POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Bolo skoré ráno keď sa zelené oči mladej študentky lenivo pootvorili, aby sa následne samovoľne zatvorili a Lily musela vynaložiť nadmerné úsilie, by opätovne neupadla do Morfeovej ríše. Vonku je ešte tma a ona si nevie nájsť primeraný dôvod, prečo nezotrvať v posteli ešte aspoň chvíľku. Je síce pravda, že je piatok a teda musí vydržať už jeden deň, kým jej bude dopriate spať koľko sama uzná za vhodné. Zajtra sa už konečne o niečo také, ako je skoré ranné vstávanie, zaujímať nebude musieť, avšak ona by privítala, ak by to bolo už dnes. Žiaľ, dnes je ešte len piatok.

Piatok.

Konečne je piatok a ona má dnes narodeniny. Ako na to mohla zabudnúť? 

Je plnoletá...

Mysľou jej prebleskla spomienka na oslavu jej šestnástich narodenín a nakrátko sa nechala unášať predstavou, že by zajtra mohla zažiť obdobne krásny deň, ako tomu bolo vlani.

Mohla by...

Ak by sa len zmohla na to, vstúpiť do Rokvillu. Doposiaľ si vždy našla dobrý dôvod na to, prečo tam nejsť. Pravdou však ostáva, že ju stretnutie so smrťožrútmi prenasleduje až dodnes.

Tak ako sa musela premáhať vstúpiť do Temného lesa po zranení Remusa, rovnako sa obáva vstupu do tejto dediny. Vie, že odďaľovaním v sebe iba násobí paniku z toho miesta, avšak ona stále nie je pripravená.

Možno neskôr.

Akosi tuší, že si bude musieť vymyslieť veľmi dobrý dôvod, prečo sa tomu miestu vyhnúť aj zajtra, keďže jej priatelia budú pravdepodobne očakávať, že tam s nimi pôjde. Môže im však povedať, že sa tam ísť bojí? To by znamenalo priznať samej sebe, že sa bojí druhoradých poskokov šialeného sadistu. Nie! Nebojí sa smrťožrútov, nebojí sa smrti, nebojí sa ženskej podoby anjela smrti. Obáva sa pohľadov, ktoré bude na tom mieste musieť znášať. Obáva sa ťaživého ticha, ktoré ich bude neustále sprevádzať. Obáva sa, že by sa inak pekný deň, zmenil na katastrofu. Najväčšmi sa napriek tomu obáva pohľadu na miesto, ktoré sa jej stalo takmer osudným. Obáva sa spomienok na posledné sekundy s Remusom. Na myšlienky plné bolesti a beznádeje, ktoré ju prenasledovali ešte dlho po prepustení z ošetrovne. 

Je zarážajúce, ako sa šťastné ráno zmenilo za malý okamih na ráno, plné starostí a trápenia sa nad niečím, čo sa ešte nestalo a ani stať nemusí.

S odhodlaním, že si nenechá pokaziť dnešný deň myšlienkami na vlastnú zbabelosť, skopla zo seba prikrývku a naplnená novozískanou radosťou z jej veľkého dňa, vpálila do kúpeľne, aby sa pripravila na dnešný deň, ktorý určite bude skvelý.

Už upravená študentka fakulty levov vstúpila do Veľkej siene, kde sa usadila podľa novodobých zvyklostí ako stelesnenie nadmernej spokojnosti.

„Prekrásne ráno.“ Zapriadla veselo počas usádzania sa už raňajkujúcim študentom a prijala od Remusa hrnček kávy.

„Aj tebe, Lily a všetko najlepšie.“ Riekla zmierlivo jej Bifľomorská priateľka a prívetivo sa na červenovlásku usmiala.

„Ďakujem, že si si spomenula.“ Pripustila spokojne zelenooká čarodejnica a opätovala svojej kamarátke široký úsmev.

„Myslíš, že sme na teba zabudli?“ spýtal sa Remus, akoby bola zaostalá a na dôvažok nadvihol obočie. Ako by len mohol zabudnúť. Sú predsa priatelia.

Priateľstvo, nemá dohoda dvoch ľudí o tom, že akokoľvek sa budú všetky istoty pod ich nohami rúcať, vlastné okolie ich zaženie do kúta alebo budú na tom najjasnejšom výslní, priateľ, ich druhé JA, bude s nimi. 

V dobrom aj v zlom hovorí sa, ale skôr by bol vravel, v najlepšom ako len môže byť a aj v tom najhoršom!
Priateľstvo, silný a nedobytný svet sám pre seba. V tejto dokonalej krajine nie sú žiadne obmedzenia, smútok alebo strach. Je to domov tisícky ľudí a zvierat, a predsa je každý iný. 

Toto slovo plné jemnosti a slučiek znamená pre neho veľmi, veľmi veľa. Mohol by ho nazvať tenkou hranicou medzi najdokonalejšou symbiózou a šialenstvom. 

Je zvláštne, že sa ľudia opúšťajú aj pri najmenšom zakopnutí a pritom priateľ by mohol pokojne aj niekoho zabiť a budú pri ňom stáť v každom počasí života.  

V priateľstve, v tomto jedinečnom vzťahu sú vždy dvaja, avšak spoločne tvoria jednu myseľ a dušu. 
Po celý život prežívame zmeny, ľudia prichádzajú a odchádzajú, ale priateľ zostáva. Je neustále s nami, v každom nádychu a výdychu, v každom slove, v každom kroku...

Nikdy nezabudne a teraz nemyslí len na jeden konkrétny dátum v kalendári. Nezabudne na ich spoločné, eh, posedenie na ošetrovni. Na slová plné lásky, ktoré si povedali. Na oddanosť, ktorú mu neraz prejavila. Na chvíľu, kedy vlastný život vymenila za ten jeho. Ona pri ňom stála aj vtedy, keď to dobré v ňom nevidel ani on sám.  

Aj keď ten letmý pohľad, ktorý jej Remus venoval, druhým pripadal ako necelá sekunda, Lily v ňom videla všetko čo vyrieknuté nebolo. Na tejto zemi snáď neexistuje človek, ktorý by aspoň na malý okamih nezažil lásku, alebo pocit priateľstva. Jedno aj druhé bez seba nevie existovať a ťažko si predstaviť náš život bez jedného alebo toho druhého. A predsa je rozdiel milovať a byť milovaný. Skutočné priateľstvo sa nedá zažiť bez lásky a láska, akokoľvek vrúcna by mohla byť, bez priateľa páli a bodá priamo pri srdci.

