POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Aj keď by tomu rada zabránila, musela sa zmieriť s faktom, že pokojné obdobie skončilo, keďže nastal koniec prázdnin. Vlak je už v tejto chvíli zaiste odstavený v Rokvillskej stanici a ona, aj keď sa na priateľov nesmierne teší, sa nevie zbaviť pocitu, že nastala pohroma. Alebo čoskoro nastane.

Počas týchto dní si oddýchla. Skutočne áno, hoci by jej to mnohí neverili. Stihla všetko, čo si zaumienila a aj niečo navyše. Či už sa jednalo o úlohy alebo len prach obyčajné čítanie pre radosť. Dokonca sa oddávala slastnému nič nerobeniu v posteli a, čo by jej skutočne nikto neveril, poobede si aj zdriemla. Síce iba niekoľkokrát za celý ten čas, ale predsa. Môže s konečnou platnosťou a pri plnom vedomí vyhlásiť, že si cez prázdniny oddýchla a je aspoň fyzicky pripravená vpadnúť do nekonečného chaosu okolo štúdia. Jej ochrany sú slabé aj keď posledné dni pracovala iba na ich obnovení. Nechala si poradiť od svojho Bifľomorského priateľa a snaží sa vybudovať niečo na spôsob rôznych dverí. Je to ale nesmierne náročná technika a robí jej nemalé problémy. Môže iba dúfať, že počas najbližších dní sa nič svetoborné neudeje a ona bude mať dostatok času vybudovať si dokonalú pevnosť okolo svojej mysle. Niečo jej nahovára, že Severus by s tým nemal žiaden problém. Ale kto vie?

Pravdou však ostáva, že počas roka toho má veľa. Niektoré predmety ju oberajú o čas, ktorý by potrebovala využiť na štúdium dôležitejších vecí. Vypustiť ich z rozvrhu by bolo v tomto čase už nezmyselné a neostáva jej teda nič iné, iba ak sa pokúsiť nezblázniť sa. Dotiahne tento rok do konca, snáď šťastného, a v ďalšom roku ich už študovať našťastie nebude. Teda aspoň ona, vzhľadom na jej muklovský pôvod, nebude musieť.

Teraz sa však musí pripraviť na večeru spojenú s privítaním jej spolužiakov a nemusí byť potomkom Sibyly aby vedela, že dnes sa bude musieť sedieť podľa starých tradícií.

S priateľmi sa teda bude môcť porozprávať neskôr. Prihliadnuc na zhon okolo ich príchodu možno až zajtra.

Nechápe prečo v tejto chvíli pociťuje skľučujúci pocit v hrudníku. Všetko je nateraz predsa tak, ako má byť. Uvidí ich. Bude opäť s nimi, ale aj tak má pocit, akoby nechcela, aby tento deň nastal. A asi sa ani nie je čomu čudovať. Bude sa musieť rozlúčiť s pokojom v ohrade, ktorý si vychutnávala každodenne. A niekedy aj viackrát denne. Bude sa musieť rozlúčiť s temer nekonečným množstvom času, ktorý si rozvrhla podľa vlastnej vôle. Bude sa musieť rozlúčiť so súkromím a intimitou, ktoré jej boli dopriate vďaka vyprázdnenému hradu.

Teraz je však už neskoro fňukať ako malé dieťa za koncom prázdnin. Bude si musieť už konečne vziať niečo z tej prekliatej skrine a obliecť sa.

Pod ťarchou tejto poslednej myšlienky siahla do útrob spomínaného kusu dreveného nábytku a siahla po vešiaku, na ktorom viselo formálne školské oblečenie, ktoré sa v týchto prípadoch očakáva. Postupne na seba navliekla bielu košeľu a aj sukňu, taktiež si natiahla podkolienky a obula si lakované topánky s úzkou prackou okolo členka.

Sediac už oblečená na stoličke si počas prečesávania dlhých vlasov prezerala svoju tvár v zrkadle položenom na jej stolíku a nateraz nevedela, prečo jej na svojom vzhľade natoľko záleží. Nejako však tušila, že to bude mať niečo spoločné s tým, že nemá záujem vyzerať zanedbane. Nikdy nejako nedbala o skrášľovacie procedúry a ani kúzla z časopisu Čarodejnica nemala minimálnu chuť vyskúšať na svojej vlastnej pokožke. Nikdy neverila tomuto braku natoľko, aby bola ochotná veriť čomukoľvek, čo sa v ňom píše. Na druhú stranu by ich neskúsila asi ani vtedy, ak by ich našla v predpísaných učebniciach. Nikdy však nepobehovala po škole neupravená, ak to nebolo nešťastnou náhodou. Česanie alebo čistý odev sa nedá považovať za prehnaný záujem o svoj zovňajšok. Radila by to skôr niekam ku zdravému postoju k základnej hygiene. 

Po úprave svojho zovňajšku siahla po smaragdovom prívesku, ktorý si zopla na svojom krku a napokon na seba navliekla školský hábit. Tento formálny odev nikdy nepatril k jej obľúbeným. Pripadá jej to ako prežitok z minulosti, avšak každá škola má svoju rovnošatu. Škoda len, že na Rokforte sa móda od sedemnásteho storočia nezmenila.

S dávku spokojnosti vo svojom vnútri a čarodejníckou čiapkou v ruke opustila priestory internátu a vykročila smerom do Veľkej siene, kde je jej prítomnosť v tejto chvíli už viac ako len žiadúca. Nejako sa však nevie zbaviť pocitu, že sa všetko začalo kaziť. S pocitom bezútešnej hrôzy zatlačila do dverí vedúcich do hodovacej miestnosti, akoby ju v jej útrobách čakala zle naladená dračica a sťažka vydychujúc nosom vstúpila dnu, aby zaujala svoje miesto. Jej chôdza bola vzpriamená a krok vyrovnaný. Nikto by sa nenazdával, aké myšlienky jej kolujú v hlave. Alebo že by predsa? Prítomní študenti pôsobia dojmom, že aj oni by boli nadšení, ak by prázdniny ešte neskončili a ocitli by sa tu na dovolenke.

Našťastie stačilo niekoľko pohľadov do mnohých očí, aby jej myseľ našla vytúženú slobodu.

Jane. Jej krásna priateľka sedí vedľa Hanricha a Lily ani nemusela byť cez prázdniny s ňou aby vedela, že zažila množstvo šťastných okamihov.

Mark sedí až neprirodzene blízko vedľa svojej Bystrohlavskej priateľky a podľa polohy ich tiel si je istá, že si pod stolom nežne zvierajú prepletené ruky. Stále si však nevie v hlave zoradiť ten chaos okolo ich zblíženia. Ani na jednom z nich si nevšimla vzájomné sympatie, ale na druhú stranu je pravdou, že v ich veži sa nikdy príliš nezdržiavala. Čo sa tam dialo po večeroch, je tajomstvo ich fakulty. 

Regulus s nalešteným odznakom školského prefekta fakulty hadov v spoločnosti Severusa vedie konverzáciu s úškrnom jemu tak vlastným. Niečo sa mu podarilo a zdá sa, že sa s okolnosťami svojho úspechu zveruje svojmu kamarátovi. Bude sa ho na to musieť zajtra spýtať. A možno sa jej to podarí ešte dnes.

A napokon sú tu oni. Jej chrabromilskí spolužiaci. Poniektorí na ňu hľadia  ako na niečo nepríjemné, poniektorí na ňu pre istotu nehľadia vôbec, ale aj tak vo väčšine tvári môže vidieť radosť z jej príchodu. A teší sa už aj ona.

