POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Nastal deň návratu domov, ktorý sprevádzali aj slzy z očí mladej Bifľomorčanky a nepomohlo tomu ani to, že domov nepôjdu hneď ráno Rytierskym autobusom. Mark a Hanrich sa domov odmiestnia po obede pomocou ich škriatkov, ktorých si privolajú za hranicami ochrán a Lily so Severusom pôjdu domov za asistencie Kreachera. Ako prvého však vyprevadia Remusa, ktorý sa v deň splnu necíti práve najlepšie a je teda pre neho v tejto chvíli najlepšie, ak ho domáci škriatok vezme domov a aj s jeho osobnými vecami sa s ním asistovane primiestni až pred brány školy, kde ho vyzdvihne McGonagallová.

Zvýšený záujem Lily o Remusa neušiel žiadnemu členovi ich skupiny, avšak samy sebe museli priznať, že aj oni prejavujú vo svojom vnútri obavy o jeho zdravotný stav. Na druhú stranu pridobre chápali povahu Lily a v konečnom dôsledku by sa čudovali, keby jej záujem o ich lycantropického kamaráta bol na rovnakej úrovni, ako v strede mesačného cyklu.
„Remus. Zajtra mi pošli sovu.“ Pohladila Lily po tvári svojho priateľa, keď sa s ním lúčili.
„Neviem, či to zajtra stihnem. Doobedie zvyknem prespať, to vieš.“ Uškrnul sa na svoju starostlivú kamarátku. Či ho poobede pustí ošetrovateľka z postele závisí od zranení, ktoré si počas premeny spôsobí a taktiež aj počas vyčíňania v Škriekajúcej búde, ktoré zaiste nebude malé, keďže tam bude sám. Jeho vnútro naplnil neblahý pocit, že s najväčšou pravdepodobnosťou bude potrebovať, okrem iného, aj nemalú dávku Kostrorastu.
„Drž sa kamarát.“ Poprial mu Mark, keď si s Remusom podávali ruky a Chrabromilčan mu vďačne odobrujúco prikývol.
„Budem na teba myslieť.“ Povedala vlkolakovi Jane, ktorá si uvedomovala, že to túto noc nebude jediný, pre ňu blízky, muž, ktorý zažije bolestivú premenu.
„Snaž sa nedolámať a nie, že ťa Pomfreyová bude musieť odblšiť.“ Uškrnul sa na bledého kamaráta Severus, na čo sa skupinka tlmene zasmiala.
„Môžeš ma prísť skontrolovať. Cestu poznáš.“ Vrátil mu úškrn Remus, na čo Slizolinčan naprázdno prehltol.
„To, pred čím ťa zachránil Potter, bol Remus?“ spýtal sa prekvapene Hanrich.
„Prirodzene. Sirius Black mal jeden zo svojich dokonalých plánov, ako si zo mňa vystreliť a nalákal ma do tunela, na konci ktorého ma čakal šarmantný Remus, nie práve v podobe, ktorú môžeme práve vidieť.“ Povzdychol si Slizolinčan.
„Severus, vieš, že ja v tej podobe nemôžem nikoho poznať.“ Začal zmučene vysvetľovať Remus.
„Práve to, že som si toho nie som vedomý, je dôvod, prečo si môj priateľ.“ Zatiahol s iróniou Slizolinčan, na čo lycantrop iba s úsmevom pokrútil hlavou.

Tento pokojný Chrabromilčan za to nenesie žiaden podiel viny. On bol zabezpečený v búde a nebol to jeho nápad. Dokonca o tomto pláne ani netušil.
„Pripravený?“ spýtal sa Regulus Chrabromilčana, ktorý mu zmierlivo prikývol. Na premiestnenie áno, ale na to čo príde v noci, pripravený nie je. Na toto sa nedá pripraviť a vedomí sú si toho všetci jeho priatelia. Posledný spln cez prázdniny a na škole mu budú robiť spoločnosť záškodníci. Už aby to bolo.
Regulus privolal svojho škriatka, aby mu dal presné inštrukcie ohľadne premiestnenia Remusa pred hranice jeho domu, kde ho má čakať a následne ho odmiestniť pred brány Rokfortu a počkať tam s ním do chvíle, až nebude Remus v spoločnosti ktoréhokoľvek zamestnanca školy. Škriatok zakaždým odkýval rýchlo hlavou, na znak, že inštrukcie pochopil a po tom, čo mu jeho pán poďakoval, sa s pohľadom zbožnej úcty, spolu s mladým Chrabromilčanom, odmiestnil. Lily pozerala na miesto na záhrade spôsobom, akoby tam Remus stále stál, čo vyvolalo u jej priateľa mierne znepokojenie.
„Vieš, že bude v poriadku. Neprejde tým po prvý krát.“ Prihovoril sa jej jemne Severus, na čo Lily tlmene prikývla a zapozerala sa do zeme. Remusa niečo trápi. To môže vidieť v každom jeho pohľade. Avšak teraz jeho srdce neťažia ani jeho sny a ani jeho mlčanlivý otec. Najhoršie na tom je, že sa nezdá, že by sa s tým chcel zdôveriť. Aj keď by bola schopná pripustiť, že to, že ho dlhých šestnásť dní neuvidí je o niečo horšie. Bude jej chýbať a veľmi.

Všeobecný pocit úľavy spôsobil návrat starého škriatka, ktorý Regulusovi povedal, že Remus je v tejto chvíli v starostlivosti profesorky transfigurácie a nateraz už spokojní Mark s Hanrichom sa rozlúčili, aby sa neďaleko od pozemkov presunuli domov aj oni. Jane sa neubránila slzám a vzlykala na pleci mladšieho Slizolinčana, ktorý svoje dievča upokojujúco hladil po pleci. Lily objala svojich priateľov na rozlúčku a na nemalú chvíľu sa stratila v očiach Bifľomorčana. Obaja sa vo svojich spomienkach vrátili v čase, keď spolu ticho stáli na brehu Čierneho jazera a ich spoločné mlčanie by sa dalo rátať vždy na desiatky minút, ak nie rovno na hodiny. Napokon však aj oni, držac sa za útle ruky škriatkov, zmizli, aby sa následne objavili doma.
„Och, Jane. Nezabudni, že sa spolu stretávame v Šikmej pri nákupoch.“ Prihovorila sa veselým hlasom Chrabromilčanka a snažila sa nedať najavo, že aj ona by najradšej fňukala.
„Veď ja viem a je mi ľúto, že vás takto zaťažujem.“ Smutne sa uškrnula na Lily a Severusa.
„Je skutočne nepríjemné vidieť, ako ti na priateľoch záleží.“ Odkýval jej to s vážnym hlasom čiernovlasý Slizolinčan, za čo si vyslúžil buchnát na svoje rameno.
„Tak sme dohodnutí. O dva týždne v stredu.“ Rozlúčil sa so svojimi priateľmi Regulus a podal si so svojim fakultným spolužiakom ruku.
„Keby nastala zmena, oznámime si to.“ Pripustil Severus, aj keď jediná zmena, ktorá by mohla nastať je skutočnosť, že by im do toho dňa nebola doručená pošta z Rokfortu.