„Nie, len som...“ čo už chcela povedať sa jej priatelia nedozvedeli, keďže sa do Veľkej siene nahrnuli sovy a zhadzovali príjemcom balíky, ktoré mali za úlohu doručiť. 

Pred mladou Chrabromilčanskou pristálo niekoľko sov, ktoré nevraživo syčali a zaháňali sa zobákmi po svojich operených susedoch poukazujúc na to, že ich zásielka je dôležitejšia a má preto prednosť. Lily s neskrývaným prekvapením pozerala na operených doručovateľov a nebola si istá či je pre jej prsty bezpečné prevziať si od nich svoju poštu. Napokon však s presvedčením, že by jej ako majiteľke onej zásielky zámerne neublížili, ich začala opatrne zbavovať nákladu.

„Snáď je to všetko.“ Povzdychla si oddnes už konečne plnoletá čarodejnica, keď odletela piata sova a v tej chvíli práve pred ňou pristál balík zabalený v hnedom papieri, v ktorom boli balené bežné zásielky čarodejníkom, ktorí si niečo objednali z časopisu pre priaznivcov duelov.

„Čo ti prišlo?“ spýtal sa zvedavo James pozerajúc na doručenú poštu.

„To by som aj ja rada vedela. Nemám ale ani najmenšiu chuť otvárať to tu.“ Pripustila Lily s vľúdnosťou v hlase a s priam nadpozemskou úctou prešla dlaňou po balíku. 

„Niečo si si objednávala?“ spýtal sa jej zvedavo Sirius, na čo jeho pohľad upútala neznáma sova, krúžiaca okolo ich stola.

„Asi to, predsa len, nebolo všetko.“ Odtušil Hanrich, hľadiaci na pristávajúceho operenca.

„Ahoj, kráska.“ Pohladila zelenooká čarodejnica neznámu sovu, prevzala si od nej štvorcový neveľký balík a po tom, čo ju ponúkla niečím z jej taniera, neznáma doručovateľka s kusom šunky vo svojom zobáku opustila hodovaciu miestnosť.

„Idem si to pozrieť a prečítať.“ Riekla narýchlo vstávajúca Chrabromilčanka a nechala za sebou zvedavých priateľov.

Tušila. Nie! Bola si istá, že by sa ich rozhovor čoskoro začal uberať plánmi oslavy a tomu sa túžila vyhnúť asi viac, ako Davisovým hodinám elixírov. Na druhú stranu bola zvedavá, veľmi zvedavá, čo jej prišlo.

Trieliac chodbami školy sa dostala do veže Chrabromilčanov a doslova preletela spojovacou chodbou, aby sa vo svojej izbe usadila na posteľ a začala si prezerať doručené listy.

Prvý bol z Gringottbanky, ďalší rovnako od Gringottov, nasledoval list z ministerstva a po ňom list, ktorý jej poslali rodičia. Ten si po jeho otvorení oprela o svoju hruď.

Neprejde deň, počas ktorého by ani raz nepocítila bodnutie výčitiek svedomia. Chýbajú jej, veľmi jej chýbajú a napriek ich prosbám a vlastnej túžbe ich počas sviatkov nebola pozrieť. Ani počas toho jedného dňa, kedy mala dovolené opustiť brány Rokfortskej strednej školy čarodejníckej za nimi aspoň na okamih nezašla. Myslela na nich, skutočne áno a tajne dúfala, že sa za nimi aspoň na malý okamih vytratí, čo však nestihla. Už aby boli prázdniny...

S touto poslednou myšlienkou sa smutne usmiala smerom k náprotivnej stene a začítala sa do listu. Jej mama, zaiste za asistencie otca, jej napísala prekrásne prianie k narodeninám. Taktiež vyjadrila radosť z jej plánovaného príchodu počas prázdnin a spolu s informáciou, že jej narodeniny oslávia spoločne v kruhu rodiny, jej popriala veľa úspechov v školských i mimoškolských aktivitách.

Jej mama, teda obaja rodičia, sú na ňu nesmierne hrdí. A práve to bolo pre ňu vždy hnacou silou nepoľaviť vo svojom úsilí. Miluje ich a nesmierne jej chýbajú. Je to už dlho, veľmi dlho, čo ich nevidela.

Lily si list s radosťou v srdci položila na svoje stehná hľadiac niekam do prázdna, akoby v tej divnej krajine, do ktorej nemá nikto iný prístup, našla odpovede na všetky svoje otázky.

9 dní.

Toľko trvajú prázdniny a ona sa na tento čas prisľúbila priveľkému počtu ľudí.

Čaká ju Haagar, Raman, maloletý elf a v neposlednom rade aj jej priatelia. Akosi tuší, že sa k tomuto pomyselnému zoznamu čochvíľa prinavráti a bude musieť opätovne prehodnocovať priority a každú rozvrhnutú minútu dňa. Nejako si bude musieť čas počas prázdnin rozdeliť tak, aby každému venovala primerané množstvo času. To si našťastie stačí premyslieť posledný deň školy. Už ju to prestáva baviť. Akoby nestačilo, že nič poriadne nestíha počas školského roka, ešte aj čas, ktorý by mala venovať nič nerobeniu si musí plánovať po minúte.  

Raman prvý víkend nemá čas a aj keby ho mal, strávi ho so svojou mamou a otcom. Potom navštívi práve tohto tvrdohlavého panovníka a potom... to sa uvidí potom.

S láskou v srdci vrátila list od mamy do obálky a starostlivo ju uschovala v zásuvke nočného stolíka.

Ako ďalší sa odhodlala otvoriť list z ministerstva, čo podnietilo jej srdce k neprimerane veľkému búšeniu. Možno sa už rozhodli vytýčiť termín pojednávania a dúfa, že sa ono pojednávanie nebude krížiť s prázdninami. Na druhú stranu podpísala Luciusovi plnú moc, takže sa ho snáď zúčastniť nebude musieť. Ale ak by predsa, bolo by to skutočne nepríjemné. Nepríjemnejšie by bolo už len to, ak by jej žiadosť rovno zamietli a žiadne pojednávanie by sa ani nekonalo.

Dosť bolo úvah o liste, ktorý drží otvorený priamo pred sebou. Je čas si ho už aj konečne prečítať.

