52. KAPITOLA
Bolo skoro deväť hodín, keď sa smaragdové oči mladej Chrabromilčanky odhodlali otvoriť a spokojne vyspaté dievča sa na posteli natiahlo, aby sa následne s úsmevom prevalilo na druhý bok.
Sobota.
Konečne sobota a spolu s ňou i začiatok prázdnin.
A najlepšie na tom všetkom je, že zajtra sú Vianoce a každý z jej kamarátov si od nej nájde pod stromčekom darček.
Jane zakúpila prekrásnu knihu o jednorožcoch s mnohými obrázkami. Aj keď by ju mohla nazvať viac obrázkovým albumom ako študijnou literatúrou, radosť na perách by jej tmavovlasej kamarátke vyčariť mohla. Snáď sa Jane bude páčiť aspoň z polovice tak veľmi, ako aj jej.
Markovi zohnala mapu slnečnej sústavy, v ktorej je pohyb planét totožný so skutočným obrazom na oblohe a k nej i ďalekohľad na detailné pozorovanie komét. Predajca jej k tomuto daru odporučil aj špeciálne brko na zaznačovanie súhvezdí, takže jej astrológiou posadnutý kamarát bude zaiste spokojný.
Zohnať Slughornom odporúčanú knihu pre Severusa bolo nesmierne zložité, ale našťastie po mnohých listoch s oficiálnou žiadosťou od Lady Blackwell sa jej knihu predsa len podarilo zakúpiť. Človek by neveril akí ochotní ľudia vedia byť, keď je vo vosku otlačok prsteňa.
Pre Regulusa plánovala zakúpiť oblečenie pre bojovníka, ktorý sa oháňa mečom, ale akokoľvek bolo jej úsilie veľké svoj zámer nenaplnila. Jej priateľ sa teda bude musieť uspokojiť s mečom, ktorého názov jej musel napísať Mark. Aj keď je pravda, že táto zbraň má viac ozdobnú funkciu ako praktickú, vynímať na stene sa mu bude vďaka rubínom priam famózne a v prípade potreby je aj riadne naostrený. Jej Slizolinský kamarát by mal byť minimálne potešený.
Remus nebol ľahký oriešok a akosi tušila, že by ho vzhľadom na pomery jeho rodiny drahý dar nemusel úprimne potešiť. Rovnako nie je knihomol a nemá ani nejakého špeciálneho koníčka. Napriek tomu našla niečo, čo by mu mohlo vyčariť úsmev na tvári a priniesť nemalú úľavu.
Rukavice.
Rafinované.
Špeciálne, jemne brúsené, leštené rukavice z dračej kože pre ochranu rúk pri príprave elixírov. Remus sa teda nebude musieť obávať očakávaných hodín, pri ktorých je nutné pracovať so striebornou dýkou. Rukavice sa prispôsobujú dokonale veľkosti a tvaru rúk a hlavne, sú vhodné na ochranu rúk pri varení zvlášť agresívnych jedov. Jej lycantropiou trpiaci priateľ bude teba v absolútnom bezpečí.
Hanrichovi zakúpila dve dýky. Je to aj akési ospravedlnenie za stratu jeho novozakúpenej hračky, ktorú si ani nestihol poriadne užiť. Pri výbere si dala zvlášť záležať a po niekoľkých dňoch listovania v mnohých príručkách i objednávkových formulároch našťastie našla čo hľadala. Veľkosť, tvar i hmotnosť majú rovnakú a kvalita by mala byť taktiež vyhovujúca. Rukoväť majú zhotovenú z dračích rohov a čepeľ je prispôsobená na dlhé a presné hody. Snáď sa pri otvorení ozdobnej škatuľky jej svetlovlasý kamarát aspoň nakrátko usmeje.
A Corwin.
Jej zlatý Corwin je vo svete čarodejníkov krátko na to, aby mu vedela zakúpiť vhodný darček. Primalý na hobby a ani knihy ho nevída čítať. Vída ho však pri inej činnosti a jej zverenec si nájde všetko potrebné i nepotrebné na maľovanie.
Snáď si čoskoro prezrie jeho nové výtvory, ktoré budú mať viac pozitívny nádych ako mohla vidieť na začiatku školského roka. A aj keby sa mu predstava temného sveta prišla zaujímavejšia, dôležité je, že ju bude maľovať s úsmevom na tvári.
Príjemnými predstavami unášaná Chrabromilčanka sa prevalila na chrbát a spokojne si pretrela oči, aby sa následne zadívala na hodiny.
Desať!
Merlin!
Nateraz netuší ako sa pri rozjímaní o darčekoch mohla pozabudnúť v posteli, ale ak sa chce stihnúť rozlúčiť s kamarátmi, ktorí cestujú domov, musí sa poponáhľať.
Narýchlo zo seba odkopla prikrývku a po tom, čo narýchlo siahla do skrine rýchlymi krokmi vyštartovala do kúpeľne, aby si dala u nej netradične rýchlu sprchu a po zbežnej úprave vlasov, ktorá pozostávala z rýchleho česania a nasadením niekoľkých sponiek, opustila internát.
Lily v dobrej nálade kráčala nezvyčajne tichými Rokfortskými chodbami smerom do Veľkej siene, kde si plánovala dať aspoň čaj keď už prespala raňajky. Sľub, ktorý dala sama sebe, počas prázdnin si konečne oddýchnuť a načerpať silu, napĺňa s nevídanou precíznosťou.
Čo len dnes bude robiť?
Nejaký čas strávi v spoločnosti Corwina a s Hanrichom niečo vymyslia. Počas sviatkov sa s čímkoľvek, čo sa iba vzdialene podobá učeniu zaťažovať nebude.
Nie celkom.
V knižnici je zopár kníh, ktoré si chcela prečítať a čítanie sa na štúdium podobá. Aj keď čítať sa dá i pre zábavu.
No nie?
Taktiež sa chcela počas prázdnin vytratiť a konečne sa venovať niečomu, čo jej napadlo už dávnejšie a to zvládnuť transfiguračné kúzlo Transfero portale.
Kto vie, akú podobu bude koniec koncov mať?
Možno podobnú akú má jej patronus.
Kto vie, či sa nezmenil alebo je stále tmavý? Má vôbec stále tú istú podobu? Naposledy ho videla počas koncoročných turnajov.
Rovnako sa určite vytratí i do Temného lesa.
Lilien a ani hipogrifov nenechá počas týchto dní samých i keď pochybuje, že si vôbec uvedomujú, čo sú to Vianoce. Tak či onak, ona si to uvedomuje a práve preto je jej ľúto, že nebude s rodičmi.
Snáď ich čoskoro uvidí.
Spomienky na leto, kedy si s nimi občasne posedela v altánku a popíjali ovocné šťavy jej vnútro naplnili opäť nemalou dávkou radosti a s úprimným úsmevom otvorila dvere ústiace do Veľkej siene, aby po pár krokoch zastala prekvapením.
Bola prázdna.
Nie celkom, ale i tak.
K učiteľskému stolu bol prisunutý jeden stôl a podľa počtu stolíc si je istá, že okrem štyroch Chrabromilčanov, sa na škole rozhodlo ostať už len desať študentov.
Kde je zvyšok?
Pravdepodobne sa už študenti rozpŕchli do klubovní po posledné veci a čochvíľa nastane čas odchodu vlaku.
Prečo teda cestou nestretla žiadneho Chrabromilčana a ani Bystrohlavčana?
Nič to nemení na tom, že Veľká sieň je prekrásna. Vianočné stromčeky žiaria a napĺňajú nie len vnútra študentov ale i celú miestnosť radosťou zo sviatkov, ktoré konečne nastali.
Girlandy i farebné reťaze rozvešané po strope i krbe tomu dodávali to pravé čaro.
Tak to je.
Čaro Vianoc v čarodejníckej škole.
To je niečo, pre čo sa oplatí ostať aspoň jeden krát počas štúdia na škole. Pokoj a harmónia v inak hektickom prostredí, ktoré napĺňa čaro priam nečarodejníckym spôsobom.
Duchovia, poletujúci v skupinkách po hrade spievajú koledy už nejaký ten deň, ale to nie je to pravé čaro. Najväčším čarom by mohla nazvať úprimný široký úsmev na tvári McGonagallovej, ako aj zdanlivá neprítomnosť profesora elixírov. Rovnaká neprítomnosť profesora obrany nie je u nej rovnako žiadaná a keby si riaditeľ obliekol niečo, nie tak do očí bijúce, ako zlatý habit so striebornými hviezdičkami a červený baret, bolo by to skutočne dokonalé.
