POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Lyall ani nevnímal svoje rýchle kroky, ktoré smerovali za magické ochrany jeho domu a z bezmyšlienkovitosti precitol vo chvíli, keď sa ocitol v blízkosti domu svojho otca a vzdialenosť medzi týmto miestom a obývacou izbou zdolal rýchlejšie ako by malo byť vôbec možné.
V onej miestnosti  našiel svojho otca sedieť zhrbeného na gauči a v dlaniach si skrýval tvár.
„Otec. Čo sa stalo?“ vyletel na zdanlivo duchom neprítomného šedivého muža pred sebou.
„Je preč.“ Znela strohá odpoveď zlomeného muža šepkaná do jeho dlaní.
„Akože preč?“ spýtal sa napoly prekvapene napoly zúfalo Lyall a v hlase sa mu odrážal i nemalý stupeň nedôvery.
Neveril.
Nechcel tomu uveriť.
„Uniesol ju!“ riekol tichým zmučeným hlasom starší z dvojice Lupinovcov a Lyall mal čo robiť, aby mu nevypadli oči z jamiek.
„Nie.“ Nesúhlasil Lyall a dramaticky pri tom krútil hlavou na znak nesúhlasu.
„Ja som ťa varoval. Vás oboch. Ale vy ste nedbali na moje rady. Ešte len sa vrátila domov. Ani Remusa nestihla navštíviť...“ Takmer vzlykal Lupin starší, na čo Lyall prevrátil očami.  
„To by nespravil.“ Nesúhlasil s ním mladší z dvojice čarodejníkov a vzdorovito krútil hlavou.
„Ako vidíš spravil. Deli by neutiekla a to už tobôž nie, ak ju čakalo ročné doplnkové štúdium na post učiteľky primárneho vzdelávania. Ak by sa aj rozhodla odísť s ním v noci dobrovoľne, ako prvého by navštívili teba.“ Odmávol to rukou a veľavravne pozrel do jeho očí.
„Ako som sa ale stihol práve presvedčiť, tak za tebou s prosbou o pomoc neprišli. Prečo asi?“ uškrnul sa smutne na svojho potomka, ktorý si bezradne pretrel tvár.
Tak predsa sa tento krásny sen po necelých štyroch rokoch rozplynul.
Alebo lepšie povedané. Praskol ako obrovský rúžový balón prebodnutý dýkou.
Žeby jeho priateľ nezniesol predstavu, že by sa mal s Deli opäť na dlhý čas rozlúčiť? Prečo neprišli za ním? Možno ešte len prídu.
Áno, určite prídu.
Deli by len tak neodišla.
A ani on nie.
„Lyall!“ zahriakol zamysleného čarodejníka starší muž.
„Tvoju sestru odvliekol vlkolak, pre Merlina! Tak tu nestoj ako idiot a choď ich nájsť!“ rozkričal sa po svojom potomkovi, ktorý sa otočil na päte rozhodnutý spraviť tak, ako mu otec prikázal. Hlavne kvôli uspokojeniu vlastnej zvedavosti a rozriešenia záhady, čo sa tu, pre Morganu, stalo.

Trvalo to pridlhých jedenásť mesiacov, kým sa Layll dopracoval k nejakej správe o svojej sestre. 
Prekvapivo mu túto informáciu nepriniesli jeho priatelia z ministerstva a ani mladík Jeremiach Wallis, ktorého si prirýchlo obľúbil.
Skutočne ho mal veľmi rád.
Príjemný Bifľomorčan pracujúci na rovnakom oddelení len na inom odbore sa stal jeho priateľom a po tom, čo sa stratila Deli prejavoval o jej stav úprimný záujem.
Jeremiach Wallis sa v týchto časoch stal ešte bližším priateľom Lyalla Lupina a využíval všetky svoje kontakty, aby mu pomohol v zdanlivo nemožnom pokuse o vypátranie ich súčasného pobytu. Wallisova dcéra Jane a jeho o dva mesiace mladší syn trávili omnoho viac času spoločnými hrami a neraz i spoločne zaľahli v rodičovskej posteli k obedňajšiemu spánku, aby mohli spolu stráviť i zvyšok 
poobedia. Páni v týchto situáciách neraz vtipkovali na margo zastaraných zvykov aristokratických rodín a so smiechom si dohadovali zásnuby a svadbu týchto drobcov.
A práve v takéto popoludnie dostal po sove list od svojho zradného bývalého priateľa, ktorý ho ráčil informovať, že má v úmysle vrátiť sa do Británie a stretnúť sa s ním. Prvé dni by bol ochotný odprisahať, že Deli s nim odišla dobrovoľne a celé je to jeden veľký omyl. Bol by im pohol. Bol by si ich zastal a dokonca by bol ochotný vzoprieť sa i vlastnému otcovi.
Ako však týždne a neskôr i mesiace plynuli a ani on a ani jeho sestra mu neposlali žiaden odkaz, svoj názor zmenil.
Deli by mu napísala, ak by bola v poriadku.
Ak by mohla.
Ak by jej v tom lycantrop nebol býval bránil.
Dobre vedel, že keby sa tam nejakým zázrakom Lyall zjavil, Deli by mu vyzradila, že chce ísť domov. Že chce byť so svojou rodinou. Že sa stala väzňom posadnutého muža.
Áno, tak to bol.
Vlkolak sa stal ňou doslova posadnutý a nevedel sa zmieriť so skutočnosťou, že by sa jej mal opäť na nejaký čas vzdať. Ten idiot mu dokonca napísal i deň jeho príchodu a nezabudol zadúfať, že sa všetko vysvetlí a zaiste pochopí situáciu, v ktorej sa ocitol. Dá sa vôbec pochopiť myslenie nepríčetného vlkolaka?
Nie.
Nedá.
Lyalla táto správa nepotešila, ba naopak, navodila u neho doposiaľ nepoznaný stupeň hnevu. Jeremy, ako zvykol Wallisa volať, mu ponúkol pomocnú ruku, či už ako majster v stopovaní alebo v nakontaktovaní sa na niekoľkých schopných ľudí na ministerstve. Lyall súhlasil s obomi možnosťami a Wallis po tom, čo pobozkal svoju mladú ženu a pohladil čierne vlásky svojej dcéry náhlivo odišiel.

