POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Červenovlasá Chrabromilčanka sedela v prázdnej klubovni a vychutnávala si okolité ticho, ktoré dopĺňali mihotavé plamene hrajúce v krbe. S pokojom odrážajúcim sa v jej tvári neraz vzhliadla od časopisu na oznam na tabuli, ktorý bol doplnený voľným miestom, na ktoré majú študenti, ktorí sa rozhodli tráviť Vianoce na hrade, napísať svoje mená.
Pri uvedomení si, že je iba jednou zo štyroch Chrabromilčanov, ktorí ostanú cez prázdniny na hrade ju naplnil pocit osamelosti a nepomohlo tomu ani to, že zvyšných troch vôbec nepozná. Kto vie, koľko jej priateľov sa rozhodne ostať počas sviatkov s ňou? Dnes sa ich na to bude musieť opýtať.
Pri týchto myšlienkach ledabolo mykla plecom a po tom, čo si pretrela unavené oči sa opätovne začítala do článku týkajúceho sa zmeny vzorov korytnačích pancierov pomocou rôznych pohybov prútika počas odriekania kúziel transfigurácie.
Jej zaujatosť článkom neprerušil ani ruch už pobiehajúcich ranných vtáčat a pohltená fascináciou nových transfiguračných techník si ani nestihla všimnúť, že priamo oproti nej sedí trio Chrabromilských šiestakov a s úškrnom hľadia do jej sústredenej tváre.
Príchod Remusa už prehliadnuť nemohla, keďže sa posadil na operadlo jej kresla a po tom, čo si ju nečakane vtiahol do objatia, jej vtisol na čelo nie práve jemný bozk.
„Dobré ráno.“ Poprial jej zvesela a šokované dievča priam neprítomne prešlo z tváre Petra Pettigrewa na tvár Jamesa Pottera a Siriusa Blacka, až si uvedomila, koho pery vlastne cítila a že onen narušiteľ jej rannej pohody stále sedí vedľa nej a vyškiera sa jej do tváre.
„Aj vám.“ Riekla napokon hlasom prezrádzajúcim pretrvávajúci údiv a zatvorila časopis, keďže si správne domyslela, že si ho už ja tak nebude môcť čítať. S bezradným povzdychom napokon vstala z priveľmi pohodlného miesta a vybrala sa do izby, aby dala svoju záujmovú literatúru na poličku k ostatným časopisom a po návrate do klubovne si prisadla k mladému lycantropovi, ktorý ju čakal rozvalený na jednej z menších sedačiek.

Kto by túto dvojicu nepoznal a taktiež by nebol oboznámený s udalosťami, ktoré sa odohrali v Rokvillskej dedine, bol by si ich vzájomné preplietanie prstov a hladenie červených vlasov nepravdivo vysvetlil priveľmi romantickým spôsobom.
Remus sa cítil akoby boli všetky jeho modlitby vypočuté a najkrajší sen splnený. Alebo je to predsa len sen? Opäť sedí pri krbe, jeho kamarátka oddane spočíva na jeho hrudi a naslúcha jeho srdcu. A on môže opätovne položiť svoju dlaň na jej hlavu a hladiť vlasy farby ohňa, opätovne vtisnúť na jemnú pokožku čela krátky bozk a opätovne cítiť jej vôňu. To, čo pred časom považoval takmer za samozrejmosť, nateraz berie ako niečo, čo by bol rád oslavoval a pochopil, nakoľko vzácne niektoré chvíle sú. Vzácna chvíľa pokoja, vzácna chvíľa blízkosti, ba dokonca, vzácna chvíľa života.
Držal ju v náručí, tisol ju o svoju hruď a nečinne pozeral ako sa z jej očí vytráca život. Nepočul a necítil jej dych. Takmer nepočul slová, ktoré mali byť poslednými. Slová šepnuté s nesmiernou bolesťou a s vypätím všetkých ostatkových síl. Slová, ktoré musela vysloviť inak by ani po smrti nenašla pokoj.
Pod vplyvom tejto poslednej myšlienky podvedome zovrel svoju kamarátku v pevnejšom objatí a pritúlil si tvár k jej vlasom. Nie! To bolo naposledy, čo jej dal dôvod na smútok a prisahá Merlinovi, že nikomu nedovolí, aby ju trápil. Ako jej to mohol spraviť? Lily nikdy nevyslovila ani neurobila nič, čím by ho bola ranila. Nikdy! Práve naopak. Vždy ho vypočula a povzbudila. Vždy mu pomohla ako mohla a vedela. Vždy! To najlepšie pre neho a naopak najhoršie pre jeho svedomie prináša istota, že by sa na jej láske a oddanosti nič nezmenilo ani v prípade, ak by nebol vlkolak. Ak by však nebol vlkolak, nemusela by ho toľko chrániť a ani zachraňovať. Nebol by pochyboval, nebol by ju trápil. Na druhú stranu by v Rokville boli v keli, keďže by žiadneho smrťožrúta nepočul. To, že ho počul v konečnom dôsledku znamenalo iba ak to, že to zasa raz pokašľal. Aspoň, že to nepokašľali aj de Wiell s Hanrichom. A ako keby nestačilo, že vyčaroval zlý štít... po tom ako zasiahla Lily toho
smrťožrútskeho bastarda, vypol. Bol si istý, že ich dostali a opadol z neho nesmierny kameň, či skôr balvan. A kým sa on spokojne, ako dáky mýtický hrdina obzeral po okolí, Lily ho videla.
Čo asi musela v tej chvíli cítiť? Vidieť ho vstať. Vidieť ho držať dýku. Vedieť, že chce zasiahnuť milovanú osobu... Osobu, ktorá jej z vďaky za záchranu kruto vmietla do tváre, že jej lásku pokladá za neprirodzenú, ba priam vnútenú. Osobu, ktorá ju dlhé dni a noci trápila a oberala o radosť i o spánok. Drahý bože. Môže byť ešte niekto takým veľkým idiotom, akým je on? Nikdy neuverí, že môže.

Lily si tento okamih vychutnávala rovnako intenzívne ako jej priateľ a nevedno čo to zapríčinilo, ale v týchto chvíľach jej myseľ neťažila žiadna myšlienka. Silný, pravidelný a upokojujúci rytmus jeho srdca bol ako balzam pre jej dušu. Dušu, ktorá pocítila priveľa rán pre tak mladého človeka. Rán, ktoré stále bolia, otvárajú sa a nevedia sa vyliečiť. Jeho blízkosť, láskavosť a pokoj, či až harmónia, ktorá z neho sála, jej vnútro napĺňa silou plátať kruté rany života.
A plamene v krbe? Tie tvoria akúsi zábranu pred nechcenými myšlienkami. Je sobota a ona opäť nespala viac ako pár hodín. Opäť nemôže spávať. Skoro každú noc ju zobudí sen, či skôr nočná mora, že Remusa neochránila. A keď nie jeho, tak Hanricha, Jamesa, Siriusa...
Veria jej, vzhliadajú k nej a ona sa iba bezmocne prizerá ich smrti.
V takýchto ránach je prítomnosť jej priateľa neuveriteľne vzácna. Tak veľmi sa o neho i Hanricha bála a stále sa bojí, až má neraz pocit, že sa nevie nadýchnuť. Nateraz však jej myseľ je natoľko vzdialená, že ju strach neoberá o tú trochu síl, ktorú počas krátkeho spánku načerpala. Bezcieľne pláva v nekonečnom oceáne pokoja a ona túži s nim splynúť. Nikdy sa nevrátiť do tohto sveta. Nikdy sa nevrátiť do sveta, v ktorom vládne strach, bezradnosť, neistota...

Prečo len pocit ochrany a lásky nemôže trvať aspoň o minútu dlhšie?
Ich spoločnú idylku veľmi netaktne prerušil James, ktorý im odporučil návštevu Veľkej siene, keďže čoskoro nastane čas konca podávania raňajok.
Možno by nemalo byť prekvapivé, že či už Remus alebo Lily, by raňajky veľmi radi opomenuli a vychutnávali si vzácny pokoj a vzájomnú blízkosť, ktorá na počudovanie nespôsobovala klebety, ale naopak sa zo strany Chrabromilčanov stretli s pochopením a iba málokto ich v týchto chvíľach rušil. Aj keď si o levoch zvyšok školy myslí, že sú zaostalí, či skôr, že ich myslenie je povedzme že jednoduchšie, toto je niečo, čo chápu pridobre.
Nejedny páry očí ich v týchto chvíľach ticho pozorovali, stratení v obraze, ktorý sa im naskytol nie prvý krát a smutne sa tváriaci Chrabromilčania nad vlastnou hlúposťou občasne pokrútili mierne zvesenou hlavou.
Remus Lupin po útoku smrťožrútov pôsobil, akoby dostal bozk Dementora a jeho neprítomne hľadenie do prázdna bolo miestami až strach naháňajúce. Pohľad na poväčšine flegmatického a usmievavého člena bandy záškodníkov, ktorý bledý a psychicky zničení sedí a so zadržiavanými slzami sa díva na miesto, ktoré obľubuje jeho kamarátka im spôsoboval nie len starosti, ale aj vháňal slzy do očí. Situácie, keď bezmocné hľadenie do krbu alebo prázdneho miesta, ktoré nemal silu zaujať nikto z ich fakulty vymenil za bezcieľne prechádzanie po klubovni, nepriniesli žiadnu úľavu.
Naopak Lily Evansová im v týchto chvíľach všetkým ukazuje niečo celkom iné. Aj keď v Rokville pôsobila ako nazúrená dračica a s nečakanou vervou a obratnosťou chránila svojich priateľov, pravidelne spočíva pri Remusovi ako choré dieťa, čo u starších Chrabromilčanov vyvoláva iba ak opätovné porazenecké krútenie hlavou.
Severus je idiot. Tvrdí, že sú dutohlavci a pritom on sám nevidí, čo je zjavné...

