POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Lily, ako aj zvyšok študentov, ktorí sa rozhodli ostať v týchto dňoch na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, sa zobudila do zamračeného rána. Lenivo si pretierajúc oči sa zapozerala na červený baldachýn akoby na ňom bolo niečo nesmierne zaujímavé a po tom, čo vstala z príjemne teplej postele, sa presunula k oknu, aby sa zapozerala na pozemky školy.

Prvý dojem z pohľadu na temný vzhľad oblohy bol okamžite utlačený do úzadia, keďže na už aj tak biely horizont dopadali veľké chumáče snehu.

Krása.

Krajšie ráno si asi ani nemohla priať a keby sa po novej nádielke snehu objavilo ešte aj slnko, bolo by to priam fantastické.

Nádielka...

Merlin, však sú Vianoce!

Darčeky!

Po uvedomení si tohto, inak dôležitého, faktu sa rozbehla k svojej posteli, aby schytila do ruky župan, ktorý doposiaľ odpočíval na jej spodnej časti a trieliac ku dverám sa snažila aspoň ako tak obliecť.

A, že to v tom zhone nebolo práve jednoduché, keďže rukávy jej strohého odevu sa rozhodli nespolupracovať, ba sa jej zdalo, že robia všetko pre to, aby sa jej to nebolo podarilo.

Napokon úspešne, i keď sporo, odetá Chrabromilčanka zbehla niekoľko málo schodov vedúcich do krátkej chodby patriacej časti dievčenských internátov, aby následne vošla do klubovne, kde videla pri stromčeku sediacich Chrabromilčanov, ktorí doslova útočili na baliaci papier, pod ktorým sa skrývali ich darčeky a s vervou dravých šeliem ho strhávali až sa zdalo, že nemalú ujmu utrpí aj prekvapenie, ktoré sa pod ním skrýva.

Lily stála pravým bokom opretá v priechode a s jemným úsmevom na perách pozorovala Chrabromilskú mládež, ako sa nevie nabažiť konečne rozbalených vianočných darov a stratená v pohľade na žiariace oči prvákov nedbala o jej balíky, ktoré napodiv nedotknuté čakajú až sa dostanú k svojej majiteľke.

Myšlienka na to, že nemá možnosť vidieť tmavomodré oči svojho zverenca podnietila jej úsmevom pretiahnuté pery, aby ochabli a smaragdová zeleň stratila na malú chvíľu svoj lesk, keď si uvedomila i ťaživú neprítomnosť svojich rodičov, ktorí jej v týchto dňoch veľmi chýbajú.  

Napokon sa darčekmi pobláznení spolužiaci vzdialili od vianočného stromčeka a červenovlasá šiestačka vykročila vpred, aby sa usadila pred niekoľkými balíkmi, ktoré tam na ňu čakajú a s hlbokým nádychom sa nakrátko stratila v opojnej vôni ozdobeného ihličia.

Ako tomu bývalo aj po uplynulé roky, rodičia jej darovali nové oblečenie a nezabudli pribaliť i nejaké domáce koláče, ktoré položila na blízky stolík mysliac i na mlsné jazýčky zvyšných Chrabromilčanov.

Na dne balíka ju čakal i krátky list, v ktorom sa jej rodičia zdôverili, že im chýba ako aj to, že jej z počiatku chceli poslať i niečo pre radosť, ale keďže jej najväčšiu radosť prináša čítanie kníh a oni ako muklovia sa v čarodejníckej literatúre nevyznajú, sa tejto myšlienky napokon vzdali. Na konci odkazu vyjadrili nádej, že pricestuje aspoň počas Veľkej noci.

V to dúfa napokon i ona sama.

Ruka študentky Rokfortskej strednej školy čarodejníckej mimovoľne uchopila ďalší z darčekov a jej pery sa pretiahli do žiarivého úsmevu keď si uvedomila, že tento dar majú na svedomí jej najbližší. Baliaci papier, ktorý niesol farby všetkých štyroch fakúlt jej to bezpečne napovedal už na prvý pohľad a po vzhliadnutí toho, čo sa pod ním skrýva, ju v tejto domnienke iba utvrdilo.

V útrobách svetlohnedej drevenej škatuľky vystlanej červeným saténom spočívali štyri sošky.

Štyri prekrásne sošky s podobizňou jej štvornohých magických zverencov.

Lily si pridobre domyslela, že pred spísaním objednávky tohto daru bol Hagrid zaiste dopodrobna vyspovedaný, keďže hipogrify majú správnu nie len farbu, ale i vzájomnú veľkosť.

A pri nich.

Pri nich nemohla chýbať jej malá Lilien.

Pche.

Vraj malá.

V jej očiach ostane asi naveky tým nevinným a drobným žriebäťom, aj keď by v týchto dňoch už mnohí tvrdili, že je na prahu dospelosti. Veľkosťou určite.

Dnes ich pôjde navštíviť.

S týmto príjemným odhodlaním opatrne položila otvorenú škatuľku vedľa seba a siahla po ďalšom balíku podlhovastého tvaru a bola nesmierne zvedavá, čo sa v ňom skrýva.

Opatrne strhávajúc jemný baliaci papier vzácnej zlatej farby jej ostala v rukách ozdobne vyrezávaná drevená škatuľka sýtej červenej farby, z ktorej cítila takmer nebadanú stopu známej mágie a ona v tej chvíli vedela, kto je odosielateľom tohto prekvapenia.

So zadržaným dychom pomaly otvorila veko a pri pohľade do vnútra vydýchla spôsobom, až takmer nebola schopná zabrániť zhíknutiu.

Na zlatom podklade látky jemnej ako pavučina sa vynímal väčší smaragd, ktorý bol zavesený na hrubšej retiazke z bieleho zlata. Skutočný skvost a s jeho opracovávaním ako i jemným brúsením hrán do symetrických tvarov si dali raráškovia nesmierne záležať.

Temer podvedome sa dotkla končekmi prstov prekrásneho kameňa sýtozelenej farby a zvádzala nesmierne veľký vnútorný boj aby si ho hneď nepovesila na krk. K županu a nočnej košeli by sa to priveľmi nehodilo.

Alebo lepšie povedané, pôsobilo by to komicky ak nie priam snobsky.

Nie.

Tento dar bude nosiť, ale najskôr sa prezlečie.

Z príjemného zasnenia ju vytrhol pohľad na ešte jeden dar, ktorý ako jediný zabalený nebol, keďže to ani nebolo potrebné a pravdepodobne spočiatku odpočíval na vrchu kôpky a nedopatrením pri vyčíňaní prvákov pod stromčekom sa skotúľal.

Lily opatrne siahla rukou po ruži, ktorej lupene prechádzali zo žiarivo bielej do svetlo ružovej až fialkovej farby a privoňala k nej. Opojná vôňa kvetu, ktorá do jej zavretých očí prinavracala záblesky domova jej zahriala vnútro a opatrne, priam so zbožnou úctou položila krásny kvet k ostatným otvoreným darom, aby si prezrela priestor pred sebou.

