57. KAPITOLA
Lily prechádzala tmavými chodbami dôverne známeho hradu avšak dnes nie ako študent, ktorý by mal o takomto čase ležať v posteli, ale skôr ako prízrak.
V čase, keď všetci študenti navštívili Morfeovú ríšu sa vo vstupnej hale zhmotnila zafírová podoba o čosi staršej študentky Chrabromilu, aby sa po prikrátkej chvíli pri nej zjavila i žena, ktorá ju v poslednom období sprevádza neustále.
Navštívi ich všetkých.
Po malom okamihu hladenia vôkol seba vykročila vpred, aby jej prvé nehmotné kroky viedli do izby spiacej čiernovlásky a keď ju uvidela ležať v posteli stiekla jej po líci slza, ktorá sa skôr než dopadla na kamennú zem rozplynula v opare zafírovej hmly. Jane spala. Pokojne spala a vôbec netušila, že pri nej stojí niekto ďalší. Jej havranie vlasy odrážali svetlo luny, ktoré dopadalo na ich povrch skrz sklenenú výplň blízkeho okna a v jej tvári sa odrážala spokojnosť spiaceho jedinca.
Nič netuší.
Oči prízraku sa nevedomky privreli pod ťarchou istoty, že jej priateľka nemôže vedieť, čo si pre nich osud pripravil. Alebo, že by skôr ona sama?
Tak veľmi ju túžila vidieť, až by bola ochotná tvrdiť, že by za tento okamih vymenila aj vlastný život.
A teraz tu stojí priamo pri nej a netuší, či jej vnútro napĺňa žiaľ alebo radosť. Alebo skôr hnev? Na koho vlastne? Jej už beztak nepríčetná myseľ nanovo plne precítila dlho nepoznaný otras a bola by prisahala, že jej duša sa opätovne roztrhala.
Zelenooké dievča podvedome zodvihlo ruku aby pohladila Bifľomorčanku po tvári, avšak jej dlaň presvetlená jasom mesiaca prešla skrz jemnú pokožku líca spiacej priateľky. Zadržiavajúc ston privrela svoje oči a zhrbená poď ťarchou situácie opustila miestnosť bez potreby otvoriť ťažké dvere z dubového dreva, aby zamierila do blízkej spálne.
Hanrich.
Jej svetlovlasý priateľ spal rovnako zmierlivo ako aj jeho spolužiačka. Lily bezmocne privrela svoje oči a neodvážila sa pristaviť pri jeho posteli rovnako blízko ako tomu bolo na predošlej návšteve. S chmúrnym úsmevom na perách sledovala hrudník svojho priateľa, ktorý sa dvíhal v pravidelnom i keď pomalom rytme spiaceho jedinca a v tejto chvíli by dala čokoľvek za to, aby ho mohla prebudiť. Ich všetkých a opäť počuť ich hlas.
Varovať ich.
Poslať ich všetkých čo najďalej.
Aj keď je to iba pár okamihov, čo mu hľadela do očí, chcela by ich opäť vidieť. Je až zarážajúce, že oči na ktoré si spomína sa ponášajú na tie, ktoré vídavala iba veľmi z ďaleka. Ani jeho hlas už nie je taký ako kedysi.
Ako kedysi...
Nič nie je ako kedysi.
Nič už nie je tak ako tomu je v tomto čase.
„Aký je dnes deň?“ spýtala sa šeptom svojej spoločníčky, ktorá postávala obďaleč s výrazom, ktorý neprezrádzal akúkoľvek emóciu.
„Záleží na tom vôbec?“ odpovedal jej otázkou anjel smrti hlasom, ktorý niesol stopy láskavosti.
„Nie.“ Vydýchla si Lily pozorujúc spiaceho kamaráta aby sa po chvíli zamysleného pozorovania jeho pokojnej tváre otočila a pomaly vykročila von z miestnosti.
Kroky strhanej dámy, ktorá pôsobila oveľa staršie ako tomu reálne v tom momente bolo, viedli do žalárov, ktoré obývali študenti zelenostriebornej fakulty. Bez zastavenia a či pohľadu prešla skrz stenu, ktorú strážila rytina hada a vykročila naprieč klubovňou, aby aspoň na malý okamih mohla vidieť jej srdcu blízkych Slizolinčanov.
Corwin.