Prítomnosť celej jej skupiny priateľov by to iba uzavrela a tieto Vianoce by boli dokonalé. Možno by mohli niektoré sviatky stráviť spoločne v jej dome. Škriatky by si dali s výzdobou určite záležať a boli by všetci spolu.
No nič, koledy si môže zaspievať aspoň s Corwinom a Hanrichom.
Chýba klavír.
Ešteže sa učia transfiguráciu a aj keby sa jej kúzlo nedarilo, McGonagallová by jej určite pomohla. Podporiť študenta v snahe o rozvoj jeho znalostí by rozhodne brala ako svoju povinnosť a na druhú stranu, to ku sviatkom patrí.
Áno.
Klavír.
„Á, tak tu si, Lily.“ Započula za svojim chrbtom spokojný výdych Bifľomorčana a zamyslená študentka sa otočila, aby sa mohla pozrieť do tváre známeho šiestaka.
„Ahoj Hanrich. Kde je zvyšok?“ spýtala sa mierne prekvapene svojho kamaráta.
„No, vo vlaku.“ Pripustil, akoby jeho kamarátka zaspala dobu, na čo Lily vytreštila svoje oči. Merlin, Severus sa bude opäť hnevať. A to nevraví o zvyšku priateľov, s ktorým sa ani nestihla rozlúčiť a popriať im krásne sviatky. Zaiste budú sklamaní.
„Už?“ spýtala sa napoly prekvapene napoly zdesene.
„No áno. Vzhľadom na to, že sú Vianoce, tak vlak odchádzal skôr.“ Prezradil Lily niečo, čo všetci okrem nej vedeli, čím podnietil červenovlasé dievča aby si bezradne povzdychlo.
„Všetci ti prajú prekrásne Vianoce a mám ti zabrániť tráviť priveľa času v knižnici.“ Povedal so šibalským úsmevom jej Bifľomorský priateľ, ktorý spolu s mrknutím pravého oka takto prinútil čoskoro plnoletú čarodejnicu k pobavenému úsmevu.
„Nevidel si Corwina?“ spýtala sa vzápätí o niečo spokojnejšia študentka a rozhliadla sa po prekrásnej miestnosti, až pohľadom zastala na veselo sa rozprávajúcej skupine profesorov.
„S prvákmi blbne pri jazere. Respektíve na ňom.“ Odpovedal zmierlivo svetlovlasí kamarát.
Lily sa so spokojným úsmevom zapozerala do známych očí svojho kamaráta a nemala v úmysle prestať sa strácať v žiare jemných farieb.
Všetko je v absolútnom poriadku.
Priatelia, ktorí opustili hrad skôr ako im stihla popriať krásne Vianoce strávia prázdniny so svojou rodinou, jej rodičia strávia pokojné Vianoce s jej staršou sestrou a ona s Hanrichom a Corwinom. Nikto nebude sám.
Nie celkom.
Nepozná viac srdce zvierajúcu predstavu ako tú, že niekto večer zasadne k slávnostnému stolu a bude sám. Môže byť niečo horšie? Sviatky, ktoré majú symbolizovať vzájomnú lásku, pohodu a pocit, že niekam patria do sŕdc osamelých prinášajú iba ak väčšie trápenie. To, čo počas celého roka vedia
odsunúť do úzadia pomocou práce a návštev priateľov nateraz pociťujú intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým.
Čím to je, že tí s najväčším srdcom bývajú najviac prehliadaní?
Nemôže pripustiť aby ostal sám. Jedna krátka návšteva môže vyčariť úsmev na tvári, ale spoločná večera je niečo čo prinesie radosť do srdca a aj keď zaľahne v tú noc do prázdnej postele v prázdnom dome, zaspávať bude s láskou v srdci a mysľou sa mu budú preháňať šťastné spomienky na tento deň.
Jej rozhodnutie ostať na hrade bolo skutočne správne.
Na jej nesmiernu smolu bude musieť počas tohto dňa navštíviť riaditeľa. Nakoniec, chce ho poprosiť o láskavosť pre niekoho iného a aj keď je riaditeľ muž, ktorého by mohla považovať v hĺbke mocou posadnutého srdca za dobráka, nie je to krutý človek.
Och áno.
Dumbledore túži po moci a vychutnáva si pocit, že k nemu celý čarodejnícky svet vzhliada ako k inteligentnému a mocnému, ale svoje miesto si nebudoval na nešťastí iných.
Tento postup si zvolil Tomas Riddle. Možno je iróniou, že ten kto mu ukázal všetky benefity moci je práve Dumbledore. A práve preto sa ho Tom obáva. Obáva sa, že mu neukázal všetky tajomstvá jeho magického rozsahu. A že nie je zanedbateľný.
„Čo máš dnes v pláne?“ spýtal sa Hanrich po chvíli zmierlivého ticha, čím vytrhol svoju priateľku z prapodivnej zmesi ešte podivnejších myšlienok.
„Sama neviem.“ Povzdychlo si dievča.
„Musím niečo vybaviť s riaditeľom a čaká ma príjemne strávený deň s človekom, ktorý je pre mňa vzácny. Samozrejme, že som plánovala väčšinu z dňa venovať tebe a aj Corwinovi.“ Priznala svoj dnešný plán zelenooká šiestačka.
„Smiem vedieť, kto je tým šťastlivcom, ktorý si vyslúžil tvoju pozornosť?“ spýtal sa Bifľomorčan rozmýšľajúc, kto z jej priateľov ostal ešte na hrade.
„Hagrid.“ Prezradila po pravde jeho červenovlasá priateľka, čím ho podnietila aby na ňu prekvapene nadvihol obočie.
„Je to môj priateľ a ja nechcem aby Vianoce oslavoval sám. Koniec koncov, čo by oslavoval? To, že všetci okrem neho sedia za vyzdobeným stolom so svojimi blízkymi, zatiaľ čo on si sám sebe spieva Tichú noc?“ spýtalo sa dievča, ktorého vnútro naplnil trpký pocit samoty zmiešaný s nemalým stupňom žiaľu.
„A keby sme ho navštívili spolu?“ spýtal sa zmierlivo Hanrich, ktorý vedel, že srdce Lily je príliš veľké na to, aby zniesla smutnú samotu niekoho pre ňu blízkeho.
Nakoniec, Hagrid je celkom milý človek. Jeho myslenie je síce jednoduché a mohol by ho nazvať mierne zaostalým... Nič to však nemení na tom, že je nesmierne láskavý a aj on má Lily rád.
A aj Jane.
„Chcel by si ísť?“ spýtala sa prekvapene Lily.
„Prečo nie. Hagrid je tvoj priateľ a nikdy mi neublížil. čaj si s nim dám rád.“ Pripustil Hanrich a ledabolo mykol plecom, na čo sa jeho kamarátka zoširoka usmiala.
„Tak teda ideme?“ spýtala sa s nádejou v hlase, na čo sa jej dostalo súhlasného prikývnutia.
„Prezlečiem sa a vyzdvihnem v kuchyni nejaké koláče.“ Prezradila šťastím žiariaca kamarátka a obaja študenti narýchlo opustili Veľkú sieň.
Nedočkavosťou poháňaná študentka doslova uháňala chodbami opustenej školy a spokojne si pohmkávala melódiu veselej koledy, ktorej slová si začala spievať v čase, keď zoširoka otvorila dvere
na skrini a spokojne si prezerala svoje oblečenie rozhodujúc sa, čo si oblečie, aby napokon zvolila zmes zelenej a červenej. Malá kniha obsahujúca názvy a pekné obrázky bežných bylín určených na liečenie drobných poranení nechala oddychovať na poličke a zbežne si svoj zjav prezrela v zrkadle.
Darčeky sa predsa rozbaľujú až ráno, takže aj Hagrid si bude musieť do rána počkať na ten svoj.
Napokon siahla po taške, do útrob ktorej vložila svoju ruku a po krátkej chvíli z nej vytiahla známu knihu používanú na piatkových hodinách elixírov. Študenta ju zamyslene otvorila na dôverne známej strane a po tom, čo sa jej na tvári zjavil smutný úsmev ju zabuchla, vložila späť do tašky a vykročila smerom do škriatkami preplnenej Rokfortskej kuchyne.
Teší sa.
Skutočne sa veľmi teší na drobné tmavé oči správcu lúk a hájov, ktoré budú doslova žiariť prekvapením a snáď aj radosťou z ich príchodu.
Predstava, že s týmto mužom strávi celé doobedie pri popíjaní čaju a vyjedaním koláčov je priam neodolateľná a našťastie sa čoskoro zmení na realitu.
