POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Zelenooká čarodejnica nevnímala nikoho a nič okolo seba, iba svojho priateľa a jeho, väčšinu mesiaca, hnedé oči, ktoré teraz, ako aj v období splnu, majú viac oranžový nádych, ako svetlohnedý. Nádherné oči.
Keby aspoň jej vlastné nebolo čoraz ťažšie držať otvorené. Už nevládze.
Je čas...
Remus by bol veľmi rád niečo spravil. Čokoľvek. Jeho kamarátka, keď bol zranený, zaiste na neho iba nepozrela, ale konala. Nevie, čo by mohol alebo mal spraviť a táto bezradnosť bola ubíjajúca.
Jeho pohľad prešiel zo smaragdových očí na krvou zvlhčené pery, ktoré sa nepatrne pootvorili a on nechcel, aby to povedala. Nechcel, aby mu povedala, že odchádza a nechá ho tu samého. Nie je pripravený žiť bez nej...
Nikdy nebude pripravený...
„Lily.“ Šepol zúfalo a v jej očiach videl, že ho priam dychtivo počúva. To je dobré. Len nech počúva, kým niekto nepríde...
„To. To bude dobré. Len. Len ostaň tu so mnou. Áno?“ rozprával na pokraji zrútenia k zranenej kamarátke a odhrnul jej z tváre zatúlaný prameň červených vlasov.
Niekto čoskoro príde...
Niekto, kto určite bude vedieť čo robiť...
„Remus.“ Šepla takmer nečujne s neskrývanými ťažkosťami a bolesťou, ktorá zvraštila jej čelo a prinútila oči, aby sa na chvíľu privreli.
„Šššš. To bude dobré, Lily.“ Riekol nežne potláčajúc plač. Nech nič nevraví, ak má pri tom trpieť. Nech sa pokojne na neho iba pozerá. Hlavne, aby bola stále pri ňom.
„Tvoje krásne oči.“ Šepla hľadiac do jeho tváre a mladík mal problémy udržať pod kontrolou svoje emócie. Uchvátila ho šialená túžba vlastnoručne si vytrhnúť srdce z hrude. Čokoľvek! Hlavne, aby tu ostala. Hlavne, aby sa zbavil tej nesmiernej bolesti.
„Si môj priateľ.“ Dostala zo seba s nesmiernymi ťažkosťami a Remusovi začali silným prúdom tiecť po lícach slzy.
„Ja viem Lily. Veľmi ťa ľúbim.“ Priznal jej do očí hlasom, ktorý prezrádzal počiatočný stav šialenstva.
„Som šťastná, že môžem byť teraz pri tebe.“ Dodala a Remus nemohol nevidieť strácajúcu sa žiaru v jej smaragdových očiach.
„Ja som tiež nesmierne šťastný Lily.“ Priznal s plačom a vtisol jej na čelo jemný mokrý bozk, pri ktorom sa jej viečka ťaživo privreli.
„Milujem ťa Remus. Môj priateľ...“ Boli slová, po ktorých sa jej smaragdové oči pevne zovreli a telo mladej Chrabromilčanky sa v jeho náručí uvoľnilo.
„Lily! Lilinka! Nemôžeš mi to urobiť!“ Prosil zúfalo kričiac jej meno a jemne triasol jej bezvládnym telom. Musí pootvoriť oči.
Alebo aspoň pohnúť viečkami.
Musí ju prinútiť spraviť hocičo, čím by mu naznačila, že to nevzdala...
Že tu ostane...

„Remus.“ Okríkol ho hlas, ktorý v tej chvíli zúfalstva nevedel k nikomu priradiť. A v konečnom dôsledku mu to bolo jedno. On musí zobudiť Lily. Teraz nie je správny čas, aby zaspala. Musí sa zobudiť...
„Zoberte ho preč!“ Zvolal opäť ten hlas, ale Remus nebol ochotný nechať ju samú. Kam by mal ísť? Jeho Lily je tu a sama povedala, že sa z jeho prítomnosti teší. On rozhodne nikam nejde...
„Nie!“ zvolal zúfalo mladý lycantrop, keď sa ho pokúsili odtiahnuť od jeho ochrankyne. Ako mu to môžu spraviť? A ako mohli dopustiť, aby sa toto stalo jej?
„Ja ju nenechám umrieť. Ver mi.“ Oslovil ho opäť hlas, ktorý nabral viac upokojujúci tón ako tomu bolo pred chvíľou a Remus s uslzenými očami vzhliadol do tváre profesora obrany.
„Berte ho preč, čoskoro prídu aurori!“ Povedal narýchlo de Wiell a Remus pocítil, ako ho dva páry rúk mocne ťahajú... niekam.

James pridržiaval svojho zničeného priateľa pod pravou pažou a bol nesmierne vďačný, že Sirius ho drží pod ľavou. Videl v každom pohybe svojho kamaráta, že sa nachádza na hranici straty príčetnosti. Už raz ako priateľ sklamal a nemôže dopustiť, aby sa tak stalo opäť.
Remus ho potrebuje. Ich oboch! A musia ho z toho dostať.
Rýchlo doslova vliekli vzlykajúceho priateľa čo najďalej od Rokvillu. Čo najďalej od trasy, na ktorej by mohli kohokoľvek stretnúť.
Ani on už nevládze a nijako nebráni vlastným očiam, aby neprepúšťali slzy. Musí veriť slovám de Wiella, ktorý povedal, že Lily pomôže.
Určite vie ako.
Musí tomu veriť!
Nič iné mu v tejto chvíli asi ani neostáva...

Narýchlo zmenil smer a začal svojich kamarátov viesť priamo do lesa. Nemusia ísť hlboko. Potrebuje iba zašiť Remusa po dobu, kým sa aspoň trochu nevschopí a nebude schopný zájsť na ošetrovňu po elixír na upokojenie. Možno budú mať šťastie a zazrú tam aj Lily.
Zotavujúcu sa Lily.
Prešli skutočne iba mierne hlboko do útrob Temného lesa a nechali svojho priateľa, aby sa usadil na zemi. Alebo lepšie povedané, padol na kolená, v predklone si o svoje predlaktia oprel čelo i oblasť očí a nahlas vzlykal. James sa v kľaku usadil k jeho boku a krúživými pohybmi upokojujúco hladil Remusa a o svoje vlastné slzy nedbal. Sirius sedel blízko nich so stehnami pritiahnutými k svojej hrudi a v rukách, prekrížených na kolenách, si skrýval svoju tvár.

„Remus?“ skúsil šeptom osloviť svojho zničeného kamaráta.
„Aj keď to tak teraz nevyzerá, dopadne to dobre.“ Chlácholil ho počas trenia jeho chrbta a o tomto sa snažil presvedčiť aj Siriusa. A asi aj sám seba.
„Nie!“ započul zúfali výkrik do popadaného lístia, prsty jeho zničeného kamaráta sa ohli akoby ich chcel zaryť do zeme a nateraz nevedel, či je to reakcia na jeho slová alebo zo seba vypustil zúfalstvo.
„Remus. Lily vie, že ju potrebuješ. Ona to nevzdá.“ Pobádal ho James a spakruky si utrel nos.
Výkrik je dobrý začiatok. Musí ho donútiť rozprávať. Iba tak získa kontrolu nad užierajúcou bolesťou i nad mysľou.
Remus sa po týchto slovách až prekvapivo rýchlo vydriapal na svoje kolená a chytil Jamesa obomi rukami za bundu pod jeho krkom spôsobom, až mu obeleli hánky a orieškovohnedé oči prepálili žiarivé oranžovožlté.
Oči Námesačníka.
Merlin, toto sa nemalo stať...
„Prisahaj! Prisahaj, že bude v poriadku!“ vyzval ho s pohľadom, pri ktorom sa po prvý krát v živote bál svojho kamaráta.
„Remus! To stačí!“ zahriakol ho Sirius, do ktorého sa vzápätí zabodli oči zdiveného lycantropa.
„Si zranený?“ spýtal sa ho jemne kamarát, ktorý vedel, že čím viac budú Remusa dráždiť, tým to bude horšie a hlavou pohodil na jeho krvavú hruď.
„Na to ti teraz zvysoka seriem Tichošľap.“ Uškrnul sa na svojho kamaráta, vstal a premáhal sám seba, aby si na nich nevybil vlastnú frustráciu. Ešte stále sa vie kontrolovať. Aj keď so značnými problémami.