Posledný dar.

Podľa tvaru by bola ochotná priznať, že to bude zaiste nejaká kniha a zvedavá, aké tajomstvá skrýva narýchlo siahla po nej.

Po trhaní papiera si bola istá, že sa nemýlila a po strhnutí posledného kusu papiera a otvorení prvej strany sa neubránila smiechu, keďže po vzhliadnutí otlačku kopyta a labky vedela, kto ju má na svedomí a po zbežnom prelistovaní by bola ochotná priznať, že patrí k tým drahším kúskom.

Príjemným prekvapením bolo, keď si pri čítaní obsahu uvedomila, že kniha je písaná v starogermánskom písme Schwabach a po dešifrovaní nadpisov taktiež vedela, že jej obsahom sú legendy.

Záškodníci napodiv presne uhádli, čo by jej spravilo radosť. Zdokonalenie sa v niečom, čo sa chcela naučiť, spolu s jej záľubou v čítaní legiend a mýtov starých kultúr je priam neodolateľné a nemusí byť potomkom celosvetovo uznávanej veštice aby vedela, aký bude jej večerný program.

Pôvodca tohto nápadu by si zaslúžil vyznamenanie.

Spokojná s nádielkou sa napokon postavila z pohodlného miesta pri Vianočnom stromčeku aby si zaniesla svoj náklad do izby a konečne sa aj prezliekla do niečoho vhodnejšieho ako je nočná košeľa a tenký priehľadný župan.

Spokojná študentka podľa predpokladu i plánu našla vhodné miesto pre každý z darov a po prezretí si vnútra skrine napokon spolu s oblečením v ruke zavítala do dievčenskej kúpeľne, kde sa postavila pod prút horúcej vody.

Koľká škoda, že si darčeky nemohla rozbaľovať spolu s jej priateľmi. Veľmi rada by videla ich tváre, keď sa očami zastavili na daroch, ktoré im zakúpila.

A hlavne jej malý Corwin.

Môže iba ak hádať nakoľko veľkú radosť mu spravila.

Skutočne zakúpenie potrieb pre malých maliarov bolo to, po čom prahla jeho čistá malá dušička?

Možno túžil po niečom inom.

Niečom, s čím sa jej doposiaľ nezdôveril.

I keď je pravda, že jej ani jeden krát nespomenul, že by bol túžil po farbách, ktoré menia farbu, výkresoch, ktoré sa veľkosťou prispôsobia obrazu, ktorý chce namaľovať. Štetce rôznych veľkostí, ktorých štetiny nepúšťajú vlákna a prepúšťajú rovnomerne farbu. Pastelky, ktoré nie je nutné strúhať a rovnomerne strácajú na svojej dĺžke ale hrot si zachovávajú dokonale ostrý, ich farby sú až prekvapivo sýte a rovnako mu darovala aj obdobnú sadu farbičiek, ktoré majú i žiarivý lesk. Poniektoré dokonca i kovový.

Jej to po celý čas pripadalo ako vhodný dar pre jedenásťročné dieťa, ktorému kreslenie prináša nekonečnú radosť.

Kto vie, či to tomu konkrétnemu dieťaťu príde ako vhodný darček?

V toto ráno jej ostáva už iba ak dúfať, že skutočne prišlo. 

Nemá zmysel tu len tak stáť a snažiť sa utopiť v prúde horúcej vody. Zmyje si konečne šampón z vlasov a pôjde do Veľkej siene na raňajky. Tam sa uvidí, či jej Corwin poďakuje za darček alebo či nevyjadrí nádej, že dostane, možno na narodeniny, niečo iné.

Niečo, po čom skutočne túži.  

Toto prianie mu našťastie bude môcť splniť v čase oslavy jeho narodenín, takže by v konečnom dôsledku mal byť spokojný.

Potom určite.

Spolu s touto myšlienkou stiekla spolu z vodou i pena z tela zamyslenej dievčiny do útrob školskej kanalizácie, aby následne uzavrela kohútik a už oblečená Chrabromilčanka opustila spolu s hustou parou priestor dievčenských kúpeľní.

Nachádzajúc sa opäť v spálni šiestačiek fakulty levov, ktorú v týchto dňoch obýva iba ona sama, sa usadila ku stolíku s menším zrkadlom a po niekoľkých minútach sušenia dlhých vlasov i po niekoľkých dlhších minútach ich úpravy sa postavila a obzerala si svoj zjav v jednom z väčších zrkadiel, aby zhodnotila vhodnosť jej oblečenia a aj to, čo sa jej podarilo spraviť s neskrotnými vlasmi ohnivej farby. Svetlá zelená je možno netradičná farba vzhľadom k tomuto sviatku, avšak ju možno optimisticky nazvať neutrálnou. Vlasy, ktoré si iba v prípade krajnej nutnosti viaže do copu alebo, nedajmerlin, zapletá do vrkoča, jej už tradične padajú po celej dĺžke chrbta k pásu a iba zopár sponiek spolu s kúzlom, ktoré jej prezradila počas prázdnin Jane im zabraňujú, aby jej boli padali do tváre.

Spokojná s konečným výsledkom sa znova zapozerala na zelený kameň povesený na retiazke, ktorý i naďalej spočíva v červenej škatuľke na nočnom stolíku, aby temer nevedome vykročila k nemu a opätovne sa neubránila jemnému dotyku po jeho povrchu.

Nádherný dar.

Napokon však pevne do dlane uchopila smaragd, vybrala ho z ochranného obalu a zopla retiazku na svojom krku. Jej oči sa opätovne zastavili na jej podobizni v zrkadle, aby uvidela skvostný zelený kameň, ktorý zdobí jej dekolt vysoko nad úrovňou celkom iného kameňa, ktorý sa skrýva pod jej odevom, ale ani ten jej nebráni, aby ho aj v tejto chvíli nedržala spolu s košeľou vo svojej dlani.

Kameňa, ktorý spája jej minulosť, jej krv i jej mágiu s osobou, ktorá má nezameniteľné miesto v jej srdci, ako aj živote.

S osobou, s ktorou sa spája nekonečné množstvo spomienok, a ktorá ma veľký podiel na tom, kým je.

S osobou, s ktorou sa v posledných dňoch spájajú trpké spomienky na hádky, ktorých obsahom sú zdanlivo banálne problémy.

Skončí sa niekedy to zbytočné hašterenie?

Všetko má svoj začiatok i koniec.

Mama jej cez leto povedala, že nezhody nie sú vo vzťahu dvoch ľudí ničím výnimočným.

A pri ich tvrdohlavosti, rozdielnosti a povahách, ktoré mnohí označujú za komplikované, by to skutočne mala očakávať.

Pravdou napriek tomu ostáva, že ju to ničí.

Kam sa podeli tie nežné dni zo začiatku ich vzťahu?

Nie je naivná a vie, že každá búrka časom utíchne.

