POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Smaragdovozelené oči.
Oči, ktoré boli uprené vpred a neprítomne hľadeli kamsi do diaľky.
Na miesto, kam jej myseľ nemá dosah, avšak jej zjazvená duša sa tam privracia neustále.
Je to nebo? Či peklo? A je odtiaľ vôbec cesty späť?
Smútok, ba priam neznesiteľný žiaľ. Samota aj v prítomnosti ľudí. Chlad pri ohni a plač bez sĺz. To nebude nebo. A ani peklo.
To je jej život. Jej minulosť, jej prítomnosť.. i budúcnosť?
Čo ju ešte čaká? Opäť zrada od Severusa? Opäť samota bez priateľov? Opäť pocit bezmocnosti...? Opäť bezradnosť?
Nebola sama. Každý jeden deň sem za ňou chodia všetci jej blízki. Koľko tu ale ešte budú všetci? Kedy opäť niekoho z nich ohrozí? Remus. Jej jemný a dobrosrdečný Remus tu už byť nemusel. Prečo neposlala do Troch metiel aj jeho? Prečo tam neposlala všetkých troch?
Nie!
Nie, opäť tie isté myšlienky.
Nie, opäť tá istá bolesť.
Nie, opäť tá istá bezradnosť.
Nie, opäť tá istá bezmocnosť.
Hlboký nádych prinavrátil jej vedomie späť do reálneho sveta, späť na ošetrovňu, späť ku každodennej prehliadke. Musí ísť. Jej hruď nevládze to bremeno viac niesť. Musí byť s ním. Musí ho vidieť. Musí ho počuť. Cítiť jeho ruku na tej svojej.
...jedného milovať iného ľúbiť...
Niekde tie slová počula a či čítala. Krátky úryvok dlhého textu a predsa je v ňom viac pravdy, akoby sa človek nazdával. Je to vôbec možné? A je to vôbec správne? Nespôsobuje tým bolesť iným?
Nie!
Nie, opäť tie isté myšlienky.
Nie, opäť tá istá bolesť.
Nie, opäť tá istá bezradnosť.
Nie, opäť tá istá bezmocnosť.
„Je všetko v poriadku?“ pretrhol niť jej myšlienok starostlivý hlas školskej zdravotníčky a vedomie mladého dievčaťa sa konečne naplno ocitlo v reálnom svete. Ošetrovňa. Prehliadka. Možno dnes...

„Tak môžem už ísť?“ spýtala sa dnes už po niekoľký krát, akoby sa jej ošetrovateľka ani nebola nič pýtala. Poppy Pomfreyová privrela svoje vyvrátené oči a po niekoľkých hlbokých nádychoch pokračovala vo švihaní prútikom.
„Tak môžem?“ spýtala sa opäť, keď sa zdalo, že konečne skončila s každodennou prehliadkou.
„Slečna Evansová.“ Začala ošetrovateľka a zhlboka sa nadýchla.
„Vaše jadro potrebuje ešte pár dní na úplné zregenerovanie a taktiež aj vaše telo.“ Riekla školská zdravotníčka unaveným hlasom.
„A nemocničné krídlo je jediné miesto na hrade, kde sa môžem zregenerovať?“ spýtala sa podráždene.
„To som...“ začala rozprávať znervóznená Pomfreyová.
„Tak v čom je problém? Je piatok. Cez víkend určite nebudem prútik používať a myslím, že posedenie s priateľmi je považované za relax.“ Zabručala Lily s prekríženými rukami a spýtavo nadvihla na Pomfreyovú obočie.
„Iba ak mi sľúbite, že skutočne nebude čarovať a doprajete si primerané množstvo oddychu.“ Povzdychla si ošetrovateľka, ktorá to už tiež nevedela vydržať.
„Netúžim tu skončiť opäť.“ Pripustila Lily a nahodila nevinný zubatý úsmev.
„To by ma nepotešilo. Nie, že by ste mi boli nesympatická.“ Riekla so zmierlivým úsmevom školská zdravotníčka a jemne chytila Lily za ruku.
„Čo športy?“ spýtala sa narýchlo mladá čarodejnica a začala si česať svoje po pás dlhé červené vlasy.
„Športy?“ spýtala sa Pomfreyová a pár krát zamrkala.
„Behanie a tak podobne.“ Vysvetlila Lily.
„Snáď ste nechceli ísť z ošetrovne priamo na pozemky?“ spýtala sa napoly prekvapene napoly pobúrene školská zdravotníčka.
„Nie.“ Priznala prekvapene narýchlo Lily.
„Len by som rada vedela, kedy by som to mohla skúsiť.“ Objasnila študentka.
„Najskôr o dva týždne a ani tým si nie som celkom istá.“ Zamyslela sa Pomfreyová a pošúchala si bradu.
„Tak ja o dva týždne prídem, aby ste ma prezreli a snáď potom.“ Ledabolo mykla plecom, na čo školskej ošetrovateľke padol zo srdca obrovský kameň.
„Môžem teda predpokladať, že Vaše kroky povedú priamo do Chrabromilskej veže alebo do knižnice.“ Spýtavo pozrela na už prezlečenú študentku, aby sa utvrdila vo svojej domnienke.
„Skôr som mala v pláne ísť do Veľkej siene.“ Priznala temer nevinne.
„Slečna Evansová!“ zahriakla ju nazlostene.
„Neviem, čo je na tom zlé, sedieť a pozerať sa. Iba pozerať a stále sedieť. Pochybujem, že by mi profesor de Wiell povolil čo i len rýchlejšiu chôdzu.“ Osopila sa na školskú ošetrovateľku. Nie je hlúpa a ani naivná. Jej zranenie spôsobilo hrôzu u veľkého množstva ľudí, liečenie nebolo práve jednoduché a to posledné po čom túži, je vrátiť sa do postele v nemocničnom krídle.
Ona tam proste musí ísť. Od včera ho nevidela a chýba jej. A to veľmi. A kde inde by v tomto čase bol, ak nie v klube duelantov? To, že dnes bude spln a potrebuje vidieť i Remusa a rozprávať sa s ním, by Pomfreyovej priznala iba veľmi nerada.
„A vy tam chcete ísť pretože...?“ spýtala sa ošetrovateľka keďže nevedela prísť na dôvod, prečo sa chce zúčastniť tréningu, na ktorom nemôže trénovať.
„Som zvedavá ako to spolužiakom ide a čo nové sa naučili.“ Usmiala sa Lily na starostlivú ženu.
„No tak choďte, kým si to nerozmyslím.“ Pripustila s povzdychom madam Pomfreyová a šťastná študentka mala čo robiť, aby sa nerozbehla von, uvedomujúc si, že tento úkon by rozhodne podnietil túto čarodejnicu, aby si ju v nemocničnom krídle ešte nechala a to pripustiť nemôže. Nie dnes a nie túto noc. Remus ju potrebuje.

Lily pomaly kráčala chodbami Rokfortského hradu a cítila sa, ako keby sa ocitla v inom živote. Možno je to spôsobené tým, že žije skutočne akoby zázrakom. Bola pripravená a zmierená s tým, že prišla na koniec svojej cesty.
A predsa dostala druhú šancu žiť. Druhú šancu byť šťastná so svojou rodinou. A nehodlá ju premrhať alebo hodiť za hlavu.
So zmesou spokojnosti, šťastia a nemalého nadšenia zatlačila do dverí vedúcich do útrob Veľkej siene, aby sa stretla so svojimi spolužiakmi, kde podľa predpokladu videla všetkých, po ktorých túžila. Študenti stáli rozostavení po škriatkami pripravenej miestnosti, ktorú v tejto chvíli presvetľovali mnohofarebné žiarivé lúče rôznych kúziel, Daeron sa prechádzal pomedzi nich a pri nejednej dvojici sa pristavil, aby im niečo ticho rozprával a jej priatelia, stojac blízko seba, niečo vysvetľujú Jane.
„Evansová!“ Zaznel prekvapený výkrik z úst poniektorého študenta, na čo okríknutá Chrabromilčanka primrzla na mieste.
Kliatby naposledy zablikali, šokovaná čarodejnica bola následne stiahnutá za ruky hlbšie do miestnosti a zovretá v šťastných objatiach mnohých študentov. Dokonca aj tých Slizolinskych.
„Vitaj späť.“ Priznala s úsmevom jedna zo skupinky študentiek fakulty hadov.
„Poď sem ty blázon. Čo tu robíš?“ spýtal sa Mark a zovrel svoju kamarátku v kostidrviacom objatí.
„Prišla som sa na vás pozrieť.“ Pripustila so smiechom a očami sa stretla so zamračeným pohľadom učiteľa obrany i s nemenej zamračeným Severusa Snapea.
Po niekoľkých minútach gratulácii a povzbudzujúcich slovách i búchancoch po pleci, sa šťastím naplnená Chrabromilčanka vybrala na pódium, kde v jeho strede podišla na kraj, na ktorom sa usadila. S úsmevom na perách pohojdávala nohami prekríženými v členkoch a pozerala na svojich spolužiakov, ktorí opätovne cvičia techniku i rýchlosť mnohých kúziel.