Vážená Lady Blackwell,

Ministerstvo mágie preskúmalo Vašu žiadosť číslo 38367-B213 a po zvážení všetkých faktov takto rozhodlo. 

Maloletý Corwil Dale sa zveruje do poručníctva v magickom svete Lady Lily Blackwell.

Vaše práva a povinnosti v právnej záležitosti poručníctva sú spísané v prílohe 4B tohto rozhodnutia.

Voči rozhodnutiu sa smiete odvolať v lehote tridsiatich dní.

S pozdravom,

Andreas Hanson – pracovník sociálneho odboru

„Pri Merlinovi.“ Nezmohla sa na viac slov plnoletá študentka, ktorá nevedela či sa väčšmi teší alebo je v šoku.

Vyšlo to! Skutočne to vyšlo a je nesmierne šťastná. Svoje práva a povinnosti si preštuduje síce asi až po klube, ale je jej to úprimne jedno. Túto chvíľu si zaručene nebude ničím kaziť. Malfoy, nech je to akýkoľvek Smrťožrút, je skutočne niekto, koho služby zaručene využije, ak ich bude ešte niekedy v budúcnosti potrebovať. Dnes mu v tomto duchu napíše ďakovný list.

Haagar jej tiež napísal pár úctivých riadkov k jej narodeninám spolu s informáciou, že od dnešného dňa môže naplno využívať všetok svoj majetok. Avšak aj to len pod podmienkou, že sa za ním zastaví na pobočke a podpíše prevzatie plného práva. Toto jej už viac krát naznačil, nebolo to pre ňu teda prekvapujúce a ani poburujúce. Tak, či onak, dnes by nemohla preskúmať všetok svoj majetok aj keby chcela. Akosi je stále študentkou a nemôže si svojvoľne pobehovať po nehnuteľnostiach.

Posledný dopis bola žiadosť poniektorého pracovníka Gringottbanky na uvoľnenie galeónov v prospech Luciusa Malfoya za jeho služby. Toto podpísala obratom, nemá zmysel to odkladať. On tiež jednal promptne a neotáľal s riešením jej problému. Poznať správnych ľudí a mať moc sa ukázalo ako nekonečná výhoda. Kto vie, ako jeho postavenie využíva magor ako Voldemort? Bol by skutočne idiot, ak by na niečo neprišiel. A keď na to niečo skutočne príde a aj to uskutoční ... to bude ešte len malér.

Na druhú stranu sa ona potom bude musieť popasovať s problematikou, ako z jeho výhody spraviť nekonečnú nevýhodu. To je to...

Zmeniť ich výhodu na nevýhodu.

Darmo sa teraz bude zapodievať chorou mysľou Voldemorta a jeho Smrťožrútov. Nie dnes a nie teraz. Teraz sa chce zaoberať problematikou vlastnej plnoletosti a zažiť deň, ktorý bude po vyučovaní patriť iba jej.

S novonadobudnutým odhodlaním začala napokon trhať hnedý papier na väčšom balíku, aby v ňom našla poskladanú tmavozelenú tkaninu, na vrchu ktorej ležal odkaz. Redakcia časopisu pre duelantov, ako správne odtušila, jej napísala zopár pekných slov k jej sviatku, čím sa pripojila ku gratulácii, ktorú jej napísali jej priatelia.

Mladá čarodejnica neodolala, vyskočila na nohy a prezrela si onen kus látky, ktorý jej objednali členovia jej pomyselnej čarodejníckej rodiny. Prekrásny dar. Tmavozelený plášť ku kostýmu duelanta doposiaľ nevlastnila a dnes si ho po prvý krát oblečie. Alebo, že by nie? Radšej si ho bude šetriť na školský turnaj. Na druhú stranu si nie je istá či mu bude schopná odolať. Jej priatelia by sa zaiste potešili pohľadu na ich dar. Nateraz je isté iba ak to, že práve v tejto chvíli neodolala a stojac pred zrkadlom sa v ňom zo všetkých strán obzerala.

Prežiarená študentka napokon siahla po poslednom balíku a po tom, čo sa opätovne usadila na posteli z neho opatrne začala trhať zlatý papier. Na jej nekonečné prekvapenie jej v dlani spočinula malá škatuľka a nanovo pocítila údery srdca o svoju hruď. So zadržaným dychom ju otvorila a nahliadla dnu, aby v jej útrobách vzhliadla prsteň. Prekrásny prsteň z bieleho zlata s precízne brúseným smaragdom a Chrabromilčanka v tej chvíli vedela, kto jej ho poslal. Pridobre totiž dopĺňa rovnako tvarovaný prívesok, ktorý jej daroval na Vianoce.

S pocitom, že dnešný deň jej nedokáže pokaziť ani kreatúra menom Davis opustila internát, aby sa stihla pred vyučovaním zastaviť na nádvorí, kde ju už bude zaiste čakať celá skupina jej priateľov.

A nemýlila sa. Ich zvedavosť je nesmierna, keďže sa neštítia hneď z rána mrznúť na zasneženom nádvorí.

„Tak, čo ti prišlo?“ vybafla na ňu miesto pozdravu čiernovlasá kamarátka a po vzhliadnutí prežiarenej tváre Chrabromilčanky sa zoširoka usmiala.

„Ja vám veľmi pekne ďakujem. Ste fantastickí!“ zvolala natešená študentka a zoširoka sa na svojich priateľov usmiala. Najradšej by sa im bola hodila okolo krku, keby len tušila komu ako prvému.

„A z ministerstva mi prišlo rozhodnutie, v ktorom ma uznali za magického opatrovníka Corwina.“ Priznala akoby vyhrala v lotérii a so žiarou v smaragdovej zeleni si prezerala tváre svojich priateľov. 

„To nemyslíš vážne!“ neudržal sa Severus a prepálil svoje dievča nepríjemným pohľadom.

„Čo ti zasa sadlo na nos?“ osopila sa na neho červenovláska.

To, že im o tejto skutočnosti nepovedala ešte neznamená, že to tajila. Proste to len nechcela zakríknuť. Hlúpa povera, ale ako na muklorodenú sa to na ňu nalepilo.

„Nič. Iba ak to, že si sa rozhodla bezo mňa!“ vrátil jej urazenú odpoveď Slizolinčan.

