POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Vytie sa ozvalo opäť a Lily precitla zo šoku. Akoby v tranze si prezrela izbu a narýchlo siahla do skrine, aby si následne cez plecia prehodila plášť a utekala skrz klubovňu.
Remus.
Jej milovaný Remus je tam.
Vonku.
A trpí.
Na myšlienky zaoberajúce sa pedagogickým dozorom nebol čas.
Nikto ju nezastaví.
Nemôže.
Iba ak...
...zabezpečená Vstupná brána, pred ktorou bola Lily nútená prvý krát zastaviť.
Zamyslene vzhliadla na dve rytiny grifov, ktorí strážili vstup do školy a na malý okamih ju naplnil pocit bezradnosti.
Opäť sa ozval.
Opäť ho počuje trpieť.
„Nepočuješ? Môj syn ma volá.“ Riekla hľadiac na dvere, akoby to bolo kúzlo na prelomenie ochrán a pravdepodobne aj bolo, keďže zámky nečujne povolili a Vstupná brána sa zoširoka otvorila.

S hlbokým nádychom si prehodila cez hlavu kapucňu a rozbehla sa smerom k lesu, do ktorého vstúpila už len náhlivými tichými krokmi a pripraveným prútikom.
Nepotrebovala sprievodcu. Chodník, po ktorom šla sa tiahol okolo ohrady a stačilo nasledovať vzdialený zvuk vytia zraneného tvora. Pri každom jednom zakňučaní mala pocit, akoby jej niekto neľútostné trhal hruď a nebola schopná myslieť na nič iné, ako na svojho kamaráta, ktorému sa niečo určite stalo.
Narýchlo prešla okolo nízkych drevených trámov, do útrob ktorých ani nenazrela a pokračovala za svojim priateľom, svojou rodinou, svojim ochrancom, jej milovaným Remusom.
Stratená v obavách nedbala o nočné predátory, ktoré sú častými návštevníkmi týchto miest a v tichosti striehnu na svoju obeť, až zastala hľadiac na neďaleký hlúčik stromov a kríkov.
„Opäť ty.“ Šepla akoby nikomu a z tieňov vyšla dôverne známa bytosť.
„Vieš, že ti to nedovolím.“ Priznala Anjelovi smrti, na čo žena prikývla.
„Nemôžeš ich chrániť naveky.“ Odpovedala priateľským hlasom a vykročila smerom za mučivými zvukmi transformovaného priateľa zelenookej študentky.
„Kým budem žiť spravím pre to všetko.“ Povedala Lily kráčajúc po boku známej ženy.
„To mi neprekáža.“ Pripustila bytosť, akoby jej mladá čarodejnica bránila v konzumácii nezdravých zákuskov a ďalej už pokračovali v tichosti.

Pozornosť Chrabromilčanky upútal chrapľavý dych blížiaceho sa tvora a s prútikom jemne uchopeným vo svojej ruke sa pripravila na nevyhnutné. Jej úmysel vypustiť z prútika po prvý krát v živote avadu ju opustil vo chvíli, keď v čiernom zvierati spoznala Tichošľapa, ktorý sa k nej rozbehol a v skoku sa premenil na jej priateľa, ktorý bol bledý a nevyzeral veľmi dobre.
Alebo presnejšie...
...bol v šoku a na smrť vydesený.
„Lily musíš odísť!“ spustil náhlivo a prestrašene sa obzeral okolo seba. Na hrôzu mladej čarodejnice Anjel smrti pokračoval v ceste za jej priateľom a neunúvala sa ani spomaliť.
Musí ísť.
„Kde je Remus?!“ spýtala sa nekompromisne a chladne pozrela do jeho očí.
„Nemôžeš tam ísť. On by ti ublížil.“ Skúsil to zmierlivo a chytil kamarátku, ktorá sa rozhodla pokračovať v ceste, za ruku.
„Sirius, nenúť ma prekliať ťa!“ povedala výhražne a oslovený kamarát iba porazenecky pokrútil hlavou.
„Nespozná ťa. On.. On ťa zabije Lily.“ Skúsil to opäť, avšak Chrabromilčanka sa mu silne vytrhla z ruky.
„Mne by Remus nikdy neublížil.“ Riekla so zamračením a náhlivo vykročila ďalej do lesa. Sirius, opäť v podobe psa, uháňal pred ňou, aby sa o pár minút ocitla vo svojej najhoršej nočnej more.

Pred mladou čarodejnicou sa rozliehala malá čistinka a pomedzi koruny stromov dopadalo na striebrosivého tvora ležiaceho na zemi zopár lúčov mesačného svetla, ktoré dodali jeho srsti prekrásny lesk. Majestátny jeleň stál pri ležiacom vlkolakovi a bola by sa hádala, že je to socha, keďže na ňu hľadel sťa by zamrel, avšak po ťaživom výdychu zraneného kamaráta, opäť sklonil svoju hlavu. Čierny pes splašene pobehoval so stiahnutým chvostom okolo nich akoby niečo hľadal a ticho kňučal.
A pri nich videla ju.
Stála, ticho sa dívala na jej priateľa a čakala až nastane čas vziať ho ... preč.
„Remus.“ Šepla plačlivo a rozbehla sa smerom k hlave obrovského tvora.
Vlkolak sa očividne ocitol v hrozivej situácii a Lily sama nateraz ešte nevedela, čo môže pre neho spraviť. Jeho ľavá zadná laba bola v divnom uhle a obrovský jeleň sa parohami o niečo zapieral, aby ju uvoľnil. Ale odkiaľ?
Dúfala, že to, čo sa tu odohralo sa vysvetlí vo chvíli, keď sa priblíži bližšie.
Vlkolak vetril, kňučal a vrčal, avšak po chvíli jeleňa od práce odpútalo jemné zakňučanie a zopár úderov chvosta o lístie.
Smaragdové oči sa stretli s očami obrovského jeleňa, ktorý opätovne sklonil svoju hlavu, aby sa pomocou parožia znova pokúsil oslobodiť svojho kamaráta.

Mladá Chrabromilčanka pristúpila k vlkolakovi a takmer prišla o značnú časť zdravého rozumu, keď uvidela na zemi enormné množstvo krvi. Napriek tomu sa hodila na kolená pri hlave ležiaceho vyčerpaného kamaráta a mala čo robiť, aby udržala kontrolu nad poslednými kúskami vlastnej príčetnosti. K pokoju jej nepridával ani Anjel smrti, ktorý stojí priamo oproti nej a ticho čaká až to Remus vzdá. Nemôže to vzdať. Musí tu ostať s ňou.
„To bude dobré.“ Šepla vlkolakovi do ucha a zaborila svoje prsty do jeho srsti.
„Som tu. Už to bude dobré.“ Šepla mu opäť a Námesačník sa evidentne upokojil.
Lily jemne rukou prechádzala po jeho trupe až zastala pri zranenej zadnej nohe, ktorá sa, na jej prekvapenie a nekonečnú zúrivosť, chytila do kovovej pasce.
Pasce!
Ktorý nepríčetný sadistický bastard rozmiestnil po Zakázanom lese pasce?