„Remus!“ okríkol ho Sirius, ktorý nevedel, čo robiť.
„Máš strach kamarát?“ spýtal sa ho takmer posmešne. Nevládze ho udržať. Už viac nie...
„Mám strach, čo poviem Lily, až sa preberie v nemocničnom krídle.“ Šplechol mu do tváre a vstal, aby sa ocitol zoči-voči zdivenému vlkolakovi a mal pocit, akoby v žltooranžových hĺbkach zazrel... ľútosť? Strach? Nádej?
„Lily je mŕtva!“ zakričal na neho Námesačník, ktorý opätovne padol na kolená s rukami zvierajúcimi jeho vlasy.
„Lily je natoľko tvrdohlavá, že ju bez jej výslovného súhlasu zomrieť nikto nedonúti.“ Skúsil to opätovne jemným hlasom James a nakrátko sa zasmial smiechom človeka, ktorý to nemá v hlave v poriadku.
„Čochvíľa tadeto pôjdu študenti a určite medzi nimi bude Jane alebo Hanrich a ja ich sem pritiahnem, aby ti potvrdili, že to zvládla.“ Povedal zmierlivo Sirius, ktorý pokľakol pred svojim kamarátom a v priateľskom geste mu položil ruku na rameno.
Na nesmiernu radosť oboch mladých Chrabromilčanov ich zdivený priateľ jemne prikývol hlavou na znak súhlasu a vstal. Ticho pozorovali zničeného spolužiaka, ako sa bezcieľne prechádza hore-dolu i ako občasne oprel svoju dlaň o poniektorý kmeň a James pri pohľade na jeho ruky bolestne privrel svoje oči. Miesto jemných prstov zakončených nechtami má možnosť vidieť hrubé jemne ochlpené hánky a prsty má zakončené pazúrmi.
Dlhými, nažltnutými a ostrými.
Po čase, ktorý všetkým trom pripadal pridlhý započuli kroky.
Veľa krokov Rokfortských študentov, ktorí hromadne opúšťali dedinu a mierili späť do školy. Sirius neotáľal a išiel striehnuť na niekoho..., kohokoľvek zo Slugyho klubu. Niekoho, kto mu povie, že Lily je v poriadku a nateraz už sedí na ošetrovni a pije nechutný elixír na doplnenie krvi.

A potom ich uvidel. Ako poslední kráčali tí, na ktorých čakal. Všetci okrem Hanricha, ktorý tam ešte pravdepodobne ostal.
„Mark.“ Zasyčal ticho pomedzi stromami, skupinka študentov zastala a na jeho nekonečnú zlosť, aj ten bastard Regulus.
„Ja musím.“ Pozrel smutne do tváre mladej Bifľomorčanky Slizolinsky prefekt a tá mu chápavo prikývla, na čo zo Siriusa opadol obrovský kameň.
Aspoň, že tak...
„Lily?“ spýtal sa ticho svojich spolužiakov, aj keď by mohol tvrdiť, že aj kamarátov s pocitom, akoby mal žalúdok v krku.
„Nevieme.“ Pripustila s plačom Jane a hodila sa do objatia Bystrohlavského kamaráta.
„Máme sakra veľký problém.“ Priznal šeptom Sirius, ktorého Mark doslova prebodol svojimi vševidiacimi očami.
„Remus.“ Bolo to jediné čo povedal a stačilo to. Oči Marka sa ťaživo privreli a Sirius si bol istý, že vzýva všetky bytosti, aby im pomohli.
„Ja verím, že Lily bude v poriadku.“ Povedal Bystrohlavčan a pohladil plačúcu kamarátku.
„Tak mu to, prosím ťa, povedz. Ak sa samozrejme nebojíš.“ Pripustil skoro zahanbene Chrabromilčan a bezradne pozrel do tvári študentov, ktorí tvrdia, že sú Remusovi kamaráti. Teraz sa dozvie, za koľko im vôbec stojí. Teraz sa dozvie, či sú to len Remusovi kamaráti alebo Remus je aj ich kamarátom.
„Remus je náš priateľ.“ Dostalo sa mu odpovede, ktorá nezniesla polemiku a Jane súhlasne pritakala.

Daeron mal pocit, že sa mu to iba zazdalo.
Neveril.
Nechcel veriť tomu, čo videl.
Remus kľačí na zemi a pridržiava v polosede Lily.
Lily, ktorá ešte pred chvíľou pevne stála oboma nohami na zemi a odzbrojila Runcorna.
Runcorna, ktorého po chvíli definitívne zastavil Hanrich Wer.
Utekajúci Potter s Blackom starším sa zastavili pri svojich spolužiakoch.
Remusov krik.
Remus prosiaci Lily...
Rozbehol sa, aby s ťaživým pocitom vo svojej hrudi pozrel na mladé dievča a jej priateľa. Všadeprítomná krv nebola natoľko strašidelná ako to, čo práve videl. Jeho mysľou preblesla bolestná spomienka na Elli, jeho milovanú sestru, ktorú neochránil a narýchlo potriasol hlavou. Musí jej tú vec vytiahnuť a udržať ju pri živote, kým príde pomoc. Snáď na tej ošetrovni niekto aj bol.
A keby aj nie...
Aurori po príchode niekoho zavolajú. Musia.
Oslovil študenta držiaceho Lily na hranici smrti, avšak mladík ho nevnímal. Po treťom pokuse vedel, že mladý muž je v šoku a aj on bude určite potreboval pomoc od ošetrovateľky.
Zakričal.
Merlin! Toto je už priveľa aj na neho.
Okríkol jeho priateľov, aby ho odtiahli a dúfal, že tu ostane niekto, kto mu bude schopný pomôcť. Bohato postačí, ak to bude niekto, kto je pri zmysloch.
Áno, je náročný...
Jemne sa prihovoril bojujúcemu Chrabromilčanovi pridržiavajúc telo mladej čarodejnice, ktorý po prísľube pomoci ranenej študentke vzhliadol do jeho tváre.
A vtedy to uvidel niečo, čo spôsobilo zastavenie jeho krvného obehu.
Príjemný mladý muž.
Jeden z najbližších v úzkom kruhu Lily Evansovej.
Študent, ktorý pred týždňom ochorel.
Študent s nadaním na obranu.
Študent bojujúci po boku najláskavejšej bytosti na tomto svete...
Remus Lupin je vlkolak!
A jeho oči mu pridobre naznačili, že je na hrane...
Toto by rozhodne nemuseli vidieť aurori. Z toho bude ešte veľmi veľký problém...
...pokiaľ hneď nezmizne.
Pozrel do očí Pottera a Blacka a narýchlo im oznámil túto skutočnosť. Aspoň, že Hanrich je stále tu. Musí mu pomôcť. Či to psychicky zvládne alebo nie, je nepodstatné.
Už nemôžu strácať viac času...

Mladý profesor obrany, podopierajúc bezvládne telo mladej študentky, venoval posledný pohľad trom Chrabromilčanom, ktorí narýchlo opúšťajú dedinu. Jeho oči sa stretli s uslzeným pohľadom mladého Bifľomorčana a nachvíľu mu bolo toho mladíka ľúto. Nemá však na výber.
„Hanrich! Chyť ju!“ prikázal de Wiell a mladý Bifľomorčan, kľačiac na tvrdej zemi, podoprel hlavu mladej Chrabromilčanky na svojom ramene. Na jeho nesmierne zúfalstvo zistil, že na svojom krku necíti dych svojej kamarátky a narýchlo priložil svoje prsty k jej krčnej tepne.
„Pozor na ten hrot.“ Poučil ho de Wiell, ktorý pri pohľade na rukoväť dýky mierne pobledol. Ten smrad vedel čo robí. Keby ho nebol zabil Hanrich, spravil by to sám.
A to holými rukami...
„Nedýcha.“ Vyšlo zúfalo zo študenta hlasom, ktorý prezrádza počiatočný stav psychického zrútenia.
„Len ju drž!“ Povedal de Wiell a namieril na chrbát mladej čarodejnice prútik.
Hanrich zaujato pozoroval sústredené pohyby profesora obrany, v duchu vzýval vyššie bytosti, aby im pomohli, jemne pohladil svoju priateľku po tvári a o krv, ktorá steká na jeho odev i ruky nedbal.
Jeho prosby, nech boli akokoľvek vrúcne, akosi nikto nebol ochotný vypočuť a neostávalo mu nič iné, iba veriť slovám mladého profesora. Zadržiavajúc vlastné vzlyky počúval mnohé formulky v latinskom jazyku a pozoroval neznáme ladné pohyby prútika i pravej ruky učiteľa obrany.
S neskrývanou úľavou privrel svoje oči vo chvíli, keď uvidel z Troch metiel vybiehať madam Pomfreyovú, ktorej bola v pätách McGonagallová.

„Pri Merlinovi!“ Zapišťala ošetrovateľka, hľadiac na trčiacu rukoväť dýky, avšak profesor obrany sa správal, akoby ani neboli prišli a bez najmenšieho zaváhania alebo prerušenia odriekal formulky, krúžiac okolo chrbta Chrabromilskej šiestačky, ktorý doslova žiaril pod vplyvom mocných kúziel.
„Jej pľúca sú plné krvi.“ Povedala šeptom ošetrovateľka McGonagallovej, ktorá takmer nechápavo pozerala na mladého kolegu, narýchlo priložila svoje prsty ku krku zranenej študentky a sústredene si prezerala jej zranenie.
„Tak jej tu dýku, pre Morganu, vyberte!“ riekla rozhorčene učiteľka transfigurácie, avšak pred týmto činom ju zastavila ruka Poppy Pomfreyovej.
„Nemôžeme.“ Priznala zúfalo a bezradne pozerala na žiariaci chrbát zraneného dievčaťa.
„Stále nedýcha.“ Šepol zúfalo ošetrovateľke Hanrich hladiaci jemné vlasy svojej kamarátky a potiahol nosom.
„S pľúcami plnými krvi nemôže a vďaka profesorovi de Wiellovi našťastie ani nemusí.“ Povedala narýchlo mladému študentovi, aby ho upokojila a hrdo pozrela na muža, ktorý drží študentku stále pri živote. Koľko to ale ešte tento mladý profesor vydrží? Pridlho určite nie. Pot lesknúci sa na jeho čele hovorí sám za seba.
„Musíme niečo spraviť!“ Priznala zúfalo učiteľka transfigurácie a bezradne pozrela na Pomfreyovú, čakajúc nejakú radu alebo postup. Čokoľvek.