„Ahoj, kráska.“ Pozdravil zvesela svoju spolužiačku, ktorá sa usádzala na svoje obvyklé miesto, vodca skupiny Záškodníkov.

„Pekný večer, James.“ Odzdravila spokojne svojho priateľa a s úsmevom na perách vzhliadla do nažltnutých očí vpravo sediaceho lycantropa.

„Je ti dobre?“ šepla mu otázku, na čo sa jeho hlava energicky rozkývala v odobrujúcom geste.

„Cítim sa zvláštne. Dobre, ale zvláštne.“ Odpovedal skrátene, keďže preplnená veľká sieň nie je vhodným miestom na túto debatu. Aj keď všetci naokolo majú potrebu rozprávať o svojich zážitkoch z prázdnin akoby ich poslucháč bol na druhom konci metlobalového ihriska a taktiež sa museli rovnako nahlas pochváliť s Vianočnými darmi. Tak či onak, nechce nič riskovať. Na tieto slová sa mu dostalo chápavého prikývnutia od červenovlasej spolužiačky, na čo ju obdaril zmierlivým úsmevom.

„Čo si tu po celý čas robila? Snáď si len neprečítala celú Rokfortskú knižnicu.“ Zapojil sa do konverzácie Sirius a šibalsky mrkol na svoju spolužiačku. Pohŕdavé odfrknutie zo strany Mary si radšej ani nevšímal. Aj keď presnejšie by bolo tvrdenie, že sa tvári, že to nevidel.

„Knižnici som sa vyhýbala, koľko sa len dalo. Posledné dni som ju však už obchádzať nemohla, keďže ma tlačili úlohy.“ Odpovedala pravdivo a v zamyslenom geste si pošúchala temeno hlavy. Zlenivela. Skutočne áno. Natoľko si zvykla na bezstarostnosť, až bola sama zo seba zhrozená. Bude to ťažký rozbeh, aj keď nie až tak ťažký, ako na začiatku roka.

K ďalšiemu rozhovoru sa však nedostali, keďže sa už do Veľkej siene stihli dostaviť všetci členovia pedagogického zboru a doposiaľ pohodlne rozvalený Dumbledore vstal zo svojho miesta, aby predniesol jednu zo svojich rečí.

„Dovoľte mi, aby som vás privítal naspäť, ctení študenti.“ Začal rečniť a mladá Chrabromilčanka sa nevedela ubrániť myšlienke, že by tieto slová nebol ochotný adresovať Slizolinskej časti ctených študentov. Našťastie to v tejto chvíli vedel zovšeobecniť.

„Dúfam, že ste počas voľných dní načerpali množstvo potrebných síl do pokračovania štúdia.“ Zadúfal verejne a mnohí podvedome na tieto slová odobrujúco pritakali. Až na študentov farieb strieborno-zelenej. Tí sa tvárili, že do toho riaditeľa nič nie je.

„Čakajú vás polročné testy a záujemcov o reprezentovanie školy v dueloch výberový turnaj.“ Rečnil ďalej so širokým úsmevom a Lily mala pocit, že jeho slová nikdy neskončia a ona umrie od hladu. Pri pohľade na tváre profesor by bola ochotná tvrdiť, že polovica z nich by s ňou bola ochotná súhlasiť.

McGonagallová vnímala slová svojho nadriadeného s tenkou linkou namiesto pier. Zaiste sa jej nepozdáva skutočnosť, že poniektorí študenti opustia na pár dní školu aby ukázali, akí sú schopní.

Davis sa pre istotu vyškieral, akoby o ňom Dumbledore prednášal superlatívy. Taký falošný a nútený úsmev už veľmi dávno nevidela.

Slughornov výraz prezrádzal, naopak, potešenie. Jemu zhon spojený so študentami vyhovuje a má toto miesto skutočne rád. Snáď si svoj odchod do dôchodku ešte rozmyslí.

Daeron sa tváril akoby ho niekto smrteľne nudil. Pri pohľade na študentky, ktoré ho očami vyzliekajú a v slintaní im zabránilo pravdepodobne len nejaké kúzlo, sa mu ani nečuduje. To, čo v minulosti považoval za dar a nesmiernu výhodu, nateraz berie ako prekliatie. Kto vie, či to v konečnom dôsledku nie je prekliatie? Akosi však nemá záujem sa ho na to pýtať. Rokfort nie je vhodné miesto a na druhú stranu, nechce prekročiť pomyselnú hranicu. Bol by to zásah do jeho súkromia a Lily si nie je istá, či by smela zájsť až tak ďaleko. Ich priateľstvo je krehké. A hlavne sú neustále na očiach. Je lepšie, ak o ňom nevie priveľa. Aj keď je nesmierne zvedavá. Jedna z jej nemilých charakterových rysov. Zvedavosť a nedočkavosť. Len aby neboli jej záhubou.

„Tak a teraz vám všetkým prajem dobrú chuť a potom šup spať.“ Uzavrel svoju krátku reč riaditeľ a po tom, čo zatlieskal a usadil sa, sa na stoloch objavilo ohromné množstvo jedla.

Mladá Chrabromilčanka sa so značnou vervou pustila spolu so svojimi fakultnými spolužiakmi do jedla a pomedzi sústa pozorovala dianie a blízko sediacich študentov v preplnenej miestnosti. Po tom, čo zaregistrovala jemné drgnutie do svojho pravého ramena, vzhliadla do tváre vyškereného Remusa, na čo pohodil hlavou smerom k učiteľskému stolu, ktorí fascinovane pozorovali aj vyškerení Záškodníci a nestačila sa čudovať. Mnohí profesori sa tvárili prekvapene, dámska časť vľúdne, ba až ľútostivo, riaditeľ nechápavo a Davis zúril. Čo do pekla...

Keď riaditeľ dokončil svoju reč a spokojne zaujal svoje miesto, opätovne poprial dobrú chuť aj prísediacemu pedagogickému zboru.

„Netváriš sa práve nadšene, drahý priateľu.“ Oslovil Dumbledore profesora elixírov, ktorý sa už nemusel pretvarovať a svoju večeru jedol, akoby jeho porcia bola dôvodom celosvetovej pohromy.

„Odkedy som sa vrátil, sa všetko kazí.“ Pripustil rozčúlene a s dávkou zúrivosti nabodol na vidličku kus mäsa.

„Niekto si dovolil prezerať môj kabinet. Zmizli všetky testy. Nič nie je na svojom mieste. Určite to bol nejaký študent, ktorý tu ostal a potajomky sa tam vlámal.“ Prezradil dôvod svojho rozčúlenia.

„Zmizli Vám aj iné veci, ako opravené testy?“ spýtala sa vyorane McGonagallová. Počas celej doby jej pôsobenia sa niečo takéto ešte nestalo. A je si absolútne istá, že sa nejedná o zlomyseľný čin niektorého študenta. Potter, Black a Pettigrew na škole ani neboli. A ani oni, napriek svojej povesti a vyčíňaniu, by to nespravili. Mnohí by tomu neverili, ale aj oni poznajú svoje hranice.

„Nemyslím si. Aj keď všetky veci sú položené alebo uložené na úplne inom mieste. Dokonca aj nočný stolík stál hneď pri dverách a takmer som sa kvôli nemu prizabil.“ Zúril Davis, ktorý sa už prestal zaujímať o svoju večeru a odsunul tanier čo najďalej od seba.