„Pôjdeme?“ spýtal sa láskavým hlasom lycantrop svojej kamarátky.
„Budeme musieť. Stále sa mi zdáš byť priveľmi chudý.“ Neodpustila si a s neskrývanou námahou sa odtiahla od svojho spolužiaka, aby spoločne opustili klubovňu a zavítali do skoro ľudoprázdnej hodovacej miestnosti, v ktorej sedelo už len pár spachtošov, ktorí dojedali raňajky a niekoľko skupiniek študentov rôznych fakúlt spoločne sedelo pri šálkach s horúcim čajom hrajúc šachy alebo so smiechom diskutovali o metlobale či spoločných záľubách.
Pohľad na kompletnú skupinu priateľov obklopenú knihami podnietil pery červenovlasej študentky aby sa pretiahli do spokojného úsmevu a priniesol spomienku na spoločné rána v dome jedného z jej priateľov.
„Ahojte.“ Pozdravili dvojicu Chrabromilčanov ich priatelia, ktorí sa už síce stihli naraňajkovať, avšak Veľkú sieň využili, aby sa mohli spoločne skláňať nad akousi knihou a popritom popíjať horúci čaj.
„Čo to čítate?“ zaujímal sa Remus, keď vpadol oproti nim na lavicu a očami sa stretol s unudeným pohľadom Regulusa Blacka.
„Čaute.“ Započula Lily energický pozdrav a zakrátko si k jej ľavému boku prisadol jej chránenec, ktorého pri vstupe do miestnosti videla sedieť s jeho obvyklou skupinkou prvákov a pozorovať šachovú partiu.
„Rozmýšľame nad Slugyho zadaním.“ Povzdychol si na počudovanie bezradný Slizolinský šiestak, ktorý sa spolu s Markom skláňal nad otvorenou knihou a zamyslene si prechádzal končekmi prstov po perách.
„Piatkové elixíry.“ Povedal s uvedomením lycantrop, zatiaľ čo si natieral pečivo poniektorou z nátierok.
„Napadlo ti niečo?“ spýtal sa Mark a bezmocne vzhliadol do tváre svojej kamarátky.
„Zatiaľ som sa nad tým nezamýšľala.“ Priznala medzi sústami a ledabolo mykla plecom, čím si vyslúžila od svojich kamarátov bezradný povzdych.
„Čo vám zadal?“ spýtal sa zvedavo Remus počas dojedania nemalej porcie jedla.
„Úpravu elixíru.“ Zašomrala temer zasnene Jane energicky listujúc v jednej z kníh.
„Úprava, ktorá nespôsobí zmenu vlastností.“ Zamrmlal zamyslene Hanrich akoby sám sebe a otvoril ďalšiu, zvlášť hrubú knihu dívajúc sa niekam do prázdna.
„Takže musí zmeniť farbu alebo chuť?“ spýtal sa s miernym nadšením malý Slizolinčan, na čo ho Lily so širokým úsmevom chytila pochvalne za rameno a následne mu jemne dlaňou prešla po chrbte.
„Oboje by bola žiadaná zmena, aj keď uspokojivé by bolo dosiahnuť aspoň jedno z toho.“ Pripustil Regulus, ktorý chlípal horúcu kávu a bezmocne pozoroval svojich priateľov, ako sa prehrabávajú v knihách.
„A prečo nepoužijete Všehokoreň?“ spýtal sa začudovane Corwin rozmýšľajúc, či mu Lily nestihla počas návštevy laboratória profesora Slughorna niečo povedať alebo naopak, či on niečo neprepočul.
Po tejto otázke sa sieňou rozniesol dunivý zvuk zabuchujúcich sa kníh a priatelia mladej Chrabromilčanky pozreli na prváka ako na zjavenie, zatiaľ čo mu jeho staršia sestra pochvalne postrapatila vlasy.
„Myslíte, že by Slughorn akceptoval zmenu takýmto ... spôsobom?“ spýtal sa Remus svojich elixírmi pohltených priateľov a premýšľal či to nie je až priveľmi jednoduché. Aj keď jemu tá prapodivná burina rôznych chutí vôbec nenapadla.
„Skôr si myslím, že oprášenie niekoľko rokov starých vedomostí je to, čo týmto zadaním chcel dosiahnuť.“ Riekla zmierlivo Jane a očami preskakovala medzi tvárami svojich kamarátov.
„Keďže môžete považovať túto problematiku za vyriešenú, je ešte nejaký dôvod, prečo nejsť do Rokvillu?“ spýtal sa s nádejou Regulus, ktorému sa zmena programu náramne pozdávala.
„Také ďatelinové pivo za odmenu...“ zadumal si spokojne Mark.
„To by si zaslúžil skôr Corwin.“ Poznamenal Hanrich a mrkol na spokojne sa tváriaceho chlapca.
„A prečo by ste nešli?“ spýtala sa Lily počas dopíjania rannej kávy.
„Ty nejdeš?“ pýtala sa s vyvalenými očami Jane, na čo sa jej dostalo záporného zahmkania spolu s miernym pokrútením hlavy.
„Ja som sľúbila Corwinovi, že mu pomôžem s transfiguráciou a čarovaním.“ Prezradila zmierlivo Lily.
„Ale vy pekne pôjdete a neopovážte sa vrátiť bez ovocného želé a čokoládových pusiniek a bez niečoho karamelového pre Corwina.“ Odriekala slintajúc Chrabromilčanka, čo podnietilo šiestakov k tlmenému smiechu.
„V poriadku, ale nabudúce sa neopováž nejsť.“ Riekol pobavene svojmu pahltnému dievčaťu Slizolinký šiestak.
„Ak teda pôjdeme, tak by sme sa mali ísť pripraviť.“ Pripomenul Remus svojim kamarátom pokročilí čas, na čo si Hanrich utrel ústa a vstal, aby s mnohými knihami vo svojom náručí opustil spolu so svojou spolužiačkou Veľkú sieň nasledovaný dvojicou Slizolinčanov.
„Stretneme sa vo Vstupnej hale.“ Riekla nežne Chrabromilčanka prvákovi a po tom, čo mu vtisla na čelo jemný bozk i ona opustila spomínanú miestnosť sprevádzajúc vlkolaka.

„Remus?“ zatiahla do otázky, keď spoločne náhlivo kráčali točitým schodiskom.
„Počúvam.“ Pripustil berúc posledný rad schodov po dvoch.
„Ak by si si našiel vhodný okamih...“ začala svoju myšlienku tlmeným hlasom, keď kráčali smerom k obrazu tučnej pani.
„Prosím. Vyhovor Siriusovi jeho Vianočný plán.“ Požiadala bezradne svojho kamaráta, ktorý pri tejto prosbe zastal a zahľadel sa do utrápenej tváre svojej kamarátky.
Idiot! Och Merlin, aký veľký je len idiot. Každé ráno ju našiel v klubovni a bolo jedno kedy sa zobudil. A on si nedal dokopy tých pár do očí bijúcich faktov. Teraz to všetko v jej tvári vidí. Smútok, strach, trápenie...
„V dedine s ním prehovorím.“ Odpovedal jej so zmierlivým hlasom a v oddanom geste priložil svoju dlaň na hebké líce mladej Chrabromilčanky, ktorá sa podvedome nahla za jeho jemným dotykom.
„Ďakujem.“ Riekla mu úprimne a s náznakom úsmevu pozerala na chrbát svojho kamaráta, za ktorým sa zakrátko zavrel obraz.
Sirius je možno bláznivý a prchký, ale nie je to zlý človek. A aj keď je svojhlavý, na priateľoch mu záleží. Remus je mierny a pozná pojašeného Tichošľapa veľmi dobre. Určite bude vedieť ako s ním prehovoriť.
Pri tejto myšlienke naplnenej nemalou dávkou pozitivizmu sa otočila na päte a vykročila späť na prízemie, aby sa rozlúčila s priateľmi a sobotný deň strávila v spoločnosti svojho neposedného zverenca.

