56. KAPITOLA
Bolo ešte veľmi skoro, keď Lily Evansová prechádzala tmavými chodbami hradu. Večierka skončila pred pár minútami a slnku potrvá ešte nejaký ten čas, kým vyjde. Cítiac chlad spôsobený pofukovaním po nevyhrievaných chodbách školy si svojou päsťou tesnejšie k hrudi pritiahla plášť a napravila si tašku prehodenú cez svoje plece.
Odhodlane, s hravým úsmevom na perách prechádzala priechodmi a s úľavou, ba priam radosťou v očiach hľadela na dôverne známe dvere, ktoré sa na jej nesmierne potešenie primerane rýchlo približovali.
Keď sa ocitla na krok od nich sa rozhliadla po oboch koncoch chodby a s úľavou zatlačila do kľučky, aby následne vošla do dôverne známej miestnosti.
„Dobré ráno pán Blackwell.“ Pozdravila ešte v čase, keď neboli dvere úplne zatvorené.
„Pekné skoré ráno aj tebe Lily. A volaj ma Myrddin. Sme predsa rodina.“ Usmial sa na mladé dievča pred sebou, na čo Lily jeho smerom úctivo sklonila hlavu.
Zelenooká čarodejnica jemne mávla zápästím zatiaľ čo kráčala smerom k jednej z lavíc a v krbe za rozblčali plamene, ktoré nie len presvetľovali ale aj zohrievali miestnosť, v ktorej sa rozhodla stráviť nejaký ten čas. S úsmevom zvesila zo svojho pleca tašku a jemne ju položila na stôl a sama bola prekvapená buchotom, ktorý týmto opatrným pohybom spôsobila. Starý pán zvečnený na plátne na mladé dievča nadvihol obočie a na tvári mu hral pobavený úškrn.
Lily siahla do útrob svojej tašky aby z nej vytiahla kotlík, veľkú škatuľu prísad, téglik so zelenou masťou a flakón, na spodku ktorého sa nachádzali posledné kvapky elixíru, ktorý zachránil jej priateľovi život.
Elixír, ktorý jej priniesol muž, na ktorého nevie prestať myslieť.
Muž, ktorého musí aspoň na chvíľu vidieť, keď opustí na jeden deň školu, aby sa stretla so správcom svojho majetku v záležitosti magického opatrovníctva maloletej siroty.
„Si v poriadku Lily?“ vytrhol ju zo zamyslenia hlas jej predka.
„V úplnom.“ Pripustila temer nechápavo a s otázkou v očiach pozrela do tváre známej olejomaľby.
„Ako povieš. Ale nie je zvykom hľadieť na prázdny flakón akoby skrýval všetky divy sveta.“ Poznamenal Myrddin na obraze a pobavenie z neho nebolo možné necítiť.
„Len som sa zamyslela. A nie je prázdny.“ Poznamenala čarodejnica a naklonila fľašku vo svojich rukách aby v spodnej časti nazhromaždila posledné zbytky dôležitej kvapaliny.
„To je výsadou tvojej fakulty, vidieť prázdny flakón poloplný.“ Zachechtol sa starý pán a Lily pobavene pokrútila hlavou.
„Nevravím, že je tam toho veľa, ale snáď to na rozbor bude stačiť.“ Povzdychlo si dievča a zamračene pozrela na pozostatky liečivej látky.
„S tým ti veľmi rád pomôžem, aj keď v mojej dobe nebol odbor elixírov natoľko rozsiahly ako je tomu dnes.“ Ponúkol sa pán Blackwell na čo sa Lily na tvári zjavil vďačný úsmev.
„Ako začať?“ spýtala sa s povzdychom samej seba a začala zo svojej tašky vyťahovať knihy, miešačky a prázdne flakóny na uskladnenie vzoriek jej výtvorov.
„Ja by som v tomto bode kotlík opomenul.“ Odpovedal jej na otázku a v zamyslenom geste si pošúchal bradu.
„Miska?“ spýtala sa s jemne zdvihnutým obočím aby sa utvrdila v domnienke a jemne sa usmiala, keď jej Myrddin odobrujúco prikývol.
„Kamenná, keramická alebo čisté sklo?“ dala mu na výber a jemne palcom prešla po povrchu fľašky vo svojej dlani.
„V tomto prípade by som experimenty nerobil. Máme toho veľmi málo aby sme si mohli dovoliť robiť chyby.“ Povzdychol si muž zvečnený na plátne, na čo mladé dievča prikývlo hlavou na znak, že pochopilo.
„Pravda. Sklo bolo vhodné na uskladnenie, sklo bude teda najvhodnejšie aj pre rozbor.“ Odobrila Lily a nakvapkala žalostne malé množstvo takmer číreho, fialového elixíru a uchopila misku aby najskôr privoňala k látke.
„Zvláštne korenistý.“ Vravela zatiaľ čo sa snažila určiť pôvod tejto arómy.
„Korenistý elixír takmer bez farby.“ Zopakoval Myrddin a Lily energicky siahla po brku aby si zaznamenala začiatky určovania pôvodu elixíru.
„Konzistencia?“ spýtal sa so záujmom jej spoločník.
„Mierne hustejší ako voda. Zdá sa byť akoby olejnatý.“ Pozorovala zmes v miske zo všetkých strán i zospodu nádoby.
„Nahni misku a prejdi po jej navlhčenom povrchu prstom. Potom zistíš viac.“ Poradil jej a Lily s prikývnutím prešla ukazovákom po zvlčenej časti misky aby si následne pretrela o seba špičky ukazováka a palca.
„Mastný. Akoby zahrieval.“ Ohodnotila hmotu, ktorú skúmala medzi svojimi prstami.
„Zahrieva?“ spýtal sa napoly prekvapene napoly zamyslene pán na portréte.
„Jemne.“ Pripustila Lily.
„Vieš, aké má ten elixír účinky?“ spýtal sa pán hladiaci svoj nos.
„Podporuje srdce. Zaberá na vlkolakov počas splnu.“ Prezradila Lily, na čo jej Myrddin jemne prikývol hlavou.
„Nechcem byť nositeľom zlých správ Lily, ale ak by si ho chcela pripraviť, bez mesačného kameňa to nepôjde.“ Povzdychol si šedivý muž.
„Mesačný kameň.“ Zakňučala Lily.
Kde v pekle má zháňať mesačný kameň? V zašitej by to problém nebol, avšak Rokfort neponúka také možnosti ako Londýnske zákutia neslávne známej nákupnej pasáže. Pri pomyslení na to, že sa v tejto oblasti ešte nebola prejsť jej do smiechu nebolo. Vždy je niečo po prvýkrát a asi toto je ten správny dôvod sa tam ísť pozrieť.
„No tak a teraz iba známe kúzla na rozdelenie zložiek a bude to.“ Pobádal mierne optimisticky dievča oproti sebe a po prikývnutí študentka mávla niekoľkokrát prútikom nad sklenenou nádobou, aby zistila zloženie a svoje zistenia si starostlivo poznamenala na pripravený pergamen.
„No. Prísad tam nie je veľa. Ale neviem postup.“ Povzdychlo si dievča prezerajúc si pergamen na stole.
„Je skutočne zložité zistiť postupnosť zložiek?“ spýtal sa s úsmevom starší muž.
„Niektoré nepoznám.“ Pripustila s prikývnutím.
„Nič, čo by knižnica tejto stavby nezvládla.“ Odmávol to ledabolo rukou.
„Aspoň vieme vzájomný pomer.“ Povedala zvesela Chrabromilčanka a kúzlom uzavrela misku, do ktorej preliala pozostatky skúmanej látky.
„Postrážite mi to tu? Iba sa pôjdem naraňajkovať a cestou späť sa zastavím v knižnici.“ Spýtala sa zdvorilo svojho predka a obdarila ho žiarivým úsmevom.
„Bude mi potešením.“ Uklonil sa jemne hlavou a Lily mu od dverí zľahka zamávala na rozlúčku.
Zamyslené dievča kráčalo smerom do Veľkej siene a v duchu si opakovalo zoznam prísad. Akosi jej mysli nedalo pokoj, že sa onen elixír zdá byť až príliš jednoduchý. Alebo aspoň na prísady nenáročný.
Kúzlo neodhalilo, že by bol jednou z prísad mesačný kameň.