Rozhnevaná čarodejnica švihla prútikom a kovová pasca sa s cvaknutím otvorila. Následne jemne chytila do ruky zranenú končatinu a preložila ju bokom od kovových ostňov mučivého vynálezu a bezradne na jeho zranenú nohu namierila prútik. Nech rozmýšľala sebeviac, nevedela prísť na kúzlo, ktoré by zastavilo krvácanie. Skúsila všetko čo poznala, ba dokonca aj Severusovu Vulneru Sanentur, s ktorou mala osobnú skúsenosť a stále nič. Napokon však jej šťastie bolo väčšie, ako nezanedbateľné množstvo vedomostí a rana prestala konečne krvácať po strete s kúzlom, ktoré z prútika vyslala jej túžba po vyliečení zraneného kamaráta.
„Už bude dobre.“ Šepla opäť do ucha vlkolaka, pohladila ho po obrovskej hlave a odpoveďou jej bolo jemné oblíznutie líca.
Lily si obzrela okolie a mala čo robiť, aby kvôli vlastnej bezradnosti nevypúšťala niektorú z neodpustiteľných a v tej chvíli nemyslela na neškodný Imperius. Zoširoka mávla prútikom a po zemi vytečená krv zmizla. Jej smaragdové oči sa stretli s jasnými žltými, ktoré odrážali nekonečnú lásku a dôveru a po líci sa jej skotúľala slza, ktorú jemne zotrela končekmi prstov. On jej verí a ona ho nesklame. To by znamenalo sklamať samú seba. Nemôže to pripustiť. Nemôže.
„Len pokojne.“ Riekla nežne, keď na vlkolaka vrhla levitačné kúzlo a s plameňom v očiach pozrela na dvoch nekonečných idiotov, ktorí dovolili, aby sa Remus zranil.
„Ideme!“ zavelila chladne a vykročila smerom do búdy a na jej nekonečné zúfalstvo ich nasledovala aj bytosť, ktorá berie duše mŕtvych na miesto, odkiaľ niet návratu.

Ešte nie je po všetkom. Strata krvi môže byť nakoniec pre jej priateľa fatálna, avšak kým je ona pri ňom, nedovolí mu odísť.
Jeleň a obrovský čierny pes kráčali pred svojou kamarátkou so sklonenými hlavami a Lily sa pri pleci vznášal zranený vlkolak, ktorému celú cestu šeptala upokojujúce slová a neustále ho hladkala.
Stálo ju to nemálo úsilia, aby neprekliala tých dvoch kreténov alebo ich aspoň poriadne nenakopla. To, že sama bola rozrušená a mala čo robiť, aby si v záchvate zúfalstva netrhala vlasy netreba snáď ani spomínať.
Jej priateľ však nateraz potrebuje upokojiť a podporiť. Nie sa dívať na nepríčetnú čarodejnicu.

Psychicky zničená Chrabromilčanka vstúpila po prvý krát vo svojom živote do interiéru Škriekajúcej búdy a narýchlo si prezrela okolie. Opatrne nasledovala jeleňa a psa na poschodie, na ktorom vošla do otvorenej miestnosti a jemne položila svojho zraneného kamaráta na posteľ, aby si následne ľahla k nemu a pozrela do jeho krásnych žiariacich očí.
„Všetko bude dobré miláčik.“ Riekla a pritisla sa k jeho hrudníku, na čo lycantrop jemne pobúchal chvostom o špinavý matrac, na ktorom ležal.
„Remus ja musím na chvíľu odísť.“ Povedala ubolenému kamarátovi, na čo jeho vrtiaci chvost ochabol.
„Ostaň pokojne ležať. Ja ťa tu samého nenechám.“ Riekla nežne a po bozku na jeho čumák vstala z postele.
„Neopovážte sa od neho, čo i len na centimeter, vzdialiť!“ Zavelila chladne dvom nezodpovedným tupcom, ktorí si vravia kamaráti, zutekala z miestnosti a spomalila až pri vchode do drevenej stavby.
A teraz čo? Musí mu nejako pomôcť. Ale ako? Má si ísť od Pomfreyovej vypýtať kostro-rast? A rovno aj za kotlík elixíru na doplnenie krvi. Nemá sa na koho obrátiť. Iba ak...

„Darius.“ Šepla do vzduchu niekoľko metrov od Škriekajúcej búdy a na jej prekvapenie a úľavu, sa pred ňou začal zhmotňovať čierny mrak.
„Volala si ma?“ spýtal sa zdvorilo a oslovená čarodejnica na neho pozrela s vyvalenými očami. Darius rozhodne nevyzeral ako Darius. Bol vyšší, bledší, hrozivejší...
„Ďakujem, že si prišiel.“ Povedala svojmu kamarátovi a podala mu vreckovku, aby si utrel bradu od stekajúcej krvi.
„Prepáč.“ Zmierlivo sa ospravedlnil a počas premeny na svoju bežnú podobu si utieral ústa.
„To ty prepáč mne. Očividne som volala nevhod, ale musíš mi pomôcť.“ Povedala nesmierne zúfalo a oči upíra sa rozšírili obavami.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej náhlivo a chytil ju za plecia.
„Môj priateľ. Remus. Stúpil do pasce.“ Pripustila na pokraji straty príčetnosti a Dariusov pohľad ochladol.
„Žiadaš ma o pomoc vlkolakovi?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím napoly prekvapene napoly nahnevane a vzpriamene sa zahľadel kamsi ponad jej rameno.
„Ten muž mi je drahší, ako vlastný život Darius.“ Pozrela spýtavo do jeho tváre a dúfala, že ho práve neurazila.
„Matka.“ Povedal zdvorilo, uklonil sa a zmizol.
Osamelá čarodejnica si narýchlo zotrela z líca slzu zúfalstva a dúfala, že sa očividne ponížený upír vráti s nejakým elixírom. To, že ho urazila si je absolútne istá. Darius by ju inak netituloval. Pre neho je kamarátka a volá ju zásadne Lily. Teraz nešiel po radu kvôli pomoci kamarátke, ale splniť prosbu Matky. Och Merlin.. Čo má robiť? Čo ak nebude vedieť pomôcť? Alebo horšie.. Čo ak nebudú upíri chcieť pomôcť?
Zo zúfalstva a prechádzania hore dolu ju vyrušil návrat Dariusa, ktorý zamračene pozrel na jej uslzené oči a narýchlo jej podal akýsi elixír.
„Toto mu pomôže do rána. Podporí srdce.“ Vysvetlil v skratke, ako elixír pôsobí a následne jej podal do ruky malý téglik.
„Toto mu natri okolo rany. Mala by sa zaceliť.“ Riekol a položil svoje ruky na jej plecia.
„Viac spraviť v tejto chvíli neviem.“ Pozrel spýtavo do jej červených očí a Lily mu jemne prikývla.
„Ďakujem.“ Povedala plačlivo a silno objala svojho priateľa, ktorý si ju pritiahol k svojej hrudi.
„Choď mu pomôcť.“ Šepol jej do vlasov a zmizol.
Lily pevnejšie zovrela vo svojich rukách prinesené liečivá a utekala späť do izby berúc schody po troch, až sa ocitla na prahu dverí a vystrašene pozrela na Anjela smrti, ktorý si to stále nerozmyslel. S vľúdnymi slovami naliala do tlamy dvojmetrového tvora elixír a bola by prisahala, že mu ho liala priamo do žalúdka, aby sa náhodou ani kvapka nestratila a na jej úľavu bytosť spravila pár krokov späť, aby sa s úsmevom rozplynula v tieňoch.
Zvládla to.
Nateraz.