„Minerva?“ Ozval sa hlas riaditeľa Rokfortu, ktorý náhlivo kráčal ku skupinke učiteľov obklopených študentmi, aby následne uvidel dievča s dýkou v jej chrbte.
„Dýka smrti.“ Šepol Dumbledore po tom, čo sa prstom dotkol rubínu na rukoväti a zasnene pozrel na okolo stojaci dav študentov.
„Čo to znamená, Albus?“ vykoktala zo seba McGonagallová, ktorá s ťažkosťami zadržiavala slzy zúfalstva.
„Nedá sa vytiahnuť. Čím viac ju budete ťahať von, tým dlhšia a širšia bude čepeľ.“ Vypadlo z Hanricha, ktorý vedel, že teraz nieto pomoci. Iba ak by takto ostali naveky. On s Lily na svojom pleci a de Wiell by bol neustále pri plnej sile. On to vydrží, avšak koľko vydrží po magickej, psychickej i tej fyzickej stránke profesor obrany? A koľko kúzel zvládne absorbovať magické jadro jeho kamarátky?
„Felix, pomôž nám.“ Povedal Dumbledore akoby do vzduchu a pri skupine zúfalých čarodejníkov sa spolu s ohňom zjavil červený fénix, ktorý pristál na pleci riaditeľa Rokfortu.
Magický vták vzlietol vysoko do vzduchu a všetkých naokolo naplnil svojou melódiou, ktorá dodávala nádej i silu. Mohutný červený tvor pristál na ramene Bifľomorčana a nechal svoje slzy stekať na čepeľ dýky, ktorá pomaly opúšťala telo zranenej Chrabromilčanky. Keď bola skoro celá vonku, ošetrovateľka precitla zo svojho zasnenia a namierila na chrbát zranenej študentky svoj prútik.
„Nebudeme mať veľa času. Profesor de Wiell, vy ju vezmete a cez krb prejdeme priamo do ošetrovne.“ Zadala inštrukcie a dúfala, že ich učiteľ obrany, ktorý stále mrmlal pre ňu známe formulky, vôbec vnímal.
Keď dýka s cvengotom dopadla na zem, ošetrovateľka zvolala kúzlo, po ktorom z rany vystreklo nemalé množstvo krvi, čím značne vyprázdnila pľúca zranenej študentky a profesor obrany urýchlene vzal do náručia bláznivú šiestačku a letel s ňou do Troch metiel, aby sa cez krb dostali čo najskôr na ošetrovňu.

Riaditeľ Rokfortu sa obzeral po okolitých študentoch, ktorí boli po väčšine vystrašení alebo mierne šokovaní vzniknutou udalosťou. Očami sa zastavil pri niekoľkých Chrabromilskych siedmakoch, ktorí stáli pri sutinách, ktoré pred pár minútami boli drevenou terasou, s prútikmi v rukách. Pán Ranbook stál pomimo tejto skupinky a taktiež mal namierený prútik s najväčšou pravdepodobnosťou na niektorého smrťožrúta.
„Nie je to Albert Runcorn?“ spýtala sa šokovane profesorka transfigurácie, ktorá vzhliadla smerom k postave rozvalenej na schodoch.
„Bol.“ Pripustil Hanrich, ktorý aj naďalej sedel na zemi a zúfalo pozeral na krv na svojom oblečení i rukách.
„Toho dostal profesor de Wiell.“ Povedal Bifľomorský prefekt a rukou ukázal na muža ležiaceho v jednej z uličiek.

„Profesor Dumbledore!“ rozniesol sa dedinou hlas statného muža, ktorého študenti ešte nemali možnosť vidieť a narýchlo kráčal ich smerom spolu s mnohými mužmi z ministerstva.
„Alastor.“ Pozdravil slušne vedúceho z oddelenia aurorov a podal mu ruku.
„Mladý muž, si zranený?“ spýtal sa Hanricha hrubým hlasom prísne vyzerajúci čarodejník a v odpoveď mu iba záporne porazenecky pokrútil hlavou.
„Dvaja mŕtvi a piati omráčení a zviazaní.“ Pristavil sa pri mužoch jeden z pracovníkov ministerstva.
„Poprosil by som prefektov, aby odviedli svoje fakulty do klubovní.“ Prehovoril k študentom riaditeľ a vybral sa za Bifľomorčankou, ktorá zavesená na ramene Regulusa Blacka ťažko vzlykala.
Zastal pri boku evidentne silne rozrušenej dievčiny a s hlbokým nádychom sa obzrel vôkol seba. Aurori prehľadávajú okolie a premiestňujú zajatých mužov, prefekti nemusia ani pokrikovať po svojich spolužiakoch, ktorí v húfe opúšťajú dedinu, Hanrich Wer stále sedí krvavý na zemi, Mark Ranbook niečo rozpráva Alastorovi Moodymu...
Stále však chýbajú traja študenti, ktorí by od Lily Evansovej dobrovoľne neodišli.

„Slečna Wallisová, spravíme všetko, aby sme slečne Evansovej pomohli.“ Prihovoril sa riaditeľ študentke a položil jej otcovsky ruku na plece.
„Ako to povieme Corwinovi? On na Lily čaká.“ Spustila s plačom Bifľomorská študentka.
„Ja s ním prehovorím.“ Pripustil ťaživo Regulus a silno zovrel svoju priateľku v upokojujúcom objatí.
„Poď.“ Šepol nežne svojej priateľke.
„Pôjdeme sa na ošetrovňu spýtať, koľko si tam Lily poleží.“ Povedal so stiahnutým hrudníkom a dúfal, že týmito slovami svoje dievča povzbudí.
„Poďme.“ Pripustila plačlivo dievčina a mocne fúkla do vreckovky.
Riaditeľ prikývol študentom a radšej nič nehovoril. Bol rád, že mladý pán Black primäl slečnu Wallisovú k chôdzi a mieria do školy.
Stále však nevie, čo sa tu vlastne stalo. Môže ale vypočúvať rozrušených študentov? De Wiell mu podá presné informácie a neskôr, snáď, aj študenti. Nateraz mu ostáva iba dúfať, že Slizolinsky prvák príjme správu o zranení jedinej osoby na svete, ktorej verí. Veľmi veľa v tomto prípade zavážia slová Regulusa Blacka a neostáva mu nič iné ako dúfať, že budú citlivé a primerané k veku mladého Slizolinčana.

Sirius s vďakou odrážajúcou sa v očiach jemne prikývol hlavou a vykročil k miestu, na ktorom zanechal Jamesa s Remusom a takmer zamrel, keď uvidel psychicky zdevastovaného vlkolaka, ako drží pod krkom Paroháča.
„Remus!“ okríkla lycantropa Bifľomorčanka a rozbehla sa za mužmi, ktorí sa očividne nepohodli a nespomalila ani v čase, keď na ňu uprel chladný pohľad zdiveného kamaráta.
Jane sa ho v tej chvíli nebála, keďže mala nemalý problém aby mu, po jednom chlpe, nevytrhala veškerú srsť, ktorá hyzdí jeho inak peknú tvár. Jej náhlivé kroky nezastavil ani pomstychtivý a nebezpečný úškrn, ktorý zaručene nepatrí Remusovi Lupinovi. Vlkolak pustil hrdlo svojho kamaráta, akoby to bola hračka, ktorá počká až sa k nej vráti, aby sa s ňou nanovo pobavil a celú svoju pozornosť zameral na približujúce sa dievča.
Mladá študentka zastala až vo chvíli, keď sa ocitla na krok pred svojim kamarátom a na šok všetkých prítomných mu strelila riadnu za ucho, pod silou ktorej sa zdivený Chrabromilčan zatackal.
„Si sprostý pankhart Remus Lupin!“ okríkla ho rozrušená Bifľomorčanka a James sa obával, že keď sa Námesačník spamätá a chytí ju pod krkom, vytrhne jej priedušnicu.
Otrasený vlkolak pozrel, z pomstou odrážajúcou sa v každej jednej črte jeho tváre, na kričiacu Bifľomorčanku a bol rozpoltený pri predstave ju zaškrtiť alebo radšej roztrhať. Rozhodne si vychutná jej krv, bolesť a strach...
„Lily v nemocničnom krídle bojuje o svoj život a ty sa správaš akoby ti na tom vôbec nezáležalo!“ rozkričala sa po nebezpečnom mužovi, ktorým tieto slová otriasli.
„Počul si dobre. Pomfreyová ju vzala krbom na Rokfort!“ Zjapala naďalej a nahnevane si založila ruky v bok.
„Vôbec ti na nej nezáleží!“ pripustila neoblomne a narýchlo si utrela stekajúcu slzu z líca.
„Lily by za tebou bežala až na koniec sveta a v ceste by ju nezastavil ani Voldemort. Ochotne by ho zrazila k zemi, len aby sa ubezpečila, že si v poriadku!“ vypúšťala zo seba jedovaté slová.
„Ona si cení tvoj život väčšmi, ako ten svoj a verila ti! Vždy ti verila!“ Prskala na študenta so žltými očami.
„A ty sa správaš ako zviera Remus! Pokojne si zalezieš do lesa!“ častovala šokovaného vlkolaka, ktorému zničene ovisli po bokoch ruky a v očiach sa mu odrážala bolesť.
„Som zvedavá, čo povieš Lily. Prepáč, že som za tebou neprišiel, ale akosi som nemal čas, pretože som musel najskôr dokaličiť ľudí, na ktorých ti záleží...?“ Vrieskala po Chrabromilčanovi s problémom sebakontroly.