Stratená v hrejivých predstavách ohľadom dnešného doobedia si ani nestihla uvedomiť, že už nejaký ten čas postáva na chodbe, v ktorej sa nachádza vstup do Bifľomorskej klubovne a kalnými očami hľadí na obraz misky ovocia, až precitla a pošteklila jednu z hrušiek aby sa zachichotala a zmenila na zlatú kľučku umožňujúcu vstup do obrovskej miestnosti.
Usmiata šiestačka chytila do ľavej ruky magicky zmenenú maľbu sladkého ovocia a jemne pootočila zápästím, aby sa jej naskytol pohľad na mierne pozmenenú miestnosť a spokojne vstúpila dnu.
V kuchyni sa nateraz nenachádzali štyri rady dlhých stolov ale iba verná kúpia toho, čo sa nachádza nad nimi vo Veľkej sieni a mladé dievča zastalo prekvapením, keďže nevidela obvykle pobehujúcich škriatkov, ktorí sa horlivo snažili všetko pripraviť na servírovanie stravy pedagógom a študentom, ale stáli v skupinke a zvesela sa rozprávali.
Lily nemala v úmysle ich rušiť vo chvíli, keď si zaiste po pridlhej dobe dopriali malý okamih radosti avšak aróma rôznych korenín a mierny vánok podnietili jej pľúca k hlbokému nádychu a potom...
...potom kýchla.
Veselé štebotanie drobných bytostí ustalo, priam zhrozene pozreli na mladé dievča a pomkli sa bližšie k sebe akoby chceli zo seba spraviť živý múr a študentka pri pohľade na ich nevšedné správanie prekvapene zamrkala a mierne pootvorila ústa.
„Krásne doobedie.“ Popriala napokon škriatkom, ktorí sa akosi nechceli pohnúť a rozmýšľala, či sa nepotúžili niektorým z pripravovaných punčov.
„Krásne aj Vám. Vy prísť po mäso pre zvery?“ zapišťala jedna zo škriatok a previnilo sa začala ošívať.
„Dnes nie.“ Odpovedala mierne pobavene.
„Idem navštíviť Hagrida a rada by som Vás poprosila o nejaké koláče.“ Priznala zámer svojej návštevy a zoširoka sa usmiala, keď niekoľko škriatkov, po štvornožky, vyšlo z hustej grupy Rokfortských kuchárov.
„Čo to tam skrývate?“ spýtala sa s údivom dievčina a vykročila bližšie k živej bariére, aby túto záhadu rozlúskla, avšak škriatkovia sa zatvárili priam zhrozene a pomkli sa bližšie k sebe.
Jej výška bola našťastie nezanedbateľná oproti drobným bytostiam a po prehliadnutí si zmesi škriatkov Chrabromilčanke unikol z úst jemný povzdych zmiešaný so starosťami.
„Brash?“ oslovila jemne škriatka, ktorého sa snažili ukryť, avšak jeho odev ho bezpečne prezradil. Sklesnuto vyzerajúci škriatkovia sa začali vzďaľovať, aby Lily pred sebou uvidela zahanbeného Brasha, ktorý v známom geste šúchal špičkou nohy do dlažby a neodvážil sa jej pozrieť do tváre.
„Smiem sa spýtať, čo tu robíš?“ jemne sa spýtala zahanbeného škriatka a bola nesmierne prekvapená, že sa vôbec dostal za ochrany strednej školy. Zamestnanci Rokfortu zatiaľ ticho pobehovali po miestnosti a znášali na stôl všetko, čo by čarodejnici i poloobrovi mohlo chutiť a s trpkosťou v tvári sledovali, čo sa bude diať.
„Pani Lily sa na Brasha hnevať.“ Šepol zahanbene škriatok čím obral mladé dievča o dych. Hnevať? A za čo?
„Nehnevám sa. Som iba prekvapená, že ťa vidím. Povieš mi teraz, čo tu vlastne robíš?“ spýtala sa starostlivo svojho záhradníka, ktorý s veľkými očami neveriacky vzhliadol do jej tváre.
„Kým Brash nebyť škriatkom pani Lily pomáhať v tejto kuchyni a keďže mať všetku prácu spravenú a pani Lily povedať, že cez Vianoce neprísť domov, Brash si myslieť...“ Nedokončil koktavé vysvetľovanie a smutne pozrel do zaujatej tváre svojej panej až napokon začal odznova hypnotizovať kamennú podlahu.
„Chcel si počas sviatkov vidieť svojich priateľov?“ spýtala sa zmierlivo čarodejnica a nachytaný škriatok stále pozerajúc na svoje nohy súhlasne prikývol.
„Brash?“ oslovila jemne svojho škriatka a po tom, čo si pred neho čupla mu položila ruku na plece.
„Si veľmi šikovný škriatok a mne nevadí, že si chcel vidieť priateľov.“ Priznala jemným hlasom a oslovený škriatok nesmierne oddane pozrel do jej láskavých očí.
„Pani Lily je na Brasha veľmi dobrá.“ Priznal s uslzenými očami a obrovským úsmevom škriatok a silne objal milovanú študentku, ktorá ho jemne pritisla k svojmu telu.
„Smieš priateľov navštíviť vždy, keď budeš mať čas. Ak budem v sídle, stačí mi to povedať, aby som ťa nerušila, kým budeš na návšteve.“ Priznala s úsmevom a podala mu vreckovku, aby si utrel vlhký nos.
Tieto slová podnietili viacerých škriatkov aby ich obklopili a neveriacky hľadeli na čarodejnicu a na škriatka pri absolútne neškriatkovskom rozhovore.
„Ale keď už si tu, tak by si mi mohol povedať, či sa udialo niečo nezvyčajné. Sadneme si?“ spýtala sa Brasha, ktorý s úsmevom prial ponúknuté miesto vedľa svojej panej, čo u okolitých bytostiach vyvolalo iba ak väčší stupeň zvedavosti i prekvapenia.
„Všetky sídla byť pripravené na Váš príchod pani Lily.“ Priznal jej hrdo škriatok.
„A ja sa neviem dočkať, kedy si ich pôjdem prezrieť. Niečo ti ukážem.“ Dodala zdanlivo nesúvisle a siahla do tašky, aby z nej vytiahla známu knihu.
„Pozri.“ Vyzvala ho s úsmevom a prekvapený škriatok pozrel na známy kvet uschovaný v strede učebnice, ktorý jeho pani chytila jemne prstami za stonku a privoňala k nemu.
„Pani Lily ho stále mať?“ spýtal sa prekvapene škriatok.
„Samozrejme a nosím ho stále pri sebe. Vždy keď mi je smutno k nemu privoniam a spomeniem si na teba a na domov.“ Prezradila dievčina.
„Pani Lily nebyť na Rokforte šťastná?“ spýtal sa mierne zamračene škriatok.
„Je mi tu dobre. Až na pár ľudí je to tu skvelé.“ Odpovedala spokojne zvedavcovi.
„Niekto sa k Vám nesprávať pekne?“ spýtal sa rovnako zamračene Brash.
„Na škole ma považujú za čarodejnicu s muklovským pôvodom. Nie je bezpečné, aby vedeli kto som.“ Vysvetľovala smutne dievčina a škriatok jej chápavo prikyvoval.
„Až na niekoľko študentov a jedného profesora je to tu fajn.“ Zhrnula svoje pocity šiestačka a Brash zaujato vzhliadol do jej tváre.
„Aký profesor nebyť fajn?“ spýtal sa nahnevane škriatok.
„To je nepodstatné. Tento rok nás učí elixíry. Na ňom nezáleží.“ Odmávla to Lily zdanlivo bezstarostne a vstala od stola, aby si do tašky najskôr opatrne odložila knižku slúžiacu i ako herbár a chytila do ruky nemalé vrecko preplnené vianočnými cukrovinkami.
„Krásne Vianoce Brash a keď sa vrátiš domov nezabudni odo mňa pozdraviť i naše dievčatá.“ Mrkla na škriatka, ktorý sa zapýril hrdosťou i vďakou.
„Krásne aj Vám pani Lily.“ Poprial jej škriatok, ktorý na nechal pohladiť po holej hlave, na čo sa Lily otočila na odchod, jemne zamávala prítomným škriatkom a po tom, čo otvorila vchod na chodbu zastala vo dverách počúvajúc nadšený rozhovor škriatkov.
„Pani Lily byť veľmi dobrá pani.“ Počula rozprávať svojho škriatka a jej pery sa pretiahli do šťastného úsmevu.
„Pani Lily cez leto zakázať Brashovi a aj škriatkam na jeden deň pracovať.“ Prezradil hrdo drobný tvor.
