako sa zachová Chrabromilčan v takejto situácii. On by ponúkol svojho otca čajom a spoločne by sa o tom porozprávali. Samozrejme, že by čaj dochutil Veritasérom.
„To keby som vedel.“ Vypadlo z neho takmer bezmocne.
„Ty o tom nič nevieš?“ spýtal sa Hanrich svojej Bifľomorskej spolužiačky.
„Veľmi málo.“ Porazenecky pokrútila hlavou.
„Iba to, čo som odpočula z iných rozhovorov. Viem, že niekto urazil vlkolaka a ten sa chcel očividne pomstiť. Koľkým ale, to už netuším.“ Povzdychla si Jane a Regulus si zamyslene šúchal bradu.
„Meno Barlley ti niečo hovorí?“ spýtala sa Lily čiernovlasej Bifľomorčanky.
„Veľmi málo. Iba ak to, že občas spolupracoval s otcom a teraz išiel do dôchodku.“ Priznala Jane pokojným hlasom. Nejako nechápala ako sa k tomu meno dopracovala práve muklorodená Chrabromilčanka.
„Viem to iba preto, že sa otec doma smial, že si kúpil dom v Rokville a teda bude môcť na mňa dozerať v Troch metlách.“ Dodala s povzdychom, na čo sa prísediaci mladí ľudia začali chichotať.
„Veru. Čo ak by ste tam s Regulusom robili nejaké neprístojnosti.“ Uškŕňal sa Mark na pobúrenú kamarátku.

„Inak čo VČÚ?“ spýtal sa Severus a pozeral na svojich do prasknutia najedených spolužiakov, na čo sa začal Remus smiať.
„Čo ťa tak pobavilo chlpáč?“ spýtal sa ironicky starší Slizolinčan a na jeho nesmiernu zlosť to Remus vôbec nezobral ako urážku, ale akceptoval toto slovne spojenie. To sa naozaj nedá vlkolakov vyviezť z rovnováhy?
„Ja som dostal P z elixírov.“ Uškrnul sa víťazne na svojich priateľov.
„A to sa ti ako podarilo?“ spýtal sa ho vyjavene Regulus. Nebol síce s nimi v ročníku, ale počul dosť na to aby vedel, že jeho schopnosti sú priemerné.
„Vďaka Lily samozrejme.“ Uškrnul sa na svoju kamarátku spôsobom, akoby stála za jeho chrbtom a našepkávala mu počas skúšky. Severus pozrel na svoje dievča očakávajúc tak vysvetlenie tejto podivnej situácie.
„Ja som večer vysvetľovala vplyv rôznych zložiek a tento elixír som použila ako jeden z príkladov.“ Pokrčila plecami a Mark sa od srdca rozosmial.
„Ty máš skutočne šťastie. Na obrane si si musel tiež zgustnúť.“ Povedal mu utierajúc si slzy a ostatní v miestnosti sa rozosmiali tiež. Teda až na Regulusa, ktorý nemohol pochopiť ten príval smiechu, keďže on s nimi skúšky nerobil.
„V obrane bola otázka opísať päť základných znakov vlkolaka.“ Vysvetlila smejúca sa Jane situáciu svojmu priateľovi, na čo Regulus chápavo prikývol s hravým úškrnom na svojich perách.
„Mne známky pokazilo iba P z obrany a aritmancie.“ Pokrútil hlavou mierne naštvaný Mark. Aritmanciu pokazil, to vedel a bol na seba naštvaný, že podľahol stresu a spravil banálnu chybu.
„Hanba ti Ranbook.“ Zatiahol posmešne Severus, na čo po ňom letel obrúsok naoko urazeného Bystrohlavčana.
„Ja som dostal P z dejín, obrany a z astronómie. Na počudovanie mi to nespôsobuje nárast žlče.“ Uškrnul sa Hanrich a pôsobil skutočne spokojne.
„Evansovej sa radšej na výsledky nepýtajte.“ Uškrnula sa Jane a odpila si z džúsu. To, že toto odporúčanie zbudilo u osadenstva iba väčšiu zvedavosť bolo očakávané.
„Ja som spokojná.“ Pripustila Lily a zatvárila sa neutrálne, na čo si Bifľomorčanka odfrkla.
„Aj ja by som bol spokojný, keby som dostal desať V.“ Uškrnul sa na tajnostkársku Chrabromilčanku Severus s pobavením v očiach.
„Ty nie si normálna.“ Zhodnotil stav jej mysle Regulus a pozeral na Chrabromilčanku so zmesou obdivu a prekvapenia.
„Som si toho vedomá.“ Odpovedala mu z ironickým úškrnom avšak jej odpoveď bola úprimná. Za posledné dni si to o sebe povedala nespočetne veľa krát. Naposledy dnes poobede.