Tak isto ako tieto hádky, tak aj prvotné pobláznenie mysle.

Po tejto myšlienke zbytočne potriasla hlavou a vykročila z útrob Chrabromilskej klubovne, aby sa dostavila do Veľkej siene, kde sa už určite začali raňajky.

Vzhľadom na toto ráno by bola ochotná tvrdiť, že sa do onej miestnosti nedostaví ako posledná, ale kto vie. Prváci budú mať s najväčšou pravdepodobnosťou čo robiť, aby sa odtrhli od svojich darčekov a prinútili sa niečo zjesť, kým opätovne podľahnú čaru nového daru. Starší študenti obdarení skôr niečím praktickejším ako sú hračky a delobuchy, by mohli byť už dochvíľnejší.

V povznesenej nálade, ktorá nie je v toto ráno ničím výnimočným zatlačila do dverí a vykročila smerom k učiteľskému stolu, aby zaujala svoje miesto a skutočnosť, že sa v tejto miestnosti nachádza celý pedagogický zbor spolu so staršími študentmi Slizolinu nebola pre ňu prekvapením.

„Prekrásne ráno.“ Popriala napoly veselo napoly úprimne už sediacim obyvateľom hradu a spolu so žiariacim úsmevom sa usadila na miesto, ktoré zaujala aj včera.

„Prekrásne aj Vám.“ Popriali jej zborovo riaditeľ spolu s McGonagallovou i učiteľom Obrany proti čiernej mágii a k spokojnosti jej pridal drobný profesor čarovania ako i stála neprítomnosť Davisa. Slughornovo prikývnutie hlavou naopak opätovala viac ako len ochotne. Príjemný muž. Kto vie, prečo má k Slizolinčanom tak blízko? 

„Aj tebe.“ Zaznala veselá odpoveď z úst Slizolinskej šiestačky, čím podnietila Lily, aby sa na ňu priateľsky zadívala skúmajúc, či bude po tomto pozdrave chcieť pokračovať v rozhovore.

„Corwin čochvíľa príde. Akosi sa nevedel nabažiť svojho darčeka.“ Prezradila spolu s mrknutím ľavým okom, čím jej naznačila, že vie, kto tohto umením uchváteného prváka obdaroval a do rozhovoru stiahnutej Chrabromilčanke zažiarili oči obdobnou intenzitou ako obdarovanému Slizolinčanovi.

„Skutočne sa mu páčil?“ vyzvedala s miernym napätím obšťastnená šiestačka a s nádejou pozrela do očí Isabell, ktoré prezrádzali pobavenie.

„Ťažko presne definovať ten výbuch eufórie spolu s niečím, čo sa podobalo domorodému tancu na privolanie dažďa. Ale áno. V istom uhle pohľadu môžem tvrdiť, že sa mu páčil.“ Zapojil sa tejto debaty prekvapivo Nott a Lily neušlo nadvihnutie obočia profesora obrany ako aj zamyslené prežúvanie riaditeľa školy a pobavený tlmený chichot vedúceho fakulty hadov.

Červenovlasá šiestačka sa snažila nedať najavo prekvapenie z tohto zdanlivo banálneho rozhovoru ako aj z neutrálnych pohľadov Notta aj Carmicelovej. Akosi stále nevie prísť na to, čo viedlo Slizolinčanku k tomu, aby sa začala zaujímať o existenciu muklorodenej Chrabromilčanky, rovnako ako aj zdanlivo priateľské správanie budúceho Smrťožrúta voči jej osobe.

Neprekvapivo, rovnaký údiv ako aj chaotické miešanie rôznych myšlienok zaťažuje v tejto súvislosti viacerých čarodejníkov pri tomto stole. Prekvapenie v očiach McGonagallovej je neprehliadnuteľné, neušlo jej ani takmer nebadané nadvihnutie obočia Daerona de Wiella a Dumbledore to už len zaklincoval svojim nekonečným prežúvaním sústa hodného vrabca.

Úškrn, ktorý sa zjavil na tvári Notta ju utvrdil v domnienke, že je všímavý a táto situácia u neho vyvolala nesmierne pobavenie.

Že by práve toto bolo dôvodom zapojenia sa do tejto konverzácie?

Pri prihliadnutí na povahovú charakteristiku študentov jeho fakulty by bola ochotná priznať, že áno.

„Dobrú chuť.“ Zaznelo pri chrbte vyškerenej šiestačky a vzápätí si k nej prisadol rovnako starý kamarát, ktorý nevedel situáciu, v ktorej sa dostavil ku stolu plnohodnotne pochopiť.

„Hanrich.“ Pozdravila zvesela a viac ako len ochotne sa nechala vtiahnuť do vrúcneho objatia.

„Ďakujem Lily.“ Šepol do ohnivých vlasom a vtisol jej na temeno hlavy jemný bozk.

„Skutočne nemáš za čo.“ Odpovedala pravdivo šiestačka v okamihu, keď sa od neho odtiahla a v priateľskom geste mu prešla rukou po pleci.

„Wow.“ Vypadlo vzápätí z Bifľomorčana a jemne prstami uchopil kameň farby očí jeho kamarátky, aby si ho lepšie prezrel prechádzajúc po jeho povrchu bruškom palca.

„Smiem vedieť, kto ti to daroval?“ vyzvedal kamarát prívetivo sa tváriacej kamarátky a zapozeral sa do jej prežiarenej tváre.

„Niekto, kto mi je veľmi vzácny.“ Odpovedala po pravde Lily a Hanrich to pri pohľade do jej tváre vedel. Vedel a cítil to z nej už niekoľko dní. Najsilnejšie to však pociťoval včera, keď pod obalom rôznych pocitov odhalil plameň tohto citu.

„Jeho vkus je znamenitý.“ Odpovedal so smutným úsmevom Bifľomorčan a pustil prekrásny kameň, aby aj naďalej zdobil hruď jeho kamarátky a rozhliadol sa po stole zisťujúc, čo bude raňajkovať.

„Rovnako, ako aj ten váš.“ Prezradila s nezbedným úškrnom Chrabromilčanka, čím podnietila svojho priateľa k zachechtaniu.

Vymyslieť, čo darovať Lily bol nadľudský výkon.

Potrebovali niečo, čo ju neprilepí v klubovni ku kreslu ale bude jej spôsobovať radosť svojou existenciou. Merlin žehnaj za fantáziu jeho tmavovlasej spolužiačky i za Hagridovu ochotu podať im snáď i hodinový lyrický opis štyroch zverov.

Možno aj o čosi dlhší.

Po tejto konverzácii konečne i Lily dostala možnosť rozhliadnuť sa po stole až napokon siahla po pečive a zelenine, aby si zaplnila prázdne brucho a so zamysleným pohľadom neraz zavadila o prázdne miesto jej zverenca.

Môže iba dúfať, že jeho doterajšia neprítomnosť je spôsobená radosťou z darčeka a raňajky vymenil za možnosť vyskúšať si možnosti, ktoré mu čarodejnícke pomôcky na kreslenie a maľovanie ponúkajú.

