POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Severu spal nepokojným spánkom. Znova sa mu snívalo o tom, že prebodol Lily na vrchole Astronomickej Veže po vyslovení neodpustiteľnej urážky. Strhol sa zo spánku lapajúc po dychu a vydal tichý zmučený vzlyk. S dlhým výdychom si prešiel dlaňami po tvári a posadil sa v predklone na kraj postele. Napokon zdvihol svoj pohľad, nestarajúc sa o to, že mu vlasy padajú okolo tváre, schytil prútik, ktorý mal odložený na nočnom stolíku a švihol ním smerom k Lily, čím okolo nej vyčaroval zvukotesnú bariéru. Sediac v predklone si oprel lakte o svoje stehná a bezradne si zaboril ruky do vlasov, ktoré v zúfalstve zovrel v päsť, nedbajúc o to, že si mnoho z nich vytrhol. Po malej chvíli zodvihol svoj pohľad a v záchvate hnevu a bezradnosti, chytil prvú vec na nočnom stolíku, ktorú mal v dosahu ruky a hodil ju o stenu, snažiac sa vypustiť tak zo seba nahromadenú frustráciu. Keď sa miestnosťou rozliehal zvuk trieštenia skla sa zhlboka nadýchol a vstal, aby prešiel k oknu , kde sa oprel oboma rukami o jeho rám. Zhrbený, so sklonenou hlavou pozeral na miesto medzi svojimi dlaňami a sa snažil prijať čo možno najviac sviežeho vzduchu, ktorý sprevádza východ slnka, ktorý sa čochvíľa začne a neúspešne sa snažil utíšiť svoju zmučenú myseľ. Netušil, že ho od začiatku pozorujú zelené oči čarodejnice, o ktorej si myslel, že aj naďalej spí hlbokým spánkom.

Lily ešte nestihla ani poriadne zaspať, keď ju vyrušil pocit, že sa okolo nej nahromadila mágia dôverne známej osoby. Pootvorila oči a po malom okamihu neprirodzeného ticha si uvedomila, že okolo nej musel Severus vyčarovať zvukotesnú zábranu, aby ju nerušil. Videla, ako si spakruky prešiel po čele, aby z neho zotrel pot a keď si zúfalo zaboril hlavu do dlaní, nevedela čo spraviť.
Nebola si istá, či bude lepšie chytiť ho za ruku alebo to radšej nechať tak. Na chvíľu. Napokon sa rozhodla, že bude lepšie kontaktovať ho a v pohodlí postele sa porozprávať o tom, čo sa tu, pre Merlina, zasa deje. Zodvihla pomaly ruku, aby sa dotkla svojho priateľa, ten sa však v zúfalstve zahnal po nočnom stolíku a hodil o stenu ich fotografiu. Aj keď to nemohla počuť, pridobre videla, ako sa rám rozlomil a po miestnosti odlietavali drobné črepiny skla. To ju šokovalo, ba priam až vystrašilo a nevedela, čo jej priateľa natoľko rozrušilo, že sa uchýlil k takémuto správaniu.
Napokon spravila to, čo nerobila často, keďže to priveľmi zaťažuje jej psychiku. Znížila svoje ochrany mysle a uprene sa zapozerala na tmavú postavu, bezradne stojacu pri pootvorenom okne, až bola stiahnutá do víru emócii, ktoré patrili doposiaľ iba jemu. Severusove a aj jej vlastné sa spájali v neznesiteľnej zmesi, snažiacej sa rozdrviť jej vlastný mozog, až mala pocit, že to neznesie. Jej vlastná bezradnosť a obavy sa miesili s mukami, trápením, hnevom a odporom. Nebezpečná kombinácia emócii, ktoré zaútočili na jej myseľ sa po čase mihali v jej mysli v podivnom prúde tmavých, ale popritom žiarivých farieb, odtieňoch červenej, zelenej a modrej, až sa napokon ustálil a bola vtiahnutá, ako tichý pozorovateľ do nočnej mory utrápeného Slizolinčana.