Ten v konečnom dôsledku pozná iba ako pojem. Ešte ho nevidela a už tobôž nie, použila. Návšteva knižnice je v tento deň skutočne neodkladná. Zaiste sa tomuto miestu už nevyhýbajú ani starší študenti a používajú ju na vypracovávanie domácich úloh. Potreba vyhľadania onoho miesta teda nebude pre nikoho zvláštna, a to ani v prípade Hanricha, ktorý by ju považoval skôr za poburujúcu než nezvyčajnú.
„Dobrú chuť.“ Popriala raňajkujúcim obyvateľom hradu a zaujala svoje obvyklé miesto.
„Ahoj Lily.“ Pozdravil svoju staršiu sestru Slizolinčan s plnými ústami a oslovené dievča malo čo robiť aby dešifrovalo slová, ktoré vyslovil.
„Ahoj Corwin. Nieže by som sa tvojmu pozdravu nepotešila..“ začala rozprávať a prekvapený mladý chlapec pozrel na svoju ochrankyňu s lícami vydutými ako svišť počas zháňania potravy pred zimným spánkom.
„..ale s plnými ústami sa nerozpráva. Hanrich tiež z tohto dôvodu opomenul pozdrav. Spôsoby sú tým, čím si staviaš reputáciu Corwin. Vedieť, kedy a čo povedať je výsadou vzdelaných. Rovnako ako aj tón a hlasitosť prejavu. Zaiste si si všimol, že slová slabomyseľných sú vyslovované so značnou intenzitou.“ Poúčala svojho zverenca, ktorý zahanbene sklonil hlavu.
„Slová tvojej kamarátky sú rozumné Corwin a ty máš dostatok času aby si o nich popremýšľal a pochopil ich.“ Povedala Isabell zahanbenému chlapcovi a jemne položila svoju ruku na jeho útle plece.
„A ja viac ako len ochotne počkám, až sa tak stane.“ Priznala Lily, na čo sa maloletý zapozeral do jej tváre.
„Som si istá, že to nepotrvá dlho. Už si ani nespomínam kedy naposledy som ťa videla utekať v tejto miestnosti.“ Mrkla na chlapca, ktorého tvár prežiaril široký úsmev.
„Popracujem na tom.“ Pripustil formálne, vrátil sa k svojim raňajkám a spokojná Chrabromilčanka siahla po hrnčeku, do ktorého si naliala kávu.
„Krásne ráno Lily. Čo máš dnes v pláne?“ konečne sa dostal k slovu Hanrich, ktorý dokončil svoje raňajky a v rukách zvieral hrnček čaju.
„Návšteva knižnice je niečo, čo už nemôžem viac odkladať. Školský turnaj sa blíži a taktiež sa odo mňa očakáva, že po prázdninách odovzdám úlohy.“ Prezradila svoj doobedný program a odpila si z kávy.
„Skutočne prípravu na turnaj považuješ za natoľko dôležitú?“ uškrnul sa na svoju kamarátku Bifľomorčan.
„Evansová rada prekvapuje. Som zvedavá, čo predvedie tento krát.“ Pridala sa Slizolinčanka a prísediacim neušlo narastajúce vzrušenie prvákov.
„Mágia je bezhraničná. Mnoho kúziel je už zabudnutých a možno ešte viac stále neobjavených. Táto skutočnosť nám všetkým ponúka možnosť prekvapenia.“ Pripojil sa do rozhovoru profesor obrany, ktorý takmer znudene počúval okolitú vravu.
„Pravda drahý priateľ.“ Odpovedal mu riaditeľ a súhlasne prikývol hlavou.
„Bude turnaj? Teraz? Nie až na konci roka?“ spýtal sa nadšene Corwin a pozrel po okolo sediacich starších čarodejníkoch a čarodejniciach.
„Áno, pán Dale. Vybraní študenti na prahu plnoletosti sa zúčastnia turnaja.“ Odpovedal Daeron.
„Smiem sa dívať?“ spýtal sa mierne nervózne nevediac, či táto otázka nie je hodná slabomyseľných ako ich Lily označila.
„Nie je dôvod, aby ste nesmeli povzbudzovať duelantov. Obmedzenie sa týka iba možnosti zúčastniť sa turnaja ako duelant, nie ako divák.“ Usmial sa na chlapca riaditeľ.
„Super.“ Zhodnotil Corwin a rozhliadol sa po sladkých jedlách na stole.
„Určite rozmýšľaš, ktoré ovocie je vhodné na raňajky. Ak ti môžem poradiť, tak si zvoľ banán.“ Rozprávala Lily akoby si pohľady na čokoládové zákusky ani nevšimla, avšak pridobre si všimla takmer posmešný úsmev na tvárach prvákov, ktorí hodovali na palacinkách.
„Radšej by som si dal niečo sladké.“ Zašomral Corwin.
„O tom nie je pochýb. Otázne je iba ak to, že či to čo chceme je skutočne to, čo potrebujeme.“ Pripustila Lily a spýtavo nadvihla obočie.
„Ja mám sladké rád aj keď viem, že ovocie a zelenina sú zdravšie. A čo tak, ovocie s čokoládovou polevou alebo šľahačkou?“ spýtal sa s nádejou.
„To znie ako akceptovateľný kompromis.“ Zapojil sa Hanrich a vstal od stola.
„Stretneme sa v knižnici.“ Riekol akoby všetkým a opustil Veľkú sieň a zanedlho ho nesledovala aj čoskoro plnoletá študentka, ktorá mala na mysli ešte jednu nedoriešenú záležitosť.
Mladá Chrabromilčanka stála pri jednom z väčších stolov školskej knižnice, okolo nej bolo otvorených veľa kníh a pred ňou bol položený hrubší zápisník.
Študentka podopierajúc sa dlaňami o stôl čítala obsah strany jednej z kníh a potom pokračovala v čítaní článku vo vedľajšej knihe, aby si napokon niečo zapísala do položeného zápisníka.
Občasne pozrela na svojho zverenca, ktorý sedí s prvákmi neďaleko nej a spoločne pracujú na eseji z herbológie zatiaľ čo Hanrich spočíva oproti nej a pracuje na úlohe z transfigurácie. Prítomnosť Flitwicha a de Wiella je možno nevšedná, avšak aj oni pravdepodobne spoločne pracujú na kúzlach vhodných pre potreby Klubu duelantov.
Lily prekvapivo nateraz nepracuje ani na úlohách a ani na príprave na blížiaci sa turnaj. Jej myseľ je zaťažená starosťami o bezpečnosť maloletého chlapca a práve preto číta množstvo kníh, ktorých obsahom sú ochranné kúzla.
„Už to mám.“ Započula pri svojom pleci hlasný a spokojný hlas Slizolinskeho prváka.
„Fíha. Čo to čítaš?“ spýtal sa Corwin a prezeral si otvorené knihy.
„Niečo hľadám.“ Pripustila Lily niečo si zapisujúc do zošita.
„Ja tomuto nerozumiem. A toto sú čo za runy?“ zasypával ju opäť otázkami a Lily s povzdychom vzhliadla od svojej práce.
„To je vyššia mágia Corwin a nie je v angličtine. Toto je kniha písaná v nemčine, toto je po portugalsky, toto je po španielsky...“ ukazovala mu otvorené knihy.
„.. a toto nie sú runy. Táto kniha je písaná po rusky a volá sa to azbuka. Táto naopak je písaná starým nemeckým písmom zvaným schwabach.“ Rozprávala chlapcovi, ktorý na ňu pozeral ako na zjavenie.
„Ty vieš všetky tieto jazyky? Ty tomu naozaj rozumieš?“ vypadlo zo šokovaného chlapca.
„Áno Corwin. Nemčina, Ruština a Francúzština sú jazyky, ktoré ovládajú čarodejníci bežne. Každá kultúra používala vlastné techniky ako i kúzla a kliatby. Všetky však majú spoločný základ a pokiaľ chceš pochopiť podstatu účinku onoho kúzla musíš pochopiť jeho základ.“ Vysvetľovalo dievča maloletému svoj zámer.
„Ale ty vieš aj ďalšie jazyky.“ Podotkol prvák a pozrel na knihy písané v španielčine a portugalčine.
„Okrem iného.“ Zachechtol sa Nott od neďalekého stola a prekvapená Chrabromilčanka vzhliadla jeho smerom aby uvidela ako do onoho Slizolinčana drgla zamračená Isabell.
„Nevravel si, že už máš dokončenú prácu z herbológie?“ zmenila tému Chrabromilčanka, keďže jej zvýšený záujem o ich rozhovor u ostatných prítomných spôsoboval znepokojenie. Nottove narážky na jej Parselčinu boli skutočne niečo, čo by iba nerada prepierala pred publikom.