„Ešte aj to mäso je bez chuti.“ Zašomral, na čo mu Slughorn s úsmevom podal soľničku. Vytúžený efekt však nenastal, keďže po otočení onej kovovej veci drobnými dierkami smerom k povrchu taniera, sa obsah celej soľničky vysypal na Davisov pokrm.    

„Vidíte?“ Poukázal na soľný kopec na svojom tanieri a vzdal sa nádeje, že sa dnes v pokoji navečeria.

„Každý večer pijem kávu a ako vidíte, chcem si dať aspoň tú kávu, lenže pri mne žiadna nie je.“ Zahromžil, akoby to bola práca prísediacich kolegov. Profesor obrany, ktorý nemal náladu počúvať svojho kolegu, pred neho postavil strieborný džbán s vytúženým nápojom. Davis ho energicky uchopil do ruky a mračiac sa ho naklonil nad svojim hrnčekom, a na prekvapenie prísediacich pedagógov a zlomyseľné potešenie Záškodníkov, ktorým dianie okolo nenávideného profesora neušlo, sa žiadaného nápoja nedočkal.

„Vidíte? Čo som vám vravel? Sprisahanie!“ Vybuchol Davis a ani sa nesnažil kontrolovať. Prekvapená profesorka transfigurácie prevzala od svojho kolegu plný džbán a na prekvapenie všetkých prísediacich jej bolo umožnené naliať si horúci nápoj.

„Nech sa páči.“ Riekla vedúca Chrabromilu, zatiaľ čo k nemu prisúvala plný hrnček čierneho moku.

„Ďakujem.“ Zašomral neochotne a prisunul si kávu bližšie k sebe.

„A samozrejme, že v mojom dosahu nie je žiadne mlieko. Za to som obklopený cukrom, ktorý neznášam.“ Spustil nanovo a Daeron prisunul k svojmu paranoidnému kolegovi mlieko, čakajúc či si ho onen pajác bude schopný aj naliať. Vo svojom vnútri však dúfal, že nie. Aj keď to na sebe nedal vidieť, zabával sa na ňom. Aj keď to jeho nekončiace ‘vidíte‘ mu lezie mimoriadne na nervy.

„Čo to má znamenať?“ zabučal opätovne profesor elixírov a okolo sediaci profesori robili čo mohli, aby sa nezačali nahlas smiať. Mnoho študentov sa však neudržalo a ležiac na stoloch sa rehotali akoby na nich niekto uvalil kliatbu pomätenia. Riaditeľ postupne strácal kontrolu nad svojim telom a nech sa snažil sebeviac, brada sa mu triasla pod vplyvom duseného smiechu.

Milosrdná McGonagallová opätovne podala svojmu kolegovi pomocnú ruku a doliala do jeho hrnčeka vytúžené mlieko veriac, že sa táto záležitosť upokojí a rehotajúci sa študenti budú môcť pokračovať v jedení svojej večere. A snáď aj ona.

Na ohromné prekvapenie študentov i samotných profesorov vrátane riaditeľa sa pred Davisom, ktorý mal hrnček blízko svojich pier dúfajúc, že sa konečne napije kávy, zjavil jeden z Rokfortských škriatkov a chytil Davisovi podšálku čo spôsobilo, že sa obsah hrnčeka vylial profesorovi priamo do lona.

„To byť nápoj pani profesorky McGonagallovej.“ Poúčal profesora škriatok so zdvihnutým ukazovákom a lusknutím sa spolu s hrnčekom odmiestnil pravdepodobne do školskej kuchyne.

„Mám pocit, že ste sa pre niektorý svoj čin ocitli v nemilosti škriatkov.“ Prezradil šokovane svoj názor Dumbledore a vyorane hľadel na miesto na stole, kde ešte pred malým okamihom stál jeden z doposiaľ zdanlivo neviditeľných zamestnancov školy.

„Mňa tie kreatúry ani minimálne nezaujímajú! Sú tu aby slúžili čarodejníkom.“ Rozohnil sa Davis s premočeným rozkrokom a v tvári nabral farbu nesúcu názov tmavé bordó.

„A aj slúžia mimoriadne oddane. Avšak ich pomstychtivosť sa dá prirovnať už len k tej bifľomorskej. Netrúfam si odhadnúť, ktorá je väčšia alebo má nepríjemnejšie dôsledky.“ Pripustil riaditeľ a ani sa nesnažil zasiahnuť. Nevedel, akoby aj mohol. Niečo však bude musieť spraviť. Začne asi s tým, že zistí, kam a prečo založili škriatkovia písomky ich obete.

„Ja som im nič nespravil a nechápem, prečo som sa stal ich terčom.“ Neudržal sa ponížený profesor elixírov, na čo vstal a zadným vchodom opustil Veľkú sieň.    

„To bolo zaujímavé.“ Riekla mierne šokovane Chrabromilčanka po úteku nenávideného profesora z preplnenej miestnosti. Nejako však vedela, že to malo niečo dočinenia s jej oddaným škriatkom, ktorý tu bol cez Vianoce na návšteve a jeho prejavom.

„Tak mu treba.“ Riekol spokojným hlasom Sirius a keby boli okolnosti iné, bola by sa nazdávala, že to majú na svedomí Záškodníci. Nahovoriť škriatka aby verejne odmietol posluhovať profesorovi školy by však nezvládli.

„Som zvedaví ako to bude pokračovať. Niečo mi nahovára, že škriatkovia sa ešte plne neprejavili.“ Pripustil s úškrnom Remus a utrel si do obrúska ústa.

„Pôjdeme?“ spýtala sa svojho kamaráta červenovlasá šiestačka a nech sa jej spolužiak tvári a cíti akokoľvek divne, je v prvom rade unavený. Vidí to na ňom.

„Poďme.“ Pripustil v odpoveď a vstávajúc pohladil chrbát svojej priateľky.

„Remus?“ oslovila tichou otázkou svojho spolužiaka počas kráčania smerom k ošetrovni, ktorý vzhliadol do jej očí dávajúc tak na vedomie, že má jeho celú pozornosť.

„Ak sa ti bude dať, ostaň tam. Ja... vieš ako to myslím.“ Šepla mu s úzkosťou v očiach.

„Stále máš ten divný pocit?“ šepol jej otázku a zaujato pozoroval tvár svojej priateľky.

„Asi som len paranoidná kvôli tým pasciam.“ Pripustila šeptom Chrabromilčanka s miernym povzdychom. Stále sa v tomto prípade nevie pohnúť z miesta. Nemá ani len tušenie, kto je ten idiot. Veľmi depresívny idiot a akosi pochybuje, že sa jej za to napokon ospravedlní. 

„Neboj sa o mňa.“ Riekol jej zmierlivo pred dverami ošetrovne svetlovlasý lycantrop a v oddanom geste jej položil ruku na rameno, aby s povzbudivým úsmevom na perách vpadol do miestnosti, kde ho už zaiste očakáva školská zdravotníčka.

Lily verila slovám svojho priateľa. Musí už teraz cítiť, že elixír, ktorý mu pripravil Daeron, zaberá. Inak by jej to nepovedal. Nie s toľkým pokojom, ktorý z neho cítila. Záškodníkov pošle za ním. Aj keď asi zbytočne, ale aj tak ich tam pošle. Musí čo najskôr zistiť, kto rozmiestňuje pasce po lese. Je si absolútne istá, že ten ťaživý pocit spôsobuje práve táto skutočnosť. Musí to zistiť. Musí...

„Lily, čo Vianoce?“ pokúsil sa naviazať rozhovor James Potter a až teraz si zamyslená študentka fakulty levov uvedomila, že sa ocitla v klubovni.

