POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Remus Lupin stál vo svojej izbe a hľadel von oknom a jeho pohľad nasvedčoval tomu, že neďaleký les zaiste v tej chvíli vôbec nevidel. Vo svojich rukách zvieral rukavice, Vianočný dar od svojej najlepšej kamarátky a jeho strnulo vzpriamená postava svedčila o tom, že je stratený v spleti ťaživých myšlienok.

V čase, keď by si boli mnohí pomysleli, že na neho niekto uvrhol kliatbu absolútneho zmeravenia, si mladý muž prešiel rukou po brade v zamyslenom geste a po tom, čo ťaživo vydýchol cez pootvorené ústa vzduch z pľúc a porazenecky pokrútil hlavou, pomaly vykročil ku dverám.

Čoskoro plnoletý majiteľ malej izby, ktorá už dávno nemôže niesť názov detská, uchopil do pravej ruky kľučku a po pár sekundách vnútorného boja ju stlačil, aby sa ocitol na chodbe, ktorá mu už niekoľko rokov nepripadá nekonečne dlhá.

Možno by nemalo byť prekvapivé, že dávne obrazy, ktoré mali byť zabudnuté i za pomoci kúzla Obliviate sa mu vždy pri návrate domov vynárali so stále väčšou intenzitou a práve to je dôvod, prečo nevydržal už dlhšie čakať na zázrak v podobe príchodu jeho otca a následného vyrozprávania siahodlhého príbehu. I keď by mu postačil aj primerane krátky, hlavne aby obsahoval všetko potrebné pre jeho duševný pokoj.

Nevie to už dlhšie vydržať a nech ho to bude stáť čokoľvek, otec nemôže naveky odkladať, v podstate, neodkladné.

Remus, stále držiaci ochranné rukavice z brúsenej kože sa usadil v obývačke do jedného z dvoch kresiel pri krbe a zahľadel sa na svojho otca, ktorý spočíval od večere na obdobnom mieste a zmierlivým úsmevom privítal blízkosť svojho jediného potomka.

„Otec?“ začal rozhovor tichou otázkou mierne nervózny študent fakulty Chrabromilu a v duchu sám sebe vynadal do slabochov. Tak toto je pravá tvár Chrabromilčana. Zdanlivo nebojácny blázon, ktorý sa neotáľa stáť po boku rovnako starých, či skôr mladých deciek pri boji so školenými smrťožrútmi, sa celý trasie pri pomyslení na rozhovor so svojim otcom, akoby bol akýsi druh krvilačného predátora.

Oslovený starší pán s únavou v očiach pozrel do tváre svojho potomka dávajúc mu tak najavo, že má celú jeho pozornosť a dúfa, že aspoň v tento deň, či skôr podvečer sa ho nepokúsi opäť zatiahnuť do toho istého rozhovoru.

„Ja... nechcem sa hádať.“ Riekol takmer zlomene mladý muž a bezradne pokrútil hlavou.

„Ani ja nie synak. Ani ja nie.“ Pripustil Lyall a unavene sa oprel do operadla svojho kresla.

„Smiem sa ťa aspoň spýtať, prečo mi to nechceš povedať?“ skúsil to inak a s prosbou v očiach pozrel na staršieho muža sediaceho oproti sebe.

Layll oprel pohľad na svojho potomka s nesmiernou bolesťou v očiach a bezradne pokrútil hlavou. Remus nevedel, či to bola tichá záporná odpoveď na jeho otázku alebo či otec zberá posledné kúsky odvahy aby mu zvládol odpovedať a postava jeho mami, ktorá sa zjavila vo dverách vedúcich do kuchyne pohodlne sa opierajúc o zárubňu, mu priniesla iba ak vyšší stupeň nervozity.

„Ja ... jednoducho ... nemôžem.“ Vyšlo zo staršieho muža temer nečujne a Remus sa ťaživo nadýchol nosom. Nemôže?

„Aj po rokoch je pre teba ťažké na to myslieť? Čo sa do pekla vtedy stalo?“ spýtal sa síce šeptom, ale v hlase mladého muža nebolo možné necítiť počínajúce rozhorčenie.

„Nenúť ma, prosím. Sám si vravel, že sa nechceš hádať.“ Skúsil to zmierlivo Lyall a z akéhosi dôvodu nevedel pozrieť na svojho jediného potomka.  

„V poriadku.“ Povedal prekvapivo mladý lycantrop. Pár dní pred splnom nie je skutočne správny čas na psychické preťažovanie v podobe hádky.

„Ak som správne pochopil, tak sa opäť nedozviem, za akú tvoju chybu každomesačne platím.“ Dodal Remus a na dôvažok nadvihol na svojho rodiča obočie a nepocítil žiadne výčitky svedomia pri vzhliadnutí bolesti v tvári svojho rodiča.

„Prezradíš mi teda aspoň, prečo si zabil svoju sestru?“ spýtal sa akoby išlo o niečo tak bežné, ako prikladanie polien do krbu a temer znudene si prehodil rameno cez operadlo kresla.

„Čo.. čože?“ vypadlo koktajúc zo staršieho z dua Lupinov.

„Pýtal som sa, prečo si zabil Delaylu. To mi snáď povedať môžeš. Alebo ani toto nevieš sám pred sebou ospravedlniť?“ Spresnil svoju prvotnú otázku a neodpustil si značnú dávku, či už sarkazmu alebo aj posmešku v hlase a v duchu poďakoval dvojici Slizolinčanov, od ktorých to s najväčšou pravdepodobnosťou pochytil. Alebo to má na svedomí prebúdzajúci sa Laval v jeho vnútri? Tak či onak, úškrn, ktorý sa mu zjavil na tvári nie je dedičným znakom Lupinovcov.

„Akým právom ma obviňuješ zo smrti mojej jedinej sestry?“ vyrútil sa na svojho syna do nepríčetnosti vytočený Lyall.

„Ja ťa z ničoho neobviňujem. Viem, že si ju zabil.“ Osopil sa na svojho otca mladý vlkolak, čím podnietil staršieho z dvojice, aby energicky vyskočil na nohy.

„Smrť Deli bola nehoda!“ zakričal na svojho potomka funiac ako drak.