Mladá čarodejnica pobozkala papuľu krvilačnej beštie a posunula sa na posteli nižšie, aby sa pohodlne usadila pri jeho zranenej nohe, kde otvorila nádobku so svetlozelenou masťou a opatrne ju natierala okolo rán.
„Tri symetrické zárezy.“ Šepla, akoby matracu a lepšie si zranenie prezrela. Šľachy i väzovo sú poškodené, čo by za bežných okolností bolo možné vyliečiť niekoľkými elixírmi a na rozštiepenú kosť by pomohol kostro-rast. Vlkolakovi počas splnu nič z toho očividne nepomôže, keďže jej Darius tieto základne elixíry nepriniesol.
Starostlivá Chrabromilčanka krúživými pohybmi vtierala masť do srsti v okolí zárezov a na jej radosť sa pomaly začala uzatvárať. Aspoň sa vyhnú infekcii a následnej otrave krvi. Ostáva len dúfať, že neskorší zásah ošetrovateľky mu dá nohu do poriadku.
„Načo ste stále tu? Vypadnite!“ prikázala študentom v podobe zvierat a prebodla ich hrozivými očami. Animágovia so sklonenými hlavami opúšťali Škriekajúcu búdu a Lily sa pritúlila k vlkolakovi.
„Budeš v poriadku kamarát.“ Povedala povzbudzujúco a hladkala ho po krku i hlave.
„Ja musím ísť miláčik a ty budeš spinkať. Dobre?“ pozrela do žltooranžových očí, ktoré naplnil smútok a mladé dievča pocítilo bodnutie pri srdci.
„Odchádzam pretože musím. Ale neopúšťam ťa. Nikdy ťa neopustím.“ Priznala niekoľko stokilovému tvorovi a pobozkala ho na tlamu.

Lily, aj keď neochotne, švihla prútikom, aby uspala svojho zraneného kamaráta a po tom, čo vzala prázdny flakón a krém, s posledným pohľadom na pokojne spiaceho vlkolaka opustila Škriekajúcu búdu.
Ako ďalej? Môže opätovne riskovať prechod skrz Zakázaný les a dúfať, že ju nič nebude chcieť zožrať? Alebo, že ju neprichytí niektorý profesor, ktorý má dozor? To by jej rozhodne neprospelo a keby si napokon spojili Pomfreyovej ranný nález s jej nočnou prechádzkou...
Ešte stále mierne rozrušená šiestačka privrela svoje oči a v žiare známej mágie sa ocitla v tajnom priechode za gobelínom, neďaleko vstupu do Chrabromilskej klubovne a dúfala, že ošetrovateľka sa v tomto čase už pripravuje na vyzdvihnutie študenta, ktorý mal v noci menší problém s akceptovaním prítomnosti známych i neznámych ľudí. Opatrne kúsok odhrnula zdobený ručne tkaný nástenný koberec, obzrela si oba konce chodby a nečujne vyštartovala smerom k obrazu, ktorý našťastie nechali tí tupci pootvorený.

Šiestačka vstúpila dnu a ticho prešla chodbou do klubovne, kde sedeli v kreslách záškodníci a v predklone si v dlaniach držali porazenecky svoje hlavy.
Akoby sa nič nedialo vpadla na miesto oproti nim a s rukami prekríženými na svojej hrudi ich ticho pozorovala. Ako to mohli dopustiť? Jej zlosť by sa dala prirovnať už iba k zúrivosti urazeného démona z hlbín samotného pekla.
Na ich hlúposť takmer doplatil Remus svojim životom. Toto im neodpustí. Tak skoro určite nie.
„Lily?“ spýtal sa zmučeným šeptom James a s uslzenými očami vzhliadol do jej chladných.
„Bude..?“ prehltol naprázdno a mladé dievča naplnilo enormné množstvo zúrivosti.
„Pýtaš sa, či to prežije?“ spýtala sa chladne, na čo James trhane prikývol.
„Za to sa môžeme iba modliť, rovnako ako aj za záchranu jeho nohy.“ Šplechla mu hrozivým šeptom do tváre a James opätovne sklonil svoju hlavu.
„Je mi to ľúto.“ Priznal ticho Sirius pozerajúc niekam medzi svoje chodidlá.
„Skutočne?“ spýtala sa temer posmešne, na čo sa do jej tváre zadívali obaja záškodníci.
„Nikdy som vás o nič neprosila tak veľmi, ako o to, aby ste na neho dali pozor a dnes nikam nechodili. A vy dvaja ste ma oklamali. Nedbali ste na sľub a takmer ste ho nechali zomrieť. Myslela som si, že vám stojím za viac, ako len za akceptovanie primitívnej žiadosti, ale očividne som sa mýlila.“ Vyrapkala zo seba a zúfalo si skryla v dlaniach tvár.
Remus je teraz sám a ona pri ňom nemohla ostať. Keby ju tam našla Pomfreyová, mala by taký veľký problém, z akého by sa nikdy nevyhrabala.
„Prepáč.“ Priznal s plačom zničený Sirius.
„Mám ti odpustiť, že si takmer zavinil smrť človeka, ktorého milujem? Opäť?“ spýtala sa a spakruky si utrela slzy z líc.
„Neviem, či tentokrát budem schopná odpustiť. A ak aj áno... Nikdy nezabudnem.“ Povedala zadržiavajúc plač a zaborila si ruky do vlasov v oblasti čela.
Na tú hrôzu sa nedá zabudnúť. Nasledovať Anjela smrti cestou za ťažko zraneným priateľom je zážitok hodný návštevy liečiteľov mysle u Svätého Munga. Nie to ešte prosiť upíra, aby zachránil vlkolaka a prezerať si jeho ranu, ktorá bola prinajmenšom strašidelná. Dívať sa na jeho rozštiepenú kosť a dotrhanú svalovinu bolo na jej žalúdok priveľa a pohľad na ležiaceho kamaráta v kaluži krvi bolo priveľa zasa pre jej myseľ. Nezabudne. Nebude vedieť. Nikdy.
„Lily, prosím.“ Šepol zmučene James, ktorému každá výčitka trhala srdce.
„Nie James. Pokiaľ pre teba nebude mať priateľ vyššiu cenu, ako pochabé bláznenie, moja odpoveď sa nezmení.“ Pripustila so skalopevnou istotou v hlase a vstala, aby sa vytratila do svojej izby.

