POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Mieril na ňu kentaur. Mal medené telo, biely chvost a žiarivo biele vlasy. Jeho pokožka bola tmavšia, akoby bol opálený. Lily sa mierne usmiala a uklonila sa mu na pozdrav. Kentaurov si pre ich múdrosť vážila.

„Dobrý deň pane. Moje meno jej Lily. Prepáčte mi, že som stúpila na Vaše územie ale neprišla som so zlým úmyslom. Hľadám elfa, ktorý sa volá Lindar.“ Povedala mu so zdvorilosťou v hlase a vytiahla si spoza goliera prívesok, ktorý dostala od neho ako dar. Kentaur švihol chvostom a vložil šíp naspäť do tulca. Luk v jeho ruke voľne visel pri jeho ľavej nohe.

„Vitaj čarodejnica. Moje meno je Bastien. Každý tvor v lese pozná tvoje meno. Lindar je so synom pri rieke. Choď stále po tamtom chodníku.“ Ukázal za úzky chodníček napravo od nej, ktorý sa stáčal poza stromy hlbšie do lesa.

„O pár minút budeš pri rieke. Tam sa s ním stretneš.“ Lily sa mu uklonila na pozdrav, poďakovala mu a vybrala sa po chodníku za mužom, ktorého potrebovala súrne nájsť. Musí ho vidieť inak sa zblázni. Zrazu začal les rednúť a začula zurčanie potoka. Pridala do kroku. Už stratila dvanásť minút z jej obmedzeného času. Vedela, že ak bude meškať, čo i len minútu, Severus podľahne panike a začne ju hľadať. Keď vyšla z lesa uvidela Lindara ako sedel pri potoku a chrbtom sa opieral o strom. Jeho syn s oštepom v ruke stál na okraji rieky a podľa scénky, ktorú videla usudzovala, že sa učí loviť ryby. Lindar pootočil hlavou a keď si všimol, že k nim niekto kráča, vyskočil na nohy a zavolal na svojho syna. Ten sa schoval za stromom, ktorý stál za chrbtom jeho otca. Po chvíli sa mu tvár rozžiarila poznaním a privolal svojho syna. Chlapec sa postavil vedľa otca a ten mu položil ruku na rameno. Keď bola Lily dostatočne blízko, sklonila hlavu pred starším mužom. Zdvorilosť a pokora bola z jej strany na mieste. Elf bol od nej starší, múdrejší a skúsenejší. To boli pre ňu dostatočné dôvody pre to, aby mu preukázala úctu, ktorú si zasluhoval. A hlavne potrebovala jeho múdru radu.

„Dobrý deň tebe aj tvojmu synovi Lindar.“ Pozdravila ich.

„Dobrý deň aj tebe mladá čarodejnica. Toto je môj syn Rúmil.“ Odpovedal jej zdvorilo.

„Čo ťa privádza na toto miesto?“ spýtal sa jej starší elf.

„Rada ťa spoznávam Rúmil.“ Usmiala sa na chlapca. Rovnako ako jeho otec, mal aj on čierne vlasy, len sem tam mu presvital prameň bielych vlasov a svetlé hnedé oči. Spoznávala aj podobné črty tváre avšak pery a nos mali odlišné. Tie zaiste podedil po matke. Otočila sa na Lindara.

„Prišla som ťa požiadať o to najdôležitejšie.“ Odpovedala so sklonenou hlavou. Lindar sa zamračil. Pre neho bol najdôležitejší život jeho rodiny a les, v ktorom žije. Nevedel však, čo je najdôležitejšie pre mladé dievča, ktoré stojí pred ním. Lily si všimla jeho zamračenie a ticho dodala.

„Pochopenie a dobrá rada.“ Elf sa usmial. Z toho dievčaťa cítil múdrosť a pokoru. Niečo, čo si bol istý, že u čarodejníkov nie je možné nájsť. Preto sa ich všetky bytosti v lese stránia. Skoro všetky. Kentauri nimi opovrhujú. Nemajú ich radi, pre ich zdanie nadradenosti a neúctu voči prírode. Využívali ju vo svoj prospech ale nevážili si ju. Toto dievča dokázalo zmeniť jeho pohľad na čarodejnícky svet. Nie na čarodejníkov všeobecne, ale bol si istý, že nie všetci sú takí, ako mu vštepovali, odkedy si pamätá, jeho otec a starý otec. Pokynul chlapcovi aby sa vrátil k lovu a usadil sa s Lily pri strome.

„S čím ti môžem pomôcť?“ spýtal sa jej mierne. Čakal čokoľvek ale určite nie, že si dievča zaborí tvár do dlaní a začne plakať. Vytreštil na ňu oči. Nechápal čo sa mohlo stať a ani ako jej pomôcť. Prebudila sa v ňom jeho otcovská časť a pritiahol si dievča do náručia a zovrel v silnom objatí, tak ako to robil aj so svojim synom ak prepukol v plač. Po chvíli sa dievča začalo upokojovať. Odtiahol ju trošku od seba, dlaňami ju držal za líca, palcami je zovrel slzy a usmial sa na ňu.

„Prepáč mi, že ťa zaťažujem ale ja už neviem, čo mám robiť.“ Povedala medzi vzlykmi.

„Ide o tento prívesok.“ Poukázala na predmet, ktorý držala zovretý v dlani.