„Pretože Avadu vypúšťame z prútika niekoľkokrát za hodinu, všakže!“ Zakričal na svojho otca už stojaci Remus a Lyallovi neušiel zlatý prechod v očiach jeho potomka. Prechod, pre ktorý vždy ukončil akýkoľvek rozhovor. Prechod, z ktorého má skutočný strach. A to oprávnene.

„Dosť!“ zastavila zbytočnú hádku Hope a rýchlim krokom zdolávala vzdialenosť medzi mužmi, ktorých z celého srdca miluje.

„Mladý muž! Ty sa ráč ovládať! Nezabúdaj, že sa zhováraš so svojim otcom!“ zapichla ukazovák do hrude svojho syna a Remus sťa by malý chlapec, zahanbene vpadol späť na svoje pôvodne miesto.

„A ty!“ otočila sa smerom k svojmu manželovi a za iných okolností by prišlo Remusovi komické, koľko obáv vidí v očiach svojho vlastného otca. Mama je jednoducho mama. Keď zakričí, trestu sa obávajú aj deti vzdialených susedov.

„Už mu to konečne povedz Lyall! Vždy som si myslela, že môj muž je odvážny, ale práve teraz si dokázal, že si zbabelec!“ osopila sa na svojho manžela vediac, že jeho odmietanie ničí jej syna. Jej jediného vymodleného syna, o ktorého by mohla veľmi ľahko prísť.

„Ja nemôžem. Vieš aký je. Navonok je síce pokojný, ale má horúcu hlavu. On ho bude hľadať Hope. Bude sa chcieť pomstiť.“ Skúsil jej zúfalým hlasom koktavo vysvetliť to, čo vedela i ona, akoby pri nich Remus ani  nebol sedel.

„On žije?“ spýtal sa vyorane lycantrop.

„Tak hovor! Nemusí počuť jeho meno. Chlapec si zaslúži vedieť prečo každý mesiac trpí!“ zahriakla ho opätovne Hope a ani jeden sa neunúval odpovedať na otázku ich syna.

„Tak dobre.“ Vzdal to Layll unaveným hlasom.

„Ale sľúb mi, že ho nebudeš hľadať!“ prísne prepálil tvár svojho potomka starší čarodejník a pocítil úľavu pri nervóznom pritakaní svojho jediného syna. Syna, o ktorého pred mnohými rokmi skoro prišiel a počas výletu do dediny sa tak mohlo stať opäť. Priateľstvo, ktoré cíti mladá čarodejnica voči jeho synovi je skutočne nevšedné. Vďaka bohom.

Zaplatí toto milé a oddané dievča rovnakú daň ako on?

Zaplatí za oddanosť voči vlkolakovi?

Ale jeho syn nie je ako on!

Alebo áno?

Jeho syn je vlkolak a je jeho dielom?

A práve sa mu chystá vyzradiť niečo, na čo by najradšej i on sám zabudol.

„Remus, skutočne. Nepátraj po ňom! Nieže sa dopočujem, že si bol v tejto súvislosti navštíviť Wallisovcov!“ zdôraznil mu to pre istotu ešte jeden krát a prísne prepálil oči svojho potomka.

„Takže sa predsa len poznáte.“ Uškrnul sa na Lyalla jeho syn.

„Poznáme.“ Pripustil s povzdychom.

„Tak teda počúvaj....“

----------------------------

Takmer o osemnásť rokov mladší Lyall Lupin kráčal celý nervózny po kuchyni a pred tvárou sa mu vznášalo väčšie zrkadlo, ktoré sa posúvalo hore-dolu ukazujúc tak čarodejníkovi celý jeho zjav.

„Vyzeráš dobre Lyall.“ Zaznel mu za chrbtom hlas jeho milovanej ženy a následne pocítil jej jemnú ruku na svojom pleci.

„Prepáč.“ Riekol zmierlivo svetlovlasý čarodejník a pobozkal hebké hánky svojej manželky.

„Stále som mierne nervózny.“ Prezradil jej svoje pocity a v hrudi sa mu rozšírilo teplo vo chvíli, keď zazrel v očiach svojej milovanej lásku prekrytú jemnými vráskami smiechu.

„Lyall. Sú to iba moji rodičia, ktorých uvidíš asi po tisícikrát. A oni sú farmári, ak si pozabudol. Nie ministerskí pracovníci kráľovnej muklovskej časti Anglicka.“ Povedala veselo tmavovlasá dáma a ochotne sa nechala zovrieť vo vrúcnom objatí svojho manžela.

Lyall si tento fakt pridobre uvedomoval ale vedel, že ho v kútiku duše obviňujú z toho, že nemajú doposiaľ žiadne vnúča. A za to isté sa obviňoval i on sám.

Už sa nevládal dívať na bolesť v očiach svojej ženy vždy keď zazrie mladú šťastnú rodinku. Bolesť, ktorú v týchto okamihoch cítil bola možno väčšia ako tá jej a on bol bezradný.

Bežnému páru by za normálnych okolností pomohla krátka návšteva nemocnice svätého Munga, avšak jeho žena je mukelka. V jej žilách neprúdi mágia a akýkoľvek elixír by jej spôsobil prinajmenšom prudkú otravu miesto toho, aby zaúčinkoval tak, ako by mal. Nevedel čo robiť. Skutočne nevedel a práve preto sa vzdal akejkoľvek nádeje. Akoby nestačilo, že sa zožiera výčitkami a žiaľom ako aj nervozitou z večere u svokrovcov, práve v toto ráno sa mu hodil okolo krku bláznivý mladý zamestnanec oddelenia regulácie, kričiac ako blázon, že bude otcom.

To skutočne nepotreboval v tento deň počuť.

Skutočne nie.

Napokon sa za pomoci neefektívnych a neskutočne pomalých muklovských dopravných prostriedkov dostali na miesto určenia a Layll s úsmevom na perách pozeral na miesto, kde vyrastala jeho vyvolená. Prekrásne miesto. Človek by si bol myslel, že muklovia nie sú schopní vnímať toľké blaho. Títo jedinci sa rodia s túžbou ničiť všetko krásne a dôležité.

