POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

„Čo tu chceš?“ zavrčal v žalároch na Siriusa Blacka Slizolinky tretiak.
„To ťa nemusí trápiť. Láskavo mi zavolaj môjho milovaného brata alebo Snapea.“ Zavrčal na mladšieho blonďavého hada, ktorý s pohľadom plným nenávisti a opovrhnutia vpadol do Slizolinskej klubovne, aby z nej o malú chvíľu nonšalantne vyšiel Slizolinsky prefekt.
„Čo ťa privádza do týchto častí hradu, ctený braček?“ zapriadol s úškrnom Regulus, na čo si Sirius znechutene odfrkol.
„Nevidel si ty alebo Severus Lily? Nikde ju nevieme nájsť a už sa blíži večierka.“ Spýtal sa Chrabromilčan a prebodol mračiaceho sa mladšieho súrodenca tmavomodrými očami.
„Nevidel som ju.“ Pripustil s pokrútením hlavy a úškrn z jeho tváre zmizol.
„Severus vravel, že po Klube doslova utiekla. Nešla si ľahnúť? Vyzerala veľmi unavene.“ Spýtal sa a zahryzol si do pery.
„No do svojej postele si určite neľahla. Nevstúpila do klubovne.“ Povedal nervózne Sirius a prehrabol si vlasy.
„Idem sa spýtať Severusa. Nebude s Jane? Alebo Hanrichom?“ skúsil Regulus, keď otváral priechod do klubovne hadov a Sirius mu v odpoveď iba záporne pokrútil hlavou.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa rozhnevaný Severus, keď vyletel z klubovne.
„To sa práve snažím zistiť. Nikto ju nevidel odkedy opustila Veľkú sieň.“ Priznal Sirius, na čo čiernovlasý Slizolinčan privrel tmavé oči a chrbtom sa oprel o stenu. To snáď nie je ani možné....
„Nešla za Remusom? Pravdepodobne bude ešte na ošetrovni.“ Spýtal sa vzápätí zamyslený šiestak a uprene sa pozrel na Chrabromilčana. Dúfal len, že jeho mozgová kapacita bude stačiť na to, aby pochopil, že o Remusovej lycantropii vie. A radšej sa ani nebude zamýšľať nad tým, nakoľko scestné je domnievať sa, že by školská zdravotníčka nechala Lily na ošetrovni do začiatku večierky. Pri nej človek ale nikdy nevie.
„Aj keby tam bola, pochybujem, že by pri ňom bola doteraz. Pomfreyová by ju už dávno vyhodila.“ Zazúfal si Chrabromilčan a bezradne pokrútil hlavou.
„Pre Morganu, vravíte si záškodníci a neviete prezrieť hrad?“ zasyčal podráždene Regulus na svojho staršieho súrodenca.
„A čo myslíš, že sme doteraz robili?“ zaprskal na neho očividne urazený Tichšľap.
„To by stačilo!“ zahriakol ich Severus.
„Možno zaliezla niekam s knihou a zaspala v niektorej nevyužívanej učebni. Ale nebolo by na škodu opýtať sa Remusa.“ Upokojoval rozhnevaných Blackovcov čiernovlasý Slizolinčan, ktorý vedel, že súrodenecká hádka nie je rituál na privolanie nezvestných, na čo Sirius nevraživo zazrel po svojom bratovi a otočil sa na päte.
„Sirius. Prosím. Nájdite ju.“ Zavolal za ním naliehavo mladší brat.
Oslovený šiestak mierne pootočil hlavou, nadvihol na prefekta s úškrnom obočie, avšak napokon zamyslene prikývol a ponáhľal sa späť ku schodisku.

Lily s plačom utiekla od Remusa a doslova vletela do nevyužívanej triedy, kde padla na kolená a dala priechod svojim emóciám. Nevydržala pohľad do tej zmučenej tváre. Záblesky dokaličenej labky sa jej vracali s nevydanou intenzitou a bola šťastná, že dnes nič nejedla. Pridobre vie, ako blízko bol k smrti. Alebo skôr samotná smrť k nemu?
Nedbala o nebezpečenstvo, ktoré na ňu číhalo na každom kroku odkedy opustila klubovňu levov. Nedbala o to, čo si asi pomyslia záškodníci, keď na vlastné oči uvidia, ako sa túli k vlkolakovi. Nedbala o vlastný život, len aby zachránila ten jeho. A nakoniec ho stratila. Stratila svojho priateľa.
Nikto a nič na svete jej ho nemôže nahradiť. Ako sa len bude môcť na neho pozrieť bez toho, aby jej neroztrhalo srdce? Ako si môže, pre Morganu, myslieť, že sa s ním priatelí kvôli jeho lycantropii? Dala mu snáď niekedy najavo, že javí o vlka v jeho vnútri väčší záujem, ako o neho?
Dala a veľakrát.
V období splnu bola pri ňom v podstate neustále, avšak preto, aby upokojila vlka a Remus nebol natoľko zaťažený. Pred prázdninami tiež prišla do klubovne počas noci, pretože nevydržala počúvať to mučivé vytie, ktoré jej priateľa ničilo a privádzalo do stavu zúfalstva.
V noci spravila všetko možné, ba dokonca nemožné, aby zachránila život zranenému vlkolakovi, avšak ona v jeho očiach videla Remusa a až potom Námesačníka, respektíve Lavala.

Pohľad na Remusa na pokraji smrti nebol natoľko zničujúci ako poznanie, že prišla o jeho priateľstvo. Povedal, že je oddaná a milujúca, avšak nie kamarátka. Drahý bože, ako to celé skončí? Ako mu má vysvetliť, že on je pre ňu dôležitý ako človek a až potom ako vlkolak? Bude to schopný pochopiť? Bude ju vôbec počúvať? Je nejaký spôsob akým sa toto celé dá vôbec vysvetliť?
Je absolútne bezradná a nevie čo má robiť. Postupne stratí všetkých. Mary, James, Sirius, Darius, Remus...a v podstate celý Chrabromil.
Kto bude ďalší? Koho stratu by bola schopná ešte uniesť?
Tak rada by teraz bola s niekým, kto by ju mohol pochopiť a povedať, že to bude dobré. Ona má však pocit a oprávnený, že toto je nesmierne zložité pochopiť. Nikto nemôže vedieť, aké pocity prechováva k upírom a vlkolakom ako Matka a aké, ako Lily. A napokon to v prípade Remusa, Dariusa, Ramana a Mariusa treba zmiešať a vznikne z toho zmes nesmiernej hodnoty.
A presne toto sú jej pocity voči nim.
Miluje ich a ochotne by pre nich zomrela a stále by to robila ako Lily. Ako Matka by bola schopná umučiť každého, kto by ich ohrozoval.