„Lily.“ Šepol zničene lycantrop a zvalil sa na zem so slzami v očiach.
Ako to mohol dopustiť? Svoj vlastný žiaľ si ventiloval na svojich kamarátoch. Je vôbec ešte stále ich priateľom?
„Remus?“ ozval sa hlas Marka Ranbooka a oslovený mladý muž bolestne vzhliadol do jeho tváre.
„Keď Lily brali do nemocničného krídla žila. Pochybujem, že jej tam nevedeli pomôcť.“ Riekol zmierlivo a smutne sa na svojho kamaráta usmial.
„Musím ju vidieť.“ Povedal vlkolak, vyskočil na nohy a spakruky si utrel uslzené oči.
„Idiot!“ Očastovala ho Jane.
„Hrad je plný aurorov a ty si tam len tak napochoduješ...“ nedokončila myšlienku s pokrútením hlavy.
„Ja ju musím vidieť!“ zahriakol ju Remus s pohľadom vraha.
„A teba by mala vidieť Pomfreyová. Tuším si ranený.“ Pripustil Mark a jemne naklonil hlavu.
„Zdivel!“ okríkol ho James, ktorý vedel, že ak Remusa niekto z ministerstva uvidí, rovno na neho vrhne avadu.
„Oči, srsť a pazúry. To by sme mali zvládnuť s niekoľkými kúzlami. Až na tie tesáky...“ Prezeral si lycantropa zamyslene Bystrohlavčan a šúchal si pri tom bradu.
„Remus. Dostaneme ťa na ošetrovňu, ale za žiadnych, skutočne žiadnych, okolností nesmieš ukázať svoj chrup!“ pozrel na svojho kamaráta, ktorý horlivo prikyvoval.
„Nie!“ zahriakla ich Bifľomorčanka, z ktorej sálala zlosť.
„Vy traja ste odišli z Rokvillu skôr, ako zaznel Dumbledoreov príkaz ísť do klubovní a ja vám odporúčam, aby ste sa zašili niekde na pozemkoch školy!“ ukázala nazlostene na troch Chrabromilčanov.
„My s Markom pôjdeme do školy skôr, ako z tohto celého bude jeden veľký malér!“ zavelila chladne.
„A ty!“ ukázala prísne prstom na zdiveného kamaráta a bodla ho ním do hrude.
„Chceš vidieť Lily?“ nadhodila takmer posmešne, na čo sa na ňu pozrel s enormnou bolesťou v očiach.
„Tak sa láskavo spamätaj!“ zaprskala na lycantropa a chytila ruku Bystrohlavčana, aby ho začala viesť von z lesa.
Toto im chýbalo. Radšej ani nechce pomyslieť na to, čo sa deje a ešte len sa dnes diať bude. Lily bojuje o život a tento kretén im naložil ďalšie starosti.
Merlin, ale tá sadla...
Škoda, že mu neuštedrila ešte jednu.

Severus vyštartoval od dverí zborovne a prvákovi, ktorý musel neraz pobehnúť, aby stačil jeho dlhým krokom na oko nevenoval žiadnu pozornosť. Hnevá sa. Nie! Je nazúrený na profesorku transfigurácie, ktorá práve dokázala, akí ľahkovážni a priam chorobne optimistickí sú Chrabromilčania.
S enormnou silou, ktorou sa snažil vybiť svoju bezradnosť, rozrazil vstup do školy, aby sa na nádvorí nadýchal čerstvého vzduchu a pokúsil sa upokojiť.
Corwinovi, ktorý sa postavil k jeho boku položil na útle plese svoju dlaň a stratený vo svojich obavách pozeral smerom, odkiaľ očakával príchod študentov.
A hlavne jeho milovanej snúbenice...
„Severus?“ spýtal sa prvák s obavami odrážajúcimi sa v hlase.
„Smrťožrúti sú tí, čo pomáhajú Temnému pánovi, však?“ pridal otázku a rozrušene vzhliadol do tváre staršieho spolužiaka.
„Áno.“ Odpovedal s povzdychom a bezradne prikývol hlavou.
„Myslíš, že sa pokúsia Lily ublížiť?“ spýtal sa opäť a v očiach sa mu zaleskli slzy strachu.
„Je to možné, ale v Rokville nie je sama. Je tam veľa dospelých a aj profesor de Wiell. Keby mali problémy, tak...“ naprázdno prehltol a pozrel na malého chlapca.
„Lily je veľmi mocná a určite čochvíľa príde.“ Povedal, aj keď v toto mohol iba dúfať.
Corwin trhane prikývol a zapozeral sa, po príklade Severusa, smerom k veľkej kovovej bráne a dúfal, že uvidí svoju sestru. Bál sa o ňu, ale chcel veriť slovám jej priateľa. On predsa musí vedieť, aká dobrá je v tých bojoch.

„Pozri!“ ozval sa hlas staršieho hada a rukou ukázal na študentov, ktorí v húfe kráčali späť do školy.
Snažil sa očami vyhľadať svoju snúbenicu alebo kohokoľvek z ich skupiny, avšak zatiaľ úspešný nebol. Bolo by smiešne sa domnievať, že by ju v tom stáde hneď zazrel. Zaiste pôjde posledná, aby strážila zaostalcov. Áno, tak to je.
Nachvíľu vzhliadol k prvákovi, ktorý horlivo preskakoval očami po príchodiacich študentoch a snažil sa rozpoznať známu tvár.
Starší Slizolinčan prehodil svoju ruku cez plecia prváka v čase, keď sa okolo nich so zvesenými hlavami začali premávať študenti a pocítil nejednu dlaň, ako sa v povzbudzujúcom geste stretla s jeho ramenom.
Nakoniec ho našťastie zazrel.
Regulus kráčal ako posledný s taškou v ruke a dozeral na Slizolinskych tretiakov.
„Regulus. Kde je Lily?“ spýtal sa malý chlapec a obavy z neho nebolo možné necítiť.
„Corwin.“ Oslovil ho a niekoľkokrát sa nadýchol, aby sa následne s prvákom usadil na schodoch.
„V dedine sa ukázal Runcorn aj s.. pomocníkmi.“ Priznal a pokúsil sa udržať svoje obavy pod kontrolou. Zatiaľ úspešne a Severus, ktorý stál nad nimi dúfal, že nebude počuť zlé správy.
„Lily bola fakt dobrá a som na ňu patrične hrdý.“ Priznal prefekt a pozrel na malého chlapca.
„Stalo sa ale...“ začal vysvetľovať nepríjemnú časť z toho celého. Aj keď by mohol povedať, že toto celé je pravdepodobne nepríjemné. Prinajmenšom.
„Lily sa zranila a ..“ nestihol ani dopovedať.
„Čo? Kde je?“ spýtal sa s plačom prvák.
„Na ošetrovni. Do dediny po ňu prišla madam Pomfreyová a zobrala ju tam.“ Povedal čo možno najpokojnejšie a položil svoju dlaň na jeho plece.
„Nechceš si pozrieť, čo sme ti v Rokville kúpili?“ narýchlo zmenil tému skôr, ako bude musieť rozprávať podrobnosti.
„Aby si Lily, po tom čo ju ošetrovateľka prepustí, mohol poďakovať.“ Dodal, aby upokojil malého chlapca, ktorý sa zatváril menej ustarostene.
„To všetko je pre mňa?“ spýtal sa a prežiarene pozeral na veľkú tašku medzi chodidlami prefekta.
„Skoro!“ mrkol na chlapca a siahol dnu, aby následne vytiahol niekoľko kníh. Jednu z nich podal Severusovi, jednu prvákovi a ostatné položil vedľa seba.
„Teraz už áno. Choď si to vybaliť.“ Podal chlapcovi tašku a keď sa postavil spolu so Severusom pozeral na uháňajúceho prváka.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa starší had a priam vražedne sa vrhol na svojho priateľa, ktorý odvrátil pohľad.
„Počul si!“ zahriakol svojho rozrušeného kamaráta a dlaňami obranne vrazil do jeho pŕs.
Severus po tom, ako spravil niekoľko krokov späť, položil svoju pravú dlaň na svoj hrudník a vzhliadol do očí svojho kamaráta, ktorý opätovne odvrátil pohľad. Nechce mu to povedať a robí z neho idiota...
Uchopil pevne prútik a nemieril ho na šokovanú tvár svojho mladšieho spolužiaka.
„Rob, čo musíš.“ Šepol Regulus, ktorý to vzdal...
„Legillimens.“ Zvolal pevne a nechal svoju myseľ, aby splynula s tou jeho.
Severus hľadel do očí svojho dievčaťa, ktoré priam prosilo Slizolinskeho prefekta, aby chránil ich rodinu. Následne cez zaprášené okno pozoroval, ako ohromná sila mágie z prútika Chrabomilčanky zdemolovala neďalekú stavbu.
Videl ako Lily odzbrojila Runcorna, ktorý padol na chrbát. Videl ako de Wiell vrhol avadu na smrťožrutá a potom...
Runcorn silne švihol rukou a na tvári sa mu zjavil úsmev šialenca. Runcorn s dýkou v čele a Lily.. s rukoväťou vytŕčajúcou z jej chrbta padá k zemi podopretá Remusom Lupinom.