„Boli celkom fajn. Ako vy?“ pokračovala v príjemnom rozhovore a prisadla si medzi skupinu Záškodníkov.

„Pokojnejšie ako som pôvodne očakával.“ Pripustil Sirius a Lily si bola istá, že naráža na jeho neprítomnosť v Blackovskom sídle.

„Čas je krutý.“ Riekla nezrozumiteľne zelenooká čarodejnica dívajúc sa na svoju dávnu priateľku v rozhovore so siedmačkami.

„Neviem, či chápem.“ Pripustil James s nadvihnutým obočím.

„Nie je tak dávno, keď som s dievčatami pobehovala po škole a bavili sme sa o bežných veciach a ani som sa nenazdala a začal piaty ročník. Nech som v tom čase očakávala čokoľvek, nebol to dobrý rok. Ja len čakám, čo horšie sa ešte len stane. Mary chápem. Je lepšie tváriť sa, že jej blízkosť muklorodenej nechýba a stýka sa iba s čistokrvnými.“ Povedala s povzdychom a porazenecky zvesila hlavu. James ju chápal. Nie je slepý, aby nevidel, že kto mohol, vzal dieťa z Rokfortu a poslal ho študovať inam. A kto si to mohol dovoliť presťahoval sa za svojim potomkom. V Anglicku ostali iba rodiny, ktoré si nemohli dovoliť odísť alebo tie, ktoré sa nemuseli báť odísť.

„Časy sa menia. Čo v tej konkrétnej chvíli spravíme, je však už len naše rozhodnutie.“ Snažil sa ju povzbudiť Sirius. Ani jemu sa tieto negatívne zmeny nepáčia.

„Keby som len tušila, čo je správne spraviť a čo radšej nie.“ Povzdychla si mladá čarodejnica a sťažka vydýchla.

„Ak budeš robiť to v čo veríš, nemusíš si to sama pred sebou zdôvodňovať.“ Riekol James a ledabolo pohodil plecom. Je Chrabromilčan a tí sa zamýšľajú o svojich činoch až po tom, čo ich vykonajú. On jednal vždy intuitívne. Že mu to prinieslo neprimerané množstvo času po škole je druhá vec, nikdy svoje skutky ale neoľutoval.

Lily však z tejto vety pochopila viac ako si James myslel, že obsahuje. Jej racionálna časť mysle sa búrila voči týmto slovám, ale jej Chrabromilská podstata a vlastne aj mladosť ich privítala s otvorenou náručou. Bude sa teda snažiť jednať podľa svojich pocitov a intuície. Kto vie, kam sa v konečnom dôsledku dostane? Snáď len nie do Azkabanu. Bude si musieť dať pozor, aby náhodou niekoho vážne nezranila. Alebo aby sa to nikto nedozvedel, ak by sa tak stalo.

Plán skutočne hodný laby Blackwell.

Pri týchto myšlienkach vstala, aby opustila bujarú mládež a zamierila do svojej izby.

Keď intuícia, tak intuícia a ona tuší, že sa dnes zasa niečo stane. Musí byť pripravená. S týmto odhodlaním siahla po elixíre, ktorý jej dal Trim a nezabudla si pribaliť ani tú prapodivnú masť, ktorá pomohla Remusovi zahojiť jeho zranenie. Aspoňže im tentokrát nepovedala, aby ostali v škriekajúcej búde. Pochopila, že povedať Záškodníkom, aby Rema nevzali do lesa, je to isté, akoby ich tam posielala pod hrozbou fyzickej likvidácie. Nechá to radšej tak. Fakt, že Remus užíval protivlkolačí elixír, jej mysli dodáva aspoň miernu úľavu. Prečo však má stále ten divný pocit?

Plášť si pripravila na koniec svojej postele a tašku so všetkým, čo by mohla v prípade nutnosti potrebovať, na nočný stolík. Učebnice a pergameny a vlastne všetko, čo tam už mala mať, nateraz čakalo na stole, až si to ráno nanovo uloží do tašky. Na túto noc je, zdá sa, pripravená. 

Prapodivne sa tváriaca Chrabromilčanka stála pri okne s rukami opretými o studený parapet a pozorovala mesiac v splne. Jeho krása a tajomnosť ju fascinovala už od útleho detstva, avšak nateraz pociťuje nesmierne obavy.

Remus je pod vplyvom elixíru a ako sám priznal, zaberal podľa očakávania a jeho myseľ by odteraz mala byť stále tou jeho.

Nemusí sa teda strachovať.

Prečo ale má ten prapodivný pocit?

Akoby ju niekto pozoroval a ona netuší, či jej myseľ už nadobro prekročila hranicu straty príčetnosti alebo sa v jej blízkosti opäť zdržiava postava ženy, ktorá berie duše mŕtvych na miesto odkiaľ niet návratu.

Áno, je to ona.

Jej vyžarovanie je nezameniteľné a počas posledných dní sa stala ešte citlivejšou. Nanovo sa utvrdila v názore na svoje chabé ochrany okolo mysle.

Čelo mladej čarodejnice sa zvraštilo obavami a opätovne zodvihla pohľad smerom k hviezdami posiatemu nebu. Remus bude v poriadku, musí byť.

Aj keď tie pasce jej nedoprajú pokojný spánok.

Nevie si predstaviť, že by do poniektorej vstúpil poniektorý z jej zverencov alebo, nedajmerlin, niekto z jej milovaných.

Prečo ju opätovne prenasleduje ten pocit? Pocit, ktorý mrazí. Pocit, ktorý ju spaľuje. Pocit, že sa stane niečo zlé.

Niekto s ňou má svoj plán.

Rovnako ako tomu bolo aj v Rokville a čaká na svoj čas.

Nateraz sa môže tešiť aspoň z toho, že sa začína ešte len zmrákať. Keď začne hrmieť...

...začnú tie pravé problémy.

Koľko má ešte času?

Možno mesiac, dva...

Akoby to nestačilo, Severus sa z prázdnin vrátil nie len plnoletý, ale aj plný výčitiek. Ani sa s ním nemusela rozprávať. Pridobre jeho očiach videla hlboko potláčaný hnev. Neprijala pozvanie Sylvestra Princea na ples. Ako Lady Blackwell to zaručene nemala v pláne a Severus to vedel. Prečo to však stále nevie pochopiť, to už je mimo jej chápania.

Zato zvyšok jej priateľov sa vrátil v dobrej nálade, aj keď na počudovanie sa jej nálada v pomalých prúdoch vytrácala.

Sama nevedela pochopiť, prečo je tomu tak. Opäť ich videla a nesmierne sa tomu teší. Prečo ju teda zvieral nepríjemný pocit smútku?

Možno to má niečo spoločné s tým, že skončil oddych a nanovo sa rozbieha vlak symbolizujúci všetky povinnosti študenta. Nanovo sa na ňu zosype nekonečné spektrum úloh a nie len jej vlastných.

A ona popri štúdiu spriada svoje vlastné plány.

Zistí kto rozmiestňuje pasce, nájde Corwinovi rodinu, užije si zvyšné týždne v spoločnosti svojich priateľov a zažije mnoho šťastných chvíľ so Severusom. Dokonca sa odhodlala upustiť aj od štúdia navyše a tento čas venovať spánku alebo leňošeniu.

Správne.

Aj cieľavedomá a ctižiadostivá Lily pochopila, že je jej štúdium prd platné, ak je vyčerpaná.

Popritom dá nejakým zázrakom do poriadku vzťah s Dariusom a zistí, kde sa zdržiavajú vlkolaci. Potom tieto dve rasy spojí a zbavia sa spoločne Voldyho, aby mohla nájsť pre nich miesto v tomto pochmúrnom svete.