A presne to čaká toho chorého bastarda, ktorý rozmiestnil v lese pasce. Už sa teší na tú chvíľu, kedy ho chytí pod krkom a zasekne mu tam hlavu.
Och, áno.
Bude trpieť a veľmi. A ona si to vychutná a k tomu divadlu si prinesie aj niečo chutné na zahryznutie.
Kde sa v nej berie taká krutosť? Môže byť túžba po pomste až taká silná? Možno to spravil ten človek z iného dôvodu a nepredpokladal, že by sa tam mohol chytiť vlkolak.
Ktorý tvor si však zaslúži trpieť zaseknutý v pasci? Nepozná takého a práve preto to nevie pochopiť.
Zmučene si utrela slzy z očí a sadla si na zem opierajúc sa chrbtom o stenu. Nevládze. Už skutočne nie.

„Krásny večer Lily.“ Pozdravil so smutným úsmevom obraz svoju návštevníčku.
„Pekný večer aj Vám pán Blackwell.“ Odzdravila zdvorilo, zmučene si oprela hlavu o stenu, zahľadela sa do prázdna a o stekajúcu slzu sa vôbec nezaujímala.
„Máš to ťažké dieťa.“ Pripustil obraz s povzdychom a bezradne pokrútil hlavou.
„Bol Myrddin Wyllt Váš predok?“ spýtala sa červenovláska tichým hlasom.
„Bol našim predkom a bol to môj starý otec. Aj keď ho čarodejníci poznajú pod iným menom.“ Pripustil pán na obraze a uprene sa zahľadel na mladé dievča.
„Lily. Všetko má aj svetlú stránku, nie len tú temnú.“ Ponúkol jej chlácholivé slová, avšak sa nezdalo, že by ho dievča počúvalo.
„Akú svetlú stránku mám nájsť v strate priateľov?“ spýtala sa po čase s trpkým úsmevom na perách. Skôr bude dávať Lucifer v pekle hodiny lyžovania, ako ona nájde niečo pozitívne v tom, čo sa za posledných dvadsaťštyri hodín odohralo.
„Nikomu na nich nezáleží a ten pocit bezmocnosti je na nevydržanie.“ Priznala s povzdychom sama sebe a prstami ľavej ruky si pošúchala oči.
„Vieš, že to tak nie je a je len na tebe či spravíš niečo pre to, aby si v podobnej situácii už ten pocit nemusela opätovne prežiť.“ Skúsil sa s ňou hádať a spýtavo nadvihol obočie.
„Keby som mohla, tak to spravím.“ Pripustila plačlivo mladá Chrabromilčanka.
„A prečo by si nemohla?“ spýtal sa jej s úškrnom.
„Nemám na to čas, priestor, možnosti a ani vedomosti.“ Vymenovala niekoľko podstatných nedostatkov a porazenecky pokrútila hlavou.
„Myslím, že všetko z toho sa dá zariadiť.“ Pripustil namaľovaný muž a s miernym zamyslením si poklepal ukazovákom po perách. Lily si v duchu odfrkla. Pre niektorých ľudí je všetko tak ľahké. A hlavne pre tých zarámovaných.
„Vravíte, akoby na nich niekomu záležalo.“ Uškrnula sa na olejomaľbu.
„Záleží. Snáď si nemyslíš, že si jediná, kto si o nich robí starosti.“ Zadúfal so zamračením, avšak Lily mu už neodpovedala.
Remusove zdravie má pre ňu veľkú cenu. Tak isto, ako to pána Wallisa pre jeho manželku a dcéru a takto by mohla pokračovať do nekonečna. Ale aj keby vyvinula lieky, kto by im ich mohol podať? Koho by nechali priblížiť sa k ním bez toho, aby ich nezožrali? Ak by bol pre nich pohodlne dostupný protivlkolačí elixír, vtedy by to malo aspoň nejaký význam. Ale takto? Teraz jej ostáva iba dúfať, že sa to už nebude opakovať.
Snáď tie pasce niekto rozhádzal po lese, pretože sa tam zdržiava vlkolak a nie preto, že vie, že jeden študent je vlkolak. To by bol pre Remusa rozsudok smrti. A pre Dumbledorea asi tiež. Načo by ale niekto lovil lycantropov? Počula od Siriusa, že ich drahá matka si kedysi nechala ušiť zimný kožuch z vlkolaka.
Aká zvrátená predstava.
Keď si predstaví, že takto mohol skončiť aj jej milovaný Remus...
Nie takto nesmie rozmýšľať!
Zistí, kto to má na svedomí a prisahá Merlinovi, že mu tam zasekne všetky končatiny. Skôr niekto domestikuje draka, akoby ona dopustila, aby takýto netvor behal po tomto svete.
Stále nevie pochopiť a je skutočne veľmi prekvapená, aká hlboká môže byť ľudská zvrátenosť.
Nevidela toho už dosť?
Najskôr dobitý chlapec, teraz Remus s rozdrvenou nohou, Voldemorta snáď netreba ani spomínať. Má to všetko vlastne význam? Každého previnilca by bolo najlepšie zabiť. Kto by vlastne napokon ostal na tomto svete? Novorodenci? Možno ani tí nie. Kto vie, čo všetko podedili z chorých myslí rodičov a prarodičov?
Má vlastne niekto moc zmeniť myslenie ľudí? Chcú vôbec vlkolaci liek na lycantropiu?
A upíri?
Tí určite nie. Sú to hrdý národ, alebo rasa lepšie povedané. Aj vlkolaci boli kedysi rasa. Mali svoje domovy, svoje lesy. Teraz nemajú nič. Sú to vyhnanci, lovení pre krv a v prípade vlkolakov aj pre kožušinu a sliny, akoby boli nejaký premnožený živočích a nie človek. Nikto ich tak nikdy nenazve. Každý nimi opovrhuje.
Že by zo strachu?
Je to možné. Mnohí sa boja hadov a pavúkov, pretože sú smrteľne jedovaté a taktiež sa boja smrťožrútov pre ich radosť z mučenia a vraždenia. A zároveň všetci čo sa boja, nimi aj opovrhujú.
Opovrhujú alebo čochvíľa začnú aj ňou?
Napokon skončí sama. Úplne sama a nastal čas sa na to začať pripravovať. Upíri a vlkolaci ju budú považovať za niekoho, kto ich ochráni a čarodejníci za niekoho, kto sa stará iba o tieto rasy. Ostane jej vôbec nejaký skutočný priateľ? Aspoň jeden jediný?
S týmito myšlienkami upadla do hlbokého spánku a ani si nemohla uvedomiť, keď ju niečie ruky jemne chytili a privinutá v nežnom objatí, bola ako malé dieťa prenesená do svojej postele.

