POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Život študentov Rokfortu sa zdanlivo prinavracal do normálu. Na všeobecnú nespokojnosť i počasie bolo primerané k ročnému obdobiu a starší študenti, poväčšine z fakulty hadov, spôsobovali madam Pomfreyovej vrásky, keďže s nimi mala opäť plné ruky práce, aj keď dôvody ich príchodov neboli spôsobené práve novembrovým počasím.
Na jej zlosť a nekonečné šomranie ju Slizolinčania museli niekoľko krát denne vyhľadať kvôli rôznym deformáciám hlavy, ktoré mali nie len mnohonásobné rozmery, ale i prapodivné tvary, s opuchmi rôznych častí tela a po novom aj s chodidlami nie nepodobnými takým, aké majú vodné vtáky. V tejto súvislosti sa udalosťami mierne zaskočenej Chrabromilčanke dostalo do uší, že záškodníci nezvládli transfiguračné kúzlo z brka Severusa Snapea a nešťastní majitelia kačacích nožičiek mali byť pôvodne operení, avšak ako sa vodca záškodníkov vyjadril, nuž nevadí, úlohu napriek tomu splnilo dokonale. Možno dokonca o niečo lepšie.
Čiernovlasý tvorca kúziel sa kvôli vyčíňaniu Jamesa so Siriusom s obomi pochytil prednedávnom na brehu čierneho jazera. Akosi sa mu prestávalo páčiť, že ich cieľom v posledných dňoch boli hlavne jeho spolužiaci a úplne opomenuli Bifľomor a Bystrohlavčania sa stali taktiež raritou. Aj keď Severusovým prvotným cieľom bolo znížiť útoky na Slizolinčanov, priveľmi úspešný nebol, iba čo vzrástol počet zasiahnutých študentov z iných fakúlt. Záškodníci zvýšený počet prekliatych študentov iba odmávli rukou so slovami, že sa Severus už aspoň nemôže vyhovoriť na zaujatosť voči strieborno zelenej farbe a oni si užijú viac zábavy. A keď už boli spomenuté farby...
Chrabromilským šiestakom sa v stredu akýmsi zázrakom podarilo očarovať Rokfortské potrubie a hromadne všetci študenti školy mali pri štvrtkových raňajkách pokožku i vlasy vo farbe svojej fakulty.
Jediní, ktorí sa na ich žartíkoch dobre zabávali boli prváci a druháci, ktorých sa to osobne, až na to potrubie, nedotýkalo a pohľad na dúhovo sfarbených študentov podnietil k zadržiavanému smiechu dokonca i riaditeľa.

Uplynulé dni nepriniesli priveľkú zmenu ani červenovlasej študentke Chrabromilu. Lily toho mala ako vždy veľa a už sa nevedela dočkať Vianočných prázdnin. Nejako však nevedela prísť na to, čo darovať Corwinovi a na nekonečnú hrôzu ani zvyšku jej čarodejníckej rodiny. Jej mysli priniesla úľavu aspoň spomienka na knihu, ktorú im spomínal Slughorn na prvej hodine elixírov, takže Severusa si môže z pomyselného zoznamu našťastie vyškrtnúť.
Taktiež nie je žiadnym prekvapením, že sa pričasto pristihla pri tom, ako hľadí do prázdna a tento fakt neušiel žiadnemu z jej priateľov. Okrem neprimerane pomalému vyrovnávaniu sa z útoku smrťožrútov, stále myslí i na Dumbledoreov návrh s Magickým opatrovníctvom Slizolinskeho prváka a nevie sa rozhodnúť, či je to dobrý a či zlý nápad.
Pre Corwina by to znamenalo finančné zabezpečenie a taktiež by to bolo jednoduchšie, čo sa leta týka. Na druhú stranu si je vedomá, koľko siedmakov sa nevie dočkať až opustia Rokfort a pripoja sa k Voldemortovi. Byť zverencom humusáčky, ktorá obstála proti vyškoleným smrťožrútom nie je bohvieaká vyhliadka. A tá adopcia...
Komu by mohla zveriť svojho brata? Komu môže dôverovať, že z neho vychová čarodejníka, ktorý si v dospelosti zaslúži rešpekt a úctu? Komu môže veriť, že ich spoločné stretnutia budú akceptované a tým pádom nie len Corwin, ale i ona, sa stane členom ich rodiny?
A aj keby sa rozhodla pre adopciu ona, nebolo by to dobré. Chlapec potrebuje poznať, aké to je byť niekoho dieťaťom a nie len súrodencom. A pri jej protivoldemortovským plánovaným aktivitám by to nebolo možné a už tobôž nie správne. Keby k tomu pripočítala ešte aj jej krv sajúcu časť rodiny spolu s vlkolakmi, tak by Corwin vyrastal prinajmenšom netradične. Šantenie s elfmi a kentaurmi po lese v tomto uhle pohľadu vyznie celkom všedne. Nie! Opatrovníctvo i adopcia, v tomto prípade a za týchto podmienok, nie je správne rozhodnutie. Žiaľ. Nič jej napriek tomu nebráni navštevovať prváka aj každý deň, ak to bude potrebné a možno sa jej podarí spolu s rodičmi vypýtať Corwina na niekoľko dní ku nim na návštevu od riaditeľa ústavu. Zaiste spoločne nájdu spôsob, ako to docieliť.
A keď sa v myšlienkach opätovne ocitla pri vlkolakoch...
Remus čaká, že sa s ním porozpráva o jej statuse Matky a až pridlho odkladá rozhovor medzi ňou, Remusom a Hanrichom. Jej myseľ ťaží priveľa tajomstiev či skôr súkromných myšlienok a ona si pridobre uvedomuje, že nie je správne si ich nechávať len pre seba.
Keby len bolo také jednoduché rozprávať...
Ale dnes sa musí prekonať a spraviť krok vpred. Aj keď sa toho rozhovoru obáva, musí vedieť na čom je. S týmto odhodlaním vstala, aby sa vrátila späť do školy a počas obeda sa pokúsila opätovne sa priblížiť k svojim priateľom.

Jej časté zamýšľanie neušlo ani jej priateľovi, ktorý neraz nad ňou porazenecky krútil hlavou. Vyhýbanie sa okoliu a vysedávanie pri jazere ho znepokojuje a nie málo. Prečo sa im nezdôverí? Je toľko vecí, ktoré chce aby mu povedala, avšak nateraz sa zdá, že sa toho nedočká. Triedi myšlienky, spriada plány a ich odtláča do úzadia, akoby s nimi nepočítala. Alebo s nimi počíta a v hlave má natoľko veľký chaos, až má pocit, že by sa vyjadrovala nezrozumiteľne? Pre Salazara, však ona je úplne iná, aká bola predtým. Predtým než sa začala zamýšľať nad bojom proti Voldemortovi, predtým než sa rozhodla zblížiť s elfom, upírmi a kto vie s kým ešte. A to je ten problém.
Kto vie s kým ešte...
„Opäť je tam?“ vytrhol Slizolinčana zo zamyslenia hlas jeho kamaráta.
„Ahoj Mark. Kde inde by bola?“ odpovedal mierne zatrpknuto otázkou, hľadiac na dievča sediace pri jazere.
„Nevieš, čo sa deje?“ spýtal sa ho so záujmom, na čo sa Slizolinčan uškrnul.
„To nikto, ale som si istý, že si sama poradiť nevie.“ Odpovedal so starosťami.
„Asi by sa potrebovala uvoľniť.“ Povzdychol si Mark, na ktorého sa Severus pozrel s priam diabolským úsmevom.
„Si génius Mark.“ Zvolal prežiarene čiernovlasý Slizolinčan, na čo Bystrohlavčan vytreštil nakrátko oči.
„Som si toho vďaka fakultnej príslušnosti vedomý.“ Priznal s úškrnom a zapozeral sa do spokojnej tváre svojho kamaráta.
„Čo chystáš?“ zaujímal sa a s hlavou nahnutou na ľavú stranu.
„Sám si povedal. Potrebuje sa uvoľniť.“ Priznal formálne Severus a vzhliadol smerom k svojej priateľke, ktorá sa konečne odhodlala vstať a ísť sa naobedovať.

„Ahojte.“ Pozdravila svojich kamarátov, keď sa k nim pripojila a energicky si pošúchala dlane v nervóznom geste.
„Čo je v neporiadku?“ vybafol na ňu Bystrohlavčan a zamyslene si prezeral tvár svojej kamarátky.
„Dnes sa pozhovárame.“ Pripustila skôr ako ju stihli zasypať ďalšími otázkami a smutne sa študentov usmiala.
„V poriadku.“ Riekol zmierlivo Mark a spolu s odobrujúcim prikývnutím sa usmial na svoju kamarátku, zatiaľ čo Severus nadvihol na červenovlasú Chrabromilčanku obočie a spolu s povzdychom ju chytil za ruku, aby spoločne vykročili do Veľkej siene.