„Júúú.“ Zatiahli zborovo hlásku prezrádzajúcu prekvapenie i obdiv Rokfortský škriatkovia a mladá čarodejnica si musela silne zakryť ústa, aby ju neprezradil smiech.
„Ona nám dovoliť spať a pre zábavu čítať.“ Prezradil škriatok okolnosti, ktoré sa odohrali cez leto.
„Júúú.“ Opäť sa ozvala obdivná hláska Rokfortských škriatkov.
„Všetkým škriatkom zakúpiť rovnošatu a škriatky i Brash mať tri, aby mi byť vždy čistí a upravení.“ Chválil svoju pani a miestnosťou sa opäť ozvalo obdivné zajúkanie.
„Brash sa starať pani Lily o záhrady a pani Lily Brasha pochváliť. Pani Lily povedať, že Brash byť šikovný škriatok a ona byť šťastná, že Brash pracovať v jej dome. Pani Lily nosiť pri sebe kvet, ktorý jej Brash darovať.“ Pochvaľoval si miesto, ktoré nazýva svojim domovom a mladá čarodejnica si vedela pridobre predstaviť ich neveriace tváre.
„Pani Lily sa ku všetkým škriatkom správať veľmi dobre a vždy byť milá. Ona si pozrieť i izbu, v ktorej škriatkovia spať a ona nám kúpiť... kúpiť postele.“ Prezradil temer zhrozene škriatok červenovlasej študentky a prítomní škriatkovia zadržali zborovo dych.
„Vy vidieť, že Brash môcť sedieť za rovnakým stolom a rozprávať sa s pani Lily. A vy aj počuť ako pekne sa s Brashom rozprávať. Brash nikdy nepočul pani Lily nadávať. Ona vždy škriatkov poprosiť a nikdy neprikazovať. Pani Lily byť veľmi láskavá a dobrá a Brash byť nahnevaný na profesora, ktorý ju trápiť. Pani Lily si to nezaslúžiť.“ Započula Chrabromilčanka Brashovo hromženie nasledované šomraním, na čo s povzdychom opustila kuchyňu a zavrela za sebou obraz s ovocím.
Aj keď sa nepatrí načúvať je rada, ako pekne o nej Brash rozprával. Trápilo by ju, ak by si nezískala jeho dôveru. Prečo sa len obával ukázať sa jej na oči? Možno preto, lebo nemal dovolené opustiť jej sídlo. To by dávalo zmysel. Vzhľadom na to, že nedostal ani príležitosť opýtať sa jej či by smel, je to viac ako pravdepodobné. Otázne však ostáva, či by si od nej to povolenie i vypýtal.
„Pripravená?“ spýtal sa jej neďaleko vstupu do kuchýň Bifľomorčan a zoširoka sa na dievča usmial.
„Myslím, že mám všetko.“ Priznala spokojne študentka a jemne nadvihla papierové vrecko, ktoré jej pripravili škriatkovia.
„Tak teda môžeme ísť.“ Riekol priateľsky Hanrich a Lily po jeho boku vykročila smerom do vstupnej haly, aby po tom čo otvorili veľké dubové dvere vyšli na zasnežené nádvorie.
Nádherný pohľad a ak sa jej toto miesto zdalo byť počas teplých dní krásne, teraz je skutočne rozprávkové.
Všetko naokolo pokrývala hojná vrstva snehu, ktorý aj v týchto chvíľach jemne padal vo veľkých chumáčoch na žiarivobiele okolie. Pri jazere videla známu skupinu maloletých ako po sebe hádžu snehové gule a pred nepriateľskou paľbou sa skrývajú za snehovými hradbami.
Temný les pokrytý snehom nabral prívetivý výzor a doslova lákal ľudí, aby sa stratili v jeho hĺbkach. A v tomto prostredí, neďaleko hraníc nebezpečného lesa a s výhľadom na čarokrásne okolie stojí malý domček, z komína ktorého vychádza v hustých chumáčoch dym.
Spokojne vydýchnuc ústami vzduch, ktorý sa v okolitej zime zmenil na obláčik bielej pary vykročila smerom ku chalupe svojho osamoteného priateľa a dúfala, že pochopí, že aj keď je v týchto dňoch sám, nemusí sa cítiť osamelo. Snáď pochopí, že nemusí byť sám. Že má i priateľov. Že má ju.
„Lily! Hanrich!“ započula počas zamyslenej chôdze detský krik a so širokým úsmevom zoširoka zamávala premočenému študentovi, ktorý sa rozbehol smerom za nimi.
„Krásne Vianoce Corwin.“ Popriala s láskou v hlase Slizolinčanovi, ktorý ju silno objal.
„Aj tebe Lily. A aj tebe Hanrich.“ Dodal spokojne prvák.
„Kam idete?“ spýtal sa vzápätí a prekvapene pozrel na nemalé vrecúško v rukách svojej sestry.
„Ideme navštíviť Hagrida.“ Odpovedal priateľsky Hanrich.
„Hájnika. Je to môj kamarát.“ Dodala Lily, keď si všimla nechápavosť v očiach svojho chránenca.
„Fíha. Ty ho poznáš? Mne pripadá strašidelný.“ Prezradil Corwin a očami preskakoval medzi tvárami svojich kamarátov.
„Hagrid je možno trošku väčší človek ako je priemer, ale tak ako je veľký svojim telom je i srdcom. Nemáš sa ho prečo báť.“ Vysvetľovala láskavo svojmu bratovi.
„A môžem ísť s vami?“ spýtal sa so záujmom prvák.
„Samozrejme. Len ťa musím upozorniť, že Hagrid je rovnako dobrý v pečení koláčov, ako ty vo varení elixírov.“ Zasmial sa Hanrich, čím podnietil i Lily s Corwinom k zachechtaniu.
„Preto som bola v kuchyni a nechala som pre nás zabaliť niečo, čo sa dá rozhrýzť.“ Riekla pobavene študentka fakulty levov.
„Corwin. Hagrid je veľmi milý a láskavý človek, ktorý nemá rodinu a medzi študentmi nie je priveľmi obľúbený. Zaiste si vieš predstaviť nakoľko smutne mu musí v týchto dňoch byť.“ Rozprávala svojmu zverencovi počas chôdze Chrabromilčanka a Corwin smutne sklonil hlavu.
„To som netušil a je mi to ľúto.“ Prezradil temer nečujne.
„A práve preto ho ideme navštíviť, aby vedel, že na neho myslíme.“ Prihovoril sa zmierlivo Hanrich malému chlapcovi.
„Ja budem vzorný.“ Prezradil odhodlane chlapec, ktorý sa utvrdil v názore na svoju sestru. Skutočne myslí najskôr na ostatných a až potom na seba. Veľmi dobre vie, že Lily má svoju rodinu a aj tak nešla počas Vianoc domov, ale ostala na škole. Možno má jedenásť ale nie je zaostalý, aby nevedel, že tu zostala hlavne kvôli nemu.
„Ja ti verím Corwin a práve preto, že viem, aký vzorný vieš byť, som ti dovolila ísť s nami.“ Prezradila prvákovi, ktorý si sľúbil, že ju nesklame. Celkovo je zvedavý na toho mohutného čarodejníka, ktorý nosil do Veľkej siene obrovské vianočné stromčeky akoby boli z papiera. Možno ich za pomoci niektorého kúzla zbavil väčšiny váhy. Aj keď zanechávali hlboké stopy v snehu, kade ich ťahal...
Asi bude predsa len silák. Snáď teda aj dobrák, ako mu vysvetľovala Lily.
Mladé dievča v sprievode svojich kamarátov zastalo pred oválnou stavbou malej chalúpky a jemne zaklopala na dvere načúvajúc ťažkým krokom majiteľa domu.
„Lily?“ zatiahol Rokfortský správca lesov pozdrav do otázky keď pootvoril dvere.
„Prekrásne Vianoce Hagrid.“ Popriala vľúdne čarodejnica, aby bola následné zovretá v pevnom ale pritom láskavom objatí statného čarodejníka.
„Pekné Vianoce.“ Riekol Hanrich po tom, čo Hagrid pustil pridusené dievča a priateľskom geste podal hájnikovi ruku, ktorú prijal veľmi ochotne.
„Dobrý deň a pekné Vianoce pán Hagrid.“ Pozdravil zdvorilo Slizolinský prvák a opätoval obrovskému mužovi mierne nervózny úsmev.
„Len poďte ďalej.“ Vyzval ich zo zmesou ochoty a nadšenia nadpriemerne urastený čarodejník a zoširoka otvoril dvere, aby umožnil hosťom pohodlný vstup do svojho domu.