„Albus. Ja to stále neviem pochopiť.“ Priznala McGonagallová, keď vošla v sprievode riaditeľa do jeho kancelárie.
„Je to značne chaotické. Počas dňa sme dostávali iba občasné správy a práve preto som si vypýtal od Poppy záznam.“ Povzdychol si Dumbledore a sediac na svojom mieste rozprestrel pergamen.
„Začni.“ Vyzvala ho zástupkyňa a začala sa nervózne prechádzať po kancelárii.
Dumbledore sa zhlboka nadýchol a s posledným pohľadom na rozrušenú kolegyňu vzhliadol do správy.
„Poppy išla vyzdvihnúť pána Lupina v bežný čas a to konkrétne o piatej ráno.“ Prečítal začiatok záznamu, ktorý na jeho žiadosť vyhotovila školská ošetrovateľka.
„Všetko sa zdalo byť v poriadku až do chvíle, kým nevstúpila do izby, kde ju nečakal, ako vždy, už oblečený a dobytý študent, ale naopak ležal nahý na posteli a uvedený do magického spánku.“ Prečítal s povzdychom a McGonagallová sa zastavila, aby vyjavene pozrela na svojho priateľa.
„Na prvý pohľad bol študent nesmierne bledý a práve preto som bezodkladne na mieste, ešte pred prebudením, vykonala prvú prehliadku.“ Pokračoval a zhlboka sa nadýchol.
„Pán Lupin utrpel stratu krvi, ktorá by sa dala nazvať smrteľnou, respektíve hraničiacou so smrťou, avšak jeho srdce bilo v pravidelnom rytme, čo bolo z jednej strany potešujúce, ale z druhej, záhadné.“ Prečítal, nechápavo nadvihol obočie a pošúchal si bradu.
„V miestnosti nebol ani náznak po vytečenej krvi a nevšimla som si ani žiaden predmet, ktorý by mohlo spôsobiť vážne zranenie.“ Pokračoval s povzdychom riaditeľ.
„Prvá logická možnosť bola napadnutie upírom, avšak jeho telo nenieslo ani náznak po uhryznutí. To, čo ma následne zaujalo bola ľavá noha, na ktorej sa v oblasti členku nachádzala, v okolí čerstvo zrastenej kože, zbytková zelená hmota, ktorú som odobrala pre neskorší rozbor.“ Prečítal riaditeľ pokračovanie správy a profesorka transfigurácie si zaujato sadla na stoličku.
„Pána Lupina som pomocou prútika obliekla do jeho pôvodného oblečenia a na nosidlách odlevitovala na ošetrovňu, kde som vykonala dôkladnú prehliadku nohy.
Študent utrpel devastačné zranenie väziva, šliach a mnohopočetnú trieštivú zlomeninu členkovej kosti.“ Prečítal riaditeľ, na čo jeho oči vyšli z jamiek viac, ako bolo bežné a jeho kolegyňa mala naopak problém s dychom, ktorý sa nie a nie obnoviť.
„Akokoľvek som sa v tomto stave tomu chcela vyhnúť, bolo potrebné vykonať aj rozbor krvi, z ktorého vysvitlo, že pán Lupin požil v predošlých hodinách pre ňu neznámu látku, ktorá mala pozitívny vplyv na činnosť jeho srdca. Látka sa ukázala byť s elixírom na doplnenie krvi našťastie nereaktívna a žiadnym spôsobom teda nebránila v podaní jeho potrebného množstva.“ Prečítal a mierne sa zarazil.
„Zelenú hmotu sa mi nepodarilo presne identifikovať, avšak podľa zranenia končatiny je mojim logickým záverom, že sa jednalo o zmes podporujúcu zrastenie kožného poranenia.
Podľa všetkých ukazovateľom, ako je rozsah a tvar zranenia, závažný nedostatok krvi a tvar novonadobudnutej kože, je môj záver, aj keď môže byť akokoľvek nelogický, nasledovný...“ prerušil riaditeľ, zhlboka sa nadýchol a s krátkym pohľadom na svoju kolegyňu opäť vzhliadol do pergamenu.
„Pán Lupin počas vlkolačej podoby stúpil do odchytovej pasce a prijal látku pozitívne stimulujúcu činnosť srdca a následne povolil na svoju zranenú končatinu aplikovať neznámu zmes, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou dopomohla k povrchovému zaceleniu poranenia.“ Dočítal správu a s povzdychom ju zložil na stôl.

„Tak si to počula celé.“ Prihovoril sa smutným hlasom svojej kolegyni, čím ju vytrhol zo šoku.
„Ako, pri Merlinovi, prišiel k takému zraneniu?“ spýtala sa začudovane McGonagallová s tenkou linkou namiesto pier.
„Mňa by skôr zaujímalo, ako sa z toho dostal.“ Pozrel na zástupkyňu ponad sklíčka okuliarov a zamyslene si pošúchal bradu.
„Ak som správne pochopila, tak mu niekto pomohol.“ Pripustila a spýtavo pozrela do jeho očí.
„Vyzerá to tak a nech premýšľam akokoľvek, v mysli sa mi vynára stále jedno meno.“ Povzdychol si Dumbledore a vykročil k oknu, z ktorého sa zapozeral na les.
„Ty si myslíš, že niekto vypustil vlkolaka, ktorý šliapol do pasce a potom ho vyslobodil, odniesol do búdy a podal mu lieky, ktoré ani školská ošetrovateľka nepozná a ešte k tomu máš aj podozrenie, kto by to mohol zvládnuť?“ spýtala sa a pozrela na riaditeľa, akoby začal trpieť stareckou demenciou.
„Ak to povieš takto, tak to vyznie naozaj bláznivo.“ Pripustil Dumbledore a začal sa prechádzať po miestnosti.
„Nevšimla si si, že slečna Evansová, pán Potter a pán Black starší vyzerali počas rannej návštevy Veľkej siene minimálne vyčerpane a opomenuli raňajky? A to nebolo vyčerpanie zapríčinené dlhým nočným učením alebo práve naopak, večierkom.“ Pozrel spýtavo na svoju kolegyňu, ktorá sa zatvárila pobúrene.
„Pred chvíľou išla slečna Evansová pozrieť spolužiaka, ktorý ochorel, avšak na to pôsobila až priveľmi rozrušene.“ Dodal a pokrútil hlavou.
„Oni už vtedy vedeli, že bol vážne zranený.“ Povzdychol si Dumbledore a porazenecky sa zvalil na svoju stoličku.
„Slečna Evansová by nevypustila vlkolaka. Tým som si absolútne istá.“ Zastala si svoju žiačku vedúca Chrabromilu.
„Nepopieram však, že sa o jeho zranení mohla dopočuť.“ Pripustila nekompromisne zástupkyňa riaditeľa.
„Namiesto toho, čo tu rozoberáme, kto vyliečil vlkolaka, by sme mali radšej rozmýšľať nad tým, kto jeho zranenie zapríčinil.“ Pripomenula rozhnevane riaditeľovi priority.
„Požiadal som Hagrida, aby prezrel Zakázaný les a prípadný nález mi má okamžite hlásiť.“ Prezradil a McGonagallová sa evidentne upokojila.
„Potom ma informuj.“ Povedala prísnym hlasom, ktorý neznesie námietky a po tom, čo jej Albus prikývol, opustila jeho kanceláriu.