„Vravel.“ Odpovedal prvák, položil na stôl stočený pergamen a vrátil sa k skupine svojich rovesníkov.
„Hanrich.“ Oslovila šeptom svojho priateľa, ktorý spýtavo pozrel do jej tváre.
„Dohliadneš dnes na Corwina? Ja si musím po obede niečo zariadiť.“ Prezradila Lily svetlovlasému Bifľomorčanovi.
„Rád by som, ale aj ja mám niečo neodkladné na starosti.“ Šepol s povzdychom Hanrich a položil na stôl zavretú knihu.
„Musíš mu trochu dôverovať Lily.“ Dodal a zmierlivo sa na dievča usmial. Lily vedela, že jej starosť o chlapca je prehnaná a na škole nie je priveľa študentov. Skoro všade sú obrazy a Corwin teda nebude úplne bez dozoru.
„Ja mám stále zlý pocit.“ Prezradila Chrabromilčanka svoje obavy.
„Bude v poriadku a Corwin je bystrý. Možno by nebolo na škodu ak by sme ho naučili aj niečo navyše. Cvičenie z teba spravilo viac citlivú. Dokonca citlivejšiu ako je bežný čarodejník.“ Zamyslel sa Hanrich a Lily odobrujúco prikývla. Expelliarmus by mu mohol pomôcť. Nie je to náročné kúzlo ale za to značne účinné. Corwin by nemusel byť proti tomu, naučiť sa ho. Na pokoji jej mierne pridali aj Hanrichove slová. Jej ochrany skutočne prešli riadnym otrasom a stále sa ich snaží dať do bežných rozmerov. Čo sa ich sily týka, určite.
Po týchto slovách sa obaja šiestaci odobrali do rôznych oddelení aby dali na miesto požičané knihy, spoločne opustili Rokfortskú knižnicu a červenovlasá študentka sa vybrala do klubovne fakulty levov.
Lily čakala ešte jedna úloha a to, prečítať si krátku prácu prváka a pripraviť sa na cestu do šikmej. Snáď to dopadne dobre a vyhne sa nepríjemnostiam. Či už u správcu jej majetku alebo počas stretnutia s Dariusom. Našťastie je zo značnej zmiery optimista a verí, že sa dnes vráti do tohto hradu ako stelesnenie maximálnej spokojnosti.
Mladá čarodejnica sa postavila z pohodlného miesta pri krbe a odhodlane vykročila do svojej izby, aby si pripravila odev vhodný na stretnutie so správcom majetku. Na obed pôjde radšej oblečená ako bežný študent a potom sa vráti do veže. Čo si však oblečie? Prezeranie jej oblečenia bolo nekonečné a Lily by skutočne uvítala pomoc od svojej priateľky, ktorá jej vedela vždy dobre poradiť. Možno by nebolo na škodu ak by sa zaujímala aj o módu. Zaiste by teraz nehľadela do skrine akoby do inej dimenzie a vedela by sa rozhodnúť. Alebo by bola ešte viac nerozhodná? Spraví to po starom. Strčí dnu ruku a čo vytiahne, to si oblečie.
Tento krát jej šťastie ale nežičilo. Červenovlasá lady Blackwell totiž siahla po oblečení pre duelanta a porazenecky pokrútila hlavou. Napokon sa rozhodla držať sa aspoň zvolenej farby a zanedlho ju na posteli čakalo zelené oblečenie z drahej látky a čierny lesklý plášť so sponou z bieleho zlata.
„Hotovo.“ Zhodnotila spokojne študentka a spolu s Corwinovou prácou opustila klubovňu svojej fakulty.
„Slečna Evansová. Môžete na moment?“ zastavila Lily, ktorá sa už naobedovaná náhlila prezliecť, vedúca jej fakulty a prekvapená študentka vykročila za ňou, zaiste do jej kabinetu.
„Ja viem, že máte povolenie opustiť Rokfort, ale mám o Vás obavy.“ Prezradila McGonagallová po tom, čo sa za nimi zavreli dvere jej kabinetu.
„Obavy sú na mieste.“ Pripustila Lily. Nie je hlúpa a ani naivná. Smrťožrúti sa neskrývajú ako krysy. Určite budú aj v Šikmej.
„Budem v poriadku. Nevyhľadávam problémy.“ Povzbudila Lily vedúcu svojej fakulty a podišla ku dverám, keďže ju tlačil čas.
„Kiežby ony nevyhľadávali Vás.“ Povzdychla si profesorka transfigurácie a Lily stojac vo dverách vzhliadla do jej očí.
„Kiežby.“ Riekla i ona a zavrela za sebou dvere.
Mladá Chrabromilčanka kráčala námestím londýnskej nákupnej pasáže s pocitom, že slnko sa jej vysmieva. Jeho lúče, ktoré dopadali na chrbty okolitých čarodejníkov skôr osvetľovali cestu než by zohrievali plášte prítomných ľudí. So zmesou nervozity, túžby a dúfania vzhliadla smerom k vysokej bielej mramorovej budove a hrdo zodvihla svoju hlavou.
Nič!
Nič jej nezabráni naplniť svoj zámer.
A to ani prepychovo oblečený rarášok, ktorý za percentá zo zisku horlivo spravuje jej majetok a investície. Možno ju bude od tohto kroku odhovárať, ale zdá sa jej byť scestné, že by jej žiadosť bola v rozpore s Conscriptusom rodu Blackwell.
Plná odhodlania vyšla po schodoch vedúcich do onej budovy a s dávkou elegancie, ktorá je zaiste dedičstvom po jej predkoch, vstúpila dnu.
„Drahá Lady.“ Privítal ju úctivo známy rarášok.
„Prajem Vám úspešný deň Hagaar.“ Odpovedala mu zdvorilo Chrabromilčanka.
„Ráčte ma nasledovať.“ Riekol správca majetku a vykročil k dôverne známym dverám, za ktorými doposiaľ vždy viedli súkromné rozhovory.
„Vaša káva.“ Uškrnul sa škriatok a rukou mávol popred hrnčekom s pariacim sa nápojom a zaujal svoje miesto oproti nej.
„Som rád, že ste si našli čas na osobné stretnutie.“ Začal rozprávať rarášok, čím si vyslúžil zaujatú pozornosť od mladej dámy.
„Útok istej skupiny čarodejníkov na parcele štyristodvadsaťsedem, na ktorej prenajímate domy, známej tiež ako Rokvillská dedina, spôsobil rapídny pokles hodnoty pôdy i domov.“ Predniesol formálne rarášok, na čo Lily ťaživo privrela zelené oči. Merlin. Táto dedina bola doposiaľ ako zlatá baňa.
„V tejto súvislosti som prevzal množstvo listov so žiadosťou o odpredaj domu a blízkeho pozemku do osobného vlastníctva nájomcu.“ Prezradil a s otázkou v očiach vzhliadol do tváre oproti sediacej čarodejnice.
„Nemôžem tvrdiť, že by ma táto informácia potešila, avšak stále si myslím, že na tom nie som tak zle, aby som musela rozpredávať majetok.“ Odpovedala nekompromisne a odpila si zo svojej kávy.
„V tejto súvislosti by som Vám odporučil vypustiť do povedomia informáciu, že aj keď sa v tejto usadlosti odohral útok, je to jediná dedina v Anglicku, v ktorej žiaden obyvateľ neutrpel akékoľvek zranenie počas nečakaného útoku.“ Spýtavo pozrel do jej očí, na čo mu automaticky prikývla.
„Myslíte, že to opäť zvýši hodnotu tejto parcely?“ spýtala sa pomedzi hlty a skutočnosti, že z kávy doposiaľ neubudlo nevenovala žiadnu pozornosť.
„Nepredpokladám, že sa týmto spôsobom dostaneme na pôvodnú hodnotu, ale atraktivitu, teda aj cenu tento fakt určite zvýši.“ Odkýval to hlavou a na položený pergamen si zapísal krátku poznámku.
„Taktiež Vás musím informovať, že sa o Vašu osobu zaujímal Lord Monteiro, ktorý ma navštívil i osobne.“ Prezradil, na čo sa Lily rozbúchalo srdce a dúfala, že jeho nárazy o hrudník správca majetku nepočuje.
„Neviete, čo si onen pán prial?“ skúsila to s nič nevraviacim pohľadom, na čo sa rarášok uškrnul.