Nervózna šiestačka prechádzala hore dolu po internátnej izbe s rukami bezradne prehrabujúcimi jej dlhé červené vlasy a nevedela sa upokojiť. Robila všetko čo mohla, avšak jej ruky, pery ba aj nohy sa triasli pozostatkami šoku a nateraz si je istá, že potrebuje nemalú dávku elixíru na upokojenie, ktorý jej z pochopiteľných dôvodov nikto nepodá.
Bol to nekonečne hrozný zážitok a ona sa s ním bude vyrovnávať ešte veľmi dlho. Pokiaľ chce byť aurorom, bude sa musieť vedieť pozerať na zraneného kamaráta či kolegu, avšak nateraz na to nebola pripravená. Keby išli do boja, mohla by to aspoň očakávať alebo predvídať, ale toto bolo ako bodnutie dýkou do chrbta.
Ako jej to mohli spraviť? Sľúbili jej, že ostanú v búde a oni pošliapali jej dôveru a nedbali na jej prosby. Nestála im za to. Oni nie len, že kašlali na jej slová, ale ohrozili aj Remusa, ktorý sa nevie v tomto stave kontrolovať. Je to divý tvor a ten sa veľmi rád bude naháňať po lese. To oni mali mať rozum, nie on a takmer na to doplatil životom.
Čo ak bude mať trvalé následky z toho zranenia?
To nemôže dovoliť. Zapredá svoju dušu aj samotnému diablovi, ale jej priateľ musí byť v poriadku.

Chrabromilčanka so slzami v očiach pozrela na hodiny, ktoré ukazovali pol piatej ráno a bezradne si sadla na svoju posteľ. Po chvíli márneho hľadenia na zem v miestach medzi jej nohami siahla do zásuvky, aby z nej vytiahla vreckovku a následne si vyfúkala nos a utrela slzy.
Bezradne kráčala od okna k dverám i popred posteľami a nevedela sa dočkať tej sekundy, ktorá jej dovolí opustiť Chrabromilskú vežu.
Napokon schytila do ruky čisté oblečenie a išla sa aspoň umyť. Márne dúfala, že v sprche zo seba zmyje aj zúfalstvo, ktoré sa na ňu nalepilo ako špina, avšak nech sa drhla akokoľvek dôkladne, nevedela sa toho pocitu zbaviť.
Najhoršie na tom je, že nemôže ísť za ním. Nie teraz. Bude musieť počkať aspoň do poobedia, inak ju k nemu aj tak nepustia. Vzhľadom na to, že ho madam Pomfreyová niekedy v týchto minútach našla magicky uvedeného do spánku a so zmrzačenou nohou, by bola samovražda ísť na ošetrovňu ešte pred raňajkami.

Lily nateraz už prezlečená do bežného oblečenia vstúpila do prázdnej klubovne a hypnotizovala hodiny, ktorým chýbalo iba pár úderov, aby ukázali čas konca večierky. Keď sekundová ručička prekročila číslo dvanásť v mysli poďakovala bohom, vyšla z klubovne a zamierila do Veľkej siene.
Aj keď nerada, ale musí tam ísť. To, že je ešte veľmi skoro nebude nikomu priveľmi divné, keďže bola na skorých raňajkách aj včera. Kto vie, ako je na tom Remus? Zaiste ho to veľmi bolí a je sám...
S ťažkým výdychom sa oprela o rám blízkeho okna a bezradne zvesila svoju hlavu. Nevie si predstaviť, že by sa mu niečo stalo,
že by to nestihla,
že by Darius nemal ten správny elixír...
„Si v poriadku?“ opýtal sa jej takmer šeptom James, ktorý očividne rovnako ako aj Sirius, čakal na prvú možnú minútu, aby mohli opustiť vežu.
„Nie.“ Odpovedala stroho a narýchlo vykročila do Veľkej siene.
Ako môže byť v poriadku? Keby mala niečo v žalúdku, skončilo by to v útrobách školskej kanalizácie. Stále má miernu triašku z toho šoku, ktorý jej spôsobili a len s nesmiernou námahou núti svoje stiahnuté pľúca, aby prijali aspoň minimálne množstvo kyslíka.
Rozrušená študentka si ani neuvedomila ako sa dostala pred Veľkú sieň a so značným sebazaprením otvorila dvere, aby zaujala svoje obvyklé miesto.

S hrôzou pozrela na voľné miesto po svojej pravej strane a z pocitu, že chýbalo skutočne veľmi málo, aby ostalo prázdne naveky jej prišlo nevoľno a pichlo ju priamo pri srdci. Ťaživo privrela oči, ktoré si následne zakryla rukami a prinútila sa neplakať. Po chvíli, ktorá mohla pokojne trvať aj niekoľko desiatok minút, si pretrela dlaňami tvár, skutočnosti, že pri nej už sedia záškodníci nevenovala žiadnu pozornosť a chytila do ruky najväčší možný hrnček, aby si naliala kávu.
Nechutí jej.
Je to horšie ako blen a najradšej by utiekla domov.
Nie!
Najradšej by utekala na ošetrovňu a sedela pri svojom kamarátovi držiac ho za jemnú ruku, pokiaľ by sa nevyspal a nevyzdravel.
To žiaľ nemôže.
Ako prvé a nepodstatné má vyučovanie a ako druhé a podstatné, by ju k nemu nepustili.

„Dobré ránko.“ Zatiahlo veselo Slizolinske duo.
„Dobré.“ Zašomrali zborovo duchom neprítomní Chrabromilčania.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa zamračený Severus a nemohol si nevšimnúť, že všetci traja nespali. Na druhú stranu sa určite nezabávali, keďže James vyzerá, akoby ho niekto mučil, Sirius, akoby sa na to musel dívať a Lily, ktorá si v spojených dlaniach skrýva svoj nos a neprítomne hľadí kamsi pred seba pôsobí, akoby sa stala obeťou tejto kombinácie a taktiež má mierne začervenané oči. Plakala a práve sa núti, aby opäť nezačala. Čo sa zasa deje?
„Lily?“ oslovil ju jemne Regulus, ktorý si všimol to isté, čo Severus.
„Prosím.“ Šepla do stola a po tom, čo si pretrela tvár si zaborila prsty do vlasov.
Severus chcel vedieť, čo sa deje, avšak nie za každú cenu. Lily teraz nebude rozprávať. Či nechce, nemôže alebo nevie, je v tejto chvíli nepodstatné. Pritiahol si svoje dievča bližšie k sebe, vtisol jej do vlasov bozk a Regulusovi len záporne pokrútil hlavou.
On to zo záškodníkov vytiahne aj keby musel použiť legilimenciu. To je nápad...
„Nie.“ Šepla Lily, akoby čítala jeho myšlienky a Slizolinčan prekvapene zamrkal. Nemôže mu vliezť do hlavy takým spôsobom, aby o tom nevedel a už tobôž nie bez očného kontaktu. Prečo však nadobudol pocit, že sa jej to práve podarilo? Na druhú stranu ho pozná až pridobre a vie aj o jeho schopnostiach.

Mladá Chrabromilčanka do seba obrátila zvyšok obsahu hrnčeka a odišla z Veľkej siene. Jej kroky viedli na jej a Hanrichovo miesto a psychicky zdevastovaná sa zapozerala na pokojnú hladinu jazera.
Musí sa vzchopiť. Anjel smrti napokon odišiel, čiže Remus bude v poriadku a Pomfreyová dá zaiste jeho nohu do poriadku.
Musí.
A keby mal mať následky, tak obetuje všetko svoje dedičstvo, aby zaplatila najlepšieho liečiteľa v tejto galaxii a jej priateľ si napokon užije všetko, čo mu ponúka mladosť.
Teraz ale musí ísť na elixíry a po zázračných tvoroch pôjde za Remusom. Nebude pokojná, kým ho neuvidí a nebude ho počuť.
Musí počuť, že ho nič nebolí a bude v poriadku. Musí opäť vidieť jeho hnedé oči prežiarené úsmevom. Počuť jeho upokojujúci hlas. Stratiť sa v jeho objatí.
Ach drahý Merlin, ako veľmi ho len miluje...
Jej najdrahší priateľ.
Pri týchto myšlienkach si utrela zatúlanú slzu, vykročila späť do útrob hradu a dúfala, že po príklade Corwina, nevyhodí do vzduchu svoj kotlík.