„Škodí ti nejako?“ spýtal sa so zamračením.

„Nie to nie. Len mi po nasadení vysal všetku silu a značnú časť mágie. Obnovila sa však rýchlo. Ale to nie je to, čo ma znepokojuje.“ Dodala rýchlo.

„Počas bezvedomia sa mi sníval sen. Nepamätám si ho presne. Pamätám si v útržkoch na rozhovor v tme a potom na niektoré sny. Ale to neboli hocijaké sny. Ja som videla svoju budúcnosť.“ Povedala a začala znova plakať.

„A stalo sa niečo zlé, Lily?“ opýtal sa jej upokojujúco. To bolo prvý krát, kedy vyslovil jej meno.

„Ja si presne nepamätám čo sa stalo ale viem, že zomriem veľmi mladá. Nič nemá zmysel pre mňa. Načo sa snažiť, načo snívať?“ vyhŕkla zo seba a znova prepukla v plač. Elf pochopil, čo ju rozrušilo. To dievča nechápe akú moc má vo svojich rukách. Má pocit, že jej osud je pevne zapísaný v knihe stvoriteľa. Povzdychol si.

„Lily ale ja nevidím dôvod na podobné myšlienky a ani na tvoj plač.“ Povedal jej skoro pobavene. Lily na neho nechápavo zamrkala. Hrozba blízkej smrti sa mu nezdá byť dostatočná?

„Och dievča, keby som ti povedal, že sa zajtra utopíš, čo spravíš? Určite sa vyhneš vode a možno by si sa vybrala do púšte.“ Usmial sa na ňu. 

„Dostala si cenný dar ale ten neukazuje, čo sa s určitosťou stane, ale čo je pravdepodobné za daných podmienok.“ Pozrel jej do očí. Lily prikývla. 

„Ako si dúfala, že bude vyzerať tvoja budúcnosť? Po vašom svete sa pohybuje istý čarodejník, ktorého volajú temný pán ale sám sa pomenoval lord Voldemort.“ Povedal jej vyzývavo.

„Ja neviem. Vždy som chcela druhým pomáhať. Myslela som, že by som bola čaromedička a taktiež som ako každé mladé dievča snívala o manželovi, ktorý ma bude milovať a ja jeho a že budeme mať tri deti.“ Povedala mu a začervenala sa. Lindar sa na ňu usmial.

„A teraz sa bojíš, že o všetko prídeš.“ Uisťoval sa. Prikývla mu.

„Liečiteľstvo je veľmi dôležité a potrebné. A zamysli sa, či je to jediné, čo by si mohla v týchto temných časoch robiť, aby si pomáhala iným.“ Pobádal ju.

„Ak nájdeš nový smer, bude sa ti týčiť aj nový cieľ.“ Povedal jej a chytil ju za ruku.

„Tvoj osud nie je nikde zapísaný a o šťastie treba bojovať.“ Povedal takmer šeptom. Lily sa rozjasnila myseľ. Dala by si facku. Videla v očiach jej radcu, že si všimol chod jej nových myšlienok. Smutne sa zasmiala.

„Ďakujem“ zvolala „z celého srdca ti ďakujem.“ Dodala so sklonenou hlavou.

„Rád som ti pomohol.“ Usmial sa na ňu Lindar. Lily sa postavila. Jej príklad nasledoval aj elf.

„Teraz budem musieť odísť, aby sa o mňa nebáli.“ Dodala Lily. Starší muž prikývol. Určite vedel o prítomnosti a aj o presnom mieste, kde sa jej spolužiaci nachádzajú. O mágii elfov nevedela skoro nič. Ich schopnosti museli byť však rozsiahle.

„Kedykoľvek budeš vítaná v tomto lese ako aj v mojom dome.“ Povedal jej na rozlúčku. Lily sa mu uklonila a podišla k chlapcovi. Elf s pokojom na srdci pozoroval ako čarodejnica podišla na krok k jeho synovi. Niečo také by si ešte pred nedávnom nevedel predstaviť. Istotne by toho čarodejníka zastavil ak nie rovno pripravil o život. Svojho syna miloval z celého srdca a jeho zdravie bolo pre neho prvoradé. S úsmevom pozoroval ako si mladé dievča kľaklo na jedno koleno, chytila chlapca za ruku a objali sa. Čarodejnica vstala a sklonila hlavu na pozdrav mladému elfovi.

„Lindar, veľmi si cením tvoju múdrosť a priateľstvo, ktoré si mi preukázal. Ani neviem povedať ako si to vážim a som šťastná.“ Uklonila sa pred ním.

„Ja ďakujem tebe Lily. Dlžím ti za život svojho syna. A tento dlh si ponesiem do konca života ja a aj môj syn.“ Povedal jej. V jeho hlase však nebol hnev, smútok ani výčitka. Skôr sa jej zdalo, že je spokojný.

„Môžeš mi povedať ako sa čo najrýchlejšie dostanem na miesto, kde sme cez leto s mojim priateľom mali stan? Nevyznám sa tu dobre.“ Spýtala sa.

„Choď týmto chodníkom.“ Ukázal na miesto medzi stromami.