Mladší z dvojice hadov zovrel červenovlasú Chrabromilčanku v silnom objatí, na rozlúčku jej vtisol na čelo bozk a pohladil ju po hebkých vlasoch. Kto vie, akoby to dopadlo, keby ho nebola zhodila? A nech tvrdí akokoľvek zaryto, že ich chcela stiahnuť k zemi oboch, bola si plne vedomá toho, že to stihnúť nemusí. A vôbec o to nedbala. Toto prekrásne mladé dievča mu dalo naplno pocítiť, čo to znamená, byť na jej zozname priateľov. Remus so skalopevnou istotou tvrdil, že Lily je Chrabromilčanka. Že by to práve týmto dokázala? Každá fakulta si stráži svoje tajomstvo a veľmi dobre sa zabávajú na každom, kto sa pokúša rozlúštiť záhadu ohľadom ich zatriedenia. On však už svoje podozrenie má a nepotrvá dlho, aby sa v ňom utvrdil.
„Budete mi chýbať.“ Zafňukala Lily svojim priateľom.
„O tom si dovolím pochybovať. Lady Blackwell bude mať zaiste čo robiť, aby všetko zariadila pred nástupom do školy.“ Uškrnul sa zoširoka Regulus na svoju kamarátku, ktorá po tomto titulovaní prevrátila dramaticky očami.
„Dávajte si pozor. A Lily. Napíš mi.“ Rozlúčila sa s dvojicou Bifľomorčanka, na čo jej Lily so smutným úsmevom prikývla.
„Ahojte.“ Pozdravil kamarátov čiernovlasý Slizolinčan v čase, keď sa chytil Kreachera a s puk sa spoločne odmiestnili na záhradu rodiny Evansovcov.

Lily a Severus sa ocitli na zadnom dvore rodičov mladej Chrabromilčanky a po takmer nebadanom úklone sa Kreacher odmiestnil k svojmu pánovi. Charakteristické puknutie očividne zachytili aj rodičia zelenookej čarodejnice, keďže so širokým úsmevom vybehli na dvor, aby svoje dieťa vyobjímali.
„Ahojte. Ako ste sa mali?“ spýtala sa šťastná Lilien, ktorá zovrela svoju dcéru v srdečnom objatí.
„Fantasticky. Ani sa nám nechcelo ísť domov.“ Zasmiala sa Lily a na počudovanie jej otec neprejavil náznak hnevu, ale naopak, sa zasmial.
„Tak to býva, keď sa zídu ľudia, ktorí si dobre rozumejú.“ Povedal svojej dcére pán Evans a podal si so Severusom ruku.
Dvojica Rokfortských študentov sa veľmi ochotne nechala odtiahnuť do vnútra domu, kde ich rodičia usadili za stôl a pri pohároch s chladeným džúsom ich začali spovedať.
„Tak sa nám pochváľte, čo ste tam bez dozoru vyvádzali.“ Zatiahla mama so širokým zvedavým úsmevom.
„Rozbili sme niekoľkokrát dom. Čo iné?“ zasmiala sa Lily, na čo jej otec pobavene pokrútil hlavou.
„Chalani sa mňa a Jane snažili naučiť základy,... , športu, ktorý je u čarodejníkov rozšírený a jeden krát sme sa boli zabaviť v dedine.“ Usmiala sa Lily na svoju mamu a ledabolo mykla plecom.
„Aký šport?“ zaujímal sa jej otec. Nevedel čo za šport, okrem akého si Metlobalu, je u čarodejníkov rozšírený.
„Vo všeobecnosti by sa to dalo nazvať šermom.“ Zatiahol zdanlivo bezstarostne Severus a dúfal, že to nevyvolá búrlivú reakciu u rodičov jeho milovanej.
„To znie zaujímavo. Používali ste drevené meče alebo tréningové?“ spýtala sa so záujmom Lilien, ktorá sa ako dieťa bola pozrieť na predstavenie, ktorého účasťou bola ukážka historického šermu, ktorý predvádzali herci v drôtených košeliach a v brnení.
„Skutočné zbrane.“ Odpovedala Lily.
„Samozrejme zabezpečené účinnými kúzlami. Niečo tak tupé ste ešte nedržali. Príborový nôž z tej tupšej strany je ostrejší. To mi môžete veriť.“ Dodala rýchlo, aby predišli nedorozumeniu.
„Vzhľadom na to, že obaja máte končatiny na svojom mieste, som si túto skutočnosť domyslel.“ Uškrnul sa na svoju dcéru pán Evans. Lily nemá rada zbrane vo všeobecnosti. Pridlho sa zdráhala používať aj ostrí nôž, takže by bol priveľmi prekvapený, ak by do svojich rúk chytila meč, ktorý by mohol spôsobiť iné zranenie, ako len modrinu.
„V izbe máš potom poštu.“ Prihovorila sa milo pani Evansová svojej dcére a Lily si povzdychla.
„Je jej veľa?“ spýtala sa s miernym zakňučaním.
„Dosť a ten operenec odmietal odniesť ktorýkoľvek list za tebou.“ Zafrflala mama mladej Chrabromilčanky na Bessa a z úst červenovlásky uniklo zachechtanie.
„Dobre vieš, že som mu povedala, aby ostal tu pre prípad, že by ste ho potrebovali.“ Usmiala sa zmierlivo na svoju matku. Nemohla ich nechať bez možnosti poslať jej správu. Aj odkaz s informáciou o tom, že sa ich pobyt o pár dní predĺži doručil Regulusov škriatok, aj keď by ju Bess našiel. Vždy ju nájde a vždy keď ho potrebovala priletel, nech bola kdekoľvek.

Po nemalej chvíli a množstve otázok sa Lily vybrala do svojej izby, aby si odniesla tašku a pozrela na doručenú korešpondenciu. S neblahým tušením pred dverami zastala, chytila kľučku a zhlboka sa nadýchla, akoby ju mala v onej miestnosti čakať samica draka, strážiaca svoje drahocenné vajcia. Po tom, čo otvorila dvere ju ovanul svieži vzduch prúdiaci do izby cez otvorené okno a jej pohľad zamieril na písací stôl doslova obsypaný listami.
„Pre Morganu! To má čo už znamenať?“ zakliala vykoľajená Chrabromilčanka. Nejako v prvej chvíli nechápala, čo si má pod pojmom, dosť, ktorým mama ohodnotila množstvo listov, predstaviť.
„Mám taký pocit, že ťa už do konca prázdnin neuvidím.“ Pripustil šokovane Severus. Keby tie listy niekto zviazal do kože, bola by z toho celkom slušná encyklopédia a už len prečítanie jej zaberie nemalé množstvo času.
„Do rána to budem len triediť.“ Zafňukala bezradne Lily. Tušila, že po návrate ju bude čakať nejaký ten list, ale toto je už priveľa aj na veľkopodnikateľa. Bude mať čo robiť.
„Láska, asi bude najlepšie, ak ťa teraz nechám a zajtra poobede prídem.“ Prihovoril sa svojej šokovanej priateľke Slizolinčan.
„Asi máš pravdu.“ Povzdychla si a opäť zatvorila dvere na svojej izbe, aby odprevadila svojho priateľa.