Nech rozmýšľa akokoľvek, nevie na to prísť. Jediní, ktorí by boli schopní a ochotní vypustiť transformovaného lycantropa sú Potter, Black a Pettigrew. Ten, kto by bol ochotný sa pre pomoc priateľovi ocitnúť zoči-voči vlkolakovi je Evansová. Toto je doposiaľ logické a žiaden človek, ktorý túto štvoricu pozná, by sa s ním nehádal. Domnievať sa však, že by lycantrop po premene nechal nažive ktoréhokoľvek človeka je bláznovstvo. Nie to ešte, že by mu otrčil labku, aby si na ňu nechal naniesť dáku hmotu.
Odkiaľ by mala študentka elixír a masť na liečbu zranení vlkolakov a to ešte také, ktoré ani liečiteľ nepozná?
Evansová je ranné vtáča a mohla vidieť Poppy ako prenáša zraneného šiestaka na ošetrovňu. Je scestné si namýšľať, že žiaden z priateľov Remusa Lupina o jeho nakazení nevie. Evansová a Snape sú až priveľmi inteligentní na to, aby to nevedeli.
Ešte ostáva zistiť, kto ohrozuje život jeho študenta a dúfať, že na to príde skôr, ako priatelia pána Lupina. Skombinovať pomstychtivosť Bifľomorčana a zúrivosť Chrabromilčana, spolu s krutosťou Slizolinčana a vynaliezavosťou Bystrohlavčana, by prinieslo pomstu, ktorej by sa obával aj Voldemort. Prihliadnuc na schopnosti týchto mladých ľudí by bol možno aj zvedaví, ako by ten človek napokon dopadol. Pravdepodobne by sa dostalo na slová slečny Evansovej a skutočne by z neho neostalo nič, čo by sa dalo uložiť do pripravenej hrobky.
Kto by to však mohol spraviť?
Pôvodný profesorský zbor môže vylúčiť a potom pribudli iba dvaja noví členovia.
De Wiell je možno mladý, ale nie je to krutý človek. Je to samotár a sarkazmom je prežratý skrz naskrz, avšak je to muž, ktorému dôveruje. Aj keď jeho výskum mu nedá spávať...
Nie, on to nebude.
Davis je posadnutý elixírmi, no napriek tomu je to v prvom rade človek s enormným nedostatkom odvahy. Aj keď nerád, ale musí ho označiť za zbabelca a do lesa by nevstúpil.
Kto ešte ostáva? Traja novo prisťahovaní dôchodcovia do dediny?
Že by sa páni vybrali na prechádzku do Temného lesa? To je tiež nepravdepodobné. Na Rokvill sú vrhnuté podobné ochrany ako na školu. Tam vlkolak a ani upír nemá prístup. Načo by to teda robili?
Musí tu byť ešte niekto ďalší...

-----------------------------

Lily sa zobudila na druhý deň pomerne neskoro a to teda až niekoľko minút pred dvanástou. Unavene si pretrela oči a po dlhotrvajúcom vnútornom boji sa napokon s bolesťami posadila a zvesila nohy z postele. Zbytočne potriasla hlavou, aby vyhnala z mysle otázku, ako sa do tej postele vôbec dostala a zahľadela sa pred seba. Nateraz sa môže tešiť aspoň z toho, že v nej vôbec ležala, aj keď v oblečení, ktoré mala včera počas stretnutia v klube.
Dnes kašle na školu. Nemá na učenie chuť, silu a ani náladu. Na Corwina, však kašlať nemôže. Aj keď by radšej zaliezla do ohrady a nikoho nevidela, nemôže.
Zničene sa postavila k oknu, bezmyšlienkovite sa zahľadela von a po dlhej chvíli sa vybrala do kúpeľne.
Nemá na nič chuť a ani náladu. Jej príčetnosť dostala niekoľko krutých rán, ktoré sa budú liečiť ešte veľmi dlho. Rovnako, ako aj jej srdce a duša. Koľko rán bude ešte liečiť slzami a meniť ich na nezmazateľné jazvy?
Musí Remusa získať späť.
Ako sa jej to podarí je ešte otázne. Keď sa zotaví sa s ním porozpráva. Musí ju vypočuť. Či to aj pochopí je už niečo, čo ovplyvniť nevie. Odtiahne ho na nejaké pokojné miesto v Rokville. Na škole nemôžu preberať jeho lycantropiu a jej vzťah k upírom a vlkolakom. Rokvill bude skvelý.
S týmto odhodlaním vypla vodu a oblečená v pohodlnom oblečení s prútikom v ruke, vykročila von z Chrabromilskej veže a zamierila do Veľkej siene.
Nemá chuť jesť. Je na pokraji zbláznenia a nechýba veľa, aby sa zlomila. Včera nič nejedla a bude musieť aspoň niečo dostať do žalúdka.
Polievka by jej určite spravila dobre. Prezrie si pripravené jedná a niečo si dá. Aspoň trošku.
S povzdychom zatlačila do vstupných dverí a vykročila k Bystrohlavskému stolu, kde si sadla k jednému prekrásnemu študentovi, ktorého začala nazývať svojim mladším bratom.