Nové kontakty na oddelení aurorov dodali Lyallovi nemalú dávku odvahy a bol natoľko naplnený optimizmom a ich podporou, až uveril, že budú úspešní.
Inak to dopadnúť jednoducho nemohlo.
Plánovanie odchytu vlkolaka, ktorý spriadal spolu s Jeremym a tromi mužmi z oddelenia aurorov, ktorým velil mladý horkokrvný muž menom Alastor Moody sa asi až priveľmi podobal na ten, ktorý spriadajú pokiaľ sa jedná o odchyt vysoko nebezpečných zverov.
Asi práve preto boli skutočne úspešní.
Vlkolaka prekvapili a chytili pri jednom z lesov, ktoré sú známe pohybom týchto, eh..., stvorení. 
Rovnako im pomohlo aj to, že ten kretén v ňom má postavenú malú drevenicu.
Pätica čarodejníkov našťastie nečakala na zázrak a ani na šťastnú náhodu a hromadne vlkolaka zasypali rôznorodými kliatbami a so zviazaným mužom v bezvedomí sa Moody plánoval odmiestniť priamo na ministerstvo, kde si počká na súd.
„Ty?“ zaznela prekvapená otázka z úst zajatého vlkolaka, ktorý zťažka pootvoril svoje oči. Lyall nad zdivenou podobou jeho dávneho priateľa bolestne privrel tie svoje a otvoril ich až v okamihu, keď sa pri ňom ozvalo hlasné puk, signalizujúce odmiestnenie.
Deli!
Jeho mysľou prebleskovala myšlienka na jeho stratenú sestru a dúfal, že ju nájde v onej malej stavbe, ktorá sa nachádza neďaleko.Vpálil dnu ako neskrotný hurikán, avšak chatrč bola prázdna a chladná a dávala všemožne najavo, že do nej už mnoho mesiacov nikto nevstúpil.
Tak ako vždy, keď sa do nej išiel pozrieť.

Keď sa Lyall dostal domov, pocítil aspoň mierny stupeň spokojnosti. Bol šťastný, že táto misia sa zaobišla bez kvapky nevinnej krvi a muž, ktorého v minulosti nazýval priateľom v tejto chvíli leží v cele a bude čeliť obvineniu.
Najskôr ako neregistrovaný vlkolak a následne za únos jeho mladšej sestry. Dohromady by to mohlo vystačiť na bozk dementora a práve to chce dosiahnuť.

Trvalo to nekonečných šesťdesiat hodín, kým sa začal súd, ktorý by podľa rečí Alastora Moodyho mal byť iba formalitou a nemal by trvať dlhšie ako niekoľko minút. Lyall Lupin vstúpil do chladnej miestnosti, v ktorej sa mal konať súdny proces a už od dverí na neho mával Jeremiach Wallis sediaci v jednej z lavíc. Osudom súžený muž v stredných rokoch vykročil v ústrety nemu, prijal ponúknutú ruku a usadil sa k jeho pravému boku.
„Ako sa cítiš?“ zaujímal sa Jeremy a s bolesťou v očiach pozrel do tváre svojho priateľa.
„Chcem to mať už za sebou.“ Pripustil s povzdychom práve v čase, keď si k jeho boku prisadol mladý auror menom Alastor Moody.
„Kde v pekle trčia s tou kreatúrou?“ zašomral nepríjemnú otázku a jeho zamračený pohľad uprený smerom na akéhosi muža v drahom obleku neušiel ani jednému z jeho spoločníkov.
„Kto to je?“ spýtal sa mračiaci sa Wallis aurora.
„Ten idiot si zavolal obhajcu. Pche... Ako keby zdivenému neregistrovanému vlkolakovi bol aj niečo platný.“ Zahromžil Moody a silno potiahol nosom.
„On má obhajcu?“ spýtal sa zdanlivo nechápavo Lyall Lupin.
„Ide o bežný súd a každý obvinený má právo na obhajcu. Aj keď na to v tomto prípade nevidím dôvod.“ Vypľul zo seba Moody a neprestával očami prepaľovať obhajcu jeho koristi. 
Našťastie po týchto slovách sa zoširoka otvorili dvere a dnu vpochodovali členovia Wizagemnotu, ktorého novým členom bol už aj Albus Dumbledore a za nimi vstúpili i ministerský pracovníci, ktorí boli poverení vedením tohto súdneho procesu.

Ozvalo sa buchnutie kladiva, ktoré vytrhlo Lupina z bezduchého hypnotizovania riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a očami prešiel po prítomných čarodejníkoch a čarodejniciach.
„Priveďte obžalovaného!“ Ozval sa následne hlas muža, ktorý mal na starosti vedenie pojednávania.
Lyall sa pripravoval na pohľad na muža, ktorý už dávno, či už správaním alebo svojim výzorom, nie je tým mladíkom, ktorého spoznal a vo chvíli keď sa otvorili dvere zadržal dych.
Vstúpil.
Avšak nateraz ako muž, ktorého spoznal pred mnohými rokmi, a ktorý ani v najmenšom nepripomína zdiveného lycantropa. Čistý a upravený mladý muž, ktorý vyzeral distingvovane a nie ako nepríčetný magor. Ako sa do pekla toto mohlo stať? Toto bude ťažké. Veľmi ťažké.
Dozorcovia voviedli mladého vlkolaka na úroveň sudcu a usadili ho do dreveného kresla, na ktorom automaticky zaklapli kovové reťaze a spútali tak mladíka, sediaceho na mieste obžalovaného.       
„Námietka.“ Zaznelo z úst obhajcu lycantropa skôr ako stihol sudca začať s čítaním obvinenia a s tvárou napoly schovanou za pergamenom zdvihol ponad sklíčka okuliarov pohľad na muža, ktorý ho prerušil.

„Môj klient, pokiaľ mi je známe, nie je stíhaní za žiaden zločin. Doposiaľ nikoho nenapadol a ani sa nikomu útokom nevyhrážal.“ Riekol starší prešedivený muž a po tom, čo sudca položil pripravený list, začal listovať v rôznych pergamenoch a zložkách.
„Tento súd má usvedčiť môjho klienta z priestupku. A to konkrétne so zámernej neregistrácie sa na Ministerstve mágie ako občan trpiaci lycantropickým ochorením.“ Pozrel so zdvihnutým obočím na sudcu a Lyall vedel, že sú v keli. Nezačali práve dobre, ale ťažký štart nevadí. Hlavne, aby došli do cieľa.
„Prijímam námietku.“ Zašomral sudca, ktorý nemal na výber, iba ak sňať z tela obžalovaného ochranné opatrenia a následne sa sieňou rozniesol cinkavý zvuk po dopade kovových reťazí o kamennú podlahu.
„Začínam pojednávanie vo veci priestupku a to konkrétne zo zámernej neregistrácie sa obžalovaného na oddelení Regulácie Ministerstva mágie, ako človeka trpiaceho lycantropiou. Súdu predsedá Rudolphus Barllley. Prítomní sú všetci členovia Wizagemnotu a obžalovaný využil právo na obhajcu.“ Prečítal formálne sudca a spýtavo pozrel do tváre mladíka oproti nemu.
„Popierate svoju zámernú neregistráciu?“ spýtal sa akoby bol onen muž fázovo posunutý. Na trpkosť Lyalla Lupina k jeho bývalému priateľovi pristúpil obhajca a v podpornom geste mu položil ruku na plece.
„Môj klient nemal dôvod sa registrovať.“ Riekol obranne obhajca vlkolaka a sieňou sa roznieslo hlasné šomranie.
„Popierate, že trpíte ochorením známym ako lycantropia?“ spýtal sa opäť Barlley, ktorý si vzal na bremeno i post žalobcu a spýtavo pozrel na mužov pred sebou.
„Popierame.“ Pripustil obhajca a Lyall si v strpčenom geste prešiel rukami po tvári.
„Z tohto sa nevyvlečie. Nemaj obavy.“ Chlácholil ho Wallis a priateľsky ho potľapkal po pleci.
„Ministerstvo neprišlo ani s jedným priamym dôkazom, že by ním môj klient trpel.“ Zatiahol obhajca a sieňou sa roznieslo zborové šomranie a dunivá vrava prítomných čarodejníkov a čarodejníc.
„Všivavý bastard. Mali sme ho radšej zabiť, kým sme mali možnosť.“ Odpľul si Moody a Lyall s nim v duchu súhlasil. Aj keď by sa v jeho prípade dalo vravieť o chorobe zvanej rozdvojená osobnosť. 
Jedna jeho časť kričí na pomoc priateľovi a tá druhá zasa po pomste. Tak, či onak, chce a musí nájsť svoju sestru. Pravdepodobne s Moodym súhlasil aj Jeremy hľadiaci niekam medzi svoje topánky. Ale, ak by to spravili, Deli by možno už nikdy nenašli. Obe jeho jačiace časti boli touto myšlienkou mierne utíšené.
„To je v konečnom dôsledku podstatou tohto pojednávania.“ Uškrnul sa sudca na obhajcu mladého muža a zhlboka sa nadýchol.
„Predvolávam prvého svedka. Jeremiach Wallis.“ Zaznelo meno a Lyall prekvapene pozrel na svojho priateľa, ktorý mu o tejto skutočnosti nepovedal.
„Kvôli okolnostiam ti to nemohol povedať. Ovplyvňovanie a tak podobne.“ Zhrnul to Moody a prekvapený čarodejník prikývol na znak, že pochopil.