„Keď prídeš na prvé rázcestie choď v pravo a pri druhom a treťom vľavo.“ Poradil jej s úsmevom. Prikývla, poďakovala a ponáhľala sa za Severusom. V polovici cesty jej napadlo, že sa mohla spýtať na čiernu ľaliu. Lindar by isto poznal miesto, kde rastú.

Na konci cesty ju čakal zamračený Severus. Bál sa o svoju kamarátku. Bola preč skoro plnú hodinu a on nevedel, kde by ju v prípade núdze hľadal. Keď ju zbadal vydýchol si s úľavou.

„Kde si bola Lils? Vieš ako som sa o teba bál?“ pritiahol si kamarátku do pevného objatia.

„Všetko je v poriadku Sev, dokonca viac ako len v poriadku.“ Povedala mu veselo do ramena. Severus odtiahol kamarátku na dĺžku paží a pozrel sa jej do tváre.

„Určite si v poriadku? Vidím na tebe už dlhší čas, že ťa niečo trápi.“ Spýtal sa jej ustarostene.

„Bolo to niečo .. ani neviem čo povedať. Ale už som v poriadku.“ Povedala mu a chytila ho za ruku.

„Poď ideme niečo nazbierať aby sme nedostali T-čko nedajmerlin.“ Zasmiala sa.

„Povieš mi o tom, čo sa stalo?“ spýtal sa jej Severus.

„Niekedy áno, ale nie dnes.“ Odpovedala mu ako kráčali do lesa. Severus sa zamračil.

„Nepovažuješ ma za spoľahlivého?“ spýtal sa jej vyzývavo.

„O to nejde. Si jediný človek, ktorému sa môžem zdôveriť, ja to viem Sev, len teraz si to musím v hlave utriediť. Potom ti všetko poviem.“ Usmiala sa naňho. Prikývol. Nemalo cenu z nej teraz niečo ťahať. Videl v jej očiach, že nedávno plakala. Bodlo pri srdci. Bola v lese a plakala. A on nebol pri nej, aby ju utešil ako mnohokrát ona utešovala jeho. Na druhú stranu chápal potrebu samoty. Niekedy aj on potreboval byť sám, aby si zoradil myšlienky.

„V poriadku Lils, ja si počkám.“ Povedal jej s úškrnom.

„Stoj!“ zvreskla naňho. Severus sa tak zľakol, až skoro spadol na zadok. Lily ho chytila za ruku a ukázala na miesto, kam takmer položil nohu. Bol to úpon klepcodrapa, ktorý ta ťahal nebadane po zemi. Lily vybrala dýku a kľakla si na zem. Severus vytiahol fľašku od Slughornea. Lily nad úponom naznačila dýkou, kde by spravila rez.

„Trochu viac odrež.“ Pobádal ju Severus. Rýchlim pohybom oddelila úpon od rastliny, ktorá v tej chvíli začala hrozivo vlniť úponmi v snahe zasiahnuť tvora, ktorý jej odrezal jej časť. Lily chytila úpon a vložila ho do jednej fľašky. Obišli nazúrenú bylinu a pokračovali ďalej do lesa. Našli aj miesto kde rástla valeriánka, lyžičník, dokonca aj divorastúcu mandragoru. Severus chytili Lily za ruku a ukázal na oblohu. Modré iskry, čas na obed. Lily s povzdychom a šomraním o stratenom čase vstala od miesta, kde zbierala korene ligurčeka a pobrala sa smerom k profesorovi. Na okraji lesa si všimli profesora a skupinu spolužiakov usadených na dekách. Podišli ku ním, usadili sa vedľa seba na deku a prebrali si od profesora taniere s pečeným kuraťom a opekanými zemiakmi. Potom rozdal každému fľašu s tekvicovým džúsom. Lily bola spokojná. Všimla si, ako si na počudovanie táto zmiešaná skupinka študentov spolu rozumie. Hlavne Severus sa zarozprával s jednou Bystrohlavčankou. Veľmi sympatické dievča. Mala po plecia dlhé, rovné hnedé vlasy a hnedé oči. Vedela, že sa volá Alice Fortesque. Rovnako jej to vadilo, ako aj spôsobovalo radosť. Bola rada, že si z niekým rozumie. Dopriala by mu dobré dievča, ale bála sa, že sa v nej sklame. Nechce vidieť svojho priateľa sklamaného. Keby sa na pretras s nejakou partnerkou dostal jeho otec a jeho záľuba v nekvalitnom alkohole, veľmi rýchlo by bol znova nezadaný. Nevie si predstaviť rodičov, ktorí by svojej dcére odobrili syna alkoholika. Akoby ten inteligentný a láskavý mladý muž mohol za chyby svojho otca. Ale tým sa bude zaoberať až keď uvidí, že má o nejaké dievča skutočný záujem. Zvláštne je, že o žiadnu sa doposiaľ nezaujímal.

„Slečna Evansová, pás Snape, podarilo sa vám niečo nájsť?“ vytrhol ju z myšlienok profesor.

„Áno pane, ale ešte nemáme všetko, čo by sme chceli nazbierať. Máme zopár listov a koreňov.“ Odpovedala mu Lily. Severus sa usmial. Nepochválila sa ako sa natrápila, kým vytrhla mandragoru zo zeme.

„Vy so sebou nikdy nie ste spokojná, slečna Evansová.“ Pokrútil so smiechom nad ňou hlavou.