„To mi neprezradil, avšak ak by som Vám smel odporučiť, stretnite sa s ním. Lord Monteiro je slobodný a jeho majetok je značný.“ Prezradil Hagaar s pohľadom namiereným na smaragd zdobiaci dekolt mladej dámy a Lily mala čo robiť aby udržala oči na svojom mieste. Skúmavý pohľad neušiel jej pozornosti a uvedomenie si skutočnosti kam tento rozhovor smeruje jej spôsobil mierne otrasy v nervovej sústave a mala čo robiť aby si uvedomila nutnosť dýchania.
„Pán Monteiro sa vyjadril, že by mal o niečo také záujem?“ spýtala sa temer vyorane.
„To by som netvrdil. Jeho záujem bol skôr obchodný, avšak pri Vašej atraktivite by som bol ochotný priznať, že by svoj záujem rozšíril.“ Opravil svoje slová, na čo sa Lily uľavilo. A to doslova. Ich rod už má na svedomí zopár životov a akosi netuší, nakoľko by odmietnutie bral ako urážku. Utiahol by sa k rovnakému riešeniu sporu ako jeho predok? Bezpečnejšie je dúfať, že áno.
„V obchodných záležitostiach som ochotná sa s Lordom stretnúť. Ale nie hneď. V týchto dňoch mám iné povinnosti, ak chápete.“ Uškrnula sa Lily na správcu, ktorý odhalil široký rad ostrých zubov.
„Pred časom ste mi ráčili poslať odkaz, že sa so mnou potrebujete porozprávať v istej záležitosti.“ Pripomenul Lily list, ktorý mu počas Vianoc poslala.
„Správne. Mám záujem o magické opatrovníctvo siroty, ktorého právnym zástupcom je v týchto dňoch muklovský sirotinec.“ Prezradila mu svoje rozhodnutie a so stiahnutými vnútornosťami vzhliadla do očí prekvapeného raráška.
„Tento proces je zdĺhavý. Konečný súdny proces je krátka a formálna záležitosť, avšak ak nie ste vedená ako jeho krstný rodič, je brzdený byrokraciou.“ Prezradil Hagaar a Lily pocítila úľavu. Zatiaľ sa opieral iba o nekonečné spektrum tlačív a nie o rodové záznamy.
„V tejto súvislosti by som asi potrebovala vplyvné právne zastúpenie.“ Pripustila Chrabromilčanka s povzdychom.
„Ak Vám smiem poradiť...“ Začal rozprávať prepychovo odetý rarášok.
„Spravujem majetok veľmi schopného právnika. Inteligentný mladý muž a s veľkým vplyvom na ministerstve. Nebude to lacné, avšak úspech tohto procesu by som v jeho prípade mohol zaručiť.“ Prezradil Hagaar mladej Lady, ktorej tvár zdobil spokojný úsmev.
„Meno onoho právnika je?“ spýtala sa Lily, keďže ho doposiaľ nespomenul.
„Malfoy. Lucius Malfoy.“ Prezradil spokojne rarášok. No fasa. Jej nádej sa nesie v znamení Voldemorta.
Aká irónia, že smrťožrúti, ktorý ju chceli kvôli Corwinovi zničiť jej pomôžu s jeho bezpečnosťou. Pod lampou ale býva najväčšia tma, ako sa vraví. Nie je to až prehnane optimistické?
„Myslíte, že by bol ochotný ujať sa tohto prípadu? Akosi nemám záujem sa v tejto súvislosti ukazovať na ministerstve. Pokiaľ by bol schopný zariadiť to bez mojej prítomnosti, nemám námietky.“ Prezradila Lily. Už len to by jej chýbalo. Prechádzať sa po ministerstve s Malfoyom ako Lady Blackwell.
„Jedná sa iba o magické opatrovníctvo a nie o adopciu. Vy iba dobrovoľne preberáte morálnu a finančnú zodpovednosť za zdravie a správu majetku siroty. A pokiaľ majetok maloletého nie je rozsiahly, nie je nutné skúmať, či sú Vaše dôvody nezištné.“ Odmávol to Hagaar.
„Myslíte, že bol pán Malfoy ochotný ujať sa tohto prípadu?“ spýtala sa Chrabromilčanka so záujmom.
Takže sa jedná iba o byrokraciu. To je potešujúce. Niečo jej však hovorí, že ak by sa jednalo o adopciu, také jednoduché by to nebolo.
„Nevidím dôvod prečo by ho odmietol. Pán Malfoy sleduje aj iné výhody, ako sú len finančné.“ Odpovedal po pravde na otázku a mladá čarodejnica prikývla. Stať sa právnym zástupcom Lady Blackwell by mohol brať ako príležitosť. Či už finančne si prilepšiť alebo zvýšiť si prestíž a v konečnom dôsledku si navýši percento úspešnosti právnych služieb.
„Ak by ste sa teda rozhodli, mohol by som vo Vašom mene požiadať pána Malfoya o spoluúčasť na tomto prípade.“ Spýtavo pozrel na mladé dievča, ktoré mu odobrujúco prikývlo.
„Môžem teda predpokladať, že tento akt nie je v rozpore s Conskriptusom môjho rodu.“ Ozvala sa Lily aby sa utvrdila v domnienke a zmierlivý, asi, úsmev správcu jej majetku ju mierne upokojil.
„Rozpor by mohol nastať, ak by ste ho chceli určiť za jediného dediča Vášho majetku alebo by ste zamýšľali adoptovať si ono dieťa. V časoch, keď nastala posledná zmena v záznamoch boli isté obmedzenia tohto typu.“ Začal rozprávať a mladá čarodejnica zaujato hľadela na muža oproti sebe a na kávu, ktorú stále drží vo svojej ruke úplne zabudla.
„Rokfort bola kedysi prestížna škola. Študovať na nej bola výsada, ktorú si finančne nemohli mnohí dovoliť. Môžeme teda hľadieť na onú sirotu ako na študenta prestížnej školy. Z tohto uhla pohľadu sa jedná o zveľadenie rodu, čo sa týka vzdelanosti.“ Nadvihol na dievča obočie a pery sa mu pretiahli do úsmevu v čase, keď v tvári mladej Lady uvidel výraz pochopenia sprevádzaného prekvapením.
„Ak by to pre Vás bolo vyhovujúce, tak dám poslať po príslušné tlačivá a o tri hodiny by sme mohli vyriešiť formálnu stránku žiadosti. Tlačivá Vás tu budú čakať vypísané k Vašej kontrole a podpisu. O záležitosti rokovania s ministerstvom požiadam pána Malfoya.“ Uzavrel tému, o ktorej diskutovali, na čo mu Lily so značnou úľavou prikývla a vstala zo svojho miesta.
„Je mi potešením s Vami spolupracovať.“ Priznala po pravde Chrabromilčanka, čím asi raráška pochválila, keďže sa podvedome zapýril hrdosťou.
„Je mi rovnakou cťou Lady Blackwell. Rád by som Vás ešte pozval po dovŕšení plnoletosti. Je nutné doriešiť záležitosti úplného prevzatia majetku a jeho zábezpeky.“ Zhrnul počas odprevádzania mladej dámy k dverám.
„Zábezpeky?“ spýtala sa napoly zasnene napoly prekvapene.
„Nie je známy žiaden Váš žijúci čarodejnícky blízky člen rodiny. Rovnako ste stále slobodná a bezdetná.“ Pozrel na Lily akoby bola menej inteligentná a mladé dievča podvedome zadržalo dych pri uvedomení si toho, čo sa jej snažil naznačiť.
„Prídem počas Veľkej noci.“ Oznámila mu približný termín ich budúceho stretnutia.
„Som tu pre Vás k dispozícii kedykoľvek.“ Riekol a zoširoka otvoril dvere aby vyprevadil červenovlasé dievča z miestnosti.
Lily pred odchodom z Grigottbanky navštívila svoj trezor, z ktorého si odniesla spomínaný dokument aby si ho podrobne preštudovala a nezabudla ani na značný obnos zlata, ktoré plánuje dať Ramanovi ako kompenzáciu za Himinovo školné a taktiež niečo navyše ak by Himinovi niečo chýbalo. Ten sa jej doposiaľ neozval a začínala mať o neho obavy. Snáď jej Raman bude vedieť niečo povedať o jeho štúdiu a zdraví.