Po prebodnutí jej hrudníka, ju doslova odhodilo naspäť do jej tela a naplo ju na zvracanie. Sťažka dýchala a jej vlastná myseľ kričala o pomoc. Zdvihla bariéry chrániace jej myseľ pred vnímaním emócii každej osoby v jej dosahu a chytila dlaňami svoju tvár. Bude sa musieť porozprávať s Hanrichom ako vnímať emócie a neovracať pri tom objekt svojho pozorovania tesne pred tým, ako sa zrúti kvôli neznesiteľnej bolesti hlavy, ktorá našťastie začala ustupovať. Útrpne pozrela na zmučeného mladého muža a vstala z postele, aby mu pomohla v jeho trápení.
„Severus?“ jemne šepla stojac za jeho chrbtom a opatrne položila svoju dlaň na jeho rameno. Oslovený mladík však nereagoval, čo jej na optimizme nepridalo.
„Povieš mi, čo sa deje?“ spýtala sa, akoby to netušila. Najlepšie bude, ak to zo seba dostane sám. Na druhú stranu by sa nepotešil zisteniu, že sa mu nabúrala do hlavy.
„To nič láska. Som v poriadku.“ Povedal skoro nečujne, avšak polohu svojho tela nezmenil. Nenávidel sa, to vedela pridobre a nemusela na to ani opätovne znížiť ochrany.
„Severus Snape! To rozhodne nie si a teraz sa posadíš so mnou na posteľ a povieš mi, v čom je problém!“ Spustila neoblomne a pozorovala chrbát svojho priateľa. Takto sa zničí. Veľmi dobre si spomínala na svoje nočné mory a nechcela, aby tak dopadol niektorý z jej priateľov. Napokon to nevydržala, chytila ho za ruku a na jej nesmiernu radosť sa Severus nechal dotiahnuť do postele, kde sa pohodlne usadla oproti nemu s vankúšom na svojich stehnách.
„Ja si to nikdy neodpustím.“ Šepol na pokraji psychického zrútenia pozerajúc na tenkú prikrývku pri svojich nohách. Nenávidel sa a to veľmi. Tá nekonečná prázdnota v tmavých očiach ho bude prenasledovať do konca jeho života. Ako to len mohol dopustiť?
„Ja som ti odpustila. Vieš to.“ Povedala zmierlivo a zohla hlavu, aby mu mohla pozrieť do očí. Severus takmer nebadane prikývol. Toho si bol vedomý, keďže sú tu spolu ale...
„Ale nezabudneš. Nikdy nezabudneš.“ Povedal so vzlykom a porazenecky pokrútil hlavou. Pobozká Remusov čumák počas splnu, ak si na to, odkedy sa udobrili, ani jeden krát nespomenula.
„Pravda Severus. Nezabudnem. Napriek tomu na to nespomínam s hnevom a ani s nenávisťou. Akceptovala som to, ako súčasť mojej minulosti. Nie ako niečo, čomu dovolím ovplyvniť svoju budúcnosť.“ Povedala so smutným úsmevom a zovrela ruku svojho priateľa v svojich dlaniach. Jej budúcnosť sa už nesie v inom znamení, ako to bolo v nedávnej minulosti. Nevie, čo ju čaká ale dúfa, že on bude pri nej. Aj keď si sama nie je istá tým, či chce aby to niekto o nej vedel. Nie do chvíle, kým sama nezistí, kam tá cesta vedie.
Severus zovrel svoju priateľku v objatí a nežne pobozkal jemné pery ženy, ktorú miluje. Lily je taká láskavá a vždy myslí v prvom rade na druhých a až potom na seba. Vždy jej za to šomral, ale nateraz si môže povedať, našťastie. Jemne objímajúc svoju priateľku si s ňou opäť ľahol. Privítal veľmi ochotne fakt, že sa mu Lily oddane pritúlila v náručí, hladil jej jemnú tvár a pozoroval tiene prechádzajúce po strope.
„Ak budeš mať aj nabudúce nočnú moru, zobuď ma.“ Povedala mu do ramena a rukou prechádzala po jeho hebkých čiernych vlasoch.
„Sľubujem.“ Šepol s miernym úsmevom.
„Spravil si chybu, to je pravda, ale každý sa občas zmýli.“ Povedala tichým hlasom, ktorý neniesol ani minimálny náznak negatívnych emócii a pritisla svoje pery o jeho hruď.
„Ty chyby nerobíš.“ Pripomenul jej šomrajúc.
„Robím. Ty ich iba nevidíš.“ Priznala mu, na čo sa Severus zachechtol. Ani ona nie je neomylná. Pravdou však ostáva, že pred každým jej rozhodnutím prichádza na jej myseľ otázka, ako to bude vplývať na toho druhého. Ťažko povedať ako by sa zachovala na jeho mieste. Tie slová by však vysloviť nemohla.
„Prečo si to spravil?“ spýtala sa ho po chvíli ticha. Severus sa zamračil. Myslel, že jej veľmi jasne vysvetlil svoje dôvody a keďže to pochopila, mu odpustila. Iba ak by práve nemyslela na niečo úplne iné.
„Čo presne?“ spýtal sa šeptom a pohladil jej jemné vlasy.
„Prízrak.“ Priznala s jemným povzdychom. Priveľa ľudí pozná jej skrytý strach, aj keď si pravdepodobne neuvedomujú, čo je jej najväčšou slabosťou. Severus sa zhlboka nadýchol. Nevedel ako jej to vysvetliť. Teda tak, aby to aj pochopila.
„Láska, ja som vedel, že som ťa zradil. Vedel som, že tvoje srdce a aj duša ostali zranené.“ Začal rozprávať a Lily sa pohrávala s prameňom jeho vlasov.
„V to leto, pred nástupom do Rokfortu sme sa rozprávali o našom svete a ja som ti vravel o Dementoroch. Pamätáš?“ spýtal sa jej a Lily prikývla hlavou, trúc líce o jeho hruď. Na to sa nedá zabudnúť, ako v hneve nevedomky vypustil zo seba mágiu a Tuni padol na plece konár.
„Od vtedy si sa ich obávala a priznala si to aj tento rok, keď si sa chcela učiť patronusa.“ Rozprával ďalej a Lily opäť nepatrne prikývla.
„Ja .. myslel som, že zoberie na seba podobu dementra a ja tak uvidím, či sa tvoja duša nezmenila. Láska, tvoje oči boli hrozivé. Doteraz mám triašku, keď na to pomyslím.“ Vysvetľoval svoj dôvod. Keby vedel, čo všetko ťaží jej myseľ nebol by to spravil. Aj keď po tých nočných morách si toho mal byť vedomí. Spravil druhú chybu. Dve fatálne chyby v priebehu pár dní. A boli to posledné chyby. Lily si to nezaslúži.
„A čo si zistil?“ spýtala sa ho šeptom. Rada by vedela, ako si vysvetlil zmenu jej patronusa. Kto vie, či je stále temný alebo sa opäť zmenil na zafírového?
„Pravdu?“ spýtal sa jej s úškrnom, ktorý nemohla vidieť.
„Samozrejme.“ Odpovedala s pobavením v hlase.
„Prvé čo mi napadlo bolo, že si anjel s dušou démona.“ Zachechtol sa a Lily vyliezli oči z jamiek.
„A ty mi prezraď, ako si vedela, že spadne trám zo začarovaného stropu.“ Vyzval ju s neskrývanou zvedavosťou. Trámy a v podstate všetko na strope, nie je vo Veľkej sieni možné vidieť.
„Zlé tušenie?“ zatiahla do otázky. Nejako sa jej nezdalo byť vhodné spomínať jej zblíženie s Anjelom smrti. Nateraz sa teší, že onú ženu od vtedy nevidela. Severus po týchto slovách pobozkal temeno hlavy svojej priateľky a zosilnil objatie.
„Nemali Blackwellovci vo svojej línii nejakú jasnovidku?“ spýtal sa a v hlase mu hralo pobavenie. Iba upíku a vlkolaka, čo však nahlas neprizná ani pod vplyvom veritaséra.
„To vôbec netuším. Keď sa vrátime budem si musieť naštudovať zložky a spraviť prehliadku svojich nehnuteľností.“ Povzdychla si. Aj keď je zvedavá, nechce sa jej to absolvovať. Nejako tuší, že to nebude ako exkurzia a prinesie to so sebou mnoho starostí.
„Ak budeš chcieť, pôjdem s tebou.“ Šepol jej nežne.
„Radšej nie. Teda až do chvíle, kým si nebudem istá, ako sú vystavané ochrany.“ Dodala narýchlo, aby si nemyslel, že by ho brala ako záťaž alebo by jej, nedajmerlin, vadil, či zavadzal.
„To chápem.“ Odpovedal úprimne. Kto vie, aké ochrany uvrhol na dom starý rod? Lily je ich krvi avšak on nie. Jeho Slizolinsky radar bil pri tejto predstave na poplach.
Ešte chvíľu spolu ticho ležali až napokon upadli do hlbokého spánku.

Na druhý deň sa Lily zobudila, keď slnko bolo veľmi vysoko a cez privreté viečka jej nemilosrdne zasvietilo do očí. Ticho zakňučala a pretrela si rukami tvár. Periférne zachytila, že Severus už vstal, keďže vedľa nej neleží a dokonca aj ich fotografia je opravená a postavená na svojom mieste.
Pomaly vstala a zamierila do kúpeľne, kde si dopriala dlhú vlažnú sprchu.
Už preoblečená zišla dole, kde našla všetkých v obývacej izbe zabratých do veselej debaty. Spokojne sa usadla k nim a s úsmevom priala hrnček kávy, ktorý sa pre ňou zjavil po tom, čo Regulus privolal domáceho škriatka.
Mimovoľne počas upíjania pozrela na hodiny a nevedela zabrániť prevráteniu očí, keď zistila, že už boli skoro štyri hodiny poobede. Myslela si, že by mohlo byť tak desať, maximálne pred obedom, ale toto je jej osobný rekord. Takže, nie len ona, ale po novom aj jej biorytmus sa načisto zbláznil.
„Severus ti dal v noci očividne zabrať, keď si nás poctila svojou spoločnosťou až teraz.“ Zatiahol s úškrnom Regulus, čím spustil chichot u prísediacich a Jane stúpla do líc červeň. Lily to síce nedala najavo, ale vnútorne ju to pobúrilo. Ani si nestihla všimnúť kedy a hlavne ako a hrudník vyškereného Slizolinčana prebodával Severusov prútik, ktorý sa tváril vražedne. To, že Remus vyskočil na rovné nohy tomu tiež nepomohlo a Lily v duchu zakňučala.
„Skús to zopakovať kamarát.“ Zasyčal mu Severus ticho do tváre hlasom akoby zo samotného pekla a oči jeho priateľa sa zúžili strachom. Skupinka sedela ticho a Lily mala pocit, že radšej ani nedýchali, aby nevyvolali u zúriaceho Severusa ešte väčší hnev. Jane pre istotu stratila farbu v tvári úplne.
„Len pokojne Severus.“ Povedal mu flegmaticky Regulus.
„Neopováž sa ešte raz takto vyjadrovať o mojej priateľke.“ Zasyčal a zložil prútik. Do očí sa mu ale pozerať neprestal.
„Severus, nechaj to tak.“ Zamiešala sa do toho Lily pokojným hlasom. Ako chcú spolu v budúcnosti bojovať, keď už teraz sa hádajú? V boji si musia bezpodmienečne dôverovať, inak je to celé na ..., no na nič.
„Keďže sa Jane tvári dostatočne oddýchnutá môžeme spoľahlivo odhadnúť, aký podal výkon on sám.“ Uškrnula sa pobavene Lily pozerajúc s nadvihnutým obočím do tváre impertinentného hada a Regulus jej podvedome zložil poklonu. Teraz mu dala a to ešte k tomu v duchu Slizolinskeho šarmu. Mužská časť obyvateľov domu sa začala smiať, ba aj Jane si zakryla pery dlaňou, aby zamaskovala vlastný chichot.
„Severus, nechcel som. Ospravedlňujem sa.“ Povedal Regulus a znel úprimne. Severus teraz už pobavene prikývol a sadol si vedľa Lily, ktorú chytil za ruku. Regulus hneď však nezaujal svoje pôvodné miesto, ale pristúpil priamo pred práve zobudenú Chrabromilčanku.
„Lily, aj teba prosím o ospravedlnenie. Tuším som to prešvihol.“ Uškrnul sa a pošúchal si temeno hlavy.
„To je v poriadku kamarát. Ale radšej už Severusa neprovokuj.“ Varovala ho so zdvihnutým prstom a iskričkami v očiach.