Hororové myšlienky na dolámané nevládne telo maloletého dieťaťa ležiaceho dolu hlavou na schodisku odtlačila veľmi rýchlo do úzadia a umlčala ich uvedomením si faktu, že jej chránenec nemá krivicu a ani inú fyzickú indispozíciu aby nezvládol bezpečne vyjsť po schodoch a to už tobôž nie, ak sa nešmýkajú a jeho obuv je bezpečná. To preskúmala už dávnejšie. 

Po dojedení všetkého, čo si naložila na tanier ako aj dopití hrnčeka kávy sa mladá čarodejnica postavila zo svojho miesta a podporená myšlienkou trávenia doobedia spolu so svojimi štvornohými zverencami vykročila smerom von z miestnosti, aby sa vrátila do svojej izby a pred touto návštevou sa preobliekla do niečoho vhodnejšieho a hlavne teplejšieho, ako tomu je v tejto chvíli.

Nakoľko veľké bolo prekvapenie čochvíľa plnoletej študentky, keď zazrela pred schodisko nervózne sa prechádzať prváka fakulty hadov nemožno bezpečne odhadnúť.

Keď Corwin uvidel vo dverách vedúcich do hodovacej miestnosti stáť svoju kamarátku, pery sa mu samovoľne pretiahli do širokého úsmevu a práve ten zmazal z mysle onej dievčiny všetky myšlienky.

„Lily!“ zvolal šťastne keď sa rozbehol jej smerom a následne sa jej hodil do objatia.

„Prekrásne ráno, Corwin.“ Riekla chlapcovi počas objatia a niekoľkokrát pohladila jeho svetlohnedé vlasy.

„Prečo si sa neprišiel najesť?“ spýtala sa nežne žiariaceho chlapca starostlivá šiestačka hladiac jeho jemné líce hánkami prstov pravej ruky a spolu s prívetivým úsmevom jemne nadvihla spýtavo obočie.

„Čakal som tu na teba.“ Prezradil spolu s nervóznym ošívaním, čím obral svoju ochrankyňu na malý okamih o dych a opäť sa stratila vo víre ťaživých myšlienok, ktorých hmotnosť mohla cítiť i na svojej hrudi.

Zasa sa bál vstúpiť sám do Veľkej siene?

A to práve v deň, kedy by mal veselo poskakovať po hrade a vpáliť ku stolu ako tajfún. Kto u neho nanovo navodil tieto obavy? Ubližuje mu snáď niekto? Prečo sa jej nezdôverí ak mu niekto spôsobuje trápenie? Spravila niečo, čím ho podnietila k tomu, aby jej nedôveroval tak veľmi ako tomu bolo na začiatku? Alebo je za tým celý niečo iné? Možno nechcel stolovať spolu s ňou? Že by mu dohľad nad jeho stravovaním natoľko prekážal, aby sa jej v týchto situáciách vyhýbal a má strach sa jej s tým priznať?

„Vieš Lily, aj ja pre teba niečo mám.“ Dodal Corwin, čím vytrhol Chrabromilčanku z nemalého množstva nepríjemných myšlienok, keď otrčil smerom k nej stočený pergamen oviazaný ozdobnou stuhou a Lily si, konečne bezmyšlienkovite, prevzala z ruky jej zverenca, asi, list.

„Čo to je?“ spýtala sa temer šeptom študentka, zatiaľ čo pozrela na pergamen, ktorý pretáčala vo svojich rukách a opatrne z neho stiahla zelenú stuhu, ktorá bola okolo neho starostlivo omotaná a zviazaná do zložitého ozdobného uzla.

Stačilo rozvinúť pergamen a zvedavá Chrabromilčanka bezpečne rozpoznala Corwinovo písmo, ktoré bolo veľmi starostlivo nanášané zaiste jedným z tých drahších atramentov, ktorý má príjemný jemný zelený lesk a po tom, čo sa usadila na tretí rad schodov sa začítala do jeho obsahu.

Moja drahá Lily,

Dlho som rozmýšľal, čo by ti spravilo na Vianoce radosť a napadla mi kniha. Naprieč nekonečnému a opakovanému vyzvedaniu mi Jane povedala, že by si si možno radšej ako knihu prečítala niečo, čo ti napíšem sám, tak som to skúsil.

Moja sestra

Napísal Corwin Dale.

Možno by sa všetci čudovali nadpisu tohto textu, ale aj nechcená sirota ako ja, má sestru, Lily Evansovú, a práve jej venujem tieto riadky.

Ak by ste sa divili, akým právom ju takto nazývam, tak to snáď na konci pochopíte.

S Lily som sa zoznámil celkom nevšedne a to v čase, keď som bol presvedčený, že zotrvať na škole je nebezpečnejšie, ako sa v noci pokúsiť prejsť skrz Temný les do Rokvillskej dediny na vlakovú stanicu, odkiaľ som sa chcel dostať späť do sirotinca.

Našťastie sa tak nestalo.

V tomto úmysle mi zabránila práve Lily, ktorá ma vypočula a aj napriek protestom ma odviedla do Veľkej siene, kde sa ma ujali jej kamaráti.

Bola fantastická.

Jej sa skutočne báli nie len prefekti, ale určite aj profesori. Tým som si istý, keďže sa dlho zdráhali zakročiť počas hádky a karhania Slizolinskych prefektov.

Bola odhodlaná mi pomôcť a pritom ma vôbec nepoznala. Rovnako ako tomu bolo aj po niekoľkých dňoch. V dedine, kam mám zatiaľ nepovolený vstup si ma opäť zastala.

Viem, že sa tam zjavil ten, čo mi ubližoval a viem aj to, že nebol sám.

Ale Lily nezastrašili.

Počul som, že sila a presnosť jej kúziel bola fenomenálna a nebiť dýky, ktorú si Runcorn vzal so sebou, dopadlo by to celkom inak.

Zdá sa vám to primálo aby som ju volal svojou sestrou?

Skutočne máte pravdu.

Lily mi okrem toho dala aj niečo celkom iné. Stará sa o mňa a to veľmi dobre.

Aj keď počas poniektorého chodu nesedím pri nej vie, čo som zjedol a dbá o to, aby som nevynechal ovocie a ani zeleninu. Po prvýkrát sa niekto zaujíma o moje zdravie a taktiež i o moje úlohy a vždy je informovaná o mojich známkach. Doposiaľ som za zlé výsledky dostával trest v podobe vynechanej večere a musel som písať riadky. Veľa riadkov.

Ona je našťastie iná.

Ak niečo neviem alebo ak som dostal zlú známku, nekričala a ani ma nezbila ako opatrovateľky v ústave. Práve naopak. Vždy mi povie, že to spolu zvládneme a venuje mi všetok svoj čas, aby mi vysvetlila čo neviem. A nakoniec ma pochváli.

Správne.