„Dáte si čaj?“ spýtal sa veselý hájnik a s vľúdnymi očami pozrel na chlapca, ktorý ostal stáť pri dverách a zaujato sa obzeral okolo seba.
„Len sa nehanbi a poď si sadnúť.“ Vyzval starostlivo Corwina, ktorý iba záporne pokrútil hlavou.
„Som mokrý. Narobím neporiadok.“ Priznal chlapec a pozrel na svoju sestru, ktorá sa energicky postavila zo svojho miesta a podišla k snehom obalenému chlapcovi, z ktorého už odkvapkávala voda.
Corwin viac ako len ochotne asistoval mladej čarodejnici, ktorá z neho zvliekala premočené kusy oblečenia, ktoré napokon prevesila cez šnúru neďaleko krbu a na mokrú dlážku použila poniektoré kúzlo, aby ju osušila.
S vľúdnym úsmevom chytila studenú ruku svojho zverenca a usadila ho vedľa seba na veľkú stoličku a Hagrid pred neho postavil hrnček veľkosti kýbľa, z ktorého sa paril bylinkový čaj.
„Ďakujem pane.“ Riekol slušne študent a pevne do oboch rúk uchopil hrnček, aby si odpil z horúceho nápoja a zohrial svoje premrznuté vnútornosti.
„Nemáš za čo a volaj ma Hagrid ako každý.“ Povedal hájnik a mrkol na usmievajúceho sa chlapca.
„Niečo sme ti priniesli.“ Ozvala sa Lily a posunula smerom k správcovi lúk a hájov vrecúško s koláčmi, ktoré preložil na tanier hodný svojho majiteľa.
„Ako sa ti v týchto dňoch darilo?“ spýtala sa so záujmom Lily, ktorá v posledné dva týždne nemala možnosť vidieť svojho veľkého priateľa.
„Však to pozdáš.“ Odmávol to obrovskou rukou hájnik.
„Dokrmoval som zvery a kontroloval les.“ Prezradil svoj program z uplynulých dní dobrosrdečný čarodejník.
„Stále tam sú?“ spýtal sa mierne zamračene Bifľomorčan a prekrížil si ruky na svojej hrudi.
„No a kam by išli. To len vtáky na zimu odlietajú a aj to nie všetky.“ Odpovedal začudovane hájnik.
„Nie zvieratá. Pasce.“ Ozrejmil svoju otázku svetlovlasý študent.
„Pravidelne nájdem nejaké nové. Väčšinou už pokazené, ale nachádzam aj funkčné.“ Prezradil Hagrid, na čo Lily bezradne pokrútila hlavou. Keď ho chytí....
„Nikoho si nevidel?“ spýtala sa bezradne Chrabromilčanka aj keď tušila, že ak by niekoho zazrel, utiecť by ho nenechal.
„Nie.“ Odpovedal a energicky pri tom krútil hlavou.
„Kentauri už zúria. Pýtajú sa, či nám je jedno, že poniektoré žriebä do nejakej môže vstúpiť. Povedali mi, že ak ho chytia, nevydajú ho žiadnemu čarodejníkovi a bude sa spovedať priamo im.“ Prezradil Hagrid a ustarane si povzdychol.
„A možno by to tak bolo najlepšie.“ Pripojil sa do tohto rozhovoru Bifľomorčan.
„Mne by to bolo ľúto. Teda aspoň by mi mohli povedať, ako sa ten kretén volal.“ Zašomrala Lily. Pravidelne si líha do postele s pocitom, že sa do niektorej môže chytiť niektorý z jej štvornohých zverencov a tento človek, ktorého by mohla nazvať fantóm si pokojne rozmiestňuje nové a nové pasce.
„Môžem ich o to poprosiť.“ Pripustil zmierlivo poloobor, čím podnietil dievča aby sa naňho milo usmialo.
„Pripojíš sa k nám aj na večeru?“ spýtala sa so záujmom Chrabromilčanka.
„No ja neviem, či by to bolo možné. Ja nie som študent a ani profesor.“ Rozprával Hagrida zahanbene sa pohrával s končekmi prstov.
„Staráš sa o školu a aj o zvery žijúce na jej pozemkoch.“ Pripomenul Hanrich a hájnik sa na neho smutne usmial.
„A sú Vianoce. Nechcem, aby si bol sám. Chcela by som večerať aj s tebou a potom si zaspievať koledy alebo si len tak pripiť čajom.“ Presviedčala ho Lily a v jeho očiach videla, že by to chcel aj on... ...ale nikto ho nepozval.
Nikto mu neprišiel povedať, že smie a že je vítaný. Iba neplnoleté decká. A to asi nestačí.
Trojica Rokfortských študentov sa zdržala ešte dlhú chvíľu až kým nastal čas obeda a keď sa s dobrosrdečným poloobrom rozlúčili, vykročili smerom do školy, aby sa prezliekli, zasadli za menší stôl a spoločne sa najedli aj niečoho iného, ako sú koláče a medovníky.
Lily sa vo vstupnej hale rozlúčila s chlapcami, ktorí sa odobrali do svojich klubovní a izieb, aby sa pred obedom prezliekli a prípadne aj rozmrazili, avšak červenovlasá študentka na treťom schode zastala a po pár sekundovom zamyslení opätovne pokračovala vo výstupe, avšak nateraz už nie do Chrabromilskej veže.
Nemálo ustarostená šestnásťročná študentka kráčala jednou z chodieb stíchnutej školy až zastala pred sochou chrliča a pri pohľade do kamenných očí si uvedomila, že vôbec netuší ako sa dostane dnu.
Doposiaľ vždy išla v sprievode niektorého pedagóga, poprípade ju niekto vpustil, ako napríklad Slughorn po metlobalovom zápase, avšak teraz jej nemá kto pomôcť. Aj keď každý študent má právo rozprávať sa s riaditeľom. Už len keby povedali ako sa k tomu bradatému starcovi vlastne študenti dostanú.
„Rada by som sa porozprávala s riaditeľom. Smiem vojsť?“ skúsila sa slušne dohodnúť so sochou a keby nežila vo svete kúziel, cítila by sa ako blázon. Kto vie, prečo sa tak väčšinu času aj cíti?
Na jej nesmierne prekvapenie i úľavu, sa socha odsunula aby jej umožnila priechod na točité schodisko a keď sa ocitla pred dverami riaditeľne, jemne na ne zaklopala.
„Len ráčte.“ Ozvalo sa veselo z poza dverí, mladá študentka s povzdychom otvorila dvere a vstúpila do miestnosti, ktorá bola priam prezdobená a každý centimeter plochy stien pokrývali všakovaké svetielka.
„Pekný deň.“ Popriala akoby v tranze riaditeľovi, ktorý pomocou prútika levitoval k stropu zlatých anjelikov a hmkal si pri tom melódiu Rolničiek.
„Čo Vás sem privádza v tento vzácny deň?“ spýtal sa so záujmom riaditeľ a po umiestnení akéhosi anjela pripomínajúceho Kupida celú svoju pozornosť zameral na mladé dievča.
„Chcela som sa iba spýtať...“ začala rozprávať a jej oči sa nevedeli odtrhnúť od okolitej výzdoby.
„..prečo nemôže Hagrid večerať vo Veľkej sieni?“ spýtala sa napokon a pozrela do tváre riaditeľa, ktorý sa na dievča smutne usmial.
„Hagrid nie je ani študent a ani pedagóg.“ Odpovedal zmierlivo starý muž.
„Súhlasím, ale stále je i človekom, ktorý by nemal byť sám.“ Oponovala mu študentka.
„Slečna Evansová. Ja nie som bez srdca. Napriek tomu sú tu isté pravidlá, ktoré musím akceptovať i ja.“ Povzdychol si riaditeľ a Lily neostávalo nič iné, iba súhlasne prikývnuť mierne zvesenou hlavou.
„Pravda. Pravidlá učia slabých k poslušnosti a silných k vzdorovitosti. Ten dobrák k Vám vzhliada a nesmierne Vám verí!“ rozhorčila sa študentka a nahnevane rozhodila rukami.