„Stačí!“ zahriakol ho Regulus a chytil sa za hlavu.
„Ty idiot! Prečo si mi to nepovedal?“ rozkričal sa Severus po Slizolinčanovi s migrénou a zovrelo mu hruď.
„Kde je Lily?“ spýtal sa a schmatol priateľa za predok oblečenia.
„Počul si! Na ošetrovni!“ šplechol mu do tváre, na čo ho Severus pustil, aby sa bezradne zvalil na schody.
„Prepáč kamarát.“ Šepol takmer nečujne a v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Hanrich!“ Zakričal vzápätí Regulus a vykročil naproti zakrvavenému priateľovi, ktorý sa ponáhľal zaiste za ich kamarátkou.
„Bol si za ňou?“ spýtal sa náhlivo Bifľomorčan svojho kamaráta a neunúval sa ani spomaliť.
„Ešte nie. Musel som to najskôr povedať Corwinovi.“ Priznal s pokrútením hlavy a v tvári sa mu odrážala bezradnosť, čo primälo Hanricha zastaviť.
„Jane?“ spýtal sa Bifľomorčan a očami preskakoval medzi Slizolinčanmi.
„Už idú.“ Povedal ticho Severus a rukou pohodil smerom na príchodiacich kamarátov.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Regulus, ktorý videl, že Jane je rozrušená. A nateraz zaručene nie kvôli Lily.
„Ten idiot!“ zvolala rozhorčene, po lícach jej začali tiecť slzy a so žiaľom v očiach pozrela na Severusa.
„Remus to nezvládol.“ Povzdychol si Mark a bezradne si pretrel tvár.
„On...“ vyvalil oči Regulus a v duchu prosil, nech to nie je pravda.
„Áno a tvoja priateľka sa neštítila mu jednu streliť.“ Priznal s nadvihnutým obočím Bystrohlavčan.
„A teraz toho mám už vážne dosť!“ vypadlo nahnevane z Hanricha, ktorý vyštartoval do útrob hradu a po pár sekundách šoku, za ním vykročili aj jeho kamaráti.

Mladý profesor obrany vyšiel z ošetrovne, aby následne vpadol rovno do priameho útoku priateľov zranenej študentky a v duchu šťavnato zahrešil.
Musí ísť do riaditeľne. Nikto ho nevolal, avšak nie je ani zaostalý a ani nezodpovedný aby nevedel, že s ním bude chcieť Dumbledore rozprávať.
Hromadne ho zasypávali množstvom otázok, ktoré prefiltroval do jednej, ktorej znenie by asi bolo, ako je na tom Lily a zhlboka sa nadýchol.
„Slečna Evansová je stále medzi živými a nikto nevstúpi na ošetrovňu do chvíle, kým sa nepreberie.“ Riekol s dávkou vážnosti, ktorú u neho jeho študenti ešte nemali tú česť počuť a tváril sa, že si zhrozené pohľady, ktoré študenti hádžu na jeho odev i ruky zmáčané od krvi radšej ani nevšimol.
„Prečo ju nemôžeme vidieť?“ spýtal sa Severus a prepálil profesora čiernymi očami.
„Pretože si nateraz vyžaduje neustálu starostlivosť. Nerelaxuje v kúpeľoch.“ Odpovedal podráždene a vykročil do kancelárie riaditeľa školy.

„Profesor de Wiell!“ okríkol ho z konca chodby študent, oslovený pedagóg privrel svoje oči a ťaživo vydýchol nosom.
„Kde je Lily? Je to pravda?“ spýtal sa prvák a priam zúfalo utekal naproti nemu.
„Upokojte sa pán Dale.“ Prehovoril ťaživo profesor obrany k študentovi, ktorý uháňal jeho smerom.
„Slečna Evansová nateraz spí.“ Riekol narýchlo a ďakoval svojej mysli, že mu do úst nepodhodila presné znenie jej stavu.
„Chcem ju vidieť!“ riekol prestrašene a zastal pred učiteľom OPČM.
„Až sa zobudí.“ Pripustil čiernovlasý pedagóg a Corwin so strachom v očiach pozrel na jeho ruky i odev.
„Je to moja sestra! Ja ju musím vidieť! Vy mi klamete!“ spustil naliehavo študent a po lícach mu tiekli slzy zúfalstva.
„Corwin! Poď!“ Prihovoril sa chlapcovi Bystrohlavčan, ktorý ostal spolu s Jane, Hanrichom a Severusom stáť pri dverách vedúcich na ošetrovňu a v privolávajúcom geste pohodil na chlapca rukou.

Daeron sa konečne ocitol pred sochou Chrliča a snažil sa spomenúť na sladkosť, ktorej názov mu umožní vstup na točité schodisko, aby mohol konečne podať správu Dumbledoreovi. Na jeho prekvapenie i úľavu sa socha odsunula skôr, ako stihol zahlásiť heslo a narýchlo vykročil do riaditeľne.
Pred dverami sa nadýchol a zaklopal spolu s myšlienkou, že sa mohol najskôr aspoň umyť, keď nie aj prezliecť. Dumbledore, snáď, toto opomenutie základov hygieny pochopí.
„Vstúpte!“ vyzval formálne hosťa a profesor obrany vedel, že keď otvorí dvere, nebude v kancelárii iba riaditeľ.
„Profesor Dumbledore, páni.“ Pozdravil zdvorilo a zavrel za sebou dvere.
„Majster de Wiell, koľká česť.“ Vypadlo z jedného muža a oslovený čarodejník na neho zaujato pozrel. Pozná ho, aj keď si práve nevie spomenúť odkiaľ.
„O´Seash, Vy ho poznáte?“ spýtal sa prísnym hlasom jeden z pracovníkov ministerstva, ktorý stál pri Dumbledoreovi.

„Každý, kto sa zaujíma o dueli ho pozná. Tri roky za sebou získal zlatý prútik.“ Priznal s neskrývaným obdivom a pozrel na zakrvaveného muža, ako na poloboha. Daeron si po týchto slovách spomenul. Bojoval s ním a nebol priveľmi ťažkým súperom.
„Ako je na tom slečna Evansová?“ spýtal sa vzápätí riaditeľ a starosť v jeho hlase bola nepríjemne ťaživá.
„Madam Pomfreyová robí čo môže.“ Pripustil a nevedel, čo viac povedať. Akosi nemal chuť čokoľvek prezradiť v prítomnosti týchto mužov. Taký detail ako to, že sám na jej posteľ vrhol monitorovacie kúzlo, by nerád priznal ani samotnému  riaditeľovi.
„Alastor Moody a členovia jeho týmu zozbierali niekoľko informácii od študentov a potrebovali by od Vás doplňujúce informácie.“ Prezradil Dumbledore a očami preskočil k stále sa mračiacemu mužovi.
Daeron chápavo prikývol hlavou, sadol si na stoličku oproti riaditeľovi a pozrel na muža, ktorý je zaiste vedúcim oddelenia aurorov.
„Kde ste sa nachádzali v čase začiatku útoku?“ spýtal sa prvú otázku.
„V Troch metlách. Práve som sa zhováral so šiestakmi.“ Odpovedal po pravde.
„O čom ste sa zhovárali?“ spýtal sa po tom, čo si spravil poznámku na pripravený pergamen.
„To je nepodstatné, ale dobre.“ Pripustil vypočúvaný čarodejník.
„Prezradil som študentom, že sa na obrane už nemôžeme venovať praktickému precvičovaniu neverbálnych kúziel a dal som im možnosť prísť ich cvičiť počas stretnutí Študentského klubu duelantov, ktorého vedením ma na začiatku roka riaditeľ poveril.“ Povedal bez zaváhania a mierne nadvihol obočie.
„V poriadku.“ Povedal viac sám pre seba muž menom Alastor.
„Ako sa zranila študentka Lily Evansová?“ spýtal sa a pozrel do očí mladého pedagóga.
„Prepáčte, ale to som naozaj nevidel.“ Povedal s pokrútením hlavy.
„Naraz sa ukázali obaja poslední smrťožrúti a až po tom, čo som jedného, .., zasiahol,..., som zistil, že je zranená.“ Pripustil a pokrútil hlavou.
„Nadnes toho máme dosť, avšak keď sa slečna Evansová preberie, budeme musieť rozprávať aj s ňou. A asi aj so študentmi, ktorí sa ocitli v ohrození.“ Prihovoril sa auror riaditeľovi a stočil pergamen.
„Prirodzene.“ Povzdychol si riaditeľ a mierne prikývol hlavou.