„Neviem, čo ťa tak pobúrilo. Veď sa ťa to ani netýka.“ Pripomenula mu jeden závažný fakt. Jej dedičstvo pocíti záťaž, nie to jeho. A pri všetkej úcte a láske k tomuto mužovi, toto od neho nečakala.

„Tým mi chceš práve naznačiť, že so mnou vo svojom živote nepočítaš?“ zatiahol do otázky a spýtavo nadvihol obočie.

„To si práve povedal ty. A naozaj nechápem v čom vidíš problém. Som iba magický opatrovník, nie jeho rodič.“ Pripomenula mu rozdiel, ktorý si asi neuvedomil.

„A vieš, že máš pravdu? Rob, ako uznáš za vhodné.“ Ukončil nezmyselnú debatu a vybral sa do hradu. Vedel, že jeho priateľka má ku chlapcovi veľmi blízko a zaiste sa bude snažiť vyriešiť aj jeho pobyt v sirotinci. Ranilo ho len, že sa s ním o tom neporozprávala. Nebránil by jej, na to v podstate nemá právo, ale taktiež by jej predostrel fakty. Rozhodnutie by však zostalo na nej.

„Tak a čo bolo v tom druhom balíku?“ spýtala sa Jane hlasom, ktorý naznačoval, že sa snaží prinavrátiť k predošlej nálade pripomínajúcej eufóriu. Jej snaha sa, na počudovanie, vyhla účinku. 

Lily sa na frustráciu jej priateľov ani netvárila, že by bola ochotná sa s nimi ešte zhovárať a po tom, čo sa zvrtla na päte, sa vrátila do teplého interiéru čarodejníckej školy.

V Remusovom vnútri vzplanul hnev. Nikomu nedovolí, aby ju trápil. A to ani sarkastickému Slizolinčanovi ako Severus Snape.

„Toľko k dnešnému slávnostnému dňu.“ Zahundrala sama sebe pod nosom červenovlasá čarodejnica vo Vstupnej hale a vykročila smerom k učebni elixírov pod vedením profesora Slughorna.

Akokoľvek bola presvedčená, že dnešný deň jej náladu nepokazí nikto, mýlila sa. Myseľ jej podsunula spomienku na začiatok školského roka, kedy mala rovnaký názor. Na druhú stranu, vtedy jej deň skutočne nič náladu nepokazilo. Pokazilo sa to až večer, počas neúspešného úteku Corwina a následnej menšej nezhode vo Veľkej sieni.

Napodiv si však uvedomuje svoj podiel viny na tom, čo sa pred malou chvíľou udialo. Vie, že sa mohla a mala zdôveriť so svojim zámerom priateľom a hlavne Severusovi. Obávala sa však možnosti, že by to nakoniec nevyšlo. Netúžila po slovách útechy. A už vôbec netúžila preniesť vlastnú frustráciu na svojich blízkych.

„Nechcela som ťa nahnevať.“ Šepla počas krájania prísad do elixíru starnutia svojmu priateľovi, ktorý na ňu spýtavo nadvihol obočie.

„Ja som len nechcela...“ začala rozprávať a ani sama nevedela, ako to celé vysvetliť.

„Vieš, keby to nevyšlo.“ Zhrnula s povzdychom pointu toho všetkého, čo nevedela vyriecť.

„Tu nejde len o toto. Vôbec sa s nami nerozprávaš. Vyhýbaš sa všetkým témam okrem učenia.“ Šepol jej Severus dívajúc sa na bylinky, ktoré najemno krájal a Lily pocítila pád ľadu do svojho žalúdka.

Má pravdu, ale nemôže im v tejto budove porozprávať, čo sa v jej hlave a hlavne živote deje. A kým to nevedia, nemôže sa im zdôveriť. Naučila sa preto niektorým témam vyhýbať a doposiaľ to bolo fajn. Škoda len, že sa začali spolu prekrižovať natoľko, až nevie, čo všetko povedať smie a o čom radšej mlčať.

„Rada by som na tom niečo zmenila, ale mám problém otvorene rozprávať na tomto mieste. To snáď vieš pochopiť?“ spýtala sa s nádejou v hlase a spýtavo pozrela do očí svojho priateľa.

„Skutočne je taký veľký problém nájsť vhodné miesto?“ vrátil jej otázku čiernovlasý Slizolinčan.

„Už sa na mňa nehneváš?“ spýtala sa kajúcne vyhýbajúc sa tak odpovedi, keďže ju sama nepoznala. Samozrejme, že to nie je problém. Ale rozprávať nie je jednoduché, keďže nevie, či rozprávať smie. Merlin, ako to celé skončí....?

„Dobre vieš, že sa nehnevám. Len ma to štve, Lily.“ Zhrnul svoje pocity a dúfal, že si to aj vezme k srdcu. Celý život bol jej dôverníkom a buď už o zdôverovanie nemá záujem, čo pochybuje, alebo ho niekto nahradil, čo tiež pochybuje. Nechápe. Ťažko to priznáva aj sám pred sebou, ale nechápe.

„Ja viem, že nič z toho čo robíš, nerobíš pre vlastné potešenie a ani prospech. Len mi to pripadá, akoby si nám neverila.“ Dodal s povzdychom a všetku svoju pozornosť opätovne venoval bublajúcemu kotlíku.

Už to pochopila aj ona. Skutočne im neverí? Kedy to začalo? Slizolinčania začali medzi seba sťahovať Severusa a ten sa neštíti vláčiť sa po škole s LeStrangeovou, Crabbovou, Nottom a im podobnými. Verí mu, skutočne áno ale oni sú dôvodom jej mlčania. Rovnako tomu nepomohla ani búrlivá debata ohľadom Marka a jeho známosti. A zdôveriť sa Hanrichovi alebo Jane a opomenúť zvyšok jej priateľov zaváňa podrazom. Zvýšený záujem Isabell Carmicelovej zo Slizolinu jej duši tiež priniesol mierny nepokoj. Kedy sa to celé vyjasní? Kedy z nej opadnú okovy nedôvery? Neverí priateľom, vlastnej čarodejníckej rodine kvôli niekoľkým atrapám, ktoré sa im snažia vnútiť.