„Poznáte obžalovaného?“ spýtal sa otázku sudca a Wallis záporne pokrútil hlavou.
„Osobne som sa s ním nikdy nestretol. Čo o ňom viem sú iba informácie, ktoré mi porozprával Lyall Lupin a moja žena Ann, ktorá ho už mala možnosť vidieť.“ Riekol po pravde Wallis a s nič nevraviacou tvárou pozrel na obhajcu človeka, ktorého by najradšej videl oproti sebe spútaného.
„Na základe sprostredkovaných informácii sa nazdávate, že môj klient je vlkolak?“ spýtal sa obhajca, aby zneistil členov poroty a asi aj samotného Wallisa.
„Nie len preto.“ Pokrútil hlavou.
„Pred niekoľkými dňami som sa zúčastnil akcie pod vedením aurora Alastora Moodyho, kde som mal možnosť vidieť dôkaz. Mal jasné žltooranžové oči. Oči, ktoré sú symbolické pre zdivených lycatropov.“ Riekol so skalopevnou istotou Jeremy a Lyall pocítil úľavu.

„Vážení členovia Wizagemnotu.“ Začal svoj príhovor sudca.
„Jeremiach Wallis je napriek svojmu nižšiemu veku známy a uznávaný vo svojom obore, ktorým sú magické tvory a je považovaný za odborníka. Podľa správy jeho spolupracovníkov a aj nadriadených, vie bytosti rozoznať bezpečne už na veľmi veľkú vzdialenosť. Dokonca je rovnako neomylný v stopovaní a aj náhodné nájdenie zachytenej srsti je pre neho dostatočné na to, aby vedel určiť zviera, ktoré ju nosilo.“ Vysvetľoval porote jeho pracovné zaradenie, aby vedeli prideliť jeho výpovedi patričný stupeň pravdivosti.
„Žlté oči.“ Uškrnul sa obhajca.
„To je váš jediný dôkaz?“ spýtal sa posmešne obhajca.
„A myslím, že dostatočný.“ Pripustil neoblomne Wallis, zatiaľ čo Lupinovi zvieralo všetky vnútornosti. 
Zdanlivo banálne pojednávanie sa začalo obracať nevhodným smerom.
„Poznáte pojem metamorfmágia?“ spýtal sa obhajca a Wallis na neho vytreštil oči.
„Každý v našom svete tento pojem pozná a nevidím jediný dôkaz o tom, že by sa Váš klient zámerne menil na lycantropa.“ Zamiešal sa to výsluchu sudca a zamračil sa na mladíka oproti nemu.
„To skutočne nerobí.“ Pripustil obhajca.
„Môj klient po svojich predkoch podedil pozostatky tohto ojedinelého daru. Pokiaľ je rozrušený stratí kontrolu a jeho oči zmenia svoju farbu na žltú.“ Vysvetľoval obhajca.
„Vážení členovia poroty. Všetci veľmi dobre vieme, že ľudia trpiaci týmto ochorením nevedia farbu očí kontrolovať a nehľadiac na fázu mesiaca, môžu mať skutočne žltú či až oranžovú farbu ak sú rozrušení. Žiaden však nevie meniť farbu očí svojvoľne. To je skutočne výsadou iba čiastočných metamorfmágov, akým je aj môj klient.“ Prehovoril smerom k členom Wizagemnotu obhajca a Lyall si porazenecky zakryl dlaňami tvár. To nemôžu myslieť vážne.
„Nech predstúpi.“ Vyzval muža Albus Dumbledore a obžalovaný vlkolak sa postavil pred porotu a po tom, čo sa ozvala zborová vrava sa opäť usadil na svoje miesto.
„Vážená porota. Videli ste trikrát za sebou zmenu farby dúhoviek môjho mandanta. Sami uznáte, že žiaden človek nakazený touto chorobou toho nie je schopný. Ďakujem.“ Ukončil výsluch obhajca a po tom, čo sudca prepustil Wallisa, sa zo sklonenou hlavou odobral na svoje predchádzajúce miesto.