„Občas som ale keby sme so sebou boli stále spokojní, nespravili by sme žiaden pokrok. Ani ten osobný.“ Povedala mu obranne Lily.

„Ste mimoriadne inteligentná.“ Povedal jej pochvalne profesor.

„No mládež, máme ešte tri hodiny, aby sme našli čo najviac prísad.“ Vyzval profesor svojich študentov. Severus vstal a ponúkol ruku aj Lily. Chytila sa ho a na malý okamih bola v pokušení, sa ho už nepustiť. Kráčali pri sebe lesom a Lily stále myslela na tú ľaliu.

„Kde si?“ pomyslela si. Zrazu dostala silné nutkanie neisť cestou hlbšie do lesa ako kráčali, ale smerom ku skalám. Tomu miesto sa každý vyhýbal. Aké bylinky by rástli na pieskovej pôde zasypanej kamením?

„Severus, mohli by sme sa ísť pozrieť aj tam?“ ukázala na skalnú roklinu.

„Pochybujem, že tam niečo bude ale prečo nie?“ mykol plecami. Ako sa blížili Lily začala lapať po dychu. Severus sa strhol, chytil ju za ruku.

„Lily, čo ti je? Potrebuješ pomoc?“ spýtal sa s panikou v hlase.

„Nie, nie, nie, to nie je možné Sev.“ Hovorila rozrušene.

„Čo sa deje Lily?“ skoro po nej kričal obávajúc sa o jej psychické zdravie.

„Pozri tam a skús neomdlieť.“ Ukázala naľavo od neho. Severus sa otočil a skoro zabudol dýchať. Nakoniec zo seba vydal niečo medzi vzlykom a smiechom. Boli tam. Nebolo ich veľa ale boli tam. Krásne čierne ľalie.

„Koľko lupeňov si vezmeme?“ spýtala sa Lily takmer šeptom.

„Však všetky.“ Odpovedal jej akoby bola blbá.

„To určite nie, Severus.“ Zahriakla ho.

„Toľko nepotrebujeme a čo potom bude s rastlinou, ak ju celú otrháš? Isto uhynie!“ kričala naňho nahnevane.

„Máš pravdu Lily. Je tu šesť rastlín, tak šesť lupeňov? Z každej rastliny jeden.“ Spýtal sa jej s nádejou v hlase.

„To znie už lepšie.“ Odobrila mu. Vydali sa smerom ku kvetom. Severus podal Lily jednu fľašku a išli trhať lupene. Lily zatvárala svoju fľašku, keď videla, že Severus stojí akoby skamenel.

„Nechoď za mnou!“ Nariadil jej pevným hlasom. Nechápala, čo sa deje.

„Prečo?“ spýtala sa s obavami a potom ho zbadala. Had a riadne nahnevaný jedovatý had. Mykal rytmicky chvostom a vydával pre neho charakteristické štrkanie.

„Severus“ zašepkala Lily s hrôzou v hlase. Už nemá cenu skrývať svoju temnú stránku. Teraz prišlo to ‘raz’ aby sa s tým priznala.

Vykročila smerom k Severusovi.

„Lily, nie! Je jedovatý“ zakričal na ňu.

„Ver mi!“ bolo jediné čo jej rozumel. Potom jej nerozumel ani slovo. Teda asi to boli slová. Lily pristúpila k hadovi. Ten na ňu otočil hlavu, zoširoka otvoril papuľu a zasyčal.

„Obeeeed, ďaľššššie mässssso.“ zasyčal si pre seba had. Lily pokrútila hlavou.

„Myssssslim, že dnessss budešššš hladný. Odíď!“ nariadila mu v parselčine. Had sa stiahol, ospravedlnil sa a odplazil.

„Severus, si v poriadku? Nestihol ťa uštknúť?“ spýtala sa ho Lily, akoby parselčina bola bežná.

„Nie, som v poriadku, všimol som si ho včas.“ Odpovedal jej. Ako sa chcela vydať cestou k lesu, ju chytil za ruku a otočil smerom k sebe.

„Prečo si mi to nepovedala?“ spýtal sa jej. V hlase ale nebolo badať výčitku. Dobre vedel prečo to tajila pred každým, ale nechápal, prečo to tajila aj pred ním. On by ju nesúdil.

„Najskôr som musela presvedčiť samú seba, že nie som kvôli tomu zlá. Vieš dobre čo sa hovorí o parselanoch. A chcela som ti to povedať, len som nevedela kedy a ani ako začať.“ Vysvetľovala mu so sklonenou hlavou. Naraz zdvihla pohľad a pozrela mu do očí. V jej očiach bola nevyslovená prosba aby sa nehneval a nesúdil ju. 

„A bála som sa.“ Priznala mu.

„Bála? Čoho si sa bála?“ spýtal sa jej mierne v šoku. Nebojácna Chrabromilčanka ovplývajúca mimoriadnym optimizmom, mala strach. Toto by si nikdy nepomyslel.

„Viem a aj vtedy som si uvedomovala, že ma nebudeš súdiť, ale niekde z posadí som sa obávala, že by to mohlo zničiť naše priateľstvo. Bála som sa, že ťa stratím.“ Povedala mu so smutným úsmevom.

„Si blázon Lily, vieš o tom?“ Zasmial sa Severus a pritiahol si ju do pevného objatia.