„Prečo si tu?“ spýtal sa jej nahnevane profesor OPČM a predlaktím svojich rúk sa oprel o povrch pódia.
„Pomfreyová mi povolila ísť vás pozrieť.“ Pripustila a ledabolo mykla plecom. Kto vie, prečo nemala silu pozrieť mu do očí?
„A keďže si nás už videla, môžem predpokladať, že si teraz pôjdeš oddýchnuť.“ Riekol mierne podráždene, na čo sa do neho zabodli takmer vyhasnuté oči, čo zapríčinilo, že sa mu pomiešali orgány tráviaceho traktu a nepomohlo mu ani keď uvidel, ako následne sklonila svoju hlavu v utrápenom geste.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej starostlivým hlasom plným nehy.
„Prepáč. Ja nechcela som byť naobtiaž alebo ťa zaťažovať.“ Šepla smerom k zemi a vo svojej hrudi cítila priam neznesiteľnú záťaž.
Opäť tá istá záťaž.
Prídu opäť aj tie isté myšlienky?
Myšlienky, ktoré ju neľútostne vtiahnu do známej krajiny. Krajiny plnej bolesti, bezmocnosti a bezradnosti. Na miesto, v ktorom je skutočne sama. Natoľko sama, ako nikdy nechcela byť. Sama so svojou bolesťou, sama so svojim trápením, sama so svojou bezradnosťou.
„Lily. Pozri sa na mňa.“ Vyzval ju jemne Daeron, ktorému sa táto zmena vôbec nepáčila. Že by sa jej až tak veľmi dotkol? Smaragdové oči bez žiary mu opäť spôsobili mierne otrasy v žalúdku a v duchu si vynadal do idiotov. Teší sa, že ju vidí mimo postele. A ešte viac sa teší, že ju má na očiach a môže dozerať na jej bezpečnosť i na to, či sa jej nepohoršilo. A on... och Merlin...
...na toto teraz nemá čas...
„Určite nie si naobtiaž a ani ma tvoja prítomnosť nezaťažuje. Len by som bol skutočne nerád, ak by sa ti pohoršilo.“ Priznal zmierlivo a jemne sa na dievča usmial.
„Ak by som sa bola cítila opäť unavená, odišla by som. Ja som len chcela...“ nedokončila myšlienku a pokrútila hlavou. Nepochopí to...
Môže to vôbec niekto pochopiť? Je možné pochopiť hnev namierený na samého seba? Je možné pochopiť ľútosť nad vlastnými rozhodnutiami? Bezmocnosť nad následkami? Bezradnosť v jej ďalších krokoch?
„Spýtam sa ťa teda ešte raz. Prečo si sem prišla?“ spýtal sa hlasom, ktorý prezrádzal starosti.
„Naozaj som vás chcela iba vidieť. Nechcem nikomu spôsobovať starosti. Len som si myslela... Ja... bola som si istá...“ nedokončila vetu s hlbokým nádychom.
„Myslela čo?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím Daeron. Doposiaľ si nestihol všimnúť, že by mala problém s vyjadrovaním. Že by následok otravy? Horúčka by jej mohla poškodiť niektorú časť mozgu. Mal by privolať Helen, aby ju ešte raz prezrela.
„Že vás tu už takto neuvidím.“ Priznala takmer nečujne svojim nohám, na čo učiteľovi obrany stiahlo hrudník. Zaujímali sa o všetko. O jej pľúca, o to, aby nemala jazvu, o jej teplotu, či skôr horúčku. O jej zrak, vedomie, spomienky... Prečo nikomu z nich nenapadlo, že rovnaký zásah utrpela aj jej psychika?
„Pokojne ostaň a keby si sa skutočne cítila veľmi dobre, tak môžeš, podotýkam slovne, poradiť Potterovi a Blackovi s neverbálnym čarovaním.“ Povedal profesor a zmierlivo sa na dievča usmial.
„Nie!“ riekla a neoblomne pokrútila hlavou, na čo Daeron s povzdychom zanechal tvrdohlavú čarodejnicu samú. Ani to, že ju doslova vytrhli Anjelovi smrti z náručia ju nepodnietilo k tomu, aby hodila za hlavu starú záležitosť. Kto vie, prečo sa vlastne pohádali?

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa starostlivý lycantrop svojej kamarátky.
„Všetko je v poriadku Remus.“ Priznala zmierlivo Lily a usmiala sa na svojho kamaráta, ktorý aj keď je niekoľko málo hodín pred premenou, vyzerá neporovnateľne lepšie, ako tomu bolo pred mesiacom.
„A v čom bol problém?“ spýtal sa opäť mladý Chrabromilčan.
„Iba sa ma pýtal, či neporadím Jamesovi so Siriusom.“ Povzdychla si Lily.
„A ty nechceš.“ Riekol smutne vlkolak.
„Im nie.“ Priznala zamračene.
„Lily. Prosím.“ Šepol jej žiadostivo. Za tak veľa im za posledné dni dlží, že im to do konca života neoplatí.
„O niečom neviem?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.
„Je toho viac, čo sme ti nestihli povedať.“ Zašomral takmer zahanbene lycantrop.
„Neviem, čo by som si bez nich počal.“ Prezradil a zmučene vzhliadol do jej tváre. Lily sa zhlboka nadýchla a jemne prikývla na znak pochopenia. Pre Remusa všetko a nechce zaťažovať v tento deň jeho myseľ. Konečne sa zdá byť psychicky silný, ba priam silnejší ako kedykoľvek predtým a ona nebude tou, ktorá ho bude ničiť. Stačí, že ohrozila jeho život. Takmer zavinila smrť svojho priateľa. O čo je teda lepšia priateľka ako James alebo Sirius? A predsa sa za to na ňu nikto nehnevá. Alebo áno? Skrývajú svoj hnev? Že by z ľútosti? Ľutujú aj to, že sú jej priatelia? Ľutujú, že sa nechali vtiahnuť do pochmúrneho sveta, ktorého reálny priebeh si doposiaľ naplno uvedomovali iba dospelí? Odpustia jej? Nezabudnú. Nikdy nezabudnú. Tak ako nevie zabudnúť ani ona...
Nie!
Nie, opäť tie isté myšlienky.
Nie, opäť tá istá bolesť.
Nie, opäť tá istá bezradnosť.
Nie, opäť tá istá bezmocnosť.
Nie teraz!
Teraz ju potrebuje Remus.
Remus hľadiaci s obavami v očiach do jej tváre...
„Zavolaj mi sem tých nešťastníkov a radšej aj Hanricha.“ Riekla s náznakom veselia svojmu kamarátovi, ktorý so širokým úsmevom podišiel k Bifľomorčanovi, ktorému niečo šepol a vykročil za Jamesom a Siriusom.

„Potrebovala si ma?“ spýtal sa s úsmevom Hanrich svojej kamarátky, ktorá sa zošuchla z pódia a v pätách mu boli záškodníci.
„Poďte.“ Riekla priateľom a jemne mávla rukou, aby sa po pár krokoch ocitli na väčšej voľnej ploche.
„Postavte sa k sebe.“ Vyzvala dvojicu Chrabromilčanov a spolu s Hanrichom sa postavila oproti nim. Jej priateľ nevie, čo sa bude diať. Nevie, že jej život a aj zdravie je nateraz v jeho rukách. A sám stvoriteľ vie, že by ho do jeho rúk zverila kedykoľvek.
„Si mojimi očami, mojou mysľou, mojou dušou a ja ti verím.“ Šepla do očí svojmu kamarátovi, ktorému stiahlo pľúca a prestrašene prikývol. Prečo nadobudol pocit, že po prvý krát budú záškodníci úspešní? Prečo nadobudol pocit, že nech má toto dievča za lubom čokoľvek, je si vedomá následkov? A to nie neškodných...
„No, načo čakáte? Prekľajte ma!“ vyzvala s úškrnom záškodníkov, ktorí vyjavene pozreli jeden na druhého.
„Mám prútik.“ Pripustila s úškrnom a prútik si jemne pretáčala medzi svojimi prstami, avšak záškodníci sa stále netvárili, že by boli ochotní vrhnúť na Lily nejaké kúzlo.
„Už chápem.“ Fľochla na nich pohŕdavo.
„Nemôžete rozprávať.“ Uškrnula sa nadradene, na čo sa Chrabromilčania zatvárili pobúrene a Hanrich pre istotu mierne šokovane. Túto tvár svojej kamarátky doposiaľ nepoznal.
„Rozprávať. To je jediné čo dokážete?“ spýtala sa posmešne.
„Ako vidíte, slová vám nie vždy pomôžu. Aj keď sa nimi prezentuje veľmi ochotne.“ Posmievala sa i naďalej.
„Tak švihnite tým prekliatym kusom dreva a zastavte ma!“ zahriakla ich.
„Nemôžete?“ spýtala sa s pohŕdavým úškrnom a pohľad na čoraz nahnevanejších záškodníkov jej spôsoboval podivné potešenie.
„Priznávam. Nie je to ľahké. Je to ťažšie, ako sa pozerať na zraneného kamaráta, všakže?“ vysmievala sa im.
„To je to jediné, čo ste doposiaľ dokázali. Veľké reči a pevné nervy pri pozeraní na umierajúceho priateľa.“ Odpľula si Lily, čo už Potter nevydržal, švihol svojim prútikom a na počudovanie mnohých na Lily letela kliatba, ktorú Hanrich našťastie odklonil.
„Ale ale. Potter sa odhodlal konať. Asi ho trápi svedomie.“ Uškŕňala sa Chrabromilčanka a Bifľomorčan mal opäť problém s presne miereným kúzlom. Merlin vie, že jej taktiku pochopil a ukázala sa ako vysoko účinná, nie je si však istý, či to bol dobrý nápad.
„A ty čo?“ osopila sa na peniaceho Tichošľapa.
„Kamarát ti je ukradnutý, zapieraš vlastnú krv a navrch si práve dokázal, že si aj zbabelec. Neschopný zbabelec.“ Posmievala sa Lily, na čo bordový Sirius vyslal na svoju spolužiačku kliatbu.
„Výborne.“ Pripustila spokojne ich spolužiačka a s miernym úsmevom vzhliadla do šokovaných tvári záškodníkov, aby následne mlčky prešla okolo nich a vrátila sa na svoje pôvodné miesto.