Jej milovaný Corwin je stále tak mladý a ani nemôže tušiť, čo ho, čo ich všetkých čaká. Jej mysľou preblesli bolestné spomienky, na ich zoznámenie, na ich spoločný život.
Na jeho modré oči, ktoré toľkokrát prežiarila radosť, až to nie je schopná spočítať. Na ich spoločné chvíle, ktoré boli občas bolestné, ale väčšinou sa niesli v znamení smiechu. Kto vie, či už dostal svoj list z ministerstva? Alebo či už zažili jeho oslavu narodenín?
To zaiste ešte nie.
Na okenici je sneh a nikde nevidí jeho dar.
Pery zafírovej čarodejnice sa pod vplyvom tohto poznania roztiahli do smutného úsmevu a celkom zbytočne natiahla ruky, aby mu napravila prikrývku, čo žiaľ nebolo možné.
Chcela mu opätovne prejsť rukou po hebkých vlasoch, vtisnúť mu na líce bozk, zovrieť ho v objatí. Povedať mu, ako veľmi ho milovala.
Ako veľmi ho stále miluje.
Povedať mu, že je na neho pyšná.
Povedať mu, že sa na neho nehnevá, respektíve hnevať nebude.
Nemohla.
Možno toto bolestné poznanie prinútilo nehmotný prízrak bývalej študentky, aby opustil izbu spiaceho chlapca a prešiel do celkom inej izby.
Nemohla inak, len zájsť do dievčenskej časti, kde sa pristavila pri posteli Isabell ako aj tých, kde spia Dorea a Ester.
Bolo prekvapivé, že pri pohľade na piatačky nepocítila ani hnev a ani zášť. Skôr ľútosť? To, že ich vidí jej aspoň napovedalo, do ktorej doby sa vrátila, aj keď stále netuší, v ktorom dni alebo mesiaci sa ocitla.
Pri pohľade na Isabell sa jej vnútrom naopak miesilo neprimerané kvantum rôznych emócii a aj keď nikdy neboli blízkymi priateľkami, takýto osud jej nepriala.
Dorea a Ester si ten svoj určia samé.
Bez potreby si ich bližšie prezerať prešla skrz stenu až zastala pri posteli elixírmi posadnutého čiernovlasého muža.
Severus.
Stále mladý. Opäť mladý a keby vedel, keby len mohol tušiť, koľko rán mu osud uštedrí asi by hneď ráno pripravil sám pre seba kotlík nápoja Živých-mŕtvych.
Nakoľko veľký podiel mala na tom všetkom i ona sama?
Toľko sa snažila ich viesť zdanlivo bezpečnými cestičkami až ich priviedla rovno do záhuby.
Ona ale vie, že Slizolínčanky ho tam niekde majú. Stačilo by pootvárať zásuvky a zničiť ho. Je mocná, ona to vie a našla by spôsob ako to v tomto stave docieliť. Možno by sa z toho všetkého nič nebolo stalo. Skutočne jeden malý flakón môže za všetky tie roky trápenia, ktoré by bola ochotná nazvať mučením?
Nie.
Nemôže.
Hnev, závisť a šialenstvo ju, teda všetkých, pripravili o mladosť.
O život, ktorý im ani nebolo dopriate žiť.
Jej láskavý Severus zocelil svoje masky a aj srdce, inak by neuniesol náklad, ktorý mu bol na plecia naložený. Denne sa prizerať smrti, človeka zničí a darmo Avadu nevyriekne, duša sa ničí a trhá. Nech už spravil alebo spraví hocičo, vždy to s ňou myslel dobre. Ona sa voči svojej rodine v tomto ponímaní previnila rovnako.
Ju pochopili.
A ona pochopila zasa jeho.
Opustila miestnosť so spiacim v tom čase už plnoletým mužom, aby zastala pred dverami, kde určite nájde aj jeho. So zadržaným dychom a kŕčom, ktorý pretiahol jej tvár do grimasy odzrkadľujúcej nesmiernu bolesť vošla do izby a keď sa jej oči zastavili na spiacom piatakovi, rýchlim pohybom ruky utlmila vzlyk, ktorý sa jej snažil uniknúť z pier.
Regulus.
S rukou pritisnutou k perám a so slzami, ktoré sa odparovali v obláčiku dymu príznačnom pre prízrak podišla na kraj jeho postele a vzlykajúc preklínala všetkých.