„Ahoj Corwin.“ Pozdravila Slizolinskeho prváka a sadla si k nemu.
„Ahoj Lily.“ Pozdravil veselo svoju kamarátku.
„Kde si bola? Bál som sa o teba.“ Pripustil a zahanbene sklonil svoj pohľad k jedlu.
„Mala som toho veľa.“ Pripustila so smutným úsmevom a pohladila ho po chrbte.
„Chcela by som ťa poprosiť, aby si si po tom čo sa naobeduješ, vzal prútik a učebnicu z čarovania a transfigurácie.“ Povedala pokojne a pritiahla si misku s polievkou.
„Je to nutné?“ spýtal sa so zašomraním.
„Corwin ja viem, že je sobota a určite si si chcel s kamarátmi spraviť pekný deň.“ Začala zmierlivo Chrabromilčanka, na čo sa prvák oddane zahľadel do jej tváre.
„Určite nebudeme dlho. Len si skúsime pár kúziel.“ Pripustila s miernym úsmevom a Corwin odobrujúco prikývol.
„Keď to nebude na celé poobedie, tak fajn.“ Pripustil prvák a vrátil sa k jedlu na tanieri.
„Určite nebude.“ Uistila obedujúceho prváka a vstala od nedojedenej polievky.
„O hodinu ťa vyzdvihnem pri vašej klubovni.“ Prezradila a vytratila sa na nádvorie.
Jej priatelia na ňu celý čas hľadeli, avšak ona potrebuje byť aspoň jeden deň sama. Bola by s nimi rada, ak by to znamenalo, že na ňu nebudú pozerať akoby trpela nepríjemným kožným ochorením a nebudú sa pýtať.
Dnes jej ostáva len dúfať, že sa na ňu nebudú hnevať. Tajomstvá hneď neznamenajú nedôveru a ona jednoducho nateraz nemá silu to prežívať, aj keď len slovne, opäť.
Stratí aj ich?
Pri tejto myšlienke sa vrátila do vstupnej haly, kde sa bezmyšlienkovite zahľadela do steny neďaleko vstupu do Veľkej siene, až sa napokon vybrala do kabinetu vedúcej Chrabromilu a taktiež by nebolo na škodu navštíviť aj profesora Flitwicha.

„Nevideli ste Lily?“ spýtala sa Jane svojich kamarátov, keď sa dostavila do Veľkej siene a usadila sa medzi nich. Odpoveďou na túto otázkou jej však bolo iba zborové porazenecké pokrútenie hlavy.
„Zasa sa niečo deje.“ Pripustil tichým hlasom Severus a prehrabával sa v cestovinách. Jej obľúbených.
„Dúfam, že to nebude tak, ako po VČÚ.“ Zašomral Mark a odtiahol od seba tanier.
„Na to nie je tento krát dôvod.“ Povedal Regulus a vzhliadol k Potterovi, ktorý bol podivne tichý a opomenul aj žartíky.
„Len aby.“ Poznamenal so zdvihnutým obočím Hanrich, ktorý priam hypnoticky pozoroval Lily, ktorá sa dostavila do Veľkej siene a prisadla si k prvákovi.
Potichu pozoroval svoju kamarátku, ako sa o niečom zhovára s Corwinom, o malý okamih vstala od obeda, ktorého sa sotva dotkla a opustila Veľkú sieň.
Bezradne sa zahľadel do stola a ťaživo vydýchol. Toľké muky z nej necítil už dlho a dúfal, že už nikdy cítiť ani nebude. Musí zistiť čo sa tu, pre Morganu, stalo.
Najskôr Lily zdolala svetový rekord v Maratónskom behu a na druhý deň pôsobila zničene. Ráno po splne. Niečo ju trápilo a bola psychicky zničená, avšak dnes je na tom horšie, ako predtým. Čo sa zmenilo? Jej kroky z Klubu duelantov zaiste viedli priamo na ošetrovňu a s Remusom bude niečo v neporiadku. Kto vie, čo si spôsobil počas vyčíňania v Škriekajúcej búde? Alebo, že by sa nepohodli? Je to viac ako pravdepodobné, vzhľadom na súvislosti. Musí ísť za ním. Ak mu niekto bude vedieť povedať čo sa stalo, bude to Remus.
S týmto odhodlaním vstal od stola a náhlivo vykročil na ošetrovňu, navštíviť svojho zotavujúceho sa kamaráta.

Lily bezmyšlienkovite kráčala chodbami školy až zastala pred kabinetom profesorky transfigurácie a po hlbokom nádychu jemne zaklopala na dvere. Po malej chvíli to skúsila opäť, keďže sa nezdalo, že by jej niekto aj ráčil otvoriť alebo sa aspoň ozvať, avšak bola rovnako neúspešná.
So zašomraním vykročila na opačný koniec hradu, skúsiť šťastie v zborovni. Je predsa len sobota a profesori majú zaiste aj iný program, ako vysedávať vo svojom kabinete a taká kávička po obede s kolegami v zborovni znie ako celkom dobrý nápad. A možno tam nájde aspoň Flitwicha.
Po niekoľkých nekonečne dlhých minútach zastala pred dverami zborovne, odhodlane na ne zaklopala a po malej chvíli z nich vykukla vyškerená tvár obľúbeného profesora.
„Slečna Evansová, čo vás k nám privádza?“ spýtal sa zdvorilo profesor Slughorn.
„Dobrý deň pán profesor. Hľadám profesorku McGonagallovú alebo profesora Flitwicha. Či vlastne oboch.“ Priznala s nevinným úsmevom, na čo sa vedúci Slizolinu pobavene zachechtal.
„Malý moment.“ Povedal zdvorilo a zavrel dvere.
Lily si povzdychla a prechádzajúc končekmi prstov po perách sa stratila v zamyslení. Potrebuje zistiť v čom má Corwin nedostatky. V tom jej žiadna učebnica nepomôže a zbytočne ho skúšať z celého učiva nemá v tejto chvíli význam. Snáď toho nebude priveľa.

„Ráčte vstúpiť.“ Vyrušil jej zamyslenie opäť profesor elixírov a Lily s tichým hlbokým nádychom vošla do zborovne.
„Dobrý deň.“ Pozdravila zdvorilo prítomných pedagógov a tvárila sa, že Davis sa v danej miestnosti nenachádza.
„Len smelo slečna. Prisadnite si k nám.“ Vyzval ju veselo profesor Flitwich a ukázal na miesto medzi nim a učiteľkou transfigurácie.
Lily veľmi ochotne prešla miestnosťou a prijala ponúknuté miesto tušiac, že tatko to preberú rýchlejšie a efektívnejšie.
„Veľmi pekne vám ďakujem za váš čas.“ Pripustila slušne a pohľadom preskočila z vedúcej Chrabromilu na profesora čarovania.
„To je v poriadku slečna Evansová, zaiste sa jedná o pána Dalea.“ Odtušila McGonagallová, na čo jej Lily odobrujúco prikývla.
„Chystám sa s Corwinom cvičiť a rada by som vedela, v čom má nedostatky, aké chyby najčastejšie robí a taktiež ma zaujíma rozsah doposiaľ prebraného učiva.“ Prezradila zámer svojej návštevy.
„Pán Dale má najväčší problém so správnym držaním prútika a s tým súvisiace nesúrodé pohyby zápästím.“ Povedala McGonagallová a Lily jej prikývla na znak pochopenia.
„Jeho teoretické vedomosti za posledné hodiny hodnotím ako potešujúce.“ Pripustila so vzácnym úsmevom, ktorý u čoskoro plnoletej čarodejnice navodil pocit úľavy.
„Pravda Minerva. Pán Dale, čo sa teoretických vedomostí týka, značne pokročil.“ Pripustil drobný učiteľ.
„Ja by som ešte doplnil jeden závažný problém a to neznalosť latinského jazyka. Pán Dale nevie správne prečítať zaklínadlá a preto je z praktickej časti zatiaľ neúspešný.“ Doplnil učiteľ čarovania a Lily sa zatvárila viac, ako len prekvapene.
„Pokiaľ si správne spomínam, tak prvé týždne sme na hodine čarovania preberali práve toto.“ Spýtavo nadvihla obočie na profesora Flitwicha čakajúc nejaké vysvetlenie. Ani ona by nevedela prečítať zo začiatku formulky, zaklínadla či kliatby a protikliatby ak by sa tomu neboli venovali. To, že sa v tomto jazyku zdokonalovala formou samoštúdia, bolo jej rozhodnutie a s odstupom času môže s kľudným svedomím priznať, že správne a prospešné.
„Po minulé roky to tak skutočne bolo, avšak tento krát im bolo štúdium tohto jazyka iba odporučené.“ Povzdychol si drobný profesor a pohľad Lily ochladol.
Je si istá, že on s tým nesúhlasil, avšak jediný človek, ktorý mohol toto nariadiť je riaditeľ. Skutočne bude trvať na stretnutí.
„V poriadku.“ Povzdychla si šiestačka a zahľadela sa kamsi pred seba.
„Aké učivo ste s prvákmi doposiaľ preberali?“ spýtala sa po malej chvíli a takmer neprítomne si pošúchala bradu.
„Na trasfigurácii mali študenti za úlohu premieňanie špáradiel na ihly a naopak.“ Prezradila McGonagallová.
„Na čarovaní sme sa venovali základným levitačným kúzlam a začali sme skúšať Lumos.“ Prezradil Flitwich a Lily zamyslene prikývla.
„Ďakujem veľmi pekne.“ Riekla zdvorilo študentka a vstala, aby opustila spomínanú miestnosť.