- - - - - - - - - -

Severus kráčal po chodbách starodávneho hradu ako stelesnenie maximálnej spokojnosti a jeho dobrá nálada mala veľmi ľahké vysvetlenie.
Dnes mali veľmi zaujímavú hodinu elixírov a jemu sa špeciálne darilo. Na veľké prekvapenie členov Slugyho klubu ich po vstupe do učebne čakalo niekoľko kotlíkov s elixírmi, ktoré všetci bezpečne spoznali. To čo zapríčinilo jeho nadpozemskú blaženosť bola cena, ktorú pred malou chvíľou vyhral.
Slugy prišiel z celkom dobrým nápadom a to konkrétne, že študent, ktorý namieša najlepší nápoj Živých-mŕtvych dostane flakón obsahujúci malé množstvo zlatého elixíru názvom Felix felicis.
Lily sa tešila spolu so svojim priateľom a veľmi mu to priala. Ona bola sama zo sebou spokojná. Jej elixír bol dobrý, dokonca veľmi dobrý, aj keď ani sama nevedela ako sa jej to podarilo. Vnútorne sa však tešila, že jej nevybuchol a jej priateľ mal dôvod na maximálnu spokojnosť. Aspoň z niečoho sa môže tešiť.
Ešte zázračné tvory a bude po všetkom.
Zelenooká šiestačka sa vo Vstupnej hale rozlúčila so šťastným Slizolinčanom a vyšla na pozemky školy.

Je vyčerpaná fyzicky i psychicky a emocionálne je na hranici zbláznenia. Tak veľmi potrebuje byť sama a predsa sama byť nechce. Chcela by jeden jediný deň, počas ktorého by sa iba ticho dívala do spokojných očí ktoréhokoľvek svojho kamaráta a nemuseli by nič hovoriť a ani nič robiť. Potrebuje objať a pohladiť. Potrebuje oprieť svoju tvár o niečiu hruď a nechať sa zovrieť v objatí.
Aké krásne by bolo, keby mala pri sebe človeka, pred ktorým by nemusela nič tajiť. Severus by to nebol schopný pochopiť. Pomoc Remusovi áno, ale jej postavenie v tomto chaose nie. Ona sama mala čo robiť aby pochopila situáciu, v ktorej sa ocitla a z preskakovania medzi oslovovaním Matka a Lily sa jej stále zahmlieva pred očami.
Jane je natoľko jemná, že by jej spôsobila mnohoročné nočné mory a Regulus...
Ten by išiel za ňou až na kraj sveta a nedbal by o nikoho. Rovnako ako Mark i Hanrich. Všetci sú však ešte tak mladí a čistí. Môže ich zaťažovať ďalším bojom?
Nie teraz a nie dnes.

„Pôjdeme?“ vyrušila Bifľomorčanka svoju zamyslenú kamarátku, ktorá vyzerala psychicky zničene. Rovnako ako aj vtedy.
„Stalo sa niečo.“ Pozrela do očí utrápenej čarodejnice a zamýšľanú otázku zmenila na oznam. Načo sa pýtať, keď je to jasné?
„To je v poriadku.“ Odpovedala unavene a pretrela si tvár.
„Poďme.“ Vyzvala Chrabromilčanka svoju kamarátku, ktorá iba bezradne pokrútila hlavou. Zasa sa niečo stalo a Lily vyzerá byť rozpoltená medzi potrebou samoty a spoločnosti, tajenia a zdôverenia, zmierenia a zbláznenia...
Kamarátky ticho kráčali za profesorom vyučujúcim predmet o magických tvoroch a Chrabromilčanka sa úprimne tešila na chvíľu, kedy dostane povolenie utiecť od všetkých naakumulovaných emócii, ktoré cez jej schátrané ochrany prenikajú do jej vnútra a spôsobujú v jej mysli enormný chaos i mierne bolesti hlavy.
„Ktorý tvor ťa zaujal?“ spýtala sa Jane červenovlasej Chrabromilčanky, keď čakali na profesora vyučujúceho predmet o čarovných zveroch.
„Prítulný a chlpatý.“ Zatiahla s úškrnom Lily a zaspomínala na chvíľu, keď zaborila svoje prsty do srsti svojho kamaráta a pritúlila k nemu svoju tvár. Jemná, žiarivá a priam magická chvíľa.

„Dobrý deň študenti.“ Pozdravil veselo profesor Kettleburn a tleskol, aby si následne pošúchal svoje dlane.
„Tak poďme na to.“ Riekol a s úsmevom si prezrel prítomných študentov.
„Slečna Wallisová. Ako ste sa rozhodli?“ spýtal sa milo Bifľomorčanky, ktorá si zahryzla do spodnej pery a zhlboka sa nadýchla.
„Jednorožce.“ Prezradila a profesor si na pripravený pergamen spravil krátku poznámku.
„Slečna Madleyová?“ oslovil profesor študentku, ktorú Lily poznala iba zbežne. Celkom sympatické dievča a ako sa stihla niekoľkokrát presvedčiť, tak Mark sa o ňu zaujíma.
„Neviem sa rozhodnúť.“ Povzdychla si šiestačka a profesor pokrútil hlavou.
„Máte na rozhodnutie už len niekoľko minút.“ Pripomenul dievčine so zdvihnutým obočím a vyzvedal ďalej.
Bifľomorský šiestak, Michael Zeller, si vybral draky a Slizolinčan, Pucey, sa rozhodol venovať ňucháčom.
„Slečna Evansová?“ spýtal sa profesor s nádejou a Lily mu jemne prikývla.
„Podľa predpokladu.“ Odpovedala neutrálne, na čo sa profesor zoširoka usmial.
„Čo si si vybrala?“ spýtala sa zvedavo Bystrohlavčanka.
„Tvora, ktorý ma zaujíma.“ Odpovedala neurčito zelenooká čarodejnica.
„Slečna Madleyová. Ako ste sa napokon rozhodli?“ spýtal sa profesor a spýtavo pozrel do jej tváre.
„Ak by som mohla, tak by som tiež rada študovala jednorožce.“ Vypadlo z nej po chvíli a profesor si povzdychol.
„Budeme vás musieť nejako rozdeliť.“ Zamyslel sa a pošúchal si bradu.
„Och, to určite nebude problém. V knižnici sa na túto tému nájde dostatok literatúry pre nás obe.“ Skúsila to Bystrohlavčanka a Lily sa v duchu uškrnula. O čo jej ide? Že by o Marka? Javí o neho záujem a keď chce byť v jeho blízkosti, musí sa ocitnúť v blízkosti jeho priateľov. Aká priehľadná taktika...
„A prečo by teda nemohla slečna Madleyová robiť teoretickú prácu a slečna Wallisová praktickú?“ spýtala sa Lily profesora s nadvihnutým obočím a v duchu si mädlila dlane.
„Ja súhlasím.“ Vypustila narýchlo Jane, ktorá síce nevedela o čo Lily ide, avšak podporu jej poskytne kedykoľvek. A to aj v prípade, že sa práve verejne odhodlala prečesávať les a hľadať jednorožce. Snáď pri tejto snahe nenájde nič ľudožravé...
„V poriadku.“ Povolil profesor, ktorý sa vzhľadom na slová Bystrohlavčanky domnieval, že o týchto tvoroch ma čo to preštudované a listovanie v knihách jej neprekáža.
„Keď budete chcieť pozorovať vybratého živočícha, teda okrem Vás pán Zeller, je potrebné to prísť deň vopred nahlásiť, aby sme sa s Hagridom na to stihli pripraviť a mohli vás sprevádzať.“ Pozrel na študentov, ktorí prikyvovali.
„Pán profesor?“ ozvalo sa opäť Bystrohlavské dievča.
„Áno slečna?“ nadvihol na ňu obočie.
„Ak by som mohla, tak by som si to zmenila na štúdium Knézlov.“ Pozrela so psími očami na profesora Kettleburna, ktorý dievčine prikývol.
„Tak teda Knézl.“ Povzdychol si profesor a zaznačil si pri jej mene na pergamene zmenu vo vybranej téme.
Svojich študentov už pridlho nezdržal. Iba im povedal, že poniektoré informácie by mohli nájsť aj v zakázanom oddelení, do ktorého majú už prístup a po hodine ich prepustil.
„Naša dohoda platí slečna Evansová, avšak iba na to konkrétne miesto.“ Pripomenul na konci hodiny profesor a Lily odobrujúco prikývla.
„Nemám potrebu sa osobne zoznámiť s Acromantulami.“ Priznala s úškrnom, na čo sa profesor zachechtal.
„Teším sa na Váš výskum.“ Pripustil a Chrabromilčanka s prikývnutím odkráčala k brehu jazera.