„Predvolávam aurora, Alastora Moodyho.“ Zaznel hlas sudcu a mladý auror odhodlane vstal zo svojho miesta a usadil sa na miesto pre vypočúvaných svedkov.   
„Poznáte tohto muža?“ zaznela opätovná otázka z úst sudcu, nateraz v roly žalobcu.
„Iba z misie, na ktorej som sa zúčastnil.“ Pripustil Moody.
„I vy zastávate názor, že je onen muž vlkolak?“ spýtal sa sudca mladého aurora.
„Som o tom presvedčený.“ Pripustil neoblomne Alastor.
„Čo vás presvedčilo?“ spýtal sa obhajca pokojného lycantropa a s neúprimným úsmevom na perách pozrel do tváre vypočúvaného muža.
„Jeho oči radšej rozoberať už nebudem, ale keď som ho omráčil, videl som, že som zadržal zdiveného lycantropa.“ Prezradil Moody, čo vyvolalo opäť v oddelení Wizagemnotu tichú vravu a dohady.
„Teraz ho vidíte pri dobrom svetle. Stále tvrdíte, že ste zadržali zdiveného lycantropa?“ spýtal sa obhajca a nedal Moodymu ani možnosť na túto otázku reagovať.
„Pokiaľ mi je známe... zdivený lycantrop je značne nebezpečný a jeho spätný prechod je veľmi málo pravdepodobný, ak nie priam nemožný.“ Rozprával i naďalej starší muž a na čele Alastora Moodyho sa objavila známa vráska symbolizujúca počínajúci hnev.
„Však aj je nebezpečný. Pred rokom uniesol mladé dievča! Sestru Lyalla Lupina! Pri Merlinovi, bolo nás na neho päť a takmer nám unikol.“ Neudržal svoj hnev na uzde mladý auror a sieňou sa roznieslo hlasné šomranie a Lyall by dal čokoľvek na svete za to, aby mohol svojmu zradnému priateľovi hľadieť do očí.
„Je to pravda? Uniesli ste sestru pána Lupina?“ spýtal sa sudca a žalobca v jedom.
„Nie.“ To bolo prvé slovo, ktoré lycantrop vyslovil.
„Vážení členovia Wizagemnotu. Rozoberať okolnosti zmiznutia Delayly Lupinovej nie je podstatou tohto pojednávania.“ Zakončil smer, ktorým sa výsluch uberal starší muž obhajujúci vlkolaka pri sebe, znovu sa zadíval na aurora na mieste vypočúvaných svedkov a Lyall mal čo robiť aby tam nevbehol a nepreklial toho pokryteckého idiota. Odkiaľ toho muža ten zablšený bastard vyhrabal? 
Z pekla. Áno, tak to je. Zo žeravých hlbín samotného pekla.
„To je nám všetkým jasné. Nateraz je ale dôležité, že pri zadržaní vykazoval všetky znaky zdiveného vlkolaka.“ Oponoval mu Alastor.
„Vykazoval známky zdivenia.“ Zopakoval zdanlivo zamyslene obhajca.
„Zdivení sú skutočne nebezpeční z dôvodov, ktoré nie je potrebné vymenovávať.“ Rozprával akoby sám pre seba obhajca pokojom sálajúceho vlkolaka pohodlne usadeného na drevenej stoličke.
„Pán Moody.“ Oslovil vzápätí svedka.
„Utrpel niekto z vás, čo ste sa zúčastnili tejto, ako to voláte, misií zranenie, ktoré bolo spôsobené útokom lycantropa?“ spýtal sa a Moody nemal na výber, iba ak pravdivo záporne pokrútiť hlavou.
„Nič? Žiaden škrabanec a ani žiadne pohryzenie?“ uisťoval sa obhajca a veľavravne pozrel na členov poroty.
„Ten bastard sa buď kontroloval alebo sa nedostal natoľko blízko, aby mal príležitosť.“ Zašomral vypočúvaný auror a Lyall vedel, že teraz to už prehrali.
„Pán Moody. Ste vraj veľmi schopný auror a všetci dobre vieme, že zdivený lycantrop sa vyznačuje značnou silou, nevraviac o jeho zmysloch. Ak by zdivený chcel, bol by sa nepozorovane dostal k Vášmu krku už v čase, keď by ste boli ešte vo vani a ani by ste o jeho prítomnosti netušili.“ Odmávol to rukou obhajca a po tom, čo sa sieňou roznieslo opakované šomranie Moody vstal zo svojho miesta a usadil sa k Lupinovi.

„Ak by to členom Wizagemnotu nestačilo, máme ešte jeden dôkaz o zdravotnom stave tohto mladého muža. Na tele môjho klienta sa nenachádza ani jedna jazva.“ Prehovoril a na dôvažok aj zdvihol prst.
„Ani jedna jazva, ktorými majú trup pokrytý všetci tí, ktorí sú nakazení lycantropiou. Ak by vám nestačil ani tento dôkaz a prikladali by ste to šťastnej náhode, na tele môjho klienta sa nenachádza ani jazva po pohryzení vlkolakom, čo znamená, že nemohlo dôjsť k jeho nakazeniu.“ Zakončil svoju reč obhajca mladíka a Lyall pocítil náznak nádeje. Jazvy po uhryznutí nie je možné skryť ani za pomoci veľmi silnej mágie.
Ani na chvíľu.
A ani čiastočne.
Toto je ich možnosť a pokiaľ ho vlkolak nehryzol do jazyka alebo mu neodhrýzol niektorú časť z jeho intímnych partii, odhalia ho.
„Na základe tohto prehlásenia členovia Wizagemnotu žiadajú o riadnu zdravotnú prehliadku.“ Prehlásil Albus Dumbledore, ktorý vstal zo svojho miesta a počas pritakávania a nedefinovateľnej zmesi vravy, ktorá sa okolo neho šírila, sa opätovne usadil na svoje miesto.

Trvalo to nekonečné štyri hodiny, kým sa na výsluch dostavili traja špecialisti z prvého poschodia nemocnice svätého Munga, na ktorom sú hospitalizovaní pacienti so zraneniami spôsobenými tvormi a prekontrolovali dôkladne telo obžalovaného mladého muža, ktorý už niečo málo vyše pol hodiny sedí na svojom pôvodnom mieste, až napokon vstúpili do súdnej siene povolaní čaromedici, podali do ruky sudcu stočený pergamen a opäť sa ozval úder kladivom, aby týmto spôsobom súdnej sieni zjednal pokoj.
Sudca stiahol stuhu, rozlomil pečať a po pár sekundách, počas ktorých hľadel na pergamen, zodvihol svoj pohľad.
„Počas dôkladnej a opakovanej prehliadky sa nenašla jazva po uhryzení a ani jazvy príznačné pre lycantropov, ktoré si spôsobujú počas premeny vlastnými pazúrmi alebo vzájomnými potýčkami.“ Prečítal s povzdychom sudca a Lyall pocítil pád ľadu do žalúdka. Nenašli ju. Oni ju skutočne nenašli.
Nevedno ako dlho neprítomne hľadel na miesto medzi svojimi nohami, ale jeho bezmocnosť prerušil opätovný príchod členov poroty a buchot dreveného kladiva.
„Kto je za odsúdenie?“ ozval sa hlas sudcu a Lyall nenašiel v sebe dostatočnú silu, aby zodvihol svoj pohľad a i naďalej pozeral do zeme.
„Kto je za zbavenie obvinenia?“ ozvala sa druhá otázka a Lyall Lupin zadržal svoj dych.
„Porota uznala obžalovaného za nevinného vo všetkých bodoch obžaloby.“ Znel rozsudok, po ktorom Lyall zdvihol svoj prekvapený i sklamaný pohľad a teraz už slobodný lycantrop sa so širokým úsmevom pozrel do tváre svojho dávneho priateľa.
„Nie!“ nezadržal výbuch frustrácie sklamaný čarodejník.
„Upokoj sa Lyall.“ Snažil sa ho priviesť k rozumu Jeremy.
„On je vlkolak. Ja to viem! O tri dni je spln. Tak ho zatvorte a choďte sa počas neho presvedčiť na vlastné očí!“ kričal po členoch poroty a jediný, ktorý sa zdal byť touto možnosťou stotožnený bol práve Albus Dumbledore.
Poniektorí starší čarodejníci a čarodejnice pozreli na staršieho muža, voči ktorému prechovávajú hlbokú úctu a zdali sa byť naklonení ku každej možnosti, ktorú navrhne. Väčšina napriek tomu opustila pojednávaciu miestnosť bez akejkoľvek reakcie.  
„Ty beštia! Neviem akým podvodom si sa z toho vyvliekol, ale zaplatíš za to, čo si mne i Deli spravil!“ vrieskal cez celú miestnosť a v tom, aby sa na vlkolaka nevrhol mu zabránilo silné držanie Jeremyho Wallisa i Alastora Moodyho.
„Upokoj sa, lebo ťa ten idiot obviní z vyhrážania.“ Šepol mu do tváre Moody a tlak Lupinovho tela povolil.
„Kiež by som ťa nechal zviazaného o ten prekliaty strom. Kiež, by som nikdy nestretol bastarda, akým si ty!“ Vyriekol Lyall a počas odriekania celého spektra vulgarizmov na adresu oslobodeného vlkolaka sa nechal vyviezť zo súdnej siene.