„Dobrú chuť.“ Popriala Chrabromilčanka už sediacim študentom a energicky sa hodila na miesto vedľa Remusa, ktorý na ňu pobavene nadvihol obočie. Že by jej samota predsa len prospievala, ako sa mu snažil vysvetliť Hanrich?
„Dnes máš v pláne sa opäť vytratiť do lesa?“ zaujímal sa svetlovlasý Bifľomorčan, zatiaľ čo si fúkal misku plnú horúcej polievky.
„Skôr som mala v pláne sa s tebou a Remusom pozhovárať a neskôr aj so zvyškom.“ Priznala Lily a z nejakého neznámeho dôvodu pocítila tornádo v brušnej dutine.
„To nebude problém. Chcela by si to prebrať teraz alebo po klube?“ Spýtal sa počas jedenia Remus zelenookej spolužiačky.
„Myslíš, že bude klub?“ ozval sa Hanrich a nadvihol na priateľov obočie.
„Prečo by nebol?“ zapojila sa vyorane Jane.
„Videli ste niekto v týchto dňoch de Wiella?“ uškrnul sa na svoje dievča Regulus.
„V stredu pri obede.“ Pripustila Bifľomorčanka a jej tvár prežiarilo poznanie.
„Nazdávate sa, že niekam odišiel?“ zaujímala sa tichým hlasom Chrabromilčanka.
„Určite áno. Otázne je, prečo a kam.“ Odpovedal jej James a počas bezradného krútenia hlavou vzhliadol k prilietajúcim sovám.
„Myslím, že je to v konečnom dôsledku jeho a Dumbledoreova súkromná vec.“ Riekla nekompromisne Lily.
„A máš úplnú pravdu.“ Podporila ju mierne podráždene Bifľomorčanka.
„Ale ale, ctené dámy. Čarovný de Wiell učaroval aj vám?“ spýtal sa s úškrnom Sirius zazerajúc po svojom bratovi a Lily ťaživo privrela svoje oči poď ťarchou spomienky na nemálo podobné slová jej staršej sestry. Tento stav našťastie trval veľmi krátku dobu, keďže pred ňou pristála dobre známa obálka obsahujúca najnovšie číslo mesačníka priaznivcov duelov, nasledovaná publikáciou nesúcou názov Transfigurácia dnes i mesačník, na ktorý netrpezlivo čakal aj jej Slizolinský priateľ, pojednávajúci o elixíroch a najnovších objavoch i pokrokoch v tejto oblasti. Mladá čarodejnica napriek tomu čakala celkom iný list. List od Ramana, Dariusa alebo kohokoľvek zo spoločenstva upírov a pri pomyslení, že sa ho určite nedočká jej zovrelo priedušnicu a v krku pocítila hrču spôsobenú žiaľom.
„To je v poriadku Regulus. Zo Siriusa zaiste vravela nekonečná bezradnosť, keďže všetky dievčatá dosahujúce úroveň inteligencie, ktorú vyhľadáva, sú týmto mužom priam posadnuté a on, chudáčik, ostal na vedľajšej koľaji.“ Ozvala sa ťahavo Jane a položila svoju dlaň na ruku svojho priateľa, na čo Mark vyprskol svoj nápoj.
„Ale si mu dala.“ Zamiešala sa s pobaveným úškrnom Lily, zatiaľ čo otvárala svoju poštu a pohľadom sa stretla s pobaveným výrazom Severusa.
„Myslím, že v jeho prípade na úrovni intelektu nezáleží. To len vy dve ste z nejakého záhadného dôvodu voči nemu imúnne.“ Zašomral si popod nos James a bezradne pozrel na blízko sediace dievčatá, ktoré so zmesou smútku, či skôr žiaľu a zbožného uctievania hypnotizujú prázdne miesto profesora OPČM.
„Možno to má niečo spoločné s tým, že máme iné centrá záujmu.“ Priznala Lily a zmierlivo sa na svojich fakultných spolužiakov usmiala.
„A možno s tým, že chodíte so Slizolinčanmi.“ Zamiešal sa Hanrich, ktorý počúval tento prapodivný rozhovor a akosi nemal chuť sa do neho zapojiť.
„Tým chceš povedať čo?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím Severus.
„Že by si ho možno všimla aspoň Crabbeová.“ Riekol so smiechom Remus, čo vyvolalo zborové dusenie hlavným chodom a v niektorých prípadoch, dezertom.
„Vrelá vďaka kamarát. Už ma prešla akákoľvek chuť na dievča.“ Pripustil mierne sinavý Tichošľap zatiaľ čo mu z meravej ruky vypadla, spolu s hlasným buchnutím o tanier, vidlička.
„Kedykoľvek.“ Odmávol to ledabolo mladý lycantrop, na čo sa veselo tváriaca červenovlasá čarodejnica spolu s pokrútením hlavy postavila.
„Čakám vás.“ Rozlúčila sa s kamarátmi a vybrala sa opäť na chladné nádvorie školy.

Nevedno, či to spôsobila zvedavosť alebo len priateľská oddanosť, ale mladá čarodejnica sa sotva stihla rozhliadnuť po chladnom okolí a jej samotu doplnili dvaja z jej najbližších ľudí. Nič im nevraviac vykročila smerom k zakázanému lesu, kde sa na jeho hranici chrbtom oprela o jeden zo stromov a zamyslene vzhliadla k ohromnej stavbe Rokfortskej školy.
„Ste moji priatelia a to je jeden z hlavných dôvodov môjho zamýšľania.“ Priznala tichým hlasom stále hľadiac pred seba.
„Nech sa na to snažím pozrieť z rôznych uhlov, neviem sa zbaviť výčitiek svedomia.“ Dodala a sklonila hlavu v utrápenom geste.
„Nechápem.“ Pripustil začudovane Bifľomorčan.
„Hanrich. Máš šestnásť a svojou hlúposťou som ťa dostala do situácie, ktorá z teba spravila vraha a z Remusa, takmer obeť.“ Vysvetlila Chrabromilčanka.
„Och Lily.“ Povzdychom si Bifľomorčan a sám nevedel, čo by na to mal povedať.
„Takto sa na to nemôžeš pozerať.“ Riekol s nehou v hlase Remus.
„A ako sa na to mám pozerať? Hanrich, chceš mi s plnou vážnosťou povedať, že sa ťa táto situácia ani v najmenšom nedotkla?“ spýtala sa červenovlasá študentka a neveriacky vzhliadla do očí svojho kamaráta. Žeby citovo založený Bifľomorčan nepocítil žiadne psychické muky z tejto situácie? Tomu nie je ochotná uveriť. Proste nie.
„Dotkla. Nie hneď, ale neskôr, keď zo mňa opadol strach o tvoj život.“ Priznal po pravde Hanrich.
„Dumbledore s de Wiellom sa so mnou o tom pred mojim prvým výsluchom porozprávali a cítil som sa lepšie. Pred tvojim prepustením si ma de Wiell odchytil ešte jeden krát a nateraz nepociťujem už žiadne výčitky.“ Dodal s istotou odrážajúcou sa v hlase.
„Takže sa na mňa nehneváš?“ spýtala sa s nádejou zelenooká šiestačka.
„A za čo by som sa mal na teba, pre Morganu, hnevať?“ spýtal sa svojej kamarátky akoby bola zaostalá.
„Ja viem, na čom sme sa cez leto dohodli. Uvedomovali ste si vôbec, čo ste si vybrali? Nehneváš sa, že si sa vzdal možnosti mať vlastnú rodinu i pokojné dospievanie? Nehneváš sa, že si sa musel vzdať vlastnej mladosti a možno aj života?“ zaujímala sa s ťažobou v hlase Chrabromilčanka a takmer vyhasnuté smaragdové oči prinútili jeho vlastné, aby sa nakrátko privreli.
„Uvedomoval som si všetko z toho čo si vymenovala. Neuvedomoval som si iba ak to, nakoľko to je psychicky po boji ťažké. Na mojom rozhodnutí to napriek tomu nemení nič. A skutočne sa hnevám. Hnevám sa na Voldemorta a jeho smrťožrútov, že mi nedali možnosť prežiť pokojnú mladosť. Hnevám sa, že mi kvôli nim nebude dopriate mať svoju ženu a dediča. Hnevám sa, že sa moji najbližší priatelia stali ich terčom. Na druhú stranu... Spravím všetko, aby môj brat dosiahol to, čo nie je dopriate mne.“ Priznal nekompromisne empatický priateľ mladej čarodejnice.
„A ty Remus?“ spýtala sa tichým hlasom Lily a smutne pozrela do jeho očí.
„Ja som na výber priveľmi nemal. Boj sa mi mohol vyhýbať maximálne do konca školy.“ Priznal lycantrop a ledabolo mykol plecom.
„A skutočne sa hnevám, že som vyčaroval zlý štít a že som dovolil, aby si sa zranila.“ Riekol so slzami v očiach. Chcel dôkaz, že je pre ňu dôležitý. Túžil mať istotu. A nateraz tú chvíľu preklína. Preklína sám seba, že pochyboval. Že to pripustil. Že ju neuchránil.
„To nebola tvoja chyba Remus. Poznám nemálo kúziel a ja som musela vyslať práve to najmenej vhodné.“ Priznala si svoju chybu a nakrátko sklonila hlavu.
„Stačilo ho omráčiť alebo zviazať a nič by sa nebolo stalo.“ Dodala smutne a spakruky si utrela nos.
„Stačilo by, ak by Runcorn nebol sadistický hajzel a skutočne by sa nič z toho nestalo.“ Zasyčal podráždene Hanrich.