Optimistka.

Takýto plán síce znie veľmi pekne, avšak nie je magor aby nevedela, že na všetko pozerá cez rúžové okuliare. Možno by nebolo na škodu, ak by si celý nereálny plán podrobnejšie rozobrala a hlavne reálne.

S Dariusom sa stretne počas Veľkonočných prázdnin. Má teda ešte dva mesiace, aby si premyslela všetko, čo mu chce a musí povedať. Dovtedy ju však čaká aj bližšia budúcnosť. Byrokratické ťahanice ohľadom opatrovníctva maloletého Corwina by mohla zaradiť na prvé miesto. Vzápätí sa bude musieť pripravovať na školský turnaj. Aj keď slovko musieť je nadhodnotené. Teší sa. Skutočne áno. Aj zaneprázdnená Lily má koníčka a štúdium kúziel je niečo, čo robí s radosťou. A potom? To sa uvidí hneď potom. Bude už koniec februára a teda len niekoľko málo dní pred prázdninami. Profesori ich zaiste budú obháňať a zavalia ich učivom, akoby od rána nemali nič iné na robote ako sedieť v knižnici. Niečo ako hodiny strávené v učebni si pripúšťať nebudú. 

Jej spriadanie plánov prerušil neopúšťajúci pocit blízkosti známej bytosti a mysľou sa prinavrátila do reality. Prečo sa jej neukáže tak ako vždy? Dáva jej takto najavo, že sa niečo chystá? Že sa niečo čoskoro stane?

Jej bdelé snívanie sprevádzané mračením prerušil hruď zvierajúci zvuk trpiaceho vlkolaka čo spôsobilo, že sa srdce mladej Chrabromilčanky rozbúchalo v šialenom tempe a bola by prisahala, že jeho údery o hrudný kôš je možné počuť.

„Axel.“ Šepla naplnená obavami a hrôzou, rozbehla sa k svojmu stolíku, aby siahla po pripravenej taške a utekajúc ku dverám schmatla do ruky na posteli sa povaľujúci pripravený plášť.

Trieliac smerom ku klubovni zmenila smer, zamierila do miestnosti dievčenských kúpeľní a skôr ako sa za ňou zavreli dvere sa v žiare mocnej mágie premiestnila do útrob temného lesa.

Miesto, na ktorom sa ocitla, splnilo jej nemilé predstavy. Pochmúrna temnota hustých konárov vysokých stromov nedala mesiacu šancu presvetliť návštevníkom cestu, čomu sa najväčšmi tešili noční predátori, ktorých je tu v túto hodinu neúrekom.

Lily sa však nestarala ani o pokročilý čas, ani o temnotu a už tobôž jej vrásky nerobili zvery číhajúce v temnote Zakázaného lesa. Celá jej bytosť bola napnutá i jej zmysli sa zamerali iba na svoj cieľ a tým bolo nájsť zraneného syna, ktorý trpí nesmiernymi bolesťami. Kde ho však bude hľadať a ako ho vlastne nájde? Je tma a nevidí si ani na nohy, ktoré sa zo záhadného dôvodu nevedia odlepiť od zeme.

Opäť sa ozval.

Počuje ho.

A našťastie nie je ďaleko.

Možno práve prosebné volanie transfigurovaného vlkolaka primälo jej končatiny aby sa spamätali a urýchlene vykročila za zvukmi trpiaceho lycantropa, brodiac sa natesno rastúcim porastom.

Nemusela zájsť prihlboko. Vlastne stačilo spraviť len pár krokov, aby za hustým krovím priamo oproti sebe zazrela niečo, čo jej zastavilo krvný obeh.

Vedela čo ju čaká. Bola si istá čo sa stalo a aj tak nebola pripravená to na vlastné oči vidieť.

Vlkolak.

Prekrásny čierny vlkolak sa zmietal s pravou prednou labou zachytenou v pasci a Lily nevedela ako ho upokojiť. Metal sa ako šialený, poháňaný neznesiteľnou bolesťou. Poháňaný strachom o vlastný život. Poháňaný túžbou utiecť.

Jeho pazúry sa zarývali nie len do kôry blízkych stromov, ale ako mala možnosť vidieť, zasiahli i jeho vlastnú tvár. Bola vďačná temnote noci i hustému lesu, že jej nedovoľovali vidieť skutočný rozsah jeho zranení.

Na malý okamih zaváhala pri otázke, či je vôbec bezpečné sa k nemu priblížiť, keďže je v agónii, avšak pohľad na milovaného, ktorý trpí, z nej sňal všetky zábrany i obavy. Je si istá, že je vyčerpaný nie len bojom s pascou, ale aj bolesťou, ktorú mu spôsobuje. Strata krvi mu tiež na kondícii nepridáva.

Lapený lycantrop sa oprel o aj keď nezranenú, avšak trasúcu sa, prednú končatinu a zrýchlene ťažko dýchajúc zbieral posledné ostatky síl, čo múdro využila zelenooká študentka fakulty levov a vykročila smerom za vyčerpaným synom, ktorý zodvihol hlavu smerom za zvukmi príchodzieho.

„Axel?“ pozdravila vlkolaka tichou otázkou, na čo napol uši a ovoniavajúc vzduch okolo neho natočil hlavu na stranu, akoby sa snažil porozumieť slovám mladej čarodejnice.

Lily preklínala a priala nekonečne krutú smrť človeku, ktorý zranil tohto lycantropa. Och, drahý Merlin, ako intenzívne je možné precítiť nenávisť voči neznámemu? Pri pohľade na krvou zaliatu tlamu čierneho vlkolaka by bola ochotná tvrdiť, že ho nenávidí snáď viac ako Voldemorta. Temer nebadané zavrtenie chvosta sťažka dýchajúceho transfigurovaného lycantropa jej na perách vyčarovalo ťaživý úsmev a pristúpila priamo k nemu, aby ho zovrela v láskavom objatí a dodala mu tak vnútornú silu. 

„Teraz pokojne, miláčik.“ Šepla mu do ucha a jemným mávnutím zápästia otvorila magickú pascu.

Zranený lycantrop bolestne nadvihol ťažko zranenú labu, z ktorej vytekala hustá tmavá krv a utrápene pozrel do smaragdovej zelene láskavých očí, prosiac o pomoc. Mladá čarodejnica vrhla kúzlo na zranenú končatinu, aby zastavila krvácanie a zoširoka mávla rukou, aby sa následne okolie očistilo od vytečenej krvi a privinula sa k svojmu synovi.

„Teraz spolu odídeme. Musím ti ošetriť labku.“ Prihovorila sa mu upokojujúco počas objatia a nežne ho pohladila po krku zvlhčenom krvou.

Mladá čarodejnica bola vďačná za hustotu tohto lesa. Bola by skutočne nerada, ak by tu niekoho stretla. Či už Hagrida alebo ktoréhokoľvek obyvateľa Rokfortu. Vzhľadom k tomu, že Axel je schopný na troch končatinách krivkať popri nej, by toto stretnutie nedopadlo dobre. A ona vie, kam ho vziať. Pri jazierku, ktoré tunajším obyvateľom slúži ako napájadlo, je vraj jaskyňa.