Lily sa chcelo kričať, plakať a rozbíjať veci okolo seba a mala na to hneď niekoľko dôvodov. A to po a) Severus ide preč a ona si bude musieť odvyknúť od slastného zaspávania na jeho ramene, b) večer si s kamarátmi nezahrajú šachy a pri poháriku vína si nebudú rozprávať veselé príhody, c) tá hromada listov je strach naháňajúca a po d) nemôže využívať akékoľvek kúzla, ktoré by jej prácu uľahčili.

Po Severusovom odchode sa Lily ustarane usadila za kuchynský stôl a s vďakou prijala od mami koláč s mliekom, aby sa posilnila pred triedením tej katastrofy, ktorá sa nachádza v jej izbe. A to sa chcela ísť pozrieť na Hlavné sídlo. Nuž, plány sa zvyknú meniť z minúty na minútu, ako sa práve stihla presvedčiť.
S ohromnou dávkou frustrácie po čase, keď to už nemohla dlhšie odkladať, vstala od stola a vybrala sa do svojej izby. S buchotom zavrela za sebou dvere a s ťažkým výdychom pozrela opretá o stenu na listy, ktoré sa povaľovali nie len na stole, ale aj na zemi okolo neho. Na prvý pohľad bolo zjavné, že sa ich mama sprvoti snažila ukladať na kôpky, ktoré sa však zosypali všade navôkol.
Pomaly podišla k stolu a všetky listy zhodila na zem. Aj tak sú poprehadzované a na stôl ich bude ukladať aspoň systematicky. Niečo by to ale chcelo. Niečo, kam ich dá.
„Mami.“ Zakričala Lily z chodby na poschodí.
„Áno zlatíčko?“ ozval sa hlas jej otca.
„Nemáme nejaké škatule? Takto tie listy ani do konca prázdnin nepretriedim.“ Zakričala s povzdychom na svojho otca.
„Prídem.“ Zakričala jej mama a Lily sa nateraz už spokojnejšia vrátila do svojej izby, avšak tento krát sa ani neobťažovala za sebou zatvárať dvere, keďže očakáva príchod svojej matky.
„Ako ti to ide?“ spýtala sa po chvíli ustarostene pani Evansová, ktorá stúpila do izby s tromi škatuľami.
„Veľmi pomaly.“ Povzdychla si Lily, ktorá si prezerala adresy na listoch.
„Aj by som ti s tým pomohla, ale najlepšie bude, ak si ich zatriediš sama.“ Pokrútila hlavou Lilien.
„Ďakujem mami.“ Povedala zmierlivo jej mladšia dcéra a obdarovala svoju odchádzajúcu matku smutným úsmevom. Mama má pravdu. Ak by to triedili spolu, nevyznala by sa v tom a v konečnom dôsledku, by to musela triediť znovu a tentoraz sama.

Po niekoľkých hodinách triedenia bol pohľad na jej izbu o niečo optimistickejší, aj keď množstvo krabíc sa zvýšilo. Naozaj by mala zájsť do Hlavného sídla a rozhliadnuť sa tam. Zaiste tam nájde starú korešpondenciu a teda aj spôsob, akým ju skladovať. Škatule sú možno nateraz dobrým riešením, nie však dlhodobým. S povzdychom vložila jednu z obálok do škatule, ktorá obsahovala listy, ktoré neposlalo ani Ministerstvo, neprišli ani zo školy a taktiež nenieslo pečať Gringottov. Tých bolo asi najviac a Lily mala neblahé tušenie, že mnoho z nich bude niesť žiadosť o príspevok. Jeden list však ležal položený na jej posteli a to konkrétne odpoveď od pána Belbyho, ktorý pracuje na protivlkolačom elixíre.
Preto aj teraz, skoro o jedenástej večer, stále kľačí na zemi pri písacom stole a triedi poštu. Sľúbila si, že ho prečíta ako prvý, hneď ako skončí s triedením a to ju ženie k tomu, aby zodvihla ešte tých pár listov a uložila ich do správnej škatule.

Po pár minútach so zadosťučinením vstala a zasyčala kvôli neznesiteľnej bolesti v nohách vyvolanej niekoľkohodinovým kľačaním na tvrdej podlahe. S pocitom úľavy položila škatule na stôl a vybrala sa niečo zjesť pred tým, ako sa pôjde osprchovať a prečíta si konečne ten prekliaty list.
„Hotovo.“ Zatiahla s náznakom únavy tichým hlasom svojej mame, ktorá v nočnej košeli odkladala do skriniek pred spaním riad. Lily akosi tušila, že mama iba čakala až sa príde najesť a upratovaním iba zaháňala čas čakania.
„Si hladná.“ Predniesla pani Evansová ako jasný fakt, keďže jej dcéra jedla naposledy koláč a to už bolo dosť dávno. Lily na toto prehlásenie iba jemne prikývla a zhrbene sa usadila za stôl, kde si hlavu oprela bezradne do svojich dlaní.
„Ako to vyzerá?“ spýtala sa jej mama, keď pred ňu položila tanier so sendvičom s množstvom zeleniny a znela mierne znepokojene.
„Nie tak hrozne. Od Gringottov tam je iba pár listov, asi päť je z ministerstva a tri zo školy. Ostatné ani Merlin netuší, kto poslal.“ Povzdychla si Lily a Lilien sa tlmene zasmiala. Výrazy ako Merlin, Morgana či Salazar, jej dcéra začala používať až po nástupe do školy a doteraz jej prídu komické.
„Zajtra to zaiste zistíš.“ Predniesla upokojujúco a usmiala sa na svoju dcéru.
„Gringottov a ministerstvo doriešim ešte dnes. Nie je toho veľa a aspoň si to prečítam.“ Ledabolo mykla plecom mladá čarodejnica.
„Aspoň si premyslíš, čo im odpíšeš.“ Prikývla jej mama, aj keď by bola radšej, keby si jej dcéra išla ľahnúť. Na druhú stranu sú prázdniny a môže si pospať zajtra dlhšie.
„To je jeden z dôvodov, prečo to chcem stihnúť ešte dnes.“ Povzdychla si Lily a vstala, aby sa vrátila sa do svojej izby. S pocitom, že to nekonečne triedenie konečne skončilo podišla k stolu a vzala si zo škatule listy od Gringottov, s ktorými sa usadila na posteľ a položila ich vedľa seba.
Pohodlne usadená sa opierajúc chrbtom o vankúše rozvalila na posteli a chytila do ruky list od Belbyho a začítala sa s úškrnom do jeho obsahu.

Elixírový majster jej napísal, že sa o svojom výskume veľmi rád porozpráva, avšak ju musí, v tejto súvislosti, požiadať o sľub mlčanlivosti. Ten mu Lily veľmi ochotne dá, ak aj on jej sľúbi, že nerozšíri po čarodejníckom Anglicku, s kým mal tú česť. Rád by ju požiadal, aby mu dala vedieť aspoň dva dni dopredu, kedy by mala v pláne ho navštíviť, aby sa vedel zariadiť, čo sa časového hľadiska týka. Celkom pozitívna odpoveď a jeho požiadavky boli rozumné. Ráno mu napíše list a neskôr, keď bude mať všetko doriešené mu napíše opäť, tak ako žiadal, dva dni pred plánovaným príchodom.