Potom, čo sa presunuli do jedálne sa začali znova rozprávať o neutrálnych témach, avšak Lily ostala sedieť ticho. Slová Regulusa sa jej dotkli viac, ako si bola ochotná priznať. Po čase sa napätie samovoľne vytratilo a bláznivá skupinka mladých ľudí vtiahla stíchnutú Chrabromilčanku do neviazaných rozhovorov, ktorých témy boli častým spúšťačom nezadržateľných záchvatov smiechu.
„Lily. Takže sa môžeme spoľahnúť, že nás niečo málo naučíš?“ spýtal sa jej Mark so zmesou nadšenia a prosby v hlase.
„Pokúsim sa.“ Odpovedala mu s hravým úsmevom.
„My sme sa s chalanmi dohodli, že ťa s Jane tiež niečo naučíme.“ Mrkol na ňu Severus a Lily na neho pozrela v neskrývanou zvedavosťou v očiach.
„Čo také?“ spýtala sa nedočkavo.
„Uvidíš.“ Zachechtal sa Hanrich a tváril sa rovnako nedočkavo, ako aj ona.
„Tak poďme.“ Vyzvala ich narýchlo. Jej zvedavosť nadobudla nevídané rozmery a horela nedočkavosťou. Na jej nesmiernu radosť to chalani zbytočne nenaťahovali a postavili sa.
„Nevieš, čo sa práve chystá?“ spýtala sa Lily šeptom svojej kamarátky, ktorá bola v ich spoločnosti skôr ako ona a teda dúfala, že niečo započula.
„Vôbec netuším. Tiež som zvedavá.“ Priznala jej so smiechom v hlase.

Skupina priateľov nasledovala majiteľa domu do obývacej izby, až zastali pred krbom. Regulus sa na dievčatá uškrnul spôsobom, pri ktorom mala Lily pocit, že ich bude učiť stredoveké metódy mučenia zajatcov. Mladý čarodejník položil svoju ruku z pravej strany krbovej rímsy, aby odhalil priechod, ktorý sa nachádza vpravo od krbu. Keď dievčatá videli ako sa stena za mladším Slizolinčanom začala odsúvať a formovať, podobne ako tá do Šikmej, neskrývali svoje prekvapenie a v tesnom závese svojich kamarátov vstúpili dnu a zvedavo sa rozhliadali po magicky mnohonásobne zväčšenej miestnosti. Ako jediná nemala žiadne okno, ale nechýbalo jej dostatočné množstvo svietidiel. Celú dĺžku náprotivnej steny tvorili zrkadlá a Lily bola nateraz už extrémne zvedavá, čo tu robia, respektíve robiť budú. Nejako nedúfala, že idú nacvičovať niektoré z baletných predstavení, napriek mnohým zrkadlám na stene.
„Ráčte si vybrať ctené dámy.“ Uškrnul sa Regulus a zoširoka pokynul rukou k stene na ľavo od priechodu. Lily sa zvedavo otočila smerom, ktorý im ukázal a vytreštila oči. Tváriac sa nechápavo, pomaly kráčala k miestu, kde sa už rozostavili chlapci, aby si prezrela obsah predmetov na stole a aj stene nad ním.
Na stole, respektíve na bielom obruse na ňom, boli položené dýky rôznych tvarov a dĺžok. Zato na stene viseli rôzne druhy mečov hneď v niekoľkých kusoch, z každého druhu.
„Takže dámy naše milované.“ Začal rozprávať učiteľským tónom Severus s pobaveným úškrnom a Jane si bola istá, že ak by sa niekedy stal členom akéhokoľvek pedagogického zboru, nepatril by práve k tým obľúbeným.
„Tu môžete vidieť klasické európske meče.“ Ukázal na meče visiace na stene úplne ľavo.
„Rapier, Claymore a tento krátky je Kalzbalger.“ Rozprával priateľským hlasom ukazujúc im meče a dievčatá si zaujato prezerali zbrane po ich ľavej strane.
„A tu sú už trochu iné meče.“ Poukázal zaujato na pravú stranu a dievčatá sa obzreli ponúknutým smerom.
„Katana, Momorigatana, nazývaný tiež Wakizaši a Čisagatana, ktorý vám odporúčam, keďže je ľahký a má kratšiu čepeľ.“ Povedal a s úškrnom pozrel na vyvalené dievčatá.
„Na stole sú aj dýky, ak by ste si ich chceli vyskúšať.“ Uškrnul sa Hanrich a pohrával sa s jednou z nich vo svojej ruke. Dievčatá zvedavo podišli k stolu a samozrejme, že museli ochytať všetko v ich dosahu, čo vyvolalo zborové prevrátenie očí u opačného pohlavia. Niektoré dýky mali čepeľ dlhú štyridsať centimetrov, iné iba niečo okolo dvadsať a Lily by rada vedela, čo všetko sa s nimi dá robiť. Samozrejme okrem toho, zabodnúť ich do niekoho a spôsobiť mu zranenie, ktoré sa dalo ľahko kvalifikovať ako smrteľné.
„Ty zvykneš používať ktorý?“ spýtal sa zvedavo Mark Severusa, obzerajúci si Rapier.
„Ten, ktorý tu nie je.“ Pozrel nahnevane na Regulusa, ktorý sa ani nesnažil zakryť pobavený úsmev. Dievčatá pozreli na Severusa s tichou otázkou v očiach.
„Tači, ale teraz použijem Wakizaši.“ Povzdychol si a siahol po meči na stene.
„Ty si niečo kompenzuješ?“ spýtal sa posmešne Hanrich Marka, ktorý fascinovane hľadel na najväčší meč v miestnosti.
„Každý podľa svojich rozmerov a schopností.“ Uškrnul sa Regulus na Bifľomorčana hrajúceho sa, podľa všeobecnej mienky, s dievčenskou zbraňou a to konkrétne s dýkou, s krátkou čepeľou. Dievčatá pozerali na chlapcov, ktorí si už vybrali svoje zbrane, teda až na Remusa a začudovane pozreli jedna druhej do tváre.
„A ty?“ spýtala sa ho povzbudzujúco Jane.
„Ja som polovičný a môj rod ani nie je starý.“ Povedal zmierlivo dievčatám a podišiel k stene.
„Avšak aspoň základy ako také mám.“ Uškrnul sa a vzal do ruky Kalzbalger, ktorý zvolil napokon aj Mark. Dievčatá obdivne pozerali na chlapcov, ktorí zo seba zhadzovali oblečenie, ktoré mali navyše, až ostali stáť pri zrkadlách iba v nohaviciach a tričkách. Teda až na Slizolinčanov, ktorí úplne opomenuli vrchnú časť odevu.
„Poďte sem.“ Privolal dievčatá Regulus a pobádal ich rukou.
„Nikdy nesmiete chytiť do ruky meč a nevrhnúť na jeho čepeľ ochranné kúzlo až do doby, kedy to neuznáme za bezpečné.“ Rozprával prísne mladý Slizolinčan a Lily s ním absolútne súhlasila.
„Takže kúzlo je Mortificat a o jeho účinnosti sa veľmi ľahko presvedčíte.“ Vysvetľoval im zabezpečenie zbrane a namieril svoj prútik na čepeľ svojho meča. Po tom, čo vyslovil zaklínadlo obalilo na chvíľu kovovú časť meča modré svetlo, ktoré po malej chvíli zhaslo.
„Chyťte čepeľ.“ Pobádal dievčatá a Lily bola prekvapená účinnosťou onoho kúzla. Meč by bez problémov podala aj malému dieťaťu, keďže takto tupý nástroj ešte v ruke nedržala a to pravidelne používa príborový nôž.
To, ale nebolo všetko čo pozorovala veľmi dôkladne. Hrudník mladšieho Slizolinčana nie len, že pokrývali celkom slušne formované svaly, ale taktiež aj nejedna jazva, hlavne v oblasti ramien. Regulus si všimol jej pohľad a zoširoka sa uškrnul.
„Jazvy si mnohí nechávajú. Je to akýsi symbol bojovníka.“ Vysvetlil s pobavením v hlase zvedavým dievčatám a oči Jane začali skúmať telo druhého Slizolinčana.
„Ja si ich nenechávam. Iba tie výnimočné.“ Uškrnul sa a zodvihol ľavú ruku aby odhalil dlhú sečnú ranu na svojom boku. Lily na neho vyvalila oči a pokrútila nad svojou nevšímavosťou hlavou. Síce na jej obhajobu, neskúmala dopodrobna telo svojho priateľa a on ho ani priveľmi neukazuje.
„Tomu hovoríš jazva?“ uškrnul sa posmešne Remus.
„Máš lepšiu?“ spýtal sa prekvapene Hanrich, tipujúc, že jeho kamarát sa nezapájal aktívne do krvavých športov, ako ich zvykli volať. Remus si odfrkol a zhodil zo seba tričko.