„Dajte si pozor páni. Nemám pocit, že by sa ten zablšenec išiel pobaliť.“ Ozval sa pri mužoch tichý hlas Alastora Moodyho.
„Radšej choďte domov a odpracte niekam svoje ženy.“ Dával im šeptom rady mladý auror.
„Hlavne ty. Pokiaľ viem, tak tvoja žena je čistý mukel.“ Pozrel spýtavo do tváre Lyalla Lupina, ktorý zronene prikývol. Mali ho a unikol. Ako sa mu to podarilo, je pre všetkých troch skutočnou záhadou.
„Zajtra sa stretneme u Lupina.“ Pozrel auror na Wallisa, ktorý mu v odpoveď prikývol a rozhnevaný Moody opustil rušnú chodbu.

Bola už hlboká noc, keď sa Lyall dostal z ministerstva a ponáhľal sa domov za svojou ženou a malým synom uvedomujúc si nepríjemný fakt, že Hope je mukelka a nevedela by sa žiadnym spôsobom ubrániť.
Pri jej húževnatosti by sa aj o tom dalo síce polemizovať, ale predsa.
Kým mu niekto neukáže jeho hnijúcu mŕtvolu, neprestane sa báť. Po návrate domov si povesil svoj kabát a fakt, že sa v dome nesvieti mu bol ukradnutý. Pomalými krokmi vyšiel na poschodie, aby uvidel aspoň spiaceho Remusa a nevedel sa ubrániť nutkaniu pobozkať ho na jemnú detskú tvár.
Meril, ako sa to skončí?
Chlapec je malý a zraniteľný. Rovnako, ako aj jeho žena. Moody má pravdu, musia odísť. Práve táto myšlienka ho primäla k tomu, aby vstal z kraja chlapcovej postele a vrátil sa na stíchnuté prízemie. Hope by bez neho spať nešla. Vždy ho čakala. Síce schúlená na gauči v obývačke, ale čakala.   
„Hope?“ oslovil s obavami svoju ženu, keď vošiel do spomínanej miestnosti a uvidel ju zronene sedieť v kresle.
„Ako to dopadlo?“ spýtala sa tichým hlasom a Lyall by si bol dal facku. Prečo jej do pekla neposlal aspoň patronusa? Celý čas musela byť duchom mimo a užierať sa všetkými možnosťami.
„Oslobodilo ho. Oni ho oslobodili!“ Vyriekol práve tú najnepríjemnejšiu alternatívu.
„Čo budeme robiť Lyall?“ spýtala sa prestrašene jeho milovaná žena.
„Pôjdeme po ňom Hope. Zhnije v Azkabane.“ Šepol jej odhodlane a pohladil ju po hebkých vlasoch.
„A čo ja? A čo Remi? Myslíš ty vôbec aj na nás?“ zakričala na neho otázku a vyskočila na rovné nohy. Lyall mal pocit, že toto celé je iba zlý sen a keby ho bol už konečne niekto zobudil, boli by mu nekonečne vďačný.
„Možno tomu neuveríš, ale myslím!“ zakričal na ňu späť.
„Nemali ste do toho lesa chodiť!“ osopila sa na neho Hope a porazenecky pokrútila hlavou.
„A čo som mal robiť?“ žiadal si rozhnevane radu a rozhodil rukami.
„Ráno si zbalíte s Remusom veci a pôjdete na pár dní k tvojim rodičom. Chlapec to má na farme veľmi rád a budete tam v bezpečí.“ Uzavrel zbytočnú hádku a takmer zamrel, keď sa mu do náručia hodil jeho malý syn. Pre neho, respektíve pre nich oboch by obetoval i vlastný život a musí ich chrániť. 
V tejto chvíli priveľmi na výber ani nemá.

Ubehli nekonečné štyri dni a Lyall bol pripravený.
On, Jeremiach a traja muži z oddelnia aurorov opäť stáli u Lupinvocov v kuchyni a prezerali si rôzne mapky zobrazujúce miesto, kde sa z najväčšou pravdepodobnosťou ten kretén bude zdržiavať.
Vedel kde ho má hľadať.
Bude tam z rovnakého dôvodu, z akého poslal svoju ženu a dieťa k muklom. Pod lampou je najväčšia tma. Možno sa nazdáva, že práve tam ho nebude hľadať. Alebo práve v to dúfa? Nech je ako chce, nemohol by sa nachádzať nikde inde ako v chatrči, ktorú si vlkolak vlastnoručne postavil pre to, aby mal kde popíjať s priateľmi mimo očí svojich rodičov a neraz Lyallovi vravel, že tú stavbu veľmi ochotne strhne a postaví si riadny dom, v ktorom by mohol so svojou ženou i deťmi žiť.
Lyall už vtedy ukázal aký veľký je zbabelec.
Alebo priateľ?
Akokoľvek mal toho človeka rád, nevedel sa zmieriť s možnosťou, že by si jeho malá sestra mala vziať za muža vlkolaka a mať s ním rodinu.
S mužom, ktorý si nikdy nenájde slušnú prácu a jednu noc v mesiaci je na dôvažok ešte aj nebezpečný.
Na druhú stranu si nechal tieto myšlienky len pre seba a vyriekol povzbudivé slová svojmu vtedy ešte dobrému priateľovi. Nechcel ho sklamať a snívať o rodine nie je zavrhnutia hodný čin.
Práve naopak. V tej dobe by bol ochotný toto snenie nazvať niečím prirodzeným, ak nie priam ušľachtilým.

Keď nastal večer a začala sa strácať i červená žiara zapadajúceho sa slnka, sa páni odhodlali opustiť dom a vyslobodiť dievča, snáď stále živé spod pazúrov lycantropa a vrátiť ju späť jej otcovi a bratovi.
Späť k jej rodine, ktorá sa o ňu a hlavne o jej život dlhé mesiace bojí.
Čo ak mu napadol šialený plán a nakazil Deli lycantropiou?
Pri tejto myšlienke Lyall potriasol hlavou a odhodlaný mučiť ho do chvíle, kým mu nevyzradí miesto jej pobytu sa spolu so zvyšnými čarodejníkmi odmiestil k hraniciam lesa, v ktorom sa skrýva nebezpečný vlkolak.