Gringotti jej poslali výpis majetku a aktuálny stav v jej trezoroch a ako písali je to informácia, ktorá sa zasiela v polročných intervaloch, aj keď je po dohovore so správcom majetku tento interval zmeniť alebo si dokumenty preberať na pobočke osobne. Ďalej jej oznamujú, že by bolo vhodné, aby sa ešte aspoň jedenkrát dostavila do banky pred dosiahnutím plnoletosti, aby mohli doriešiť posledné záležitosti. S tým problém nebude, keďže sa tam môže zastaviť počas nákupov a taktiež pred Vianocami. Ostatné listy boli iba potvrdeniami o prevodoch peňazí, ktoré Lily schválila pred svojim odchodom.

S povzdychom vstala z postele, aby si prevzala ešte listy z ministerstva, šomrajúc, že to nespravila hneď, ako siahla po tých od raráškov.
Z ministerstva jej zaslali informáciu, že všetky archivované dokumenty zaslali správcovi jej majetku a teda si ich môže vyzdvihnúť vo svojom trezore.
Taktiež jej poslali žiadosť o peňažný príspevok na stavbu nového výskumného laboratória, v ktorom budú vybraní elixíroví majstri pracovať na výskume nových liečiv. Čiastka nebola malá a keď si Lily prezrela stav na svojich účtoch pokrútila hlavou. Ak je to nevyhnutné môžu naďalej pracovať v starom laboratóriu a radšej zafinancovať rekonštrukciu toho. Má síce len šestnásť rokov, ale pridobre chápe, že príjem by mal byť väčší ako výdavky a nie naopak. Na toto im neprispeje. Nejako sa jej nepozdáva, že jej nenapísali o liečbu čoho sa zaujímajú.

Lily zložila posledný prečítaný list na svoje brucho, aby si pretrela unavené oči a odložila prečítané listy do správnych škatúľ. Odpoveď od Belbyho položila na písací stôl spolu s jedným listom od Gringottov, aby ráno nezabudla odpísať okrem majstra elixírov aj im. Majster elixírov, respektíve protivlkolačí elixír je pre ňu prioritou číslo jeden a práve preto Belbymu odpíše zajtra ráno ako prvému.
Unavená Chrabromilčanka po tom, čo sa zbavila listov nevykročila späť do svojej postele, ale zapozerala sa von oknom, držiac v ruke prívesok.
Svojimi myšlienkami bola pri Remusovi i pánovi Wallisovi a jej hruď zovrel trpký pocit bezmocnosti. Tak rada by teraz bola spolu s nimi. Neublížili by jej. Jej srdce jej to napovedalo so skalopevnou istotou. Na škole však nebude môcť robiť Remusovi spoločnosť, keďže sa do Škriekajúcej búdy vždy odplížia záškodníci. Aspoň vtedy nie je sám. Zo zasnenia ju vyrušil tlkot srdca, ktorý cítila vo svojej dlani a s jemným úsmevom odišla do svojej postele, kde sa dlhú dobu prehadzovala, kým sa jej podarilo zaspať.

Lily ráno vstala v celkom dobrej nálade, ktorú pripisovala tomu, že sa dobre vyspala. Pohľad na hodiny, ktoré ukazovali pár minút pred siedmou spôsobili prekvapené zamrkanie a následné prevrátenie zelených očí. Fakt, že svoj biorytmus už ohodnotila bol dôvodom, že si o svojej príčetnosti nič nepomyslela a vybrala sa do kúpeľne. Už prezlečená zišla do kuchyne, aby si pripravila niečo na jedenie a na jej nesmierne prekvapenie v nej našla za stolom sedieť zamračenú Petúniu, čítajúcu si akýsi list.
„Dobré ráno.“ Pozdravila slušne svoju staršiu sestru, aj keď sa neubránila úškrnu.
„Ahoj.“ Odzdravila ju smutným hlasom stále hľadiac na list.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa Lily starostlivo svojej sestry, keďže tento tón nie je pre Petúniu bežný. Jej sestra však iba porazenecky pokrútila hlavou a opustila pomalým krokom kuchyňu. Mladá čarodejnica nechápavo hľadela na svoju sestru a bezradne nad ňou pokrútila hlavou. Stala sa dôverníčkou pre nemalý počet čarodejníkov, jedného vlkolaka, upírske spoločenstvo sa ide po jej spoločnosti zblázniť a jej vlastná sestra sa tvári, akoby žiadnu sestru ani nemala. Pod ťarchou myšlienok si ukazovákom a palcom pretrela oči, aby si následne pošúchala i koreň nosa a mohla si konečne spraviť niečo na raňajky, na ktoré, tak či tak, nemá chuť.
„Ahoj Lily.“ Pozdravil svoje dieťa pán Evans.
„Dobré ráno oci. Nevieš, čo je s Petúniou?“ spýtala sa ho zvedavo.
„Zaiste jej písal jej nápadník.“ Odpovedal stroho a Lily počula aj nevyslovený povzdych.
„Petúnia má priateľa?“ spýtala sa vyjavene Lily. O tom teda netušila.
„Vyzerá to tak. Mal by to byť bratranec Lýdie.“ Odpovedal pokojne, nalial si do hrnčeka kávu a sadol si s ňou, spolu s novinami, za stôl.
„Už ste ho videli?“ spýtala sa zvedavo. Nerada vypočúva rodičov a hlavne ak ide o súkromie kohokoľvek. Nateraz je však zvedavá.
„Iba fotku, na ktorej je aj so svojou sestrou, Marge myslím.“ Ledabolo mykol plecom, čo Lily stojaca k nemu chrbtom nemohla vidieť. Zrazu však prestala krájať zeleninu a zapozerala sa kamsi do prázdna. Do je mysle sa votreli zábery z jej vízii, ktoré ju už dlho neprenasledovali, aby jej teraz opätovne spôsobili zovretie hrudníka.

Obraz tuctového domu so zlatým číslom štyri nad pravým horným rohom vstupných dverí a nápis Privátna cesta na neďalekej tabuli.
Tlstý muž pripomínajúci mroža, ako sa skláňa nad zúboženým chlapcom so smaragdovými očami.
Jej sestra, ako sa na to pozerá s diabolským leskom v očiach.

Tieto zábery spôsobili, že Lily vypadol z ruky nôž a s buchotom padol na podlahu v kuchyni a následne mala čo robiť, aby donútila svoje pľúca k bolestivému nádychu.
„Vernon Dursley.“ Šepla sama sebe a v duchu zakňučala. To nemôže byť pravda.
„Ako vieš?“ spýtal sa jej prekvapene otec, mierne zarazený pádom noža a zvláštnym správaním svojho potomka.
„Niekde som to meno už počula... Alebo čítala?“ zasyčala Lily, poškriabala sa na hlave a zohla sa, aby odložila spadnutý nôž do drezu. S miernym povzdychom chytila do ruky tanier a spolu s raňajkami sa usadila za kuchynský stôl. Schytila do ruky sendvič a znova sa zapozerala, s kalným pohľadom, pred seba.
Petúnia sa začala stýkať s Vernonom. To však nemusí znamenať, že sa jej vízie naplnia. Alebo áno? Och nie, jej život závisí od jej rozhodnutí a ten Petúniin, naopak, od tých jej. Nateraz sa nebude znepokojovať jej známosťou. Koniec koncov, je to život jej sestry a nie jej. Pri tejto myšlienke si pošúchala oči a začala konečne jesť, aby sa po raňajkách mohla vrátiť do svojej izby.