„Nikdy ma nestratíš. Vždy tu budem pre teba.“ Povedal jej do vlasov. Lily unikol radostný vzlyk.

„Sľubuješ?“ spýtala sa ho bez premýšľania. Potrebovala to počuť. Potrebovala počuť, že tento nadaný čarodejník, jej opora a ochranca bude pri nej stáť, nech sa deje čokoľvek.

„Lily. Ty si moja najlepšia priateľka a ktorýmkoľvek smerom budeš kráčať, ja pôjdem s tebou. Vždy budem po tvojom boku. Vždy.“ Povedal jej s pevným presvedčením v hlase.

„Ďakujem ti Severus. Ty ani netušíš, čo všetko to pre mňa znamená.“ Povedala mu do ramena.

„A ty netušíš, čo všetko znamenáš ty pre mňa.“ Toto si iba pomyslel. Nikdy jej nebude môcť povedať ako veľmi ju miluje. Nikdy by nebola jeho. Kazí im to postavenie ich fakúlt a jeho otec. Jej rodičia až moc dobre poznajú jeho situáciu. Nikdy by im nedali požehnanie. Mohli by ostať žiť spolu v ich svete. Vzali by sa iba v magickom svete, ale nemôže od nej chcieť aby opustila svoju rodinu. Jej srdce by to nevydržalo. Na jej duši by vznikla hlboká rana. Roztrhalo by ju to. Už by to nebola ona. Nie, toto nedopustí.

V lese sa im podarilo nájsť ešte niektoré druhy bylín a pobrali sa unavení, špinaví ale spokojní naspäť. Zatiaľ tam sedel iba Slughorne a popíjal ďatelinové pivo.

„Ó, moji elixíroví kráľ a kráľovná. Už ste skončili?“ Zakončil privítanie otázkou.

„Áno pane.“ Odpovedal mu Severus. Slughorne im pokynul aby sa usadili.

„Ste spokojní so svojim, nazvime to, pátraním?“ spýtal sa ich s úsmevom.

„Celkom aj áno.“ Odpovedala mu Lily veselo. Ona teda spokojná bola. Našla pokoj na duši a silu bojovať o svoju budúcnosť a hlavne o budúcnosť svojich priateľov. Ešte nevedela ako to spraví, bude mať nad čím rozmýšľať, ale ona je natoľko tvrdohlavá, že to dokáže. Okrem toho našli aj lupene čiernej ľalie.

„Museli ste nájsť skutočne niečo výnimočné, ak ste spokojná, slečna Evansová. Tento stav je pri Vás veľmi raritný.“ Poznamenal Slughorne.

„Ak viete udržať tajomstvo, tak Vám niečo ukážem.“ Povedal Severus s úškrnom a iskričkami v očiach.

„Len smelo chlapče, len smelo.“ Pobádal ho nedočkavo profesor.

„Vlastne to našla Lily.“ Hovoril pri tom ako sa hrabal v brašne a vytiahol fľašku s lupeňom a podal ju Slughornovi.

„Pri Merlinovi! Viete čo to je? Ako ste to našli? Za toto by ste mohli pri bohatom kupcovi získať toľko galeónov, že by ste si kúpili väčší dom.“ Zvolal Slughorne a držal sa za srdce.

„Áno, vieme, pán profesor, ale nebolo by dobré, keby niekto vedel, že máme tento lupeň. Niektorí by ho chceli zadarmo.“ Podotkla Lily. Slughorne im s úctou a trasúcou rukou vrátil fľašku s lupeňom. Severus ho vložil späť do brašne. Ďalej debatovali o tom, čomu sa budú venovať na štvrtkových hodinách a samozrejme, že im profesor rozprával o svojich slávnych známych. Postupne sa miesta zapĺňali až chýbala iba jedna dvojica. Alice a jej spolužiak Mark sa nevrátili z lesa.

„Severus, ja z toho nemám dobrý pocit.“ Šepla mu Lily.

„Budú v poriadku. Majú ešte pol hodinu čas a nebolo vidieť iskry.“ Pripomenul jej Severus pokojným hlasom. Jemu tiež pracoval mozog na plné obrátky ale nechcel rozrušovať svoju kamarátku.

„Ja viem Severus ale, čo ak nemohli vyčarovať iskry a niečo sa im stalo? Ja mám naozaj strašné zlý pocit, Sev.“ skoro zúfalo mu šepkala.

„Ideme?“ spýtal sa jej. Prikývla.

„Kam sa zberáte? O pol hodinu máme zraz.“ Spýtal sa profesor. Lily vedela, že by nemala klamať.

„Nejako sa mi nezdá, že tu Alice s Markom nie sú. Tak sa ideme pozrieť, kde sa zabudli.“ Mávla rukou. Takto profesor vie, že ich idú hľadať ale nebude mať obavy aj niekto druhý.

„Ak by prišli bez nás, tak stačí vyčarovať iskry a my prídeme hneď späť.“ Dodal Severus a vybrali sa do lesa. Na mieste, kde ich nemohol nikto vidieť ani počuť Lily zastala a otočila sa čelom k Severusovi.

„Severus, veríš mi?“ spýtala sa Lily.

„Prirodzene.“ Prikývol jej.