Lily vyšla na chladné nádvorie, narýchlo očami prechádzala po okolitých študentoch a bezpečne spoznala chrbát svojho priateľa, ktorý stál v skupinke Slizolinských piatakov, šiestakov a siedmakov. S úsmevom na perách jemne na pozdrav zamávala Hagridovi, ktorý oblečený v teplom kabáte vykročil smerom ku kovovej bráne a nachvíľu mala pocit, akoby ju všetci opúšťali. Akosi však nepochybovala o tom, že jej rozhodnutie ostať na hrade u mnohých vyvolalo pocit nesmiernej úľavy.
„Ty ostávaš?“ započula tichú otázku pri svojom pleci.
„Ja som sa na dnes sľúbila Corwinovi.“ Odpovedala po pravde a jemne sa na Siriusa usmiala.
„Ahoj Lily. Čo ti máme ešte priniesť?“ pozdravila Bifľomorčanka svoju kamarátku, ktorá rovnako ako aj Hanrich, nevedela v tvári skryť výraz previnenia.
„Ak by som vás mohla poprosiť, v kníhkupectve by ma mala čakať kniha a taktiež by som potrebovala dokúpiť ešte jednu.“ Požiadala zmierlivo Chrabromilčanka.
„To nebude problém.“ Prihovoril sa pokojným hlasom Hanrich.
„Čo ti v tvojej súkromnej Rokfortskej knižnici chýba?“ spýtal sa napoly zvedavo, napoly pobavene Sirius.
„Podľa katalógu, ktorý mi priniesla Jane by som asi prijala Písmo starých Germánov.“ Odpovedala po pravde červenovlasá študentka. Podľa popisu by to mala byť veľmi zaujímavá a prospešná literatúra.
„Schwabach?“ spýtala sa vyorane Jane a prekvapene nadvihla obočie. Koľko jazykov sa učenlivá Chrabromilčanka už stihla naučiť? A hlavne prečo?
„V knižnici je zopár kníh, ktoré neviem prečítať.“ Zašomrala Lily ich smerom.
„Toto nechajte na mňa.“ Usmial sa Sirius na Bifľomorčanov s jemne položenou rukou na ramene svojej spolužiačky a vykročil za Jamesom a Petrom, ktorí konečne ráčili vyjsť na nádvorie.
„Predsa len si si to nerozmyslela?“ zatiahol s povzdychom Bystrohlavčan namiesto pozdravu.
„Dajte na seba pozor.“ Riekla miesto odpovede Lily.
„Ja som ti predsa niečo sľúbil.“ Riekol Regulus, ktorý sa pristavil pri svojich priateľoch a so zamračením vzhliadol smerom k Severusovi.
„A ja ti verím. Ale aj tak si dávajte pozor.“ Prihovorila sa mierne k svojmu kamarátovi, ktorý jej prikývol na znak, že pochopil.
„Tak a teraz choďte.“ Vyzvala svojich priateľov, keď si všimla z vnútra hradu vybehnúť posledného člena jej úzkeho kruhu milovaných a strčila do ruky svojej kamarátky kožený mešec.
„Severus?“ spýtal sa zamračene Remus, ktorý sa zadychčaný pristavil pri svojich kamarátoch.
„O niečom sa zhovára.“ Priznala bezstarostne Lily, na čo lycantrop prekvapene nadvihol obočie.
„Och Remus. Predsa sa nebudem hnevať, že ma nevidí stáť za jeho chrbtom.“ Riekla s povzdychom Chrabromilčanka. O áno, jeho spolužiaci ju vidia a prináša im nekonečné potešenie, že o jej prítomnosti Severusovi nepovedali. To však nesvedčí o jeho láske, ale o ich úmysloch. Nemá ich rada. Túto skupinku zaručene nie.
„No choďte už.“ Zasmiala sa na svojich spolužiakoch, ktorí akosi primrzli na nádvorí a nevedeli sa odhodlať odísť.
Tieto slová sa našťastie neminuli účinku a skupinka mladých čarodejníkov vykročila smerom ku kovovej bráne, kde stál profesor Flitwich a dozeral na bezpečnosť Rokfortských študentov, ktorí sa rozhodli stráviť chladnú sobotu v Rokvillskej dedine.

Čochvíľa plnoletá študentka sa s povzdychom otočila a vykročila späť do teplého interiéru kamenného hradu a pri pohľade na mierne nervózneho Corwina nevedela, či sa má usmiať alebo zamračiť obavami. Nech už u nej prevládala akákoľvek emócia nemohla inak, iba mu opätovať široký úsmev a jej vnútro zaplnil slastný pocit radosti, keď sa malý Slizolinčan po bozku na čelo zapýril značnou dávkou spokojnosti.
„Vzal si si všetko?“ zaujímala sa starostlivá šiestačka, na čo sa jej dostalo súhlasného prikývnutia.
„Tak poďme.“ Vyzvala s úsmevom prváka a s rukou prehodenou cez jeho útle plecia vykročila na prvé poschodie, aby v poniektorej prázdnej triede pomohla svojmu zverencovi s čarovaním.
„Skontroluješ mi potom aj esej z transfigurácie a obrany?“ spýtal sa prvák zelenookej Chrabromilčanky, keď vošli do triedy.
„Isteže.“ Priznala úprimne spolu s pritakaním.
„Nezdržím ťa dlho. Skúsime si niekoľko kúziel a potom môžeš ísť za kamarátmi.“ Dodala zmierlivo a pomocou prútika odsunula lavice ku stenám, aby im zabezpečila priestor, avšak následne Corwinovo myknutie plecom u nej navodilo mierny stupeň zvedavosti a vysoký obáv.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa so záujmom svojho mladšieho brata.
„Nie.“ Odpovedal a Lily nemohlo ujsť jeho neprirodzené ošívanie.
„Poď.“ Riekla láskavo prvákovi, usadila sa na jednu z lavíc a ticho čakala, až si k nej prisadne aj jej chránenec.
„Máš s kamarátmi nejakú nezhodu?“ spýtala sa jemne Slizolinčana.
„Nie. Všetko je fajn.“ Odpovedal zatiaľ čo sledoval svoje hojdajúce sa členky.
„Tak prečo mám pocit, že to tak nie je?“ spýtala sa starostlivo a pozrela do jeho tváre.
„To neviem. Nič zvláštne sa nestalo.“ Priznal svojim hojdajúcim sa nohám.
„Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek.“ Uisťovala sa Chrabromilčanka.
„Iba nechcem byť dnes s nimi.“ Priznal sa prvák, na čo Lily vyšli oči z jamiek viac ako bolo bežné.
„Prečo?“ spýtala sa s obavami, ktoré sa jej podarilo zakryť, avšak prvák sa nevedel odhodlať odpovedať na triviálnu otázku.
„Corwin.“ Oslovila chlapca, ktorý nemo vzhliadol do jej tváre.
„Mám ťa veľmi rada.“ Riekla mu do očí a malý Slizolinčan sa pritúlil bližšie k nej.
„Zavrhli ma. Ja im už neverím.“ Pripustil hlasom na hranici počuteľnosti.
„Spravili chybu a sám dobre vieš, že nikto nie je dokonalý.“ Prihovorila sa mu jemným hlasom, hladkajúc jeho chrbát.
„Odkedy ma klobúk poslal do Slizolinu som pre nikoho nebol dosť dobrý. Slizolinčania na mňa pozerali ako na niečo, čo už raz prešlo tráviacim traktom a decká z ostatných fakúlt na tom neboli inak.“ Zašomral si chlapec popod nos.
„A teraz?“ zaujímala sa Lily.
„Niekoľko Slizolinčanov sa som mnou baví a aj decká z vlaku. Ale ja stále...“ nedokončil myšlienku a bezradne pokrútil hlavou.
„Ach Corwin.“ Povzdychla si Lily. Pravý Slizolinčan. Šancu dáva zásadne len jednu a aj to iba obmedzenému počtu vybraných ľudí.
„Tebe jedinej som nebol ľahostajný. A nemyslím len na môj nepodarený pokus o návrat do sirotinca. Ty si ma videla kresliť a aj pri triedení si sa na mňa dívala.“ Vyrapkal zo seba prvák a s vďakou v očiach vzhliadol do starostlivej tváre svojej ochrankyne.
„Možno to teraz ľutujú viac ako ty.“ Skúsila to so smutným úsmevom šiestačka.
„Vy Chrabromilčania ste skutočne dôverčiví optimisti.“ Uškrnul sa prvák na svoju sestru.
„A vy Slizolinčania zasa skeptickí paranoici.“ Odvrkla mu Lily, avšak jej pery ju sklamali v okamihu, keď sa samovoľne pretiahli do veselého úsmevu.
„Tak čo mám robiť?“ spýtal sa jej bezradne.
„Priateliť sa s nimi aj naďalej.“ Odpovedala mu po pravde šiestačka.
„To sa mám tváriť, že im dôverujem?“ spýtal sa jej nechápavo a bezradne pokrútil hlavou.
„Postačí, ak im dáš šancu dokázať ti, že opäť môžeš.“ Spýtavo pozrela do jeho tváre, v ktorej videla náznak pochopenia.
„Prečo si plakala? Niekto ti veľmi ublížil, však?“ spýtal sa vzápätí zamračený zverenec mladej čarodejnice, ktorý si nemohol nevšimnúť následný vzdialený pohľad staršej sestry, ktorým doslova hypnotizovala podlahu pod jej nohami.
„To je niečo, na čo by som najradšej nemyslela.“ Pripustila a smutne vzhliadla do jeho očí.
„Stále si z toho smutná.“ Pripustil ako jasný fakt a v účastnom geste ju chytil za ruku.
„Vieš Corwin. Niekedy ľudia vykonajú niečo s tým najlepším úmyslom a nevedomky tým veľmi ublížia.“ Povedala šiestačka, na čo sa jej dostalo chápavého prikývnutia. To je niečo, čo sa stane asi každému a preto je najlepšie sa do nikoho nestarať. Ale ak by sa nebola starala ona... Nie! Niekedy je dobré sa starať.
„No poď. Ideme na to.“ Vyzvala Chrabromilčanka svojho zamysleného zverenca a energicky zoskočila z lavice stále mysliac, kde sa o tom Corwin dopočul. O jej nezhode so Severusom sa mohol dozvedieť kdekoľvek. Ale o jej slzách...? Nikto ju nevidel. Nikoho nezaťažovala. Iba ak... Dumbledore!