Daeron pozoroval mužov lúčiacich sa s riaditeľom a po tom, čo si s nimi podal ruku, opustili Dumbledoreovu kanceláriu. Takmer bezradne pozrel do svetlomodrých očí, až napokon s pokrútením hlavy odvrátil pohľad. Teraz z neho začal postupne opadávať stres a jeho telo v pomalých prúdoch opúšťa nahromadený adrenalín.
Jeho myseľ i duša utrpela ťažkú ranu, opäť.
„Je mi to ľúto chlapče.“ Prehovoril zmierlivo riaditeľ Rokfortu a smutne pozrel do očí mladého kolegu, ktorý sa oprel predlaktím o svoje kolená a zhrbene, ťažko dýchajúc, sa zapozeral do zeme. Ten pohľad na mladého muža, ktorého osud v posledných týždňoch doslova mučí bol hruď zvierajúci a Dumbledore sám nevedel ako mu uľaviť. Všimol si, že má k slečne Evansovej blízko a dokonca sa z toho začal tešiť. Pri každom chode podávanom vo Veľkej sieni videl, ako ustupujú chmúry z jeho očí a dúfal, že sa z toho, čo sa stalo pomaly spamätá.
„Vedel si to?“ spýtal sa Daeron hladiac niekam medzi svoje kolená.
„Či som vedel, že sa v Rokville zjavia smrťožrúti alebo to, že je Runcorn jedným z nich?“ spýtal sa Dumbledore.
„Oboje.“ Povzdychol si učiteľ obrany a zodvihol svoj pohľad.
„Nie.“ Priznal smutne.
„Chvíľu pred tým, ako si nám poslal patronusa, zaklopal na dvere zborovne pán Snape a informoval Minervu o tom, že pán Dale videl temné znamenie na predlaktí Alberta Runcorna.“ Prezradil, na čo de Wiell bezradne pokrútil hlavou. Vedel, že sa niečo stane, avšak jeho obavy boli namierené na chlapca. Nevedel a nechcel si pripustiť, že by bol niekto schopný a ochotný ublížiť Lily. Bol tam a bol si istý, že sa nič nemôže stať. Ako veľmi sa mýlil...
„Mali sme to predpokladať.“ Prezradil zmučene mladý pedagóg. Mal vedieť, že jemu nie je súdené byť šťastný. Mať pri sebe niekoho, komu môže veriť a zdôveriť sa mu...
„Daeron. Určite si spravil všetko čo si mohol, aby si svojich študentov ochránil a predvídať presný pohyb smrťožrútov je nemožné.“ Prehovoril zmierlivo riaditeľ.
„Chápem tvoje obavy a Poppy nebude podceňovať situáciu. Keby to uznala za nutné, prenesieme slečnu Evansovú k Svätému Mungovi.“ Pokračoval v povzbudivých slovách, po ktorých mladý muž iba pokrútil hlavou.
„Ak by sa jej stav nezlepšil.. Sám ju prenesiem, ale do Tirolska na súkromnú kliniku!“ priznal neoblomne a prebodol riaditeľa očami, ktoré mali o niečo svetlejší odtieň. Tam sa o ňu postarajú lepšie, ako v pochybnej Anglickej verejnej nemocnici.
„Ona však nie je jediná, o ktorú sa v tejto chvíli obávam.“ Dodal s únavou v hlase.
Po tejto vete riaditeľ vstal a vykročil k niektorej z mnohých skriniek, aby o malú chvíľu postavil na stôl dôverne známu keramickú nádobu.
„Slečna Evansová bude pri vypočúvaní potrebovať podporu a ja musím vedieť, čo sa stalo.“ Prehovoril zmierlivo riaditeľ a Daeron, aj keď neochotne, priložil k ľavému spánku svoj prútik. Možno mu Dumbledore bude vedieť povedať, aké ochranné kúzlo Lily použila...

Riaditeľ sa spolu s mladým mužom nahol ponad mysľomisu, aby sa vzápätí ocitli v útrobách Troch metiel plných študentov. Daeron rukou poukázal na svoju podobu, ktorá si práve prevzala od barmanky Ďatelinové pivo a po krátkej chvíli sa skutočne pristavil pri stole, kde sedeli študenti a začal s nimi viesť rozhovor.
Po tom, ako ohodnotil kvalitu prác záškodníkov sa riaditeľ zachechtal spolu so študentmi v spomienke. Daeron pocítil zovretie v hrudníku v čase, keď sa ku nim pridal Regulus Black a ťaživo privrel oči. Riaditeľovi neušlo toto podivné správanie mladšieho kolegu a vedel, že čochvíľa sa stane to, čo potrebuje vidieť. Vypočul si hádku mladých ľudí a zaujato sa obzrel po študentoch, ktorí sa razom prestali zabávať a nechápavo sa obzerali okolo seba.
Spomienková podoba de Wiella razom prebehla cez neho a po mnohých mocných kliatbach vrhnutých na dvere, sa pokúsil zdemolovať okno.
Žiaľ neúspešne.

Dumbledore sa spolu s reálnym učiteľom postavil k oknu a pozeral na študentov, ktorí ostali vonku. Daeron bezradne pokrútil hlavou nad zafírovou žiarov, ktorá nebola schopná preniknúť mocnou ochranou a informovať profesorov v zborovni o prítomnosti smrťožrútov skôr.
Keď Dumbledore uvidel padať drevenú prístavbu jedného z domov, pozrel na svojho kolegu, ktorý vykročil k dverám a po chvíli mal možnosť vidieť vybiehať von i spomienkového pedagóga.
Riaditeľ sa zaujato obzeral okolo seba i po ľuďoch na okolí, až mu Daeron ukázal na dva rôzne smery a sám vykročil k mladej študentke, ktorá sa určite čoskoro zraní.
Starý čarodejník mal zanedlho možnosť vidieť posledné sekundy útoku smrťožrútov a uznal, že v tejto situácii nemohol nikto nič robiť. Videl Runcorna, ako ho zasiahla odzbrojovacia kliatba, videl de Wiella vrhnúť avadu na muža, ktorý zaiste plánoval vyslať rovnakú kliatbu na nich a videl ako mladý pán Wer uchopil do ruky dýku a uvidel aj to, čo ho prinútilo zavrieť oči.
Lily Evansová pozrela na študenta, ktorý švihol rukou a objala pána Lupina. Už vie, o koho sa Daeron obáva. Jeho pohľad upútala padajúca postava bývalého študenta a pomaly vkročil zničenému mladému mužovi, ktorý hľadí na talentovanú študentku v náručí Chrabromilského kamaráta.
Daeron počúval tiché slová, ktoré Lily šepkala svojmu lycantropiou trpiacemu spolužiakovi a mal čo robiť a udržal pod kontrolou vlastné slzy. Nemôže pred riaditeľom ukázať náznak slabosti. Proste nie!
Stratený vo vlastnom utrpení pocítil na svojej paži zovretie a započul iba slová, ktoré povedal Hanichovi pred tým, ako o jeho plece oprel Lily a opustil zničujúcu spomienku.

Riaditeľ smutne pozrel na sediaceho čarodejníka, ktorý si v predklone skrýva v dlaniach svoje oči s prstami stratenými vo vlasoch a nevedel čo spraviť. Už pochopil, prečo Daeron vyjadril túžbu previesť študentku na súkromnú kliniku, ktorú vlastní. Táto situácia mu až priveľmi pripomenula tú, ktorú prežil pred pár mesiacmi a takmer ho zničila. V tejto chvíli by bolo najideálnejšie, ak by sa tento mladý muž najedol, umyl a užil dvojitú dávku elixíru na spánok bez snov.
A to isté by mal spraviť aj pán Lupin. Obavy jeho mladého kolegu sú oprávnené a podanie elixírov je na mieste. Pokiaľ si dobre všimol, zranil sa aj on a je pravdepodobné, že pri honbe za Lily Evansovú použil túto skutočnosť na to, aby sa dostal do vnútra nemocničného krídla.
„Ak ma už nebudeš potrebovať?“ ozval sa po chvíli ťaživého ticha de Wiell a utrápene pozrel do tváre riaditeľa.
„Choď si oddýchnuť.“ Prepustil ho zmierlivo a pozoroval svojho mladého kolegu, ako si opatrne vrátil spomienku do svojej mysle a opustil kanceláriu.