„Lily je tu ešte niečo a ja ti to musím povedať.“ Priznal Remus a nervózne, ba priam prestrašene sa pozrel na svoju kamarátku.
„Čo také?“ zaujímala sa Chrabromilčanka so stiahnutými vnútornosťami.
„Je mi to skutočne ľúto a neviem, ako som to mohol dopustiť. Ja som si myslel, že si mi umrela v náručí. Bol som jednoducho zničený. Nevedel som to zastaviť a je mi to strašne ľúto.“ Koktal plačlivo Remus, snažiac sa nesúvisle vysvetliť dôvody straty kontroly, so strachom, že ho Lily odsúdi. Logická časť jeho mysle mu vravela, že je to absolútne vylúčené, avšak strach zo straty jej priateľstva bol väčší.
„Ty si...?“ spýtala sa neúplne a ťaživo privrela oči. Ako to mohla pripustiť? Dohnala svojho priateľa do stavu psychickej samodeštrukcie. Jej previnenie práve dosiahlo rozmery pripisované samotnému vesmíru.
„Prepáč.“ Vypadlo z plačúceho Remusa.
„Och Remus.“ Povzdychla si Lily, ktorá si uvedomila, že jej chybu si prikladá za vlastnú, na čo silno zovrela svojho kamaráta v láskavom objatí a vtisla mu na čelo i hlavu niekoľko bozkov počas toho, ako mu hladila vlasy, tvár i ramená.
„Si môj priateľ a ja ťa veľmi ľúbim. Rovnako ako Hanricha, rovnako ako Jane i Regulusa. Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. To ty prepáč mne, že som ťa k tomu dohnala.“ Šepkala upokojujúco svojmu kamarátovi zotierajúc mu jemne ohnutými prstami slzy a so smutným zasmiatím ho nechala, aby jej zotrel po líci stekajúcu jej vlastnú.
„Lily má pravdu.“ Pridal sa Hanrich a v priateľskom geste pobúchal lycantropa po pleci.
„Toto je niečo, čo k tvojmu stavu patrí. Cítil si snáď z niekoho z nás obvinenie, odpor alebo len obyčajný hnev?“ Spýtal sa mierne upokojeného Chrabromilčana svetlovlasý šiestak a podal mu vreckovku.
„Nemôžem povedať, že by sa Jane nebola hnevala.“ Priznal so zachechtaním lycantrop a podvedome si pošúchal ľavú stranu svojej tváre.
„Keby si sa nesnažil Jamesovi rozdrviť hrtan, tak by bola miernejšia.“ Zachechtol sa Bifľomorčan.
„Ty si v tomto stave držal Paroháča za hrdlo?“ spýtala sa Lily a ťaživo privrela svoje oči.
„Jane mi za to už jednu strelila.“ Odpovedal narýchlo a dúfal, že jednu výchovnú nedostane aj od Chrabromilčanky.
„A stále nechápem, prečo sa na mňa James so Siriusom nehnevajú. Mohol som im ublížiť a nebol som od toho ďaleko. Nevedel som sa kontrolovať. Nevedel!“ Priznal rozhnevane svoje výčitky a päsťou buchol o kmeň blízkeho stromu.
„Asi práve preto sa na teba nehnevajú.“ Pripustil zmierlivo Bifľomorčan spolu s pokusom o úsmev.
„Spravíme dohodu. Remus, ja sa na teba nebudem hnevať a nebude pociťovať výčitky, ak mi sľúbiš, že to isté spravíš aj ty. A ty Hanrich. Spravím všetko, aby si sa v obdobnej situácii už neocitol.“ Povedala Lily a očami preskakovala medzi svojimi kamarátmi.
„Ja súhlasím.“ Odpovedal Remus a spakruky si utrel slzy.
„To sa už ani neocitnem. Na každého smrťožrúta, ktorého stretnem, vrhnem rovno Avadu. Nemienim riskovať, že sa tomu bastardovi podarí zdrhnúť a vybúri sa na mojej rodine a pod pojmom rodina, myslím aj vás.“ Priznal zamračene Hanrich a Lily sa zatvárila nemálo šokovane. Kto vie, čo mu Daeron povedal? Nech to bolo čokoľvek spravil z empata antiempatického voči istej skupine ľudí. Doposiaľ by bola tvrdila, že to ani nie je možné.

Po hromadnom objatí sa trojica spoločne vybrala do vnútra teplého hradu a ich vnútra zapĺňal príjemný pocit zmierenia. Zmierenia s útokom, zmierenia z pocitu blízkej smrti, zmierenia s vlastnými chybami.
Po vstupe do klubovne levov sa Lily usadila s mladým vlkolakom na jednu zo sedačiek v blízkosti krbu a pohodlne opretá a jeho rameno sa začítala do mesačníka pre duelantov.
Pre Remusa bola táto situácia ako splnený sen a pri myšlienke, že sa bude opakovať minimálne raz denne, ho naplnil ohromný pocit úľavy. Na jeho nesmierne prekvapenie sa jeho kamarátka po prečítaní akéhosi článku postavila, či skôr vyskočila zo svojho miesta a na prekvapenie mnohých prítomných doslova zutekala z klubovne.