Jane Wallisová v sprievode Siriusa Blacka vstúpila do obchodu s mnohorakou literatúrou a spolu s hlbokým nádychom sa zasnene usmiala. Mierne zaskočený Tichošľap nadvihol na Bifľomorčanku obočie a nad jej slastným inhalovaním pachu starých pergamenov iba pobavene pokrútil hlavou.
Zvláštne dievča, ktoré predošlé roky ani neregistroval. Utiahnutá samotárka, ktorá mala vždy nos strčený v učebniciach nebola nikdy centrom jeho záujmu. Nateraz si však môže povedať, že bol blázon. Jane Wallisová je veľmi príjemné dievča, ktorému nechýba nič. Inteligentná, zdvorilá, oddaná, veselá čarodejnica a s nemalou dávkou atraktivity. Čo, pri Morgane, vidí na bastardovi, akým je Regulus?
„Idem sa pozrieť po nejakej knihe pre Lily.“ Prihovoril sa jej milým hlasom, na čo mu Bifľomorčanka prikývla na znak porozumenia a sama vykročila k pultu, aby prevzala pre jej priateľku objednanú knihu a s pobavením pozrela na mladého Chrabromilčana, ktorý po prikrátkej chvíli na pult položil neprirodzené tenkú knihu.
„Čo je?“ spýtal sa jej nezbedne, na čo Jane prepukla v smiech a bezmocne pokrútila hlavou.
„Ver, že bude spokojná.“ Mrkol na kamarátku svojej spolužiačky. Jane sa vnútorne veľmi tešila na pohľad na Chrabromilčanku, ktorá si v rukách poťažká knihu hrúbky brožúry a úprimne jej za ňu aj poďakuje. No aspoň bude mať Lily dôvod, prejsť sa do dediny nabudúce spolu s nimi.

Páni sa medzičasom vybrali na hromadný nákup do Medových labiek, aby splnili prianie ich mlsnej kamarátky, ktorá zadala síce presné inštrukcie, čo sa príchutí týka, avšak množstvo presne nedefinovala.
So zmesou nevídanej, ba priam pomstychtivej eufórie sa skupina elixírových bláznov sprevádzaná Jamesom Potterom vybrala do Troch metiel, kde sa mali stretnúť s Jane a Siriusom. Zabraní do bojového plánu ako utopiť Lily v ovocnom želé, karamelových pralinkách a čokoládovej pene prešli so sklonenými hlavami priamo do podniku a so značnou dávkou spokojnosti sa usadili za jeden z väčších stolov. Severus s nič nevraviacou tvárou pozrel na Chrabromilského vodcu záškodníkov, ktorý si zamyslene prezeral perníkového jednorožca, pri ktorom si bol Slizolinčan istý, že je to dar pre jeho priateľku. Na roky, ktoré mu doprial nenávidený Potter zabudnúť nevie, avšak tých niekoľko málo okamihov, ktoré strávil s týmto nezdravo optimistickým šiestakom mu postačilo, aby pochopil jeho jednoduchú povahu. Možno aj toto poznanie zapríčinilo, že v tejto chvíli nepocítil žiadnu zášť. Potter, aj keď namyslený nafúkanec sa po útoku smrťožrútov zmenil. Rovnako ako aj ostatní, ktorí sa ocitli v ohrození. Už to nie je ten obletovaný záletník bez štipky rozumu. Nateraz by bol ochotný tvrdiť, že konečne pochopil, akým márnym životom žil.
Jane so Siriusom prišli pár okamihov po nich a Chrabromilčan musel vynaložiť nesmierne sebazaprenie, aby sa prinútil zasadnúť za rovnaký stôl, ako aj jeho mladší súrodenec. S myšlienkou, že nepriateľa je lepšie mať na očiach, utíšil túžbu ho podhodiť ako splnovú maškrtu Námesačníkovi a nič nevraviac sa usadil k svojmu najlepšiemu kamarátovi.
On vie, že toho bastarda nemôže ani cítiť a zaiste nebude chcieť s nimi tráviť celý voľný deň. Dajú si teplé Ďatelinové pivo a odpoja sa od tejto skupinky, inak veľmi príjemných a pohodových ľudí.
„James?“ spýtal sa ustarostene Slizolínsky prefekt, na čo ho jeho brat prepálil nenávistným pohľadom. Čo tým ten vypočítavý úlisný pankhart sleduje? Votrieť sa do Jamesovej priazne ako starostlivý mladší súrodenec jeho kamaráta?
„Hneď prídem.“ Bolo to jediné, čo Paroháč povedal a narýchlo vstal, aby bez plášťa vybehol von z teplého baru nezaujímajúc sa o pivo, ktoré pred neho práve barmanka postavila.
Mark vzhliadol ponad svoje plece smerom k oknu aby zistil, kam sa ten otužilec rozbehol, na čo porazenecky pokrútil hlavou pozerajúc na povrch dreveného stola.

Remus v tichosti kráčal smerom do dediny s priam neodolateľnou túžbou vrátiť sa späť do hradu. Nechce tam ísť. Bojí sa tam ísť. A stále nechápe, prečo tam ísť musí. Pri týchto myšlienkach si pritiahol plášť bližšie k svojmu telu a bojujúc so štipľavým vetrom so sklonenou hlavou kráčal smerom do Rokvillu. Občasne sa zjaviaca pichľavá vločka snehu u neho navodila ešte väčšie presvedčenie, že mal dnešný deň stráviť kdekoľvek inde a šomrajúc niečo o tom, že by malo byť sneženie v novembri trestné sa snažil udržať krok so svojimi kamarátmi.
Pohľad od zamrznutej cesty zodvihol až v čase, keď sa ocitli na hraniciach Rokvillu a s ťažobou na svojej hrudi sa rozhliadol po okolí. Rozhovor medzi priateľmi, ktorí sa podľa neho veľmi rýchlo dohodli, kto kam ide vybaviť nákupy ani nevnímal a priam zasnene pozoroval okolie.
Po dedine sa potulovalo niekoľko zamestnancov ministerstva, ktorí dozerali na bezpečnosť, či už obyvateľov alebo študentov, ktorí sa odhodlali ísť do Rokvillu a stojac v skupinkách pozorovali príchodiacich študentov. Jeho oči sa pristavili pri mnohých oknách, ktoré odrážali plamene hrajúce v krbe domácich a nakrátko majiteľom domov závidel pohodlie a teplo, ktoré jemu momentálne nie je dopriate.
Taktiež si nemohol nevšimnúť, že drevená terasa je opravená, ako aj ostatné zničené miesta po boji. Nech bola snaha obyvateľov i najatých pracovníkov akákoľvek, všetko opraviť či zakryť nestihli a mladý lycantrop s balvanom ťažiacim jeho vnútro vykročil vpred, aby po pár krokoch zastal na mieste, ktoré sa jemu i Lily stalo takmer osudným.
Stál tu, priamo pri nej a nič nevidel. Ako mohol tak ľahko stratiť hlavu? To už dopustiť nemôže. Kým mu niekto nepovie, že je po všetkom. Kým neopustí miesto boja, neprestane byť v strehu.
Aj keď sú mu všetci jeho kamaráti vzácni, nevie si predstaviť, čo by bez nej robil. Ako to celé vôbec skončí? Má skutočne dobrých priateľov, avšak Lily je pre neho priveľmi vzácna, aby ho opustila.
A takmer to dopusti.
Tu.
Na tomto mieste ju držal.
Na zamrznutej zemi môže ešte stále vidieť stopy po krvi, ktorá vsiakla do zeme a nepodarilo sa im ju dokonale odstrániť. Nech spravil alebo povedal čokoľvek, ona mu musela povedať, že ho má rada. Posledný vzduch, poslednú silu vynaložila na to, aby mu s nesmiernou bolesťou povedala, že je jej priateľ. Dokedy bude trpieť výčitkami svedomia?