Toto treba dať čo najrýchlejšie do poriadku. Slizolinčania pochopili, že ohrozovať ju prútikom zaváňa vážnym úrazom a v duchu ich fakultnej príslušnosti prišli na to, ako ju oslabiť. Čo by zlomilo nezlomnú Chrabromilčanku? Čo by ju bolelo väčšmi než dýka v chrbte? Chcú ich rozdeliť. Vniesť do ich úzkeho kruhu neistotu. Chceli ju donútiť pochybovať. Podsunuli jej do mysli jed a ticho, s blaženým pocitom, ju pozorovali ako sama seba ničí. Kto všetko za tým stojí? Skutočne je to práca Slizolinčanov, s ktorými vídava Severusa? Alebo sa na tomto pláne podieľa aj Helen Madleyová s Isabell? Keď na to príde, prehrali. Nateraz môže spraviť aspoň to, že im ukáže nakoľko silné je ich priateľstvo a ona nebude nikdy sama. Ale ona príde na to, kto za tým celým stojí. Tu sa však vynára ďalší problém. O čo sa pokúsia, keď zistia, že ich dokonalý plán stroskotal? 

Pri poznaní, že opäť má na pomyselnom zozname povinností hneď niekoľko položiek na prvom mieste, ťaživo vydýchla. Je možné vyriešiť všetko naraz a popritom sa nezblázniť?

Niť jej myšlienok prerušil až hlas profesora Slughorna, ktorý ohodnotil jej a Severusov elixír s neskrývaným nadšením a až vtedy si uvedomila, že sa na ňom vôbec nepodieľala. Stratená v myšlienkach, ako zoradiť najdôležitejšie veci do rebríčka urgentností opustila učebňu a kráčala smerom ku Vstupnej hale, respektíve ku schodisku vedúcemu do veže levov.

„Lily!“ započula výkrik svojho mena a s prútikom v ruke namierila na smer, odkiaľ sa ozýval. Na jej nesmierne prekvapenie a rovnako veľkú úľavu, sa k nej hnal rozrušený Corwin. A bol sám.

„Ublížil ti niekto?“ spýtala sa a mocne ho chytila za obe ramená, aby mu mohla hľadieť do očí, ktorých zreničky boli až nepríjemne rozšírené strachom a tento utrápený pohľad naplnený panikou, ktorým ju prepálili tmavomodré oči, jej žalúdku spôsobil nepríjemné mravčenie.

„Nikto mi neublížil. Ja sa len obávam ... Davis, on mi ...“ koktal zo seba lapajúc po dychu a mladá Chrabromilčanka vedela, že sa na vyučovaní zaiste niečo stalo.

„Nadýchni sa a pomaly mi povedz, čo sa stalo.“ Skúsila to vľúdne a usadila sa na schodoch vedúcich na horné poschodia Rokfortského hradu.

„Ja sa bojím, Lily.“ Začal rozprávať zahanbeným šeptom chlapec svojim topánkam.

„Davis mi dnes vravel, že s mojimi známkami a vedomosťami do ďalšieho ročníka postúpim iba zázrakom. Oni ma vyhodia, Lily! A ja neviem, čo mám robiť.“ Vysypal so seba so značnou dávkou zúfalstva. Lily stúpol tlak na nesmierne vysokú hranicu. Dumblebore na to kašle, v podstate každý pedagóg prehliada jeho zaujatosť voči niektorým študentom, ale ona to tak nenechá. A od dnes to tak ani nechať nemusí.

„Corwin, ja ti sľubujem, že ťa zo školy nikto nevyhodí a že všetko bude v poriadku.“ Vravela hľadiac mu do tváre sršiacej panikou a pohladila ho po líci.

„Sľubuješ?“ spýtal sa jej opäť a do rukáva si utrel vlhký nos.

„Sľubujem.“ Odkývala mu hlavou a nemohlo jej uniknúť uvoľnenie tela mladého Slizolinčana spôsobené úľavou.

„Vôbec netuším ako to zariadiš, ale verím ti.“ Pripustil s úškrnom chlapec, na čo vstal a rozbehol sa smerom do žalárov. 

Lily ani sama netušila ako to zariadi, ale ona na niečo príde. Musí. Má na to prostriedky aj moc, ale akosi netúži napochodovať do kancelárie Davisa a zamávať mu pred očami listom z ministerstva. To našťastie nie je potrebné.

Má to! Och drahý Merlin, požehnaj rýchlosti a prefíkanosti Luciusa Malfoya. S úškrnom, ktorý prezrádzal pomstychtivú eufóriu vyšla hore schodiskom, aby sa prezliekla do niečoho teplého a išla sa venovať svojej práci o živote a zvyklostiach Testrálov, keďže sa od nej budúci týždeň očakáva práca, s ktorou v podstate ešte ani nezačala. Na jej obhajobu, praktickej stránke sa venuje s nevídanou precíznosťou. S písaním napriek tomu zaostáva.

S miernym prekvapením vzhliadla smerom k posteli a sama sa zarazila nad vlastnou nevšímavosťou. Prišlo jej päť obálok a otvorila iba štyri. Tento fakt si uvedomila až teraz, keď ako magor hľadí na červenú obálku na prikrývke chrabromilských farieb. Siahla po nej a pri prezretí si pečate symbolizujúcej dva prekrížené prútiky ju rozlomila, aby si prečítala obsah onoho dopisu.

Medzinárodná asociácia priaznivcov duelov jej oznamuje zmenu termínu ohlásených študentských turnajov a to na konci apríla. Prvé tri dni sa budú konať študentské duely a následne na to naviaže podujatie pod záštitou medzinárodnej organizácie.

Presný termín začatia študentských duelov bude stanovený po uzávierke prihlášok.

Napokon je to lepšie ako očakávala. Zapíše sa na študentský turnaj a na mieste sa pokúsi prihlásiť aj na Medzinárodný. Nie je priveľmi ambiciózna a ani naivná. Na to, aby sa umiestnila vysoko v rebríčku nemá šancu. Je mladá a nemá skúsenosti. Vedomosti, ktoré nadobudla tu na škole sa nedajú s ostrieľanými duelantmi ani porovnať. Skúsenosť to napriek tomu bude obrovská. Kontrolované boje s čarodejníkmi prvej kategórie sú ako splnený sen.

Ako to vysvetlí zainteresovaným je zatiaľ otázne. Daeron ju zaiste vyhlási za blázna. Ak to ešte nespravil. Snáď už aj on pochopil, že ak si niečo zaumieni, nedá sa odhovoriť. To by musel prísť s argumentom, ktorý by otriasol samotným vesmírom.