Zelenooká študentka kráčala chodbami starodávneho hradu a vo svojom žalúdku cítila nepríjemné mravčenie spôsobené nervozitou. Prečo ju však pociťuje, zistiť nevedela. Zastala pred známymi dverami pracovne profesora OPČM a spolu s hlbokým nádychom na ne zaklopala.
„Vstúpte.“ Započula známy hlas, opatrne vo svojej ruke zovrela kľučku a vošla do miestnosti.
„Ahoj.“ Pozdravila svojho kamaráta zatiaľ, čo za sebou zatvárala dvere.
„Ideš niekam?“ spýtala sa vzápätí, keď si s nadvihnutým obočím prezrela jeho odev.
„Ahoj Lily. Naopak. Práve som sa vrátil.“ Odpovedal s únavou odrážajúcou sa v hlase, na čo sa mu dostalo chápavého prikývnutia a mladé dievča pozeralo, ako mladý pedagóg z vnútorného vrecka svojho plášťa vytiahol zopár malých ampuliek naplnených, s najväčšou pravdepodobnosťou, akýmisi prísadami.
„Rada by som ťa o niečo požiadala.“ Priznala tichým hlasom a čarodejník, ukladajúci ampulky s podivnými plodmi v ešte podivnejších nálevoch, zaujato vzhliadol do jej tváre.
„Len smelo.“ Priznal úprimne a celú svoju pozornosť zameral na mladé dievča.
„Ja...“ začala rozprávať svojim nohám a zhlboka sa nadýchla.
„Na jar je ohlásený turnaj a chcela by som sa zúčastniť.“ Priznala spolu s nervóznym zubatým úsmevom.
„Moje odporúčanie dostaneš.“ Priznal flegmaticky ukladajúc prísady do jednej zo skriniek a chýbalo skutočne veľmi málo, aby to neodmávol rukou.
„To viem.“ Priznala pobavene študentka, čím podnietila obočie jej kamaráta, aby sa stratilo v čiernych lesklých vlasoch.
„Keďže som študentka, tak potrebujem povolenie riaditeľa, aby som mohla opustiť areál školy.“ Zašomrala si popod nos, na čo sa Daeron zachechtol.
„Myslím, že by ti účasť veľmi ochotne odobril.“ Riekol zmierlivo mladý učiteľ a nateraz už celú svoju pozornosť venoval mladému dievčaťu.
„Dumbledore nie je človek, voči ktorému by som chcela dobrovoľne pociťovať vďaku.“ Priznala Lily a bezradne pokrútila hlavou.
„Posaď sa.“ Vyzval svoju kamarátku spolu s povzdychom a sám zaujal miesto tesne oproti nej.
„Ja sa s riaditeľom o tom porozprávať môžem, ak by si chcela.“ Povedal zmierlivo Daeron a pri pohľade na šťastím prežiarenú tvár pocítil opätovne pálenie záhy. Merlin, asi si bude musieť na to niečo namiešať...
„Je tu však ešte niečo, o čom sa s tebou musím porozprávať.“ Dodal a smutné modré oči spôsobili Chrabromilčanke nepríjemné stiahnutie bránice a jej tvár stratila akékoľvek pozostatky spokojného úsmevu.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa temer preľaknuto.
„Prečo tam chceš ísť?“ spýtal sa jej na rovinu mladý muž a založil si ruky na svojej hrudi.
„Je to dôležité?“ odpovedala mu otázkou a spýtavo nadvihla obočie.
„Ak tam chceš ísť kvôli zábave a tomuto športu, tak máš možnosť použiť prezývku spolu s ilúziou masky. Ale ak si chceš umiestnenie či len body zarátať do kariérneho postupu, ako majú aurori vo zvyku, tak ju použiť nemôžeš.“ Vysvetľoval profesor obrany, na čo mu Lily jemne prikývla na znak, že pochopila.
„Ty si používal masku?“ spýtala sa so záujmom.
„Nie.“ Priznal takmer zlomene a pokrútil zvesenou hlavou.
„Keby som ju mal, tak by...“ nedokončil a prehltol vzlyk, ktorý sa mu dral z hrdla.
„Tak by tvoja rodina ešte žila.“ Šepla jeho smerom smutná čarodejnica, na čo sa jej dostalo smutného prikývnutia.
„Myslíš, že by nezistili, kto je pod maskou?“ spýtala sa zmierlivým hlasom a smutne sa na svojho kamaráta usmiala.
„Mali by to ťažšie.“ Priznal ťaživo mladý muž hľadiaci, pravdepodobne, do hlbín osobného pekla.
„Daeron.“ Oslovila ho nežne a smutné kráľovskymodré oči prebodli nie len jej vlastné ale aj srdce a možno i dušu.
„Cítiš sa byť vinný, za krutosť nepríčetného šialenca? Ty si nerobil nič zlé. Venoval si sa športu, ktorý ti spôsoboval radosť a robil tvoj život tým, čím by mal byť. Robil ho životom hodným žitia.“ Prihovorila sa Lily k takmer plačúcemu mladému mužovi.
„Si veľmi dobrá žena Lily.“ Priznal Daeron a na tvári sa mu zjavil úprimný smutný úsmev.
„Ty nie si o nič horší.“ Povedala mu s náznakom veselia a chytila ho za silnú a zároveň jemnú ruku.
„To si skutočne myslíš?“ spýtal sa jej s úškrnom a pobavene pokrútil hlavou.
„To vidím a tomu aj verím.“ Pripustila úprimne.
„Chcel som sa s tebou ešte rozprávať o elixíre pre tvojho priateľa.“ Zmenil tému čiernovlasý pedagóg, ktorý akosi nemal v pláne pustiť jemnú drobnú ruku a Lily sa tiež netvárila ináč.
„Máš s ním problémy?“ zaujímala sa.
„Zatiaľ nie a nepredpokladám, že by už v tejto fáze nejaké mohli nastať.“ Odpovedal so značnou spokojnosťou.
„Uvedomuješ si, že keď to praskne, budeme mať strašný malér?“ Ubezpečoval sa profesor obrany.
„Za Remusa ti ručím.“ Riekla s istotou v hlase šiestačka a Daeron jej to veril. Zradiť priateľa, ktorý neváhal obetovať samého seba, by len málo kto dokázal a Lupin rozhodne nevyzerá ako ten, kto by to bol schopný spraviť. Nie on a nie jej. Nikdy nebol fanúšikom vlkolakov, avšak je to predsa len svorkový druh. Nezradil by člena svojej svorky. Toto môže tvrdiť s absolútnou istotou.
„Vie o tom vôbec?“ spýtal sa s úškrnom svojej kamarátky.
„Zatiaľ nie.“ Odpovedala s tlmeným smiechom, ktorý si skryla za svoje prsty.
„Tak mi ho sem po večery zavolaj.“ Povzdychol si pedagóg.
„Ja sa s ním dnes o tom pozhováram.“ Riekla zmierlivo študentka Chrabromilu a vstala, aby nechala svojho stále formálne oblečeného kamaráta sa prezliecť a pripraviť na stretnutie v klube.
„Určite to chceš?“ spýtal sa jej pred odchodom, na čo sa mu dostalo prikývnutia, aj keď si narýchlo nebola istá, na čo sa jej priateľ pýta a mladé dievča opustilo jeho pracovňu. V konečnom dôsledku možnosti boli iba dve a pri oboch si je istá, že to skutočne chce. Či chce súťažiť v maske alebo bez nej si už taká istá nie je. Vnútorne však cíti, že ona sa skrývať nechce. Zaprisahala sa, že sa jej hnevu budú obávať smrťožrúti spolu s Voldym a ani nepríjemný zážitok prvého stretu s nimi ju v tom neodradí. Nezastavia ju. Nikto ju nezastaví.