Či sú to lesy, vzduch alebo i voda, ktorú potrebujú pre to, aby vôbec mohli žiť. A to všetko pre továrne, ktoré vyrábajú predražené zbytočnosti, ktoré ani nechcú a kupujú ich len preto, aby ohúrili ľudí, na ktorým im vôbec nezáleží. Muklovia, aj napriek rokom, počas ktorých je s nimi kontakte považuje za skutočne veľmi zvláštny druh.

„Vitajte u nás.“ Zaznel mu za chrbtom veselý hlas jeho svokry, ktorá ho týmto zvolaním vytrhla zo zasnenia a mladý čarodejník sa otočil, aby si podal ruku s otcom jeho manželky a následne bol zovretý v objatí jej matky, ktorá ich po tomto vrúcnom privítaní oboch vohnala dnu do domu.

„Tak sa nám pochváľte, čo máte nové.“ Vyzvala ich matka Hope, keď usadila zaťa i svoju dcéru ku stolu a začala im naberať na pripravené taniere skoršiu večeru pozostávajúcu z polievky a pečeného moriaka.

„Iba ak to, že moja drahá Hope zistila, že ňucháč nie je vhodné zvieratko do domu.“ Prezradil Layll a pobavene sa zachechtol, zatiaľ čo jeho drahá na neho zvraštila nos.

„Ňucháč?“ spýtal sa zvedavo svokor a so záujmom pozrel do pobavených tvári svojich hostí.

„Ňucháč, správne. Roztomilé malé zvieratko, ktoré je však vhodné ako dar pre zlatokopov. Obrátil celý dom hore nohami. Týždeň sme potom upratovali.“ Vysvetlil tento pojem mladý čarodejník a spokojne sa pozeral na troch muklov, ktorí sedia okolo neho a pridobre sa zabávajú na zážitku spred dvoch týždňov. Vrátane jeho drahej ženy, ktorej bolo toho malého chudáčika ľúto a vzala ho z chladnej zabezpečenej klietky do pohodlnej obývačky, aby si pri krbe zdriemol a ako sama po malej chvíli zistila, zabezpečená klietka mala svoje opodstatnenie.

„Keď už sme pri týchto netradičných zvieratách, Lyall.“ Začala vyzvedať svokra a oslovený muž fúkajúci polievku na svojej lyžici vzhliadol do tváre hovoriacej ženy s otázkou v očiach.

„Nepoznáš zviera, ktoré zavýja?“ spýtala sa ho a mladý muž ledabolo mykol plecom.

„No pokiaľ viem, tak to majú vo zvyku vlky.“ Pripustil napoly nechápavo.

„To sme si spočiatku mysleli i my, ale žiadne zviera nám nezmizlo a vyje iba občas. Tak raz za pár týždňov a tak sme si mysleli, že možno nejaký iný druh vlkov sa takto správa a, že by si ho vedel odohnať alebo premiestniť.“ Zapojil sa do debaty zvedavý pán tohto domu a Hope neušlo porazenecké opretie sa jej milovaného do dreveného operadla stoličky.

„Lyall? Ty vieš, čo je to za zviera?“ spýtala sa jemne Hope svojho manžela.

„Viem. A ak sa nemýlim, tak aj vy ako muklovia, ho poznáte.“ Prezradil s únavou v hlase.

„Vlkolak.“ Dodal s povzdychom a oboma rukami si pretrel tvár.

„Vlkolak?“ spýtala sa preľaknuto matka jeho manželky.

„Nemusíte mať obavy. Zaiste sa len zatúlal. Nie je bežné, že by sa úmyselne zdržiaval v blízkosti muklov. Zabezpečím dom a pôjdem ho nájsť.“ Chlácholil členov rodiny svojej drahej, ktorá na neho vytreštila oči.

„Máš v pláne hľadať v lese vlkolaka?“ uisťovala sa Hope hlasom, ktorý prezrádzal, že ho považuje za blázna.

„Kým sa netransfiguruje, je to stále človek. A nezabudni, že sa viem premiesťovať. Budem opatrný. Sľubujem.“ Dodal a zmierlivo sa na svoju ženu usmial.

Lyall prechádzal tmavým lesom v mieste, ktoré mu od vchodu do domu ukázali rodičia jeho milovanej ženy a v určovaní smeru si pomáhal rôznymi monitorovacími kúzlami, ktoré ako pracovník oddelenia deratizácie nebezpečných magických zverov poznal a pravidelne používal, až započul šušťanie popadaného lístia ako aj praskanie suchých vetvičiek. Zvuky, ktoré možno v takýchto miestach počuť, keď nimi niekto prechádza.

V pravej ruke silno zovrel prútik a vykročil smerom za zvukmi pravdepodobne zatúlaného vlkolaka, až sa jeho zlá predtucha zmenila na realitu.

Videl ho.

Pri hlúčiku stromov zazrel chrbát človeka, zaiste muža, ktorý pomedzi koruny stromov hľadí na mesiac a ticho čaká až nadobudne plnú silu splnu.

„Dobrý večer.“ Pozdravil Lyall muža, keď sa priblížil na vzdialenosť niekoľkých metrov.

„Nemali by ste tu byť.“ Odpovedal pokojným hlasom muž, ktorý sa neunúval odtrhnúť svoje oči od čoraz žiarivejšieho vesmírneho telesa, nieto ešte sa otočiť smerom k príchodziemu.

„Presnejšie by bolo, že by ste tu nemali byť Vy. V blízkosti bývajú muklovia.“ Opravil vlkolaka a možno práve jeho pokojný hlas spôsobil, že z Lyalla opadla väčšia polovica strachu.

„Muklovia?“ spýtal sa prekvapene mladý muž a ministerský pracovník sa utvrdil v domnienke, že mladík, ktorému by bol ochotný tipovať niečo medzi dvadsať až tridsať rokov o tejto skutočnosti nevedel.

„Správne muklovia a sú Vašou prítomnosťou značne znepokojení. Bolo by lepšie, ak by ste na premenu využili poniektorý z pridelených lesov.“ Odporučil mu zmierlivo čarodejník, ktorý si vyslúžil plnú pozornosť mladého lycantropa, ktorý na neho uprel jasnožlté oči.

„Už je neskoro. Ja už nemôžem odísť. Choďte k muklom a zabezpečte im dom. Môj čas sa rýchlo kráti.“ Vysvetlil vlkolak, ktorý bol prekvapivo znepokojený možnosťou, že by im mohol počas stavu, keď nie je schopný kontrolovať sa, ublížiť.