Ich úlohy boli jednoduché.
Wallis sa mal pokúsiť stopovať vlkolaka bez použitia mágie, aby ich prípadne alarmy neodhalili. Lupin, ako ministerský deratizátor mal na starosti prípadné zneškodnenie nebezpečných zverov, ako aj vniknutie do domu a v prípade, že sa v ňom už bude Delayla nachádzať, má sa s ňou čo najrýchlejšie odmiestniť preč. Traja aurori, ktorých viedol horkokrvný Alastor Moody mali zabezpečiť ochranu a prípadne zneškodnenie lycantropa, ktorý väzní mladú čarodejnicu.
Vedúci tejto skupiny, zdatný duelant a zamestnanec oddelenia aurorov pozrel na svojho bývalého spolužiaka a zároveň priateľa Jeremyho Wallisa i Lyalla Lupina a sám nevedel prečo sa práve títo dvaja dostali do tak nemilej situácie. Lupina spoznal pred rokov, keď sa pristavil počas obeda pri svojom bývalom spolužiakovi a nekonečnú hodinu počúval hororové príhody o batoľatách.
A teraz hľadí na dvoch vždy veselých mužov, ktorí sa rozhodli zanechať doma svoje ženy i deti uvedomujúc si, že sa k ním už nemusia vrátiť.
„Nebolo by praktickejšie, ak by sme si vzali metly?“ spýtal sa jeden z členov zásahového tímu vždy zle naladeného mladého aurora.
„Metly?“ odfrkol si Moody.
„Máš pocit, že výsadou zdivených je to, že im vyrašia krídla?“ spýtal sa pobúrene svojho kolegu, ktorý naprázdno prehltol.
„Nie! Nebudem sa schovávať na vznášajúcej sa haluzi. Musíme ostať v akcii.“ Uzavrel zbytočnú debatu o metlách a zapozeral sa smerom na les.
„Pripravení?“ vytrhol skupinku mužov zo zasneného pohľadu na les hlas Alastora Moodyho a v odpoveď sa mu dostalo trhaného prikývnutia.

Muži kráčali v zdanlivej tichosti lesom a jediné čo ich prezrádzalo bol občasný šuchot lístia a prasknutie vetvy, ktorú si poniektorý z nich nestihol všimnúť. Pofukovanie vetra im v týchto chvíľach prišlo veľmi vhod, keďže sa lesom šíril tichý prirodzený zvuk šušťania lístia a búchania vetiev v korunách stromov.
Všetko išlo hladko.
Až príliš hladko a Lyall mal neblahé tušenie, že na niečo zabudli.
Na niečo dôležité.
Zastavenie Jeremyho mu napovedalo, že sa nenachádza ďaleko od pravdy a po tom, čo si odhrnul z očí vlasy, sa zapozeral do tváre svojho kamaráta.
„Tiež máš zlý pocit?“ šepol mu otázku Wallis, stratený v obavách sa rozhliadol po tmavom lese a pritakanie jeho kamaráta asi ani nevnímal.
Nič nie je počuť.  
Iba ak šušťanie lístia v korunách stromov spôsobené pofukovaním jemného vetra.
Vetra, ktorý mu vlní plášť a sprevádza ich celou cestou.
Merlin!

„Fúka nám od chrbta.“ Zaznela informácia z úst Jeremyho Wallisa, ktorú si na ich smolu uvedomili až príliš neskoro.
On o nich vie. Celý čas o nich vie a nemusel spraviť ani krok, aby sa prezradil, iba čo vníma ich pach, ktorý sa nesie vetrom priamo k jeho citlivému nosu.
Dvaja primladí aurori nasledovali príklad nie o veľmi staršieho člena ich skupiny, ktorý im je vzorom a s prútikmi pripravenými v rukách sa prestrašene obzerali okolo seba.
Lyall dúfal.
Veril, že jeho starý priateľ sa na nich nevrhne ako predátor a pokojne im vydá jeho mladšiu sestru. Možno by sa tak aj stalo, ak by sa nekonal súd.
A zároveň sa neudialo niečo, čo nedokázal zvrátiť...

V čase, keď sa ocitli na dohľad od chalupy najmladší z ich skupiny, ktorého meno si nepamätal zazrel približujúcu sa postavu a vrhol kliatbu.
Lyall šťavnato zahrešil na adresu onoho mladíka, ale už nedokázal zastaviť neodvratné.
Začala sa krutá prestrelka a temnotou lesa prebleskovali rôznofarebné lúče všakovakých kúziel. Počul krik jedného z mladších aurorov a ostal zmrazený šokom, keď v temnote zazrel jasnožlté oči zdiveného lycantropa.
Jeho dávny priateľ sa zjavil opäť ako zdivený vlkolak a na malý okamih ostal lapený v otázke, či sa tomu tak nestalo už v čase, keď sa odhodlal odvliecť jeho sestru z domu.  
Únos Delayly by tomto uhle pohľadu vyznel ako pomsta starému mužovi, ktorý urazil vlkolaka.
Každý vie, že uraziť lycantropa je poväčšine to posledné, čo vo svojom živote spravia a ich otec spravil práve túto neskutočnú hlúposť presne v tom čase, keď sa k nemu a Hope presťahovala jeho sestra.
A on, idiot, spravil tú istú chybu po pojednávaní...
Jeho nemilé zasnenie zapríčinené šokom ustalo vo chvíli, keď započul krik z úst ďalšieho člena ich skupiny a po tom, čo sa prudko otočil zazrel už len chrbát Wallisa, ktorý sa rozbehol na pomoc ich spoločníkovi.
V tejto chvíli sa do jeho mysle natískala ďalšia zarážajúca skutočnosť a to, že on, Chrabromilčan, stojí sťa by zamrel, zatiaľ čo sa Bifľomorčan nezdráha utekať v ústrety zdivenému vlkolakovi.
Koľká irónia.

„Ahoj priateľ.“ Započul oproti sebe hlas, ktorý sa iba vzdialene podobal tomu, ktorý dlhé roky slýchal a nebol to rozdiel zapríčinený iba značnou dávkou sarkazmu v ňom.
„Čo si spravil s mojou sestrou?“ zakričal na neho späť miesto odzdravenia a vrhol po lycantropovi zväzovacie kúzlo.
Žiaľ netrafil.
Vlkolak po prvý krát v živote vrhol kliatbu po svojom kamarátovi a poranil ho na ľavej nohe. Layll zakričal bolesťou, ale ustál to.
Našťastie.
Adrenalín si splnil svoju úlohu a Lupin po pár sekundách bolesť viac necítil.
Opätoval paľbu a nevnímal okolitý krik. Spravil chybu keď na malý okamih zaváhal. Zazdalo sa mu, že započul hlas svojej sestry a v tej chvíli ho k zemi zrazila jemu stále neznáma obdoba kúzla Bombarda.
Mierne oslepený s ťažkosťami pri každom nádychu odhodlane vyskočil na nohy, namieril prútik a po tom, čo z jeho špičky uvidel vystreliť lúč zelenej farby, započul svoje i lycantropovo meno.
Jeho meno, ktoré stihla zakričať jeho sestra tesne pred tým, ako sa namiesto vlkolaka stretla s Avadou vyslanou z jeho prútika.
Nič nepočul. Nič iné nevnímal.
Čas akoby zastal.
Videl iba Deli.
Jeho malú sestru Deli prežiarenú zelenou farbou a za ňou jasnú bielu žiaru.
Lyall nedbal o prítomnosť vlkolaka.
Nedbal o nič, čo sa okolo neho deje a rozbehol sa za svojou sestrou, ktorej už nedokáže pomôcť, až zrazu všetko stmavlo.