„Možno to nebudete schopný alebo ochotný pochopiť, ale ja sa s vami nebudem vedieť počas večere usmievať, keď budem vedieť, že ten dobrosrdečný muž sedí v tej chvíli doma sám! Sám zasadne k večery, sám si popraje dobrú chuť a krásne Vianoce. Nebude nikto, kto by mu podal pohár a nalial doňho punč, nebude nikto kto by sa s ním zhováral. Nebude nikto, s kým by sa mohol z tohto najkrajšieho sviatku roka tešiť. Obaja vieme, že práve on si to nezaslúži! Zaslúži si pozornosť, zaslúži si
gestá priateľstva, zaslúži si jesť s priateľmi, prijať pohár vína a pred spaním si zaspievať koledy. Ten muž nemá iných priateľov, iba tento pedagogický zbor a vy všetci si na neho spomeniete iba ak treba spraviť ťažkú prácu alebo riskovať svoj zadok v Temnom lese. Prezraďte! Koľko myšlienok ako priateľovi ste mu dnes venovali? Koľko Vianoc ste sa už chichotal s McGonagallovou a Flitwichom, zatiaľ čo si on utieral z líca slzu žiaľu? Hagrid patrí k slabším, to vieme všetci. Avšak ja sa Vás teraz pýtam, kto z nás patrí k tým silným?“ zakončila svoj výbuch otázkou a na dôvažok za sebou zabuchla dvere spôsobom, až sa obávala o ich narušenú kvalitu.
Ó áno, pravidlá.
Keď je nutné rešpektovať pravidlá, tak budiš, bude rešpektovať pravidlá, avšak nedovolí aby ju ovládali.
Hagrid teda nemôže večerať spolu s nimi, ale študenti nemajú zákaz opúšťať hrad. Teda až na prvákov, ktorým nie je povolené opustiť interiér po siedmej hodine večer, a to teda po večery.
A keď nemôže večerať Hagrid vo Veľkej sieni, budú večerať u Hagrida oni a o siedmej privedú Corwina späť.
Ha!
Dumbledore sa môže od hnevu aj rozpučiť, ale ona neustúpi!
Požiada o niečo málo z podávaných chodov ochotných škriatkov a aj keď v skromných podmienkach, ale zažije zaiste bohaté Vianoce. Čo sa emočného hľadiska týka, určite jedny z najbohatších.
Odhodlaná nájsť akúkoľvek medzeru v školských predpisoch, ktoré si preštudovala pred jej nástupom do prvého ročníka vošla do Chrabromilskej klubovne, cez ktorú iba prebehla a s povzdychom sa usadila na svoju posteľ. Stratená v opare bezmyšlienkovitosti si rozopla sponu na zateplenom plášti a nechala ho ledabolo zošuchnúť po pleciach na povrch jej lôžka.
Prvý deň prázdnin.
Dvadsiateho štvrtého decembra.
A ani v tento deň si nevedela ponechať sviatočnú náladu až do času, keď ju nezahalia príjemné sny. Našťastie, táto starosť by sa dala nazvať príjemnou a tak sa môže ísť aspoň spokojne naobedovať a neskôr, snáď, i zasadnúť k večery spolu s priateľmi.
Riaditeľ jej priateľom nie je, takže s ním stolovať nemusí. Hagrid je naopak niekto, koho by samého nechcela nechať. Na to si jeho detskú úprimnosť a dobrosrdečnosť až priveľmi obľúbila.
Mierne ustarostená vošla do Veľkej siene, aby sa usadila k menšiemu stolu a čakala na príchod Bifľomorčana a Corwina, ktorý sa dostavil do onej miestnosti zakrátko po nej v sprievode Slizolinskej šiestačky, s ktorou sa zaujato o niečom zhováral.
Doposiaľ bola v očiach Isabell prehliadaná až sa niečo zmenilo. Najskôr srdečné privítanie v klube, potom krátky rozhovor zamaskovaný záujmom o zápästný držiak a teraz venuje zvýšenú pozornosť jej bratovi. Stále si však stojí za tým, čo si uvedomila už dávnejšie.
Áno, bola prehliadaná, ale doposiaľ sa nedostali do sporu.
Prečo taká zmena?
Čo podnietilo túto študentku aby zmenila svoj postoj a správanie?
Kto je za tým?
Jej myšlienky narušil Corwin, ktorý si prisadol k pravému boku zelenookej šiestačky a venoval jej široký úsmev, ktorý zmazal chmúry z jej mysle, jemne mu prešla hánkou po líci a len letmo postrehla prívetivý úsmev profesorky transfigurácie.
Príchod zvyšných študentov napokon mladej študentke priniesol nové centrum záujmu a zostava prázdninujúcich študentov jej prišla tak trochu zvláštna.
Slizolin bol zastúpený Corwinom, Isabell a na jej nekonečné prekvapenie sa vo Veľkej sieni objavil Nott. Bifľomorčanov neostalo veľa. Okrem Hanricha ostal jeden prvák, ktorého videla v spoločnosti Corwina a ak ju pamäť neklame, tak sa volá Mike. Z Bystrohlavu postrehla iba dvoch siedmakov a na počudovanie ďalšieho Corwinovho kamaráta a z Chrabromilu ona, dvaja prváci a jeden, asi, tretiak.
Príchod riaditeľa by mohla považovať za nutné zlo a nevedno prečo, ale prešla ju chuť do akéhokoľvek jedla.
Slušne ju však popriala všetkým naokolo a prinútila sa niečo zjesť. Alebo presnejšie, babrať sa s jedlom, čo neušlo ani Hanrichovi, ktorý pozoroval nezvyčajne tichého riaditeľa, prekvapene sa tváriacu McGonagallovú, zamračeného de Wiella a okolo nich sa vznášal opar hnevu, smútku, zmätku, starostí a prekvapenia, ktoré nemohol priradiť k majiteľom.
Našťastie sa nepovažuje za zaostalého a vie si niektoré veci domyslieť. Lily sa dostala do sporu s riaditeľom, čomu nasvedčuje i jej náhla zmena nálady po jeho príchode.
To, že jeho dobrosrdečná priateľka dojedla druhý chod skôr ako on mal možnosť vyprázdniť misku polievky ho iba utvrdilo v domnienke, že Lily nie je ochotná zotrvať vo Veľkej sieni ani o sekundu viac, ako je nutné a pred jej náhlivým odchodom, či skôr útekom jej ani nestihol povedať slovko na rozlúčku.
S ústami plnými zeleniny to bolo skutočne nemožné.
Lily aj keď nemala chuť stolovať s riaditeľom, ktorý ju ako človek sklamal, netúžila po samote. Odhodlaná stráviť tento deň so svojimi priateľmi vykročila smerom do školskej kuchyne, v ktorej sa stretla s ochotou nezvyčajnou aj na škriatkov.
Hmkajúc si vianočnú melódiu opustila Rokfortskú kuchyňu a zastala neďaleko obrazu s ovocím hľadiac na jediné brnenie stojace na tejto chodbe, za ktorým sa nachádza vstup do klubovne Bifľomorčanov.
Zvažujúc ako sa dostane dnu aby mohla vidieť svojho priateľa ticho zakňučala a bezradne si prezrela oba konce dlhej chodby až s povzdychom skúsila osloviť brnenie so žiadosťou o vstup.
Na čarodejnícku školu netradičné mlčanie magického predmetu jej navodil iba ak opätovný pocit bezradnosti, ktorý našťastie pominul v čase príletu Tučného mnícha prívetivo sa usmievajúceho na mladé dievča.
„Á, mladá dáma Evansová.“ Riekol priateľsky študentke Chrabromilu.
„Dobrý deň. Ja, chcela som navštíviť Hanricha Wera.“ Odpovedala po pravde duchovi žlto-čiernej fakulty, ktorý po tejto vete odobrujúco prikývol hlavou a preletel cez brnenie, aby sa o malú chvíľu pred mladou študentkou zjavila veselá tvár jej priateľa.
„Ahoj Lily. Chceš ísť dnu?“ spýtal sa jej so záujmom svetlovlasý študent.
„Radšej by som sa s tebou prešla pri jazere.“ Priznala spolu s ospravedlňujúcim úškľabkom.
„Tejto prosbe vyhoviem viac ako len rád. Len čo sa prezlečiem.“ Riekol s láskou v hlase čím podnietil pery svojej kamarátky k žiarivému úsmevu.
„Stretneme sa na nádvorí?“ uisťovala sa šťastím naplnená Chrabromilčanka.
„Isteže a máš 10 minút, tak sa utekaj obliecť.“ Popohnal svoju kamarátku, ktorá mu ani nestihla na rozlúčku zamávať a zutekala smerom do veže levov.
Lily skutočne robila čo mohla aby splnila časový limit avšak schodov, ktoré musela zdolať bolo mnoho a navliecť na seba niekoľko vrstiev oblečenia tiež niečo málo trvalo.
Ešteže Hanrich nie je pedagóg, ktorý by päť minútové zdržanie riešil karhaním alebo v prípade Davisa, vykázaním z učebne a teda aj nula bodmi za prácu.