Po tom, čo konečne ukončili rozhovor o ich akademických úspechoch usadili sa v obývačke a pokračovali v príjemných debatách, ktoré boli ako balzam na rozbúrenú myseľ preťaženej Chrabromilčanky. Okolo tretej nadránom sa konečne dostali do postele, aby si vychutnali vytúžený spánok. Lily spokojne oddychovala s hlavou pohodlne uloženou na ramene svojho priateľa a počúvala tlkot jeho srdca a dych, ktorý sa po čase spomalil jej napovedal, že Slizolinčan zaspal nateraz pokojným spánkom. Lily však zaspať nevedela. Priveľa myšlienok ťažilo jej myseľ a nevedela ako upokojiť rozbúrené emócie. Najskôr, keď prišla v prvý deň prázdnin domov, bola zhrozená z predstavy, že nebude mať čo robiť. Teraz by privítala súkromie v nevyužívanej učebni a zotrvala by tam aspoň dva dni osamote. Nateraz je pre ňu však prioritou číslo jeden Remus.
Nepovedal toho veľa, ale očividne jeho rozhovor s otcom dopadol prinajmenšom katastrofálne. Už len to, že ho nazval pankhartom vypovedalo samo o sebe. Remus sa do toho domu nebude chcieť vrátiť a za daných okolností sa tomu priveľmi nečuduje. Zahrávať sa s niekoho spomienkami a odmietať mu povedať pravdu je od jeho otca nesmierne kruté a v očiach Chrabromilčanov neodpustiteľné. Ničí svojho vlastného syna pochybnosťami o cene jeho vlastného života tým, že mu odmieta prezradiť to najpodstatnejšie a to okolnosti súvisiace s jeho nakazením. Musí ho odchytiť a odtiahnuť niekde bokom na súkromný rozhovor. Najbližšie dni to bude ťažké ale zaiste si bude chcieť spraviť svoje súkromie aj Regulus s Jane, takže by sa mohla aj ona s Remom na chvíľku vytratiť a nájsť si tiché miesto niekde v záhrade.
Taktiež sa všetci v tomto dome spoliehajú, že ich bude učiť brániť sa. Nikto z nich ani netuší, čo jej práve naložili na ramená. Každé jedno zranenie, ktoré v budúcnosti utŕžia bude považovať za vlastné zlyhanie a neschopnosť. Na druhú stranu je to asi to najlepšie, čo pre nich môže spraviť. Videla ich v dueloch a pridobre si pamätá ich slabé miesta. Najväčšiu radosť budú mať z toho, že im nakáže zvyšovať svoju fyzickú kondíciu. Nemôžu zvládnuť bojovať ak nemajú výdrž. Magickú zvyšujú aj počas štúdia na škole počas väčšiny hodín. Tej fyzickej však vysedávanie v učebniach alebo v knižnici neprospieva. Budú na tom musieť zapracovať.
Taktiež ju čaká obhliadka jej nehnuteľností a nechce si ani predstaviť všetku tú korešpondenciu, ktorú bude musieť riešiť. A to si ešte ani poriadne neprezrela obsah svojich trezorov. Na to, že nemala poriadne čas ani na naštudovanie si zložiek, ktoré si priniesla z ministerstva a Gringottbanky, nebude teraz radšej ani myslieť. Keď skončí pobyt v tomto dome bude si musieť vziať pár dní voľno a venovať sa svojim záležitostiam. Nepochybuje o tom, že počas školy si nebude môcť odbehnúť na stretnutie so správcom majetku, kedykoľvek to bude potrebovať. Čo možno najviac bude musieť doriešiť počas týchto prázdnin.
Taktiež si sľúbila, že ešte aspoň trikrát navštívi malého Rúmila. Ten chlapček jej prirástol k srdcu. Je tak nevinne úprimný a doslova rozkošný. Kto vie, čo sa stalo jeho matke? Na to sa Lindara zatiaľ nespýtala. Taktiež by sa mala ozvať Hagridovi a spýtať sa ho na malú Lilien a na malých hipogrifov, ktorých by už v týchto dňoch mali priviezť do jeho starostlivosti.
A samozrejme sa v mysli stále vracia k dnešnej návšteve upírskeho spoločenstva a nevie sa s tým vyrovnať. Na jej nesmierne šťastie to však nie je v rozpore s jej presvedčením. Do konca života si bude pamätať na tú chvíľu, ktorá rozhodla o jej osude. Jej vnútro naplnil opojný pocit dychtivosti po jeho blízkosti a opätovne sa stratila v spomienke na ich stretnutie.