Ešte je skoro. Nemôže za ním ísť. Po klube ju nezastaví nikto v ceste na ošetrovňu a dúfa, že sa o to ani nikto nebude pokúšať. Jej priateľ ju potrebuje a ona potrebuje jeho.
Daeron bude určite čakať, že mu pomôže so šiestakmi, avšak ona sa na to vôbec necíti. Musí nejako uvoľniť to napätie, ktoré sa jej zarezáva do vnútorných orgánov a aj do kostí.
A klub by jej to mohol poskytnúť. Teda ak nebude profesor proti, čo dúfa, že nebude.
„Dozviem sa, čo sa deje?“ spýtal sa jemne Bifľomorčan svojej kamarátky, ktorú našiel na svojom obľúbenom mieste na pozemkoch Rokfortu.
„Teraz nie som pripravená rozprávať.“ Povzdychla si a bezradne pokrútila hlavou.
„To som schopný pochopiť, avšak rád by som aspoň vedel, či ti niekto neublížil akýmkoľvek spôsobom.“ Spýtavo pozrel do jej umučených očí a mladá Chrabromilčanka odvrátila svoj pohľad.
„Nie priamo.“ Pripustila.
„Chcela by som ťa o niečo poprosiť.“ Začala rozprávať a opäť vzhliadla do tváre svojho kamaráta.
„Čokoľvek, to dobre vieš.“ Pripustil s miernym úsmevom.
„Ako sa mám odpútať? Ja buď vystaviam ochrany chrániace ma od pocitov všetkých alebo od nikoho.“ Priznala Lily svoju neschopnosť využívať dar empatie.
„To nie je vôbec jednoduché a preplnený hrad nie je vhodné miesto na zvládnutie tohto cvičenia.“ Prezradil s povzdychom Hanrich a zapozeral sa kamsi do diaľky.
„Cez vianočné prázdniny, ak by si sa rozhodla ostať na hrade, by sme to mohli cvičiť. Tvoje ochrany budú zo začiatku veľmi poškodené. V tom čase aspoň nebudeš natoľko zaťažená veľkým množstvom študentov a ani učením.“ Pozrel s nádejou do jej tváre a Lily prikývla.
„Asi ostanem. Corwin zaručene nebude chcieť ísť na sviatky do sirotinca a nechcem ho nechať samého.“ Pripustila Chrabromilčanka a nechala sa objať, aby ju následne začali napĺňať pocity lásky, oddanosti a radosti, ktoré zo seba jemne vypúšťal jej málovravný kamarát.
„Mám ťa nekonečne rada Hanrich a je mi ľúto, ako málo času sme spolu doteraz trávili.“ Šepla do jeho hrude.
„Ja to chápem.“ Priznal úprimne a tešil sa, že sú práve teraz opäť spolu na tomto mieste.
„Budeš dnes so mnou cvičiť?“ spýtala sa vzápätí, na čo sa Bifľomorčan zachechtal.
„Bude mi potešením. Čo chystáš?“ spýtal sa nezbedne svojej kamarátky.
„Niečo nečakané.“ Priznala s úškrnom, ktorý spôsobil jej kamarátovi mravčenie na rukách.
Bláznivá Chrabromilčanka sa na niečo doslova teší. Na niečo, čo je teoreticky zakázané alebo skôr nepovolené a on je priveľmi zvedavý, či sa jej to podarí zariadiť.
Lily nechala svojho kamaráta, aby ju chytili za dlane, ticho spolu stáli oproti sebe a pozerali si do očí. Tak ako aj v minulosti. Prekrásna intímna chvíľa, ktorú vedeli pochopiť iba oni dvaja viedla k mnohým otázkam aj v rámci ich kruhu blízkych priateľov. Našťastie boli ochotní chápať, že sú radi spolu a aj to, že nepotrebujú rozprávať. Uprené hľadenie do očí v trvaní niekoľko desiatok minút, však viedlo k pár otázkam, na ktoré ani nevedeli odpovedať. Povedali, že je to niečo, čo im obom prináša potešenie a nikomu to neuškodí a na ich radosť to ostatní akceptovali. Dokonca aj Severus, ktorý sa s tým vyrovnal veľmi rýchlo. V podstate nevedel čo je na tom zlé, ak spolu ticho stoja vo vzdialenosti, ktorá je prinajmenšom diskrétna. Lily dôveruje a Hanrich je Bifľomorčan. A verí aj jemu.
Nemohol si taktiež nevšimnúť, že jeho priateľke to po psychickej stránke pomáha a vždy sa vrátila uvoľnená.