„Pre Salezara!“ Vyletelo zo Severusových úst, spoločne s inými zvolaniami od zvyšku prizerajúcich sa mladých ľudí a Remusove pery sa roztiahli do pobaveného úsmevu. Na jeho boku bola ohromná jazva po pohryznutí, ktorá začínala v oblasti jeho slabín a končila až pod prsným svalstvom. To, že aj jedinec s poruchou videnia by mohol bezpečne odpočítať počet zubov vlkolaka, ktorý je autorom tejto jazvy, bolo šokujúce. Nesmierne prekvapivé bolo aj poznanie, že je niečo také možné aj prežil. Chrabromilčan sa otočil chrbtom ku skupinke, aby im ukázal aj svoj chrbát, ktorý na tom nebol o nič lepšie. Lily podišla bližšie k svojmu spolužiakovi a prezrela si štyri celkom iné jazvy.
„Tieto sú od...?“ spýtala sa a priložila svoju ruku na jeho kožu.
„Od jeho pazúrov.“ Odpovedal na nedokončenú otázku.
„Škrabance sú už mojou prácou počas premeny.“ Poukázal na mnohé tenké jazvy zdobiace jeho ruky a oblasť hrude.

„Keď už ste skončili s prehliadkami mužského tela, prejdime radšej k tomu podstatnému.“ Odkašľal si Severus dúfajúc, že Lily odtrhne oči od iného muža.
„Och, správne.“ Povedala Jane a odvrátila svoj pohľad naspäť k Slizolinčanom.
„Hanrich polož to špáradlo na zuby a ráč si vziať nejaký meč. Výber je postačujúci.“ Uškrnul sa Regulus na Bifľomorčana, ktorý na počudovanie vzal do oboch rúk dve najdlhšie dýky ležiace na stole, ktoré mali rukoväť s výbežkami otočenými smerom k čepeli a nie rovné ako to mohli vidieť na mnohých iných zbraniach. Severus prevrátil nad týmto výberom očami, ale nekomentoval to. Radšej.
„Takže dámy, ako ste si určite stihli všimnúť, meče sa držia v ľavej ruke. Aj keď vy a Remus, ako začiatočník, ich zatiaľ budete držať v pravej.“ Povedal Regulus dievčatám.
„Prečo?“ spýtala sa Lily s nadvihnutým obočím. Prečo držať zbrane v submisívnej ruke? Nedávalo to priveľký význam.
„Pretože sme čarodejníci, nie muklovia. V dominantnej ruke sa drží prútik.“ Vysvetlil jej zmierlivo Mark a Lily prikývla na znak porozumenia.
„Ja by som si to rada najskôr pozrela.“ Povedala zvedavo Jane, ktorá ešte nemala tú česť, rovnako ako aj Lily, vidieť zápas s mečmi. Severus sa uškrnul na Hanricha s podradnými zbraňami, ktoré Slizolinčania volali ženskými a vystrel svoj meč jeho smerom.
„Bude mi potešením.“ Uklonil jemne hlavou Bifľomorčan a okolostojaci spolužiaci ustúpili do úzadia od dvojice bojovníkov, aby im dopriali čo možno najviac priestoru. Severus sa prispôsobil svojmu protivníkovi, ktorý držal v rukách dve zbrane, položil svoj prútik na stôl a chytil krátky meč do pravej ruky. Hanrich roztiahol paže a zosilnil svoj stisk okolo rukovätí dýk vo svojich ruká a Severus vystrel svoj meč smerom k hrudi svojho protivníka.
Na prekvapenie dievčat ich Regulus okríkol očividne niektorým z bojových pokrikov a Severus švihol svojim mečom smerom ku pravému ramenu Bifľomorčana. Jane neovládla svoje emócie a nahlas zhíkla, keď sa Severusova čepeľ stretla s prekríženými dýkami jej fakultného rovesníka. Hanrichove oči zažiarili pobavením, keďže si uvedomil fatálnu chybu Slizolinčana. Pootočil mierne pravú dýku a zasekol čepeľ jeho meča medzi ostrie svojej dýky a výbežkom na jej rukoväti. Následne stačilo už len pootočiť dýkou a trhnutím zápästia ostal jeho protivník bez zbrane. Týmto ale Bifľomorčan neprestal a zahnal sa druhou rukou. Na nekonečne prekvapenie prizerajúcich sa spolužiakov zápas skončil po dvoch minútach tým, že Severus ostal nie len odzbrojený, ale aj s dýkou priloženou ku krčnej tepne.
„Wow.“ Vypadlo z prekvapeného Regulusa a zatlieskal uznanlivo Hanrichovi. Chlapci si podali ruky a Bifľomorčan mrkol, so širokým úsmevom na perách, smerom k dievčatám.
„A vraj ženské zbrane.“ Zasmial sa pozerajúc na Regulusa a posmešne si odfrkol.
„Nepoužívaš meč?“ spýtala sa ho prekvapene Jane.
„Iba ak musím. Mojou vášňou sú dýky.“ Povedal priateľsky Hanrich a položil zmierlivo svoju ruku na rameno svojej spolužiačky.
„Takže, teraz vám, dámy naše najkrajšie ukážeme, ako bojujú chlapi.“ Predniesol s úškrnom, ktorý venoval Bifľomorčanovi Regulus a pozrel na Marka, ktorý prikývol hlavou. Lily fascinovane hľadela na meče a prútiky v rukách svojich kamarátov a nevedela, ktorému držal palce. Na jej nesmiernu zlosť sa prútik opäť dotkol čepele meča Slizolinčana, čím zrušil ochranné kúzlo i keď na jej úľavu použili nejaké iné, ktoré im však neukázal.
„Toto kúzlo chráni čiastočne. Neodsekneš nikomu ruku, ale krvácať bude celkom slušne.“ Šepol im Severus, keď si uvedomil nechápavé pohľady mladých dievčat. Čepele mečov opäť smerovali na hrudníky bojovníkov a zápas začal v okamihu, keď Severus vypustil z hrdla už známy pokrik. Mark spravil prvý výpad, ktorý Regulus veľmi obratne zablokoval štítom a útok mu opätoval. Lily už teraz vedela pochopiť skutočnosť, prečo majú mnohí problém so štítmi. Zvyk je železná košeľa a ak doteraz blokovali útok vedený z hora, je ťažké prepnúť svoje podvedomie na štíty pred sebou. Na tom bude musieť s nimi zapracovať. Ticho zasyčala pri pohľade na deltový sval Marka, ktorý zdobila krvácajúca rana. Na jej úľavu nie hlboká, avšak dostatočná na to, aby prepúšťala nemalé množstvo krvi. Mark bol na takéto zranenia očividne zvyknutý, keďže si túto skutočnosť nevšímal a pokračoval v boji. Jane teraz už úplne pochopila pojem Krvavé športy. Pohľad na krvou pokrytú ruku jej neprinášal potešenie a jej tvár nabrala nezdravý odtieň sivozelenej. Po vyše pol hodine zápas skončil odzbrojením Marka a teda víťazstvom vyčerpaného Regulusa.
„Si skutočne dobrý Mark.“ Pochválil jeho výkon zadychčaný Regulus, opierajúc sa v miernom predklone o rukoväť meča v čase, keď si teraz už sediaci Bystrohlavčan do uteráka utieral spotené čelo. Severus vzal do ruky prútik, prisadol s k nemu a za mrmlania akéhosi kúzla prechádzal po rane svojho priateľa, ktorá sa pod jeho vplyvom zacelila.
„Jazva?“ spýtal sa Severus aj keď celkom zbytočne. Jeho telo bolo čisté a vzhľadom na jeho nemalé skúsenosti si ich zaručene nenecháva. Mark v odpoveď iba pokrútil hlavou, na čo Regulus opustil miestnosť a o malú chvíľu sa vrátil s akýmsi krémom, ktorý podal staršiemu Slizolinčanovi.
„Vďaka.“ Povedal úprimne Bystrohlavčan svojim priateľom.
„Nie je za čo.“ Odpovedal mu Severus obzerajúc si jeho zranenie, aby sa uistil, že ho má riadne ošetrené a začal mu na rameno nanášať tenkú vrstvu bledomodrého krému.