Možno práve toto poznanie zapríčinilo, že dvere vedúce na nádvorie otvorila s úsmevom na perách a po niekoľkých krátkych krokoch zastala aby sa rozhliadla po slnkom prežiarenom zasneženom okolí. Je jedno ako dlho študuje a koľkokrát denne otvorí vstupnú bránu.
Tento pohľad, tento svet, táto krajina, to všetko ju vždy oberie na malý okamih o dych a celú jej podstatu napĺňa túžba, nikdy toto miesto neopustiť.
Keď sa napokon očami zastavila na postave blízkeho priateľa vedela, že skutočne spravila dobre, že tu ostala a s úsmevom na perách vykročila smerom za ním.
Hanrich nadstavil svojej prichádzajúcej priateľke rameno a pomalým krokom vykročil smerom k jazeru vydychujúc biele chumáčiky pary.
„Som rád, že aspoň dnešný deň si držíš dobrú náladu a odstup od knižnice.“ Ozval sa po chvíli ticha s tónom naznačujúcim pobavenie.
„Sú predsa Vianoce.“ Pripustila zvesela Chrabromilčanka.
„A skutočne, vysedávanie v knižnici nie je to, čo by som si musela odopierať. Som rada, že do tej miestnosti niekoľko dní nevstúpim.“ Dodala so smiechom spolu s krútením hlavou.
„To rád počujem.“ Riekol zmierlivo Bifľomorčan.
„Myslíš, že by si mi mohol pomôcť s empatiou?“ spýtala sa aj keď by mohla tvrdiť, že zbytočne.
„Empatia je náročná a niekomu trvá aj celý život, kým sa naučí využívať všetko čo mu ponúka. Môžeš stretnúť svetového majstra oklumencie a neoklame ťa. Bude si vedieť uzavrieť myseľ, neprepustiť navonok žiadnu emóciu. Ale empata neoklame. Jeho túžby sú stále v ňom. Nemožno ich čítať ale možno ich prežívať spolu s ním.“ Prezrádzal tajomstvá umenia pre vyvolených a Lily ho počúvala s nesmiernym sústredením.
„A ako mám začať?“ spýtala sa temer sklesnuto. Je krásne niečo také vedieť a nepovracať sa z toho množstva vlastných i cudzích pocitov.
„Najskôr sa musíš naučiť vnímať cudzie emócie. Neskôr sa naučíš vnímať iba vybranú osobu z niekoľkých. Majstri vedia vnímať stú osobu v zástupe. Mne stále robí problém skupina väčšia ako desať ľudí. Dôležité je uzavrieť sa skôr, ako začneš cítiť zvýšené napätie.“ Vysvetľoval Hanrich a Lily mu odobrujúco pritakala. Nebude to ľahké avšak nenaučiť sa využívať dar, s ktorým sa narodila by bolo ako nepoužívať parselčinu. Parselanov je až zarážajúco málo a empatov človek tiež nestretne bežne. Je to síce početnejšia skupina ale tiež nie obšírna.
„Ako teda začneme?“ spýtala sa so širokým úsmevom, ktorý neprezrádzal nič dobré, na čo Hanrich zastal a zapozeral sa do jej očí.
„Myslím, že postačí ak sa prestaviaš ochrany mysle. Múr je dobrý, možno dokonca výborný avšak zbúrať múr a vystavať nový je zdĺhavé. Lepšie sú dvere. Mnoho dverí, ktoré môžeš otvoriť dokorán alebo iba mierne pootvoriť.“ Rozprával mladý študent a chytil teplé dlane červenovlasej čarodejnice.
„Neboj sa. Zavri oči a nechaj ma splynúť s tvojou mysľou.“ Šepol jej do tváre a Lily spravila tak ako jej povedal.
Bolo to krásne.
Vnímala všetky svoje emócie, ktoré v pomalých prúdoch obaľovali aj tie jeho. Najskôr radosť, láska, nadšenie a taktiež oddanosť i neha.
Hanrich si dal skutočne záležať a svoju kamarátku nezaťažoval emóciami, ktoré priveľmi namáhajú. Zvolil tie, ktoré je schopná prijať najľahšie a bez nadbytočnej psychickej záťaže. Avšak tiež si musel dať pozor.
Aj keď by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že by človek v tejto zmesi mohol pokojne utopiť blaženosťou, opak je pravdou. Jej emócie spolu s týmito všetkými zároveň by vyvolali v tom lepšom prípade bolesť hlavy, v horšom i dáviace ťažkosti. Niekedy dokonca i niekoľkohodinové.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej tichým hlasom po tom, ako ustal jemný dotyk príjemných pocitom svetlovlasého šiestaka.
„Veľmi zvláštne.“ Priznala po pravde. Mala pocit akoby ostala prázdna. Akoby stratila niečo sebe veľmi vzácne. Kus svojej duše.
„Lily, tvoje ochrany budú zo začiatku veľmi oslabené. Keď budeš sama skús popracovať na zmene ochrán. Nemusíš sa náhliť. Kým sa naučíš odlišovať svoje pocity od pocitov iných, chvíľu to potrvá. Nebude to vždy také príjemné ako dnes. Teda, už to bude iba ak horšie.“ Prezradil, čo ju bude čakať a nevedno prečo, ale táto predstava jej prišla komická a nezabránila krátkemu smiechu.
Jej smaragdové oči sa opäť stretli s jasnými hnedými, okolo ktorých sa formovali jemné vrásky smiechu a tak ako vždy mala pocit, že sa už z ich zovretia nebude vedieť vyslobodiť.
Cítila ho.
Cítila ako jeho mágia, jeho duša i jeho myseľ obaľuje celé jej telo a zbavuje ju všetkých nechcených pocitov.
Pocitov samoty, prehry, výčitiek ale i starostí a trápení. A za tým všetkým sa skrýval celkom iný cit. Obrovský, žiariaci viac ako slnko na jasnej oblohe.
Cit, ktorý odtláčala nesmierne hlboko aby ho nikto nevidel.
Nikto.
A ani ona sama.
Netušila, koľko im trvalo cvičenie a už vôbec nie, koľko opäť iba ticho stáli zízajúc si do očí, avšak keď dievča konečne precitlo z blaženého stavu nekonečného spektra farieb zistilo, že okolo nich sa už zaťahuje tma.
„Mali by sme sa ísť pripraviť na večeru.“ Riekol zmierlivo Hanrich.
„Máš pravdu.“ Povzdychla si Lily, ktorá nevedela pochopiť prečo muklovsko-čarodejnícke vzťahy trvajú neporovnateľne dlhšiu hodinu, ako mlčanie s vlastným priateľom.
„Mám pocit, že sa ti do Veľkej siene už ani nechce.“ Prehovoril po chvíli tichej chôdze Bifľomorčan.
„Máš ten správny pocit a ani tam nepôjdem. Vianoce strávim v Hagridovej chatrči.“ Prezradila mu svoj program a Hanrich na ňu spýtavo nadvihol obočie.
„A problémy s riaditeľom mať nebudeme pretože...“ začal rozprávať vetu a čakal na jej doplnenie.
„Pretože sa vrátime do hradu pred koncom večierky.“ Dodala s pomstychtivým smiechom.
„Och, dobre.“ Povzdychol si študent.
„Ale iba pod podmienkou, že večeru nebude pripravovať on. Neber to v zlom. Hagrid je fajn, ale ako kuchár...“ nedokončil so smiechom svoju vetu. Nebolo treba. Pobavené pokrútenie hlavou jeho kamarátky mu napovedalo, že si myslí to isté.
„Večeru budú mať na svedomí Rokfortskí škriatkovia.“ Prezradila zvesela a vo vstupnej hale sa rozlúčila s premrznutým Bifľomorčanom a dúfala, že niekde zazrie Corwina, aby mu navrhla stráviť vianočnú večeru v spoločnosti hájnika.
Bolo by asi až priveľkým šťastím ak by jej mladší súrodenec akoby náhodou prechádzal po hrade, ale menším prekvapením pre ňu bolo, že počula detský krik a dupot nôh a nasledovala zvuky šantiacej mládeže ozývajúce sa z niektorého z vyšších poschodí, až ju napokon uháňajúci prváci takmer zrazili zo schodov.
„Prepáč Lily, ale...“ začal sa ospravedlňovať Corwin a v predklone sa držal za brucho ubolené náhlivým šprintom.
„..Zloduch... Má vodné bomby ... A ja...“ rozprával pomedzi dychčanie, na čo ho starostlivá Chrabromilčanka chytila zmierlivo za rameno.
„To viem pochopiť.“ Priznala svoju mladšiemu bratovi a prívetivo sa na neho usmiala.