Prvé čo spravila bolo napísanie odpovede pánovi Belbymu s odkazom, že ho v priebehu tohto mesiaca navštívi a keď bude vedieť presný deň príchodu oznámi mu ho včasne dopredu.
Gringottom napísala odkaz, že sa zastaví v deň, keď majú s priateľmi dohodnuté stretnutie v Šikmej.
Pre ministerstvo napísala strohý odkaz informujúci ich o tom, že výstavbu nového laboratória nebude finančne podporovať.
Po tomto liste vstala od stola, usadila sa na kraj postele a začítala sa do listov z Rokfortu.

Prvý obsahoval iba všeobecné informácie o odchode vlaku, čo bolo nové, keďže v ňom neboli priložené informácie ohľadom školských učebníc. Tie našla až v druhom liste a pochopila prečo.
McGonagallová zaslala veľmi hrubú obálku so zoznamom všetkých učebníc na všetky predmety preberané v šiestom ročníku spolu s dodatkom o tom, ktorý profesor vyžaduje aké hodnotenie na VČÚ, aby im povolil pokračovať v predmete aj naďalej a taktiež im oznamuje, že ministerstvo im pre kontrolu posiela kópiu ich výsledkov.
Na konci listu bola priložená žiadosť, aby jej najneskôr do pätnásteho augusta poslali list, obsahom ktorého má byť zoznam predmetov, ktoré by radi navštevovali v priebehu budúceho roka.
Posledný list poslal sám Dumbledore, v ktorom jej gratuluje k získaniu majetku a pýta sa jej, či si praje pokračovať v štúdiu, ako doposiaľ, čiže pod menom Lily Evansová alebo či sa nechá oslovovať Lily Blackwell. Na toto vedela hneď ako odpovedať. Zaručene nenapochoduje do školy ako Lady a to ani v prípade, že by to bola podmienka pokračovania v štúdiu. Myšlienka na to, nakoľko je informovaný riaditeľ jej sformovala pery do nedefinovateľného úškrnu. Informácie sú potrebné, ako jej Raman povedal. Riaditeľ sa však netají tým, že má informátorov všade, čo je v tomto prípade na jeho škodu. Ona je tiež celkom slušne informovaná, ale nemieni sa s tým nikomu zdôveriť.

S pocitom, že konečne prečítala to najdôležitejšie sa načiahla za listami v preplnenej škatuli. Väčšina z nich obsahovala, podľa predpokladu, žiadosť o manželstvo, na čo Lily iba bezradne prevracala očami. Nepoznajú ju, nikdy ju nevideli, ale ani to im nebráni dohodnúť si sobáš.
Jeden bol z redakcie Denného proroka, v ktorom ju žiadajú o interview, čo už bolo na Lily dosť a zišla späť do kuchyne, aby si dala niečo malé pod zub. Možno ten mamin výborný koláč, uvedomujúc si fakt, že keď sa zbaví nepotrebných listov, ktoré môže označiť za škodu pergamenu, nebude ani potrebovať nič špeciálne na archiváciu tých, ktoré za niečo stoja. Ešte aj pri myslení na koláč s mliekom sa jej myšlienky miešajú spolu s korešpondenciou a bezradne si pretrela dlaňami svoju tvár.
Zamyslená mlčky sedela za stolom, v pomalom tempe jedla ovocný koláč, ktorý zapíjala s mliekom a dúfala, že jej už obdobné hlúposti nikto zasielať nebude. Zostalo jej v škatuli ešte asi päť listov, ale už nemá náladu to čítať. Tak či tak, ich obsahom sú s najväčšou pravdepodobnosťou nedôležité žiadosti, či už o príspevok alebo o manželstvo a k tomu všetkého jej Vernon stále nedá pokoja.
Severus vravel, že príde poobede, čo je u neho okolo štvrtej. Je necelých jedenásť hodín, takže má ešte dosť času. Na študovanie zložiek sa skutočne necíti a tých listov má už po krk.

Vtedy jej blysol hlavou nápad, ktorý roztiahol pery mladej čarodejnice do žiarivého úsmevu. Pôjde navštíviť svoj dom. S týmto odhodlaním vstala od stola a vybehla do izby, aby si vzala prútik, keďže bez neho by si iba ťažko stopla autobus a pozrela do zložky, aby si prečítala adresu Hlavného sídla. Počas behu dole schodmi letmo pozdravila rodičov s tým, že ide pozrieť narýchlo jeden dom a vráti sa čo najskôr, keďže sa má stretnúť so Severusom.

Na poľnej ceste, tam kde vždy, si stopla Rytierský autobus. Po nahlásení adresy zaplatila za svoj lístok a usadila sa na predné sedadlo a dúfala, že ju nečaká mnohohodinová cesta. Našťastie v túto hodinu nebolo v autobuse veľa pasažierov, takže je viac ako pravdepodobné, že sa do svojho domu dostane rýchlo. Cesta napokon trvala skoro dve hodiny a v duchu si vynadala za to, že si so sebou nevzala nič na čítanie, aj keď čítanie čohokoľvek je v tomto dopravnom prostriedku nadpozemský výkon.

Napokon sa však dočkala a autobus zastavil na adrese, ktorú nahlásila sprievodcovi v autobuse. Myslela si, že bude rozumné, ak nahlási iba názov mesta, ale asi sa mýlila. Navôkol nie je nič iba upravený park a dve honosné sídla. Ticho zakňučala, keď si uvedomila svoj fatálny omyl a to konkrétne ten, že čarodejníci nebývajú ako muklovia. Oni si domy blízko seba nestavajú ani náhodou. Je možné, že práve ten jej sa bude nachádzať aj dvadsať kilometrov od miesta, kde práve stojí a to ani nevie smer, ktorým ísť. Na okamih jej napadlo, že by sa mohla premiestniť, tak ako k Ramanovi. Ale kam? Jej mágia nepozná smer. Je v keli, ak niečo nevymyslí. Prečo sa nenechala odviezť priamo k domu? S povzdychom vykročila do parku a zaumienila si, že aj keď je viac ako pravdepodobné, že svoj dom dnes neuvidí, môže si obhliadnuť aspoň okolie.
Prechádzajúc parkom sa rozhliadala zasnene okolo seba a bola viac, ako len spokojná. Je to tu prekrásne a vnútorne túžila presťahovať sa sem. Právo na to má, o to pokoj. Či by to, ale prinieslo viac dobrého ako problémov, je už otázne.
Po asi hodine pomalej chôdze sa Lily dostala pred bránu jedného zo sídiel, ktoré mohla vidieť aj v čase, keď vystúpila z autobusu. Pozemok bol obohnaný bielym nízkym múrom s bielymi stĺpikmi, ktoré spájal zdobený kovový plot, ktorý je pravdepodobne ručne kovaný. Obrovská dvojkrídlová brána je dovolila vzhliadnuť na pozemky a Lily aj keď vedela, že sa to nepatrí, nahliadla dnu. Záhrada by mohla byť prekrásna, keby nebola zanedbaná. Bolo však vidieť, že ju občas niekto upravuje, ak sa to tak dá povedať. Zaručene to však nie je dostačujúce. Stromy a aj živý plot si rastú ako sa im zachce, trávnik bolo potrebné pokosiť už dávno a burina si spokojne rástla všade, kde to mala umožnené.