„Si fakt dobrý. Prečo nechodíš s nami na turnaje?“ spýtal sa ho Hanrich so zdvihnutým obočím.
„Turnaje?“ spýtala sa nechápavo Jane, nedajúc tak Bystrohlavčanovi možnosť odpovedať a Lily prejavila rovnaký stupeň zvedavosti.
„V škole sa konajú viackrát do roka turnaje. Vy ste o tom nevedeli?“ spýtal sa ich Remus prekvapene. Nikto o nich verejne nerozpráva, aj keď o nich vedia skoro všetci študenti a zaručene aj pedagogický zbor.
„Nie.“ Povedali zborovo prekvapené dievčatá.
„Možno by vás zaujímalo, že môj ctený brat je jedným z najťažších súperov.“ Uškrnul sa Regulus na čudujúce sa dievčatá.
„Sirius sa ich zúčastňuje?“ vypadlo vyjavene z Lily a na malý okamih sa jej zatočila hlava.
„Zaiste, aj s Potterom. Z Chrabromilu sa zúčastňujú pravidelne asi ôsmi chalani a dve dievčatá.“ Povedal začudovane Severus. Naozaj netušil, že o tom jeho dievča nevie. Nikdy neveril tomu, že v udržiavaní jazyku za zubami sú Chrabromilčania spoľahliví, ale očividne, ak je to pre nich dôležité, vedia udržať tajomstvo. Remus je toho dobrým príkladom. Alebo je to len výsada týchto konkrétnych Chrabromilčanov? Tak či onak, predpokladal, že Lily pri všetkej svojej inteligencii a všímavosti prišla na to, za čo tí dvaja kreténi dostávajú tresty. Bolo by smiešne sa domnievať, že sa chodia prechádzať za mesiačka po chodbách hradu. Aký by to malo vlastne význam?
„Bystrohlav je zastúpený celkom početne, rovnako ako Slizolin.“ Dodal Mark stále sediaci na stoličke v rohu a ledabolo mykol plecom.
„Bifľomor reprezentuje Hanrich a ešte dvaja jeho starší spolužiaci.“ Povedal Severus prekvapeným dievčatám.
„Takže na škole sa niekoľkokrát do roka schádzajú študenti, aby sa oháňali mečmi a profesori to ticho akceptujú?“ spýtala sa prekvapene Jane a Lily iba krútila hlavou. Aj tak by im v tom nezabránili a nechať po škole neurčité, zato početné, množstvo študentov by bolo na dve veci, ktoré ani nie je potrebné bližšie špecifikovať.
„Privierajú oči. Asi takto chcú podporiť medzifakultnú súdržnosť.“ Uškrnul sa Remus na Bifľomorčanku.
„Takže dievčatá. Ocitnúť sa bez prútika je to najhoršie čo sa môže čarodejníkovi v boji stať. Avšak vždy môžete svojho protivníka niečím prekvapiť. Preto sme sa rozhodli zasvätiť vás do tohto športu.“ Povedal zmierlivo Hanrich a mierne sa usmial.
„Tak si teda poďte vybrať meč, nech sa do toho môžeme pustiť.“ Tleskol rukami Regulus a spolu s Jane vykročil ku stene. Lily však ostala stáť a nezdalo sa, že by mala v pláne pripojiť sa k svojej kamarátke a vybrať si jednu z mnohých zbraní.
„Lily. Ja viem, čo si o Krvavých športoch myslíš.“ Začal jej rozprávať zmierlivo Remus a Lily na neho pozrela mierne zamračene.
„Nikto z vás nechce spraviť nemilosrdných bojovníkov, ale naopak. Chceme vás naučiť zbraň držať a vedieť sa s ňou brániť.“ Rozprával chlácholivo jej spolužiak a snažil sa ju presvedčiť o dôležitosti toho, čo ich chcú naučiť. Severus si všimol tichú debatu medzi Chrabromilčanmi a opustil Hanricha s Markom, s ktorými sa doposiaľ rozprával.
„Ja proti Krvavým športom nič nemám, ale ja meč do ruky nechytím.“ Počul rozprávať svoju priateľku a sťažka si povzdychol.
„Lily ja viem, že je to proti tvojmu presvedčeniu, ale ak ti to aspoň jeden krát pomôže, má to zmysel.“ Prihovoril sa jej Severus snažiac sa presvedčiť tvrdohlavú Chrabromilčanku, aby porušila jednu zo svojich zásad, mierne si uvedomujúc, že je to asi nemožné.
„Takže tu ide o to, aby som sa naučila tú vec držať a obrániť sa proti útoku. Áno?“ uisťovala sa, na čo jej obaja mladí muži pritakali.
„Tak teda dobre.“ Povolila s povzdychom a vykročila spolu s veselo sa tváriacimi čarodejníkmi ku stene so zbraňami.
Nakoniec obe dievčatá držali v rukách ľahké meče s krátkymi čepeľami, ktorých názov Lily nevedela správne vysloviť a nechali svojich kamarátov, aby ich postavili pred zrkadlá.

Bolo to celkom zaujímavé popoludnie a Lily usúdila, že aj veľmi poučné. Spolu s Jane sa aspoň naučili, ako sa nie neobratné meče držia a po pár dňoch by ich radi naučili, ako s nimi obranne narábať, pričom slovo obranne prízvukovali Lily asi desaťkrát.
Vyhladovaní, sa po dvoch hodinách vybrali osprchovať a navečerať. Napokon sa najedení do prasknutia rozvalili v obývačke s pohárom vína v rukách a červenovlasá Chrabromilčanka si pohodlne zložila nohy vedľa seba.
„Išlo vám to veľmi dobre a aj tebe Remus.“ Pochválil dievčatá a vlkolaka Hanrich.
„Musím priznať, že som neveril, že ťa presvedčia, aby si chytila do ruky meč.“ Uškrnul sa na svoju spolužiačku mladý Chrabromilčan a Lily na neho pozrela s nadvihnutým obočím.
„Oni nemali tú česť počuť tvoj prejav v Chrabromilskej klubovni, aj keď sa čo to po škole roznieslo.“ Dodal pobavene, na čo Lily zmierlivo prikývla na znak pochopenia. Vtedy sa naozaj nezdržala a povedala tým slepiciam od srdca, čo si o ich pochechtávaní myslí a mimovoľne vypustila do povedomia informáciu, že neuznáva tento druh zábavy, ktorý nazývajú športom.
„Keď mňa to ich chichotanie privádzalo do stavu nepríčetnosti.“ Priznala s povzdychom a unavene si oprela hlavu o operadlo gauča.
„A nie si jediná, komu to liezlo na nervy.“ Uškrnul sa Remus na svoju spolužiačku. Všetci zástupcovia opačného pohlavia toho mali už plné zuby, avšak hádať sa s levicami je hotové peklo a aj tak by to nemalo požadovaný efekt. Keby si Lily uvedomovala nakoľko stúpla v očiach Chrabromilčanov, možno by tomu ani neverila.
„Zajtra doobeda, by sme mohli popracovať aj na boji s prútikom.“ Povedal Severus popíjajúc rubínový mok.
„Už vieš, čo nás budeš učiť?“ spýtala sa nadšene Jane sediac v kresle v tureckom sebe s malým vankúšom na svojich nohách.
„Štíty a zameriame sa aj na presnosť. Ak sa neviete ubrániť, nemôžete ani útočiť. A keď už máte možnosť niekoho zasiahnuť, nesmiete ho minúť. Druhú šancu už možno mať nebudete.“ Uškrnula sa Chrabromilčanka na Regulusa, ktorý má práve so štítmi najväčší problém.
„To bude fajn.“ Povedal Mark a plne s ňou súhlasil. Nie je možné obísť z boja ako víťaz, ak nezvládne vlastnú ochranu a protivníka netrafí.
„Prečo si nikto z vás nezvolil katanu?“ spýtala sa energicky Lily so zdvihnutým obočím. Aj keď si nepamätá názvy mečov, ktoré videla pred malou chvíľou, aspoň tento jej niečo málo hovoril.
„Bojovať s katanou je nesmierne ťažké.“ Odpovedal pokojne Mark a keď videl pohľady jeho kamarátok si povzdychol.
„Ostrie má iba na ľavej strane a uvedomovať si počas boja, kde sa nachádza je priam nadľudský výkon.“ Dodal.
„Ak uvidíte niekoho s katanou v ruke, utečte.“ Odporučil im Hanrich a Severus mu udelil bod k dobru.
„Lily ja som taktiež Chrabromilčan, ale v takomto prípade by som sa o boj a ani ochranu nepokúšal.“ Prihovoril sa k svojej kamarátke lycantrop, vediac čo pre Chrabromilčana znamená, utiecť z boja.
„Katanu vedia používať iba chladnokrvné beštie?“ spýtala sa ironicky Lily svojho spolužiaka.
„Nie. Proti katane sa nedá brániť, ak ju vieš dokonale používať. Keď presekne čepeľ tvojho meča je neskoro na to, odmiestniť sa.“ Zamiešal sa do toho Regulus.
„Katana presekne kov?“ spýtala sa vyjavene Jane.
„Ak ju vieš správne používať, tak aj tenší strom.“ Odpovedal s úškrnom Mark. Lily táto informácia nepotešila, avšak bola rada, že to vie. Je Chrabromilčanka, ale samovrahom nie je. Nebude vyhľadávať spoločnosť niekoho s týmto mečom v ruke a to hlavne v prípade, ak nepatrí medzi jej blízkych.
„Aj keď je pravda, že by som si takýto netradičný spôsob rúbania dreva pozrela, vás zaiste poteší, ak vám sľúbim, že si vaše odporúčanie beriem k srdcu.“ Uškrnula sa Lily hľadiac na Severusa, ktorý sa zatváril neveriaco. Áno, zoberie si k srdcu, čo ale neznamená, že sa bude snažiť byť neviditeľná. Jediné, čo tým povedala je, že si bude vedomá jeho schopností. Och drahý Merlin, ešteže do učenia sa boja s katanou sa málo kto púšťa, keďže je to na dlhé roky driny.