Riaditeľ strednej školy čarodejníckej sedel vo svojej kancelárii a čítajúc najnovšie vydanie časopisu Transfigurácia dnes chlípal svoj obľúbený čaj, až jeho piatkovú idylku prerušil zvuk zaklopania na dvere a šokovane trhol hlavou.
„Len vojdi Daeron.“ Zvolal a opätovne vzhliadol do článku, ktorý si nestihol dočítať.
„Dobrý deň Albus.“ Pozdravil slušne svojho zamestnávateľa a zavrel za sebou dvere.
„Vitaj späť. Nečakal som, že sa do konca týždňa vrátiš.“ Pripustil spolu s priateľským úsmevom.
„Po pravde, ani ja som to nečakal.“ Povedal mladý muž a prešiel k oknu, aby si vychutnal prekrásny výhľad na okolie, ktoré by mohol nazvať rozprávkové.
„Stihol si všetko, čo si plánoval?“ zaujímal sa Dumbledore a slušne položil svoj časopis na povrch dreveného stola.
„Čas mimo Rokfortu by som mohol skutočne nazvať efektívne využitým.“ Priznal s úškrnom mladý profesor Obrany proti čiernej mágii.
„Otázne je či aj príjemne.“ Riekol Dumbledore a spýtavo pozrel na mladého muža ponad sklíčka svojich okuliarov.
„V istých okamihoch prinajmenšom uspokojivo.“ Pripustil Daeron spolu s prikývnutím.
„Chcel som sa s tebou rozprávať o niečom inom.“ Dodal a vzhliadol do teplých očí riaditeľa Rokfortu, ktorý sa po týchto slovách vystrel vo svojom kresle a prepletené prsty položil na svoje brucho, či skôr nekrátku bradu.
„Počúvam.“ Vyslovil so záujmom v hlase.
„Bol som informovaný, že zo strany študentov je záujem zúčastniť sa podujatia organizovaného Medzinárodným klubom duelantov.“ Povedal formálnym hlasom a spýtavo pozrel na staršieho muža.
„O koľkých študentoch sa práve zhovárame?“ zaujímal sa Dumbledore a jemne sklonil hlavu, aby sa na mladého muža opätovne zahľadel ponad sklíčka svojich okuliarov.
„To je nepodstatné.“ Odpovedal Daeron.
„Podstatné je, čo si o tom myslíš.“ Dodal a vo svojom vnútri pocítil nepríjemnú ťažobu. Z jedného uhla pohľadu by si veľmi rád pozrel, ako by sa Lily darilo na turnajoch, avšak z toho druhého...
„Nazdávaš sa, že by sa slečna Evansová mala šancu umiestiť na mieste, ktoré by jej pomohlo v jej plánovanej kariére na pozícii aurora?“ spýtal sa na rovinu riaditeľ, čím prekvapil mladého muža. Koľko toho tento starý muž vie? A hlavne, od koho je neustále o všetkom informovaný?
„Táto možnosť je reálna. Je ešte len šiestačka a ak by sa je podarilo obsadiť čo i len tridsiate miesto, bolo by to stále lepšie umiestnenie, ako dosahujú školení aurori.“ Odpovedal po pravde mladší čarodejník.
„Proti športom som nikdy neprechovával negatívny postoj, avšak v týchto časoch...“ nedokončil s povzdychom Dumbledore.
„Nie je plánované aj nejaké menšie podujatie?“ Nadhodil otázku starší z dvojice čarodejníkov.
„Nazdávaš sa, že slabé umiestnenie na nižšom turnaji by mohlo študentov od tohto podujatia odradiť?“ uisťoval sa profesor obrany, či riaditeľa správne pochopil.
„Skôr, že by im mohol prispieť cennými skúsenosťami.“ Objasnil riaditeľ svoju myšlienku spolu so zmierlivým úsmevom.
„To by skutočne mohol.“ Odobril mu jeho názor čiernovlasý čarodejník.
„V súvislosti so slečnou Evansovou som sa s tebou chcel už skôr porozprávať.“ Prezradil Dumbledore spolu s povzdychom, na čo sa obočie mladého muža stratilo v čiernych vlasoch.
„Nemohol som si totiž nevšimnúť tvoj zvýšený záujem o túto študentku.“ Dodal riaditeľ čo podnietilo Daerona k prevráteniu očí.
„Ty sám si ma o to žiadal a teraz sa čuduješ, že sa snažím splniť čo som ti sľúbil?“ spýtal sa akoby bol Dumbledore zaostalý.
„A svoj sľub plníš skutočne svedomito.“ Pripustil riaditeľ a uprene sa zahľadel do tmavých očí svojho mladšieho kolegu.
„Snáď mi to len nechceš práve vyčítať?“ vypadlo z neho spolu s úškrnom.
„To skutočne nie, avšak mám obavy, aby si v slečne Evansovej nezačal vidieť niekoho, kým nie je.“ Pripustil riaditeľ a spýtavo pozrel do tváre učiteľa obrany.
„Viem kam tým mieriš a tvoje obavy sú zbytočné.“ Povedal podráždene Daeron.
„To je potešujúce.“ Povedal upokojujúco svojmu kolegovi.
„A aj pravdivé. Elizabeth bola jedinečná a nikto mi ju nenahradí. Nikdy!“ Vybuchol čiernovlasý čarodejník na staršieho muža, ktorý ostal šokom paralizovaný.
„Ako sa opovažuješ mi nepriamo naznačiť nahraditeľnosť mojej mladšej sestry! Mojej vlastnej krvi! Ako sa opovažuješ znevažovať jej pamiatku!“ Kričal na svojho zamestnávateľa s pohľadom démona.
„Daeron. Prepáč. Nechcel som sa ťa dotknúť.“ Ospravedlňoval sa Dumbledore a sklonil svoj pohľad. Bolo od neho hlúpe jatriť rany, ktoré stále krvácajú. Aj keď ich navonok už nevidieť.
„V poslednej dobe rozprávaš skôr, ako sa stihneš zamyslieť nad následkami.“ Osopil sa na riaditeľa a opätovne sa pristavil pri okne, aby sa zahľadel von kamsi do prázdna, snažiac sa upokojiť svoj rozbúrený temperament.
„Neviem, na čo narážaš.“ Priznal prekvapene Dumbledore.
„Asi si si nestihol uvedomiť niekoľko základných faktov.“ Riekol Daeron a v trpkom geste odvrátil svoj pohľad od okna, aby celú svoju pozornosť zameral na bradatého starca.
„Keď vaša ošetrovateľka prepustila slečnu Evansovú, jej kroky viedli priamo do klubu.“ Začal rozprávať mladší z dvojice mužov, na čo sa mu dostalo chápavého prikývnutia.
„A vieš prečo tam išla?“ Nadhodil otázku, na ktorú nečakal odpoveď.
„Pretože si bola istá, ba sa dokonca zmierila s možnosťou, že sa ho už nikdy nezúčastní.“ Prezradil mierne nahnevane.
„Okrem toho jej psychickej pohode neprispeli ani výčitky svedomia. Ona si útok smrťožrútov, ako aj to, že pán Wer usmrtil Runcorna a pán Lupin skoro schytal priamy zásah Dýkou smrti prikladá za vlastné previnenie. A ty si jej naložil na plecia ešte aj starosti s Corwinom Daleom. Akoby to nebolo počkalo aspoň do Vianoc.“ Rozohnil sa opätovne čarodejník v čiernom oblečení.
„To som si neuvedomil.“ Priznal si svoje pochybenie.
„Stále má šestnásť Albus. Jej myseľ je možno silná, ale jej duša je veľmi krehká.“ Takmer zakňučal jeho smerom mladší muž.
„Tak to aby sme jej dali opäť dôvod na úsmev.“ Riekol temer veselo riaditeľ a ponúkol mladého pedagóga citrónovým dropsom, aby spoločne prebrali záležitosť ohľadom plánovaného podujatia.

Lily v oblečení, ktoré si zakúpila na turnaj konajúci sa na konci minulého školského roka schádzala z Chrabromilskej veže v spoločnosti záškodníkov a nesmierne sa tešila, že sa konečne bude môcť do diania vo Veľkej sieni už aj aktívne zapojiť. Keď Sirius otvoril známe dvere vstúpila dnu spolu so širokým úsmevom a zastavila sa pri skupinke svojich už prítomných priateľov, zvierajúc v pravej ruke prútik a v ľavej zápästný držiak a hľadiac na svoju dlaň rozmýšľala, ako sa tá vec vôbec používa.
Nasadiť si ho zvláda bez problémov a dokonca aj vie, ako sa na ňom upevňuje prútik. Nejako však nevie prísť na grif, pomocou ktorého si ho nechá, skĺznuť?, vysunúť?, do dlane.
„Evansová. Ty máš zápästný držiak?“ oslovila ju jedna zo študentiek fakulty Slizolinu, ktorá ju po jej prepustení srdečne privítala a Lily sa nachvíľu pristavila pri otázke, ako sa vlastne volá. Že by Isabell? Áno Isabell Carmicelová.
„Ahoj Isabell. No, áno. Dva.“ Odpovedala po pravde Chrabromilčanka a tvárila sa, že si skúmavé, zamračené i nechápavé pohľady svojich priateľov nestihla všimnúť.
„Smiem si ho prezrieť?“ spýtala sa milo a Lily nemala dôvod tejto prosbe nevyhovieť. Koniec koncov, toto dievča jej nikdy, či už slovne alebo fyzicky, neublížilo a doposiaľ nemali ani žiaden spor.
„Je veľmi pekný a myslím, že sa hodí k tomu modrému kostýmu, ktorý si mala oblečený na začiatku roka.“ Pripustila zmierlivo Slizolinčanka, ktorá jej vracala prezretú pomôcku.
„To som si ani nestihla uvedomiť, keďže som ho mala dodnes zabalený v skrini.“ Priznala so smiechom Lily, na čo ju Isabell obdarila pobaveným úškrnom.
„Som rada, že si späť.“ Povedala Slizolinčanka a odišla, aby sa pripojila k svojim priateľkám.

„Už ste sa niekedy zhovárali?“ spýtal sa červenovlasej kamarátky mierne prekvapene Remus.
„Doposiaľ nie.“ Odpovedala a ledabolo mykla plecom.
„Nepozdáva sa mi to.“ Šepol Severus a vynaložil nesmierne sebaovládanie, aby po svojej spolužiačke nezazrel.
„Neviem, čo sa ti nepozdáva. Prišla ma iba pozdraviť a prezrieť si zápästný držiak.“ Riekla mierne podráždene Chrabromilčanka.
„Otázne je prečo.“ Nadhodil Mark a jemne naklonil na stranu svoju hlavu.
„Pretože si ho chcela pozrieť?“ zatiahla do otázky Lily a nad ich prevrátenými očami iba bezradne pokrútila hlavou. To sa naozaj nemôže s nikým porozprávať bez toho, aby v tom nevideli pripravovaný atentát? Otázne ostáva, či sú jej priatelia paranoidní alebo ona pre istotu preukázala nekonečný Chrabromilský optimizmus. Naklonená ostáva tej prvej možnosti. Hanrich sa tvári neutrálne, takže nevycítil nič negatívne zo strany Slizolinskej šiestačky. A ona tiež nie.