S miernym pokrútením hlavy sa chytila pravou rukou brány, ktorá sa následne s ohromným uši-trhajúcim vŕzganím začala otvorárať. Lily mierne zasyčala, tipujúc, že sa o jej blízkosti dozvedel majiteľ a zaiste jej príde povedať, že si nepraje, aby jej sliedivé oči prehliadali jeho pozemok.
Pustila sa narýchlo otvárajúceho sa pravého krídla kovovej brány a vtedy si jej oči všimli vyobrazeného tvora zdobiaceho vstup na pozemky, na oboch stranách ozdobného kovania. Tvora, ktorého má vyobrazeného na svojom prsteni a to teda draka chrliaceho z otvorenej papule oheň.
S pocitom úľavy, že skutočne nekonečne šťastnou náhodou, ktorá je pripisovaná iba bláznom, našla svoj dom a vstúpila na pozemky. Pridobre cítila ako ju skúmajú ochrany domu a po chvíli, ktorá trvala iba niekoľko málo minút sa jej pohľad mierne rozostril a následne si na jej veľké prekvapenie uvedomila, že všetko vidí jasnejšie. Odtušila, že to má na svedomí fakt, že ju ochrany domu napokon prijali.
Niekoľko metrov od vstupných dverí sa otočila späť k bráne, aby si mohla opäť prehliadnuť okolie. Bolo by to tu rozprávkovo krásne, keby bol pokosený a upravený trávnik, ostrihaný živý plot do nejakého rozumného tvaru, stromy by boli zbavené suchých a prepotrebných konárov a nejaký dobrák by pretrhal burinu a spojazdnil aspoň jednu z troch fontán. Ak by sa aj s mamou a otcom chcela do tejto práce pustiť a to hlavne vlastnými rukami, trvalo by im to celé prázdniny a to ešte nevstúpila dnu.

Z rozjímania nad neútešným stavom jej záhrady ju vyrušil zvuk charakteristický pre premiestňovanie a prekvapene zamrkala. Otočila sa smerom ku dverám, kde uvidela starú škriatku, ktorá na ňu pozerala priam s hrôzou v očiach a nervózne si žmolila spodok zažltnutého zdrapu látky, ktorý by sa dal nazvať, pri všetkom optimizme a divokej predstavivosti, sukničkou.
„Ahoj.“ Pozdravila s miernym úsmevom červenovlasá čarodejnica škriatku.
„Ja som Lily.“ Dodala, keď si uvedomila, že tá hrôza v svetlých sivozelených očiach starej škriatky sa vôbec nezmiernila.
„Lady Blackwell.“ Pozdravila ju stará škriatka a hlboko sa uklonila, aj keď si Lily bola istá, že jej ten pohyb spôsobil nemalé problémy a zaiste aj bolesti v chrbte.
„Stačí Lily a ty sa ako voláš?“ Opravila ju rýchlo mladá Chrabromilčanka a spýtavo pozerala do zvráskavenej tváre.
„Pani Lily.“ Povedala vzápätí škriatka a pozrela na svoju pani, aby sa uistila, že to povedala tento krát správne.
„Moje meno je Canny.“ Odpovedala stále nervózna škriatka.
„Teší ma Canny. Ukážeš mi dom?“ spýtala sa milo Lily a jemne sa na svojho škriatka usmiala. Škriatka však ešte viac znervóznela, napriek tomu však poslušne otvorila dvere, aby voviedla mladé dievča do ohromnej vstupnej haly.

Lily si zvedavo obzerala interiér honosného sídla a nechala sa vodiť po dome a mnohých miestnostiach v ňom. Bola neuveriteľne prekvapená nakoľko je to sídlo obrovské a prepychovo zariadené, až na pár maličkostí, ktoré dnes bude musieť zmeniť. Utvrdilo ju v tom aj to, že keď schádzala dolu schodmi a ľavou dlaňou jemne prechádzala po zábradlí, zotrela z neho nemalý nános prachu. S povzdychom a neblahým tušením, si napokon sadla na gauč a zaborila si ruky do vlasov. Takto zanedbaný dom nemala už veľmi dlho možnosť vidieť a to je iba jeden z mnohých. Kto vie, v akom stavom budú tie ostatné? Stará škriatka stála pred svojou pani a opäť si žmolila handru obmotanú okolo svojich bedier a prestrašene pozerala do bezradne sklonenej tváre svojej pani.
„Ty si jediný škriatok obývajúci sídla rodu?“ spýtala sa Lily a dúfala, že odpoveď bude negatívna.
„Áááno, pani Lily.“ Vykoktala zo seba škriatka a potiahla nosom.
„A spravuješ všetky nehnuteľnosti a aj pozemky patriace mojej rodine?“ spýtala sa Lily, aj keď by to mohla pokojne predniesť ako jasný fakt, ktorý si uvedomila.
„Áááno, pani Lily.“ Odpovedala rovnako prestrašene a mladé dievča si opäť zovrela hlavu do svojich rúk, pri čom vydala zvuk, nie nepodobný tomu, aký vydávajú jelene v období ruje.
„Ako dlho spravuješ majetok?“ spýtala sa po chvíli unaveným hlasom.
„Tri čarodejnícke generácie.“ Odpovedala trasúcim sa hlasom a so strachom pozerala na bezradne sa tváriacu a hlavne nespokojnú majiteľku domu. Mladá čarodejnica na toto prehlásenie iba bezradne pokrútila hlavou, oprela sa o operadlo gauča a zasnene hľadela na strop, ktorý si žiadal omiesť od pavučín. Takto to nepôjde a bude musieť vymyslieť, čo s tým spraví. Je, napriek všetkému, Lady a jedného dňa do tohto domu niekoho privedie. Nemôže to tu vyzerať, akoby tu niekoľko rokov nevstúpila živá duša. A to nevraví o tom, že tu býva domáci škriatok, ktorý to už nezvláda a ani nemôže vládať spravovať jej dom. Nie to niekoľko domov a v neposlednom rade, aj pozemkov.
„Koľko je hodín?“ spýtala sa unavene stále pozerajúc do stropu.
„Čoskoro budú tri.“ Odpovedala ticho Canny uvedomujúc si, že takto bezradne jej pani pôsobí kvôli jej neschopnosti.
„Môžeš sa so mnou odmiestniť domov?“ spýtala sa Lily a pozrela do starých zelených očí.
„Áno.“ Zafňukala škriatka, ktorá si myslela, že jej pani je natoľko zhrozená, že si nepraje zotrvať v tomto sídle, ktoré bolo vždy pýchou rodu a iné rody sa mu iba zďaleka snažili priblížiť.
„Ešte kým odídeme, ti dám jednu úlohu.“ Predniesla Chrabromilčanka a so zdvihnutým obočím pozrela do tváre starého tvora.
„Canny bude cťou.“ Uklonila sa škriatka a Lily zaškrípala zubami. Nemala by sa ukláňať.
„Prídem o pätnásť dní. Máš dovtedy, aspoň dúfam, dosť času na to..“ prerušila rozprávanie, aby sa zhlboka nadýchla pred tým, ako jej povie svoju žiadosť. Alebo príkaz?
„.. na to, aby si zohnala dve mladé škriatky, ktoré nie sú s nikým zviazané a priviedla ich sem.“ Predniesla svoje želanie a stará Canny mnohokrát prikývla na znak, že pochopila a Lily si nemohla nevšimnúť zadržiavané slzy v starých svetlozelených očiach.
„Máš s premiestňovaním problémy?“ spýtala sa čarodejnica s vlasmi farby ohňa svojho škriatka.
„Nie, pani Lily.“ Odpovedala škriatka a potiahla nosom.
„V poriadku. Zober ma teraz domov a keby som niečo potrebovala, tak ťa zavolám. Je to však veľmi nepravdepodobné.“ Povedala s miernym úsmevom a vstala, aby sa mohla chytiť útlej vráskavej ruky svojho škriatka a s hlasným puk, sa zjavili v izbe mladej čarodejnice.