„Ľudia bolo mi dnes cťou, ale ja si pôjdem ľahnúť.“ Povedal unavene Severus a položil prázdny pohár na stôl. Skutočne toho mal na dnes už dosť a nespal práve dobre. Opäť.
„Ja sa pôjdem na chvíľu vyvetrať a pôjdem tiež.“ Povedala Lily, vstala a po krátkom bozku vyšla na pozemky nadýchať sa čerstvého vzduchu. Remus po čase vstal a vybral sa von tiež. Chcel využiť situáciu a porozprávať sa s ňou, keďže sám si nevedel usporiadať ten nekonečný chaos vo svojej hlave a upokojiť rozbúrenú myseľ.
Keď ju videl stáť v záhrade a hľadieť kamsi do diaľky spokojne pridal do kroku, keď sa zrazu okolo jeho kamarátky začala formovať biela žiara a po jej rozplynutí ostalo iba prázdne miesto. Prekvapený Chrabromilčan ostal civieť na priestor, kde pre malou chvíľou stála Lily a nevedel čo robiť.

Je pravda, že nevedel čo sa stalo, ale taktiež ju nikto násilím neodvliekol. Takže odišla sama na miesto, ktoré nateraz patrí iba jej.
Chcela odísť a nechcela povedať kam, čo sa mu nepáči. Ďalšia možnosť je, že si odchod zmyslela práve teraz a nepokladala za dôležité informovať ich o svojom pohybe. Pokiaľ sa rozhodla ísť, nech už je to kdekoľvek, iba na pár minút, ani sa jej nečuduje.
Ďalší nemenej dôležitý bod je ten, že sa odmiestnila spôsobom, ktorý nepoznal a to vo vnútri ochrán rodu temných čarodejníkov. Opäť sa mu vrátili slová vlkolaka a na jeho perách sa roztiahol smutný úsmev. Matka. Je to ona, tým si môže byť nateraz istý.
Ale čo to pre neho vôbec znamená? A čo to znamená pre ňu? Vie o tom ona sama? On sám nevie, kto ona Matka je. Jamesova mama miluje legendy rovnako, ako aj Lily. To bol jeden z dôvodov, prečo pôjde navštíviť svojich priateľov. Musí zistiť na čom je. Či už on alebo v neposlednom rade ona.
Stará sa o neho a na Rokforte je jej prítomnosť požehnaním. Jej blízkosť a objatia sú nekonečným blahom, ako pre neho, tak aj pre neželanú bytosť v jeho vnútri. Je toto podstata onej Matky? Prinášať pokoj na duši vlkolakov? To preto vyhľadáva jeho prítomnosť a je mu taká oddaná? Je oddaná a starostlivá k nemu ako k mužovi alebo k jeho chlpatej polovičke?
Och, Merlin. Koho vôbec z nich dvoch miluje? A prečo má zrazu toľko pochybností? Zapríčinil to snáď ten sen a následne jeho otec? Nikto mu nepovie pravdu a on je stratený. Stratený v polopravdách, stratený v nevedomosti, stratený v pochybnostiach.
Nemôže však vyletieť na svoju kamarátku a šplechnúť jej do tváre otázku, či je Matka. Ak to vie a doteraz mu o tom nepovedala, má na to nejaký dôvod. Ak to nevie, spôsobil by jej pád kameňa do žalúdka veľkosti jedného zo stavby Stonehenge. Ako ju pozná, začala by po tom pátrať a v konečnom dôsledku by sa mohla ocitnúť v nebezpečenstve. Má toho už beztak dosť a ďalšiu záťaž jej nechce pridávať. Ostáva mu iba ticho pozorovať a pátrať sám.

Remus sa temne uškrnul, keď si uvedomil nakoľko Slizolinsky je jeho plán. Spoločnosť tých dvoch bláznov má na neho vplyv. Nateraz však pozitívny.
Takže čo má a môže spraviť? Rozhodne sa s ňou musí porozprávať o svojich snoch a snáď nájde povzbudenie a radu u svojej kamarátky. Tak, ako vždy. Otcovo Obliviate stráca na sile, čo ale neznamená, že jeho spomienky sú menej chaotické. Bol malý chlapec a je pochopiteľné, že na mnohé veci zabudol prirodzene. Potrebuje zistiť pravdu. Jeho otec v tom nebol tak nevinne, ako sa ho snažil presvedčiť. Alebo samého seba? Kde vlastne leží pravda? Ako ju nájsť? Je to už dvanásť rokov a pochybuje o tom, že by bol otec Jane ochotný povedať, čo sa stalo.
Teraz by sa mohol aspoň rozhodnúť či pôjde svoju kamarátku čakať dnu alebo tu bude aj naďalej stáť ako magor a civieť do zeme.