„Bolo nám potešením slečna.“ Odpovedal zdvorilo Flitwich.
„A s pánom Davisom sa nechcete poradiť ohľadom elixírov?“ spýtala sa prekvapene profesorka transfigurácie.
„To myslím, že nebude potrebné.“ Pripustila s úsmevom a vnútorne vrhala Severusovu Sectusempru.
„Zaiste. Iba ak by si chcela dohodnúť súkromné doučovanie.“ Uškrnul sa nenávidený profesor, na čo prítomní pedagógovia vytreštili oči, avšak Slughorn po pár sekundách šoku prepukol v smiech.
„Skvelý humor dráhy pán kolega.“ Pripustil a utieral si slzy smiechu.
„Slečna Evansová nenesie titul kráľovná, len tak pre nič za nič.“ Mrkol na Davisa so zdvihnutým ukazovákom a Lily sa vnútorne veľmi zabávala na jeho pobúrení, ktoré sa mu odrážalo v očiach.
„Úroveň pána Snapea nedosahuje.“ Poznamenal akoby znudene a na muklorodenú študentku ani nepozrel.
„Vedomosti pána Snapea sú skutočne fenomenálne a má pre elixíry ten správny cit a taktiež je aj nesmierne všímavý.“ Pritakal mu profesor Slughorn a Lily sa zatvárila spokojne. Severus na elixíroch drie mnoho rokov a jeho úsilie prináša ovocie. Je na svojho priateľa náležite hrdá.
„Slečna Evansová má napriek tomu niečo, čím sa nemôžu pýšiť ani mnohí zaslúžilí majstri v tejto oblasti.“ Pripustil prekvapivo Slughorn, čím si vyslúžil zaujatú pozornosť všetkých prítomných.
„A to?“ zaujímal sa zvedavo profesor čarovania.
„Intuíciu, priateľu.“ Pripustil spokojne profesor elixírov, čím si vyslúžil široký úsmev na perách mladej Chrabromilčanky.
„Ďakujem.“ Riekla takmer nečujne a vykročila k dverám, aby načas vyzdvihla svojho chránenca pred klubovňou hadov.
Práve sa dozvedela pár závažných faktov. Utvrdila sa v myšlienke, že Davis je idiot a taktiež vie, prečo má Corwin také medzery v praktických cvičeniach. Ako má, pre Morganu, zvládnuť základné transfiguračné a levitačné kúzla, keď nemá zvládnuté základy latinského jazyka? Však to nemôže zvládnuť správne vysloviť a už tobôž nie, ak nedáva prízvuk na správne slabiky. Toto Dumbledore pokašľal. Muklorodení a u muklov vychovávaní majú veľmi ťažké štúdium. Pochybuje o tom, že by jedenásťročné decko dobrovoľne obetovalo čas na zábavu kvôli štúdiu niečoho, čo nie je ani zahrnuté v osnovách. Tentoraz pošle riaditeľovi oficiálnu žiadosť o stretnutie. Davis je zaujatý a jeho metódy hodnotenia sú v rozpore s metodickými i morálnymi zásadami a vypustenie závažnej časti úvodu do čarovania je prinajmenšom neprípustné.
Čo tým sledoval? Musí jej odpovedať. Ako študentke Evansovej nemusí, avšak lady Blackwell má isté právomoci a nateraz je za ne vďačná.

„Ahoj kamarát.“ Pozdravil šťastne James Remusa a Sirius mu podal ruku.
„Ahojte.“ Odzdravil spokojne maród záškodníkov a vzápätí sa zatváril zmätene.
„Čo je?“ spýtal sa zamračene mladý lycantrop Jamesa, ktorý si pretrel oči.
„Nič kamarát.“ Priznal s úsmevom a sadol si k nemu na posteľ.
„Ja som len skutočne šťastný, že ťa vidím.“ Priznal a s uslzenými očami sa zamyslene zahľadel kamsi pred seba.
„Odpusť mi to Remus.“ Šepol so slzami v očiach, porazenecky sklonil hlavu skrývajúc v ľavej ruke svoje oči i nos. Remus preskakoval pohľadom medzi plačúcim Jamesom a Siriusom, ktorý so slzami bojoval zatiaľ úspešne a nechápal, čo sa tu, pre Merlina, deje.
„Povie mi už konečne niekto, čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa šeptom a pozrel na svojich rozrušených kamarátov.
„Lily ti nevravela?“ spýtal sa prekvapene Sirius a pretrel si oči.
„Nie. Ja viem iba niečo málo, čo som zachytil z rozhovoru Pomfreyovej a Dumbledorea.“ Priznal zranený lycantrop a James na neho pozrel s nevyslovenou otázkou odrážajúcou sa v jeho očiach.
„Zranil som si nohu, stratil veľa krvi a nevedia prísť na to, kde a ako.“ Zhrnul jednou vetou niekoľko útržkov, ktoré zachytil, na čo James bezradne pokrútil hlavou a jeho oči opäť zvlhli.