Stará Canny sa na svoju pani smutne usmiala a odmiestnila sa späť do sídla. Lily sa ustarostene zapozerala von oknom a bezradne si prehrabla vlasy. Vedela, že sa starej škriatky dotkla, ale ona inak nemohla. Zaiste aj dve mladé pomocnice budú málo, avšak nejako začať treba. Na záhradu a pozemky by si mala asi zaobstarať aj nejakého škriatka. Predsa len to nie je, ženská, robota a tie dve nové budú mať čo robiť v sídlach, nie to ešte kosiť trávnik a obstrihávať stromy. Nateraz pôjde aspoň pozdraviť rodičov a informovať ich o tom, že je už doma. S týmto siahla po posledných listoch, ktoré následne vložila späť do škatule a vyšla von zo svojej izby, aby sa niečoho najedla, keďže je už dávno po obede.
„Ahoj mami.“ Pozdravila mladá Chrabromilčanka a snažila sa neznieť unavene. Keby vedela, čo ju bude čakať, ani by dnes neopustila tento dom. Na druhú stranu to bolo neodkladné a našťastie to už má za sebou a keď Canny zoženie nejakého škriatka, bude to tam snáď už aj obývateľné.
„Ahoj Lily. Tak ako to tam vyzerá?“ spýtala sa so záujmom pani Evansová a začala svojej vyhladovanej dcére nakladať polievku.
„Ani sa nepýtaj.“ Bezradne pokrútila hlavou a jej mama sa na ňu mierne zamračila, keď pred ňu pokladala tanier. Zaujala miesto vedľa svojej dcéry, aby sa jej pokúsila nejako poradiť.
„Dom je veľmi veľký a naozaj krásny. Pozemky sú tak rozľahlé, že je priam nemožné dovidieť na koniec záhrady.“ Pripustila s ťažkým povzdychom.
„Avšak je to neuveriteľne zanedbané.“ Zamrnčala so zamračením.
„Čo s tým budeš robiť?“ spýtala sa jej mama so zdvihnutým obočím, odhodlaná vypočuť si nápad svojho potomka.
„Najhoršie na tom je, že mám aj jednu skutočne veľmi starú domácu škriatku.“ Pripustila Lily pomedzi toho ako jedla a bezradne pokrútila hlavou.
„Domáca škriatka? To je niečo ako to prastaré stvorenie, ktoré sem prišlo so správou od teba?“ spýtala sa jej mama, aby si ujasnila pojmy.
„Kreacher. Správne. To je domáci škriatok.“ Odpovedala Lily a jej mama sa uspokojene usmiala.
„Avšak ak chceš Kreachera označovať ako prastarého, tak moja škriatka, Canny, by musela niesť meno Matuzalem.“ Povzdychla si mladá Chrabromilčanka, pustila z ruky lyžicu do prázdneho taniera a pre dnešok už po mnohí krát, si bezradne zašla prstami do vlasov v oblasti čela, aby sa bezradne opierajúc o lakte, zapozerala na drevený povrch stola.
„Fu.“ Vypadlo zo šokovanej matky.
„A teda?“ nadhodila s miernou bezradnosťou pani Evasová a vstala, aby odložila prázdny tanier.
„Ja neviem mami. Je to prekrásny dom a ona už nevládze ani chodiť po schodoch, nie to ešte utrieť tú vrstvu prachu na zábradlí. Ja som jej povedala, aby zohnala dve mladé škriatky.“ Priznala sa mame, ktorá sa na svojho potomka zamračila. Je to neúctivé voči dlhoročnému sluhovi, len tak ho odkopnúť, keď už je prepotrebný.
„Myslíš, že si sa zachovala správne?“ spýtala sa mierne karhavo.
„Mami. Počúvala si ma vôbec?“ spýtala sa Lily svojej stále sa mračiacej matky.
„Vravím, že už nevládze ani chodiť, nie to ešte spravovať niekoľko nehnuteľností a ich pozemky, ktoré sú viac, ako len rozsiahle.“ Pripomenula jeden závažný fakt, na čo jej mama mohla iba pokrútiť hlavou. Jej dcéra, aj keď má iba šestnásť rokov, predniesla jeden závažný argument, ktorý sa nedá prehliadnuť a ani opomenúť. A ak je škriatka tým Matuzalemom, tak musí pripustiť, že sa rozhodla správne.
„Idem si dočítať listy.“ Povedala po chvíli ťaživého mlčania a odišla od stola. Lilien sa nadýchla, aby niečo svojej dcére povedala, avšak Chrabromilčanka sa pozoruhodne rýchlo vytratila z jej blízkosti. V poslednú dobu prestáva svojej dcére rozumieť. Kedysi srdečné dievča, ktoré nedokázalo vidieť to zlé na iných sa rozhodlo, aj keď z rozumných dôvodov, nahradiť starého sluhu a zabezpečiť si nových. A ako keby to nestačilo, touto úlohou poverila škriatku, ktorej vek prirovnala k Matuzalemovi. Vždy, keď sa Lily vrátila zo školy a nebola niekde so Severusom, trávili čas spoločne v obývačke alebo na zadnom dvore, kde sa zhovárali a smiali. Nateraz by bola prisahala, že jej dcéra sa usmieva iba veľmi výnimočne a to sa jej nepáči. Mnohí rodičia by boli vinu hádzali na jej priateľa, ale ona nie je slepá. Jej dcéra pri ňom prejavuje celé spektrum emócii, ktoré by vedela jedným slovom vyjadriť ako spokojnosť. Kto vie, čo ťaží jej mladučkú dcéru?