„Lily?“ spýtala sa Jane svojho kamaráta, ktorý sa vrátil dnu bez nej.
„Niekam išla.“ Ledabolo mykol plecom.
„Niekam išla?“ spýtal sa ho Regulus so zdvihnutým obočím.
„Ja ... išiel som za ňou a ona, odišla.“ Povedal s miernym povzdychom a sadol si do voľného kresla.
„Myslíš tým, že odišla sama večer mimo ochrán?“ spýtal sa Mark, ktorý ho nie úplne chápal.
„Tak nejako.“ Uškrnul sa Remus na Bystrohlavčana.
„Tak teda počkáme, až sa nevráti.“ Povedal Regulus a nalial si pohárik ohnivej whisky.
„Nemali by sme ju ísť nájsť? Čo ak sa dostane do problémov.“ Spýtal sa Hanrich svojich priateľov.
„Začínaš sa meniť na Chrabromilča.“ Uškrnul sa na neho Regulus.
„Pomyslel si na to, že odišla dobrovoľne a je v poriadku? A kde by sme ju mali ísť, pre Salazara, hľadať?“ spýtal sa ho so zdvihnutým obočím. Odvážni Chrabromilčania. Nie je divu, že umierajú po väčšine mladí.
„Lepšie, ako na Slizolinčania. Necháte umierať najlepšieho priateľa, len aby ste uchránili vlastný zadok.“ Odfrkol Remus. On je na svoju Chrabromilskú podstatu hrdý.
„Ja si myslím, že by sme sa nemali znepokojovať. Lily je schopná sa o seba postarať.“ Ozvala sa Jane, ktorá sa takto snažila upokojiť svojich priateľov.
„Je v úplnom poriadku.“ Ozval sa Severus, ktorý sa vrátil osprchovaný a prezlečený dolu. Dúfal, že odtiahne svoje dievča do postele a nie že sa stane svedkom medzifakultnej hádky.
„Ako vieš?“ spýtal sa ho Bystrohlavčan.
„Prívesok.“ Povzdychol si Slizolinčan a vytiahol magický artefakt spod svojho trička.
„Čo to je?“ spýtal sa so záujmom Mark a chytil prekrásny prívesok medzi prsty.
„To mám od Lily. Ona má rovnaký. Keby bola v nebezpečenstve, zahrial by sa.“ Povedal s úškrnom Slizolinčan, asi jedinému neinformovanému zo skupinky. Netušil koľký krát na to pomyslel, ale je na svoju červenovlásku hrdý. Mark prikývol na znak, že porozumel a zvedavo sa obzeral po tvárach svojich priateľov.
„To však nevysvetľuje, kam išla a prečo tam vôbec išla.“ Ozval sa Hanrich avšak nie rozrušene, ale skôr zvedavo.
„To by zaujímalo asi nás všetkých.“ Podotkol Regulus s úškrnom a Severus s ním v duchu súhlasil.
Správanie Lily bolo mätúce a netradičné. Nech sa snažil nahovoriť si čokoľvek, zmenila sa. On ju zmenil. Zranil ju a zradil. Nech sa Lily tvári akokoľvek, neodpustila mu. Možno to akceptovala, ako mu sama povedala, možno to dokonca aj pochopila, vnútorne mu to však neodpustila a Merlin vie, či mu niekedy skutočne odpustí. Čo môže v tejto situácii robiť? Veľa možností nemá a to je ubíjajúce. Každý Slizolinčan si necháva zadné dvierka, nejaký záložný plán, ktorý v prípade potreby využije. On však nemá nič. Iba ak vieru, že to nakoniec dobre skončí. Aby sa však mohol na niečo také spoliehať musel by byť buď Chrabromilčan alebo Bifľomorčan a za ani jedného z nich sa nepovažuje. Chrabromilčania sú optimisti a do všetkého skáču po hlave. Bifľomorčania sú priveľmi sentimentálni avšak nesmierne oddaní. On je Slizolinčan, môže to zo svojej podstaty cítiť. Lily pozná už veľa rokov a doteraz neprišiel na to, čo vlastne robí Chrabromilčana Chrabromilčanom. Aj keď pri Lily je to ťažko určiť, keďže ju chcel klobúk zaradiť do Slizolinu. Remus a Lily sú veľmi rozdielni, ako aj on a Regulus. Kto vie, či vôbec Lily tuší, čo robí Slizolinčana Slizolinčanom?

Lily vykročila smerom ku hraniciam ochrán domu, oprela sa o strom a zotrela si slzu z líca. Má toho neskutočne veľa a potrebuje sa s niekým porozprávať. Otázkou ostáva, s kým. Ako prvý jej napadol Lindar, avšak on jej poradí asi so všetkým na tomto svete okrem toho, čo ju nateraz najviac trápi. Potrebuje radu nejakého skúseného dospelého, o ktorého sa môže oprieť a nebude ju súdiť. Jej otec, aj keď je to skvelí človek, neprichádza do úvahy.
Zrazu vedela koho potrebuje. Spravila pár krokov, privrela oči a ako na zavolanie sa zdvihol mierny vietor. Pocítila jemne pohladenie mágie a ocitla sa pred domom muža, ktorého chcela vidieť.
Pevne vykročila po známom chodníku, smerujúcom k ťažkým dverám, vedúcim do vnútra honosného sídla a keď sa dostala na ich úroveň otvorili sa, akoby ju niekto čakal. Aj keď ju to prekvapilo, nezastavila. Poháňaná túžbou po konkrétnej osobe, nebola schopná a ani ochotná myslieť na nič iné, ako na neho. Zakrátko sa dostala sa až pred známe čierne dvere a bez zaváhania ich otvorila. Spravila sotva pár krokov, keď si uvedomila, že ju pozorujú, najmenej, dva tucty prekvapených očí. Vládca stál pri jednom zo stolov, prezeral si akúsi správu napísanú na zvitku pergamenu, ktorú v tejto chvíli držal v rukách a pozeral na hosťa s náznakom podráždenia.
„Raman.“ Pozdravila vládcu s hravým úškrnom.
„Matka.“ Pozdravil ju a jeho výraz sa zmenil z podráždeného na priateľský vo chvíli, keď si uvedomil, kto si dovolil rušiť ho pri práci.
Darius sa jej jemne uklonil v okamihu, keď sa zelené oči stretli s tými jeho a na jeho tvári pohrával úprimný úsmev.
„Ahoj Darius.“ Pozdravila ho s úsmevom, ktorý nevyzeral byť úprimný. Jej myšlienky sú natoľko ťaživé, že sa už nevládze usmievať. Zamyslené a poväčšine zamračené pohľady mnohých v miestnosti jej na nálade tiež veľa nepridali.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa so zamračením vládcu, ktorý sa zdal byť priveľmi rozhnevaný slovami napísanými na jednom z pergamenov.
„Zaujímajú sa o nás lovci viac, ako by sa mi páčilo.“ Povedal s hnevom v hlase Raman a v jeho očiach bolo toľko zlosti, až Lily čakala, že ten pergamen samovoľne zbĺkne.
„Tu sme, ale v bezpečí.“ Dodal narýchlo Darius s miernym úsmevom, čím mladú čarodejnicu aspoň čiastočne upokojil. On, rovnako ako aj jeho pán, si pridobre všimli, že niečo ťaží myseľ tohto dievčaťa. Nepotrebovala teda pridávať ďalšie starosti. Vládca sa zahľadel do zelených očí a pustil z ruky pergamen. Všetko počká. Nateraz je dôležitejšia ona.