„Už sa sem nevrátim.“ Dodal zmierlivo a Lyall sa nevedome na zdvorilého muža pred sebou usmial.

„V poriadku.“ Vyšlo z neho rovnako nevedome a chystal sa odmiestniť až ho opäť zastavil hlas neznámeho mladého muža.

„Pane. Ak by ste mohli... Zviažte ma. Pre istotu. Ak by ste teda boli ochotný ma zajtra prísť oslobodiť.“ Riekol zamyslene mladý muž a pracovník oddelenia deratizácie bol zarazený dôverou, ktorú mu tento mladý muž preukázal. Za potulovanie v muklovskej oblasti si koleduje o riadny malér s ministerstvom a práve jeho pracovník by bol o pobyte vlkolaka na takomto území informovaný a vyslaný zjednať nápravu. O jeho pohybe v týchto miestach nie je Ministerstvo mágie zatiaľ našťastie informované a ani o nočnej prechádzke jedného z jeho pracovníkov. To už však tento mladý muž vedieť nemôže.

„Prídem po východe slnka.“ Prisľúbil Lyall, keď na lycantropa vrhol niekoľko kúziel a odmiestnil sa späť do domu rodičov jeho milovanej Hope.

Na úľavu mladého vlkolaka a na prekvapenie pre samého Lyalla, dodržal svoje slovo a o tomto stretnutí akosi pozabudol informovať kompetentných nadriadených.

Ráno, sotva stihol stratiť mesiac svoju moc a nahradila ho žiara vychádzajúceho slnka, sa čarodejník vrátil na miesto, kde zanechal zviazaného mladého muža, ktorého našiel v hroznom stave.

Doráňaný, dodriapaný a jeho skelet bol obohatený o nejakú tú zlomeninu, ako v podobe divého predátora zápasil s mocnými zväzovacími kúzlami a pri tejto snahe sa nezdráhal vrážať do hrubých pňov okolitých stromov.

Lyallovi bolo pri pohľade na zúboženého muža nesmierne ľúto, aký ťažký životný údel ho postretol. Za použitia niekoľkých liečivých kúziel mu napravil zlomeniny a zacelil poranenia, ktoré mu spôsobila kôra a vetvy blízkych stromov a počas toho času sa nechal veľmi ochotne zatiahnuť do rozhovoru.

A práve tento deň preklína najväčšmi zo všetkých.

Deň, keď zahodil všetky zábrany a vštiepené predsudky a začal mladého lycantropa nazývať svojim priateľom.

Ako ubiehali dni a týždne, boli ich spoločné stretnutia častejšie a ich priateľstvo hlbšie a hlbšie. Lycantrop ochotne prezrádzal svojmu čarodejníckemu priateľovi všetko čo obnáša žiť životom vlkolaka a Lyall sa ho na oplátku snažil integrovať do sveta čarodejníkov.

Jeden večer, keď v jednom z barov popíjali ďatelinové pivo sa mu Lyall zdôveril s trápením, ktoré zdieľa so svojom ženou a vlkolak ako jeden z mála opomenul slová zdvorilej ľútosti. V priateľskom geste mu položil ruku na plece a opäť zdôraznil niečo, čo Lyallovi vravel mnohokrát.

Mesiac v splne má moc, ktorej rozsah nemôže nikto poznať, zmerať a ani zrátať. 

A vtedy to pochopil aj dutohlavý Chrabromilčan, akým bol Lupin starší. Moc mesiaca v splne je natoľko rozsiahla, že do istej miery vplýva i na muklov a ich svet.

Jeho mágia je čistá a jasná ako on sám a možno preto sú schopné jeho magickú silu precítiť i nemagické bytosti.

Táto jednoduchá veta sa neminula účinku a čoskoro spoločne opätovne sedeli v známom bare a zapíjali radostnú správu, ktorá po mnohých rokoch prežiarila oči, tvár i srdce jeho milovanej ženy.

Bude otcom.

Skutočne sa stane otcom vymodleného človiečika, za ktorého počatie bude naveky vďačný lycantropovi oproti sebe.

Lycantropovi, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou Lyallovho súkromného života a snáď i najlepším priateľom, akého kedy mal.

Ovplyvnený eufóriou a snáď i miernou pomstychtivosťou sa na oplátku i on v práci hodil okolo krku mladíkovi, ktorého doposiaľ poznal iba z videnia a prezradil mu túto novinu.

Možno práve spoločné zdieľanie očakávania oboch ich rodín malo na svedomí, že si od tejto chvíle mal Lyall s týmto mladým mužom čo rozprávať a čoskoro sa stal blízkym priateľom i pre čarodejníka menom Jeremiach Wallis.

Príchod domov zo školy jeho mladšej sestry, ktorú familiárne volali Deli bol príjemným spestrením leta a pravidelne so svojim bratom a jeho priateľom navštevovala cukrárne i podniky, v ktorých sa smiali pri pohárikoch s ďatelinovým pivom alebo sa len tak šli prejsť po poniektorom lese a či parku.

Na ten osudný večer, ktorý spečatil jej osud nikdy nezabudne. Ako by aj mohol. Presne si pamätá na jej svetlohnedé oči, ktoré žiarili radostnou nervozitou zo zoznámenia sa s mužom, o ktorom jej jej starší brat rozprával ako o veľmi dobrom človeku, len má jeden malý problém počas istej fázy mesiaca.

„Ja som Delayla, ale všetci ma volajú Deli.“ Predstavila sa priateľsky mladému mužovi, o ktorom vedela, že je dobrým kamarátom jej staršieho brata.

„Veľmi ma teší, ale zaiste vieš, že ja nie som ako všetci, ktorých poznáš.“ Uškrnul sa vlkolak na mladé dievča, ktoré pobavene nadvihlo obočie. Lyall sám čakal na pointu toho, čo sa jeho priateľ snaží jeho malej sestre naznačiť a nemohol si nevšimnúť ako ňu hladí.

„Máš pekný prívesok.“ Riekol po chvíli uvažovania a mladé dievča automaticky siahlo po fialkovom prívesku tvaru slzy, ktorý mala povesený na tenkej retiazke.

„Patril našej mame.“ Prezradila s náznakom smútku.