S mysľou unášanou radostnými predstavami o dňoch strávených na podujatí pre duelantov napokon siahla po pergamene a napísala dva listy. Jeden Gringottom na uvoľnenie galeónov v prospech Malfoya a jeden dospelému páru čarodejníkov, ktorí by boli podľa nej vhodní ako náhradní rodičia pre maloletú sirotu. Budú zarazení ak nie priam zhrození z jej žiadosti a ostáva jej iba ak dúfať, že nebudú aj nahnevaní. To, že ich plánuje navštíviť práve kvôli tomuto im radšej nenapísala. Je to predsa len téma, ktorá si vyžaduje osobné stretnutie. 

Ak budú súhlasiť, napíše Malfoyovi list s prosbou o pomoc aj v tomto procese. Lucius bude šťastný muž. Na svoj zoznam vplyvných známostí si bude môcť pripísať mocné meno.

S odhodlaním opustila priestory internátu a zamierila do sovej veže, kde za pomoci svojho Bessa a jednej školskej sovy rozoslala poštu a vybrala sa na dôverne známe miesto.

Na jej nesmierne prekvapenie ohrada nebola prázdna. V jej útrobách zbadala známeho muža hladiaceho čierne perie hipogrifa a keď sa jej oči stretli s kráľovsky modrými, jej pohľad zmäkol.

„Dúfal som, že ťa tu dnes nájdem.“ Pripustil učiteľ obrany, vykročil smerom za svojou študentkou a Lily si nemohla nevšimnúť v jeho tvári obavy.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa tmavovlasého čarodejníka.

„Prišiel mi list, ktorý si určite dostala aj ty.“ Prezradil jej dôvod prečo sa stretli na tomto mieste a rozhliadol sa po okolí uisťujúc sa, že sú tu sami.

„Viem, čo máš v pláne, Lily a prosím, nerob to.“ Pokúšal sa zmeniť jej názor. Jeho láska k duelom stála jeho rodinu život. To si táto mladá dáma neuvedomuje do čoho sa púšťa? Alebo si to uvedomuje a nebude sa snažiť upútať pozornosť? O tom si dovolí pochybovať.

Červenovlasá študentka sa práve utvrdila v domnienke, že tento muž ju pozná lepšie ako jej priatelia. Alebo práve to, že oni ju poznajú viac je dôvodom, prečo by ju od toho neodhovárali? Po klube sa musia porozprávať. Je toho viac, čo má na srdci a možno sa na pretras dostane aj táto správa.

„Sú to kontrolované súboje a pochybujem, že sa umiestnim na mieste, ktoré by ťa mohlo znepokojiť.“ Riekla vľúdne ustarostenému priateľovi. 

„Máš o sebe nízku mienku.“ Podotkol istý fakt s pobavením v očiach.

„Skôr privysoké ambície vzhľadom k tomu, že nemám žiadne skúsenosti.“ Riekla s úškrnom a hravosťou v hlase. Skúsenosti sú viac ako znalosť kúziel, toto poprieť nemôže.

„Neboj sa o mňa. Chcem len vedieť aké to je stáť proti niekomu skúsenému. Nemám v úmysle štverať sa za každú cenu po rebríčku slávy, ak ma chápeš.“ Dodala zmierlivo dívajúc sa na zvery zhromažďujúce sa okolo nich.

Daeron mlčal. Nič nevravel, keďže vedel, že toto dievča je už rozhodnuté. Neodhováral ju a to bolo niečo, čo si zelenooká Chrabromilčanka vážila väčšmi než slová plné nádejí, ktoré by jej venovala Jane, alebo márnych ilúzii, ktoré by jej predostrel Severus. Možno dokonca viac než slová povzbudenia, ktoré by vyriekli všetci jej priatelia. Daeron naopak mlčky zdieľa jej presvedčenie a čaká spolu s ňou, čo toto rozhodnutie prinesie. 

„Ďakujem, že si si opäť na mňa spomenul.“ Zmenila po chvíli zmierlivého ticha tému a čiernovlasý čarodejník v jej očiach tú vďaku skutočne videl. Mohol však opomenúť narodeniny osoby, na ktorej mu záleží viac ako na komkoľvek inom? Nemohol.

„Sme predsa priatelia.“ Dostalo sa jej milých slov spolu s úsmevom a Lily nevedela pochopiť, prečo jej stiahlo hrudník.

„Ty odo mňa stále nič nemáš.“ Predostrela mu jeden závažný fakt a spýtavo nadvihla obočie. On na ňu nezabudol ani počas Vianoc a ani jej narodenín.

„Tak to môžeš v auguste napraviť.“ Vyzval ju s hravosťou v hlase a Lily sa na perách zjavil úsmev prezrádzajúci nedočkavosť. Takže v auguste bude mať narodeniny a jej ostáva ešte kopec času na to vymyslieť, čo darovať nechutne bohatému aristokratovi. To vôbec nebude ľahké, ale ona už na niečo príde.

„A to, na čom skutočne záleží, si mi už dala.“ Dodal vzápätí, jemne chytil ruku mladej čarodejnice a pri pohľade do jej očí mladého čarodejníka naplnilo dôverne známe teplo.

„Len sa to nesnaž zahovoriť. Toto je výzva a ja prijímam.“ Povedala hlasom, ktorý nezniesol námietky a oči jej prežiaril dôverne známy plameň.

„Veľa šťastia.“ Vyriekol povzbudivé slová s nádychom sarkazmu, pustil jej teplú ruku a opustil priestory ohrady uvedomujúc si, že ich stretnutia sú monitorované nie len riaditeľom, ale aj McGonagallovou a to posledné po čom túžil, bol zvýšený záujem aj zo strany rokfortskej mládeže. Bohovia! Správa sa ako študent, ktorý sa trasie, aby ho niekto nenačapal pri porušovaní školského poriadku. Na druhú stranu, nechce spôsobiť nepríjemnosti hlavne Lily. Klebety sa na miestach ako je čarodejnícka škola šíria rýchlejšie ako infekcia a sú rovnako nákazlivé.    

„Ahoj Lily, si tu sama?“ zastavil sa na kus reči Hagrid a odpoveďou mu bolo súhlasné energické kývanie hlavou.

„Ahoj, kamarát.“ Pozdravila poloobra a s pobavením pozorovala ako si žmolí prsty na rukách.