Lily sedela na kraji pódia, obzerala sa po študentoch, ktorým v duchu dala pred niekoľkými dňami zbohom a cítila sa veľmi zvláštne. Cítila pohľady svojich kamarátov, ktorí sa neraz očami zastavili na jej tvári, ako aj ostatní šiestaci, ktorí sa o niečo zlepšili. Neverbálne kúzla si osvojili našťastie už všetci a konečne už aj James so Siriusom. Vie, že bola krutá a má preto nemalé výčitky svedomia, avšak zasiahnuť citlivé miesto je zaručený úspech a práve ten záškodníci potrebovali.
Severus je dobrý, či skôr skvelý a je na neho pyšná. Prečo za ňou doposiaľ neprišiel? Spravila niečo, čím sa ho dotkla? Že by bol aj on na ňu nahnevaný, že si dovolila vstúpiť do tejto miestnosti? Alebo je opätovne ranené jeho ego kvôli ...niečomu?
A čo ona? Zaujíma sa niekto o ňu? O ňu ako bytosť a nie o jej telo. O to sa zaujímali všetci prinajmenšom dôkladne. Zaujímali sa aj o to, že to ona vystavila Hanricha s Remusom nebezpečenstvu? Zaujímali sa o to, že z Hanricha i Remusa spravila takmer jedných z mnohých na listine obetí smrťožrútov? A čo Corwin? Jej malý Corwin utrpel ťažkú ranu. Zamyslel sa niekto z nich aj nad tým, nakoľko to zasiahlo i ju? Už to prestala byť iba hra alebo plány do budúcnosti. A nie len ona, ale aj Hanrich a Remus sú v povedomí smrťožrútov zapísaní hrubým červeným atramentom ako odporcovia. Ako tí, ktorých je nutné odstrániť. Prekazila tak ich nádeje a možnosti na vlastný život? Zastavila proces ich dospievania a zničila sny o vlastnej rodine? Zničila im budúcnosť i prítomnosť?
Je vôbec nejaká šanca ako to zvrátiť? Vybrala si cestu strachu, bolesti a beznádeje a kruto do nej vtiahla aj svojich priateľov. Odpustia jej to niekedy? A odpustí sama sebe? Človek sám bojovať nemôže a oni to chceli. Uvedomovali si, čo si vlastne vybrali? Ak nie vtedy, tak teraz už áno a zaiste svoje rozhodnutie neraz oľutovali.
Každý z jej priateľov si napriek tomu stále môže vybrať. Pokojne môžu opustiť túto spustošenú zem a ani by sa tomu nečudovala. Nič ich tu nedrží a niekde ďaleko by si mohli nájsť ženu a bez strachu vychovávať svoje deti. Nebudú musieť ráno otvárať oči s myšlienkou, koho v ten deň vidia naposledy a či nie sú na rade práve oni. Ani ona takýto život nechce. Nechce žiť v strachu o svoju rodinu a myslieť na boj, ktorý sa stal jej súčasťou. Nateraz našťastie nie každodennou.
Daeronovi povedala, že šťastie je cesta. Ona vykročila po ceste vojny a akosi nepomyslela, že boj a šťastie nejde dohromady. Rozhodla sa dobrovoľne a preto jej nie je súdené byť šťastná? To preto je jej myseľ stále zaťažená starosťami a otázkami? To preto nemôže radosť a pohoda vydržať dlhšie, ako pár posraných dní?
Nie!
Nie, opäť tie isté myšlienky.
Nie, opäť tá istá bolesť.
Nie, opäť tá istá bezradnosť.
Nie, opäť tá istá bezmocnosť.
Potrebuje odísť. Potrebuje vidieť Ramana. On by ju vedel pochopiť a poradiť jej. Tak rada by sa schovala v jeho objatí a plakala ako malé dieťa... Prečo vždy, keď potrebuje vidieť niekoho zo svojej rodiny, nemôže? Je prekliata. Skutočne áno. Ona nie je Matkou prekliatych... Oni sú synovia prekliatej. Tak by to bolo presné.
Nie!
Nie, opäť tie isté myšlienky.
Nie, opäť tá istá...

„Končíme.“ Zaznel hlas profesora obrany a spokojní študenti začali opúšťať miestnosť a v pätách im bola aj Lily, ktorá v trpkom zamyslení kráčala po boku Remusa von z miestnosti a Severusa premohli obavy. Bol znepokojený jej príchodom a ešte viac jej správaním. Niečo sa deje a on sa opäť ocitol pomimo. Mimo jej vnímania, mimo jej života, mimo jej myšlienok. Prečo nadobudol pocit, že ho nepovažuje vo svojom živote za dôležitého? Alebo, že by mala pocit, že to on ju nepovažuje vo svojom živote za dôležitú? Netvárila sa práve nadšene a nateraz si je istý, že jej myseľ spustila krutý proces samodeštrukcie.
Aj v tom objatí, ktoré venovala pri schodisku vlkolakovi môže vidieť muky. Niečo ju trápi. Niečo čo ide mimo neho. A on už má akurát tak dosť všetkých tých tajomstiev a zamlčovania. Ale ako z nej dostať pravdu? Neklamala by mu. To určite nie. Avšak ju ťaží až enormné množstvo tajomstiev. Prečo sa mu nezdôverí? Má snáď pocit, že mu neradno veriť? Alebo, že ho nezaujíma? On ale nájde spôsob. Nie je Slizolinčan pre nič, za nič...

Lily sa prechádzala vo vstupnej hale a čakala na svojich priateľov. Koľko spoločných dní je im vôbec dopriatych? Veľa! O to sa postará...
Zvuky krokov pretrhli niť jej myšlienok a pery sa jej samovoľne sformovali do žiarivého úsmevu vo chvíli, keď uvidela zo žalárov vychádzať prvých dvoch z jej milovaných.
Áno.
Postará.
Musí!
„Lily!“ započula šťastný výkrik, ktorý ju podnietil pričupnúť, aby mohla lepšie objať svojho brata, ktorý sa jej doslova vrhol do náruče.
„Corwin.“ Povzdychla si slastne počas objatia a jemne ho pohladila po hnedých vlasoch.
Hlavne kvôli nemu...
„Som rád, že ťa konečne vidím mimo postele.“ Priznal Regulus, ktorý svojej kamarátke vtisol na čelo jemný bozk a zovrel ju v nežnom objatí.
A aj nemu...
Postará sa o všetkých. A to o jedného po druhom... Niekde treba začať. A ona presne vie kde.
„Po večery pri strome.“ Bolo to jediné čo mu šepla a Slizolinsky piatak pochopil, že nech sa bude diať čokoľvek, bude to niečo dôležité a súkromné.
„Zariadim, čo treba a prídem.“ Riekol s úsmevom a jeho pery sa pretiahli do ešte širšieho, keď zahliadol prichádzajúcu dvojicu Bifľomorčanov.
„Ahojte.“ Zapriadla Jane a postrapatila prvákovi vlasy.
„Ahoj.“ Odzdravil Corwin a zatváril sa náramne spokojne, čo nikomu neprišlo zvláštne.
Corwin bol šťastný. Veľmi šťastný. Keď mu Regulus povedal, že má pre neho prekvapenie, nevedel čo má čakať. Dúfal, že ho zavedie na ošetrovňu a tam sa dozvie dobré správy, avšak toto bolo ešte lepšie. Jeho sestra na neho čakala a konečne je zdravá. Regulus je fakt super. Každý deň bol s ním a pomáhal mu aj s úlohami. A Jane je skutočne veľmi milá. Ani sa nečuduje Lily, že ju má tak veľmi rada.
„Ahojte. Čakáte na nás?“ vypadlo zo Severusa, ktorý kráčal z nádvoria po boku Marka a zovrel svoje dievča v objatí, aby jej následne vtisol jej na pery dlhý bozk.
„Si nenamýšľaj. Na večeru.“ Uškrnula sa na svojho priateľa šťastím žiariaca Chrabromilčanka.
„Prirodzene.“ Zachechtol sa Mark a dal si záležať, aby svoju kamarátku postrapatil čo možno najdôkladnejšie.
„Tak teda poďme.“ Riekol Slizolinčan a chytil svoje dievča za ruku, čo podnietilo červenovlasú čarodejnicu, aby sa žiarivo usmiala. Možno sa na ňu predsa len nehnevajú...