James vybehol z Troch metiel naplnený obavami o svojho kamaráta. Prečo ho len nechali samého? Prešli okolo neho bez jediného pohľadu a nechali ho kľačať na studenej zemi a užierať sa spomienkami. Jeho hlavou preblysla myšlienka, že Lily by si ho určite všimla. Nie! Ona by ho ani samého nenechala, nie to ešte, aby prehliadla jeho muky.
„Remus?“ započul lycantrop pri ľavom pleci svoje meno a následne i jemný dotyk na chrbte medzi lopatkami.
„Je toto môj trest?“ spýtal sa temer šeptom svojho kamaráta a potiahol nosom.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa rovnako ticho Paroháč čupiac pri svojom kamarátovi a vnútorne sa tešil, že má smutný vlkolak dostatok síl rozprávať o svojom žiali.
„Trápil som ju. Jedinú osobu, ktorá si to nezaslúži.“ Riekol hľadiac na takmer nebadaný fľak na zemi.
„Vieš kamarát. Lily mi kedysi dávno povedala, že nikto nie je neomylný a ani dokonalý.“ Ozval sa s povzdychom James a v priateľskom geste prehodil ruku cez jeho plecia.
„Si v poriadku kamarát?“ pričupol si k jeho pravému plecu Tichošľap, ktorý Jamesovi cez plecia prehodil plášť.
„Bude.“ Povzdychol si James, ktorý vedel, že keby mal k tomu pridať nejaké slovo, rozhodne by to nebolo čoskoro a na optimizme mu nepridalo ani Remusovo porazenecké pokrútenie hlavou.
„Spravil si všetko, čo si mohol, kamarát.“ Prihovoril sa k Námesačíkovi zmierlivým tónom jeho spolužiak.
„Spravil som všetko, čo som nemal a nič, čím by som jej pomohol.“ Pripustil temer zlomene mladý lycantrop.
„Remus. Ja chcem sa ťa niečo spýtať.“ Povzdychol si Sirius a sám nevedel, či je správne s týmto rozhovorom začať. Nateraz už však cesty späť niet. Dlhý pohľad jeho utrápeného kamaráta mu napovedal, že už skutočne nie je a zhlboka sa nadýchol.
„Ja viem, že nie si na klebety a Lily tiež nie. Ani ja im veľkú váhu neprikladám, ale niečo som započul a stále mi to vŕta v hlave.“ Zaobaľoval pointu Tichošľap a James si zahryzol do spodnej pery, keďže vedel, ktorým smerom sa tento rozhovor uberá. Remusovi, naopak, sa v tvári odrážal nemalý stupeň zmätku.
„Nehnevaj sa na mňa, ale niekoľko Chrabromilčanov si myslí alebo skôr im v hlave vŕta myšlienka. Nie že by šírili klebety alebo niečo také.“ Dodal a sám nevedel, ako to vysvetliť, na čo si Remus povzdychol a čakal, kedy sa konečne jeho kamarát vyjadrí.
„Ja chcem sa ťa spýtať.“ Zhlboka sa nadýchol a zahľadel sa do smutných očí lycantropa.
„Nie si do Lily zaľúbený?“ vypadlo z neho napokon, na čo Remus zvesil hlavu. Čo mu má na to povedať? Pravdu je veľmi ťažké vysvetliť, ale pokúsiť sa o to môže.
„Ľúbim ju. Nekonečne ju ľúbim, avšak ona je pre mňa až moc dokonalá.“ Priznal úprimne Chrabromilčan.
„Vždy mi pomohla. Vždy. Nikdy mi nič neodmietla a ja som z čírej vďaky...“ nedokončil myšlienku a útrpne sklonil hlavu.
„Nepomôže ani tebe a ani jej, ak sa budeš takto mučiť Remus.“ Povzdychol si Sirius, ktorý si nevedel predstaviť, čo práve cíti.
„Keď som potreboval vypočuť, porozprávať sa, poradiť, podporiť, vysvetliť, akokoľvek pomôcť.... vždy pri mne stála. Vždy! A ona miesto toho aby ušetrila silu a posledný vzduch mi musela povedať, že ma ľúbi. Inak by nemohla... Ako som jej to mohol spraviť?“ rozplakal sa lycantrop, na čo si ho James pritiahol do náruče.
„Lily ťa má veľmi rada. A nech už to bolo akokoľvek, zaiste sa na teba nehnevá.“ Chlácholil ho Sirius, ktorý nevedel, čo povedať. On sám má pri pohľade na toto miesto nepríjemný pocit. Čo teda musí cítiť jeho priateľ? Vravel, že jej poďakoval za pomoc Námesačníkovi, ale podľa jeho slov by bol hádal, že jej vmietol do tváre niečo celkom iné. Niečo v zmysle, že si je istý, že sa s nim priatelí kvôli jeho lycantropii. To je však natoľko nepravdepodobné, ako že by ho ona pre tento malý chlpatý problém zavrhla. Čo sa na tej prekliatej ošetrovni do pekla...
„Nehnevá.“ Pripustil Remus, čí prerušil zamyslenie modrookého kamaráta a prijal od Jamesa vreckovku, aby si utrel oči a nos.
„Kiež by sa bola. Opäť som u nej miesto karhavých slov našiel pochopenie.“ Smutne sa zasmial mladý vlkolak.
„Ja mám taký pocit, že ste si nepovedali ani zďaleka všetko.“ Spýtavo pozrel do uslzených očí spolužiak v okuliaroch a bezradne pokrútil hlavou.
„Možno by vám prospelo stráviť jeden spoločný deň niekde osamote. Keby Lily nemala v pláne ostať cez prázdniny na škole...“ nedokončil myšlienku Sirius, ktorému sa výčitky jeho kamaráta ani minimálne pozdávali. Evansová má povahu, ktorú zatiaľ nepochopil a nie je ani ten typ ženy, ktorá by viedla zdĺhavé rozhovory. Tu by sa však mohla prekonať a venovať Remusovi nejaké to slovo navyše.
„Cez Vianoce pôjdem domov a teraz mi to už musí povedať. Ak nie podrobnosti útoku, tak budem žiadať odpovede na konkrétne otázky.“ Zmenil tému, na čo James nadvihol obočie. Snáď bude tento pokus konečne úspešný.
„Budem na teba myslieť.“ Riekol zmierlivo Tichošľap.
„Ja sa len obávam, čo spravím, ak to nedopadne doma najlepšie.“ Pripustil Remus, ktorý vedel, že prvá osoba, od ktorej by čakal pomoc je Lily. Opäť Lily.
„Tak prídeš ku nám.“ Odmávol to ledabolo rukou Paroháč. Sídlo Potterovcov nie je predsa kôlňa a jeho rodičia nikdy nevyjadrili nesúhlas s návštevou jeho priateľov. Remusa by na tých niekoľko dní prijali ochotne.
„Sirius. Prosím. Nechoď za otcom.“ Prosebne šepol svojmu kamarátovi.
„Tak to teda nie! Moja šibnutá rodina si to krásne vyžerie. Trochu hanby tým sviniam iba prospeje a ten bastard zhnije v Azkabane.“ Odpľul si Sirius a pobúrene vstal, na čo Remus bezradne pokrútil zvesenou hlavou.
„Ja viem, že to teraz nevieš pochopiť, ale keď vás ten bastard podrazí, tak pochopíte.“ Vybafol zo seba podráždený Tichošľap, otočil sa na päte a rýchlym krokov vykročil smerom ku škole.
„Sirius!“ zakričal za ním zničený vlkolak, avšak urazený Chrabromilčan na jeho hrôzu ani nespomalil. A je to v keli! Ak doteraz zvažoval možnosť ísť čí nejsť, teraz je skalopevne rozhodnutý ísť. Ak nie kvôli tomu, aby spravil napriek Regulusovi, tak kvôli opätovne zbĺknutému plameňu zášti voči svojej rodine a hlavne otcovi.
„Lily ma po prvý krát o niečo poprosila a ja...“ nedokončil bezradne Remus.
„A ty si spravil, čo si mohol.“ Riekol zmierlivo James a ponúkol svojmu kamarátovi ruku, aby mu umožnil vstať a odtiahol smutného člena bandy záškodníkov do Troch metiel.
Remus robil čo mohol, ale pocit viny bol silnejší ako snaha jeho kamarátov a predčasný odchod Siriusa mu na nálade tiež nepridal. Bezmyšlienkovite otáčal vo svojich rukách pohár s teplým Ďatelinovým pivom a tešil na tú chvíľu až sa spolu so svojimi spolužiakmi bude môcť vrátiť do hradu.
Nebol pripravený ocitnúť sa na tom mieste bez nej. Nie je pripravený niesť sám ten neutíchajúci pocit viny. Keby len bolo také jednoduché ho utlačiť...
Tento ťaživý pocit, ktorý ho mučí rovnako účinne ako samotný Cruciatus raz pominie. Raz, keď jej oplatí jej oddanosť. Raz, keď ju bude môcť ochrániť. Raz, keď jej dokáže, že nie len jej život, ale aj šťastie i česť sú pre neho dôležité rovnako, ako aj ich priateľstvo.
Jeho smutné zamyslenie neušlo žiadnemu z jeho priateľov a sami zvádzali vnútorný boj pri možnosti osloviť ho a pokúsiť sa zmeniť niť jeho nemilých myšlienok alebo mu dopriať možnosť ich spracovať v prítomnosti priateľov, ktorí ho v prípade potreby podržia a to viac, ako len ochotne. Jane by mu bola veľmi rada pomohla prekonať toto ťažké obdobie ale sama nevedela, čo by mala spraviť alebo povedať. Za to Regulus iba bezradne pokrútil hlavou nad neprítomným pohľadom svojho staršieho priateľa, aby sa po chvíli naklonil Severusovi a niečo mu ticho šepol. Starší z dvojice Slizolinčanov odobrujúco prikývol hlavou a počas zamysleného prechádzania končekmi prstov po spodnej pere sa zapozeral smerom k Markovi, ktorý sedí pri skupine Bystrohlavčanov a pod stolom jemne drží ruku šarmantnej spolužiačky.
„Remus, poď. Ideme do školy!“ Vyzval Chrabromilčana Regulus, ktorý sa na neho už nevedel dlhšie pozerať. Na úľavu všetkých prísediacich sa mladý lycantrop tejto možnosti nebránil a veľmi rad opustil Tri metly v doprovode prefekta Slizolinskej fakulty.