„Dnes máš narodeniny.“ Riekol s úsmevom na perách, na čo sa mu dostalo rýchleho prikývnutia od veselo sa tváriacej kamarátky.

„Niečo pre teba mám.“ Dodal narýchlo s miernym zahanbením, strčil jej do ruky ručne vyrezávanú sošku testrála a nervózne ju pozoroval ako ju mladá čarodejnica prevracia vo svojich rukách.

„Je prekrásna. Ďakujem, Hagrid.“ Pripustila a hodila sa do náručia poloobra. Je príšerne jednoduché prezrieť svoj trezor, navštíviť obchod alebo akokoľvek minúť galeóny. Hagrid naopak, na tomto dare pracoval veľa hodín. Nie je podstatné, že to nie je umelecké dielo. Pre ňu má hodnotu, ktorá sa nedá vyjadriť peniazmi.

„To nestálo za reč. Nemáš sedemnásť predsa každý rok.“ Povedal vľúdne svojej kamarátke.

„Čo tvoj výskum pre profesora Kettleburna?“ zaujímal sa pozorujúc testrály a hipogrify kŕmiace sa mäsom.

„Sama neviem o čom mám písať.“ Povzdychla si študentka a opustila hrudník svojho priateľa.

„S týmto ti neporadím, ale každá knižka o zveroch začína základnými informáciami o ich výzore a tak.“ Ledabolo mykol plecom. Nebolo mu dopriate doštudovať školu a jediná literatúra, o ktorú sa zaujímal, bola o tvoroch, ktoré čarodejníci bežne nechovajú. Bežne síce nechovajú ani testrály a ani hipogrify.

„Pomôžeš mi s tým?“ spýtala sa vzápätí a rozhliadala sa po magických tvoroch, ktoré bežný človek nemôže vidieť.

„No, rád.“ Dostalo sa jej odpovede s energickým prikývnutím, aj keď sám netušil ako.

Čas, ktorý Lily strávila na tomto mieste bol skutočne netradičný, ako sa neskôr presvedčil aj profesor vyučujúci predmet o magických zveroch. Podľa očakávania našiel Lily študujúcu dohodnuté tvory s magickým krajčírskym metrom v ruke a správcu lúk a hájov stojaceho obďaleč, ako na kus pergamenu zaznačoval údaje, ktoré mu študentka diktovala.

Na jej pozorovania je nesmierne zvedavý. Stará legenda vraví, že nie je prekvapením, že testrály vidí iba ten, kto videl samotnú smrť. Sú to vraj tvory, ktorým je dovolené zájsť za oponu a vrátiť sa späť. A ak by to bola skutočne pravda a mohli by na svojich chrbtoch niesť človeka...     

„Slečna Evansová. V zime zapadá slnko skôr a v týchto miestach je tma nevítaný spoločník.“ Oslovil po chvíli pozorovania dievča, ktoré si jeho prítomnosť nestačilo postrehnúť, zatiaľ čo merala dĺžku krku jednej zo starších samíc.

„Och. Už je toľko hodín?“ spýtala sa študentka a s panikou v očiach vzhliadla do tváre profesora Kettleburna.

„Nestihla som zapísať údaje od všetkých členov stáda.“ Zakňučala smerom k profesorovi a bezradne sa obzerala okolo seba. 

„Slečna Evansová. Myslím, že priemerná vzorka je postačujúca. Nepozorujete ich preto, aby ste mi predostreli údaje o ich rozmeroch. Toto pokladám za všeobecnú informáciu.“ Riekol jej späť starší muž a Lily mu v odpoveď jemne prikývla hlavou. 

„Odprevadím Vás.“ Dodal temer otcovsky a mladá Chrabromilčanka, aj keď neochotne, opustila v jeho sprievode magické zvery v ohrade.

Lily sa s profesorom slušne rozlúčila pri vstupe do hradu, uvedomujúc si, že onen starší muž mal pravdu. Stačilo skutočne prejsť tých niekoľko metrov od hraníc Zakázaného lesa smerom ku škole a okolie rýchlo zahalila tma. Narýchlo vykročila do časti hradu, v ktorom sa nachádzajú izby študentov Chrabromilskej fakulty a doslova preletela do dievčenskej časti internátu.

Vo svojej izbe sa prezliekla, zasadla k stolíku a snažila sa narýchlo napísať oficiálnu žiadosť, ktorú pošle riaditeľovi spolu s odtlačkom prsteňa na pečati.

Davis, ak sa nechce dostať do problémov, nebude viac trápiť jej zverenca. Pomsta býva sladká, ako sa vraví. Dnes ho však už nebude môcť odoslať. Nevie si však predstaviť, že by riaditeľovi doručila žiadosť školská sova alebo jej Bess. A ak by v tom čase sova našla riaditeľa vo Veľkej sieni...

V tejto súvislosti požiada o pomoc niekoho so svojich priateľov. Zajtra majú možnosť navštíviť Rokville a môžu teda využiť miestnu zásielkovú službu. 

Spolu s touto myšlienkou zatvorila rozpísaný list do zásuvky a oblečená v odeve vhodnom na duely sa vybrala smerom do Veľkej siene, hmkajúc si príjemnú melódiu pesničky, ktorej názov nebol v tej chvíli dôležitý.

„Ahoj, Lily.“ Pozdravila vo vstupe mladú študentku Isabell a príjemne sa na ňu usmiala.

„Ahoj, Isabell.“ Odzdravila ju rovnako príjemne a jemne sa na dievča usmiala pokračujúc za skupinkou jej blízkych priateľov.

„Ste tu už dlho?“ spýtala sa miesto pozdravu a prezrela si tváre svojich zamyslených priateľov.

„Teraz sem prišli.“ Odpovedala pravdivo čiernovlasá Bifľomorčanka.

„Jane. Eh.. Ja písala som tvojim rodičom.“ Začala šeptom Lily využívajúc okolitú hlučnú vravu, na čo Jane vytreštila oči. Prečo, pri Merlinovi, písala jej rodičom?

„Chcem sa ťa spýtať...“ Začala s nádychom zelenooká priateľka, čím si vyslúžila plnú pozornosť nie len od Bifľomorčanky ale aj okolostojacich kamarátov.

„Vadilo by ti, keby si tvoji rodičia adoptovali Corwina?“ skúsila to s nervóznym úsmevom a tento stav z nej nebolo možné necítiť.