Netušil ako sa dostal z lesa a či tam niekde vlkolak neleží mŕtvy alebo aspoň ťažko zranený.
Prebral sa až v nemocnici svätého Munga, kde okolo seba počul rôznorodé zvuky, ako okolo neho pobehovali niekoľkí čaromedici.
„Len pokojne kamarát.“ Upokojoval rozrušeného muža Jeremy a Lyall sa v neuveriteľnej mazanici okolitého prostredia snažil rozpoznať jeho tvár. Wallisova ruka, ktorú pocítil na svojom ramene splnila svoj účel a udržala nepokojného pacienta na lôžku.  
„Stratil si priveľa krvi a tvoja noha nevyzerá dobre. Čoskoro však budeš v poriadku.“ Rozprával k nemu jeho priateľ a Lyall sa v porazeneckom geste uvoľnil na povrchu postele.
„Čo ostatní?“ spýtal sa vzápätí a dúfal, že to čo videl bol iba výplod jeho fantázie. Zaiste to bol iba veľmi zlý sen spôsobený stratou krvi.
„Moody má zopár škrabancov. A....“ hlas sa mu jemne zlomil.
„Nemohol som nič spraviť. Bolo už neskoro...“ prezradil so smútkom v hlase a vyčerpaný Lupin si obomi rukami pretrel svoju tvár.
„Deli... Ona...“ nevedel ani vysloviť svoju otázku a pocítil súcitné stisnutie svojho ramena.
„Alastor sa o to postará. Je na ministerstve.“ Upokojoval plačúceho muža Jeremiach a ťaživo sa nadýchol a vydýchol nosom zadržiavajúc tak svoje vlastné slzy.  
Asi toto bol ten okamih, kedy skutočne znenávidel všetkých lycantropov a bol by ochotný pri tele svojej mŕtvej sestry vyhlásiť týmto zákerným monštrám krvavú pomstu.
Našťastie alebo i smolu na to nemal ani čas a ani príležitosť.
Iba slabou náplasťou pre neho v tejto chvíli boli Remus a jeho milovaná žena.

Myslel si, že smrťou jeho mladšej sestry sa všetko skončilo, ale opak bol pravdou.
Začalo to súdom na ministerstve, ktorý sa konal o týždeň od toho osudného večera. Vypočúvanie ako aj výsluch svedkov trval nekonečne dlho.
Boli tam všetci tí, čo prežili.
Wallis, ktorý vyviazol bez zranenia, Moody, ktorého táto výprava stála nepríjemný škrabanec na pravom pleci. Hansonovi, na ktorého meno si v ten večer nevedel spomenúť vlkolak roztrhal hrudník a jeho rovnako neskúsenému spoločníkovi Rogersovi preťal pazúrmi krčnú tepnu.
Lyallovu obhajobu si vzal na starosť Albus Dumbledore, ktorého o to požiadal Alastor Moody a možno práve táto šťastná okolnosť viedla k tomu, že smrť Dalayly Lupinovej uzavreli ako nešťastnú náhodu a zo súdu Lyall odchádzal ako slobodný muž.
Na druhú stranu členovia Wizagemnotu uznali svoj omyl v prípade oslobodenia stíhaného vlkolaka a stačilo im neuveriteľne krátkych päť dní na to, aby uznali zdivených lycantropov za natoľko nebezpečných, aby boli namieste usmrtení. Mučenie nebolo zakázané, ale ani povolené.

Pre Lyalla boli uplynulé týždne ako mučenie a jeho vlastný otec ho v záchvate žiaľu obvinil zo smrti Delayly a na dôvažok s ním aj pretrhol akýkoľvek kontakt. Keď sa jedného večera konečne vrátil z práce našiel svoju ženu rozrušenú a on vedel, že sa niečo stalo. 
Nikto by ju nedokázal rozhodiť natoľko, aby pochodovala po obývačke ako šelma a Lyall, nič jej nevraviac, ju zovrel v náručí.
Nikto.
Iba ak...
„Bol tu Lyall! Tu u nás!“ rozplakala sa mu v objatí a ustarostený čarodejník hladil chrbát svojej roztrasenej manželky.
„Musíte odísť, Hope.“ Povedal napokon Lyall a pobozkal svoju ženu na čelo.
„Nemali ste tam chodiť!“ rozkričala sa po ňom zdanlivo nepríčetná žena.
„A čo som mal podľa teba robiť?“ vyletel na ňu na oplátku Lyall a v duchu si dal riadnu za ucho. Jeho žena za toto celé nemôže a on po nej kričí. Jeho milovaná žena, matka jeho syna, ktorá v sebe nenesie ani minimálne množstvo mágie sa nemala ako ubrániť a napriek tomu, je ona ako aj ich malý syn v poriadku.
„Vyzeral veľmi nehnevane Lyall. A to ako sa pozrel na Remiho... Bojím sa. Veľmi sa bojím.“ Plakala mu opäť do ramena a Lyall pocítil rovnaký stupeň obáv.
„Čo tu vlastne hľadal?“ spýtal sa nahnevane, aj keď odpoveď by bola každému jasná.
„Vravel, že si ho zradil. Mám strach, že ti ublíži.“ Riekla rozrušená žena a spakruky si utrela nos.
„Musíte odísť Hope... Najlepšie ešte dnes v ...“ nestihol ani dohovoriť a v krbe zablčal oheň.
„Layll. Pani Lupinová.“ Pozdravil slušne auror zatiaľ čo zo seba oprašoval popol.
„Dostali sa ku mne informácie, že náš starý známy sa potuloval okolo Wallisovho a aj vášho domu. Jeremiach odpratáva svoju rodinu niekam do bezpečia a potom príde sem aby sme zabezpečili presun aj tvojho chlapca a manželky.“ Vysvetlil v skratke svoj neočakávaný príchod a Hope sa zlomene hodila do kresla.
„Pani Lupinová, ubezpečujem Vás, že Vám zabezpečíme primeranú ochranu.“ Rozniesol sa miestnosťou jeho formálny hlas a Lyall sa v nervóznom geste začal prechádzať po miestnosti.
„Mali by ste ísť zobudiť chlapca. Bude lepšie ak odídeme hneď ako sa tu zjaví Wallis.“ Povedal po nekonečných tichých minútach auror, na čo Hope prikývla a vstala zo svojho miesta.
Krb opäť zablčal a v dome sa zjavil Wallis, zatiaľ čo Hope vybiehala hore schodmi, až sa razom ozval krik.
Vydesený výkrik matky.
Muži trielili za ňou a v čase, keď Lyall uvidel prázdnu izbu s otvoreným oknom by sa mu krvi nikto nedorezal.
„Vidím ho!“ Zakričal auror, ktorý vykukol von oknom a rozbehol sa dolu schodmi nasledovaný Lyallom Lupinom, ktorého nešetrne schmatol za košeľu uháňajúci Jeremy Wallis.