„Tak sa ma nič nepýtaj a hlavne sa neboj. Všetko ti neskôr vysvetlím.“ Povedala mu Lily a hnala sa úzkym chodníkom hlboko do lesa. Severus sa ani nestačil spýtať, kam sa tak ženie. Mal čo robiť s konármi, aby si chránil tvár. Lily, zdá sa, nič také nevadilo.

„Desať minút do odchodu a žiadne iskry.“ Zamrmlala Lily nervózne.

„Nepáči sa mi to rovnako Lils.“ Odpovedal jej Severus.

„Stoj.“ Povedala Lily a zdvihla ruku. Severus zastal a uvidel ho za stromami. Koňa? Keď sa prizrel lepšie zistil, že ten kôň má trup človeka. Kentaur. Do frasa. Ak si ich všimne majú problém. A to nie malý.

„Lily musíme zmiznúť, kým si nás všimne.“ Pošepol jej a začal ju ťahať za rukáv.

„Nie, Severus. Vravel si, že mi veríš. Ver mi teda aj naďalej.“ Povedala mu. Išli ešte pár krokov, keď mu Lily povedala aby stál a ani sa nepohol. Ona podišla bližšie ku kentaurovi. Srdce mu vynechalo jeden úder, keď videl s akým pokojom pristúpila k nemu a uklonila sa na pozdrav. Zabije ju. Toto jediné mu behalo po rozume. Videl ako sa mu Lily uklonila na pozdrav a rozprávali sa nakrátko spolu. V duchu ďakoval vyšším mocnostiam, že jeho priateľka ešte žije. Zamrazilo ho však, keď kentaur na okamih hľadel na neho. 

„Dobrý deň ešte raz, Bastien.“ Slušne pozdravila Lily kentaura a uklonila sa mu.

„Dobrý deň čarodejnica. Čo ťa privádza tentoraz?“ spýtal sa jej kentaur s pobavením v hlase.

„Prepáčte, že Vás obťažujem. Dvaja spolužiaci sa nevrátili a ja mám strach o ich bezpečnosť. Nikto sa v lese nevyzná ako Vy a Vaša múdrosť a informácie sú nezmerateľné. Preto som Vás chcela požiadať o radu. Neviete náhodou, kde sú, alebo či sú v poriadku?“ spýtala sa Lily a znova sa na znak úcty uklonila.

„Kto je ten čarodejník?“ Zamračil sa Bastien.

„Tento čarodejník je môj priateľ. Je dôveryhodný. Dlžím mu.“ Povedala Lily. Kentaur naklonil hlavu a pohľadom zmrazil Lily. Mala pocit, že vidí až do duše, na miesta, kam ani sama nedovidí.                                                                   „Počul som, že v pri rieke niekoho uväznila zem. Miesto patri do územia elfov. Musíš ich požiadať o povolenie vstúpiť na miesto jaskýň. Patrí to medzi ich posvätné miesto.“ Povedal jej kentaur. Lily sa hlboko uklonila.

„Ďakujem ti za tvoju radu a prajem tebe aj tvojmu stádu veľa šťastných dní.“ Rozlúčila sa s ním Lily. Kentaur na pozdrav sklonil hlavu a odišiel do lesa.

„Lily, čo to znamená?“ spýtal sa vykoľajený Severus. Niečo mu na tom celom nesedelo. 

„Všetko ti vysvetlím, až zistím ako. Ale teraz musíme ísť po Marka a Alice.“ Pobádala ho Lily a vybrala sa druhým chodníkom.

„Vieš kam máme ísť?“ spýtal sa jej a hnal sa za ňou.

„Treba ísť k rieke a potom sa uvidí čo ďalej. Je to posvätné územie elfov.“ Povedala mu akoby išli na zbežnú prechádzku. Jej pokoj nechápal. Ísť na územie elfov je rovnaké bláznovstvo, ako ísť medzi vlkolakov.

„Lily ja viem, že si muklorodená, ale nemusím ti hovoriť čo sú elfovia zač.“ Predniesol Severus nervózne.

„Sú to bytosti, ktoré si zasluhujú úctu a rešpekt, ako ktorýkoľvek živý tvor Severus.“ Zahriakla ho obranne Lily.

„O tom nepochybujem, pochybujem o tvojom bezpečí.“ Povedal jej.

„O mňa sa neboj, o tých dvoch sa treba obávať.“ Pripomenula mu.

„Lily, si si istá, že vieš čo robíš a za kým ideš?“ spýtal sa jej Severus akoby bola blbá.

„Momentálne idem pomôcť svojim spolužiakom a idem za bytosťami, ktoré možno sú temné, možno nemajú radi čarodejníkov ale určite sú to bytosti, ktoré si ctia zákony mágie, prírodu a vedia milovať Severus.“ Pripomenula mu. Severus pokrútil hlavou. Ona by videla dobro aj v Grindelwaldovi. Mal chuť sa smiať. Chrabromilský optimizmus sa v nej nezaprie. Mohla by mať radšej aj niečo zo Slizolinskej opatrnosti. Prišli k rieke. Nikoho nikde nevidel ale mal pocit, že oni sú na očiach až priveľmi. Lily zastala pri strome na brehu rieky, bokom sa oň opierala s prekríženými rukami aj nohami a pozerala sa do lesa.

„A teraz čo?“ spýtal sa jej nervózne.