Videla jej vchod, keď ošetrovala nohu zranenej samici jednorožca, avšak vôbec netuší ako vyzerá zvnútra. Nech je však akákoľvek, na čas ošetrovania lycantropa bude musieť stačiť. Kde v pekle je to prekliate jazero? Vidí na pohyboch mohutného vlkolaka, že už nevládze. Je vyčerpaný, nesmierne vyčerpaný a zaiste trpí nesmiernou bolesťou. Najradšej by ho tu nechala oddychovať a vrátila sa poňho, keď nájde najkratšiu cestu k jazeru, avšak jej alarmy bijú na poplach už len pri tej predstave. Nevedela by ho tu nechať samého. Čo ak by sa ocitol v situácii, ktorú by v tomto stave nezvládol? To by nemohla pripustiť. Rovnako ho nechce stresovať levitačným kúzlom. Ostáva jej teda len dúfať, že tá prekliata jaskyňa je neďaleko.

Nakoľko veľká bola jej úľava, keď zazrela pred sebou hladinu jazera, nie je možné bezpečne opísať.

„Už len kúsok.“ Riekla povzbudzujúco a rukou prešla jemne po pleci mohutného tvora, ktorý úľavou ťaživo vydýchol. Lily nemohlo ujsť, že ich tempo je čoraz pomalšie a každý krok, ktorý Alex urobil, je čoraz ťažší. Možno práve toto poznanie mu dodalo na sile pokračovať vpred.

Dokázali to.

Stoja pred neprekonateľnou temnotou útrob jaskyne a mladá čarodejnica si nechala skĺznuť prútik do svojej ruky, aby prežiarila jeho špičku.

„Poď.“ Pobádala lycantropa k pohybu a opatrne vstúpili dnu.

Pri neďalekej stene vyčarovala oheň, ktorý nie len presvetlil, ale aj prehrial svoje okolie a zelenooká Chrabromilčanka mala možnosť obzrieť si vnútro ich úkrytu.

Neveľká jaskyňa bola skôr dierou v skale, čo bolo potešujúce, keďže nemusela preskúmavať nebezpečné tunely. Zem bola pokrytá hojnou vrstvou prachu, lístia a konárov a v podstate všetkého, čo Temný les ponúka.

Zranený vlkolak sa zvalil na zem v blízkosti zdroja tepla a dychčiac si začal olizovať zranenú prednú končatinu. Lily energicky vykročila smerom za trpiacim tvorom a aj keď v prítmí, ale zato pri lepšom svetle, dostala možnosť podrobnejšie si prezrieť jeho zranenia.

Doráňaný je celý, ako sa nedalo nevšimnúť.

Či už tlama, ktorá sa stretla s jeho pazúrmi. Alebo plecia a aj chrbát, ktorým sa zaiste neuhli stromy, počas snahy oslobodiť sa z kovovej pasce. Jeho zranenú končatinu asi ani nie je nutné bližšie opisovať. Musí mu to ošetriť a ona vie, že to bude nesmierne bolestivý proces. Dnes je už ale aspoň pripravená.

„Budeš v poriadku, miláčik.“ Riekla mu upokojujúco počas hladenia jeho obrovskej hlavy pozorujúc jeho zranenia. Zahľadela sa do jeho očí, ktoré aj keď sa veľmi ponášajú na tie Lavalove, aj tak boli iné. Mali svetlejší odtieň a aj iný tvar. Rovnako však môže tvrdiť, že sú nádherné. Narýchlo mávla zoširoka rukou a telo zraneného lycantropa sa uvoľnilo v hlbokom spánku.

Lily si prezrela blízke okolie i východ, akoby vo svojej blízkosti hľadala utajenú hrozbu a pevne vo svojej dlani uchopila prútik, aby na steny, podlahu i strop vrhla niekoľko ochranných kúziel. Nenechala nič na náhodu a na vchod uvalila všetky ochrany, ktoré jej ponúkla jej myseľ i mágia a v kľaku sa usadila k spiacemu vlkolakovi.

Sústredene si prezerala všetky jeho zranenia svietiac si svojim prútikom, aj keď najväčšiu pozornosť venovala jeho prednej končatine, ktorá bola v hroznom stave.

„Kde začať?“ riekla sama sebe a ťaživo vydýchla cez pootvorené ústa vzduch.

Ako najrozumnejšia voľba jej pripadalo podať vlkolakovi elixír na podporu činnosti srdca. Stratil veľa krvi a aby mu mohla podať elixír na jej doplnenie bude musieť počkať do rána. Kde zoženie elixír na doplnenie krvi bude riešiť neskôr.

Nemôže ho tu nechať samého. Nepozdáva sa jej myšlienka, že sa prebudí nahý, doráňaný a hlavne sám na podivnom mieste zabezpečenom mágiou s plnými ampulkami neznámych zmesí pri hlave. Snáď sa stihne z magického spánku prebrať ešte pred raňajkami, inak by ho musela nanovo uspať a prísť ho zobudiť po vyučovaní. Do tejto jaskyne by nevstúpil dovtedy nikto. A keby sa niekto nedal odradiť alarmami, ochranné kúzla by ho zvládli zastaviť. Akosi však pochybuje, že by ich silu bolo možné prežiť. Pevne vo svojich rukách uchopila sklenenú ampulu s dôverne známym elixírom a polovicu naliala lycantropovi do tlamy, aby jemným hladením krku podnietila jeho reflexy k prehltnutiu neznámej tekutiny. Počas tejto činnosti si nemohla nevšimnúť mnohopočetné škrabance na jeho tlame a jemne si povzdychla. Má čo ošetrovať. Prednosť má však laba.

Snažila sa, skutočne sa snažila, uchopiť  ju čo najjemnejšie do svojich rúk aby vlkolakovi neuškodila ešte viac ako mu doposiaľ ublížené bolo a preskúmala jeho zranenie. Tu bolo nutné zlomeninu napraviť a ranu zaceliť. Svalovina sa nezdala byť priveľmi poškodená a šľachy mu dá spolu s kosťami do poriadku Kostro-rast. Ďalší potrebný elixír na zozname chýbajúcich. Tak či tak jej neostáva nič iné ako čakať do rána. Povrchové zranenie mu našťastie môže vyliečiť už teraz. Odložila zvyšný elixír do útrob svojej tašky a vytiahla z nej dôverne známu masť. Opatrne ju nanášala na nepekne zranenú končatinu obávaného tvora a krúživými pohybmi ju vmasírovala do zdravého tkaniva v okolí poranenia.

Od zranenej prednej laby jemne prešla dlaňou po tmavej srsti hľadajúc tak zranenia, ktoré si v záchvate zúfalstva spôsobil svojimi pazúrmi.

Nemusela hľadať dlho. Skôr mala pocit, že by mala hľadať nezranené miesta alebo si ušetriť prácu a ponatierať ho celého. Až na jeho tlamu. Škrabance má v blízkostí očí a pach toho krému jej napovedal, že by sa do očí rozhodne dostať nemal. Nezvažujúc vlastné rozhodnutia intuitívne siahla po svojej blúzke aby ju stále oblečenú na sebe začala trhať a mala teda čím obviazať oči zraneného vlkolaka.

„A je to.“ Riekla sama sebe nadšene, pozorujúc vlkolaka so zdrapom bielej textílie omotanej okolo očí a zelenou tlamou. Za iných okolností by tento pohľad bol nepopierateľne komický.

Už ostáva len zohnať potrebné elixíry a ona už presne vie, koho o pomoc požiadať. Upírov už radšej prosiť o pomoc nebude. Bohato jej stačilo to nedorozumenie s Dariusom.

Odhodlane vybehla z jaskyne a zamračene si prezrela jej vchod, ktorý bol prežiarený tlmeným svetlom ohňa vo vnútri jaskyne. To však ešte chvíľu vydrží. Elixíry.