Jej rozjímanie nad nečakaným rozhovorom s doposiaľ neznámou šiestačkou prerušil náhlivý príchod profesora OPČM, ktorý bol stále oblečený v tmavomodrých, ba priam čiernych nohaviciach, rovnako tmavej košeli a obuté mal topánky z naleštenej dračej kože, na čo sa ozval zborový túžobný ston od pobláznených študentiek a Lily si bola istá, že ich čaká, na sústredenie, nesmierne náročné stretnutie. Fakt, že profesor okrem svojej dokonalej tváre sa môže pýšiť aj dokonalým telom, ktoré aj keď zahalené oblečením si možno dokonale predstaviť, ju v tom iba utvrdil. Na prekvapenie mnohých sa vo vstupe ukázal i Dumbledore, čo podnietilo pery mladej dievčiny, aby sa roztiahli do šťastného úsmevu, ktorý prežiaril jej tvár a radosťou žiariacimi očami sa stretla so spokojným pohľadom riaditeľa školy.
Daeron, ignorujúc temer nečujné túžobné stony, vykročil k schodom vedúcim na pódium a študenti so záujmom pozorovali, čo sa bude diať. Možnosť, že im plánuje predviesť nové kúzlo, vzhľadom na jeho netradičný odev a prítomnosť riaditeľa hromadne zamietli.
„Dobrý deň študenti.“ Pozdravil okolostojaci dav, keď podišiel do stredu pódia.
„Na začiatok vám chcem niečo oznámiť.“ Priznal s neutrálnym výrazom na tvári.
„Dostala sa ku mne informácia, že by bol z vašej strany záujem zúčastniť sa niektorého z pripravovaných a ohlásených podujatí, ktoré organizuje Medzinárodný klub duelantov.“ Povedal, na čo sa miestnosťou rozniesla zborová tichá vrava a taktiež táto informácia priniesla niekoľkým študentom vysvetlenie ohľadom spokojného výrazu ich zelenookej priateľky.
„O tejto možnosti som sa zhováral i s profesorom Dumbledoreom a výsledok je nasledový.“ Priznal Daeron a očami prešiel z riaditeľa na tváre svojich študentov.
„Dňa dvadsiateho marca, čiže týždeň pred veľkonočnými prázdninami, budú mať plnoletí študenti možnosť sa zúčastniť študentských turnajov organizovaných Medzinárodným klubom duelantov.“ Oznámil profesor a pozoroval prežiarené tváre svojich študentov.
„A teraz podmienky.“ Dodal s úškrnom.
„Účasť, ako som už povedal, je limitovaná vekom sedemnásť rokov a viac.“ Prezradil prvú podmienku.
„Študent, ktorý sa chce zúčastniť musí mať absolvovaný a aj úspešné ukončený kurz premiestňovania.“ Povedal druhú podmienku.
„Študent musí dostať písomné odporúčanie od profesora predmetu OPČM i inštruktora navštevovaného klubu duelantov, čiže v oboch prípadoch odo mňa.“ Prezradil tretiu podmienku účasti.
„V neposlednom rade by nebolo na škodu vám oznámiť, že počet študentov, ktorí dostanú povolenie na účasť je obmedzený.“ Ukončil oznam a spýtavo pozrel na svojich zverencov.
„Nejaké otázky?“ spýtal sa mladý pedagóg, dúfajúc, že to čo povedal bolo dostatočné na to, aby ich nepadlo priveľa.
„Aké kritéria musí študent splniť, aby dostal odporúčanie?“ zaznela otázka od skupiny Bystrohlavských šiestakov.
„Musí dokázať, že je schopný obstáť na tomto podujatí.“ Odpovedal profesor OPČM.
„Ak je to všetko, tak sa rozostavte po miestnosti a na zahriatie chcem vidieť odzbrojenie, uchopenie a pohltenie štítom. Neverbálne.“ Zadal inštrukcie pozorujúc svojich študentov a riaditeľ, stojaci pri bočných dverách sa otočil na odchod.
„Takže plánuje zorganizovať pre záujemcov turnaj, aby ste si preverili ich schopnosti?“ zaznela otázka zo Slizolinskej skupiny prítomných študentiek.
„Skvelá myšlienka slečna Pierceová.“ Pochválil Slizolinskú všímavosť riaditeľ školy a zdal sa byť touto myšlienkou dokonca nadšený.

Táto informácia rozbúrila ďalšiu vravu a spokojne sa tváriaci Dumbledore opustil Veľkú sieň, aby viac nenarúšal priebeh stretnutia Študentského klubu duelantov.
„Asi je zbytočné sa pýtať, kto za de Wiellom s touto myšlienkou prišiel.“ Riekol temer šeptom Severus a pozrel na svoje dievča s nadvihnutým obočím.
„Podľa čoho súdiš?“ spýtal sa so záujmom James.
„Neviem o študentovi, ktorý by mal okolo diania v dueloch rovnaký prehľad.“ Uškrnul sa Severus na paroháča a prekvapene pozrel na chrbát svojej priateľky, ktorá vykročila smerom k pedagógovi stojacom na pódiu.
„Spokojná?“ spýtal sa šeptom Daeron, keď si čupol na kraji pódia a pozrel do úsmevom prežiarenej tváre svojej študentky.
„Ďakujem.“ Odpovedala slovkom úprimnej vďaky.
„Rado sa stalo.“ Povedal.
„Chcela by som ťa o niečo poprosiť.“ Zazubila sa Chrabromilčanka a z úst jej unikol pobavený smiech, keď si všimla nedobre potláčaný výraz zhrozenia svojho kamaráta. Niet sa čomu čudovať. Táto úvodná veta doposiaľ predznamenala žiadosť o nelegálnu prípravu protivlkolačieho elixíru a návštevu riaditeľne. Problém s neprimerane veľkou tvorbou žalúdočnej kyseliny netreba ani bližšie špecifikovať.
„Vysvetlíš mi, ako sa používa táto vec?“ spýtala sa a zatiaľ čo si hánkami pravej ruky utierala slzy smiechu Daeronovi otrčila ľavú ruku, v ktorej držala zápästný držiak na prútik.
Uvoľnenie strnulého tela mladého pedagóga spolu s rovnako zle maskovaným výrazom úľavy podnietil mladé dievča k opätovnému smiechu, na čo profesor obrany pobavene pokrútil svojou hlavou.
„Tak poď hore.“ Vyzval svoju kamarátku, ktorá neotáľala a obomi rukami sa zaprela o pódium, aby sa vyšvihla na jeho povrch.
„Tento držiak patrí k tým lepším.“ Prihovoril sa jej Daeron prezerajúc si tmavomodrý model.
„Ak si si ho lepšie pozrela, tak si si zaiste všimla, že má na vnútornej strane vyryté runy spájajúce silu mysle a magického spojenia.“ Rozprával a ukázal svojej študentke miesto, kde sa nachádzajú.
„Ty máš aký?“ zaujímala sa červenovlasá šiestačka.
„Veľmi podobný.“ Pripustil Daeron zatiaľ čo si odopínal gombíky na rukávoch svojej košele a keď si ich následne vyhrnul, odhalil na ľavom zápästí doposiaľ svojim odevom dokonalé skrytý tmavozelený držiak s prútikom. Lily zaujato pozorovala ako takmer nebadane pohol prstami a prútik mu doslova vystrelil do dlane i to, ako si mladý muž následne sňal držiak a ukázal ho študentke.
„Môj je ešte obohatený o runy ochrany vlastníctva, takže ak si ho nasadí niekto iný, nedopadne dobre.“ Uškrnul sa na dievča, ktoré po týchto slovách vytreštilo oči a opätovne si nasadil zápästný držiak.
„Nasaď si ho.“ Pobádal nadanú čarodejnicu, ktorá automaticky poslúchla.
„A teraz tá najťažšia časť.“ Pripustil Daeron a sprisahanecky sa uškrnul.
„Najskôr je potrebné vyslať nejaké kúzlo. Držiak rozpozná tvoju mágiu a následne získa spojenie i s tvojim prútikom. Potom je to už len cvik, ktorý rýchlo prejde do podvedomia.“ Vysvetlil zmierlivo mladej študentke.
„Vrelá vďaka.“ Povedala úprimne spokojná študentka.
„Kedykoľvek.“ Vrátil jej úsmev pedagóg, ktorý zoskočil z pódia a začal sa prechádzať pomedzi študentmi, ktorý mali za úlohu cvičiť kúzla.

Lily sa so značnou dávkou spokojnosti pripojila do trojice k Remusovi a Markovi, ktorí miesto cvičenia pozorovali, tak ako aj zvyšok šiestakov, rozhovor medzi ňou a profesorom obrany. Chrabromilčanka sa počas stretnutia pristavila, tak ako to mala vo zvyku, pri nejednej cvičiacej dvojici aby im pomohla, ak sa jej zdalo, že sú bezradní a na jej ohromnú radosť prišla aj na grif, či skôr spôsob, ako sa narába s držiakom. Nateraz sa jej to síce zdá byť pomalé a mierne nemotorné, ale verí slovám pedagóga, ktorý povedal, že sa ho časom naučí používať podvedome a rozhodla sa, že ho bude používať oddnes neustále.
„Keď skončíme chceš ísť k jazeru?“ šepol jej otázku Hanrich počas jej zamysleného pozorovania Jane a Severusa.
„Len čo sa pôjdem prezliecť.“ Pripustila zmierlivo Lily a nechala sa vtiahnuť do polovičného objatia, na čo sa ozval z úst profesora obrany oznam konca dnešného stretnutia a Chrabromilčanka spolu s lycantropom opustila narýchlo veľkú sieň, aby sa čo najskôr vytratili ku stromu na brehu Čierneho jazera.