Daeron uháňal chodbami školy a bol rád, že cestou nikoho nestretol. Vpálil do svojich komnát a vkročil priamo do kúpeľne, kde zo seba zhodil svoj odev, oprel sa o okraj umývadla v odovzdanom geste a po chvíli ťaživého dýchania zdvihol svoj pohľad. Po minútach márneho hľadenia do svojich vlastných očí zaľahol do vane plnej horúcej vody a bezmyšlienkovite sa zapozeral do stropu.
Riaditeľ už zaiste vydal študentom povolenie na pohyb po hrade a on nechce byť dookola zasypávaný otázkami ohľadom zdravotného stavu tejto konkrétnej študentky. Najlepšie by bolo, ak by im to hromadne povedal Dumbledore a on by mal pokoj.
Nevie vydržať len tak nečinne ležať a čakať na zázrak. Riaditeľ nepovolil prevoz mladej Chrabromilčanky, ale to mu je absolútne jedno. Akokoľvek široké sú znalosti Pomfreyovej, skúsenostiam čaromedikov zo súkromnej kliniky, ktorú vybudoval jeho otec, sa nevyrovná.
A keď nemôže ísť Evansová do Innsbrucku...
Pri tejto myšlienke vyskočil z vane, aby sa narýchlo do niečoho obliekol a doslova vyletel na pozemky, kde za hranicami školy zastal s odhodlaním odrážajúcim sa v jeho očiach.

„Tiny.“ Ozval sa jeho prísny hlas a pred mladým mužom sa objavil starý domáci škriatok.
„Pán volať?“ spýtal sa s úklonom a prestrašene pozrel do prísnej tváre svojho pána.
„Očividne.“ Zaprskal podráždene a následne porazenecky pokrútil hlavou.
„Potrebujem, aby si sem poslala liečiteľa Le Blanta, čaromedika von den Brachtera a čaromedičku Helen des Santos!“ zadal inštrukcie svojmu škriatkovi už podstatne kontrolovanejším hlasom.
„Musia prísť ihneď! Už pred pol hodinou bolo možno neskoro.“ Prikázal škriatkovi, ktorý prikývol hlavou a s úklonom sa odmiestnil.
Daeron ticho stál a bezradne sa zahľadel pred seba. Prestane niekedy ten prestrašený pohľad tohto škriatka? Môže sa mu niekto čudovať, že sa neovládol ten osudný večer a Tiny ho videla?
To už nemôže pripustiť. Nikto ho nesmie v tej podobe viac vidieť...

Wer, Ranbook, Snape, Dale, Wallisová a Sirius Black. To bola skupinka študentov, ktorá bezradne pochodovala pred vstupom na ošetrovňu a občasne sa chrbtom opreli o náprotivnú stenu. Žiaden obyvateľ hradu sa im v tej chvíli nemohol čudovať a žiaden sa im v tom ani nepokúšal brániť. V konečnom dôsledku postávanie pred ošetrovňou nebolo v rozpore so školskými pravidlami.
Oči znepokojených mladých čarodejníkov upútali náhlivé kroky profesora obrany, ktorý sa o niečom horlivo rozprával s akousi ženou v strednom veku a na ich zlosť nerozumeli o čom.
Dvaja starší muži iba bezradne krútili hlavami pri počúvaní slov mladého profesora a občasne si vymenili zamyslené pohľady.
„Smieme ju vidieť?“ znela hromadná otázka letiaca na učiteľa obrany z úst jeho študentov.
„Myslím, že som veľmi jasne a vašim rodným jazykom povedal, že dvere ošetrovne neprekročí nikto, kto neutrpel vážne poranenie.“ Pozrel zamračene do tvári svojich študentov a pri pohľade na takmer nebadaný úškrn Blacka v duchu zahrešil.
„A pokiaľ niekto príde so zámerne spôsobeným úrazom, odporučím ho, ako pokusný artikel pre potreby pondelkovej hodiny liečiteľstva.“ Povedal s neskrývanou vážnosťou a prebodol svetlomodrými očami Siriusa Blacka, ktorý vyvalene zamrkal.
„Pán profesor. Smiem Vás poprosiť...“ začala zmierilo Bifľomorčanka a Daeron si povzdychol.
„Slečna Wallisová. Možno tomu nebude chcieť veriť, ale nie som bezcitný.“ Začal rozprávať s ťažobou v hlase.
„Akúkoľvek zmenu zdravotného stavu slečny Evansovej rozhodne nebudem považovať za svoje osobné tajomstvo.“ Priznal zmierlivo a po tom, čo otvoril dvere ústiace na ošetrovňu, voviedol uznávaných medikov dnu.

„Dobrý deň.“ Pozdravili zborovo prizvaní liečitelia.
„Dobrý deň.“ Dostalo sa im prekvapivého odzdravenia z úst riaditeľa Rokfortu.
„Christian Le Blant, Ludvig von den Brachter a Helen des Santos našťastie prijali moje pozvanie a odborne prezrú slečnu Evansovú.“ Povedal de Wiell tónom, akoby čarodejnícky svet márne zháňal pre túto študentku čaromedika, na čo Pomfreyová mierne pobúrene pozrela to tváre riaditeľa.
„Radi sa ohľadom liečenia slečny Evansovej poradíme aj s ďalšími odborníkmi.“ Pripustil riaditeľ, ktorý vedel, že mladý muž si stav tejto študentky prikladá za svoje vlastné, priam neodpustiteľné, zlyhanie a ustúpil spolu s McGonagallovou od postele, aby umožnil prizvaným liečiteľom pohodlný pohyb okolo lôžka.

„Daeron. Toto nie je tvoja vina.“ Riekol šeptom riaditeľ, ktorý videl obavy v očiach mladého čarodejníka a stojac po jeho boku, pozoroval dôkladnú prehliadku študentky v bezvedomí.
„Nemal som sa spoliehať... Ja ... Mal som zasiahnuť.“ Priznal zmučene a bezradne si pretrel dlaňami svoju tvár.
„A čo ten Smrťožrút, ktorého si zneškodnil? On mohol vyslať na slečnu Evansovú alebo kohokoľvek iného rovnakú kliatbu, aká zasiahla jeho.“ Riekol Dumbledore a s nadvihnutým obočím vzhliadol do jeho tváre.
„A možno by netrafil a toto celé by sa nestalo. Nemalo sa to stať.“ Hádal sa naďalej šeptom čiernovlasý muž a slová starého čarodejníka si nehodlal pripustiť.
„Možno. Ale ona mala taktiež na výber a rozhodla sa, ako pravý Chrabromilčan.“ Riekol Dumbledore a svoju pozornosť opätovne zameral na troch neznámych ľudí, ktorí prestali okolo mladej študentky švihať prútikmi a spoločne zapisovali zistené skutočnosti na pergamen.

„Lord de Wiell.“ Začal rozprávať najstarší z trojice čaromedikov.
„Slečna Evansová v najbližšie hodiny nebude, bez podporných kúziel, schopná sama dýchať a jej mozgové vlny naznačujú počínajúci stav lineárnosti.“ Začal rozprávať muž, ktorého predstavil ako von den Brachtera a oslovený čarodejník sa sústredene zamračil do jeho tváre.
„Môžete po Nemecky? Ja momentálne nie som v stave, aby som plnohodnotne pochopil Vaše zistenia v Angličtine.“ Povzdychol si Daeron a bezradne pokrútil hlavou.
„Študentka nie je schopná dýchať sama a tak skoro ani nebude. Kúzla, ktoré nútia jej pľúca, aby vykonávali túto dôležitú činnosť, priveľmi preťažujú jej jadro.“ Zopakoval v rodnej nemčine a de Wiell si bezradne prehrabol vlasy.
„Zaznamenali sme už počiatočný stav stagnácie mozgovej činnosti.“ Dodala žena a pokrútila hlavou.
„Takže?“ zapojil sa Dumbledore, ktorý rodný jazyk mladého kolegu ovládal aj na medicínskej úrovni.
„Buď budeme slečnu Evansovú aj naďalej držať pod vplyvom kúziel, ktoré zabezpečujú jej dýchanie a upadne do kómy alebo...“ nedokončil Daeron bezradne myšlienku a zapozeral sa na mladé dievča, ktoré akoby spalo. Nebolo na nej badať žiadnu bolesť, žiadne nepohodlie, žiaden náznak, že by sa schyľovalo k jej smrti alebo komatóznemu stavu.