„Brash.“ Šepla do vzduchu meno svojho škriatka, ktorý má voľný pohyb po Rokforte. Aj keď by bola ochotná tvrdiť, že je už mimo ochrán školy. Zisťovať to však v tejto chvíli nemá čas.

„Pani volať Brasha?“ uklonil sa jej zhlboka škriatok a s láskou v očiach vzhliadol do jej tváre, aby sa vzápätí začal prestrašene obzerať okolo seba. Nebolo to tu bezpečné. To si uvedomovali obaja.

„Brash, potrebujem elixír na doplnenie krvi a kostro-rast. Vedel by si mi ich, prosím, čo najrýchlejšie priniesť?“ spýtala sa ho s nádejou v hlase a oddane mu položila dlane na útle plecia.

„Brashovi bude cťou.“ Dostalo sa jej odpovede a s hlasným puk sa odmiestnil.

Mladá čarodejnica očakávajúc rýchly návrat domáceho škriatka pozerala na vstup do jaskyne, na ktorý vrhla dve parselské kliaby a Lily si bola nateraz už istá, že žiaden živý tvor vchod nebude schopný nájsť. Je to v podstate obdobné kúzlo, ktoré použil aj majiteľ Deravého kotlíka. Budú ho v podstate prehliadať.

„Brash priniesť pani Lily požadované elixíry.“ Ozvalo sa jej za chrbtom, čím ju malý tvor vytrhol zo zamyslenia.

„Ďakujem a je mi to ľúto ale budem ťa musieť ešte raz prehnať. Zabudla som na výluh z jasenca.“ Pripustila kajúcne, na čo škriatok energicky na znak porozumenia prikývol a odmiestnil sa.

„Snáď mi už nič chýbať nebude.“ Zašomrala si pod nosom a nemala čas na ďalšie myšlienky, keďže sa pri nej zjavil oddaný Brash.

„Veľmi ti ďakujem. Chcem ťa ešte o niečo poprosiť.“ Prihovorila sa svojmu škriatkovi, keď si od neho prevzala flakón.

„Nikto nesmie vedieť o tomto mieste, Brash.“ Riekla s prosbou v očiach a pozorovala tie jeho.

„Brash to nikomu nepovedať.“ Riekol odhodlane a obdaril svoju pani širokým úsmevom.

„Skutočne nikomu, Brash, to nesmieš nikdy povedať.“ Zopakovala a pohladila ho po holej hlave.

„Brash rozumieť.“ Povedal s láskou v očiach na čo sa mladá čarodejnica prívetivo usmiala.

„Krásne sny.“ Šepla s nehou v hlase, čím mu dala najavo, že je čas odísť.

„Krásne sny aj vám, pani Lily.“ Poprial aj on jej a odmiestnil sa späť do sídla.

Skoro plnoletá čarodejnica odhodlane uchopila vo svojich rukách flakóny a urýchlene vykročila smerom do jaskyne, aby tam počkala, kým sa lycantrop nezačne transfigurovať opäť do podoby človeka. Nebude mať veľa času. Ostane jej necelá hodina aby mu podala elixíry, ošetrila mu kožu jasencom a po jeho prebudení mu vysvetlila, čo sa s ním, pre Morganu, počas noci stalo.

Snáď to stihne. 

Usadila sa pri hlave spiaceho vlkolaka s elixírmi položenými pri svojich nohách a hladkajúc nezranenú časť krku upadla do ľahkého spánku.

Lily mala pocit, že zavrela oči iba na pár okamihov a už ju z hlbín slastných driemot vytrhol chrapľavý dych zraneného muža, ktorý sa opätovne stával človekom a sama nevedela, čo spraviť. Zmietal sa a jeho trhané pohyby jej naháňali strach. Podvedome energicky mávla prútikom aby neviditeľnými povrazmi priviazala muža v agónii o vyhriatu kamennú zem jaskyne. Až zrazu nastalo ticho.

„Zdivený.“ Povzdychla si prezerajúc si jeho pazúre miesto nechtov a tesáky, ktoré bolo vidno cez pootvorené ústa.

Muž, ktorému by bola ochotná hádať niečo okolo štyridsiatky, ležal nahý na chrbte a pokojne dýchal. Mladú čarodejnicu nebolo treba pobádať, prehodila cez jeho telo svoj plášť a otvorila flakón s elixírom na doplnenie krvi a opatrne mu podoprela hlavu, aby mu ho mohla podať. Jeho účinok nemala čas skúmať a zistenie, že sa flakón sám doplnil, jej dodalo na optimizme a siahla po kostro-raste. Jeho pachuť je nezameniteľná a ľutuje tohto úbohého muža, ktorý aj keď v bezvedomí, musí požiť túto tekutú hrôzu radujúc sa, že je stále spútaný.

Jej optimizmus ohľadom prebudenia muža sa vytrácal spolu so skracujúcim sa časom, ktorý tu môže stráviť. Nebude tu však nad ním bedákať. Napravila mu zdrap handry, ktorý mu obviazala okolo očí a neunúvajúc sa mu z tváre zotrieť pozostatky masti, na zranené časti pokožky začala nalievať výluh z liečivých bobúľ.

Možno práve pocit studenej tekutiny na tvári primäl muža preberať sa z magického spánku.

„Len pokojne.“ Prihovorila sa temer šeptom s láskou v hlase mužovi, ktorý začal naberať späť svoje vedomie.

„Čo sa to, do riti, deje?“ zahromžil so zúrivosťou a na nálade mu nepridal ani fakt, že je zviazaný a nič nevidí.

„Všetko ti vysvetlím, len ostaň, prosím ťa, pokojný.“ Odpovedala mu vľúdne Lily  a položila svoju teplú ruku na rameno ležiaceho muža.

„Začni.“ Fľochol na ňu s nevôľou v hlase a keby mohol, zomkol by si mocné ruky na svojich prsiach.

„Nejaký idiot rozmiestňuje po Temnom lese pasce a zranil si si ruku. Tvár si si zvládol dokaličiť aj sám a preto máš aj obviazané oči.“ Začala mu v skratke vysvetľovať počas ošetrovania jeho rán na hrudi.

„Sú našťastie v poriadku.“ Dodala narýchlo aby nedošlo k nedorozumeniu.

„Len tá masť má prenikavú vôňu a teda aj výpary. Nechcela som aby ti ich podráždila.“ Pripustila počas pozorovania zranenej ruky.

„Koľká ušľachtilosť voči netvorovi. Aj by som pred tebou sňal klobúk, keby som nejaký mal. A hlavne nemal zviazané ruky.“ Riekol neskrývajúc iróniu vo svojom hlase.

„Axel! Ty nie si netvor!“ Zahriakla ho pobúrene a najradšej by ho prefackala.

„Nikdy by som nikomu nedovolila aby takto o tebe rozprával. A mám pocit, že by si mu tiež nedal šancu sa ešte raz nadýchnuť. Tak mi, pre Merlina, povedz, prečo si tak hovoríš sám.“ Vyzvala ho s povzdychom a porazenecky pokrútila hlavou, jemne mu utierajúc bavlnenou vreckovkou stekajúci výluh smerom do tmavých vlasom.

„Tak mi už veľmi dlho nikto nepovedal.“ Pripustil temer nečujne ošetrovaný muž.

„Ale aj tak, radšej si ma tam mala nechať. Ver, že čarodejnícky svet by ti bol za to poďakoval.“ Pripustil s náznakom pohŕdania sebou samým a útrpne nasal vzduch do svojich pľúc.