„Remus?“ oslovila Lily svojho kamaráta otázkou, keď zišli zo schodov a ocitli sa vo vstupnej hale.
„Hm.“ Dal jej najavo, že ju počúva a otvoril dvere, aby vyšli na chladné a sychravé nádvorie školy.
„Chcela by som sa ťa spýtať...“ začala tichým hlasom rozhovor šiestačka.
„Nechcel by si skúsiť protivlkolačí elixír?“ šepla mu nečakanú otázku, po ktorej lycantropom šokom myklo.
„Aký elixír?“ spýtal sa začudovane svojej kamarátky, keďže o takom niečom ešte nepočul.
„Elixír, po požití ktorého si zachováš svoju myseľ.“ Prezradila účinok onoho, pre Remusa, doposiaľ neznámeho elixíru, na čo sa pery jej kamaráta roztiahli do žiarivého úsmevu.
„Smiem sa ťa spýtať niečo aj ja?“ začal mladý lycantrop, keď sa ocitli pod dôverne známym stromom.
„Isteže.“ Riekla s prikývnutím hlavy.
„Čo to pre teba znamená, že si Matka? Čo od teba môžem vlastne čakať?“ spýtal sa Remus svojej kamarátky, ktorá okolo nich švihla prútikom, aby im pomocou Severusovho kúzla zaistila súkromie.
„Iba to, čo môže syn ako ty, čakať od Matky akou som ja.“ Riekla zmierlivo a položila svoju dlaň na jeho rameno.
„Vieš, že si môj priateľ.“ Uisťovala sa jemným hlasom Chrabromilčanka a odpoveďou jej bolo energické súhlasné prikyvovanie hlavou.
„Milujem vás, chránim vás a neviem ako je to možné, ale poznám vaše mená.“ Pripustila s úškrnom.
„Koľkých z nás poznáš?“ zaujímal sa mladý lycantrop a tváril sa spokojne. Či skôr zvedavo?
„Iba teba.“ Priznala so smiechom Lily.
„To fakt?“ vypadlo začudovane z Chrabromilčana.
„Na druhú stranu, upírov poznám viac ako čarodejníkov.“ Prezradila Lily, keď sa k nemu sprisahanecky naklonila.
„Ty si videla upíra?“ šepol zhrozene vlkolak.
„A ty tiež.“ Uškrnula sa Lily a narýchlo švihla prútikom, čo si šokovaný lycantrop ani nestihol riadne uvedomiť.
„Ja?“ spýtal sa neveriacky Remus.
„Čo ťa vyviedlo z rovnováhy?“ ozval sa pri ňom hlas Severusa Snapa, ktorý sa na prekvapeného vlkolaka uškrnul a pobozkal svoje dievča.
„Remus sa práve dozvedel, že stretol upíra.“ Prezradila Lily časť ich rozhovoru.
„A keby len jedného.“ Pripustil s pobavením v očiach Slizolinčan.
„Kedy?“ spýtal sa lycantrop.
„Spomínaš si na Mariusa?“ spýtala sa Lily, na čo sa tvár jej priateľa prežiarila poznaním.
„A Severus ho spoznal keď...?“ zatiahol otázku, keďže pochyboval o tom, že sa mu Lily so svojim stavom zdôverila. Kto o tom vôbec vie?
„Keď som lovcom nedovolila ho odvliecť.“ Zašomrala si popod nos a zapozerala sa na prichádzajúce duo ich spoločných priateľov.
„Ahojte.“ Pozdravila skupinku Bifľomorská dvojica.
„Kde je Mark?“ spýtala sa Lily a vzhliadla smerom ku škole, z ktorej náhlivo vyšiel Regulus.
„Asi bude ešte s Madleyovou.“ Uškrnul sa Severus na svoje dievča.
„Mark s ňou chodí?“ vypadlo šokovane s Chrabromilčanky a bezradne pokrútila hlavou. Nevšimla si, že by sa jeho záujem vyvinul v niečo väčšie. Koľko toho jej za posledné dni uniklo?
„Zasa je s ňou?“ spýtal sa miesto pozdravu Slizolinsky prefekt.
„Už ide.“ Povzdychol si Remus a pohodil smerom ku škole ledabolo rukou.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa začudovane Mark svojich mračiacich sa kamarátov.
„Tvoj zvýšený záujem o Madleyovú nám prispieva nie práve príjemnými pocitmi.“ Pripustil Severus.
„Považuješ ju za nedôveryhodnú?“ spýtal sa mierne podráždene Bystrohlavčan.
„Nedokázala svoju dôveryhodnosť.“ Pripojil Regulus.
„Ale ani nevyvrátila.“ Hádal sa Mark a založil si obranne ruky na hrudi.
„Nehádajte sa.“ Zamiešala sa Jane.
„Mark má právo mať dievča.“ Dodala upokojujúcim tónom.
„Súhlasím. Pokiaľ nebude zasahovať do nášho kruhu.“ Odobril jej, jej názor Severus.
„Čo vás na nej dráždi?“ spýtala sa Lily, ktorá nebola naklonená jej veriť, ale ani voči nej neprechovávala negatívne pocity.
„Minulý rok som ju pravidelne vídaval v blízkosti LeStrangevej a neraz aj Crabbeovej.“ Ozval sa nahnevane Regulus.
„Tak ako aj mi teba a Severusa.“ Nadhodil obranne Bystrohlavčan.
„A tento rok?“ zaujímal sa Hanrich, snažiac sa v tomto chaose nájsť pointu.
„Nevšimol som si.“ Povedal s povzdychom starší Slizolinčan.
„Prečo sa už nezhovárajú?“ spýtala sa začudovane Jane.
„Však to je to. Prečo...?“ Zatiahol zamyslene Regulus.
„Na to teraz neprídeme.“ Povzdychla si Lily.
„Neveríte jej a Mark to zaiste bude akceptovať. To však nie je dôvod, aby sa s ňou nestretával.“ Zakončila dohadovanie Chrabromilčanka, ktorej sa v mysli stále dookola vynárala Regulusova otázka, prečo.
„Pokiaľ samozrejme vie, kedy a o čom má mlčať...“ zatiahol nedokončenú myšlienku čiernovlasý had a spýtavo nadvihol na Bystrohlavčana obočie.
„Ja Markovi verím.“ Riekla Lily a očami preskakovala medzi svojimi priateľmi.
„Ja len...“ krútil hlavou Regulus.
„Daj pozor.“ Dodal zmierlivo a jemne sa na Marka usmial, na čo sa mu dostalo prikývnutia.
„A keď sme už konečne uzavreli môj intímny život, dozvieme sa konečne prečo sa nám vyhýbaš?“ spýtal sa Bystrohlavčan a zvedavo pozrel do očí svojej kamarátky.