Voldemortom počnúc a končiac samou seba.
I on spí. Pokojne, ba priam zmierlivo a ona ho nemôže varovať.
Nemôže mu povedať aby tam nechodil.
Že ona tam nestihne prísť včas.
Nestihne!
Ako to zastaviť?
Kedy sa to vôbec začalo?
Už je po všetkom a jej ostáva iba dúfať, že jej mladšie ja, zdržiavajúce sa v Chrabromilskej veži sa rozhodne správne. Smutné na tom celom je, že na výber dostane až po tom, čo.... nie mala na výber už mnohokrát predtým. Kto vie, či by ich ochránila, keby nebola ochotná počúvať? Keby spravila hneď to, čo zamýšľala?
V tomto čase by všetci žili slobodne.
Bez strachu.
Mali by určite svoje rodiny.
Boli by šťastní.
Čím to je, že naše obavy sa s radosťou napĺňajú a naopak, to po čom túžime sa z nejakého dôvodu neudeje?
Ona túžila zastaviť nezastaviteľné a ochrániť milovaných.
Bála sa, že to nezvládne.
Keby skôr túžila po ich smrti a bála sa toho, že všetky jej plány prebehnú hladko...
Ani sa nesnažiac zotrieť stekajúcu slzu opustila izbu hnedovlasého prefekta a neomylne stúpala do izby nachádzajúcej sa v jednej z hradných veží.
Pri posteli spiaceho Bystrohlavčana už neuniesla ťarchu situácie, padla na nehmotné kolená a s dlaňami, v ktorých skrývala svoju tvár, plakala ako už dlho nie. Mnoho rokov už ani nemala silu plakať. Vedela, že keby si dovolila prepustiť na povrch túto slabosť, nevedela by už skončiť.
Mark.
Prečo jej to do pekla nepovedal skôr?
A čo by to v konečnom dôsledku pre ňu v tej chvíli znamenalo?
Dnes je to už beztak jedno.
Teraz je to už jedno.
Tak ako ho nemôže objať v reálnom čase, tak isto sa ho nemôže dotknúť ani v tejto chvíli. Jeho čistá a nedotknutá tvár žiary mierom a pokojom. Ako aj vtedy keď ho videla posledný krát.
Prečo sem vôbec prišla?
Iba jatrí nie tak dávne rany, ktoré nevedia prestať bolieť.
Tak ako pri lôžku Slizolínskeho prváka i tu ju zaplavila vlna spomienok. Škoda len, že nie tých príjemných.
Nikdy v neho nepochybovala a on sa zachoval asi rovnako, ako by sa zachovala i ona.
„Odpusť mi to kamarát.“ Vzlykla mu do tváre a opätovne zaborila uslzené oči do svojich rúk, prekrížených na posteli Bystrohlavského šiestaka.
Bolo až zarážajúce nakoľko pocítila váhu svojho nehmotného ja, keď sa snažila vstať. S posledným pohľadom na tvár svojho priateľa s posledným trhaným nádychom, opustila jeho izbu.
Chcela vidieť samú seba. Zaiste ešte stále bdelú, keďže za oknom môže vidieť mesiac vo svojej plnej fáze.
Najskôr však vykročila do celkom inej miestnosti.
Na miesto, ktoré nenavštívila už roky a predsa jej nohy ju neomylne viedli hradom, akoby to bolo len včera, čo tým smerom kráčala naposledy.
Zastala pred dverami, tak dôverne známymi a predsa mala obavy vstúpiť dnu. Privrela svoje tmavosmaragdové oči aby nabrala stratenú rovnováhu a zľahka prešla skrz uzamknuté dvere, aby sa následne ocitla v dôverne známej miestnosti a po pár krokoch zastala. Pohľadom prechádzala navôkol akoby niečo hľadala a nakrátko sa pristavila na mečoch prekrížených na stene ako i na tom, ktorý bezpochyby patrí mužovi, s ktorým sa spája jej život od útleho detstva.
Pomaly kráčajúc v pred spozorovala spiacu postavu mladého atraktívneho muža, ktorý nateraz spí zdá sa pokojne. Aj keď schúlený na svojom lôžku objímajúc roh prikrývky akoby to bola milovaná osoba.
Daeron.
Koľko bolesti mu priniesla?