Lily si sadla na svoje miesto za Chrabromilskym stolom a zmierlivo sa usmiala na Corwina, ktorý sa usadil medzi Jane a Regulusom oproti nej. Zamyslene sa obzerala po prázdnej miestnosti, ktorá sa čoskoro začne zapĺňať študentmi tejto školy a pohľadom sa stretla so svetlomodrými očami riaditeľa, ktorý sa na prítomnú študentku jemne usmial a k jeho boku si zakrátko prisadla i profesorka transfigurácie.
Jej zamyslené blúdenie očami neušlo žiadnemu z jej priateľov a znepokojivé začalo byť vo chvíli, keď si zelenooká študentka nevšimla tanier s cestovinami, ktoré jej naložil jej priateľ a nedotknuté čakali priamo pred ňou.

„Nad čím premýšľaš?“ prerušil jej neprítomné hľadenie James Potter, ktorého príchod ani nepostrehla a prekvapene sebou trhla.
„Nad tým, že by nebolo zlé... No.. chcela by som byť animágom.“ Priznala šeptom, keď zabodla vidličku do svojho pokrmu, na čo Sirius Black silným prútom vyprskol z úst tekvicový džús.
„Animágus?“ spýtal sa skoro nečujne prekvapený James.
„No hej. Zdá sa mi to praktické.“ Ledabolo mykla plecom a pokračovala v jedení svojej večere.
„A od náš očakávaš...?“ spýtal sa šeptom Severus, do ktorého za zabodol nechápavý pohľad mladej Chrabromilčanky i blízkosediacich priateľov, čo ho podnietilo k povzdychu.
„Chcela by si, aby som ti namiešal elixír na zistenie podoby alebo radšej požiadaš Hanricha o pomoc s rituálom či Marka o výpočet alebo by si to chcela poňať ako prekvapenie?“ Rozšíril prvotnú otázku a pokračoval v jedení večere, akoby plánovali vypracovávanie domácich úloh.
„Animágus je aj profesorka McGonagallová, však?“ spýtal sa zvedavo Corwin.
„Psssssst.“ Zahriakli ho okolo sediaci šiestaci, na čo si chlapec stiahol ospravedlňujúco hlavu medzi plecia.
„Ak by to prasklo, tak by sa Lily musela registrovať.“ Šepol chlapcovi Regulus a prvák chápavo prikývol.
„Možno by si mohla byť lev alebo drak alebo...“ začal šeptom nadšene hádať malý Slizolinčan.
„Alebo laň.“ Mrkol na chlapca Potter, na čo si Corwin odfrkol.
„Jeleň sa ti nepozdáva?“ spýtal sa s úškrnom Sirius Black a na počudovanie mnohých chlapec pokrútil hlavou.
„Prečo nie? Veľký silný jeleň, s veľkými, silnými a ostrými parohami...“ nadhodil James a dramaticky pri tom mával rukami.
„Jeleň nemá zuby.“ Odmávol to rukou naoko znudený chlapec, čím podnietil Lily s Hanrichom k pridusenému chichotaniu a Sirius povzbudivo pobúchal šokovaného Jamesa po pleci, zatiaľ čo si utieral slzy smiechu. Úškrn, ktorý si vymenili Slizolinčania s Markom bol veľavravný a jediná, ktorá nevedela naplno pochopiť túto situáciu bola Jane. Ale svoje si domyslela...
„Radšej ten drak.“ Pripustil nadšene prvák.
„Podobu si nemôžeš vybrať a na magické bytosti sa nedá premieňať. Jedna z teórii o vzniku vlkolakov tvrdí, že prvý vlkolak bol čarodejník, ktorý sa pokúsil premeniť na pekelného psa.“ Vysvetľovala zmierlivo Bifľomorčanka a Lily vnútorne zapenila. Remus zaručene nie je transfiguračný omyl!
„Čo však nie je pravda. Táto teória je mylná.“ Pripojila sa Lily a jemne sa na svojho brata usmiala.
„Škoda.“ Povzdychol si chlapec.
„Bola by si veľká, silná a vedela by si aj lietať.“ Zašomral šeptom do taniera a prehrabával sa vidličkou v zemiakoch.
„A mala by si aj tie zuby.“ Mrkol na študentku Hanrich, čo podnietilo prísediacich študentov k tlmenému smiechu.
Lily pobavene pokrútila hlavou a vzhliadla smerom k profesorom, medzi ktorými stále chýbal učiteľ obrany a dúfala, že jej neočakávané a skoršie prepustenie, v tomto čase nerieši s madam Pomfreyovou. Cíti sa už dobre a nerada by sa ocitla opäť na ošetrovni.

Dvere do Veľkej siene sa razom rozrazili, dnu vpochodovali čarodejníci a Lily pri pohľade na nich tlmene zakňučala.
„Profesor Dumbledore, žiadam Vás o vysvetlenie!“ zabučal vo vstupe minister mágie, nasledovaný starším mužom, ktorý kríva, mužom, ktorého Lily bezpečne rozpoznala ako pána Wera a na jej zlosť s nimi bola i blonďavá atrapa novinárky menom Rita Skeeterová. Skupinu uzatváral akýsi statný čarodejník, ktorý sa tváril akoby práve prehltol dvojitú dávku Kostro-rastu a zamračene si prehliadal prítomných študentov.
„Pán minister.“ Odzdravil pokojne riaditeľ a vstal zo svojho miesta.
„Čomu vďačím za Vašu návštevu?“ spýtal sa naoko nechápavo a príjemne sa na staršieho muža usmial.
„Dobre viete prečo som tu Dumbledore a spolu so mnou prišli i nespokojní rodičia.“ Poukázal na pána Wera i na staršieho krívajúceho muža, pri ktorom Lily predpokladala, že to bude s najväčšou pravdepodobnosťou Remusov otec.
„Ak by som Vás mohol poprosiť, prejdeme do mojej kancelárie a necháme študentov v kľude dokončiť večeru.“ Usmial sa Dumbledore a rukou poukázal pánom, aby ho nasledovali smerom do riaditeľne.
„To bol pán Lupin?“ spýtala sa šeptom Jamesa, keď skupina čarodejníkov opustila Veľkú sieň.
„Áno.“ Prikývol a vzhliadol k zatvárajúcim sa dverám.

„Slečna Evansová, pán Wer. Poďte so mnou.“ Vyzvala študentov profesorka transfigurácie a červenovlasá šiestačka nechápavo zamrkala. Čo sa zasa deje?
Nejako však nepochybovala, že či chce alebo nie, vstať musí, avšak našťastie nepôjde sama a bude mať oporu v podobe mladého Bifľomorčana.