„Ja pôjdem s Hanrichom večerať k Hagridovi a chcela som sa ťa spýtať, či by si išiel radšej s nami alebo budeš večerať so svojimi rovesníkmi vo Veľkej sieni.“ Prezradila Lily a pozrela do tmavomodrých očí.
„Ja som chcel byť s tebou.“ Prezradil temer šomrajúc a Lily vedela, že jej mladší súrodenec by bol rád vo Veľkej sieni ale aj s ňou.
„Po večery sa vrátime späť. Nie je správne aby bol Hagrid sám. Vieš si predstaviť aké by mal Vianoce? Alebo presnejšie, aké mal doposiaľ Vianoce?“ nadhodila prívetivú otázku a v tvári jedenásťročného Slizolinčana videla pochopenie.
Lily nevedela, či by jej to malo pripadať prekvapivé alebo smutné, že jedenásťročné dieťa si vie predstaviť osamelosť, ktorú počas sviatkov pociťuje niekto iný. Ale Corwin si to nemusí predstavovať. Zaiste pociťoval prázdnotu každoročne a touto jednoduchou otázkou mu prinavrátila spomienky, ktoré by najradšej nastálo vymazal zo svojho vedomia i podvedomia.
„Pôjdem rád. Nebude sa na nás riaditeľ hnevať?“ spýtal sa narýchlo aby sa vyhol situácii, ktorá by ho stála pokarhanie alebo, nedajmerlin, vylúčenie zo školy.
„Hnevať sa môže. V čase, keď ti začne platiť zákaz vychádzania budeš v bezpečí interiéru školy.“ Mrkla na chlapca, ktorý sa zoširoka usmial a kto vie prečo mala pocit, že sa jej súrodenec nesmierne potešil myšlienke, spraviť riaditeľovi naprieky.
„Kedy pôjdeme?“ spýtal sa jej veselo maloletý chlapec.
„O pol hodinu.“ Odpovedala s hlasom prezradzujúcim dobrú náladu, na čo sa prvák vystrel v celej svojej výške a vyštartoval do svojej izby, aby sa stihol pripraviť na návštevu hrôzostrašne vyzerajúceho, ale inak milého, hájnika.
Keď Lily kráčala držiac v ruke dar pre svojho priateľa smerom k jeho chalúpke, jej mysľou behalo opäť nadmerné množstvo myšlienok.
Tento deň, aj keď prespala odchod vlaku, by mohla nazvať príjemným. Štúdiu nevenovala ani minútu zo svojho času ale naopak, všetok venovala svojim priateľom. Nech bola konfrontácia s riaditeľom akokoľvek nepríjemná a aspoň počas Vianoc by sa mohla viac kontrolovať, nič to nemení na tom, že sa jej uľavilo.
Pohľad na nemálo prekvapeného Hagrida, ktorému temer dvere vyvalili, keďže mu na ne chceli zabúchať všetci naraz jej na tvári vyčaril široký úsmev a zahnal akékoľvek myšlienky niekam veľmi ďaleko a akosi nevedela prísť na to, či je poloobor väčšmi prekvapený alebo šťastný.
Na druhú stranu Hanrich šťastný bol, keďže večera spĺňala všetky kritéria jedlosti a Corwin sa tiež netváril sklamane, keď si smel dať už tretí koláč.
Keď sa ale blížil čas začiatku večierky prvákov, mladý Slizolinčan prejavil neochotu opustiť túto stavbu avšak Lily mu sľúbila opätovnú návštevu jej obrovského priateľa, ktorý po chvíli zoširoka otvoril dvere, aby mohol odprevadiť vzácnu návštevu a Lily takmer spadla na zadok, keďže sa ocitla zoči-voči Dumbledoreovi a McGonagallovej.
„Dobrý večer.“ Vypadlo z mierne šokovaného riaditeľa, ktorý sa práve chystal zaklopať, čomu nasvedčovala i jeho zdvihnutá pravá päsť.
„Dobrý večer pán riaditeľ. Tuto decká sa už chystali späť, aby neporušili večierku.“ Zamiešal sa Hagrid a dúfal, že študenti nebudú mať problémy z ich pobytu v tomto dome.
„To je potešujúce. Ja som vlastne prišiel za tebou. Teda s Minervou sme si mysleli, že by si si možno dal s nami rád punč.“ Objasnil dôvod svojej návštevy a keď Lily uvidela v tvári správcu lúk a hájov záblesk oddanosti, potlačila túžbu rozbiť riaditeľovi ústa a nahnevane vykročila smerom ku škole.
Mlčať je zlato.
Možno na toto príslovie nepomyslí často, ale nateraz bola rada, že si zahryzla do jazyka. Nech už boli riaditeľove dôvody akékoľvek, Hagrid mal radosť a to bolo pre ňu dôležité.
Dumbledore je prazvláštna persona.
Akoby si sám uvedomoval, že jeho túžba po moci je práve to, čo ho môže zničiť a bojuje proti vlastnej prirodzenosti. Keby to aj tak bolo, svedčilo by to iba ak o tom, že riaditeľ je blázon a ešte k tomu aj nebezpečný. Jeho rozhodnutia sú v tomto prípade skreslené a pohľad na svet nereálny.
Kto vie, prečo pri pohľade na riaditeľa nachádza až mrazivo smutnú podobnosť s Voldemortom?
Oboch možno považovať za veľkých čarodejníkov a obaja v snahe dosiahnuť svoj cieľ bez výčitiek obetujú svojich verných. Využívajú všadeprítomnú zmes chaosu a paniky vo svoj prospech a obaja stále čakajú na svoj čas.
Rovnako ako aj ona.
Kto vie, kedy vlastne nastane?
Kedy nastane tá chvíľa, keď konečne povstane ako Matka?
Ale čas je neúprosný a má s nami svoje vlastné plány.
Nech už si osud a či legenda naplánovali čokoľvek cíti, že to už nepotrvá dlho.
Jej čas sa kráti a neodvratné sa blíži rýchlejšie, ako by sa mohla nazdávať.
Pretože, až priveľa ľuďom sa v mysli vynára jej meno.
Pretože, až priveľa ľuďom sa s ňou spája nekonečný hnev.
Pretože, až priveľa z nich túži po pomste, ktorú im vždy niekto zmaril.
A ona to vie.
Vie, že ju čaká ťažká skúška jej príčetnosti.
Pretože tam kde sa končí pomsta, nastupuje šialenstvo
Komentáre
Prehľad komentárov
Ale mi to trvalo, ja viem :-D
Taaaakze.
Dumbledore je kus debila. Prepac za vyraz, ale nic vystiznejsie mi nenapadlo :-D
Darceky boli super a celkom fajny program si Lily dopriala.
Co ta Slizolincanka?
Ja vetrim uz niekolko kapitol pruser a kedze nam ho potajomky nenapadne podsuvas, tak to bude megapruser :-D
Brash bol srandovny a Corwina opisujes fakt ako 11 rocny tajfum :-D
Som velmi zvedava, co bude dalej a prosim, nech je to co najskor.
Ta posledna veta....
Och, megapruser :-/
užastne
(Lilly Potter ml., 7. 1. 2017 1:24)Pretože tam kde sa končí pomsta, nastupuje šialenstvo .... a vrrrr :D
:)
(Dada, 21. 12. 2016 9:09)
No Maat, čo ti budem písať k tejto kapitole?
Najskôr by som sa ti chcela poďakovať, že si pridala vianočnú kapitolu pred Vianocami :)
Normálne ma to až vianočne naladilo :) a zistila som, že nemám poriadny darček pre priateľa :D (mohli by ste mi niečo poradiť :D)
A teraz ku kapitole:
Myslím, že tu sa mi zdá kratšia ako vo worde :D asi preto ti neustále píšem, že sú krátke :D ale zmenila som názor :)
Kapitola obsahovo je to čo vždy, je proste super :) nič sa tomu nedá vytknúť :)
Dúfam, že si ju Lilica užije rovnako ako ja :)
Inak veľmi sa mi páčili darčeky, ktoré si vymyslela a to hlavne pre Remusa :)
Fúzatý dedulo ma vytočil... Ako sa to správa k Hagridovi? Aspoň, že Lily, Hanrich a krpec ho takto potešili :)
Dúfam, ze sa v ďalšej kapitole dozvieme o darčekoch pre Lily a ako sa tešili ostatný z jej darčekov :)
Tiež som zvedavá na ten ples :)
Tak uz som sa dosť rozpísala :)
Na záver:
Užite si Vianoce v pohode a pokoji :)
Supis
(Lilica, 8. 1. 2017 23:05)