Zamyslene si prezrela uložené cennosti, obrazy, drahé kamene a rôzne šperky z nich vyhotovené, až pohľadom zavadila o akúsi škatuľku s veľmi zvláštnou rytinou. Na veku bol znázornený grif stojaci prednou labou na prekrížených mečoch. Možno práve táto zvláštnosť ju prinútila aby nahliadla dnu, kde uvidela sadu troch rovnakých dýk, ktorých rúčky zdobila rovnaká rytina. Tvar týchto predmetov jej bol dôverne známy. Rovnaké používal jej otec na zaostrenie palíc, keď sa spoločne vybrali na výlet k jazeru a stravu si pripravovali nad ohňom.
Rúmil.
Jej malý Rúmil i jeho otec dostanú od nej dar. Dar hodný lesného elfa. Pôjde za ním. Má síce len tri hodiny čas, ale aspoň na chvíľu ho musí vidieť.
Plná odhodlania stihnúť navštíviť všetkých a to teda elfov i upírov narýchlo vykročila z bielej ohromnej stavby Gringott banky a vykročila smerom k spleti uličiek a obchodov, aby sa stratila v dave a následne sa odmiestnila k hraniciam dôverne známeho lesa.
Opatrne kráčajúc studeným lesom sa snažila vyhnúť prihlbokému snehu a nikdy by si nepomyslela, že sa tak veľmi poteší hĺbke niektorého z nich. So značnou úľavou kráčala po zemi, ktorú zdobil už len jemný poprašok snehu a nevedela sa dočkať až nájde dvoch jej srdcu blízkych elfov. Nikdy nevedela kde sú. Nikdy si nebola istá kadiaľ ísť. Napriek tomu ich vždy našla. Tak ako aj teraz.
„Rúmil.“ Zakričala do hĺbky lesa a vysoko zodvihla svoju ruku aby mu spolu so širokým úsmevom šťastne zamávala.
„Oci! Lily!“ zakričal po sekunde paralyzácie chlapec so špicatými ušami a smerom k zelenookej čarodejnici sa rozbehla v kabáte stratená drobná postava šťastného dieťaťa, aby sa jej po malej chvíli zababušený elfý chlapec hodil do náručia.
„Konečne si prišla.“ Zamumlal jej do vlasov hlasom, v ktorom sa miesila radosť ako aj ľútosť z dlhého odlúčenia.
„Prišla som hneď ako som mohla Rúmil.“ Riekla s nehou a pohladila ho po chrbte.
„A samozrejme som ti niečo priniesla.“ Dodala akoby náhodou a uškrnula sa do prežiarenej tváre malého elfa, ktorý sa zapozeral do jej zelených očí.
„Vitaj Lily.“ Započula pri svojom boku hlas otca neposedného Rúmila.
„Krásny deň Lindar.“ Pozdravila veselo dospelého muža.
„Prišla som len na okamih.“ Pripustila nespokojne a pocítila silnejšie zovretie drobných Rúmilových rúk.
„Čo si mi priniesla?“ spýtal sa vzápätí maloletý lovec.
„A nie len tebe.“ Brnkla mu po nose a siahla do tašky aby z jej hĺbok vytiahla ozdobnú škatuľku, ktorú zoširoka otvorila.
„Buď opatrný.“ Poúčala dieťa, ktoré fascinovane hľadelo na žiarivú dýku.
„Aj pre tvojho otca jednu mám. A tretiu budem mať ja.“ Ponúkla dospelého elfa, aby siahol do škatuľky a prevzal si svoj dar.
„Je skutočne veľmi... pekná.“ Zhodnotil Lindar so zvláštnym pohľadom namiereným k hlúčiku stromov.
„Rúmil. Nechcel by si Lily vziať do domu a ponúknuť ju čajom?“ spýtal sa rovnako neprítomným hlasom dospelý elf a mladá Chrbromilčanka vedela, že nech sa deje čokoľvek, Lindar chce odpratať chlapca a nechať ho pod dozorom niekoho komu verí.
„No tak poď Lily.“ Potiahol maloletý chlapec za rukáv dievča, ktoré zamyslene hľadí na muža oproti sebe.
„Lindar.“ Skúsila ho osloviť tichým hlasom.
„Ak potrebuješ. Som tu pre teba.“ Riekla so starosťami v hlase.
„Nestrachuj sa o mňa.“ Vyslovil hlasom plným nehy a mierne sa na dievča usmial. Lily už nedostala ani minimálnu šancu hádať sa s vľúdnym dospelým elfom, keďže bola nemilosrdne ťahaná do hlbín lesa a počas nasledovania maloletého ponad rameno pozrela späť.
Hustý porast lesa jej nanešťastie zabránil vo výhľade a jediné, čo si stihla všimnúť bol Lindar, ktorý spravil niekoľko krokov a ostal vzpriamene stáť na mieste.
„Čo tu opäť chceš?“ spýtal sa nahnevane elf nechceného hosťa.
„Nemôžeš sa mi naveky vyhýbať.“ Odpovedal muž odetý v ťažkom plášti z drahej kože.
„Ja som tu doma. Nevyhýbam sa nikomu.“ Vyštekol v odpoveď nevrlý Lindar.
„Kde je chlapec?“ spýtal sa vzápätí návštevník.
„To nie je tvoja starosť a bolo by lepšie, ak by si odišiel.“ Odporučil mu elf a zamračil sa do tváre príchodziemu.
„Je to moja vec Lindar. Si môj brat.“ Odfrkol si muž.
„Nie! Nie som! Môj otec bol múdry muž. Silný, skúsený a skvelý elf.“ Hádal sa Lindar a bolo na ňom badať, že sa mu smer tohto rozhovoru ani trochu nepozdáva.
„Vieš dobre, že náš otec nemal na výber.“ Zastal si ho mladší z dvojice mužov.
„Tvoj otec!“ Vypenil obyvateľ lesa.
„Neprišiel som sa hádať Lindar.“ Upokojoval ho muž v plášti.
„Načo si teda prišiel?“ takmer vybuchol statný elf.
„Dobre vieš prečo som tu. Nemal si to spraviť! Tebe na nej ani trochu nezáleží?“ Takmer kričal po svojom staršom bratovi rozhnevaný muž.
„Spravil som iba to, čo som musel spraviť. Jej rozhodnutia ovplyvniť nemôžem a ani nechcem. A teraz sa vráť k svojmu otcovi.“ Odporučil mu Lindar, otočil sa mu chrbtom a vykročil smerom za svojim synom a ženou, ktorú vída i v snoch.
„Bastien. Toto nedopadne dobre.“ Vyslovil smerom do lesa ustarostený hlas hosťa.
„To nemôže nikto z nás vedieť.“ Započul odpoveď a po malej chvíli zazrel aj tvár kentaura.
„Povedz mi Bastien. Je vôbec možné niečo spraviť? Obaja vieme čo bude nasledovať.“ Povzdychol si muž.
„Obaja môžeme tušiť. Môžeme dúfať. Môžeme sa nazdávať. Vedieť však nemôžeme.“ Odpovedal kentaur a švihol chvostom.
„Ja tuším, že vieš viac ako mi tvrdíš.“ Pozrel zronene do tváre kentaura, ktorý jemne prikývol a vykročil smerom do lesa.
„Založ oheň.“ Započul hlas vzďaľujúceho kentaura.
Lindar tichými krokmi kráčal smerom k svojej chalupe, v ktorej teraz už zaiste Matka a Rúmil popíjajú bylinkový nápoj.
Opäť sa vrátil.
Keď dospel, tak sa tešil, že zo svojej detskej mysle vytlačil spomienky na človeka, ktorého prvé dva roky svojho života nazýval otcom. Keď jeho otec vyzdravie, tak sa vráti, vravela jeho mama. Otec však nevyzdravel a on dostal na výber. Buď zdedí ohromný majetok a bude žiť ako sa na čarodejníka patrí alebo sa vráti k svojej rodine ako chudák bez jediného kúska zlata.
Ostal.
Starý otec, jediný starý otec, ktorého kedy videl sa ich oboch ujal a potom do ich života vstúpil jeho skutočný otec. Naučil ho všetko čo vedel a mohol. Zahrnul ho láskou a priazňou, rovnako ako aj jeho matku.