Chrabromilčanka aj keď neochotne vykročila po boku svojho kamaráta smerom ku škole, aby sa stihla prezliecť a pripraviť na pravidelné stretnutie v Klube duelantov.
A keď skončí pôjde rovno na ošetrovňu.
To nebude divné a ani nápadné. Najskôr v klube uľaví svojej nahromadenej frustrácii a na ošetrovni, snáď, aj psychike.
S týmto odhodlaním si zviazala svoje vlasy a nechala niekoľko prameňov, aby jej neskrotne viseli okolo tváre a vyšla z Chrabromilskej veže.
Povzbudená poznaním, že už ju od stretnutia s Remusom delí iba niekoľko desiatok minút vpadla do Veľkej siene, kde sa de Wiell prechádzal zamyslene po pódiu.
„Ahoj.“ Pozdravila šiestačka zamysleného muža.
„Ahoj Lily.“ Pozdravil unavene a Lily si bola istá, že už sú piati, ak ráta aj Rema, ktorí zažili veľmi dlhú noc. Aspoň, že ju počas dozoru nenachytal mimo internátu. Kto vie, aký trest by od neho dostala?
„Chceš si to skúsiť?“ spýtal sa jej a sadol si na kraj pódia.
„Dnes nie. Chcela by som ťa poprosiť o niečo iné.“ Začala rozprávať s divokým leskom v očiach.
„Počúvam.“ Pripustil s úškrnom a bol nesmierne zvedavý na jej ďalšie slová.
„Nerovný boj.“ Pozrela spýtavo do jeho tváre a de Wiell pozrel na študentku prinajlepšom vyorane.
„Si si istá?“ spýtal sa, na čo mu prikývla.
Bláznivá ženská, ale je zvedavý koho by si za svojich súperov vybrala. Celkovo ho napriek tomu zaujíma, ako sa jej bude dariť. Aj keď to priveľmi bezpečné nie je. Môže jej však povedať nie?
„Dobrý deň pán profesor. Už si tu?“ zatiahol Bystrohlavčan, ktorý práve vstúpil do miestnosti.
„Dobrý deň.“ Odzdravil de Wiell a unavene si pretrel oči.

Miestnosť sa začala veľmi rýchlo zapĺňať a Lily ticho stála mierne bokom od svojich kamarátov a v zamyslení si prechádzala prstami po perách.
„Dobre mládež. Do dvojíc a nezabudnite, že rýchlosť je najdôležitejšia.“ Zavelil profesor obrany a nemálo očí sa obrátilo na Evansovú, čakajúc, že im príde pomôcť alebo poradiť, avšak na počudovanie nevyzerala, že by to mala v pláne.
„Tak kto?“ spýtal sa profesor mladej Chrabromilčanky, keď vpadol medzi skupinku jej priateľov.
„Severus, Mark a Hanrich.“ Pripustila s miernym zamyslením a vymenovaní kamaráti sa nechápavo pozreli jeden na druhého.
„Páni, ráčte na pódium.“ Vyzval ich profesor a pozoroval ako spoločne kráčajú na druhý koniec miestnosti.
„Prečo mám pocit, že si potrebuješ niečo kompenzovať.“ Pozrel spýtavo do jej tváre.
„Skôr spoznať svoje hranice.“ Pripustila s prikývnutím. Chápe jeho postoj. Bolo to nečakané.
„Vybrala si si správne.“ Pripustil profesor hľadiac na troch mužov na pódiu.
„Vďaka.“ Šepla a vykročila za svojimi kamarátmi, ktorí nechápavo pozorovali ich tichý rozhovor.
„Len dúfam, že vieš čo robíš.“ Zašomral viac pre seba Daeron a vykročil k šiestakom, ktorí nechápavo pozorovali čo sa deje.

„Sadajte.“ Vyzvala s úškrnom Chrabromilčanka svojich kamarátov, ktorí si poslušne usadili na kraji pódia a zvedavo pozreli do jej tváre.
„To čo sa bude teraz diať nesie príznačný názov.“ Začala vysvetľovať s divím leskom v očiach.
„Nerovný boj.“ Povedala stroho a Severus na svoje dievča vytreštil oči.
„Poznáte sa. Viete čo môžete od seba aj od svojho partnera očakávať a to môže byť rovnako prevaha, ako aj váš koniec. Pokiaľ si nebudete navzájom dôverovať, nevyhráte.“ Vysvetlila jednou vetou a spýtavo pozrela do ich tvári.
„Máte päť minút na dohodnutie taktiky.“ Oznámila a vybrala sa neďaleko pódia, kde si narýchlo prezrela voľné miesto a vzápätí sa zamyslene zahľadela do steny s rukami za svojim chrbtom.
„Pripravení?“ spýtala sa po tom, čo sa skupinka chlapcov zastavila za jej chrbtom.
„Snáď.“ Pripustil Severus a Lily švihla okolo nich prútikom, aby ich uzavrela v známej kupole, ktorá neprepúšťa kúzla.
„Čo od nás očakávaš?“ spýtal sa Mark a pripravil si prútik.
„Zviažte ma, omráčte, odzbrojte, to je úplne jedno. Hlavne ma zastavte.“ Pozrela so zdvihnutým obočím na svojich kamarátov, ktorí sa postavili z oboch strán Severusa a po tom, čo im prikývol, spravili malý krok dozadu.
„Hlavne opatrne.“ Pozrel na mládež profesor obrany a študenti mu prikývli na znak, že pochopili.

„Raz, dva, tri.“ Odrátal neochotne a zapozeral sa na nerovný zápas.
Na Lily letela silná bombarda z prútika Slizolinčana, ktorú veľmi obratne zablokovala a vzápätí vyslala na Bifľomorčana omračovacie kúzlo, ktoré zastavil Markov štít.
Nabudená šiestačka sa v duchu tešila, že si dohodli v krátkom čase veľmi dobrú taktiku. Mark stráži Hanricha a Hanrich Severusa. Slizolinčan je, nazvime to, hlavným útočníkom, čo je vzhľadom na jeho rýchlosť a širokú znalosť kúzel pochopiteľné.
Marka však nikto nestráži. Teda v čase Severusovho útoku to nepokladali za dôležité a to ho obralo o prútik, čo prekvapilo Hanricha, ktorý nestihol pred kliatbou Incancerous vytvoriť štít a padol zviazaný k zemi. Severus sa zatváril prekvapene, avšak nemal v úmysle skončiť ako jeho kamaráti a pálil na svoju nadmieru všímavú priateľku kliatby.
Psychické a fyzické vyčerpanie sa na nej mierne odrazilo a Lily sa nevyhla stretu so slabou bombardou, po ktorej si zalietala, avšak prútik stále silne zvierala v ruke.
Narýchlo vyskočila na nohy a po pár minútach prestrelky skončil jej priateľ bez prútika a štít zablikal.