Lily, aj keď to spočiatku tak nevyzeralo, zažila na počudovanie celkom príjemné dopoludnie so svojim mladším súrodencom. Corwin je talentovaný mladý muž a jeho nadanie na transfiguráciu sa nedá prehliadnuť. To, že chlapec je nesmierne všímavý na detaily a jeho pamäť je na tom tiež veľmi dobre, z neho robí študenta, u ktorého by mohla tvrdiť, že z neho vyrastie mocný a vzdelaný čarodejník.
Práce, ktoré jej takmer denne nosí na opravu sú z hodiny na hodinu kvalitnejšie a ich čítanie je nesmierne zdĺhavý proces, keďže sa zvedavý prvák neustále pýta na detaily i termíny, ktoré mu nie sú celkom jasné a otázkami zasypávaná Chrabromilčanka sa potešila, že už nadišiel čas podávania obeda.
Keď v sprievode jedenásťročného hada vstúpila do Veľkej siene bola prekvapená, koľko študentov opomenulo návštevu Rokvillu a rozhodli sa tejto oblasti radšej vyhnúť. Prihliadnuc na nie práve priaznivé počasie by sa tomu asi nemala natoľko čudovať.
„Najeme sa spolu?“ zaznela veselá otázka preplnená nádejou z úst prváka, čím prekvapenej Chrabromilčanke prerušil zasnené pozorovanie fakultných stolov.
„Isteže. Ješ priveľa sladkého a v posledné dni si úplne opomenul ovocie.“ Riekla s pobavením v hlase šiestačka, na čo sa obočie jej zverenca nadvihlo sprevádzané pobaveným úškrnom a veselo vykročil po boku svojej ochrankyne smerom ku Chrabromilskému stolu. Rozhľad jeho sestry je prekvapivý. Nie len, že vždy vie o jeho správaní a vedomostiach počas vyučovania, ešte má aj prehľad o jeho stravovacích návykoch.
Napokon si sadol k pravému boku staršej študentky a rozmýšľal, ktoré z ponúkaných jedál by Lily považovala za vhodnú stravu pre prváka, až napokon siahol po rovnakej polievke, akú si dopriala i ona.
„Ale ja mám sladké rád a keby to nebolo vhodné, tak by nám ho Dumbledore nevyčarovával.“ Zašomral prvák pozorujúc krémy, buchty a koláče, na čo Lily takmer zabehlo.
„Corwin. Jedlo riaditeľ ani nepričarováva a ani nevyčarováva. Strava sa nedá vyčarovať a ani transfigurovať. Každý chod pripravujú škriatkovia a pred časom servírovania ho pripravia na rovnaké stoly, ako sú tu a jediné čo riaditeľ spraví je to, že dá pokyn škriatkom, ktorí ho premiestnia.“ Vysvetlila zmierlivo prvákovi, ktorý na ňu hľadel ako na zjavenie.
„Škriatkovia? Skutoční škriatkovia? Ako vyzerajú? Ty si ich už videla? Ja som si žiadneho nevšimol. Sú skutočne malí?“ zasýpal ju neprimeraným množstvom otázok, čo prerušila Chrabromilčanka tým, že mu jemne položila ruku na plece.
„Videla som škriatkov a na Rokforte je ich viac ako sto. To, že si žiadneho nevidel bude tým, že vizitkou dobrého škriatka je jeho zdanlivá neviditeľnosť.“ Povedala zmierlivo Lily a dúfala, že mu podala odpoveď na všetky rýchle otázky.
„Ukážeš mi ich niekedy?“ spýtal sa jej nadšene Corwin a pri pohľade na čokoládový puding naprázdno prehltol.
„Isteže a nezabúdaj, že som deckám povedala, aby ti z Rokvillu niečo priniesli.“ Mrkla na prváka, ktorému sa na tvári roztiahol široký úsmev a polievku i druhý chod zjedol bez zbytočného reptania, na čo vstali od stola, aby si na chvíľu zašli oddýchnuť do svojich klubovní a v prípade Lily, i niečo zaujímavé popri tom prečítať. Čakajú ju ešte nejaké knihy a taktiež sa teší na tie, ktoré jej prinesie Jane z Rokvillu. Už aby sa vrátili...

„Evansová!“ zahriakol ju neďaleko schodiska evidentne vytočený Sirius a Lily síce sprvoti primrzla šokom, avšak napokon sa otočila, aby sa ocitla zoči-voči rozhnevanému Chrabromilčanovi. Nemilo prekvapená čarodejnica narýchlo pozrela na Corwina, ktorý sa preľaknuto tisol po za jej chrbát, akoby čakal krutý útok od vždy veselého spolužiaka svojej staršej sestry a rozšírenými očami pozoroval oboch šiestakov.
„Sirius.“ Pozdravila ho formálne a dúfala, že jej v záchvate hnevu, ktorý si nateraz nevie vysvetliť, povie dôvod svojho duševného rozpoloženia.
„Zmizni!“ zahučal na chlapca, ktorý by tento príkaz splnil nekonečne rád, avšak jeho sestra mala pravdepodobne iný pohľad na túto situáciu, keďže ho chytila za plece, čím mu dala najavo, že jeho odchod nepovolila.
„Stačí!“ zahriakla Tichošľapa a nateraz jej už bolo jedno prečo je vytočený do nepríčetnosti. Nikto nebude ľakať jedenásťročné dieťa! A ani zmyslov zbavený Chrabromilčan!
„To isté si myslím aj ja!“ Kričal Sirius a prestrašený Corwin sa snažil skryť za chrbtom staršej sestry, u ktorej si bol istý, že ho ochráni, ak by bolo treba.
„Ovládaj sa! Corwin sa ťa bojí!“ snažila sa skrotiť nazúreného Chrabromilčana, čo sa jej podľa predpokladu nepodarilo.
„A je to moja chyba, že tu stále je? Mal odísť, ako som mu odporučil!“ Rozhadzoval rukami šiestak. Poslal chlapca do klubovne práve preto, aby nemusel hľadieť na ich hádku, nie preto, že by mu vadil.
„Dosť!“ zahriakla ho opätovne Lily a ukázala na svojho spolužiaka prútikom.
„Obaja vieme, že by si to nespravila.“ Vysmial ju Sirius a takmer bezradne pokrútil hlavou. Predpoklad to nebol zlý a svoju spolužiačku pozná pridobre na to aby vedel, že by naňho kliatbu nevyslala a už tobôž nie, ak nie je evidentnou hrozbou, čo bez prútika zaručene nie je. Ona však nepotrebuje aby rozhnevaný kamarát skončil v bezvedomí. Pridobre jej stačí aby prestal zjapať a správať sa ako magor. Na to pozná celkom rozumnú kliatbu, respektíve dve.
„Ale spravila.“ Uškrnula sa Lily a švihla prútikom, na čo prekvapený Sirius ostal stáť ako prikovaný a na jeho zlosť i s jazykom prilepeným o podnebie.
„Teraz tu budeš pekne ticho stáť a keď odprevadím Corwina do klubovne, sa môžeme porozprávať.“ Riekla pokojným hlasom a mrkla na prváka, ktorý hľadel na svoju sestru s otvorenými ústami akoby sa zmenila na prízrak.
„Čo sa stalo?“ pýtal sa napoly vystrašene napoly zvedavo Slizolinsky prvák, keď kráčali smerom do žalárov.
„To žiaľ ešte neviem. Niečo ho veľmi nahnevalo.“ Bezradne pokrútila hlavou Chrabromilčanka.
„Čo spravíš?“ zaujímal sa Corwin a mal pocit, že okruh tých pár málo kamarátov jeho sestry sa ešte viac zúži.
„Porozprávam sa s ním.“ Pripustila so zmierlivým úsmevom.
„Stále mu veríš? On. Stále je tvoj priateľ?“ spýtal sa prekvapene prvák mysliac na ich rozhovor v učebni.
„Sirius je dobrý človek. Je síce prchký, ale aj napriek tomu je môj priateľ. Udržať na uzde emócie je výsada Slizolinčanov. Nechať ich ovládnuť našu myseľ a hlavne jazyk je menší nedostatok Chrabromilčanov.“ Brnkla s úsmevom po nose svojho súrodenca, ktorý sa zatváril pobavene a neďaleko steny s rytinou hada sa jej stratil z dohľadu.