Informácia, že vraj má nevlastného brata, a potom aj druhého, zapálila zášť v jeho srdci a naplno precítil slová jeho otca, ktorý mu vravel, že čarodejníci sú krutá rasa. Záleží im zásadne iba na sebe. Alebo na bohatstve a potom na sebe. Iba jednej osobe záleží na blahu všetkého živého. Iba jedinej a tou je Lily. Je si istý, že ak by sa mu niečo stalo, ona jediná by bola ochotná zrieknuť sa pre Rúmila všetkého na svete a vychovať ho ako elfa.
Nesnažila by sa ho prevychovať na čarodejníka a meniť jeho prirodzenosť a výchovu. To by nikdy nespravila. Práve naopak. Ona by bola tou, ktorá by sa z lásky a oddanosti zmenila a spravila by všetko pre to, aby z jeho syna vyrástol elf. Láskavý, skromný a inteligentný muž bez predsudkov. Presne takým by sa jeho syn stal.
Lenže Lily a jej priateľov čaká iný osud. Osud, ktorý by neprial nikomu, koho pozná a vždy keď ju vidí, najradšej by ju bol varoval. To by však znamenalo, že by zmenil jej rozhodnutia. Kto vie, ako by to dopadlo potom? Možno ešte horšie. Lily, zdá sa pochopila, že jej cesty patria iba jej a nesnaží sa ich meniť. Našťastie.
Zamyslene zastal pred svojou chalupou a zahľadel sa na dýku vo svojej ruke. Prstami prešiel po zdanlivo čistej čepeli a zatlačil do dverí aby sa ocitol v teplom vnútri svojho domu.
„Je všetko v poriadku?“ započul starostlivú otázku.
„V najlepšom.“ Odpovedal pravdivo a uložil svoj dar na jednu z políc, kde ako si stihol všimnúť, leží aj ten Rúmilov.
„Budem musieť ísť.“ Prezradila Lily a bolo na nej badať, že sa jej táto skutočnosť vôbec nepáči.
„Oci, Lily mi vravela o jednom chlapcovi. Corwinovi. Vraj je odo mňa starší ale nevie strieľať z luku a ani chytať s oštepom ryby. Vraj nepozná ani bylinky a toto všetko by som ho mohol naučiť. Bolo by to akoby som bol starší brat, však?“ spustil chlapec počas chlípania svojho nápoja.
„Nadýchni sa dieťa.“ Pripomenul mu túto životne dôležitú činnosť dospelý elf.
„Čoskoro sa stretneme.“ Pobozkala čelo maloletého chlapca a vstala od stola aby sa pobrala na ešte jednu veľmi dôležitú návštevu.
„Skutočne už musíš odísť?“ spýtal sa smutný chlapec a prosebne pozrel do smaragdových očí.
„Musím, ale čoskoro sa vrátim a cez leto bude spolu dlhšie.“ Povzbudila chlapca a na rozlúčku v objatí zovrela nie len jeho, ale aj jeho otca.
Lily opustila chalupu svojho priateľa a chystala sa odmiestniť, keď jej pohľad upútalo svetlo vzdialeného ohňa. Jej Chrabromilská zvedavosť bola silnejšia ako zdravý rozum a podišla bližšie, aby zistila, kto je pôvodcom jeho založenia.
Zapozerala sa do tancujúcich plameňov, ktoré menili farby i tvar, aby videla spleť tmavých postáv.
Celkom zbytočne potriasla hlavou spolu s myšlienkou, že je príliš ďaleko, aby obrazy vedela správne dešifrovať a s najväčšou pravdepodobnosťou sa jej to iba zdalo.
Je čas ísť.
Možno keby zotrvala o niečo dlhšie by jej bolo dopriate vidieť siluety, ktoré nabrali rozpoznateľnejšie tvary a možno keby pristúpila bližšie by mohla počuť slová kentaura.
„Bastien, čo tam vidíš?“ spýtal sa s obavami mladík, ktorý bezmocne hľadí do plameňov.
„Ak si myslíš, že to pomôže varuj ho.“ Prezradil kentaur pozerajúci na meniace sa tvary v plameňoch.
„Čo mu smiem povedať? A hlavne ako?“ povzdychol si čarodejník a s otázkou v očiach vzhliadol do tváre múdreho muža.
„Však to je to. Ako?“ Riekol Bastien a vzhliadol smerom k nebu.
„Nemáme mnoho času.“ Prezradil, čím podnietil svojho spoločníka aby zodvihol svoj pohľad smerom k žiarivým výškam mesiaca a hviezd.
Konečne.
Toto slovo ponúkla úľava mysli zelenookej študentky keď sa ocitla na známom mieste a hľadela na stavbu, ktorú svojim domovom nazýva kráľ jedného z klanov spoločenstva upírov.
„Raman.“ Šepla do vzduchu pred sebou a počas čakania na volaného vnímala iba svoje srdce, ktoré znenazdania začalo tĺcť akoby zabehla maratón.
„Lily?“ zaznela prekvapená otázka z úst staršieho muža vyslovená asi aj ako pozdrav, aby sa mu následne do náručia vrhlo dievča, ktoré ho volalo. Raman automaticky zovrel mladú čarodejnicu silnými pažami a v ochranárskom geste si ju pritisol bližšie k svojej hrudi.
„Veľmi si mi chýbal.“ Šepla mu do ramena a pocítila silnejšie zovretie okolo svojho chrbta.
„Aj ty mne Lily.“ Pohladil dievča privinuté v objatí.
„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa jej vládca, ktorému sa toto správanie nepozdávalo. Aj keď by nemohol tvrdiť, že by sa mu nepáčilo. Lily je citlivá a láskavá. Ak by bola v psychickej pohode, bola by sa mu vrhla do náručia ako hravé dieťa, nie ako mučená kôpka trápenia a starostí.
„Asi áno.“ Odpovedala s povzdychom a jemne sa odtiahla od svojho milovaného syna.
„Začni.“ Vyzval ju vládca a ponúkol jej svoje rameno, ktoré viac ako len ochotne prijala.
„Keby som len vedela kde..“ zatiahla s únavou v hlase a mierne sklonila hlavu.
„Najlepšie od začiatku.“ Poradil jej muž s hravosťou v hlase.
„Keby to bolo také jednoduché. Tých začiatkov je viac a všetky so sebou akosi súvisia.“ Prezradila zdroj svojej nerozhodnosti.
„Tak mi prezraď, čo ťa za posledné týždne najviac potešilo, najviac nahnevalo alebo ti spôsobilo najväčšie trápenie.“ Vyzval ju počas chôdze a Lily s pokojom, ktorý prenikal asi až do jej duše vzhliadla smerom k záhrade, ktorá počas teplých letných dní pôsobila ako raj na zemi. Ako dlhu tu už nebola? Bola by prisahala, že celú večnosť.
„Na Rokfort chodí chlapec. Sirota.“ Začala rozprávať a v zornom uhle pohľadu zachytila pobavené nadvihnutie obočia dospelého upíra, keď jej smerom zaujato natočil tvár.
„Je veľmi milý a skutočne ho mám rada. Ja... dnes som bola u Gringottov. Chcem sa stať jeho magickým opatrovníkom.“ Začala rozprávať, na čo sa jej dostalo chápavého prikývnutia.
„Nejaké prekážky?“ zaujímal sa vládca.
„Vyzerá to sľubne. Správca majetku mi odporučil na komunikáciu s ministerstvom Luciusa Malfoya. Snáď to vyjde.“ Zadúfala si a Ramanovi nemohol ujsť nádych radosti a nadšenia v jej hlase.
„Tento rok sa zúčastním Študentského turnaja duelantov. Zamýšľam sa aj nad oficiálnym medzinárodným. Ešte som sa nerozhodla ale veľmi tam chcem ísť.“ Prezradila a zamyslene si poškriabala hlavu.
„Tak tam choď a všetkým ukáž, že s tebou si neradno zahrávať.“ Pobádal ju so smiechom v hlase vládca klanu upírov.
„Myslíš, že mám šancu?“ spýtala sa s nádejou v hlase.
„Ja o tom nepochybujem. A ty?“ spýtal sa jej s nadvihnutým obočím.
„Pred časom som si to myslela. Ale potom čo v Rokville...“ nedokončila svoju vetu a v utrápenom geste sklonila svoj pohľad.
„V Rokville..?“ spýtal sa napoly prekvapene napoly zamračene a pozrel na sklonenú hlavu zelenookej čarodejnice.
„Boli tam smrťožrúti a stretnutie s nimi nebolo príjemne. Prinajmenšom.“ Priznala Lily a zodvihla svoj pohľad.