Lily vybehla do svojej izby, kde sa zvalila na svoju posteľ s rukami prekríženými za svojou hlavou. Má nemálo starostí a to je doma iba jeden deň. Nie je dosť, že musela prečítať kvantum listov, ktoré jej spôsobili iba nárast žlče, ale ešte aj starosti s jej nehnuteľnosťami a stavom účtov. K tomu všetkému zosúladiť aj spoločný čas so Severusom a to nevraví o všetkých tých knihách, ktoré si priniesla z Regulusovej osobnej knižnice. Tie tri na štúdium ruštiny radšej ani neráta. Jane bola mierne šokovaná, keď jej vrátila nie len dve knihy na štúdium francúzštiny, ale aj jednu zvlášť hrubú na štúdium nemčiny. Tento rok sa do Rokfortu zaručene nevráti ako polovzdelanec a ako Remus povedal, neznalosť jazykov znemožňuje medzinárodné obchody a spoločenské postavenie rodu. Ona je možno aj naďalej Evansová, avšak je rovnako Blackwell a je jej povinnosťou zveľaďovať majetok, na ktorý si nárokovala. Taktiež neprijala toto meno, aby ho priviedla do hanby svojou zadubenosťou alebo lenivosťou. Má necelý mesiac na to, aby zdokonalila znalosť nemčiny a naučila sa tretí jazyk, ktorý, ako si všimla po zbežnom prelistovaní knihy, má veľmi zvláštne písmo. Už aspoň vie, prečo James nevie čítať ani písať v tomto jazyku.

Lily si pri týchto myšlienkach nahlas ťaživo vydýchla a pretrela oboma dlaňami svoju tvár. Dnes sa nebude zaťažovať knihami, keďže jej ostalo ešte niekoľko listov, ktoré čakajú na prečítanie.
Predpoklad mladej čarodejnice bol správny. Aj tieto listy boli stratou času a viac ako len ochotne ich po prečítaní roztrhala so značným zadosťučinením. Až na jeden.
S ním sa spokojne posadila na svojej posteli, aby si ho mohla prečítať ešte raz pred tým, ako na neho odpovie. Autorom listu je človek, ktorého má rada a neraz si na neho spomenula a on, ako práve zistila, má priam nečitateľné písmo. Ani to jej však nezabránilo, aby sa spokojne, aj po druhý krát, usmiala na obsah onoho listu.

Hagrid jej napísal krátky list, v ktorom jej opísal situáciu s jeho zverencami a taktiež sa jej trikrát priznal, že mu chýba a že sa na ňu teší.
Malá Lilien sa mu vidí veľmi smutná a každý deň ju môže vídať stáť v ohrade a hľadieť na chodníček vedúci na areál školy. Je si istý, že ju každý deň čaká a smútok mladej kobylky je spôsobený odlúčením. Lily sa tejto správe nepotešila. Nie je vôbec spokojná s tým, že tej nezbednici je natoľko smutno. Na druhú stranu je však krásne, že na ňu spomína a zaiste sa jej príchodu poteší.
Hájnik jej taktiež oznámil, že už je spokojným majiteľom troch malých hipogrifov a ako tomu bolo aj s mladučkou Lilien, tak aj pri nich sa na ňu spolieha, že im vymyslí nejaké prekrásne meno.

Mladá čarodejnica sa po prečítaní tejto vety spokojne zahľadela pred seba. Takže, už sú doma. Do septembra ju teda čaká ešte jedna zložitá, avšak príjemná, úloha a to vymyslieť meno pre samca hipogrifa a dve samičky.
Zázračné tvory bude študovať aj ďalší rok. Je si plne vedomá toho, že ich pre kariéru čaromedičky alebo aurora nepotrebuje, ale môže navštevovať nejaký predmet aj pre radosť. Či nie? Síce pre radosť navštevuje elixíry, ktoré bude potrebovať v oboch prípadoch.
Asi by sa mala zamyslieť nad tým, ktoré predmety bude v šiestom ročníku študovať. To však záleží od rozhodnutia ohľadom budúcej kariéry, o ktorej ešte stále nie je presvedčená. Ak to bude možné, tak si zapíše predmety potrebné pre obe povolania a keď sa rozhodne, nepotrebné vypustí. Zaiste ju budú všetci považovať za šialenca, čo nie je novinka a maximálne ich iba v tejto domnienke utvrdí.

Nateraz však musí odpísať na list od hájnika, ktorý jej ako jediný spôsobil viac radosti ako starostí. Do Rokfortu ponesie Bess teda pošty dve. Jednu pre riaditeľa ohľadom ponechania si mena Evansová a jeden pre Hagrida.
Aj keď správa pre riaditeľa bola veľmi strohá a oficiálna, pri hájnikovi tomu tak nebolo. List pre tohto nadrozmerného muža bol napísaný v priateľskom duchu a nepatril práve k tým krátkym.
Jeho obsahom bolo vyslovenie radosti z nového prírastku, respektíve troch a taktiež ho ubezpečila, že pre nich vymyslí aj nejaké originálne mená. Utvrdí sa v nich, ale až vo chvíli, keď ich uvidí. Taktiež ho poprosila, aby malej Lilien povedal, že na ňu myslí veľmi často a hneď, keď bude späť na škole pôjde za ňou. Veľa ľudí by nad touto žiadosťou pokrútilo hlavou a odmávlo to rukou, avšak on nie. Pri ňom si je istá, že žriebäťu ten list dokonca aj prečíta a nevynechá ani tú pasáž, kde je posiela nemalý počet bozkov na útlu hlavu.
Hagrid je skutočne srdečný a láskavý muž, aj keď z neho dobrosrdečnosť robí priveľmi dôverčivého a oddaného.
Bude na neho musieť dohliadnuť, aby ho niekto nezačal zneužívať. Správca lúk a hájov je z týchto dôvodov ľahko zmanipulovateľný a ak by bol presvedčený, že je to pre dobrú vec, koniec koncov, by sa mohol ocitnúť v nemilej situácií, ktorá by ho mohla stáť priveľa.

Našťastie sa v tejto dobe objavil Severus a poskytol jej tak rozptýlenie, ktoré potrebovala. Letné prázdniny si plánovala v celkom inom duchu, ako je tomu teraz. Chcela oddychovať, zabávať sa a konečne nemusieť používať mozog, ktorý dostal tento rok zabrať. Na jej smolu sa veci zvyčajne dejú presne naopak, ako ich človek plánuje. Aspoňže ten výlet, ktorý sa jej zdá prikrátky, dopadol oveľa lepšie ako plánovala. Mnohému sa naučila, mnohému naučila svojich priateľov a nekonečne dobre sa spolu zabávali.
Pre dnešok si môže aspoň povedať, že má to najhoršie za sebou. Listy prečítané, na to, čo za niečo stálo aj odpovedala, Hlavné sídlo navštívila tiež a snáď stará Canny zoženie nové škriatky.

Večer zaspávala so spokojným úsmevom, zvierajúc vo svojej dlani krátky odkaz, ktorého autorom bol Remus. Jedna, jediná veta môže obsahovať všetko potrebné a zasiahne vaše srdce. Dúfala, že jej napíše a on napísal.

Som v poriadku a chýbaš mi.

To boli tie slová, ktoré sa jej stále plávali v mysli až pokiaľ neupadla do Morfeovej ríše.
Ponorená do hlbokého spánku nemohla vedieť, že v jej izbe stojí žena, ktorá na ňu hľadí a pomaly kráča smerom k nej. Anjel smrti pristúpil k posteli a smutne sa na mladé dievča usmial.
„Ach Lily, keby si len tušila, akú cestu si si zvolila.“ Povzdychla si bytosť.
„Riaď sa rozumom a ver svojmu srdcu.“ Šepla radu hľadiac do pokojnej tváre spiacej čarodejnice a s miernym úsmevom sa rozplynula.