Lily ticho kráčala chodbami hradu smerom do riaditeľne a pohľadom sa neraz strela s očami svojho priateľa, u ktorého takýmto spôsobom hľadala oporu. Hanrich chytil do polovičného objatia svoju kamarátku a takto nasledovali profesorku tranfigurácie, až zastali pri soche Chrliča.
„Všetko dopadne dobre Lily, nemaj strach.“ Riekol Hanrich hľadiac do smaragdových očí a vtisol jej na čelo bozk, aby bol následne zovretý vrúcnym objatím červenovlasej Chrabromilčanky.
„Len pokojne slečna Evansová. Nikto z vás nespravil nič zlé. Pán Moody potrebuje iba zbežné doplňujúce informácie, aby mohol prípad uzavrieť.“ Usmiala sa na svoju študentku McGonagallová a na jej úľavu i tú Hanrichovu, Lily smutne prikývla hlavou. Načo teda prišiel minister, Skeeterová a Wer s Lupinom? So zadržaným dychom vošla do miestnosti vo chvíli, keď z vnútra započula hlas riaditeľa a prijala spolu s Hanrichom pokynuté miesto. So stiahnutým žalúdkom pozrela na ministra, ktorý sa tváril akoby ona či Hanrich spáchali úkladnú vraždu spasiteľa sveta, zatiaľ čo si Skeeterová cmúľa špičku, asi, snáď?, jedovatého pera a pán Wer, sediaci po boku svojho syna, ochranne položil svoju dlaň na Hanrichovo rameno. Pán Lupin sedí ako stelesnenie nešťastia a pozerá väčšinou do zeme, občasne na riaditeľa i na nepríjemne sa tváriaceho muža, ktorý stoji pri Dumbledoreovi. Ťaživé ticho prerušilo zaklopanie, ktoré podnietilo Lily aby si uvedomila, že by bolo vhodné sa už aj nadýchnuť a počas tohto nesmierne namáhavého úkonu vyzval riaditeľ hosťa, aby vstúpil.

Daeron vošiel do riaditeľne a očami sa stretol so ženou, ktorú ani v najmenšom netúži strpieť v rovnakej miestnosti, v ktorej sa nachádza on a už tobôž nie, Lily Evansová. Téma, ktorá sa bude pretriasať rozhodne nie je tou, ktorú by mala počuť a už vôbec nie kvetnato opisovať vo svojich primitívnych článkoch. Nuž..., zúfalá doba si vyžaduje zúfalé činy...
„Dobrý večer pán riaditeľ, dobrý večer páni.“ Pozdravil slušne, keď za sebou zavrel dvere a očami sa zabodol to svetlohnedých, ktoré ho priam hypnoticky pozorovali.
„Drahá dáma.“ Pozdravil so značnou dávkou elegancie v hlase a pristúpil k novinárke.
„Dobrý deň.“ Pozdravila koketne a ľavou rukou si jemne prešla po kučerách, zatiaľ čo si nechala pobozkať hánky tej pravej.
„Smiem Vás požiadať, aby ste opustili Rokfort?“ spýtal sa jej slušne spolu so žiarivým úsmevom, na čo sa Skeeterová doslova topila v kráľovsky modrých hĺbkach.
„No to by...“ začala opantane koktať.
„Som si istý, že pán minister Vám neskôr poskytne všetky informácie.“ Riekol je blízko pier a koketná čarodejnica sa zapýrila.
„V takom prípade.“ Zachichotala sa a doslova zdupkala z riaditeľne, na čo Lily nechápavo i mierne pobavene nadvihla obočie. Ten človek ju neprestane udivovať, avšak je si istá, že nech na ňu použil akýkoľvek druh legillimencie, nepoužil ho po prvý krát.

„Keď sme tu už všetci, môžeme prejsť k dôvodu tejto návštevy.“ Riekol riaditeľ mierne šokovanému kolektívu dospelých i takmer dospelých čarodejníkov a čarodejníc.
„Vy viete prečo som tu Dumbledore.“ Zabručal nahnevaný minister mágie, na čo sa na neho oslovený starší muž zmierlivo usmial.
„Rád si vypočujem, čo Vás k tejto nečakanej návšteve viedlo.“ Priznal riaditeľ.
„Prišiel som samozrejme kvôli udalosti v Rokville a nechápem, prečo som o tom nebol upovedomený.“ Zaprskal podráždene a Lily sa unavene oprela vo svojom kresle. To preto sem musela prísť? Počúvať hnev muža, ktorého sa to týka iba okrajovo? Ak by tvrdila, že nie je unavená, klamala by a vôbec sa jej nepozdáva predpoklad, nakoľko sa unavená cítiť bude, ak bude musieť znášať prapodivný hnev plešatejúceho, momentálne i v tvári mierne červeného, muža.
„Upovedomil som bezodkladne úrad aurorov a sledovať ich postup nie je v mojej kompetencii.“ Riekol Dumbledore a pozrel na ministra ponad sklíčka svojich okuliarov.
„To je v tejto chvíli už nepodstatné a ja chcem vedieť, čo sa vlastne stalo.“ Prskal takmer bordový minister a Daeronovi pri pohľade na konečne zotavenú študentku stúpol tlak. Nech sa snaží pretvarovať akokoľvek dôkladne, nie je v poriadku a tento panák ju zaťažuje. Prečo dostal chuť poslať ho za Remusom? O také tri hodiny by bola ideálna doba na ich krátke stretnutie.
„Ja Vám teda poviem čo sa stalo.“ Začal tichým hlasom profesor obrany a pristúpil k ministrovi mágie.
„Smrťožrúti zaútočili na troch študentov a našťastie nikoho nezabili.“ Uškrnul sa na nervózneho muža, ktorý sa ani nesnažil nadobudnúť späť stratenú rovnováhu.
„To som počul a preto som tu. Mňa by zaujímali ešte aj okolnosti súvisiace so zavraždením bývalého študenta tejto školy." Zaprskal opäť minister.
„Pokiaľ viem, Albert Runcorn bol usvedčený ako smrťožrút.“ Pripojila sa rozhorčená McGonagallová a Lily toho začínala mať už dosť. Je vyčerpaná, veľmi vyčerpaná a naozaj to nechce prežívať opäť. Opäť myslieť na chvíle, keď boli jej priatelia v ohrození. Opäť myslieť na to, že ich neposlala sa skryť, opäť myslieť na Remusa, ktorý to prežiť nemusel...
„To tvrdíte vy.“ Osopil sa na profesorku transfigurácie, ktorá sa zatvárila akoby ju niekto tresol po hlave.
„To tvrdí Aurorská správa a bol bezpečne identifikovaný aj podľa Temného znamenia na predlaktí, ktoré si ako prvý všimol prvák Corwin Dale.“ Povedal chladne de Wiell.
„Mám sa spoliehať na pravdivé slová jedenásťročného študenta, ktorému ani nebol podaný elixír?“ spýtal sa takmer posmešne minister mágie.
„Pokiaľ Vám nestačí správa Aurorov a ani výpoveď svedka, tak netuším čo od nás očakávate. Runcornovu ruku? Mám ju ísť vykopať?“ spýtal sa ironicky profesor obrany a nadvihol na muža bez mozgu obočie.
„Vy asi netušíte s kým máte tú česť.“ Zaprskal nadradene minister mágie.
„Tuším.“ Prikývol chladne de Wiell.
„S idiotom.“ Dodal s úškrnom, na čo začal minister mágie koktať.
„S koktavým idiotom, ktorý by bol ochotný naliať prvákovi do krku Veritasérum, aj keď každý vie, že podanie tohto elixíru čarodejníkovi pred dosiahnutím fyzickej dospelosti, môže vážne poškodiť jeho myseľ. Hlavne, že očistíte meno vplyvného otca smrťožrúta.“ Zasyčal profesor obrany.
„Kto vlastne ste človeče?“ spýtal sa urazený čarodejník.
„Lord de Wiell, momentálne profesor Obrany proti čiernej mágii.“ Priznal s pokojom v hlase.
„Vaše správanie je prinajmenšom poburujúce.“ Riekol rozhnevane minister, avšak už oveľa kontrolovanejším hlasom.

„Vskutku?“ spýtal sa posmešne mladý profesor.
„Viete čo je na tomto celom skutočne poburujúce?“ spýtal sa ho chladne de Wiell.
„V Rokville bolo minimálne tridsať dospelých a plne kvalifikovaných čarodejníkov a žiadnemu z nich nenapadlo pomôcť! Schovávali sa za chrbtami troch neplnoletých študentov, ktorí majú ukončených iba päť rokov štúdia a bez výčitiek svedomia si z nich robili štíty! To čo je toto za krajinu, pre Morganu? Už sa ani nečudujem, že vás tu tak ľahko pustošia. Keby sa zjavil na ministerstve čo i len jeden smrťožrút, všetci pred ním padnete na kolená a budete ho prosiť o milosrdnú smrť pomocou Avady miesto toho, aby ste toho kreténa prekliali.“ Rozohnil sa mladý aristokrat a ministrovi hralo v tvári celé spektrum farieb.
„To nič nemení na tom, že neplnoletý študent zabil bývalého spolužiaka.“ Osopil sa na de Wiella minister a Lily pozrela na Hanricha so zdvihnutým obočím. Akosi jej kamaráti skutočne nestihli povedať všetko.