Zistí, že som dostal zlú známku a, že niečo neviem a za trest sa so mnou učí, aby ma nakoniec pochválila. Ak ma niečo trápi alebo teší, vypočuje ma a prípadne mi aj poradí.

Keď som bol smutný, že mi nie je doposiaľ dovolené navštíviť dedinu mi sľúbila, že sa cez leto prejdeme spoločne do Rokvillu a ja sa na to teším.

Teším sa, až skončí tento školský rok a ja budem i naďalej s ňou. S jediným človekom, ktorému na mne záleží. Jediným človekom, v koho náručí sa môžem skryť. S človekom, u ktorého mám istotu, že ma za každých okolností ochráni. Ktorý chápe moje fňukanie a nikdy ma nenazval slabochom.

S človekom, ktorému radno veriť.

Tak to je moja sestra.

Moja veľká sestra Lily.

Možno nás nespája krvné príbuzenstvo, ale práve ona tvrdí, že to čo mám vo svojom srdci a mysli je to, na čom skutočne záleží.

A moje srdce ako i myseľ tvrdí, že práve to je ona.

Moja sestra, ktorú nekonečne ľúbim a viem, že nech sa udeje čokoľvek, tak ma cez leto nenechá samého.

Viem a som si absolútne istý, že niečo skutočne vymyslí a nebudem sa musieť vrátiť do studenej izby sirotinca a odrátavať dni kedy konečne opustím to miesto a budem opäť na ceste do školy.

Moja veľká sestra sa o to určite postará.

Skutočne ťa mám veľmi rád Lily.

Tvoj malý brat,

Corwin

PS: Ak sa ti to nepáčilo, tak mi pokojne povedz a ja ti kúpim nejakú knihu.

Prečítanie týchto riadkov navodilo u šokom zmrazenej Chrabomilskej šiestačky, ktorá stále očami prepaľovala posledné dva riadky nad post scriptum, šialený vír pocitov i myšlienok, ktoré napriek protestom a všemožnej snahe, povolil dýchaciemu traku i očiam čoskoro plnoletej čarodejnice, aby spustili v rýchlom slede príval zadržiavaných telesných tekutín a po tom, čo zovrela maloleté dieťa v kostidrviacom objatí sa nič nevraviac rozbehla hore schodmi zanechávajúc za sebou prekvapene sa tváriaceho Corwina, ako aj niekoľko študentov, ktorí ostali stáť vo dverách spolu s Flitwichom, McGonagallovou, de Wiellom i Slughornom, ktorí šli zistiť čo zapríčinilo strnulé postávanie študentov vo vstupných dverách a hromadne pozorovali na schodoch sediacu Lily Evansovú, ako je začítaná do akejsi správy, zatiaľ čo nervózne vyzerajúci Corwin Dale stojí a hľadí na zelenookú študentku, ktorá po chvíli zutekala smerom do Chrabromilskej veže.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa prekvapený Hanrich prváka pozerajúc na, teraz už prázdne, schodisko a v priateľskom geste mu položil ruku na plece.

„Ja ... neviem.“ Koktal rovnako prekvapený prvák a s ťažkým výdychom pozrel do tváre staršieho kamaráta svojej ochrankyne až napokon sklonil pohľad smerom k svojim chodidlám.

„Ja ... tak ako ste mi poradili, som jej niečo napísal.“ Koktal aj naďalej ošívajúci sa chlapec a hľadajúc podporu vzhliadol do očí staršieho kamaráta jeho sestry.

„A asi sa jej nepáčilo.“ Dodal smutným hlasom malý chlapec a zronene pozrel na schodisko.

„A Ja si zas myslím, že sa jej to naopak veľmi páčilo.“ Pripustil s úsmevom Bifľomorčan a pozeral do neveriacich očí Slizolinskeho prváka.

„A práve preto, že sa jej páčil utiekla do svojej izby.“ Zašomral Corwin a bezradne pokrútil hlavou.

„Správne.“ Pripustil Hanrich a odobrujúco prikývol hlavou.

„Nesmieme zabudnúť na to vrúcne objatie.“ Riekol a ľavým okom mrkol na spokojnejšie vyzerajúceho chlapca.

„Aj keď je pravda, že dôvod jej rýchleho odchodu zatiaľ nepoznáme.“ Dodal a pošúchal si temeno hlavy v zamyslenom geste.

„Možno sa hanbila pred tebou plakať.“ Usmial sa na chlapca, ktorý sa zatváril opäť o niečo spokojnejšie a spolu so smutným zamyslením pozoroval jeho chrbát, až sa za ním nezavreli dvere ústiace do Veľkej siene.

Lily preletela prázdnymi chodbami hradu a nedbala o to, že prebehla cez akéhosi ducha, ktorému sa ani neunúvala uhnúť a jeho mrazivú ektoplazmatickú podstatu môže stále cítiť na svojej koži. A asi aj pod ňou.

Nespomalila ani vo chvíli, keď si uvedomila, že sa už nachádza v klubovni levov a fakt, že si nespomína na krátke stretnutie s Tučnou pani, ktorej musela zahlásiť heslo aby ju vpustila dnu, ju trápil iba pramálo.

Vo svojej izbe narýchlo siahla po taške a plášti a počas opätovnom uháňaní chodbami prekvapene pozrela na kvet, ktorý dostala od svojich škriatkov a bezradne pokrútila hlavou. Načo so sebou vzala i tento dar vôbec netuší. Môže byť však rada, že počas jej psychického rozpoloženia nepozabudla na tašku a ani plášť. Kvietok pôjde do lesa teda s ňou. Nemá ani najmenšiu chuť sa vracať späť do veže fakulty levov. Nie, keď sa blíži ku vstupu do Rokfortských kuchýň a pomyslenie na to, že žiaden z jej štvornohých priateľov nie je vegetarián jej nahralo do karát.

Nemusí sa tam vrátiť.

Skutočne nie. 

„Pani Lily si niečo priať?“ spýtal sa miesto pozdravu jeden zo škriatkov a zamračene sa zapozeral do uslzených očí v myšlienkach stratenej červenovlasej študentky.

„Prišla som vás poprosiť o surové mäso.“ Priznala spolu so zmierlivým pritakávaním, čo podnietilo škriatkov k zdanlivo chaotickému pobehovaniu, až sa po malom okamihu priamo pred ňou na stole ocitla veľká misa s hromadou rôzne veľkých kusov surovej maškrty pre jej magických zverencov.

„Pani Lily plakať. Pani Lily niekto ublížiť?“ vyzvedala jedna škriatka a tvárila sa, že by bola ochotná prefackať pôvodcu tohto stavu jednou z ťažkých panvíc, ktoré visia onej mračiacej sa škriatke nad hlavou.

„Nie. Nikto mi nič zlé nespravil.“ Prezradila spolu s úsmevom, ktorý venovala zvedavej kuchárke a po tom, čo presunula mäso do tašky opustila interiér kuchýň i hradu, aby sa opätovne ocitla v ohrade, kde čakala na príchod nie len Lilien, ale i hipogrifov.