Koľko bolesti mu ešte len prinesie?
Nikdy jej nič nevyčítal. Nikdy ju neranil. Nikdy nespravil nič, čím by ju bol zarmútil.
Kdežto ona...
„Musíš to zvládnuť.“ Šepla do vzduchu pri posteli spiaceho pedagóga.
„A ak aj nie, odpusť mi prosím.“ Dodala a s pohľadom do očí Anjela smrti opustila jeho izbu.
„Varovala som ťa.“ Prihovorila sa zmierlivo bytosť mladému dievčaťu, ktoré ticho sprevádzala.
„Ja ti nič nevyčítam.“ Pripustila napoly zmierlivo napoly sklesnuto Lily a hľadiac na kamenné schody kráčala smerom do Chrabromilskej veže, aj keď chápavé prikývnutie sprievodkyne asi ani nestihla zazrieť.
Ďalej už nič nevraviac zastala až v miestnosti, kde videla pri okne stáť samú seba a zarmútene hľadieť na mesiac v plnej fáze.
„Je to zvláštne však?“ šepla bytosť mierne šokovanej čarodejnici, ktorá na ňu spýtavo nadvihla obočie.
„Vidieť samú seba.“ Dodala a opätovne svoj pohľad zamerala na dievča nehybne stojace pri okne.
„Vidieť, vedieť a nemôcť to zmeniť.“ Odobrila Lily a s ťaživým nádychom pozorovala chrbát mladšieho ja.
„Už vtedy si to vedela.“ Riekol šeptom Anjel smrti a jej pery sa nakrátko pretiahli do smutného úsmevu.
„Vtedy, teda teraz viem, čo viem.“ Konverzoval šeptom duch bývalej študentky a nechápavý pohľad Anjela smrti radšej ani nevnímala.
„Vtedy možnože málo, ale aj tak by mi stálo za to zomrieť.“ Pripustila takmer nečujne na čo na ňu anjel smrti nadvihol napoly spýtavo napoly nechápavo obočie.
„Pred sebou kľúče od vzdušných zámkov vidí visieť.“ Dodala so sklonenou hlavou a podišla bližšie k svojmu mladšiemu ja.
„Mračí sa.“ Dodala bytosť hľadiac na študentku a jemne jej smerom pohodila rukou.
„Cítila som tvoju prítomnosť.“ Prezradila Lily a pozrela na svoj zjav.
Jej oči sa pristavili na zamračenej tvári a s povzdychom pokrútila hlavou.
„Nikdy som nechcela byť stará ale zostarnúť som si priala. Myslela som, že keď nám raz vrásky sadnú na čelá, budeme mať zaslúžený pokoj...“ Prezradila Lily dívajúc sa na samú seba.
„...a miesto toho sú iba ako známe cesty na mapách, ktoré ma zaviedli späť tam, kde nič netuším.“ Dokončila svoju myšlienku a tvár jej rozjasnilo poznanie.
„Stretnú sa túto noc, však?“ spýtala sa svojej spoločníčky a bezmocne privrela svoje oči.
„Môžem tomu zabrániť, ak to skutočne chceš.“ Pripustila bytosť a zapozerala sa do smaragdových očí prízraku.
„Nie. Mohlo by to dopadnúť oveľa horšie.“ Povzdychla si s pohľadom namiereným na bdiacu študentku. Koľko trápenia by si boli ušetrili. Jej duša, toľkokrát rozdrásaná by bola silnejšia ak by sa to celé nebolo stalo. Na druhú stranu, bolesť nás robí silnejšími.
A potom sú tu aj iné okolnosti, ktoré nech boli akékoľvek, dopadli dobre, ak sa to tak dá vôbec nazvať.
„Je to podľa teba možné?“ spýtal sa s úškrnom Anjel smrti svojej spoločníčky, keď sa z útrob lesa ozval známy hlas.
„Axel.“ Prehovorila reálna postava študentky s náznakom obáv ba priam paniky a so strachom v očiach sa otočila smerom k bytostiam, ktoré v tej chvíli nemohla vidieť.
„On to zvládne. Musí.“ Šeplo prízrak študentky a nespravila žiaden pohyb, keď skrz jej nehmotnú hruď prebehlo jej živé ja a duch mladého dievčaťa sa rozplynul v tmavej miestnosti Chrabromilskej veže.