„Bolo to strašné Remus.“ Začal šeptom Paroháč a potiahol nosom.
„Všetko bolo spočiatku skvelé. Tak ako vždy.“ Pokračoval s povzdychom a utrel si nos.
„S Tichošľapom ste sa naťahovali o palicu a naháňali ste sa. Keby som mohol, bol by som sa smial.“ Povedal so smutným úsmevom a prehrabol si vlasy.
„A potom sa to stalo. Stúpil si do pasce kamarát. Magickej pasce.“ Šepol a hlas sa mu začal lámať. Remus sa nadýchol a posunul vyššie do sedu. Ako sa dostal z Magickej pasce? Tú možno otvoriť síce obyčajnou Alohomorou, avšak on bol vlkolak a keby sa jeho kamaráti zmenili zo zvieracej podoby na ľudskú, nestihli by ani prútik vytiahnuť. Nie to ešte otvoriť pascu.
„Nevedel som ju parohami vypáčiť a ani Tichošľap prehrýzť. Peter to skúšal tiež a nanešťastie bol rovnako neúspešný, ako aj my dvaja.“ Povzdychol si James a snažil sa nabrať silu, aby mohol pokračovať.
„Bolo tam tak veľa krvi a ty si už pomaly začal zatvárať oči. Snažil som sa ťa držať pri vedomí, ako sa len dalo.“ Pokračoval ďalej Sirius, ktorý stál pri Jamesovi a červenými očami smutne pozeral do šokovanej tváre svojho kamaráta.
„A vtedy som započul veľmi tiché rýchle kroky.“ Priznal Sirius a ťaživo sa nadýchol.
„Peter podľa plánu trielil do klubovne striehnuť a kryť nám chrbát a ja som išiel zistiť, kto sa prechádza lesom.“ Prezradil, na čo Remus prikývol. Vedel, že Peter, keďže je najmenší, chodí do veže ako prvý a s mapou striehne na správnu chvíľu, aby im otvoril priechod.
„Bola to Lily.“ Priznal na rovinu Tichošľap.
„Chcel som ju poslať preč. Bál som sa, že ju zožerieš buď ty alebo niečo iné, čo by mohla cestou stretnúť, avšak nedala sa odbiť. Našťastie.“ Prezradil takmer preľaknuto.
„Chcela ma prekliať, ak by som jej bránil.“ Pokrútil hlavou a porazenecky sa zasmial.
„Remus ja neviem, ako je to možné, ale ti sa z nej tešil. Nechal si sa pohladkať, dokonca ti niekoľkokrát pobozkala papuľu.“ Zachechtol sa James.
„Otvorila pascu, zastavila ti krvácanie, dokonca mala toľko rozumu, že očistila okolie od krvi a odlevitovala ťa do Škriekajúcej búdy.“ Zhrnul okolnosti Paroháč.
„Na chvíľu odišla a vrátila sa s elixírom a krémom. Potom nás vyhodila.“ Zakončil príbeh Sirius.

„Nenávidí nás.“ Šepol študent meniaci sa na jeleňa svojmu kamarátovi a utrel si slzy, na čo sa Remus zatváril nechápavo.
„Ja som jej sľúbil, že na teba dáme pozor a nezoberieme ťa von.“ Priznal James a nervózne si pošúchal tvár.
„A čuduješ sa jej?“ spýtal sa Hanrich, ktorý sa opieral o kovový stĺpik blízkej postele s rukami prekríženými na svojej hrudi a bezradne krútil hlavou.
„Čo tu robíš?“ vyštartoval po Bifľomorčanovi Sirius.
„Ja som prišiel pozrieť priateľa a spýtať sa ho, ako sa zotavuje.“ Povedal flegmaticky a vykročil za Remusom, ktorému podal ruku.
„Je ti dobre? Nemáš bolesti?“ zaujímal sa starostlivo Hanrich.
„Je mi už fajn. Ale pustí ma až vo štvrtok.“ Prezradil s povzdychom zranený Chrabromilčan.
„To rád počujem.“ Usmial sa Hanrich na svojho kamaráta.
„Lily tu nebola?“ spýtal sa vzápätí a prekvapene pozrel na pacienta.
„V piatok večer. Prečo?“ opýtal sa nechápavo.
„Pretože odvtedy je z nej opäť samotár.“ Prezradil Hanrich a porazenecky pokrútil hlavou.
„Avšak podľa toho, čo som práve počul sa môžem tešiť, že je stále príčetná.“ Riekol smutne Bifľomorčan a neprítomne vzhliadol pred seba.
„Čo spravíme?“ zaujímal sa James.
„Musíme čakať.“ Odpovedal zo zamračením Hanrich, na čo sa James so Siriusom zatvárili pobúrene.
„Lily, napriek svojej láskavosti, je veľmi racionálna. Ak ju niečo trápi, musí to v hlave pretriediť a nájsť najlogickejšie možné riešenie toho problému. Neostáva nám teda nič iné iba jej to umožniť.“ Riekol zmierlivo a zahľadel sa do zeme. Pred chvíľou dostal vysvetlenie piatkového dňa, avšak nie toho dnešného. Stále mu niečo uniká.

„Takže jeleň?“ uškrnul sa na Pottera s leskom v očiach.
„Ak cekneš...“ zavrčal výhražne Sirius.
„Tak by som musel prezradiť aj Remusov zdravotný problém a to by znamenalo ublížiť Lily.“ Pozrel na Siriusa so zdvihnutým obočím, ktorý chápavo prikývol. Od Bifľomorčana iné ako oddanosť ani nečakal.
„Pes a potkan.“ Doplnil Sirius s úškrnom.
„Šakal.“ Prezradil Hanrich s leskom v očiach, na čo záškodníci vytreštili oči.
„Neznesieš pri sebe ľudí, ale animágov bez problémov?“ spýtal sa prekvapene Hanrich svojho vlkolačieho kamaráta, ktorý mu odobrujúco prikývol.
„A Lily.“ Doplnil so smiechom Sirius.
„Ako je to vlastne možné?“ spýtal sa vzápätí, na čo si Remus zahryzol do spodnej pery.
„Možno to má niečo s tým, že vždy sa o teba pred splnom starala.“ Mykol plecom Hanrich pozerajúc na lycantropa a vnútorne sa tešil z tohto benefitu.
„Asi to tak bude.“ Priznal zranený študent, ktorý na počudovanie cítil, že nesmie vyzradiť tajomstvo Matky.
„Hanrich, ak by som ťa mohol poprosiť...“ Začal s nádychom Remus.
„Pri najbližšej možnej príležitosti poviem Lily, čo som počul, avšak kto ďalší si vypočuje tejto príbeh, je už na vás.“ Pozrel na svojho lycantropiou trpiaceho spolužiaka Bifľomorčan a Chrabromilčanom sa očividne uľavilo.