„Poniektorí určite, ale na tých ti zvysoka seriem, kamarát.“ Riekla s úškrnom, ktorý muž síce nemohol vidieť, ale vedel si ho predstaviť.

„Niekomu na tomto svete by si určte chýbal. Zaiste máš rodinu alebo priateľov.“ Skúsila to s nádejou v hlase a hľadala v jeho tvári aspoň náznak. Aspoň malý plamienok nádeje.

„Môj otec ma označil za beštiu. Moja mama ma takmer prekliala a vyhlásila, že som hanbou spoločnosti. A môj priateľ... tiež si praje moju smrť.“ Priznal pravdu o svojom osude a Lily bodlo pri srdci. Nateraz sa jeho zdiveniu ani priveľmi nečuduje.

„Chodíš sa sem premieňať často?“ skúsila zmeniť tému. Nechcela jatriť staré rany. Nie viac ako to už stihla spraviť.

„Po veľmi dlhom čase. Počul som, že tu možno nájdem starého známeho.“ Prezradil so zachechtaním a bolestne zasyčal, keď mu skúmala zápästie.

„Prepáč. Musela som.“ Ospravedlnila sa ležiacemu mužovi a zmierlivo mu dlaňou prešla po ramene.

„To nič, ale rád by som stretol toho hajzla, ktorý mi dokaličil ruku.“ Odvrkol s úškrnom, ktorý prezrádzal krutú pomstu?

„A moja ruka? Bude v poriadku?“ spýtal sa vzápätí a preľaknuto naprázdno prehltol.

„Ruka bude v poriadku. Najlepšie by bolo, ak by si ju aspoň deň nepoužíval, aby sa plne zotavila. Myslím, že by si ani jazvu nemal mať.“ Odpovedala mu na otázku a opätovne mu natrela zranenie.

„Keď zistíš, kto to spravil...“ začal rozprávať syčavým hlasom vetu, avšak nedostal príležitosť ju dokončiť.

„..tak časti jeho tela budú ležať až v Tibete.“ Doplnila ho Chrabromilčanka a opätovne si začala párať svoju košeľu, aby mohla previazať liečiace sa zápästie zraneného muža.

„Si to ty, však?“ riekol so zachechtaním zdivený lycantrop.

„Nateraz som priateľ.“ Odpovedala mu na otázku pozorujúc rany na mužových nohách.

„Keď sa to rozkríkne, bude po tomto lese pobehovať veľké množstvo vlkolakov.“ Riekol a očakával nejaké slová. Či už uvedomenie si tohto faktu alebo prosbu o mlčanlivosť.

„Bolo by asi lepšie, ak by sa rozkríklo aj to o tých pasciach.“ Povzdychla si mladá čarodejnica pozorujúc ustupujúcu tmu nad obzorom Zakázaného lesa.

„Budem musieť ísť. Ty tu môžeš ostať koľko budeš potrebovať. Nechám ti tu elixír na doplnenie krvi a pre istotu aj kostro-rast.“ Začala mu vravieť a ampulky postavila tak, aby ich nebolo možné prehliadnuť.

„Túto jaskyňu nikto nenájde a keby ju aj niekto našiel.... ochranné kúzla do vnútra nepustia nikoho, koho budú považovať za hrozbu. Ak by chcel vstúpiť niekto s jasným úmyslom ti ublížiť, padne na zem mŕtvy ešte pred vchodom. Môžeš sem prísť kedykoľvek budeš potrebovať byť v bezpečí.“ Riekla mu narýchlo a vstala aby sa pobrala na odchod.

„Čo ta páska?“ spýtal sa na zdrap handry omotaný okolo očí.

„Ak prestaneš cítiť pach masti, zlož si ju dole.“ Riekla a po tom, čo z neho sňala všetky kúzla, vykročila smerom k východu z jaskyne, kde sa chcela premiestniť do priechodu za gobelínom, avšak zarazila ju predstava, že sa bude musieť pretŕčať po obrazmi vytapetovanom Rokforte dotrhaná a špinavá. Radšej priamo do postele, nenechala predsa zatiahnuté závesy len tak pre nič za nič. Alebo že by radšej rovno do kúpeľne? Nie, do priechodu a ten kúsok prebehne za miernej pomoci ilúzii a silnej transfigurácie. Jej myšlienky prerušil ležiaci muž, ktorý si, stále ležiac na teplej zemi, a prikrytý plášťom mladej čarodejnice, ľavou rukou trel ubolené pravé zápästie.

„Dám ti radu.“ Začal rozprávať, čím upútal pozornosť dievčaťa na odchode.

„Na oplátku. Kým nie je neskoro.“ Dodal s úškrnom na tvári.

„Zabi toho ducha, ktorý sa skrýva v tvojej duši. Kým nebude neskoro, dievča.“ Vravel záhadne a Lily sa zamračene zadívala do jeho tváre.

„Skôr, než pocítiš dýku vo svojej lebke. Kým niekto nezničí tvoj štít.“ Prezradil a srdce zelenookej čarodejnice sa rozbúchalo v urýchlenom tempe.

„Alebo sa postav tvárou v tvár davu, ktorý ťa naháňa a pod žiarou splnu si zotri krv zo svojej svätožiary.“ Vyzval ju a Lily na neho pozrela s vytreštenými očami. Neutrpel náhodou aj poranenie mozgu? Čo to, pre Morganu...

„To, čo počuješ, je len šepkanie budúcnosti.“ Riekol ticho do vzduchu pred sebou a netrúfal si odhadnúť, či ho počula. Jemu samému zvieralo hruď, keď jej to vravel. Musí vedieť, že ju čaká zrada. Zrada od muža, od ktorého by to najmenej čakala. Zrada, po ktorej si bude priať vlastnú smrť. Zrada, ktorá bude aj ich koncom.

„Nemôžeš utiecť budúcnosti a ani zmeniť minulosť. Nie tak ľahko.“ Pokúšal sa jej poradiť a dúfal, že ju bude môcť ochrániť. Aj keď jedinou možnou záchranou tohto dievčaťa je, ak sa zriekne svojho statusu a v podstate aj dôvodu jej života. Musí na nich zabudnúť. Zrieknuť sa ich. Aj keď to bolo asi nemožné.

„Možno to teraz nemôžeš pochopiť, ale daj na moju radu, dievča.“ Vyslovil dúfajúc, že si jeho slová vezme k srdcu.

„Zabi toho ducha, ktorý sa skrýva v tvojej duši, skôr než bude neskoro.“ Zopakoval a vyzeralo to, že už viac sa jej nepokúsi povedať.

„Axel, prosím.“ Povzdychla si Lily, uvedomujúc si, že v jeho slovách bolo viac pravdy, ako si práve vtedy dokázala uvedomiť. Časom ich ale pochopí a bude to veľmi bolestivé odhalenie. Nakoľko bolestivé si v tejto chvíli nevie uvedomiť.

„Nenúť ma mať pochybnosti.“ Riekla zmierlivo s útrpne sklonila hlavu pozorujúc svoje zaprášené topánky. Bude sa musieť aj prezuť.

„Neexistuje nič zradnejšie ako zvyknúť si pochybovať. Pochybnosti ľudí rozdeľujú. Sú jed, ktorý rozdeľuje priateľstvá a rozbíja vzťahy. Sú tŕňom, ktorý dráždi a bolí. To oni sú tým mečom, ktorý zabíja.“ Dodala a v jase bielej žiary zanechala v jaskyni muža, ktorý nemal možnosť vidieť smaragdovú zeleň jej prastarých očí.