„Poď.“ Povedal jemne, priam nežne, zavesil si jej ruku do svojho ramena a viedol ju do záhrady za zámkom, kde sa spolu usadili na lavičku.
„Čo sa stalo? Vyzeráš, že sa trápiš. Ublížil ti niekto?“ spýtal sa so znepokojením a v jeho tmavých očiach mu mohla vidieť zbĺknuť hnev.
„Asi nie.“ Povedala hlasom presýteným starosťami a pozorovala kamienky na chodníku pod nohami, osvetlené striebristým svetlom mesiaca.
„Asi?“ odfrkol si Raman, chytil ruky mladej ženy do svojich chladných a pozrel sa jej do utrápených očí.
„Kto ti ublížil?“ spýtal sa nežne.
„Ja sama neviem. Nie som sama a aj tak sa cítim osamelá. Každý svoj názor si musím vybojovať. Mám pocit, že ma nikto nechápe a ani nemôže pochopiť.“ Dostala zo seba a odvrátila pohľad. Raman sa na ňu smutne usmial a pritiahol si ju do pevného polovičného objatia.
„Vieš Lily. Je to úplne bežné. Nemusíš mať so všetkými rovnaké názory. Hlavné je, že sa navzájom budete akceptovať a budete rozumieť jeden druhému. Chápeš, čo tým chcem povedať?“ spýtal sa a jemne chytil končekmi prstov jej bradu, čim nasmeroval smaragdové oči do tých svojich.
„Myslím, že áno.“ Odpovedala a utrela si nos do podávanej vreckovky.
„Mám priateľa.“ Priznala mu so smutným úsmevom.
„V čom je teda problém? Ublížil ti nejako?“ spýtal sa so záujmom. Vo svojom vnútri však prisahal smrť každému, kto sa na ňu čo i len zamračí. Samozrejme, až po týždňoch krutého mučenia.
„On nie. Je ku mne skutočne veľmi dobrý.“ Priznala.
„O tom sa snažíš presvedčiť mňa alebo samú seba?“ spýtal sa jej so zdvihnutým obočím a pobaveným úškrnom.
„Mali sme nezhodu ale nateraz je všetko dobré.“ Odpovedala a ledabolo mykla plecom.
„Čo sa teda deje?“ zaujímal sa. Vôbec netuší, čo trápi toto prekrásne dievča. Je taká mladá, mala by sa smiať a tešiť zo života a mladosti.
„Včera sme sa s priateľmi dohodli, že budeme bojovať proti černokňažníkovi, ktorý ničí náš svet.“ Povedala mu s pokrútením hlavy.
„Voldemort.“ Prikývol hlavou na znak, že porozumel. Stále ale netušil, kam tým miery. Ak sa ho bojí, on ju uchráni. V jeho dome bude v absolútnom bezpečí.
„A odo mňa žiadaš ochranu alebo radšej privítaš niektorých z mojich bojovníkov?“ spýtal sa jej akoby išlo o vrecúško liečivých bylín.
„Ani jedno.“ Odpovedala s povzdychom.
„Najlepšie by bolo, ak by vás tento spor čarodejníkov obišiel.“ Bezradne pokrútila hlavou.
„Budem tvoje želanie akceptovať. Stále však neviem, v čom je problém.“ Priznal jej úprimne.
„Nechápeš, čo som spravila? Oni sú ochotní riskovať život a ja ich mám na to ešte aj pripraviť.“ Priznala porazenecky. Nikto ju nechápe. Nikto nemôže.
„Och Lily, ja viem, čo ťa trápi. Nechceš, aby sa ktokoľvek z nich zranil. Neveríš, že váš Dumbledore bude dobrý vodca a budete mať dobré plány?“ zaujímal sa. Pozorovali obe strany. Čoskoro ich začnú vyhľadávať poslovia a budú žiadať ich podporu. Sú priveľmi mocný národ, aby ich pridlho ignorovali. Avšak prianie Matky je držať sa v ústraní. Musí to akceptovať.
„Práve o to ide, nechcem sa k nemu pripojiť.“ Pokrútila hlavou.
„Koľko vás je?“ spýtal sa so záujmom. Matka sa chce zapojiť do boja a ak ich je päť, bude tomu dokonca rád. Matka a štyri časti srdca, štyri časti duše, štyri živly, štyri zmysli a po jej boku bude kráčať démon s dušou človeka, tak je písané.
Ich osud a ani ten jej ešte nie je spečatený. Rozhodne sa o ňom až ten najhorší z najhorších. Démon, ktorého meno pozná iba strážca zostúpi a keď nastane chvíľa, keď nebude rozdiel medzi dňom a nocou i nastane spln bez splnu, Matka určí ich smer.
„Sedem.“ Povedala s úškrnom. Možno teraz pochopí tú iróniu. Sedem deciek vyhlásilo vojnu Voldemortovi a Smrťožrútom. Keby to bol vedel, isto by sa dlho smial. Raman sa zachechtol.
„No. Je to síce nečakané a aj mierne zložité, predstaviť si sedem mladých ľudí stáť proti Voldemortovi. Možno to znie divne, ale podľa môjho názoru ste spravili dobre.“ Povedal a opätoval jej úškrn.
„Prečo myslíš?“ spýtala sa so zamračením.
„Nie je vás veľa, čiže eliminujete možnosť, že vás niekto podrazí. Poznáte sa a vieš, že sa na nich môžeš spoľahnúť. Je to dobré. Len musíte byť opatrní a veľmi, veľmi rafinovaní.“ Pozrel na ňu s výzvou v očiach.
„A čo keď sa niekomu niečo stane? Ako mám žiť s pocitom, že kvôli mne niekto zomrie?“ spýtala sa a hlas sa jej lámal.
„To neovplyvníš. Slovo keby je priveľmi relatívne. Keby neboli s tebou, mohli by ich doma zabiť Smrťožrúti v spánku.“ Pokrútil hlavou a mladá Chrabromilčanka opäť odvrátila svoj pohľad.
„Lily. Vy to možno neviete, ale aj my máme medzi sebou boje. Momentálne som sa dozvedel, že pri boji s lovcami zabili štyroch mojich bojovníkov. Aj keď som z toho nahnevaný, čo môžem robiť? Ochraňovali náš les, naše domovy, naše rodiny. Nezomreli kvôli mne. Ja som proti nim striebornú dýku nezodvihol.“ Povedal nehnevane a prehrabol si rukou vlasy. Lily ho chytila za ruku a obdarila úsmevom. Jej problémy sú momentálne nepodstatné. Sú aj väčšie. Raman sa zmierlivo usmial na mladú čarodejnicu a jemne ju pohladil po chrbte ruky.
„Koho sa vlastne bojíš? Voldemorta, seba alebo stretnutia s tvojim nehodným synom?“ spýtal sa po chvíli príjemného ticha.
„Neviem, koho myslíš tým nehodným synom.“ Priznala mu s nadvihnutým obočím. Merlin vie, koho má rátať za svojich synov.
„Drahá Lily. Informácie sú dôležité, to si pamätaj. S tým ti však ochotne pomôžem.“ Uškrnul sa.
„K Voldemortovi sa pridal muž, ktorý si necháva hovoriť Fenrir Greyback. Čarodejníci tvrdia, že je zdivený, avšak on patrí k pôvodným.“ Prezradil jej a Lily sa na neho uškrnula. Neprekvapilo ju, že sa niektorý vlkolak pridal k Voldemortovi. Vlastne to čakala.
„Lily dávaj si na neho pozor. Jeho vlk vie, že k tebe patrí, ale on nie.“ Pripomenul jej jeden závažný problém.
„Pokiaľ je zdivený, tak by mal mať jeho vlk absolútnu kontrolu nad jeho telom. Nemal by to teda cítiť stále?“ spýtala sa ho. Ako má, pre Morganu, vedieť čo si dovoliť môže a čo nie? Ako má vedieť, kto je súčasťou jej rozsiahlej rodiny? 
„Pravda. Len či si stihne uvedomiť koho práve napadol včas.“ Pokrútil hlavou a Lily s ním musela súhlasiť. Jedna dobre mierená rana nezaberie viac času ako dve sekundy. Stačilo by to aby vedel, komu preťal krčnú tepnu? O tom silno pochybuje.
„Budem na to myslieť.“ Sľúbila mu.
„A keď už sme pri informáciách. Rada by som sa dozvedela niečo o mužovi menom Tom Riddle.“ Priznala mu s miernym povzdychom.
„Tom Riddle si v tejto dobe vraví Voldemort.“ Odpovedal jej s pokojným hlasom akoby sa rozprávali o počasí.
„To viem.“ Priznala a na dôvažok ešte aj prikývla hlavou.
„Ale kto je ten muž? Aký vôbec bol? To je informácia, ktorú by som rada dostala.“ Priznala mu s povzdychom, ktorý spôsobil najmä fakt, že si uvedomovala nakoľko scestná je jej prosba. Nemôže však predvídať jeho budúcnosť, ak nechápe jeho súčasnosť a nepozná jeho minulosť.
„Odpoveď na tvoju otázku sa ti dostane.“ Priznal jej s jemným úsmevom. Ak je to pre ňu dôležité, tak jej to nechá zistiť.
„Mala by som ísť. Kedy môžem znova prísť?“ spýtala sa a vstala.
„Tu si doma. Si naša Matka. Každému z nás bude cťou, ak navštíviš naše domy.“ Povedal jej s úsmevom a vstal, aby ju mohol odprevadiť.
„Čo odo mňa žiadaš? Čo vy všetci odo mňa čakáte?“ spýtala sa ho počas chôdze kamenným chodníkom. Raman si povzdychol a zastal. Dúfajú vo veľa vecí a sám nevie, čo má čakať.
„Žiadam ťa aby si o sebe nikdy nepochybovala. A čo od teba čakáme? Dobrá otázka. Iba ak to čo môže syn ako ja čakať od Matky. Dúfam však, že nám dáš možnosť a spoznáš nás.“ Povedal úprimne a zapozeral sa do smaragdových očí.
„Ďakujem.“ Povedala mu so širokým úsmevom a s pocitom uspokojenia sa rozplynula v sile mágie svetla, aby sa ocitla na pozemkoch Regulusovho domu. Zamyslene vykročila smerom k dverám a s povzdychom zovrela v dlani kľučku.
Čo môže syn čakať od matky? Predovšetkým lásku, ochranu, podporu a pochopenie. To všetko im môže poskytnúť. Snáď jej to isté poskytnú aj oni jej.