„Pokiaľ viem, tak práve Vy ste prišli s návrhom zákona, že Smrťožrúta možno počas útoku beztrestne usmrtiť a tento zákon bol prijatý a taktiež je stále platný.“ Zapojil sa do rozhovoru riaditeľ školy a pozrel na ministra ponad sklíčka okuliarov.
„Áno ale...“ začal koktať minister mágie.
„Ale čo?“ zaprskal rozhnevaný de Wiell.
„Smrťožrúti zaútočili, študenti sa bránili. Tuto slečna Evansová na to, že chránila svojho priateľa, takmer zaplatila vlastným životom. Hanrich Wer neporušil žiadne nariadenie keď počas ohrozenia vrhol dýku.“ Hromžila McGonagallová a v ochrannom geste položila na rameno svojej študentky ruku.
„Dopočul som sa, že jeden z útočníkov sa z jej ochranného zásahu ešte nespamätal.“ Osopil sa minister na zástupkyňu riaditeľa.
„Jej schopnosti ste sám s neskrývaným nadšením ocenili na konci minulého roka. Zaiste si na náš spoločný duel spomínate.“ Pripomenul jemne ministrovi Dumbledore, kto je oná študentka a nepatrne sa usmial.
„A pokiaľ si správne spomínam ja, boli ste potešený, že sa zamýšľa nad kariérou aurora.“ Dodala McGonagallová a zamračene zazrela po prskajúcom mužovi.
„A kde je ten tretí študent?“ spýtal sa vzápätí minister mágie a Lily zovrelo hruď. Remusa nikto rozrušovať nebude. Nie dnes a už tobôž nie on.
„Môj syn má podlomené zdravie a profesorka McGonagallová ma informovala, že je opätovne v opatere školskej zdravotníčky.“ Priznal pán Lupin.
„To je nepodstatné. Nech príde!“ Zavelil minister a v Lily doslova explodovala bomba.

„Nie!“ zahriakla muža a vstala zo svojho miesta.
„Prosím?“ spýtal sa napoly pobúrene napoly prekvapene.
„Počuli ste snáď. Povedala som nie.“ Zopakovala červenovlasá študentka.
„Snažíte sa narobiť si problémy slečna?“ spýtal sa jej nahnevane starší muž.
„Nevidím dôvod prečo by som ich mala mať.“ Priznala Chrabromilčanka so vztýčenou hlavou.
„Vleteli ste do Veľkej siene, akoby niekto z nás spáchal neodpustiteľný trestný čin. Najskôr ste sa snažili spochybniť vierohodnosť Corwina Dalea a pravdepodobne i vlastných aurorov, potom obviniť z vraždy Hanricha Wera a teraz chcete vinu za Runcornovu pomstychtivosť hodiť na Remusa Lupina! Profesor de Wiell je aristokrat, proti nemu z rozumných dôvodov nepôjdete. Werovci sú starý a bohatý rod, aj keď bez aristokratického titulu, avšak s tučným kontom. Takže si to má odniesť slušný mladý muž, ktorý nemá vplyvné príbuzenstvo? Pokiaľ máte aspoň minimálnu úroveň inteligencie, tak si narazíte na svoju počínajúcu plešinu ten divný klobúk, ktorý s určitosťou nebol v móde v žiadnom storočí a pôjdete si dať so Skeetorovou pohárik do Troch metiel, ale za žiadnych okolností nebudete rušiť chorého študenta, ktorého jediným previnením je, že to prežil.“ Prskala Lily a Hanrich si bezradne pretrel svoju tvár. Merlin... Chrabromilčania...
„Asi si neuvedomujete, že uraziť ministra mágie zaváňa pobytom v Azkabane.“ Zastrašoval ju minister.
„Ja s ňou súhlasím a nič čo povedala nebolo urážlivé. Iba ak pravdivé.“ Zastal si študentku profesor obrany.
„I vy si prajete skončiť v Azkabane?“ spýtal sa minister čiernovlasého pedagóga.
„Prajete si ma uraziť?“ spýtal sa ho Daeron a nadvihol na muža obočie.
„Určite, že nie.“ Zašomral si popod nos.

„Tak teda?“ spýtal sa riaditeľ.
„Profesor Dumbledore. Určite chápete, že nemôžeme dovoliť, aby neplnoletí študenti, aj keď v sebaobrane, zabíjali.“ Takmer zakňučal minister smerom k riaditeľovi.
„To by bolo skutočne znepokojivé, avšak som si istý, že ministerstvo spraví všetko pre to, aby sa v podobnej situácii študenti už nikdy neocitli.“ Zakončil debatu riaditeľ a dúfal, že muži konečne opustia jeho kanceláriu.
„To je bezpredmetné.“ Odpovedal takmer zahanbene a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol.
„Myslím, že sme zistili čo sme mali.“ Pripustil minister a pozrel hostí v miestnosti, na čo sa Lily uľavilo a doslova vpadla do svojho miesta.

„Nie celkom.“ Ozval sa po prvý krát statný muž a Lily na neho unavene vzhliadla.
„Musím ešte vypočuť slečnu Evansovú, avšak Vás pán minister, už zdržiavať nemusíme. Zaiste máte dôležitejšie povinnosti.“ Dodal muž, pri ktorom si Lily nateraz už bola istá, že je z oddelenia aurorov.
„To máte určite pravdu.“ Súhlasil s ním profesor obrany a chladne pozrel na koktavého idiota, na čo urazený minister mágie v spoločnosti profesorky transfigurácie opustil kanceláriu riaditeľa.
„Slečna Evansová. Potrebujem od Vás iba pár doplňujúcich informácii.“ Prihovoril sa temer otcovsky ministerský pracovník a oslovená študentka prikývla.
„Moje meno je Alastor Moody a od riaditeľa viem, že premýšľate nad kariérou aurora i to, že Vaše nadanie na turnaje je nevšedné.“ Pripustil muž a pokúsil sa, asi, o úsmev.
„S tým môžem iba súhlasiť.“ Potvrdil profesor obrany a súhlasne prikývol hlavou.
„Teší ma.“ Priznala a nervózne si pošúchala ruky o stehná, aby jej pravú ruku následne jemne zovrela Hanrichova dlaň.
„Tak teda začnime.“ Riekol sám pre seba vedúci oddelenia aurorov.
„Mali ste podozrenie, že sa Albert Runcorn pridal k skupine známej ako Smrťožrúti?“ zaznela prvá otázka.
„Nie.“ Priznala po pravde študentka.
„Tušili ste, že by sa v Rovillskej dedine mohol zjaviť niektorý z tejto skupiny?“ spýtal sa vzápätí muž menom Alastor Moody.
„Nie.“ Povzdychla si Chrabromilčanka.
„Vedeli ste, aký typ zbrane má v pláne použiť Albert Runcorn?“ položil ďalšiu otázku.
„Áno.“ Priznala Lily a z nejakého, pre ňu záhadného, dôvodu sa bála pozrieť do očí učiteľa obrany.
„Ako ste to vedeli?“ spýtal sa vzápätí s neskrývaným prekvapením vedúci oddelenia aurorov.
„Zahliadla som rubín.“ Priznala po pravde Chrabromilčanka.
„Prečo ste sa ju nepokúsili odraziť poniektorým kúzlom?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím muž menom Alastor.
„Nemuselo by byť účinné.“ Zašomrala takmer zahanbene študentka.
„Takže ste sa nechali dobrovoľne zasiahnuť?“ spýtal sa prekvapene Moody, na čo Lily bezradne pokrútila hlavou.
„Letiacu zbraň je ťažké trafiť. Zasiahnuť rýchlo sa pohybujúci cieľ je takmer nemožné. Ja.. nemohla som inak. Remus by... Toto bola istota.“ Priznala takmer plačlivo, keď sa v mysli opäť vrátila k posledným minútam jej vedomia a bezradne si pretrela svoju tvár.
„To je v poriadku slečna.“ Povzdychol si Moody a stočil svoj pergamen.
„Ak by ste si svoj zámer nerozmysleli, po MLOK-och sa obráťte priamo na mňa.“ Priznal jemnejším hlasom vedúci oddelenia aurorov a po tom, čo sa rozlúčil s prítomnými čarodejníkmi opustil riaditeľňu.
Lily s enormnou ťažobou v očiach vzhliadla do zamračenej tváre čiernovlasého pedagóga a spolu so zdvorilým slovom na rozlúčku, opustila riaditeľňu. Tak a je to tu. Už sa na ňu hnevá i Daeron. Ohrozila priateľov a ako by to nestačilo, práve sa priznala, že dobrovoľne skočila do dráhy Dýky smrti.