V spomienke, keď pozerala do očí vládcu upírskeho klanu a čakala na jeho slová. Jej srdce prudko bilo, akoby sa malo stať niečo, čo navždy poznačí jej život. Akoby to v tej chvíli mohlo cítiť. Akoby to vedelo. A potom uvidela plamienok nádeje v tmavých očiach a jeho pery, iba o niekoľko málo centimetrov vzdialené od tých jej sa pohli, aby vyslovili tie slová. Slová, ktoré ju prenasledujú celý tento deň.

„Povedz moje meno.“ Vyzval ju takmer šeptom a jeho oči sa roztiahli nedočkavosťou a miernou obavou. V tej chvíli nebola schopná spraviť nič iné, iba pokrútiť nad týmto vyhlásením hlavou a odvrátiť svoj pohľad na pravú stranu, kamsi k zemi, ktorú v tom okamihu ani nevnímala. Nebola schopná rozmýšľať nad nezmyselnosťou jeho slov. Jeho meno jej doposiaľ nikto nepovedal. Dokonca ani on sám nie. A predsa si tento jasný fakt v tej chvíli vôbec neuvedomovala. 
„Povedz ho!“ riekol rovnako ticho druhý krát hlasom, ktorý znel viac ako túžobná žiadosť, než ako rozkaz a jej oči sa opäť stretli s tmavými modrými, okolo ktorých sa sformovali jemné vrásky úsmevu.
„Viem, že ho vieš.“ Jemne šepol blízko jej pier a celú jej podstatu naplnil strach ba priam až hrôza. Pery vládcu sa roztiahli do širokého úsmevu, ktorý zaiste nevideli mnohí v miestnosti ešte nikdy a jeho potomkovia na neho možno už aj stihli zabudnúť.

Po vyrieknutí týchto slov privrela svoje oči pod ťarchou situácie, v ktorej sa ocitla. Mala pocit, akoby jej vlastná myseľ opustila jej telo a nevie nájsť cestu späť. Netušila koľko takto stála. Mohlo to byť iba niekoľko málo sekúnd alebo až desiatky minút. Napokon však uprela svoj pohľad na tvár muža, ktorá bola vzdialená iba pár centimetrov od tej jej a nemohla sa zhlboka nadýchnuť. Vlastne to ani nepotrebovala. Tmavé oči ju pohltili a ona nebola schopná vnímať nikoho a nič vôkol nich. Prekrásne krojené sýtočervené pery sa roztiahli do toho najkrajšieho úsmevu, aký kedy videla a ona nemohla inak, ako mu ho opätovať. Nič nevraviac vložila svoje dlane do jeho studených rúk, ktoré napriek tomu prehriali jej dušu a jej myseľ naplnil opojný pocit blaženosti. Sklonila svoj pohľad za jeho dotykom, aby videla ako ju pevné ruky, ktorých pokožka bola poznačená silným zvieraním rukovätí zbraní, napriek tomu držia veľmi jemne a vedená viac inštinktom ako svojim rozumom, ich mierne zovrela. Aj teraz mohla na svojej tvári cítiť jeho dotyk a jej srdce zovrel trpký pocit prázdnoty. Jeho silná avšak napriek tomu nežná ľavá ruka opustila jej teplú, aby mohol priložiť svoje prsty k jej pravému lícu a jemne ju pohladil, čím spôsobil, že jej oči sa na chvíľu samovoľne privreli. Stratená v tomto okamihu čistej blaženosti mierne naklonila hlavu za jeho dotykom, zodvihla svoj pohľad od ich prepletených rúk a vzhliadla do jeho zasnenej tváre.    

Tie modré, ba až čierne oči ju vtiahli do svojich hĺbok, ktoré nechcela opustiť. Jeho vzácny úsmev zovrel jej srde a rozpálil v ňom túžbu. Túžbu, vidieť ho znovu. Túžbu, skryť sa jeho objatí a už nikdy ho nepustiť. Nikdy ho už neopustiť. Každý jeden deň cítiť jeho vôňu a každý jeden večer môcť pohladiť jeho spiacu tvár. Túžbu, vidieť ho vždy, keď sa jej bude cnieť. Túžbu, môcť ho kedykoľvek pobozkať. A vtedy si to uvedomila. Ona je jeho a on je jej. 

Jej Raman.

Jej milovaný syn.