Lily, ledabolo opretá o skalu vo vnútri ohrady, načúvala zvukom blížiaceho sa kopytníka, ktorým je zaručene Lilien a s ľahkým úsmevom na perách hľadela smerom k nebu, z ktorého síce prestalo snežiť avšak slnečné lúče dnes už asi neprepustí a oči mala uprené na prilietajúce zvery, na ktoré taktiež čakala.

Možnosť stratiť sa na tomto mieste by bola ochotná nazvať požehnaním.

Pred akýmikoľvek myšlienkami ju uchránil príchod pojašenej samice testrála a následné dunivé pristátie hipogrifov, ktorí bezpečne cítili z tašky ich dvojnohej opatrovateľky vôňu čerstvého mäsa a hromadne sa pokúšali strčiť do jej útrob svoje ostré zobáky.

Neutíchajúce šantenie testráliej slečny v súčasnosti pravdepodobne už v období puberty, ako aj nekonečný apetít všetkých jej zverencov nedovolil mysli mladej Chrabromilčanky, aby myslela na čokoľvek iné ako na tieto zvery.

Našťastie.

Akokoľvek sa snažila priniesť svojej mysli počas týchto dní pokoj, opak je pravdou. Snaží sa, skutočne sa snaží nezaoberať sa ničím zaťažujúcim.

Žiaľ neúspešne.

Nepomohla tomu ani včerajšia chvíľa s Hanrichom a následné zrútenie jej ochrán. Krátky list od maloletého hada to už len zaklincoval a jej ochrany znova popadali ako domček z karát.

Corwin.

Jej malý Corwin jej verí a práve tieto riadky potrebovala čítať, aby si uvedomila, že by si zaslúžila prefackať. Možno i s tou panvicou, ktorá sa hompáľala nad hlavou starostlivej škriatky.

Chlapec dúfa, že skutočne niečo spraví aby nemusel, najlepšie už nikdy, vstúpiť do vnútra sirotinca a byť vtiahnutý do chladnej izby a mrazivého života siroty.

A ona?

Ona má tu možnosť splniť jeho najvrúcnejšie sny.

Ale ona, hľadela v prvom rade na svoje vlastné pohodlie a niečo podobné ako zaťažovať sa s ochranami alebo s dohľadom nad týmto chlapcom nemilosrdne odtlačila ako nadmernú záťaž.

Chýbalo skutočne veľmi málo aby mu ukázala, že nie je iná ako zvyšok tohto sveta pokrytcov.

Chýbalo skutočne veľmi málo aby ho i ona kruto zhodila priamo do pazúrov nemilosrdnej reality.

Chýbalo skutočne veľmi málo aby rozmliaždila citlivú dušu tohto Slizolinčana a ukázala mu, že skutočne nikto na tomto svete nie je hodný jeho dôvery.

A prečo vlastne?

Kvôli vlastnému pohodliu a vlastným plánom počas letných prázdnin.

Aj keď je každému jasné i jej samej, že jedno nevylučuje druhé.

Kde však nájsť vhodnú rodinu pre tohto drobca?

Musela by nájsť niekoho komu radno veriť.

Niekoho, kto by mal pochopenie pre jeho sentiment, ale nebol by rozmaznávanou sirotou.

Niekoho, kto nemá predsudky a vedel by chlapcovi dopriať domov.

Niekto skúsený.

Niekto, komu nechýba ľudskosť.

Niekto  priateľský...

A ona teraz už presne vie, kto by to mal byť.

Ako len mohla byť taká slepá a prehliadať, čo je zjavné?

Och Merlin...

Už ho len presvedčiť aby sa ujal, na transfiguráciu nadaného, Slizolinčana.

Z akýchkoľvek ďalších myšlienok ju vytrhlo dupotanie kopýt Selene a Sedny, ale hlavne Erebosovo hrabanie prednými nohami a mladá Chrabromilčanka zbystrila pozornosť. Po malej chvíli hľadenia rovnakým smerom ako jej zverenci priamo do útrob Zakázaného lesa započula tiché kroky a jej telo sa uvoľnilo úľavou vo chvíli, keď rozpoznala blížiacu sa postavu jedného z jej priateľov.

So zamysleným úsmevom hľadela na približujúceho sa profesora obrany, ktorý zakrátko preliezol do vnútra ohrady a po takmer nebadanom opätovanom úklone smerom k trom podstatne kľudnejším hipogrifom, Erebosa energicky pohladil medzi očami a s rukou opretou o jeho zobák sa s úsmevom zapozeral na mladé dievča.

„Ahoj Lily.“ Pozdravil počas hladkania čierneho zvieraťa.

„Ahoj Daeron. Chýbal si mu.“ Prezradila študentka a ledabolo pohodila rukou smerom k samcovi nebezpečného tvora. Daeron obdaril svoju študentku prekvapivým pohľadom a po tom, čo sa zvítal i s ostatnými zvermi podišiel smerom k talentovanej čarodejnici, aby sa i on oprel chrbtom o vytŕčajúcu skalu.

„Vyrástol z neho prekrásny tvor.“ Ohodnotil odrastené mláďa hipogrifa, ktoré už svojou veľkosťou pripomína dospelého jedinca.

„S tým musím iba ak súhlasiť. Hagrid tvrdí, že sa začal u neho prejavovať nevídaný temperament.“ Prezradila Lily čo sa o jeho správaní dozvedela a ponúkla ho, akoby za odmenu, veľkým kusom surového mäsa.

„Tak to som skutočne rád, že som sa s ním nezabudol privítať.“ Zachechtol sa Daeron a pohladil čierneho krásavca po perí na krku.

„Ja si naopak začínam myslieť, že v tvojom prípade by sa nič nebolo stalo. Zaiste by si ho urazil, to je bez debaty, ale v tvojom prípade by to dal najavo tvrdohlavou ignoráciou tvojej prítomnosti.“ Zamyslela sa Lily a jemne si prešla prstami po tvári v okolí brady, zatiaľ čo vyškerený čarodejník hodil prítomným zverom niekoľko kusov mäsa.

„Ak sa nenahneváš, tak si toto tvrdenie radšej overovať nebudem.“ Jemne jej oponoval zatiaľ čo pozoroval približujúce sa stádo, zdanlivo neviditeľných, testrálov.  

„Dlho si sem za nami neprišiel.“ Prerušil pozorovanie kŕmiacich sa zvierat tichý hlas zelenookej Chrabromilčanky.

„Pravda a ver, že značne neochotne. Naše stretnutia žiaľ neostali nepovšimnuté.“ Prezradil s povzdychom tmavovlasý čarodejník a Lily prikývla na znak, že pochopila. Dumbledore musí mať tú svoju bradu všade strčenú a jeho vlastnosť byť vždy o všetkom informovaný je skutočne nepríjemná. 

„Čo si robil v lese?“ spýtala sa zvedavo zelenooká študentka a pozorovala dlhé tmavé puzdro prehodené cez chrbát jej kamaráta, ktoré si spočiatku, vzhľadom na jeho odev, ani nevšimla.