„A teraz počkáme.“ Povedala mu s pokojom a pozerala pri tom do hĺbky lesa akoby čakala, že odtiaľ vyjdú Mark s Alice.

„Počkáme na čo? Na šíp alebo oštep?“ opýtal sa jej sarkasticky. Lily pretočila očami.

„Prestaň Severus. Zasa mi neveríš.“ Pripomenula mu. Severus pokrútil hlavou. S ňou sa nedalo hádať. Jeho zmyslom neušlo, že sa k ním niečo blíži. Bol to skôr inštinkt než by niekoho počul. Pristúpil bližšie k Lily, pripravený ju brániť. Vyklepol si nečujne prútik.

„Viem. Už ide. Nebudeš ho potrebovať.“ Povedala mu pokojne s neprítomným pohľadom. Severus sa zarazil. Vedela o jeho prútiku, aj keď ho mal za jej chrbtom. 

„Nie som si istý.“ Odpovedal jej.

„Ale ja áno.“ Odpovedala s istotou v hlase a položila mu ruku na rameno. Povzdychol si a schoval prútik. Asi by bolo nerozumné vzbudiť v elfoch dojem, že ich prišli napadnúť. Ich magické schopnosti pred čarodejníkmi nie sú úplne známe. A hlavne sú na ich území. Z lesa vyšiel elf. Bol to vysoký muž, odetý iba v hnedých nohaviciach. Mal dlhé čierne vlasy a čierne oči. Lily sa naňho usmiala. Ona sa usmiala? Severus nechápal. Dnes už ničomu nerozumie. Lily sklonila na pozdrav hlavu.

„Lindar, taká som rada, že vidím práve teba.“ Pozdravila elfa.

„Lily, vitaj opäť.“ Pozdravil ju a stisol jej ruku v obidvoch svojich.

„Nemusím sa ani pýtať, čo ťa priviedlo naspäť do nášho územia.“ Predniesol elf s pobavením v hlase. Lily sa naňho usmiala.

„Lindar, toto je môj priateľ Severus.“ Severus o odtieň zbledol a sklonil hlavu na znak úcty.

„Vitaj čarodejník. Tvoja priateľka má neobyčajne dobré srdce. Ak jej niekto ublíži a poškodí ho, rozpúta môj hnev.“ Predniesol s chladnou istotou elf. Severus sa vystrel v plnej výške.

„Váš hnev nebude potrebný pane. Nenájde sa miesto na tomto svete, kde by sa ten človek skryl predo mnou.“ Predniesol s hnevom. Elf však videl viac ako si mladý čarodejník uvedomoval. Videl v jeho očiach, že už len predstava, že by jej niekto ublížil ho privádza do zúrivosti. Elf prikývol. Ich rozhovor prerušila Lily.

„Vieš kde sú?“ spýtala sa s nádejou v hlase. Elf prikývol.

„Sú neďaleko. Môžeš ich odviesť. Máš moje povolenie. Dar vám všetkým zabezpečí bezpečný návrat. Ja sa ale musím vrátiť. Choďte popri rieke a pri skalách sú jaskyne. Tam je neradno chodiť, zem je tam zradná.“ Povedal im.

„Veľká vďaka Lindar.“ Povedala Lily a uklonila sa mu.

„Odovzdaj môj pozdrav aj Rúmilovi a jeho matke.“ Povedala mu s úsmevom na tvári.

„Ďakujem ti Lily ale jeho matka má miesto medzi vševidiacimi.“ Lily smutne prikývla. Severus nechápal. Kde je matka toho Rúmila? Uklonil sa aby, pozdravil elfa a pobrali sa s Lily kam im kázal elf, šťastný, že vôbec žije.

„Lily odkiaľ ho poznáš? A kto je ten Rúmil a kde je jeho matka?“ zasypal ju otázkami. Lily pokrútila hlavou.

„Ten malý chlapček, ktorého som vytiahla z osýdla je syn Lindara. Volá sa Rúmil a jeho matka je medzi vševidiacimi. Teda medzi hviezdami. Už nežije.“ Vysvetlila mu. Severus na ňu zahmkal na znak, že pochopil. Prišli na miesto kde sa v pravidelných intervaloch vylieva rieka z koryta. Zem bola vlhká a videli, čo spôsobilo nepozornosť ich spolužiakov. To miesto bolo doslova obsypané prísadami do elixírov. Severus neodolal a trhal cenné byliny. Lily pokrútila hlavou. Pre ňu bolo prvoradé nájsť tých dvoch neborákov živých a zdravých. Zakričala na Alice. Z neďalekej kopy kamenia a zeminy počuli tlmený krik.

„Pre Morganu, sú v poriadku.“ Povzdychla si.

„Severus máš nejaký nápad ako ich odtiaľ vytiahneme bez toho aby sa zosypala ďalšia zem?“ spýtala sa Lily hryzúc si spodnú peru.

„Mohli by sme pretransfigurovať poloblúk zeme na skalu a pod oblúkom spraviť tunel.“ Povedal Severus uvažujúc.

„Nie som si však istý, či to zvládneme. Na niečo také, som si netrúfol.“ Povedal jej.