„Slečna Evansová.“ Ozval sa na chodbe hlas muža, s ktorým ešte nemala tú česť sa rozprávať, na čo zastala a otočila sa čelom k čarodejníkovi, ktorý krívajúc kráčal smerom k nej.
„Ja som Lyall Lupin. Remusov otec.“ Predstavil sa slušne mladej čarodejnici, keď podišiel na krok od nej.
„Veľmi ma teší pane. Ja som Lily Evansová.“ Predstavila sa i ona a stisla ponúknutú ruku.
„Chcel by som sa Vám poďakovať.“ Priznal a Lily v jeho očiach tú vďaku skutočne videla.
„Skutočne nemáte za čo.“ Priznala zmierlivo Chrabromilčanka a jemne sa na muža usmiala.
„Pri najmenšom za zdravie môjho jediného syna.“ Priznal pevne a jemne, na znak úcty, sklonil hlavu.
„Váš syn je slušný, inteligentný a zdvorilý mladý muž. Zároveň je i mojím priateľom a je mi najbližší z celého Chrabromilu. Jeho život a zdravie sú pre mňa rovnako dôležité.“ Priznala po pravde mladá študentka.
„Rád by som svojho syna videl.“ Priznal so smutným úsmevom.
„Obaja vieme, že to pravdepodobne dnes už nebude možné.“ Pozrela zmierlivo na muža, ktorého prežiarilo poznanie.
„Napriek tomu... Vy ho..“ začal prekvapene koktať starší čarodejník.
„Vravím Vám opäť. Remus je inteligentný, milý a zdvorilý mladý muž. V celom Chrabromile mi nie je nikto bližší a každý deň ďakujem bohom za to, že ma považuje za svoju kamarátku. Myslím, že Vám nemusím rozprávať, nakoľko je pre mňa dôležitý.“ Priznala mužovi, ktorému sa v očiach zaleskli slzy.
„Ďakujem.“ Šepol takmer zlomene.
„Váš syn nie je a nikdy nebude sám. Okrem mňa je tu ešte James Potter, Sirius i Regulus Black, Severus Snape, Mark Ranbook, Hanrich Wer a Jane Wallisová. My stojíme za ním.“ Vymenovala mužovi priateľov jeho syna.
„Wallisová? Jane Wallisová?“ spýtal sa nervózne mladej Chrabromilčanky, ktorá mu súhlasne prikývla hlavou.
„Prekliaty Merlin!“ zahromžil Lupin a po tom, čo si nervózne pretrel tvár doslova zutekal zo školy.

Lily stála mierne šokovaná vzniknutou situáciou a bezradne pokrútila hlavou. Takže predsa len sa poznajú a očividne nie sú priatelia. Alebo, že by Wallis vedel niečo, čo musí ostať skryté? Nateraz však na tieto otázky nie je čas.
Náhlivo vykročila smerom do vstupnej haly, kde sa obzrela okolo seba a zatlačila do dubových dverí, aby sa následne ocitla na nádvorí. Pohľadom vyhľadala svojich priateľov sediacich pri strome na brehu Čierneho jazera a vykročila ich smerom vyriešiť neodkladné.
„Ahojte.“ Pozdravila skupinku a sadla si k nim do trávy.
„Ahoj Lily. Stalo sa niečo?“ spýtal sa Hanrich a mierne nadvihol obočie.
„To nie je nateraz podstatné.“ Odpovedala a unavene si oprela hlavu o strom.
„Kde je Severus?“ spýtala sa vzápätí a pozrela na Regulusa.
„S Corwinom.“ Odpovedal zmierlivo, na čo mu Chrabromilčanka chápavo prikývla hlavou.
„A nateraz podstatné je?“ spýtal sa Mark a zapozeral sa do očí svojej kamarátky.
„Teraz máme dôležitejší problém.“ Odpovedala s prikývnutím hlavy.
„Niekto po lese rozmiestňuje pasce.“ Priznala a zamračene vzhliadla smerom k Zakázanému lesu.
„Pasce?“ spýtal sa nechápavo Regulus.
„Správne. Magické pasce a Remus pred mesiacom do jednej stúpil.“ Priznala s hnevom v očiach.
„Pankhart.“ Zasyčal rozhnevaný Slizolinčan.
„Remus bol počas splnu v lese?“ spýtala sa s vyvalenými očami Jane.
„Áno.“ Priznala s povzdychom Lily a bezradne pokrútila hlavou.
„Okolnosti jeho zranenia preberieme spoločne keď sa spamätá z tejto noci, avšak nateraz je najdôležitejšie zistiť, ktorý idiot si dovolil ohrozovať môjho priateľa.“ Zasyčala Chrabromilčanka a chladnými očami prebodávala tváre svojich spoločníkov.
„Máš podozrenie, kto by to mohol byť?“ spýtal sa Mark a jemne si pretrel špičku nosa.
„Vôbec.“ Odpovedala bezradne Lily.
„Čo spravíme?“ spýtala sa Jane a bolo na nej vidieť, že sa hnevá.
„Potrebujem, aby ste boli mojimi očami i ušami.“ Šepla zasnene Chrabromilčanka a s nemalou dávkou oddanosti vzhliadla do tvári svojich priateľov.
„Spoľahni sa.“ Riekol Hanrich a objal svoju kamarátku.

S pocitom miernej úľavy vykročila smerom do hradu a aj keď nerada, vošla do Chrabromilskej klubovne, v ktorej sa usadila do svojho kresla. Pohľady, pokriky i privítania od mnohých levov u nej vyvolali znovunadobudnutý pocit súdržnosti a dúfala, že toto prijatie fakultou je stav dlhodobý, ak nie priam nemenný. Jej myšlienky sa však stále vracali k jednej osobe, s ktorou v tejto chvíli nemôže byť...
„Ahoj Lily.“ Pozdravil s nadšením James a hodil sa vedľa nej do voľného kresla.
„Ahojte.“ Odzdravila spolužiaka i Siriusa, ktorý svojho kamaráta nasledoval.
„Vyzeráš ustarane.“ Pripustil tichým hlasom Tichošľap.
„A ešte dlho budem.“ Priznala so smutným úsmevom ich kamarátka.
„A je nejaká možnosť, ako by sme ti mohli pomôcť?“ spýtal sa starostlivo James a jemne sa na dievča usmial.
„Zaiste.“ Pripustila s povzdychom Lily.
„Stačí ak zistíte, kto má na svedomí Remusov členok a zvyšok necháte na mňa.“ Riekla a uškrnula sa na záškodníkov spôsobom, ktorý prezrádzal krutú pomstu.
„Pokúsime sa.“ Priznal zamračený Sirius, ktorý by na túto otázku tiež veľmi rád poznal odpoveď a spraví aj nemožné, aby toho kreténa strestal. Uprený pohľad, ktorý venoval Jamesovi mu napovedal, akým spôsobom budú po onom idiotovi pátrať a začnú s tým ešte dnes. Respektíve zajtra.
„Dúfam, že ak vás tento krát poprosím, aby ste za Remusom nešli, tak to akceptujete.“ Riekla Lily a s mierne nadvihnutým obočím pozrela do tváre Jamesa i Siriusa.
„Nemôžeme ho nechať samého.“ Zakňučal Sirius a ustarane pozrel do očí svojej kamarátky.
„Remus nebude sám.“ Pripustila Chrabromilčanka a súhlasne prikývla jemne hlavou.
„Ja neviem Lily. Minule sme mali šťastie, ale teraz...“ nedokončil bezradne James a sklonil svoj pohľad.
„Šťastie.“ Odvrkla Lily napoly pohŕdavo napoly zhnusene, na čo záškodníci pozreli na svoju kamarátku prinajmenšom zmätene.
„Veríte v šťastie?“ spýtala sa so zdvihnutým obočím akoby boli malé deti.
„A ty nie?“ spýtal sa prekvapene Sirius.
„Veriť v šťastie by znamenalo veriť aj v to, že všetko riadi vyššia moc.“ Riekla Chrabromilčanka a pokrútila nad ich nechápavosťou hlavou.
„Ak by to tak bolo, nemalo by zmysel bojovať. Nemalo by zmysel pomáhať, pretože ak by sme sa snažili o čokoľvek, niekto tú konkrétnu situáciu riadi po svojom.“ Povzdychlo si dievča.
„Verte čomu chcete, ale túto noc budete veriť vo svojich posteliach v Chrabromilských internátoch!“ Zavelila Lily a vykročila do svojej izby, v ktorej sa zhrbene oprela o parapet, zapozerala sa smerom na Zakázaný les a dúfala, že to Remus pochopí.
Napokon sa usadila na svojej posteli a zatiahla okolo seba červený baldachýn. Dúfala, že to bude fungovať aj za ochrannými múrmi školy. Jej priateľ ju potrebuje a ona potrebuje byť pri ňom. Smiešne Rokfortské ochrany ju nezastavia. Nikto ju nezastaví.
S týmito myšlienkami privrela svoje oči a nechala svoju mágiu poháňanú túžbou, aby ju viedla.