„Nie je to tak, že by som sa vám vyhýbala. Potrebovala som iba byť na chvíľu sama.“ Odpovedala mu jeho kamarátka.
„Jeden múdry človek mi totiž kedysi dávno povedal, že myšlienku môžeš zmeniť aj tisíckrát za deň, avšak to čo vyslovíš, späť už nevezmeš.“ Dodala zmierlivo a jemne sa usmiala na čiernovlasého Slizolinčana.
„Stále však v mojej mysli ostáva otázne, či je správne mlčať a nezdôveriť sa vám so svojou osobnou dilemou.“ Riekla s povzdychom červenovlasá čarodejnica a smutne pozrela na svojich kamarátov.
„My sa budeme tešiť, ak sa nám zdôveríš a nemyslím si, že by akákoľvek zmena v názore bola neakceptovateľná. Práve naopak. Spoločne môžeme prehodnotiť situáciu, ktorá k tejto zmene viedla.“ Povedal priateľsky Slizolinský prefekt a všetci kamaráti mladej študentky odobrujúco pritakali.
„Tak teda poďme na to.“ Riekla s povzdychom Chrabromilčanka a očami preskakovala medzi nimi.
„Pýtajte sa. Na čokoľvek.“ Dodala s nervóznym povzdychom.
„Ja mám iba jednu otázku.“ Ozval sa ako prvý Severus.
„Čo sa s tebou, pre Morganu, deje?“ spýtal sa s úškrnom.
„Priveľa myšlienok.“ Odpovedala a vrátila svojmu priateľovi nervózny úškrn. Och áno, pýtajte sa avšak rozumnej odpovede sa nedočkáte. Ale Lily je Chrabromilčanka a jej výbuchy sú povestné...
„To je to jediné, čo mi povieš? Priveľa myšlienok...?“ zaprskal podráždene Slizolinčan, na čo sa jeho kamaráti zatvárili šokovane, avšak Hanrichov výraz sa prirýchlo zmenil zo šokovaného na zamračený.
„Dobrovoľne si sa nechala prebodnúť. Vyhýbaš sa každému. Vidím ťa iba na vyučovaní, v knižnici a pri jedle. A tvoje vysvetlenie na celú túto situáciu je... Priveľa myšlienok?“ rozohnil sa Severus, na čo Lily posmutnela a nadobudla túžbu byť opätovne sama.
„Severus!“ zahriakol ho prísnym hlasom Hanrich, ktorý pridobre vycítil psychické rozpoloženie svojej kamarátky.
„Čo!“ zahučal na Bifľomorčana.
„Vám sa toto vysvetlenie zdalo dostatočné?“ spýtal sa svojich kamarátov a chladne preskakoval medzi ich tvárami.
„Tebe sa tvoje správanie zdá byť na mieste?“ spýtal sa zdanlivo pokojne lycantrop.
„Dosť!“ zastavila počínajúcu hádku Chrabromilčanka a obranne zodvihla dlane.
„Predstav si, že mi za to Remus stál a prepáč, že som ti hneď po precitnutí z bezvedomia neporozprávala podrobnosti útoku. Prepáč, že som potrebovala byť sama. Možno tomu neuveríš, ale poznanie, že Hanrich zabil Runcorna mi spôsobilo ďalšie výčitky svedomia. Nestačilo, že sa ocitol on i Remus v ohrození kvôli mne. Nestačilo, že to Remus nemusel prežiť. Nestačilo, že som ich neochránila. Ešte som aj musela dohnať svojho priateľa do krajností. Je také ťažké pochopiť, že som sa s tým potrebovala vyrovnať i ja?“ Spustila rozhnevane Chrabromilčanka a pohľadom prepálila svojho priateľa.
„Ty si predstav, že sa musím denne prizerať ako sa moje dievča vnútorne ničí a odmieta akýkoľvek kontakt. Je také ťažké pochopiť, že mám z toho celého zmiešané pocity?“ Nedal sa Slizolinčan a nadvihol na Lily obočie.
„Pocity?“ vypadlo z nej temer pohŕdavo.
„Vieš aký je to pocit hľadieť na človeka, na ktorom ti najväčšmi záleží a vedieť, že sú mu dopriate posledné sekundy? Vieš aký je to pocit vedieť, že sú tie sekundy dopriate tebe?“ spýtala sa takmer zlomene a s vyhasnutými očami pozrela do tváre svojho priateľa.
„To skutočne neviem, avšak viem, aký je to pocit, vidieť vlastné dievča s dosekaným hrudníkov, po strete s kliatbou z vlastného prútika.“ Pripustil s povzdychom Severus.
„A taktiež viem, že vyrozprávať sa priateľovi v týchto chvíľach značne pomáha.“ Priznal zmierlivo a vzhliadol do tváre Hanricha Wera.
„Bála som sa.“ Priznala zahanbene Lily so sklonenou hlavou.
„Och Lily.“ Pritiahol si Regulus mladé dievča do objatia a Severus s hrčou v krku pozeral na plačúcu Lily. Jeho dievča sa im bálo zdôveriť? Prečo ale...? Chcel dosiahnuť výbuch, aby to zo seba dostala, keďže si bol pridobre vedomí toho, že to bez pomoci nezvládne... Ale toto nechcel.
„Všetci sme sa báli.“ Riekla upokojujúco Bifľomorčanka a pohladila svoju kamarátku po vlasoch.
„Najskôr som sa bála, že sa vám niečo stane a keď bolo po všetko... Bála som sa, že vás už neuvidím a potom som sa bála, že sa na mňa hneváte pretože ste sa ocitli v ohrození kvôli mne. A keď som sa dala dokopy, tak som sa bála, že sa na mňa hneváte, pretože som potrebovala byť sama a že si kvôli tomu budete myslieť, že vám neverím.“ Priznala svoje pocity červenovlasá čarodejnica, zatiaľ čo jej Regulus hladil vlasy a vtisol jej na temeno hlavy jemný bozk.
„Aj ja som sa bál Lily. Veľmi som sa o teba, teda o všetkých troch, bál.“ Šepol jej do vlasov Slizolinský prefekt a chladným pohľadom prebodol tmavé oči svojho fakultného spolužiaka.
„A ja som sa bál, čo by sa asi stalo, ak by si to v sebe držala ešte dlhšie.“ Ozval sa zmierlivo Severus a priložil svoju dlaň na jej plece.
„Strach je úplne bežný Lily. Je to podvedomá reakcia tela na neznámu situáciu. To z teba nerobí zlú priateľku. Robí to z teba iba prach obyčajného človeka.“ Pridal sa Mark a spýtavo pozrel do uslzených oči svojej kamarátky.
„Lepšie?“ spýtal sa jej so smutným úsmevom Severus a jemne zotrel svojej priateľke slzy z líc.
„Ďakujem.“ Odpovedala mu na všeobecné prekvapenie červenovlasá študentka.
„Rado sa stalo. Nebolo by na škodu, ak by si sa naučila vypúšťať zo seba starosti bez konfrontácie a následného prudkého emočného výbuchu.“ Povzdychol si Severus a nechal svoje dievča, aby sa schovalo v jeho objatí a pohodlne si oprelo tvár o jeho hruď.
„Pokúsim sa.“ Prisľúbila s ťaživým výdychom a ochotne prijala vreckovku, aby si utrela tvár a vyfúkala nos.

„A teraz mi povedzte, čo ste zistili.“ Zmenila, spolu s pokusom o úsmev, tému, keď si utierala nos.
„Myslíš na tie pasce, správne?“ uisťovala sa Jane a spýtavo nadvihla obočie a odpoveďou jej bolo mierne prikývnutie.
„Vedia o pasci?“ spýtal sa prekvapene Remus, na čo mu Lily v odpoveď jemne prikývla.
„Veľa toho nie je.“ Povzdychol si Regulus.
„De Wiell chodí do lesa často a to aj v čase, keď tam nie je s tebou.“ Priznal Mark a zapozeral sa smerom k Zakázanému lesu.
„Ty sa pravidelne v lese stretávaš s de Wiellom?“ spýtal sa Severus, ktorý mal čo robiť, aby krotil svoje emócie. Jedného dňa pred neho zabodne dýku a ten samozvaný Boh lásky, ak nie je zbabelec, sa neubráni jeho meču a zotne mu tú prekrásnu hlavičku. O áno. Jedného dňa...
„Nepovedala by som, že pravidelne. Ak sa pri ohrade neukáže on, tak príde Hagrid a jeden krát ma bol skontrolovať i profesor Kettleburn.“ Priznala Chrabromilčanka.
„To je, tak či tak, nateraz nepodstatné. De Wiell to nie je.“ Dodala s povzdychom.
„Zastávaš si ho?“ spýtal sa podráždene Severus.
„Vravím pravdu. To nie je zastávanie.“ Zaprskala po ňom zelenooká šiestačka.
„Mohli by ste sa už konečne prestať škriepiť?“ spýtala sa Jane a očami preskakovala medzi Lily a Severusom.
„Ja som nezačala.“ Zašomrala Chrabromilčanka a spolu so značným zamračením vzhliadla do tváre svojho priateľa.
„Ja tiež nie.“ Pripustil s povzdychom Slizolinčan.
„Ja som videl Davisa ako opúšťa Rokfort. Dvakrát.“ Vrátil sa k pointe Bystrohlavčan.
„Šiel smerom k lesu?“ zaujímal sa Hanrich a so záujmom pozrel na svojho kamaráta, ktorý má asi ako jediný z prítomných zdravý rozum a z klubovne celkom slušný výhľad.
„Skôr smerom k Rokvillu.“ Povzdychol si Mark.
„Davis je zbabelec. Do lesa by nezašiel.“ Riekol Regulus a pokrútil hlavou.
„A čo bývalý kolega tvojho otca? Nebýva nateraz v dedine?“ spýtal sa Bifľomorčanky Severus.
„Barlley. Áno býva, ale pochybujem, že by to bol on.“ Odpovedala Jane.
„Ale mohol by nenápadne vyspovedať Davisa.“ Zapojil sa zamyslene lycantrop.
„To by nebol dobrý nápad.“ Zatiahla s trpkosťou v hlase Lily a pošúchala si temeno.
„A čo chceš spraviť? Vrhnúť na neho monitorovacie kúzlo, ako na neposedné batoľatá?“ Spýtal sa s nadvihnutým obočím Mark, na čo sa pery Chrabromilčanky pretiahli do širokého úsmevu.
„Pochybujem, že v tom má prsty Davis.“ Povzdychol si Hanrich a pokrútil hlavou.
„Aj ja ale nech je za tým ktokoľvek, ja ho nájdem.“ Priznala neoblomne Chrabromilčanka.
„Sľubujem, že ho nájdem.“ Riekla šeptom hľadiac do očí svojho Chrabromilského kamaráta.
„Čo potom?“ zaujímal sa s úškrnom Regulus.
„Čas ukáže.“ Riekol temer neprítomne Mark stratený v nekonečných hĺbkach smaragdových očí.