„Fialová ti pristane. Budem ti vravieť Lily.“ Povedal spolu so zmierlivým úsmevom a v priateľskom geste položil svoju dlaň na líce prekrásneho dievčaťa.  

Lyallovi neušlo nakoľko blízko k sebe títo dvaja jemu veľmi blízky ľudia majú a ani pohľady, ktoré si vymieňali čoraz častejšie. Jeho vlkolačí priateľ mal oči natoľko rozpálené, že by s nimi mohla Hope pokojne žehliť jeho košele.

A Deli...

U nej to nebolo iné.

Veril.

Skutočne veril, že jeho priateľ má v sebe toľko slušnosti a súdnosti, že nebude zvádzať jeho mladšiu sestru, ktorá ešte neprekročila hranicu plnoletosti a v tejto súvislosti jeden večer začal viesť s mladým mužom súkromný a našťastie i pokojný rozhovor.

Lycantrop priznal svojmu priateľovi vrúcne city, ktoré prechováva k o desať rokov mladšiemu dievčaťu a taktiež priznal, že si uvedomuje jej neplnoletosť ako i to, že sa musí čoskoro vrátiť do Rokfortu.

„Tvoje priateľstvo je pre mňa priveľmi vzácne na to, aby som ťa sklamal.“ Povedal a myseľ starostlivého brata naplnil pocit nesmiernej úľavy. Veril jeho slovám a nemal najmenší dôvod o nich pochybovať. Doposiaľ nespravil a ani nepovedal nič, čím by naznačil, že by mu nemohol dôverovať.

Onen vlkolak si prekvapivo vypýtal od svojho priateľa povolenie, aby jej smel občasne poslať list písaný v duchu priateľstva a Lyall bol šťastný.

V túto chvíľu by ste skutočne márne hľadali šťastnejšieho muža.

Bude otcom, jeho priateľ je skutočný priateľ s nevídanou dávkou slušnosti, ktorá mu bola zaiste odmala vštepovaná rodičmi, ktorých síce nespomínal často, avšak vždy len v dobrom.

Bol by odprisahal, že odkedy do jeho života vstúpil vlkolak otočil sa k lepšiemu, akoby bol akýmsi symbolom šťastia.

Keď Deli prvého septembra nastúpila do vlaku, Lyall ho videl.

Stál na druhom konci nástupišťa, ďaleko od hlúčika rodičov, ktorí odprevádzali svojich potomkov na dlhý čas z domu a ticho čakal, až sa vlak rozbehne jeho smerom a bude môcť zamávať na rozlúčku veselej študentke Bifľomoru, ktorú tento rok čakajú skúšky VČÚ.

Áno, Bifľomoru.

Rod Lupinovcov, ktorý mnoho generácii zásoboval Chrabromil študentmi sa rozrástol i o jednu láskavú Bifľomorčanku, ktorá našťastie podedila niečo málo z veselej povahy Chrabromilčanov. Možno práve táto kombinácia láskavosti a neskrotnosti opantala vlkolakovi myseľ a uväznila jeho srdce. Lyall pozoroval svojho priateľa, ktorý stále hľadí smerom, ktorým už dávno odišiel vlak a až doposiaľ vždy vzpriamená postava jeho kamaráta prezrádzala svojim zhrbením muky. 

Slnko a ani mesiac sa však v tento deň nezastavili a tak dni plynuli aj keď by vlkolak mohol tvrdiť, že oveľa pomalšie akoby mali.

Lycantrop sa zdal byť zo dňa na deň bledší a doslova sa Lyallovi strácal pred očami a čarodejník pocítil výčitky svedomia. Možno, keby netrval na tom, aby si jeho kamarát od Deli držal odstup, dopadlo by to lepšie. V konečnom dôsledku, chcel iba svoju sestru ochrániť pred možnými dôsledkami prudkej lásky. V tejto chvíli by bol ochotný pripustiť, že od toho slušného mladého muža žiadal skutočne priveľa a mohli rozhovor viesť radšej v rovine kompromisu.

„Viem, že si dobrý človek.“ Povedal vlkolakovi, ktorý sedel vedľa neho a pridlhý čas hľadel na drevený povrch stola zvierajúc vo svojich rukách čaj, ktorý je určite už studený. Lycantrop zodvihol pohľad a zapozeral sa tváre svojho najlepšieho priateľa, ktorému vyhasnuté oči jeho kamaráta zovreli hruď.

Deli našťastie neodišla naveky a o pár týždňov sa vráti. Počas prázdnin sa s ňou porozpráva a ak by boli aj jej sympatie obdobné ako jeho kamaráta, spraví ústupok.

„Mám ťa rád a verím ti.“ Povedal a s veľavravným úsmevom pozrel do tváre svojho priateľa, ktorého prežiarilo šťastie.

„Vieš, že ako brat cítim povinnosť chrániť svoju sestru?“ spýtal sa svojho priateľa, ktorý mu jemne odkýval na znak pochopenia.

„To ťa ctí Lyall.“ Pripustil lycantrop s smutne sa na neho usmial.

„Rovnako však nechcem byť tým, ktorý jej bude spôsobovať trápenie. A pri tebe je to rovnaké.“ Prezradil s priateľským úsmevom svetlovlasí čarodejník.

„Nebudem prekážkou, ale Merlin ťa ochraňuj, ak sa nebude stále smiať.“ Pripustil napokon Lyall a akoby výhražne ukázal zdvihnutý ukazovák.

Možno tento deň by mal byť tým, ktorý by mal preklínať najväčšmi.

V tom čase ho však vnímal ako jeden z tých, na ktoré bude spomínať s úsmevom na perách.

Aj toto rozhodnutie, ako sa časom ukázalo bolo zdanlivo správne.

Deli i jeho mladý priateľ žiarili jasnejšie ako supernova a ich láska sa zdala byť bezhraničná. Na druhú stranu k Lyallovej spokojnosti prispievalo i čoraz väčšie zaguľaťovanie jeho manželky, ktorá tiež žiarila nekonečným šťastím a spokojnosťou. Jej švagriná z pochopiteľných dôvodov trávila väčšinu času u nich a Hope to padlo skutočne dobre, keďže Lyall trávil väčšinu času v práci a ona by bola bývala sama.