„Hanrich. Na štvrtok alebo piatok sa plánuje stretnutie. Viac by vyhovoval štvrtok, ale ty a Severus máte v piatok elixíry.“ Pošúchal si temeno hlavy Sirius.
„Mne by viac vyhovoval piatok. V sobotu je Rokvill, takže nikto nemá v pláne skoro vstávať alebo sedieť v knižnici.“ Pripustil Bifľomorčan a nadvihol spýtavo obočie.
„Tak teda v piatok, rovnaké miesto, rovnaký čas.“ Pozrel s otázkou v očiach na Bifľomorčana, ktorý prikývol.
„Rád by som priviedol aj Marka.“ Prezradil Hanrich.
„Ak zvládne aspoň päť minút...“ nechal Sirius zájsť vetu do stratena.
„Tým som si istý.“ Uškrnul sa Remus a Hanrich sa zachechtal.
„Radšej sa ani nejdem pýtať na detaily.“ Povzdychol si s iskričkami v očiach James.
„To je od teba veľkorysé.“ Povedal so smiechom Bifľomorčan a zamyslenie vzhliadol do steny.
Remus sa zotavuje veľmi dobre, čo si mohla v piatok všimnúť aj Lily. Zažila skutočne ťažkú noc a bolo to na nej vidieť. Prečo však dnes vyzerá horšie, ako po misii na záchranu vlkolaka?
V tejto miestnosti sa niečo muselo odohrať a musí zistiť čo. Či je to v spoločnosti Pottera vhodné je mu v tejto chvíli úplne jedno. Je to predsa len jeho najbližší priateľ.

„Remus. Prepáč ak budem impertinentný, ale musím sa ťa na to spýtať.“ Začal s povzdychom Hanrich a uprene pozrel na pacienta ležiaceho v nemocničnej posteli.
„Čo také?“ spýtal sa začudovane oslovený šiestak.
„Čo sa tu v piatok večer odohralo?“ spýtal sa a bezradne pokrútil hlavou, na čo Remus vytreštil oči.
„Neviem o ničom.“ Priznal s nadvihnutým obočím.
„Och Remus. Lily bola v piatok utrápená, avšak dnes vyzerá akoby ju niekto mučil.“ Povzdychol si Hanrich a opäť vzhliadol do jeho očí.
„Čo sa tu odohralo?“ spýtal sa opäť a nateraz lycantropa pohľadmi prepaľovali aj záškodníci.
„Nič sa nestalo. Lily sa ma pýtala ako sa mám a potom...“ nedokončil vetu a bezradne pokrútil hlavou.
„Potom čo?“ spýtali sa jednohlasne.
„Poďakoval som jej za pomoc Námesačníkovi.“ Priznal s povzdychom, zahanbene sklonil svoj pohľad a vôbec netušil, prečo sa tak začal cítiť. Bifľomorčan vytreštil na idiota oči a bezradne pokrútil hlavou. Doteraz si bol istý, že Remus je inteligentný človek. Každý má, ale v určitých smeroch isté, eh, medzery. Podaktorí rozmerov Grand canyonu, ako sa stihol presvedčiť.
„Ja s tebou nesúhlasím.“ Zamiešal sa do rozhovoru Sirius, na čo Remus zamrkal očami.
Ako do pekla nemôže súhlasiť s jeho slovami? Však vie, čo povedal a hlavne pri tom Sirius ani nebol.
„Lily ťa oslovovala zásadne Remus, kamarát. Alebo občasne miláčik.“ Uškrnul sa James na vyjaveného kamaráta.
„A mňa nenávidí, pretože som skoro opätovne zavinil smrť.. ako to povedala...? človeka, ktorého miluje.“ Dokončil so smutným pohľadom Sirius, na čo si maród pretrel dlaňami tvár.
Drahý Merlin... On je taký veľký idiot. Nekonečne veľký idiot.
Chcel sa nadýchnuť, aby im povedal, že sa potrebuje súrne porozprávať s Lily, avšak v tomto odhodlaní mu zabránil príchod ošetrovateľky, ktorá všetkých vyhodila a strčila mu do ruky, opäť, jeden zvlášť nechutný elixír.

Keď čoskoro plnoletý vlkolak ostal sám v nemocničnom krídle, v polosede zamyslene hľadel kamsi pred seba a bol by si dal päsťou do nosa. Teraz už vie, čo spôsobil. Jeho milovaná Lily ho musela počuť. Utiekla zo školy po večierke, vkročila do útrob Temného lesa a môže ďakovať bohom, že ju nič nenapadlo. On a záškodníci sú v bezpečí, keďže žiaden tvor by sa nechcel ocitnúť v potýčke s vlkolakom.
Avšak ona je iná a vôňa jej mladosti musela byť priam neodolateľná.
Letela skrz toto územie a zachránila mu nie len nohu, ale aj život. Zohnala mu elixír a masť. Kto vie, odkiaľ ich mala? Možno pozná viacerých vlkolakov. Je to možné.
Nakoľko ťažké pre ňu muselo byť, hľadieť na neho v tomto stave? A nakoľko ťažké pre ňu bolo, keď vypustil z úst tie slová? Prisahal, že on ju už nesklame a opäť sklamal. A to tak veľmi, ako pred prázdninami Severus.
Jemu napokon odpustila.
Bude však vedieť odpustiť aj jemu? Bude ochotná si ho vypočuť a povie mu, čo to vlastne pre ňu znamená byť Matkou?
Kým bude na ošetrovni, nepríde za ním. Aká krutá je čo i len predstava toho, čo spôsobi? Ona prišla pozrieť priateľa, ktorý jej vmietol do tváre, že neverí v jej lásku a oddanosť. Respektíve ju pokladá za niečo iné. Niečo,..., vnútené.
Kedy sa s ňou najbližšie bude môcť porozprávať? Vo štvrtok v klubovni?
Na takýto druh rozhovoru je tam až priveľa uší. A čo tak Rokvill? Tam by si vedeli nájsť súkromnú chvíľu a dokonca aj miesto, ktoré by im zaručilo aspoň ako také súkromie. Ostatní zaiste pochopia, že potrebujú prebrať niečo súkromné v rámci jeho ochorenia.
Tak dlho sa trápil kvôli tomu, čo vôbec nie je pravda. Je idiot a to tak veľký, za akého ho nikto nikdy pokladať ani nemôže. Musí ho vypočuť. Aj keby sa mal kvôli tomu s celým svetom pohádať, musí jej povedať ako ju ma rád, a že toto celé bolo iba nedorozumenie. Na tento druh rozhovoru budú skutočne potrebovať súkromnie a čas...
Áno. Rokvill bude skvelý.