Ustarostená študentka sa vrátila na miesto, kde nechala stáť svojho umlčaného spolužiaka a rozmýšľala, či je rozumné z neho tie kliatby sňať. Buď urazený odpochoduje do klubovne alebo po nej vyštartuje s novonadobudnutým odhodlaním a dvojnásobným hnevom. Koniec koncov ho tu prekliateho nemôže nechať stáť. Keby ho zbadala McGonagallová...
„Čo ťa vytočilo?“ spýtala sa mierne podráždene Chrabromilčanka hľadiac to tváre nemého spolužiaka a sňala z neho obe kliatby.
„To čo malo znamenať?“ vyrútil sa na ňu podľa očakávania, ešte viac vytočený šiestak.
„To by som sa mohla spýtať i ja.“ Riekla ako jasný fakt a spýtavo nadvihla obočie.
„Poviem ti to iba raz...“ začal s nádychom Sirius Black.
„Mne je jedno čím vás ten kretén obalamutil, ale mňa neoklame. Neviem o čo sa to snaží avšak s určitosťou viem, že o nič dobré. Najskôr sa votrel do tvojej blízkosti a snažil sa na svoju stranu stiahnuť i Remusa. Nateraz sa snaží oblafnúť i Jamesa a ešte má tú drzosť využiť Remusovu dobrotu, aby mi prekazil návrat domov? A keď sme už pre Remusovi...“ opätovne sa nadýchol a Lily mala čo robiť, aby jej oči nevypadli z jamiek. O čom to, pri Morgane...
„Mohla by si mu venovať niečo málo zo svojho vysoko ceneného a drahocenného času. V Rokville mal na mále.“ Riekol tónom akoby bola niekoľko týždňov zabarikádovaná v pracovni a vybehol po schodoch smerom do Chrabromilskej veže.
Lily na chvíľu ostala stáť ako prikovaná a kalne hľadela na vstupnú bránu. Je to len jej pocit alebo ju práve Sirius obvinil z toho, že je zlá priateľka? A Regulusa z toho, že sa snažil Remusa zmanipulovať k tomu, aby ho odhovoril od jeho plánu s konfrontáciou Blackovcov?
Remus.
Jej priateľ to mal očividne v dedine ťažké.
Sľúbil, že si nebude vyčítať jeho zdivenie, avšak svoj omyl so štítom i stratou sústredenia si vyčíta i naďalej. Jeho nemilé pocity si vie predstaviť presne. Sama si tým prešla po jeho zranení v Zakázanom lese a stálo ju to veľa síl opäť tam vstúpiť.
Musí ísť a je jej jedno, že je to s rozporom so školskými pravidlami. Nech ju Dumbledore bárs aj vylúči, ale ona ho tam samého a plného výčitiek nemôže nechať.

S týmto odhodlaním oblečená iba v tenkej košeli a v rifliach rozrazila vstupnú bránu a vybehla na pozemky školy, na ktoré dopadal jemný poprašok prvého snehu. Pravdou je, že priveľa času venuje štúdiu a knihám a iba pár okamihov svojim priateľom. Zaručene tento Siriusov výbuch potrebovala a ak sa na svoj bežný deň pozrie spätne, dala by si facku. Väčšinu dní môže považovať za premárnenú, keďže každý krátky rozhovor so svojou pomyselnou čarodejníckou rodinou sa týkal iba štúdia. Nepýtala sa, ako sa majú a či ich nič netrápi. Nepýtala sa ako sa cítia a ani na to, či sa im darí v rôznych oblastiach ich života.
Drahý Salazar, ako sa mohla tak uzavrieť? To sa skutočne nechala tak veľmi ovládnuť povinnosťami, že zabudla žiť?
Narýchlo na svoje trasúce telo vrhla ohrievacie kúzlo a pri pohľade na neďalekú kovovú bránu, ktorá ostala otvorená sa nepatrne usmiala. Nepotrvá dlho a opäť sa s nimi stretne a odhodlaním, že im oddnes bude venovať viac zo svojho, eh, drahocenného a vysoko ceneného času jej nohy samovoľne zrýchlili.
Narýchlo prebehla skrz bránu i ochrany strednej školy a takmer zamrela, keď sa pred ňou spolu s hlasným puknutím zjavil tmavý fľak, v ktorom zakrátko spoznala jedného z profesorov.
„Lily?“ spýtal sa vyorane Daeron a pri pohľade na jej strohé oblečenie nevedel, či sa má tváriť ustarane alebo prekvapene. Alebo rozhnevane? Čo si, pre Morganu, myslí? Že môže opúšťať školu kedy chce? Že si jej pľúca užili tento rok málo a môže k tomu pridať i obojstranný zápal?
„Nevidel si Remusa?“ vybafla na neho vzápätí akoby jej taká maličkosť ako závažné porušenie pravidiel školy vôbec nevadila.
„Videl.“ Riekol s pritakaním a rozopol si zlatú sponu sponu pri krku.
„Keď sa skončil môj dozor som ho zazrel ako s Regulusom opúšťa dedinu. Čoskoro prídu.“ Prezradil zmierlivo a prehodil cez naľahko oblečenú študentku svoj plášť, na čo sa mu dostalo ustarosteného prikývnutia.
„Poď.“ Riekol nežne a s rukou priloženou o chrbát mladého dievčaťa ju viedol smerom ku škole.
„Ďakujem.“ Ozvala sa po chvíli študentka a smutne pozrela do láskavých očí svojho kamaráta.
„Nie je za čo. Idem skontrolovať svoj,..., výskum a nezabudni, že pred západom slnka je nutné aby sa Remus dostavil na konzultáciu.“ Šepkal na pozemkoch a temer nebadane sa obzeral okolo seba.
„Určite prídeme.“ Pripustila Lily, na čo sa tmavovlasý profesor obrany uklonil a nechal na nádvorí stáť šiestačku odetú v jeho plášti. Len ona môže mať toľko šťastia, že ju pri porušovaní pravidiel nachytal jediný člen pedagogického zboru, ktorý to nemá v pláne akokoľvek riešiť. Teraz je len otázne, či sa z nej stal s definitívnou platnosťou blázon alebo sa môže zaradiť medzi hlupákov, ktorým je šťastie tohto druhu pripisované. Kto vie, prečo jej tá prvá možnosť pripadá prijateľnejšia?
„Remus.“ Šepla do vzduchu hlasom prezrádzajúcim úľavu, keď zazrela prichádzajúcu dvojicu jej blízkych priateľov.