„Je mi ľúto, že tak skoro musím odísť, ale cez Veľkú noc opäť prídem.“ Povedala jeden večer Deli Hope, keď všetci štyria sedeli pri krbe a popíjali čaj. Budúca matka sa s úsmevom zapozerala do svetlohnedých očí svojej švagrinej, ktorá sedí na nohách sympatického vlkolaka a energicky prikývla na znak súhlasu.

Lyall by bol prisahal, že jeho život nemôže byť krajší.

Nateraz sa za tú zaslepenosť vlastným blahom hlboko nenávidí.

Vtedy to však všetko videl celkom inak.

Videl iba ak všeobecný stav spokojnosti a jeho už aj tak zaslepenej mysli nepohol ani pôrod jeho milovanej.

Hope sa po pár hodinách bez komplikácii narodil chlapec a Lyallovi nebolo ku šťastiu viac treba. Iba ak prítomnosť jeho mladšej sestry, ktorá bola opäť na Rokforte, a z ktorej plánoval spraviť krstnú mamu jeho prvorodeného syna s láskavým odobrením jeho manželky.

Mladý vlkolak sa tešil spolu so svojimi priateľmi a neraz bol v blízkosti ženy svojho kamaráta, ktorý musel občasne zotrvávať v práci dlhšie akoby sa mu pozdávalo.

Hope bola s prítomnosťou lycantropa, ktorý randí s jej švagrinou nadmieru spokojná a ochotne jej ponúkol pomocnú ruku vo všetko, čo bolo nutné spraviť. Dokonca bol ochotný priučiť sa aj základom umenia muklovského spôsobu varenia a čoskoro sa z neho stal celkom schopný pomocník.

Mužskú prácu si zastal tiež celkom slušne a Lyall bol opäť šťastný a spokojný. Dokonca by opäť prisahal, že sa jeho život obrátil k lepšiemu vo chvíli, keď do neho vstúpil vlkolak.

Bolo to krátko po narodení jeho syna, keď musel ostať v práci dlho do noci keďže sa jeho jednotke nedarilo odchytiť Impa, ktorého prítomnosť v muklovskom svete spôsobovala starosti nie len nečarodejníckej časti populácie, ale aj ten čarodejníckej na ministerstve mágie.

Lyall s pocitom nesmiernej úľavy otvoril dvere jeho domu a s myšlienkou na svoju ženu ako aj malého syna, ktorí v tejto hodine zaiste spia vstúpil do malej chodby a povesil si na vešiak svoj plášť.

Počas tejto vyčerpávajúcej činnosti započul z kuchyne tiché slová, ktoré nevedel dešifrovať, ale bol si istý, že vychádzajú z úst jeho priateľa.

Tichými krokmi sa vydal za ich zvukmi a zastal na prahu dverí vedúcich do kuchyne, kde opierajúc sa o zárubňu s úsmevom na perách pozoroval chrbát mladého vlkolaka, ktorý zaručene držal na rukách jeho niekoľkotýždňového syna.

„Tak ako drobec, už si spokojný?“ započul tichú otázku venovanú jeho dieťaťu.

„Snáď ti na hrdosti pridá, že si prvý človek, ktorý ma donútil spievať.“ Zachechtol sa lycantrop stojaci pri sporáku.

„Stále si odhodlaný nespať? Tvoja mamička už spinká. Zanesieme jej čaj a túto bielu vec. Vraj sa to volá liek a mala by sa po ňom cítiť lepšie.“ Vysvetľoval nemluvňaťu prívetivým hlasom a Lyall zbystril pozornosť. Hope sa necíti dobre a vlkolak jej varí čaj a chystá lieky. Mal by ísť za ňou.

„Mali sme dohodu Remi. Jednoznačne sme sa dohodli, že kým budem preč, budeš dobrý a budeš spinkať a ty si jednoducho musel tú pol hodinu preplakať.“ Pokarhal s hlasom plným lásky dieťa na svojich rukách a Lyall by bol prisahal, že sa jeho malý chlapec na onoho muža škerí.

„A za trest si musel počúvať môj spev. Ha. Tak to je.“ Započul Lyall a pozoroval ako lycantrop vtisol na čelo jeho jediného potomka nežný bozk.

„Si dobrý chlapec, však drobec? Určite teraz nespíš len preto, lebo si si naplánoval počkať na ocka.“ Prihováral sa dieťaťu a Lyall si prstami prešiel po očiach, ktoré začali prepúšťať slzy.

„Zajtra sa zo školy vráti Deli. Určite si ju zamiluješ rovnako ako aj ja. Písala mi, že sa na teba veľmi teší. Bude tvoja krstná mama. Vedel si to?“ spýtal sa ho zvedavo lycantrop akoby mu malé dieťa v jeho náručí vedelo odpovedať.

„Čaj je hotový drobec. Teraz mi musíš sľúbiť, že budeš vzorný chlapec a keď zanesieme mamičke čaj, tak sa môžeme pohojdať v kresle, kým príde tvoj otec. Dobre?“ uzatváral tichú dohodu s nemluvňaťom v náručí a jemne ho pohladil po hebkých svetlých vlasoch.

„Hope sa necíti dobre?“ zaznel za vlkolakovým chrbtom hlas jeho priateľa, ktorý sa konečne odhodlal prehovoriť.

„Vitaj doma Lyall. Celý deň sa cítila veľmi vyčerpaná a večer dostala teplotu. Bol som v muklovskom obchode a priniesol som jej všetko, čo by mohla potrebovať.“ Riekol zmierlivo starostlivý priateľ a rukou ukázal na ohromný náklad všakovakých liekov úhľadne uložených na kuchynskej linke.

„Veľmi ti ďakujem kamarát.“ Poďakoval sa úprimným hlasom čarodejník a v oddanom geste mu priložil svoju dlaň na tú jeho a pozeral ako lycantropov ukazovák drobnými dlaňami chytal jeho malý syn.

„To nestálo za reč Lyall. Si môj priateľ, vy obaja, a spravil som to rád.“ Pripustil jeho lycantropiou trpiaci priateľ a Lyall mal čo robiť, aby zadržal vlastné slzy.

„Zanesiem jej ten čaj a lieky.“ Ozval sa vzápätí a energicky siahol po hrnčeku a pripravenej škatuľke liečiv proti teplote, aby sa vzápätí rýchlymi krokmi vybral za svojou manželkou.