„No môžeme to skúsiť. Ak nevyjde toto, skúsime niečo iné.“ Povedala. Severus vytiahol prútik, krúžil okolo zeme a odriekal zaklínadlá. Nemal však veľký úspech. V tých miestach bolo len oveľa viac kamenia ale nie súvislí oblúk z jedného kusa skaly. Porazenecky pokrútil hlavou. Lily si vyklepla prútik. Nahradila jeho miesto pri čarovaní a začala krúžiť prútikov a odriekať formulky. Neskončila ani keď cítila enormné vyčerpanie. Cítila, že sa jej prívesok začal zahrievať akoby ju varoval pred kolapsom. Privrela oči a skúsila dať do kúzla čo najviac zo svojej sily. A vtedy pocítila príval novej mágie. Nepoznanej, silnej a živelnej. Otvorila oči a všimla si, že kamene a zem sa odhrnuli a vytvorili priechod. Nie veľký ani luxusný ale dostatočný aby ich spolužiaci vyliezli von. Lily sa zahmlilo pred očami. Nemôže sa však zložiť. Musí ich vyviesť odtiaľto preč. To, že je bezpečné pre ňu kráčať týmto lesom, neznamená, že je to bezpečné aj pre ostatných.

„Mark, Alice, pre Merlina, čo ste robili v týchto nebezpečných miestach?“ spustil Severus.

„Ani nevieme ako sme sa tu ocitli ale už sem v živote nevkročíme.“ Vyhlásili bledí ale šťastní. Severus si všimol ako sa Lily podlomili kolená. Nie je sa čomu čudovať. Musela použiť neuveriteľné množstvo mágie. Toľko snáď on ani nemá. Nakoľko mocná je táto čarodejnica? Vie vlastne koľko sily v nej drieme a čaká, až ju využije? Ak to doposiaľ nevedela, práve to zistila. A možno to aj tušila. Kto vie? Dnes sa o nej dozvedel viac ako za ostatné roky. Bol na ňu hrdý.

„Nevyšleme iskry?“ Spýtal sa Mark.

„Radšej nie, nie tu.“ Povedal Severus. Keď prišli k stromu, pri ktorom sa stretli s elfom, Lily siahla po retiazke na krku a vytiahla si prívesok a vošla do lesa.

„Poďte“ pobádala ich. Až došli k druhému rázcestiu schovala prívesok. Musíme ísť tadiaľto povedala Lily. Severus ju podoprel z jednej strany a Mark z druhej. Na okamih sa jej zahmlil zrak. Zasa to prehnala a jej telo toho má evidentne dnes už dosť, ale nemôže spať. Musí ich dostať v poriadku von z lesa.

„Tu je to už v poriadku?“ spýtal sa ustarostene Severus Lily skoro šeptom. Prikývla. Mark a Alice nechápali, čo je tu viac v poriadku ako pri rieke ale nemali silu triezvo rozmýšľať. O dosť zdravého rozumu ich obralo uväznenie v jaskyni. Severus si vyklepol prútik a vystrelil červené iskry. Lily len začula puknutie premiestnenia a potom videla len tmu.

„Lily, Lily, počuješ ma?“ počula hlas svojho priateľa akoby z diaľky.

„Hej, spachtoš.“ Počula už oveľa zreteľnejšie. Otvorila oči. Ležala na deke pri lese.

„Slečna Evansova, cítite sa už lepšie?“ spýtal sa profesor.

„Ďakujem, je mi dobre, len som unavená.“ Priznala Lily a pokúšala sa sadnúť si.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Severusa a trela si oči.

„Pokiaľ si spomínaš?“ spýtal sa jej jemne s náznakom obáv.

„Naposledy si spomínam, že si vyslal iskry a začula som zvuk premiestnenia a už nič.“ Priznala sa.

„No tak potom ťa profesor premiestnil sem a podal ti elixír. My sme prišli pred chvíľou z lesa. Bola si mimo asi desať minút.“ Povedal jej s pobavením v hlase.

„Toto miesto má na tvoju energiu negatívny vplyv“ dodal s úškrnom.

„Somár!“ udrela ho do ramena. Severus sa zasmial.

„Už je úplne v poriadku, pán profesor. Môžeme sa bezpečne premiestniť do školy.“ Povedal a šuchal si rameno. Slughorne vstal a zatlieskal aby sa všetci rozostavili. Jedným mávnutím prútika pobalil deku a vytiahol prenášadlo.

„Všetci pôjdete s prenášadlom. Ja sa so slečnou Evansovou asistovane premiestnim. Nechcem riskovať, že z náporu zamdlie. Takto to bude istejšie.“ Povedal. Všetci prikývli. Lily sa chytila profesora za ruku a len čo s modrou žiarou zmizli jej spolužiaci, premiestnili sa. Na chvíľu mala pocit, že jej vylezú oči z jamiek a zadusí sa. Ale tak rýchlo ako ten pocit prišiel, tak aj odišiel a oni stáli pri skupinke spolužiakov pri bráne na pozemky školy. Pobrali sa dnu. Unavení a v prípade Lily aj vyčerpaní na hranici udržania si vedomia ale aj tak spokojní. Lily sa vybrala rovno do veže. Ani nešla na večeru. Ani Severus nemal chuť večerať. Dnes zažil toľko stresu, že mu určite prerazia do rána šediny. 

Lily vstúpila cez otvor v obraze do klubovne.

„Lily, cítiš sa dobre?“ spýtal sa jej známy hlas ustarostene.