„Tomu som ochotný uveriť, ale ani to nie je dôvod aby si o sebe začala pochybovať. Čistý kontrolovaný súboj je iný ako zákerné praktiky druhotriednych poskokov.“ Pokúsil sa jej dodať stratenú sebadôveru a s nadvihnutým obočím pozrel do smutnej tváre láskavej čarodejnice.
„Pravda. Uvidím ako mi to pôjde na študentských turnajoch a potom sa rozhodnem.“ Pripustila so spokojnosťou v hlase.
„To znie ako výzva.“ Mrkol na dievča oproti sebe a vpíjal do seba opojný zvuk jej klokotavého smiechu.
„Povedz mi Raman. Čím to je, že sa mi odtiaľto nikdy nechce odísť?“ vyzvala svojho sprievodcu zatiaľ čo hľadela na tmavú oblohu prezrádzajúcu pokročilý čas.
„Tu si doma Lily. Nemusíš odísť. Môžeš sem prísť kedykoľvek a ostať dovtedy, kým ti nepolezieme na nervy.“ Pokúsil sa odľahčiť situáciu a pri pobavenom lesku v zelených očiach v duchu poskočil.
„Darius?“ spýtala sa vzápätí a Ramanové tmavomodré ba až čierne oči zahalil tieň, keď si všimol stratu jasu v smaragdových hĺbkach.
„Nie je tu. Príde možno ešte dnes.“ Prezradil so smútkom, ktorý sa ani nesnažil zakryť.
„Mám mu niečo odkázať?“ zaujímal sa a pohladil jemné líca milovaného dievčaťa.
„Iba, že mi chýba a že je pre mňa stále dôležitý.“ Pripustila a s rukou prevesenou cez rameno vládcu vykročila smerom k hraniciam jeho sídla.
„Ako sa má Himin? Nič o ňom neviem.“ Spýtala sa vzápätí, keď si uvedomila, že dnešná návšteva sa niesla iba v duchu jej osoby a to dôležité stále nevie, na čo jej spoločník zastal na mieste.
„Trim.“ Zvolal Raman a Lily sa ani nestihla spamätať z prekvapenia sily jeho hlasu a už sa neďaleko nich zjavila postava starého upíra.
„Želám Vám pekný večer pane i Vám madam.“ Pozdravil počas úslužného ukláňania.
„Matka si želá s tebou hovoriť.“ Prezradil Raman hlasom, ktorý má pravdepodobne vyhradený pre všetkých okrem mladej študentky Chrabromilu.
„Prekrásny večer aj Vám Trim. Neviete niečo o Himinovi?“ spýtala sa Lily a s úsmevom sa zapozerala do múdrej tváre liečiteľa.
„Majster DeGray mi posiela pravidelne správy a všetky sú minimálne uspokojivé. Himin doposiaľ splnil svoj prísľub a je vzorný študent.“ Zhrnul spoje poznatky a tvár Ramana prezrádzala spokojnosť keď uvidel šťastný široký úsmev čoskoro plnoletej študentky.
„Ak by čokoľvek potreboval nech mi napíše. A odkážte mu prosím, že som na neho veľmi hrdá.“ Poprosila slušne liečiteľa vládcu, ktorý sa jej niekoľkokrát mierne uklonil na znak úcty.
„Pani je veľmi láskavá.“ Riekol zdvorilo a zapozeral sa tu do tváre vládcu tu do tváre mladej čarodejnice akoby hľadal ďalšie inštrukcie.
„Smiem sa Vás spýtať na mesačný kameň?“ skúsila to opatrne, na čo sa do nej zabodli sivé, ba priam biele oči prastarého upíra.
„Pani sa zaujímala o elixír, ktorý som jej ráčil po Dariusovi poslať?“ spýtal sa a v odpoveď sa mu dostalo prikývnutia.
„Zachránil môjmu priateľovi život. Do smrti Vám budem vďačná.“ Riekla hlasom, ktorý prezrádzal šťastie i smútok zároveň.
„Chcela som pripraviť ďalší, ak by sa situácia opakovala.“ Pripustila Lily a na jej prekvapenie sa Trim rozplynul v tmavej žiare.
„Tvojmu priateľovi? Volala si Dariusa a Trim mu dal elixír? Je tu niečo, o čom neviem?“ spýtal sa mierne rozhnevane Raman a pozrel smerom k lesu, akoby tam bol niekto, kto mu zatajil dôležité informácie.
„Môj priateľ počas splnu stúpil do pasce a keďže je v tejto fáze voči kúzlam imúnny a previezť ho na ošetrovňu zaváňa všeobecným ohrozením života obyvateľov školy....“ povzdychla si Lily a viac povedať nestihla, keďže sa vrátil Trim s náručou plnou všakovakých sklenený nádob.
„Pani. Na pergamene je postup a priniesol som Vám aj prísady. Rovnako tu máte aj dva flakóny ak by ste ho potrebovali skôr ako si stihnete pripraviť vlastný elixír.“ Vysvetlil v skratke Trim zatiaľ čo podával do rúk prekvapenej dievčiny rôznorodé sklenené nádoby rôznych tvarov.
„Srdečne Vám ďakujem.“ Riekla vľúdnym hlasom a starý upír sa odvážil pozrieť do jej očí.
„Je mi cťou.“ Pripustil pravdivo, pred odchodom sa na dievča oproti sebe usmial a počas úklonu sa odmiestnil.
„Lily?“ oslovil Raman svoju spoločníčku s neodbytnou túžbou zistiť, čo sa tu pre lásku Matky deje, avšak jeho úmysel bol zmarený vo chvíli, keď sa na neho upreli zelené oči. Smutné, zostarnuté oči patriace utrápenému jedincovi, ktorému bolo priveľa ublížené. Môže sa pýtať a tým prenášať na toto primladé dievča výčitky, ktoré ani nepatria jej?
„Kedy ťa opäť uvidím?“ zmenil taktiku a dúfal, že sa dozvie nejaký dátum, deň, čas, akúkoľvek nádej, že ju privedie do svojho domu na dlhšie ako len pár desiatok minút.
„Cez Veľkú noc.“ Pripustila zvesela a v hĺbkach smaragdovej zelene sa rozžiaril plamienok radosti.
„To je niekedy v Apríli myslím.“ Prezradil svoju absenciu v znalostiach sviatkov, ktoré sa jeho rodu dotýkajú iba zbežne. Ak vôbec...
„Týždeň po marcovom splne. Tento rok to pripadá na posledný marcový týždeň.“ Pritakala prežiarene, čím prinútila zamračeného upíra aby jeho tvár zjemnil zmierlivý úsmev.
„Ak už nie je neskoro, tak by som bol poctený tvojou celodennou prítomnosťou. Ideálne by bolo niekoľkodňovou, ale to by bol optimizmus hraničiaci s hlúposťou.“ Uškrnul sa na študentku, ktorá sa neúspešne snažila zakryť chichot prstami pravej ruky.
„Prvý deň určite strávim so svojou rodinou. Ale čo tak nedeľa?“ Nadhodila otázku a s nádejou pozrela do tmavých očí.
„Posledná nedeľa v mesiaci?“ spýtal sa a takmer zakňučal keď sa mu v odpoveď dostalo prikývnutia prezrádzajúceho zmes prekvapenia i smútku.
„Je mi ľúto, ale v nedeľu musím odísť. Mám stretnutie, ktoré je veľmi dôležité.“ Snažil sa jej vysvetliť, že dôvod jeho neprítomnosti je skutočne dôležitý.
„Raman. To je v poriadku.“ Riekla a položila svoju dlaň na svoje líce.
„Urob čo je dôležité pre tvoj klan a o mňa sa neboj. Prídem v pondelok alebo v utorok.“ Pripustila a nechala svojho spoločníka aby jej pobozkal hánky pravej ruky.
„Prosím, pozdrav odo mňa Dariusa a Nen s Mariusom. Snáď sa už Zigurd na mňa kvôli Himinovi priveľmi nehnevá a ak sa aj hnevá... prosím, pozdrav aj jeho.“ Poprosila zdvorilo, keďže už skutočne nastal čas návratu do banky a potom i na Rokfort.
„Všetko zariadim.“ Pripustil s nehou v hlase.
„A aby som nezabudla...“ Povedala zatiaľ čo sa prehrabávala v taške prevesenej krížom cez svoju hruď.