„Lyall?“ zastavil ho hlas jeho kamaráta a oslovený čarodejník sa s nadvihnutým obočím otočil smerom k mladému mužovi.

„Zabudol si na vreckovky.“ Riekol s úškrnom vlkolak a strčil mu do ruky jedno z väčších balení.

Lyall zišiel dolu schodiskom do obývacej izby, kde našiel vlkolaka ako plní sľub daný maloletému a spoločne sedeli v drevenom kresle a pomalým tempom sa pohojdávali.

„Zaspal.“ Šepol mu priateľ a úľava z neho doslova sálala.

„Ja ti skutočne ďakujem kamarát. Neviem, čo by sme si bez teba počali. Hlavne Hope.“ Poďakoval sa opäť a lycantrop pomaly nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Zvládli by ste to zaiste aj bezo mňa. Remus je tvoja krv kamarát a akokoľvek sa na teba podobá, jeho oči nie sú tvoje. Vidím v nich Delaylu. Ja... Som rád, že smiem byť s ním.“ Prezradil so smútkom v hlase a Lyall mu v podpornom geste položil ruku na rameno.

„Zajtra príde. Opäť budete spolu.“ Chlácholil ho a jemne mu stisol plece.

„Ešte vydržať tri pridlhé dni.“ Povzdychol si vlkolak a po pár sekundách sa Lyall nadýchol spôsobom, ktorý naznačoval, že pochopil.

Spln.

Jeho priateľ musí byť sám vyčerpaný tým, že dobu do splnu možno rátať v hodinách i vedomím, že čas, ktorý by mohol venovať svojej priateľke bude musieť venovať vlastnému zotavovaniu.

Lyall ďakoval bohom za tú náhodu, ktorá do jeho života priniesla prítomnosť tohto muža. Akékoľvek predsudky oddávna štepované jeho bezprostredným okolím boli zmazané z jeho mysle a bol by prisahal, že i z jeho srdca.

Jeho malá sestra v prítomnosti mladého gentlemana doslova žiarila a rástla z nej skutočná dáma. Slová vlkolaka, ktorý jej v tie prvé Vianoce povedal, že pri sebe túži mať ženu, ktorá je nie len vychovaná ale i vzdelaná sa neminuli účinku a Deli priniesla domov nie len potvrdenie o jej výborných študijných výsledkov, ale aj pochvalu od Flitwicha a Dumbledorea.

Jediné, čo mu robilo starosti bol jeho vlastný otec. Bolo by smiešne sa domnievať, že neprekukne mladého zdvorilého muža, ktorý sa zdržiava v blízkosti jeho detí.

Varoval ich.

Vravel, že takým ako on neradno veriť a najlepšie čo môžu spraviť, je držať si od neho odstup.

Ale Lyall jeho slová nehodlal prepustiť do svojej mysle. Videl a zažil toho dosť na to, aby vedel, že sa ich otec míli. Jeho priateľ si zaslúži všetku pozornosť a dôveru, ktorú do neho vkladá a nezdráhal sa to nie práve jemne šplechnúť do tváre svojho rodiča.

„Sám sa presvedčíš synu. Sám sa presvedčíš.“ Boli slová jeho otca, po ktorých Lyall silne buchol vchodovými dverami a odmiestnil sa k svojej žene a synovi.      

To leto nikdy nebude možné zmazať z jeho mysle, ani keby na neho niekto vrhol kliatbu zabudnutia. Deli sa odmietla vrátiť domov pokiaľ sa otec nepríde ospravedlniť za svoje slová. Tvrdohlavosť podedila po ňom a bolo by prekvapivé, ba priam šokujúce ak by to bol spravil. Nádej však zomiera posledná.

Lyall a Hope jej rozhodnutie akceptovali a plne ju v tomto odhodlaní podporili. A spravili dobre.

Deli doslova obskakovala jej malé krstňa a spolu s vlkolakom trávili dlhé hodiny vonku. Obaja by boli viac ako len ochotní poskytnúť mladej Bifľomorčanke trvalí domov pod ich strechou, avšak mladé dievča malo i budúci rok Rokfortské povinnosti. 

Posledné dva roky štúdia a potom sa uvidí, kam ju bude srdce ťahať. Podľa jej pokojnej a vľúdnej povahy by si boli ochotní pripustiť možnosť, že svoj život zasvätí starostlivosti o deti predškolského veku. Možno práve jej poddajnosť a láskavosť mala na svedomí, že si zapísala predmet Starostlivosť  o zázračné tvory, s ktorými jej starší brat pracuje a napodiv ich vlastný otec nimi opovrhuje.

Nie je zlým človekom a ani zákerným. Jeho deti podedili túto záľubu po ich matke, ktorej sa jej práca s nimi stala osudnou. Možno preto na ne ich otec zanevrel a svoj život trávil nadčasovou prácou, uzavretý na oddelení Hop-šup práškovej siete.

Naoko nudná práca, ale očividne v nej našiel zmysel svojho života. Alebo aspoň cestu ako odpútať svoju myseľ.

Remus rástol, Deli dospievala a jej i vlkolakova láska sa zoceľovala.

Lyall by bol prisahal, že všetko je tak ako má byť.

V tomto čase už nie len vlkolak, ale aj Jeremiach Wallis bol pravidelným hosťom a keďže býval neďaleko, stretávanie ich manželiek a detí bolo na dennom poriadku.

Z práce chodili pravidelne spoločne rovnakým krbom, iba čo sa menila adresa domu, v ktorom sa obaja zjavili.

Toto konkrétne leto tomu bol Lyall obzvlášť rád, keďže mu chýbala prítomnosť jeho priateľa a mladšej sestry. Tí šťastlivci si spravili výlet a už tri týždne si užívajú slnko a more v južnej časti nezmapovateľnej časti Portugalska.

Listy, ktoré doposiaľ dostal boli okrem mnohých riadkov naplnených šťastím obohatené i o spoločné fotografie Deli a jeho priateľa.

Boli šťastní. Skutočne veľmi šťastní a Lyalla hrial pri srdci pocit, že jeho malá sestra je v bezpečí a milovaná.