„Ak by upadla do kómy, koľko by v tomto stave zotrvala?“ spýtala sa McGonagallová v jej rodnej angličtine.
„To nikto nemôže presne určiť Minerva.“ Riekla bezradne madam Pomfreyová.
„Ani približne?“ spýtala sa zo zdvihnutým obočím.
„Časový interval sa pohybuje v rozmedzí... pol hodina a navždy.“ Prehovoril muž, ktorého meno znelo francúzsky.
„Je tu však jedna možnosť.“ Prezradil opäť najstarší z trojice čaromedikov a chytil predlaktie mladej ženy, aby preskúmal jej tep.
„Pán Dumbledore, vy sám ste prišli s myšlienkou, zameniť slzy fénixa za dračiu krv vo Werovej tinktúre.“ Pripustil so zamyslením čaromedik.
„Vy ju chcete otráviť?“ spýtal sa s vyvalenými očami riaditeľ Rokfortu.
„V podstate áno.“ Priznala čaromedička a niekoľko krát švihla nad dievčinou prútikom.
„Dáva to zmysel.“ Zapojila sa madam Pomfreyová.
„Neviem, ako môže slečne Evansovej pomôcť horúčka, dezorientácia a studený pot.“ Priznala prísne sa tváriaca McGonagallová.
„Tieto účinky sú v tomto prípade vedľajšie a zdanlivo nepodstatné. Lord von den Brachter sa pravdepodobne spolieha na zvýšený krvný tlak a zrýchlený dych, ktoré sú ďalšími sprievodnými javmi pri požití tohto elixíru.“ Pripustil ťaživo de Wiell a pokrútil hlavou.
„Môže sa ale stať, že to jej srdce nezvládne.“ Poznamenal jednu závažnú skutočnosť Le Blant.
„Slečna Evansová pravidelne športuje. Určite to zvládne.“ Riekol vzdialeným hlasom pozorujúc študentku učiteľ OPČM skôr ako zbožné prianie, než ako dôležitú informáciu v tomto rozhodnutí.

Trvalo to nekonečnú hodinu, kým profesor obrany náhlivo vykročil z útrob nemocničného krídla, aby opätovne vpadol do jadra skupiny dychtivých študentov a nateraz mal toho už viac než dosť. Akokoľvek empatický sa snažil byť, nevedel to už akceptovať. Zbytočne ho oberajú o čas...
„Slečna Evansová dnes užije elixír a ráno sa uvidí či... Tak ako tak, je zbytočné, aby ste tu aj naďalej postávali a odporúčam vám akokoľvek inak tráviť dnešný deň.“ Prehovoril skôr, ako ho stihli zasypať otázkami a vyštartoval za školským majstrom elixírov.
Sirius Black bezradne pokrútil hlavou a išiel do Chrabromilskej veže, aj keď ani sám nevedel prečo. Načo tam vôbec pôjde a čo tam bude robiť? Prezlečie sa a pôjde do Škriekajúcej búdy za Remusom a Jamesom. Snáď sa opäť nedostali do konfliktu...
Sotva stihol spraviť krok cez priechod za obrazom, bol nemilosrdne vtiahnutý dnu a obklopený spolužiakmi, ktorí netrpezlivo čakali informácie ohľadom zdravotného stavu Lily Evansovej.

„Dajte mi pokoj!“ zahriakol ich nahnevaný Sirius.
„Pred niekoľkými dňami ste ju odsúdili kvôli pomoci malému chlapcovi a prirovnali ste ju k smťožrútom a teraz chcete, aby som vám povedal či...“ nedokončil s bezradným povzdychom a zvalil sa do kresla. Čo by im mal v konečnom dôsledku povedať? De Wiell naznačil veľmi jasne, že táto noc bude rozhodujúca. A ešte stále nevie, čo spravia s Remusom...
„K Dumbledoreovi sa správala neprístojne a ...“ začal sa koktavo pravdepodobne ospravedlňovať jeden zo siedmakov.
„A napriek tomu dnes spravila všetko, aby ochránila aj vás, čo ste ju zavrhli. Väčšina z vás sa skrývala za obchodmi a ani vám nenapadlo pomôcť. Načo študujete obranu a navštevujete Klub duelantov, keď sa bojíte o svoj vlastný zadok? Vy si vravíte Chrabromilčania? Zazeráte po Lily akoby bola symbolom zrady a pritom vždy ochotne pomohla každému, kto ju o to požiadal. Napriek tomu, že má toho viac, ako ktokoľvek z nás, si vždy našla dostatok času. Určite má aj ona svoje starosti a trápenia, avšak nikdy som ju nepočul sa sťažovať. A nikdy nečakala nič na oplátku. Ešte aj Slizolinčania, ktorými tak horlivo opovrhujete jej prejavujú väčšiu vďaku. Stačí sa obzrieť počas stretnutí v klube. Nikdy ich neobišla a radila im rovnako, ako Chrabromilčanom a oni to vedia. Každý na hrade u nej vždy našiel pochopenie, povzbudenie, pomoc, či len dobrého poslucháča, ak potreboval vypočuť a poradiť. Jediné čo som u nej nikdy nespozoroval boli predsudky a odsúdenie. A vy z čírej vďaky, v tichosti uzatvárate stávky, s kým zaľahla a najväčšími kandidátmi sú vo vašich chorých predstavách Remus a Hanrich. Dvaja z jej najbližších priateľov. Priatelia, ktorí ju ani dnes neopustili a ich život bol pre ňu cennejší, ako ten jej. Stále si myslíte, že by bola schopná spôsobiť Snapeovi niečo tak potupné? Aj keď si dovolím zapochybovať, že sa čo i len raz oddala svojmu snúbencovi... Ešte stále máte pochybnosti v jej charakter alebo vo fakultnú príslušnosť? A keď chcete na vlastné oči vidieť bezcitnosť Slizolinčanov, choďte sa pozrieť pred ošetrovňu. Len pokojne.. Môžte sa pokúsiť utešiť Corwina. My všetci totižto máme na tomto svete ešte niekoho, avšak on, má iba ju. A rovno by ste ho mohli presvedčiť aj o tom, že on za toto celé nenesie žiaden podiel viny.“ Vypustil frustrovane spolu s bezradným pokrútením hlavou a odišiel do svojej izby, aby zanechal klubovňu plnú utrápených levov. Možno majú Slizolinčania predsa len pravdu a Chrabromilčania sú, poväčšine, zaostalí.

Počas večere bola Veľká sieň nezvyčajne tichá a profesori s obavami vpísanými v tvári pozerali na študentov a sami zvádzali vnútorný boj pri myšlienke chopiť sa príboru a jesť alebo pohára a utápať sa v Ohnivej Ogdenskej.
Riaditeľ smutne pozoroval utrápenú skupinku blízkych priateľov Lily Evansovej i mladého pána Dalea, ktorý sedel, ako stelesnenie maximálneho žiaľu, medzi Jamesom Potterom a Jane Wallisovou, ktorá mu upokojujúco hladila chrbát. Jeho pozornosti neušla skutočnosť, že pri stole nevidí Remusa Lupina a jeho neprítomnosť v Chrabromilskej klubovni potvrdila aj Minerva, ktorá bola študentov skontrolovať a podať im zbežné informácie ohľadom Lily Evansovej a jej zranení. Pohľadom neraz zablúdil aj k prázdnemu miestu učiteľa obrany a jeho vnútro naplnil pocit bezradnosti.
Mladý muž si vyčíta stav nadanej študentky a jej zranenie pripisuje svojmu zlyhaniu. Nech sa snaží sebeviac, nevie si predstaviť čo prežíva. Napriek tomu však vie, že mu celá táto záležitosť až priveľmi pripomína celkom iný deň...

Remus Lupin sa porazenecky usadil na to, čo pred jeho vyčíňaní bolo možné nazvať posteľou a zadýchane sa obzeral po spúšti, ktorú spôsobil. To, že Škriekajúca búda sa nestala ruinami je do značnej miery zásluhou Hanricha Wera, ktorý pred malou chvíľou odišiel.
Keď ho Bifľomorčan po prvý krát uvidel, mal v tvári celé spektrum emócii, avšak ani jedna nenaznačovala odpor či odsúdenie, ktoré si najväčšmi zasluhuje a pred svojim odchodom mu strčil do ruky niečo, čo nečakal.
Pevne vo svojej dlani zovrel Severusov prívesok, ktorý mierne pálil a bolestne sa zahľadel von oknom. Toto ostalo z Remusa Lupina... Bytosť bez sebakontroly, naplnená devastačnou zúrivosťou, ktorá sa bez výčitiek neštíti spôsobovať bolesť, trápenie a aj zranenie ľuďom, ktorí ho majú radi.
Jeho oči mierne zvlhli pri myšlienke, či mu toto Lily bude schopná niekedy odpustiť a spakruky si pretrel nos. Utrápený Chrabromilčan vzápätí zadržal dych, s útrpným plačom sa zvalil na špinavom matraci do klbka a v dlani zvieral prívesok, ktorý až nepríjemne rýchlo prešiel z neudržateľne horúceho do mrazivo chladného.
Jeho žiaľ nepoľavil ani vo chvíli, keď sa v miestnosti spolu s plameňom zjavil červený fénix a miestnosťou sa rozoznel jeho spev. Spev, ktorý nateraz už spiaceho mladíka napĺňal vnútornou silou a pomaly prinavracal na miesto, rozhádzané kúsky roztrieštenej príčetnosti...