Lily precitla zo sústredenia a nechápavo sa obzrela po šiestakoch, ktorí jej horlivo tlieskali a následne sa jej okolo krku hodila Jane, ktorá po krátkom objatí priložila svojej kamarátke k nosu vreckovku.
„Bola si úžasná.“ Zvolala šťastne Bifľmorská kamarátka.
„Môžeš si to skúsiť.“ Ponúkla s úsmevom unavená Chrabromilčanka.
„Ty si skutočný blázon.“ Objal svoju kamarátku Mark.
„Zaručene talentovaný blázon.“ Pripustil s úškrnom profesor obrany.
„Boli ste skvelí.“ Pochválila Lily svojich kamarátov počas utierania krvi stekajúcej z nosa.
„Prepáč.“ Zatiahol Severus, čo jeho dievča iba odmávlo rukou.
„To k tomuto športu patrí.“ Priznala s úsmevom.
„Tebe nikto nekryl chrbát a teba neviem prečo prekvapilo, že som si to všimla.“ Pokarhala svojich kamarátov a spýtavo nadvihla obočie.
„Mysleli sme si, že budeš mať čo robiť so Severusom.“ Priznal Hanrich s pokrútením hlavy.
„Podcenili ste nepriateľa. To už nikdy nemôžete spraviť.“ Povedala so zamračením a jej kamaráti prikývli. Fatálna chyba.
„Dobre a teraz vás chcem vidieť cvičiť rýchlosť.“ Pozrela na svojich kamarátov, ktorí sa vybrali medzi šiestakov a Lily si sadla na kraj pódia, kde sa rozhliadala po miestnosti.
Trafiť cieľ nestačí, ak sa pred protivníkom neubránia. A už tobôž nie, ak ho podcenia. Teraz zistili, že stáť proti tomu, koho poznajú neznamená zaručené víťazstvo. Klamala by, ak by tvrdila, že nevyhrala šťastnou náhodou. Severusovi veľa nechýbalo a jeho koncentrácia poľavila kvôli krvi, ktorá sa jej spustila a iba to ju zachránilo. Za iných okolností by to vyhral, ak by nechcela siahnuť po parselčine. Tá však nie je pri cvičení s priateľmi potrebná.
„Išlo ti to dobre.“ Pristavil sa pri zamyslenej študentke de Wiell.
„Vďaka.“ Pripustila unavene.
„Robíš, však dve chyby.“ Pozrel na študentku so zdvihnutým obočím.
„Určite áno.“ Priznala s pokrútením hlavy študentka, ktorá vedela, že zaiste nie je bezchybná a na jej zlosť ju nemá kto opraviť, tak ako môže ona svojich kamarátov.
„Priprav sa na veľmi ťažký piatok.“ Uškrnul sa profesor na mladé dievča, ktoré sa práve dozvedelo, že on bude na budúcom stretnutí jej súperom.
„Bude mi potešením.“ Pripustila spokojne.
„Končíme.“ Rozozvučal sa hlas profesora obrany a bojujúci študenti prestali vrhať kliatby.
„Pekný víkend.“ Poprial študentom, ktorí opúšťali Veľkú sieň a zamyslene sa usadil na pódiu.

Ďalší spln a on nebol úspešný.
Opäť.
Ale on je trpezlivý a o mesiac získa čo potrebuje. Je to dôležité a celoročná snaha i nekonečné hodiny strávené nad knihami by boli márne. Ona mu verila.
Verila, že to dokáže a nenechá sa zastaviť. Och Merlin, ako veľmi ju miluje. Chýba mu a to veľmi. Každý večer vída jej oči a počuje jej smiech. A práve kvôli nej musí pokračovať. Zaprisahal sa, že to zvládne a nehodlá sa vzdať.
To už teoreticky ani nie je možné. Je blízko. Veľmi blízko a o mesiac bude v lese stáť a čakať s dýkou v ruke od súmraku.
O mesiac bude víťaz.

Mladá Chrabromilčanka sa ani neunúvala s niekým rozlúčiť a letela hore schodmi smerom do nemocničného krídla. Hnaná túžbou zastala až pred dverami vedúcimi do útrob ošetrovne a po pár hlbokých nádychom opatrne pootvorila dvere a vstúpila dnu.
Na jej prekvapenie Remus nebol v tejto chvíli sám, ale mal nečakanú návštevu v podobe Dumbledorea a McGonagallovej.
„Dobrý podvečer.“ Vypadlo z poblednutého dievčaťa a očami preskakovala medzi profesormi.
„Ja... Prídem neskôr.“ Pripustila so sklonenou hlavou a otočila sa na odchod.
„Pokojne ostanete, ale iba na chvíľku. My už pôjdeme. Minerva?“ Pozrel riaditeľ na dievča ponad sklíčka okuliarov a Lily jemne prikývla. Nehybne stála na svojom mieste a nebola schopná nič povedať, iba sa dívať na jej priateľa, ktorý vyzeral strhane.

„Remus?“ oslovila tichým hlasom svojho kamaráta, ktorý sa na ňu bolestivo usmial.
„Len poď Lily.“ Pripustil a natiahol k nej ruku.
Mladú Chrabromilčanku nebolo treba v tejto chvíli viac pobádať a niekoľkými krokmi rýchlo zdolala vzdialenosť medzi nimi a hodila sa svojmu kamarátovi do náručia.
„Ako ti je?“ spýtala sa, keď si sadla k jeho boku a zbytočne mu odhrnula z očí vlasy a uhladila prikrývku.
„Strašne.“ Pripustil aj keď neochotne.
„Čoskoro budeš v poriadku kamarát.“ Smutne sa usmiala a vtisla mu na čelo nežný bozk.
Lily sedela na kraji jeho postele, držala ho za ruku a ticho sa pozerala do jeho očí. Chvála bohom to zvládli. On to zvládol.
„Toto vypite pán Lupin.“ Prerušila ich vzájomnú hypnózu madam Pomfreyová a podala bledému študentovi flakón, ktorý Lily poznala veľmi dobre. Elixír na doplnenie krvi. Kto vie, koľko ich už musel vypiť?
„A tento si dajte keď sa porozprávate.“ Položila na stôl elixír na spanie a zdevastovaná študentka vedela, že pre jej kamaráta je najlepšie, ak sa vyspí.
„Ja ťa už nechám a ráno opäť prídem.“ Povedala zotavujúcemu sa mladíkovi, vtisla mu na čelo bozk a vstala z postele. Spravila sotva pár krokov, keď ju zastavil hlboký útrpný nádych jej priateľa.

„Matka. Ja. Ďakujem.“ Vyšlo z neho a Lily hrôzou privrela svoje oči a otočená k nemu chrbtom primrzla na mieste. Napokon našťastie nabrala vnútornú rovnováhu a pomaly sa hlavou otočila na svojho priateľa.
„Och Remus.“ Bezradne pokrútila hlavou.
„Ty si môj priateľ. Nechaj tento titul tým, ktorým prináleží.“ Povzdychla si a vrátila sa, aby si opäť sadla na okraj postele.
„Tak je to predsa len pravda.“ Priznal stratený v myšlienkach a bezradne si pretrel tvár.
„Čo je pravda?“ spýtala sa nechápavo červenovlasá čarodejnica.
„To všetko kvôli nemu, však?“ spýtal sa so smútkom v očiach a Lily naplnilo pochopenie sprevádzané pocitom na vracanie.
„Remus. Si môj priateľ.“ Povedala opäť a mladý lycantrop ju chytil za ruku.
„To je v poriadku Lily. Si milujúca a oddaná a ja som šťastný, že môžem byť pri tebe.“ Priznal so zmierlivým úsmevom a vyčerpaná čarodejica mala čo robiť, aby udržala pod kontrolou svoju už aj tak poškodenú príčetnosť.
„Remus.“ Šepla so slzami v očiach a bezradne pokrútila hlavou. Musí byť sama. Nevládze tu sedieť. Musí odísť.
„Ako sa volá?“ spýtal sa takmer nečujne, keď sa ocitla medzi dverami a spýtavo pozrela do jeho tváre.
„Námesačník. Ako sa volá?“ spýtal sa opäť a Lily sa útrpne nadýchla.
„Ale veď ty to vieš.“ Pripustila a smutne sklonila svoju hlavu.
„Laval.“ Prezradila so smutným úsmevom a rozbehla sa na miesto, ktoré bolo aj v minulosti jej útočiskom.