Smutný Chrabromilčan kráčal rýchlim krokom v spoločnosti svojho kamaráta a bol tomuto Slizolinčanovi nesmierne vďačný za to, že sa vzdal príjemného dňa v Troch metlách a doslova ho zachránil pred opätovným prežívaním dôsledku útoku smrťožrútov.
„Remus. Dúfam, že si uvedomuješ, že v tom nie si sám.“ Ozval sa po čase tichý hlas Regulusa Blacka, ktorý vzhliadol do tváre svojho kamaráta spolu so smutným úsmevom.
„Nie som si istý, či to niekto môže plne pochopiť.“ Pripustil s povzdychom vlkolak.
„Ja si naopak myslím, že môže.“ Odpovedal s istotou pokojným hlasom, ktorý podnietil mladého Chrabromilčana, aby sa na neho uprel prekvapený pohľad.
„Och Remus. Väčšinou ťa považujem za inteligentného človeka.“ Povzdychol si Slizolinčan a bezmocne pokrútil hlavou.
„Zaiste si na záver školského roka spomínaš i na duel, ktorý sa Severusovi stal takmer osudným.“ Snažil sa mu osviežiť pamäť a na jeho radosť v očiach vlkolaka zazrel náznak pochopenia.
„A ja som cez leto mohol dopadnúť tiež veľmi zle.“ Dodal prefekt a porazenecky sklonil hlavou, aby sa pri chôdzi zapozeral kamsi do zeme.
„Toto však dokazuje iba jediné a ty ako Chrabromilčan zaiste vieš na čo narážam.“ Uškrnul sa Regulus na svojho kamaráta a v oddanom geste mu položil ruku na plece.
„Viem.“ Pripustil s povzdychom lycantrop a porazenecky pokrútil hlavou. Regulus ich Chrabromilské tajomstvo prekukol. Ako sa mu to podarilo, je už otázne.
„Lily koná a vždy konala impulzívne. To však nie je dôvod, aby si sa užieral výčitkami svedomia.“ Ozval sa po chvíli ticha opätovne mladší z dvojice študentov a mladého Chrabromilčana naplnil ohromný pocit vďaky.
„Otázka, či sa tomu dalo zabrániť sa ti hlavou bude preháňať neustále. Tomu sa vyhnúť nedá. Treba si napriek tomu uvedomiť okolnosti. Ty si sa za ňou neskrýval a ani si ju nesotil do dráhy letu tej prekliatej dýky.“ Povzbudzoval svojho staršieho kamaráta zmierlivým hlasom mladší z bratov Blackovcov.
Remus netušil či to zapríčinil jeho pokojný hlas alebo to, že mu bolo dopriate zdielať svoje trápenie, ale začal sa cítiť lepšie. Skutočne áno. Severus to zaiste nemal začiatkom leta ľahké a teraz si aj on vie predstaviť čo prežíval. Nazval ju verejne humusáčkou, aby ho napokon vlastným telom chránila pred padajúcimi trámami a mohla iba dúfať, že ich kúzlo ochráni. Ak nie ju, tak aspoň jeho.
Regulusov stret so Sectusemprov mohol tiež dopadnúť hocijako, avšak zaručene nie príjemne.
Jeho zmierlivé zamýšľanie neušlo jeho kamarátovi, ktorý kráčali pri jeho boku a v duchu pocítil nemalú úľavu.
Keď spoločne prešli bránou vzhliadol smerom ku škole aby zazrel akoby bytosť z iného sveta. Lily pomaly kráčala oproti nemu a celý jej zjav mu napovedal, že teraz nemá dočinenia s neplnoletou študentkou čarodejníckej školy, ale s bytosťou, ktorú by mohol nazvať anjelskou a celou jeho podstatou sa šírilo doposiaľ nepoznané brnenie, ktoré nepoľavilo ani vo chvíli, keď sa ocitol priamo pred ňou a strácal sa v smaragdových hĺbkach jej láskavých očí a fakt, že ho Regulus zmierlivo pobúchal na rozlúčku po ramene si uvedomil iba veľmi vzdialene.
„Porozprávame sa.“ Riekla zmierlivo Lily svojmu kamarátovi, ktorý iba útrpne prikývol hlavou na znak súhlasu a vykročil po boku svojej kamarátky popri Zakázanom lese smerom k Čiernemu jazeru. Mladý Chrabromilčan vedel, bol si absolútne istý, že všetko bude v poriadku. Do tejto chvíle mu vždy robila spoločnosť Lily ale nateraz si je vedomí faktu, že kráča po boku Matky. Vidí to v jej očiach, ktoré aj keď vyzerali temer rovnako, v ich hĺbkach videl niečo zvláštne. Mohol by to nazvať múdrosťou pestovanou rokmi, staré ba priam prastaré oči prezrádzajúce, že je v absolútnom bezpečí pred všetkými. Vrátane samým seba.
„Počula som, že návrat do Rokvillu nebol pre teba príjemný.“ Začala rozhovor tichým hlasom Chrabromilčanka a mladý lycantrop, prekvapivo, nemal zábrany rozprávať o všetkom čo ho ťaží.
„Je to pre mňa stále ťažké.“ Pripustil pravdivo aj keď neochotne.
„Remus. Som v poriadku a nech tomu predchádzalo čokoľvek... Nezachránila som tvoje telo, aby som zničila tvoju myseľ.“ Povedala a veľavravne pozrela do jeho svetlohnedých očí.
„Chápeš, čo tým chcem povedať?“ spýtala sa s nádejou kamarátka mladého vlkolaka.
„Viem Lily, ale stále musím myslieť... Keby som ho videl. Keby som sa neprestal sústrediť.“ Reptal zo seba psychicky mučený mladík a v utrápenom geste si pretrel tvár.
„Keby som ho omráčila. Keby som aj teba poslala do Troch metiel...“ Zamiešala sa zamračene červenovlasá šiestačka.
„Keby...“ Dodala s povzdychom.
„Keby si tam so mnou nebol, dopadlo by to oveľa horšie. Ty si ho počul aj keď ja som nemohla. Ty si ho videl, zatiaľ čo ja som sa obzerala. Ty si bol ten, bez koho by sme to nezvládli.“ Priznala zmierlivo svojmu kamarátovi, ktorý sa opätovne strácal v žiarivej zeleni, čo ho nakrátko obralo o dych a nech to zapríčinilo čokoľvek, nechal túto chvíľu aby z neho odčerpávala nahromadenú frustráciu a mučivé pocity.
„Pravdou však i naďalej ostáva...“ začal s povzdychom opätovne Remus, keď sa mierne spamätal.
„Že si ešte ani nestihol dosiahnuť plnoletosť.“ Nenechala ho dokončiť myšlienku mladá čarodejnica.
„Vaša myseľ by sa mala zaoberať metlobalom, partnerským životom, zábavou s kamarátmi a občas i nepríjemným detailom akým sú úlohy. Nemali by ste myslieť na boj, zranenia a blízku smrť.“ Povedala jemne svojmu kamarátovi a oddane mu položila ruku na plece.
„A čím sa zaoberá myseľ Matky?“ spýtal sa lycantrop s výrazom prezrádzajúcim obavy.
„Najčastejšie?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím nečakajúc reakciu.
„Nad tým, kto rozmiestňuje po lese pasce.“ Priznala po pravde spolu s prikývnutím.
„Lily. Ja.. Chcem sa ťa niečo spýtať.“ Ozval sa temer koktajúc vlkolak a oslovená priateľka na neho pozrela s otázkou v očiach.
„Počul som legendu, teda niekoľko legiend. Každá sa v niečom líši a ja by som chcel vedieť. Vieš vlastne, čo je tvojim osudom?“ Spýtal sa na rovinu svojej kamarátky, ktorá sa na neho jemne usmiala.
„Nemusím poznať legendu, aby som vedela čo ma čaká.“ Priznala zmierlivo zvedavému kamarátovi, ktorý na ňu spýtavo nadvihol obočie.
„Bola mi ukázaná cesta, ktorou som sa vydala. Boli mi ponúknuté možnosti, ktoré som prijala. Napriek tomu, je každé jedno rozhodnutie vždy mojim rozhodnutím. Žiadnu udalosť neriadi ani osud a ani legenda. Moja myseľ vždy bola a navždy bude slobodná.“ Vysvetľovala zmierlivo svojmu priateľovi fakt, ktorý si uvedomila po veľmi dlhej dobe zvažovania.
„Povedala som ti, že si výnimočný.“ Zmenila tému a zahľadela sa do jeho tváre.
„Povedala a nemáš pravdu. Nech spravím čokoľvek, nech sa udeje čokoľvek, stále budú hľadieť iba na tú temnú stránku.“ Povzdychol si lycantrop.
„A práve preto ste dokonalí, Remus.“ Riekla zvesela Lily.
„Ešte si to nepochopil? Ešte stále to nevidíš? Ovládať svetlo alebo temnotu nestačí. Čo proti vám zmôže Voldemort a jeho smrťožrúti? Čím je oproti vám dokonalý Dumbledore? Ty sám si dôkazom, že je nutné dodržať rovnováhu.“ Priznala povzbudzujúco zelenooká čarodejnica a jemne priložila svoju dlaň na ľavé líce zamysleného priateľa.
„Čo je teda tvojim osudom?“ spýtal sa opäť vlkolak a bol si istý, že za celým týmto prejavom je niečo skryté.
„Zomrieť.“ Pripustila láskavo Lily spolu so zmierlivým úsmevom.
Remus takmer neprítomne pozeral na tvár svojej kamarátky a nevedel čo si má o jej slovách myslieť. Jeho zamyslenie neprerušila ani chôdza a bolo mu absolútne jedno, kam sa vybrali. Toto jediné slovo spôsobilo, že si len letmo uvedomil, že zastali pred dverami pracovne profesora obrany, aby sa následne usadil na jednu zo stoličiek. Slová, ktoré mu de Wiell vravel možno vnikali do jeho uší avšak jeho myseľ obchádzali. Pachuť akéhosi elixíru nebol v stave plnohodnotne cítiť a v konečnom dôsledku mu bolo jedno, čo sa s ním stane. Nič sa nemôže stať. Nič ho nemôže ohroziť, keď je pri ňom ona.
Môže niekto rozprávať o vlastnej smrti s absolútnym pokojom v hlase? Aj keď je každému jasné, že smrť je prirodzená súčasť života a každý živý tvor zomrieť musí.
Mnohí plačú, keď cítia blízkosť smrti a prosia o čas. O čas, počas ktorého by aspoň na chvíľu žili svoj život inak.
Aby sa mohli rozhodnúť inak.
Iba málo ľudí hľadí do očí Anjela smrti a s pocitom uspokojenia čakajú na svoj koniec. On zaručene v tejto chvíli patrí do tej prvej skupiny nešťastníkov. Kam ale patrí Lily? Je niečo čo ľutuje a chcela by zmeniť alebo žiadne svoje rozhodnutie neľutuje?
Jemu sa nateraz zdá, že by patrila do tretej skupiny. Skupiny, ktorá spomenutá nebola.
Niekoľko málo jedincov sa smrti nebojí. Sú to blázni, bojovníci a tí, ktorí sa tešia, že ich utrpenie konečne končí.
Jeho kamarátka je možno tak trochu blázon avšak skutkami bojovník. Kým však jej pozemské utrpenie neprekročí hranicu znesiteľnosti, nebude chcieť odísť.
Je ale pre smrť dôležité, či odísť chceme alebo nie? Nech je to akokoľvek, vždy platil a vždy platiť bude jeden fakt. Jedna pravda overená tisícročiami.
Už to pochopil.
Pochopil, čo tým jeho kamarátka myslela.
Už dávno vedela to, čo on si uvedomil až teraz.
Kto vie, prečo toto poznanie prinieslo do jeho mysle pocit zmierenia? Zmierenia so životom, aký doposiaľ žil. Zmierenia so životom, aký bude žiť odteraz. Zmierený so skutočnosťou, že nežijú v časoch mieru.
Pretože len vtedy pochovávajú synovia svojich otcov, avšak v časoch, do ktorých sa narodili oni, plačú otcovia nad hrobmi svojich synov.