Videl to na nej. Každý okamih, ktorý s ňou strávil bol naplnený optimizmom a jeho sestra doslova prekvitala. Jeho priateľ sa k nej správal skutočne veľmi dobre a na nej to bolo vidieť. Zo dňa na deň žiarila čoraz viac a vo chvíľach, keď nemohla byť so svojim priateľom pričasto hľadela von oknom.

Čakala ho aj vo chvíľach, keď vedela, že nepríde.

Jeden neskorý večer, či skôr už noc keď nastal spln ju Hope našla stáť pred domom a hľadieť na žiarivý mesiac.

Modlila sa.

Jeho sestra sa modlila za všetkých vlkolakov, aby túto noc prežili a až nastane ráno precitli bez akéhokoľvek zranenia.

Toto bolo to jediné, čo Lyalla trápilo. Smútok jeho mladšej sestry počas splnu, ktorému sa nedá vyhnúť, ako ani predísť premene jeho kamaráta mu spôsobuje zvieranie hrudníka. Chcel svoju sestru počas jedného takéhoto večera utešiť, ale sám nevedel ako. Ticho pozeral na mesiac spolu s ňou, s rukou prehodenou cez jej plecia a hľadal vhodné slová, ktorými by ju povzbudil, žiaľ neúspešne.

„Určite je v poriadku.“ Šepol jej zmierlivo a jemne si ju pritisol k svojmu boku.

„Pokiaľ by v našom svete vládlo rovnaké množstvo pochopenia ako krutosti, bola by som tomu ochotná veriť.“ Odpovedala Deli a Lyall pozerajúc na mesiac s ňou v duchu musel iba ak súhlasiť. Jeho Chrabromilská povaha mu našťastie prispievala nezanedbateľnou dávkou optimizmu a bol presvedčený, že jeho priateľ sa čoskoro vráti. Tak ako vždy.

A teraz sa ponáhľa domov spolu s Jeremym po svojom boku a teší sa na svojho malého syna, ktorý v tomto čase zaiste šantí s rovesníčkou Wallisovou na dvore, kde im zriadili detský bazénik a aj pieskovisko.

Rád sa pozeral na týchto drobcov ako spolu šantia a schuti sa smejú. Častokrát medzi seba stiahli aj jeho mladého priateľa a on sa nebránil tomu, šantiť spolu s nimi.

Už aby sa vrátili.

Už by sa vlastne aj mali vrátiť.

Možno dnes...?

Z príjemného zamyslenia ho vytrhol pocit dezorientácie spôsobený rýchlym prechodom medzi krbmi a spolu so spokojným výdychom vystúpil v obývacej izbe svojho domu.

Krik, ktorý započul na zadnom dvore ho podnietil k tomu, aby sa pozrel do tváre svojho kamaráta a Jeremy na neho nadvihol obočie v čase, keď sa mu na tvári zjavil výraz pobavenia sprevádzaný prekvapením.

Lyall dramaticky pretočil očami a vykročil smerom do kuchyne, z ktorej cez otvorené zadné dvere vnikal do vnútra domu zvuk jačiacich detí a bol by prisahal, že ich niekto veľmi nepríjemným spôsobom prepadol.

Ako mohol čoskoro zistiť, nebol ďaleko od pravdy.

Tým pomyselným útočníkom bola záhradná hadica, ktorú ovládala Jeremyho žena pomocou svojho prútika a tá po deťoch strieľala jemným prúdom studenú vodu.

Jej teplotu si v konečnom dôsledku overil po veľmi krátkom čase, keď si ich príchod všimli ich potomkovia a pištiac sa rozbehli v ústrety nim. Prvý dojem z príjemne chladného tela jeho malého syna počas objatia čochvíľa vyprchal, keď dostal zásah ľadovou vodou priamo do tváre.

Jeho myseľ mu podsunula myšlienku na jeho priateľa, ktorý by sa k týmto drobcom veľmi ochotne pridal.

Už aby sa vrátili.

Spolu so zdvorilým slovkom prepáč z úst Ann Wallisovej ochabla i hadica, ktorá sa doposiaľ vlnila ako nahnevaný obrovský had a prestala vypľúvať zo svojich útrob vodu.

„Určite budete hladní.“ Prihovorila sa k čarodejníkom Hope, na čo ju obdarili žiarivým úsmevom a energicky prikývli hlavami.

„Ani netušíš ako.“ Odpovedal jej po pravde vyhladovaný Jeremy držiaci na rukách čiernovlasú Jane.

„Tak sa choďte umyť a mi vám niečo prinesieme.“ Popohnala mladých mužov Ann Wallisová a prevzala si z náručia svojho manžela ich jedinú dcéru, na čo sa páni doslova rozbehli dnu.

Netrvalo to pridlho a obe rodiny sa usadili na dvore k oválnemu stolu a Lyall mocne nasal do nosa vôňu polievky a pečenej ryby.

Pohľad na deti, ktoré ako vyhladované šelmy hltajú všetko čo majú v dosahu svojich malých rúk u neho navodil nesmierne pobavenie a s väčšou chuťou si naberal na lyžicu chutnú zeleninovú polievku. Počúvanie príhod, ktoré im vykladali matky týchto nezbedníkov mu spôsobovali nebezpečné záchvaty smiechu a mal čo robiť aby udržal v ústach kúsky pečeného rybieho mäsa.

Toto boli chvíle počas ktorých by bol ochotný prisahať, že by leto malo byť celoročný stav a predstava, že august sa končí mu spôsobovala trpkosť, ktorú mohol cítiť i na jazyku a nepríjemne kazila chuť jedla.

Až sa to stalo.

Pri dojedaní skorej večere sa znenazdania na zadnom dvore zjavila sova, ktorá pustila na tanier Lyalla Lupina poskladaný pergamen a s neblahým tušením ho rozprestrel aby si prečítal krátku správu.

Zaskočený čarodejník si útrpne pretrel obomi rukami svoju tvár a s po tom, čo napoly bezradne napoly neveriacky pokrútil zvesenou hlavou s povzdychom vstal.  

Narýchlo pobozkal na pery svoju manželku, rovnako nežný bozk vtisol na čelo svojho jediného potomka a spolu s listom sa odmiestnil zanechávajúc za sebou prekvapenú Hope a mierne šokovaných Wallisovcov.