„To je ťažké vysvetliť. Môžem to však v tejto chvíli nazvať meditáciou alebo presnejšie, zosúladením tela a mysle.“ Odpovedal záhadne Daeron a pohľad na prekvapenú tvár jeho kamarátky ho podnietil k veselému pokrúteniu hlavou.

Napokon však siahol po puzdre, ktoré zvesil zo svojho pleca a z jeho útrob vytiahol dva meče uložené v čiernych pošvách.

„Smiem?“ spýtala sa Lily, keď si nateraz už vedela, i keď vzdialene, predstaviť, čo jej kamarát robil v lese.

Cvičil.

Očividne.

„Len si neublíž. Nie je zabezpečený.“ Prezradil čarodejník a podal do rúk mladšej študentky jeden z rovnakých mečov.

Lily prikývla hlavou na znak, že pochopila a pomalým ťahom snímala obal z čepele meča, na ktorej zazrela odraz vlastných očí ako aj korún okolitých stromov. 

„To je katana?“ spýtala sa tichým zasneným hlasom a končekmi prstov prechádzala po lesklom povrchu žiarivej a hlavne nebezpečnej zbrane.

„Nevedel som, že sa vyznáš i do zbraní.“ Odpovedal Daeron a pozorujúc mladé dievča jemne súhlasne prikývol hlavou.

„Nevyznám. Poznám iba tento meč a viem, že existuje ešte aj Tači a taktiež niečo na W.“ Prezradila spolu s veselým smiechom Lily.

„A čo o ňom vieš, keď ho poznáš?“ vyzvedal s úškrnom profesor obrany.

„Iba ak to, že má čepeľ na ľavej strane. Rovnako mi bolo odporučené pred každým kto sa s ním vie oháňať utiecť. Vraj presekne čepeľ súperovho meča a skúsení vedia preseknúť i strom.“ Zhrnula svoje chabé poznatky o tejto zbrani a ledabolo mykla plecom.  

„To odporúčanie bolo na mieste.“ Odobril jej opatrnosť tmavovlasý muž.

„Bojovníci taktiež veria, že v meči sa skrýva kus ich duše.“ Prezradil jej niečo, čo doposiaľ nevedela.

„Aj ty tomu veríš?“ spýtala sa jemným hlasom študentka, na čo sa jej dostalo súhlasného prikývnutia.

„Z počiatku som tomu neprikladal žiaden stupeň pravdivosti, avšak čim viac cvičím, tým viac som o tom presvedčený.“ Odpovedal Daeron a prevzal od svojej priateľky podávanú zbraň.

„Rovnako ako aj tento kvet.“ Dodal a zapozeral sa na ružu opretú o vrch skaly.

„I v kvete sa skrýva duša bojovníka?“ spýtala sa mladá čarodejnica a bola mierne prekvapená z tohto prapodivného rozhovoru. Nejako však tušila, že Daeron je oveľa zvláštnejší ako by sa mohla nazdávať.

„Môj majster mi raz povedal, že bojovník celý život hľadá ten najkrajší kvet.“ Prezradil ako to myslel a ledabolo mykol plecom.

„Nechápem.“ Riekla po pravde mladá čarodejnica.

„To je v poriadku. Keď to pochopím, tak ti to potom vysvetlím.“ Chlácholil ju hlasom prezrádzajúcim pobavenie a s iskričkami v očiach mrkol na mladé dievča. 

„Skutočne dokáže zoťať strom?“ spýtala sa, aby sa utvrdila v dohadoch a hlavne aby sa začali zhovárať o niečom čo je schopná pochopiť a spýtavo pozrela do kráľovsky modrých očí mladého člena pedagogického zboru.

„Katana nie je sekera.“ Odpovedal jej spolu s nezbedným mrknutím.

„Takže nedokáže?“ uisťovala sa Lily a nadvihla na svojho kamaráta obočie.

„Och.“ Vypadlo z Daerona, ktorý preliezol na druhú stranu ohrady a prezrel si jeden z nie práve tenkých stromov.

„Katana je mocná zbraň v rukách mocného bojovníka. Vie byť rovnako dokonalou útočnou zbraňou ako aj dokonale útok odraziť. Na strom možno pozrieť ako na prekážku alebo nepriateľa. Čepeľ meča je nutné viesť naprieč prekážkou rovnako ako aj naprieč nepriateľom. Iba tak sa môžeš stať víťazom.“ Rozprával zasnene Daeron rukou prechádzajúc po kmeni jedného zo stromov, aby následne v ľavom zápästí roztočil svoj meč, ktorý po prikrátkom okamihu ladne prešiel celou svojou dĺžkou naprieč zmrznutým kmeňom doposiaľ zdravého stromu a ten spolu so silným buchnutím spadol smerom do útrob Temného lesa.

Lily vynaložila nadmerné sebaovládanie, aby nepozrela svojho kamaráta ako na zjavenie spolu s otvorenými ústami a nemo pozorovala, ako opatrne vložil do pošvy svoju zbraň a opätovne sa pripojil k jej boku.

„Si poriadku?“ uisťoval sa jemným hlasom tmavovlasý muž, ktorému neušiel šok, ktorý tejto čarodejnici navodil.

„Áno. Som.. Len.. Prekvapená.“ Vyšlo z nej po hláskach a ťaživo vydýchla vzduch z pľúc. V tejto chvíli sa utvrdila v domnienke jej kamarátov a skutočne jediná možnosť ako prežiť stret s touto zbraňou je čo najrýchlejšie ujsť. Daeron de Wiell rozhodne nie je človekom, ktorého by odporučila komukoľvek dráždiť.

„Takže majster Daeron nie je iba držiteľom zlatého prútika, ale je i neporaziteľným protivníkom v krvavých športoch?“ spýtala sa s úškrnom študentka, na čo si Daeron odfrkol.

„Ver, že žiaden z Rokfortských študentov nemá ani poňatia o tom, čo je to Krvavý šport. A môžem ti zaručiť, že tomuto športu neholdujem.“ Napravil domnienku svojej kamarátky a hodil nespokojne sa tváriacim hipogrifom kus surového mäsa.

„Rovnako ako ja.“ Prezradila a v priateľskom geste položila svoju ruku na zápästie staršieho čarodejníka, ktorý sa na mladé dievča prívetivo usmial.

„S darčekmi si spokojná?“ spýtal sa po chvíli zmierlivého ticha mladý muž.

„S jedným špeciálne.“ Odpovedala a mrkla na prekvapene sa tváriaceho mladého muža.

„A s ktorým konkrétne.“ Vyzvedal spolu s nezbedným úsmevom.

„S tým tvojím samozrejme.“ Ledabolo to odmávla rukou a prezradený muž bezradne pokrútil hlavou.

„Som rád, že ti spravil radosť.“ Riekol úprimne tmavovlasý muž.