Utekali smerom k lesu a Lyall vedel, že sa s jeho synom ten bastard neodmiestnil. Už nemal čas. Mesiac žiari čoraz intenzívnejšie a ostávalo mu iba dúfať, že ich doženú skôr ako sa transfiguruje.
Počul dupot detských nôh a jeho tempo sa zrýchlilo.
Vytie.
Vytie vlka sa roznieslo okolím a Lyall vedel, že je až príliš blízko.
Videl ho.
Remiho.
Bol tak blízko a predsa ďaleko.
Na jeho nekonečné zúfalstvo a ešte väčšiu hrôzu sa za jeho malým synom zjavil vlkolak a zovrel jeho drobné telo v silných čeľustiach. Lyall chcel po beštií, čo drží v zuboch jeho jediného syna vrhnúť kliatbu.
Akúkoľvek.
Ale vedel, že by mohol zasiahnuť aj jeho malé dieťa.
Nemohol.
Alastor však mohol a okolie prežiaril svetlomodrý lúč, ktorý udrel do neďalekého stromu.
Vlkolak pustil, respektíve odhodil bokom, z papule dieťa a rozbehol sa po mužoch a na Lupinovo prekvapenie besniacu šelmu po hlave ovalil hrubý konár, ktorý držal v rukách bledý a dychčiaci Jeremy Wallis na čo lycantrop spadol bokom na tvrdú zem. Ozvalo sa zakňučanie ležiaceho vlkolaka, ktorý najskôr uprel žlté oči na nehybné telo dieťaťa, potom na mužov oproti sebe a potom ... ušiel.
Lyall pozeral na tmavý hlúčik na popadanom lístí a nebol schopný spraviť ani krok vpred a dvaja muži po jeho boku prekvapivo tiež nie.
Pohol sa.
Remus sa pohol a Lyall sa rozbehol za svojim dieťaťom.
Množstvo krvi, ktoré stratil bolo až strach naháňajúce a on si nechcel pripustiť očividné. Sediac na zemi jemne zovrel v objatí svoje plačúce dieťa, ktoré usadil na svojich nohách a vedel, že ho musí vziať čo najskôr do nemocnice.
„Je mi to skutočne veľmi ľúto kamarát.“ Prihovoril sa mu Jeremy a pohladil jemné vlasy zraneného chlapca.
„Ak to nezvládneš... Ja by som...“ Chlácholil Lyalla zadržiavajúc vlastný plač.
„Čo by si...?“ zasyčal na neho otázku.
„Chlapec je nakazený. Je primalý aby prežil premenu. Buď to jeho telo nezvládne alebo zdivie a podľa nového zákona... Smrť je asi to najlepšie, čo mu môžeme...“ Povzdychol si Jeremiach a bezradne pokrútil hlavou.
„Môj syn bude v poriadku a ty sa mi už nikdy neopováž ukázať na očiach!“ zakričal na šokom zmrazeného Wallisa a s chlapcom v náručí sa rozbehol domov, aby cez krb prešiel priamo do nemocnice.

---------------

„Tak si to počul syn môj.“ Povzdychol si unaveným hlasom otec mladého Chrabromilčana, ktorý sedí zhrbený pod ťarchou vypočutých informácii.
„Z nemocnice ťa po niekoľkých dňoch prepustili do domácej liečby. Tvoje telo nebolo nakoľko zranené ako tvoja myseľ. Musel som ti vymazať pamäť synu. Nezvládol by si to.“ Zhrnul poslednú časť príbehu, na čo mu Remus vstal a doslova zutekal do svojej izby.
Sú a boli to jeho rodičia. Miloval ich a čakal, že oni ho milujú tiež. A napriek tomu klamali. Celý ten čas mu tajili, čo sa ho najväčšmi týkalo. Zmätok, bolesť a hnev sa hmýrili v jeho mysli a miesili sa so zmesou spomienok a vypočutých slov. Prítomnosť jeho krívajúceho otca bol ochotný prehliadať ako i fakt, že si prisadol k nemu na posteľ.
„Remus.“ Oslovil ho tichým hlasom.
„Synak.“ Dodal, keď sa zdalo, že ho jeho potomok prehliadal. Remus vzhliadol do tváre svojho otca, v ktorej zračil strach. V Remusovom srdci náhle vzplanul chlad. Tak to je jeho milujúci rodič. Podvedome si rukou prešiel po jazve, ktorá ho takmer stála život. A ak pripočíta situáciu v Temnom lese a aj jeho incident zdivenia, tak dokonca trikrát. Bitku vyhrávala zlosť, ako mu dušu svojimi prstami zvieralo chladné pochopenie zrady. Bol príliš otrasený a šokovaný aby to popieral. Celý čas chcel vedieť prečo bol jeho život zničený skôr ako vôbec začal. A prečo boli jeho spomienky poničené. Vedel, že minimálne toľko mu dlžil.
„Čo si to, pre Morganu, spravil?“ spýtal sa zničeným hlasom Remus hľadiaci kamsi do zeme. Intenzita, tón a dokonca hlasitosť vlastného hlasu šokovala dokonca i samotného Remusa a Lyallom šklblo akoby ho táto veta tresla po tvári a porazenecky pokrútil hlavou.
„Remus. Spravil som len to, čo bolo nutné spraviť. Možno nie každé moje rozhodnutie bolo rozumné, avšak bolo správne.“ Pripustil starší z dvojice čarodejníkov a vstal aby doprial svojmu synovi čas spracovať vypočuté.

Vlkolak, ktorému jeho otec veril a pokladal ho za priateľa sa stal posadnutým jeho krstnou mamou. Ušiel s ňou. Chcel sa s otcom stretnúť a dopadlo to smrťou Delayly a jeho nakazením. Smrťou jeho vyvolenej zaiste prišiel o značnú časť zdravého rozumu a nejako, akýmsi spôsobom, si jeho a Wallisovým nakazením vyrovnával pomyselné skóre. A jeho otec mu vymazal spomienky aby zakryl pravdu. Mohol mať na to v tom čase dobrý dôvod, avšak ten pominul už veľmi dávno.
Remus si povzdychol. Jeho stále šokovaná myseľ sa snažila spracovať odhalenia, ktoré prinieslo otcovo rozprávanie o jeho minulosti. V tejto chvíli sa môže tešiť z toho, že nielenže prežil útok lycantropa ale aj z toho, že jeho otec nepovolil eutanáziu, ktorú navrhol ako riešenie otec jeho Bifľomorskej kamarátky.
Musí dodržať sľub, ktorý dal svojmu otcovi.
Musí byť opatrný.
Hneď ako sa spamätá z tohto rozprávania sa vydá na nové pátranie.