Remus sa bezcieľne prechádzal po zdemolovanej miestnosti a bezradne krútil hlavou. Nemal silu a ani chuť naprávať škody, ktoré spôsobil. Akosi tušil, že akákoľvek snaha zobytniť to tu by bola na dve veci, keďže zakrátko nastane chvíľa jeho premeny a teda aj nekonečného vyčíňania.
Bezradne si sadol na posteľ a pomedzi laty zatlčeného okna pozrel na presvitajúci mesiac. Čoskoro nastane ten čas...
Dúfa, že záškodníci prídu za ním, alebo aspoň Hanrich. Nerád by opustil toto bezpečné miesto, ale taktiež si uvedomoval, že ak tu bude celú noc sám a bez dozoru, skončil by v niekoľkodňovej opatere školskej zdravotníčky. Možno mu Pomfreyová spraví radosť a ustelie mu v posteli, ktorá prináležala dodnes Lily.
A vtedy sa to stalo. Miestnosť presvietila biela žiara, pred ktorou musel privrieť svoje oči a neďaleko neho, na posteli, uvidel sedieť Lily. Vyškerenú Lily.
„Ahoj.“ Pozdravila so širokým zubatým úsmevom.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej zvedavo a s neskrývanou spokojnosťou sa presunul bližšie k nej.
„Snáď si si nemyslel, že by som ťa tu nechala samého alebo, nedajmerlin, pod dozorom Petra, Jamesa a Siriusa.“ Uškrnula sa na svojho priateľa a prisunula sa bližšie k nemu.
„Mám ťa rád.“ Priznal Remus a silne ju zovrel v objatí.
„Ja teba tiež a dúfam, že mi to jedného dňa odpustíš.“ Šepla mu do pleca a po tom, čo pocítila pery lycantropa na svojej hlave ju jemne od seba odtiahol.
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa jej jemne a priložil svoju dlaň k jej tvári.
„Mohli ste tam ostať Remus a ja ...“ bezradne sklonila hlavu a útrpne si povzdychla.
„Lily.“ Šepol a končekmi prstov sa dotkol jej brady, aby sa mohol pozrieť do smutných smaragdových očí.
„A ty si spravila všetko, aby sa tak nestalo.“ Zmierlivo sa usmial a hľadal v jej tvári náznak pochopenia.
„Koľko máme času?“ spýtala sa, aby zmenili tému.
„Neviem. Asi tak desať minúť..?“ pripustil keď sa pozrel smerom k mesiacu.
Určiť presný čas premeny nie je vôbec jednoduché. Zaiste by sa to dalo predpovedať presne, ale keďže západ slnka a východ mesiaca sa každý mesiac mení rovnako, ako aj dĺžka dňa a noci, tak to nie je možné odsledovať a on, prekvapivo nie príliš zarytý astrológ, sa to ani nepokúšal vypočítať. Naučil sa spoliehať na vlka v jeho vnútri a na intenzitu jeho vyčíňania. Nezanedbateľná je aj počínajúca bolesť. Jeho kosti sa čochvíľa začnú predlžovať a stáčať do nie práve pre ľudí prirodzenej polohy a jeho myseľ už nebude jeho mysľou.
„Spolu to zvládneme.“ Pripustila so smutným úsmevom Chrabromilčanka, ktorá nevedela, čo ju počas premeny bude čakať a naplno si uvedomovala, že jej môže nevedomky ublížiť počas poniektorého bolestivého kŕču. Snáď sa tak nestane.
„Sľúb mi, že budeš opatrná.“ Smutne pozrel do jej tváre.
„Sľubujem.“ Priznala zmierlivo a priložila svoju dlaň k jeho tvári.
„Je čas.“ Povzdychol si unavene lycantrop a vstal, aby si následne začal rozopínať svoju košeľu a postupne zo seba zhodil svoj odev.
„To je...?“ nedokončila svoju otázku, narýchlo vstala z postele a rukou prešla po jazve na jeho ľavom prsnom svale.
„Poď sem.“ Pritiahol si smutné dievča k svojej hrudi a pobozkal jej temeno hlavy.
„Ľúbim ťa Lily. Veľmi ťa ľúbim.“ Priznal jej šeptom a Chrabromilčanka sa jemne odtiahla od jeho hrude. Smaragdové oči sa zabodli do jeho žltooranžových a v oddanom geste mu priložila ruku k tvári.
„Nemenila by som.“ Priznala temer šeptom a chytila poblednutého Chrabromilčana za ruky. Ticho, ktoré medzi nimi nastalo, by bolo možné nazvať zmierlivým a Lily ostala lapená v hĺbkach žiarivých očí vlkolaka. Vpíjala do seba chvíľu intímnej oddanosti a pery sa jej sformovali do smutného úsmevu v čase, keď sa zreničky jej priateľa enormne rýchlo rozšírili a jeho tvár ostala pretiahnutá v prapodivnom kŕči, ktorý vystriedalo lapanie po dychu a následné bolestivé transformovanie nahého mužského tela.
Lily aj keď neochotne pustila ruky svojho kamaráta a mierne ustúpila, dávajúc mu tak priestor, ktorý potreboval a zaujato pozorovala jeho prechod z ľudskej podoby do ohromnej veľkosti statného vlkolaka. Jej zasnený pohľad prezrádzajúci miernu fascináciu prerušilo až silne vitie a chrčiaci dych jej syna, ktorému nebolo pridlhých dvadsaťdeväť dní dovolené vyjsť na povrch.

„Ahoj miláčik.“ Pozdravila spokojne dvestokilové stvorenie pred sebou.
Vlkolak potešene zavrtel svojim chvostom a vzpriamil sa v celej svojej výške, aby následne uprel svoj pohľad na zabezpečené dvere.
„Nie, nie. Dnes ostaneme spolu v tejto miestnosti.“ Priznala láskavo mladá čarodejnica a na jej hnev vlkolak vydal zvuk nie nepodobný odfrknutiu a tackavo odcupkal k východu.
„Skutočne nepôjdeme von.“ Riekla opäť a nadvihla na tvrdohlavca obočie. Oči mladej čarodejnice vyšli z jamiek vo chvíli, keď sa pravý bok statného lycantropa stretol s drevenou prekážkou takou silou, až sa miestnosťou ozval dunivý zvuk takmer vyvalených dverí.
„Laval!“ zahriakla ho čarodejnica a nahnevane si založila ruky na svojej hrudi.
„Okamžite prestaň robiť bodrel!“ zavelila a urazený vlkolak pozrel na prísnu Chrabromilčanku.
„Alebo mám odísť?“ spýtala sa nekompromisne, na čo sa lycantrop oprel aj o predné končatiny a s ochabnutým chvostom vykročil k svojej spoločníčke.
„Ale veď ty si veľmi dobrý chlapec.“ Priznala láskavo Lily, zatiaľ čo energicky hladila smrteľne nebezpečnú beštiu.
„Ja viem, že by si chcel ísť von a sľubujem, že tam spolu pôjdeme, ale najskôr musím zistiť, kto tam dal tú pascu. Nechceme predsa, aby si si opäť poranil labku.“ Prihovárala sa k vlkolakovi, ktorý sa netváril a nedal ani inak najavo, že by sa mu hladenie už zunovalo.
„Takže, keď sme si už ujasnili čas, kedy sa pôjdeme prejsť spolu po lese... Čo keby sme túto noc spoločne strávili v tejto posteli?“ spýtala sa Lily a ukázala na špinavý matrac na niečom, čo bolo kedysi dreveným rámom.
Vlkolak, aj keď na ňom bolo badať, že sa mu takéto trávenie noci rozhodne nepozdáva, sa napokon rozvalil na pokynutom mieste a prejavil nemalú spokojnosť, keď sa dievča pritislo k jeho hrudi.
Lily ležala na vrstve prachu a hľadela do hĺbok žiarivých očí svojho kamaráta, ktorého hladila po obrovskej hlave a jej hrudník sa stiahol pod tlakom mučivej myšlienky, že tu takto nemuseli spolu ležať. Túto noc by ležala sama v čistej bielej posteli u Svätého munga, na oddelení pre čarodejníkov s nenapraviteľne poškodenou mysľou a pohojdávala by sa v nezmyselnom rytme vpred a vzad, pritláčajúc fotografiu svojho zosnulého priateľa o svoju hruď. O svoje srdce...
A stále je niekde v tomto okolí ten, čo sa pokúša o jeho zdravie a asi aj život. Niekto, kto si nezaslúži jej súcit a ani zľutovanie. Musí zistiť, kto to spravil. Musí splniť svoj sľub a poniektorý spln stráviť spolu s Remusom v hĺbkach Temného lesa bez strachu, že sa zraní. Bez strachu, že niekde v okolí striehne ten, čo si praje jeho smrť.
Mladé dievča zaspalo schúlené pri hrudi vlkolaka a nemohlo ani tušiť, že niekto jej blízky sa pripravuje na noc strávenú v nebezpečných hĺbkach Zakázaného lesa. S čiernym plášťom prehodeným cez svoje plecia. So striebornou dýkou pripevnenou k svojom boku v koženom puzdre. S posledným pohľadom na mesiac v splne a hlbokým nádychom napokon opustil svoje komnaty, aby získal to, čo naliehavo potrebuje.