„Ani netušíš akú. Je prekrásny.“ Prezradila mladá dáma a podvedome uchopila smaragd vo svojej dlani.

„Rovnako ako aj tvoje oči.“ Prezradil s náznakom úsmevu.

„Asi by sme mali už ísť.“ Povzdychla si Lily po čase utápania sa v modrých hĺbkach smutných očí.

Nakoľko ťažké musí mať tento mladý muž Vianoce. Prvé Vianoce, ktoré nestrávil so svojou rodinou. Už nikdy nebude môcť poďakovať mame za podanie šalátu a pripiť si s otcom. Už nikdy nepozrie do tváre svojej mladšej sestry a nepopraje jej to najlepšie do života, ktorý mala ešte len pred sebou.

Smútok, ba priam spaľujúci žiaľ, ktorý vidí v jeho očiach ju oberá o dych a ona sa nevie dostať z ich hĺbok. Vraví sa, že zdielaná radosť je dvojnásobnou radosťou a zdielaný smútok sa stáva polovičným. Možno práve preto využil tento deň na to, aby boli opätovne spolu. Možno už nevládal uniesť to bremeno krivdy, ktorá sa mu stala. Snáď mu toto stretnutie prinieslo aspoň miernu úľavu.

Opätovne sa utvrdila v domnienke, že ostať na hrade bolo správne rozhodnutie.

„Máš pravdu. Začína sa stmievať.“ Povzdychol si mladý muž a vykročil smerom k zverom, ktoré si napodiv veľmi rýchlo obľúbil a po niekoľkých stretnutiach opadol strach z inak nebezpečného hipogrifa a Lily by nateraz mohla tvrdiť, že i nedôverčivý Erebos si na tohto človeka zvykol. V konečnom dôsledku mu akceptovanie prítomnosti Daerona doposiaľ prinieslo iba ak pohladenie a ohromný počet kusov čerstvého mäsa. 

„Prišla mi pozvánka na ples, ktorý organizuje Sylvester Prince.“ Prezradil Daeron a Lily na neho pozrela so zdvihnutým obočím.

„Zúčastníš sa?“ spýtala sa so záujmom svojho kamaráta. Slizolinčania by sa jeho prítomnosti veľmi nepotešili.

„Iba ak by si išla so mnou. Možnosť byť celú noc v stavbe preplnenej Smrťožrútmi je priam neodolateľná.“ Neodpustil si tmavovlasý muž a bezradne pokrútil hlavou.

„To znie až priveľmi lákavo.“ Pritakala mu Lily s iskričkami v očiach.

„Veľká škoda, že mi to tento rok nevyjde. Žiaľ, musím vypátrať istého muža, ktorý by si mal vziať istý druh elixíru.“ Mrkol na dievča spolu so sprisahaneckým úškrnom.

„To je skutočne nepríjemné.“ Povzdychla si Lily a bezradne pokrútila hlavou.

„Smiem sa ťa spýtať, čo ťa dnes krátko po raňajkách rozrušilo?“ vyzvedal mladý muž, keď sa blížili k hraniciam Temného lesa.

„Nebola som rozrušená.“ Povzdychla si študenta.

„Pravdou však ostáva, že akokoľvek vrúcne slzy môžu byť, nezmyjú krivdu, ktorej sa človek dopustil. Vedia našťastie očistiť myseľ natoľko, aby jej vedeli včas zabrániť.“ Dodala, keď sa priblížili k prvému radu stromov, na čo jej Daeron pobozkal hánky pravej ruky a vydal sa späť do útrob v noci nebezpečného lesa.

Možno práve uvedomenie si tohto faktu malo na svedomí, že Lily vo svojom vnútri pocítila dávno zabudnutú silu a hrdo zodvihla svoju hlavu dívajúc sa na ohromnú stavbu starodávneho hradu, ktorý začala zahaľovať tma. Mihotavé svetlá fakieľ ako i plameňov tancujúcich v krbe jej srdcu ukázali kadiaľ ísť. Bolo načase prebudiť v sebe Chrabromilskú podstatu a spraviť to, čo je správne.

Ako to celé dopadne je už otázne.

Môže sa stať, že zlyhá hneď na začiatku, ale aký by to bol život, keby sme sa nechali ovládať vlastným strachom?

Rovnako, ako to spravila iná sirota.

Chlapec, ktorý veril a dúfal v lepší svet.

Veril v svet, v ktorom vládne právo nie byrokraticky muklovské ale také, aké je opisované v starých legendách. A spravil pre to všetko. Nechal sa zlomiť a vstal. Vzoprel sa utláčateľom a prirýchlo pochopil, že jediný človek, ktorému možno veriť, je on sám. 

A strach?

S tým sa pokúsil vyrovnať po svojom a to teda za pomoci mágie.

Keď zistí, čoho sa vlastne Tom Riddle obáva, bude vedieť, ktorým smerom sa vydal.

Na druhú stranu.

Ona práve teraz kráča svojou cestou.

Cestou, ktorá v tejto chvíli vedie do riaditeľne.

Stalo sa to, čoho sa obávala.

Chlapec skutočne túžil po inom dare a to po domove.

A čo by to bola za sestru, ak by mu to nedopriala?

Nastal čas spraviť prvý krok.

Krok, ktorý spustí nekonečný boj o opatrovníctvo tohto dieťaťa a ona je odhodlaná spraviť všetko pre to, aby bola úspešná. Avšak aby mohla začať, potrebuje od toho starého blázna povolenie opustiť Rokfort.

Chcú, aby začala hrať ich hru.

Navonok pôsobiť, že všetko čo sa deje je pre ich vlastné dobro ale pravý opak je pravdou. Nečisté manipulovanie nie len s mysľou oddaného čarodejníka ale priam kruté zahrávanie si rovnako s jeho príčetnosťou ako aj životom. Najlepší hráči sú tí, ktorí začali, ako tichí pozorovatelia.

Je načase mať oči dokorán a snažiť sa vidieť veci, ktoré sú ďalej, ako sa na prvý pohľad zdá.

Boj práve začína.

S touto poslednou myšlienkou zaklopala na staré dubové dvere, vedúce do kancelárie riaditeľa školy a keď započula z vnútra vyzvanie na vstúpenie, zoširoka otvorila dvere.

„Dobrý podvečer, pán riaditeľ. Musím sa s Vami porozprávať.“ Prezradila, keď za sebou zatvárala dvere a svetlomodré oči sa ponad sklíčka okuliarov zapozerali na oblečenú postavu odhodlanej čarodejnice a ani jeden z nich nemohol vedieť, že niekde ďaleko, niekde na južnej strane nezmapovateľných území sa schyľuje k rovnako dôležitému, ak nie k dôležitejšiemu rozhovoru.

Rozhovoru, ktorý odhalí svetlovlasému Chrabromilčanovi krvavú minulosť, ktorá má na svedomí jeho prekliatie.

Rozhovor, ktorý môže zoceliť ale i zničiť čestného mladého muža na prahu dospelosti.