„Himin je môj liečiteľ, nie tvoj.“ Povedala nekompromisne, strčila do Ramanových rúk kožený mešec zlata a keď uvidela jeho prekvapený pohľad, ktorý chvíľu venoval mešcu chvíľu jej očiam, mu so smiechom zamávala na rozlúčku.
Raman ešte krátky okamih hľadel na miesto, kde ešte pred časom stála mladá čarodejnica a jeho výraz z prekvapeného na rozzúreného prešiel rýchlejšie akoby sa mohol ktokoľvek nazdávať.
S rukami prekríženými za svojim chrbtom sa otočil smerom k svojmu príbytku a zamyslene pozeral na jeho tmavú siluetu, občasne narušenú žiarou niektorého z mnohých okien.
„Darius!“ riekol skôr ako nadávku než ako meno radcu, ktorého chce konfrontovať a rýchlim krokom vykročil smerom k svojmu sídlu.
Raman nebol jediný, kto si o onú čarodejnicu robil oprávnene starosti. Rovnako neprítomne do ohňa hľadí i samotársky elf a podvedome vo svojich rukách pretáčal darovanou dýkou. Keby len mohli tušiť čo ich čaká, bolo by to jednoduchšie. A možno ani nie. Poznajú legendy i proroctvá a napriek tomu sú bezradní. Na pleciach vládcu upírskeho spoločenstva napriek tomu spočíva najväčšia záťaž.
Musí ju ochrániť, nech sa deje čokoľvek.
„Môj pane.“ Ozval sa za chrbtom kráľa, ktorý hľadel na obraz Matky, hlas volaného upíra, ktorý tušil, že nie je privolaný na príjemný rozhovor pri poháriku.
„Nie som spokojný Darius.“ Prezradil Raman stále sa dívajúc na pozoruhodnú maľbu a privolaný radca podvedome zadržal dych.
„Čo vieš o udalosti, ktorá sa odohrala v Rokville?“ spýtal sa vládca a otočil sa, aby mohol hľadieť do očí mužovi, ktorému doposiaľ dôveroval a zračil v nich strach sprevádzaný nie práve príjemným prekvapením.
„Rovnako by ma zaujímali aj informácie o istom vlkolakovi, ktorému si odniesol Trimov elixír.“ Dodal Raman nevraživým tónom a prepaľoval tmavé oči svojho dávneho priateľa.
„Rokvillská usadlosť bola napadnutá Smrťožrútmi. Útok si vyžiadal dvoch mŕtvych na strane posluhovačov Voldemorta a jedného zraneného na strane čarodejníkov.“ Zhrnul jednou vetou nie tak dávnu udalosť a s nič nevraviacou tvárou pozrel do očí vládcu.
„Nič viac mi k tej to udalosti nepovieš? Považoval som ťa za informovanejšieho.“ Fľochol naňho Raman a zatváril sa napoly neveriacky a napoly pohŕdavo.
„Všetko podstatné bolo vyslovené.“ Riekol Darius a nadvihol na nahnevaného vládcu obočie.
„Keď som videl Lily som mal pocit, že to dôležité nebolo doposiaľ vyslovené.“ Oponoval mu až takmer kričal.
„Lily? Bola tu?“ spýtal sa nateraz nechápavo neinformovaný Darius.
„Bola a mám ti odkázať, že si pre ňu stále dôležitý.“ Prezradil strácajúc kontrolu nad intenzitou svojho hlasu, na čo sa Darius porazenecky usadil na schodoch vedúcich k trónu.
„Lily počas útoku smrťožrúti zranili.“ Prezradil Darius s povzdychom a klonil svoj pohľad niekam medzi svoje chodidlá.
„Musíme ju chrániť Darius. A pýtam sa ťa, ako to mám zariadiť, ak mi zatajuješ niečo tak dôležité?“ Riekol Raman a zaujal miesto vedľa svojho priateľa.
„Obávaš sa veštby?“ spýtal sa tichým hlasom Darius a opomenul veškerý prejav úcty.
„Obávam.“ Priznal s povzdychom.
„Keby sme aspoň tušili, ktorá časť sa jej týka.“ Dodal so starosťami v hlase.
„Ja mám neblahé tušenie, že tá prvá.“ Odpovedal tichým hlasom radca.
„Nejaké správy o démonovi?“ spýtal sa Raman a pozrel do tváre svojho priateľa.
„Žiaľ nie. Blízky okruh Lily tvoria čarodejníci a jeden vlkolak. Netuším o akého démona sa jedná. Proroctvo ho bližšie nešpecifikuje a tieto bytosti majú isté pravidlá. Nemôžu len tak prenikať do nášho sveta. Iba ak za pomoci rituálu a pochybujem, že by sa k niečomu takému Lily uchýlila. Je na to až príliš inteligentná. A tie následky...“ nedokončil svoju dilemu i naďalej sa dívajúc na povrch schodov.
„Čo ten vlkolak?“ spýtal sa Raman aby zmenili tému.
„Ide o nakazeného. Mladý muž. Spolužiak Matky. Niekto po Temnom lese rozmiestnil pasce a on počas splnu do jednej stúpil.“ Zhrnul svoje poznatky o onom mladíkovi.
„Matky?“ spýtal sa Raman a nadvihol nechápavo obočie.
„Sám si sa niekoľko krát ráčil vyjadriť, že sa ti zdá oslovovanie jej menom málo úctivé.“ Pripomenul mu Darius jeho vlastné slová.
„Mám pocit, akoby sa Lily bála o narušenie vášho vzťahu Darius.“ Prezradil vládca a zahľadel sa do hĺbok jeho očí.
„Na to nevidím dôvod. Posledné sekundy nášho stretnutia som ju tisol k svojej hrudi.“ Odmávol to rukou.
„Mali by ste si to vysvetliť.“ Odporučil mu Raman.
„Rád by som, lenže Dumbledore sa začal zaujímať o našu korešpondenciu a prekonať ochrany školy je takmer nemožné.“ Poznamenal jeden zásadný problém.
„Počas prázdnin príde. Skús si pre ňu niečo pripraviť.“ Nadhodil vládca a spýtavo pozrel do tváre upíra, ktorú prežiarilo nadšenie.
„Napadlo ti nejaké príjemné prekvapenie?“ spýtal sa ho s nádejou Raman.
„Príjemné to áno a prekvapená bude. Za to ti ručím.“ Riekol záhadne Darius a Ramanovi pri pohľade do jeho prežiarenej tváre odpadol z hrude obrovský kameň.
V tejto chvíli nemôže tušiť čo ju čaká a čo so sa počas jej pobytu v jeho dome odohrá. Rovnako ako tmavovlasý Slizolinčan, ktorý sa díva na malý útržok pergamenu a stále dookola číta krátku správu, ktorej obsah si v tejto chvíli nevie naplno uvedomiť. Dve prosté vety a predsa nevie prísť na to, čo znamenajú a prečo mu ich jeho priateľ poslal.
-V jednej izbe, s jednou dámou, na jeden tieň sa hráš. Hneď dve srdcia, jednou ranou, z lásky zabiť máš.-
Komentáre
Prehľad komentárov
Tak som sa konečne dočkala aj na zverejnenie aby som ti to mohla poriadne a verejne okomentovať :D
Páčil sa mi nápad bádania po pôvode upírskeho elixíru. Trocha ma sklamalo, že jej ho iba tak dal aj s postupom, ale čo by upír neurobil pre Matku :)
Návšteva u Rúmila je veľmi metúca akosi sa v tom nevyznám ale verím že ty už máš všetko premyslené do detailov :D
A čo moji upírì bratia? Čo s nimi? Ako si to predstavuješ otvoriť Veľkonočné prázdniny keď už sú dávno preč? :D to sa dianie dozvieme až cez ďalšie prázdniny o rok? :D Dúfam že nie :)
A čo to ten Darius vymyslí pre Lily? Som zvedavá :)
A teraz konečne to čo ma najvia dopálilo. Posledné dve vety kapitoly a toto? Naozaj? Proroctvo? Fakt? To mi robíš schválne? Prečo? Vieš o tom, že neznášam proroctvá? Majú toľko výkladov, že sa mi z toho točí hlava a ty ho sem len tak hodíš??? Ja neviem či ťa nemám začať nenávidieť alebo čo :D celá kapitola plná nejasností aaagr. Dúfam, že sa čo najskôr dozvieme čo to má znamenať inak končím :D :D
A ešte ten Rúmilov brat k tomu. Asi ma trafí šlak do ďalšej kapitoly :D
:)
(Dada, 18. 4. 2017 21:19)