„Mne by to osobne nevadilo, ale neviem či ich na to nahovoríš. Môj otec nie je v stave prijať to.“ Rozprávala šeptom Jane čo najjemnejšie dôvody, prečo to nevidí reálne.

„Tvoji rodičia sú jediní, ktorí nemajú predsudky a viem, že k vám môžem prísť na návštevu kedykoľvek.“ Oponovala jej Lily s bezradným výdychom.

„Lily, môj otec je vlkolak.“ Šepla jej Jane tak potichu, že to temer nepočula ani ona sama.

„Neregistrovaný. V očiach ministerstva je teda vzorným otcom a pracovníkom oddelenia magických tvorov.“ Dohadovala sa aj naďalej a sama nevedela prečo sa opätovne začala s niekým z jej blízkych hádať.

„Och Lily, mne to nevadí. Rozhodnúť musia v prvom rade moji rodičia.“ Zakončila debatu Jane pozorujúc učiteľský vchod, ktorý sa začal otvárať.

Na toto prehlásenie sa Bifľomorčanke dostalo jemného prikývnutia od ustarostenej Chrabromilčanky. Príchod profesora obrany Lily neprišiel vhod. Chcela svojim priateľom povedať o jej podozrení, že sa ich niekto snaží rozoštvať. Nuž nevadí, preberú to po večeri. 

Dnu vstúpil podľa očakávania profesor obrany, prekvapivo nasledovaný drobným učiteľom čarovania a riaditeľom školy, čo účinne prerušilo okolitú hlasnú vravu a po vystúpení tmavovlasého pedagóga na pódiu unikol z úst nejednej študentky túžobný ston.

„Pre Morganu.“ Zatiahla zhnusene Chrabromilčanka a periférne zazrela úškrn Jamesa Pottera, ktorý sa pristavil pri svojej spolužiačke.

„Potrebuješ vreckovku?“ spýtal sa a s neskrývaným pobavením si prezeral slintajúce rovesníčky.

„Na toto by mi zaručene nestačil už ani froté uterák.“ Odpovedala mu s leskom v očiach a čakala, čo sa bude diať. Tak ako aj ostatní v miestnosti tušila, že sa jeho reč bude niesť v duchu školských turnajov a bola zvedavá, čo im chce povedať. 

„Dobrý podvečer, študenti.“ Začal formálne Daeron prezerajúci si dychtivé tváre svojich zverencov.

„Prvá informácia, ktorú vám chcem oznámiť, je, že budúci piatok sa naše stretnutie konať nebude.“ Zaznela z jeho úst správa, ktorá spustila šomranie a tichá vrava prechádzala pozoruhodne rýchlo do hlučnej.

„V sobotu sa tu totiž všetci spolu stretneme pri príležitosti študentského turnaja.“ Dodal, keď sa mu zdalo, že šomranie prekročilo hranicu únosnosti.

„A teraz tá podstatná informácia.“ Dodal vzápätí, aby prerušil nateraz už eufóriou spustené rečnenie.

„Dátum konania sa študentských turnajov organizovaných medzinárodnou asociáciou bol preložený a spojený s väčším podujatím. A tu nastal problém.“ Začal rozprávať a na počudovanie mnohých ostalo v miestnosti hrobové ticho.  

„Akokoľvek naklonený som bol myšlienke sprevádzať vybraných študentov, nebudem mať, z pochopiteľných dôvodov, čas a príležitosť venovať sa viac ako dvom študentom.“ Pripustil a nemohol si nevšimnúť zhrozenie v tvárach okolitých študentov.

„Po konzultácii s profesorom Flitwichom a láskavým odobrením pána riaditeľa sme sa dohodli na nasledovnom riešení.“ Nadýchol sa Daeron a tvár mu prežiarila spokojnosť.

„Ja si zoberiem pod patronát jedného študenta a jednu študentku a pán profesor Flitwich bude patrónom študentov, ktorých uzná sa hodných plytvania jeho drahocenným časom, nervami a skúsenosťami.“ Zakončil svoj oznam a spýtavo pozrel do tvárí šiestakov.

„Nejaké otázky?“ spýtal sa napokon prezerajúc si dav.

„Uvidíme Vás zápasiť?“ zaznela otázka z úst niektorej študentky z bystrohlavskej skupiny dievčat.

„To si nemyslím, je však možné, že budete mať možnosť vidieť kvalifikáciu a počiatočné turnaje nižšie umiestnených duelantov.“ Odpovedal po pravde profesor obrany očakávajúc ďalšie otázky.

Keďže jeho slová a informácie boli síce strohé ale presné, húf študentov sa ako hlučné stádo kopytníkov rozbehol smerom k drobnému učiteľovi a Lily si nebola istá, či sa ho nerozhodli udupať alebo minimálne ohlušiť žiadosťami, aby si vybral práve ich.

Pozerajúc s nič nevraviacou tvárou na učiteľa, ktorý sa snažil upokojiť krik študentov, zacítila niečiu dlaň na svojom ramene a pozrela do tváre Siriusa Blacka.

„Nevieš, koho si vybral de Wiell ako druhého študenta?“ spýtal sa jej na rovinu s leskom v očiach.

„Nemám ani tušenie, ktorých dvoch si vybral, ale určite nám to povie budúci týždeň.“ Odpovedala na otázku jeho spolužiačka.

„Viem aspoň to, že Flitwich sa tiež bude rozhodovať podľa toho čo uvidí.“ Dodala s pobavením v očiach.

„Mohli nám to povedať o čosi skôr.“ Zatiahol s povzdychom James čím si vyslúžil pozornosť svojej spolužiačky.

„Som zvedavá, koľko študentov napokon Flitwich bude ochotný vziať. Podľa správania toho stáda, by som sa nečudovala, ak by z toho vycúval.“ Odtušila Lily pozorujúc ako sa jej rovesníci snažia dokázať poloraráškovi, že nemajú základy slušného správania a ani hrdosť.

Trvalo nekonečne dlho kým boli študenti ochotní nechať atakovaného profesora odísť a nekonečne krátko, kým sa skončilo celé piatkové stretnutie.

Mladej čarodejnici to vadilo iba pramálo, keďže prišla na riešenie problému ako doručiť riaditeľovi oficiálny list. Osobne. Mirddyn má pravdu. Život je skutočne komplikovaný len preto, lebo na tej komplikovanosti sami trváme.

Vpáliac do svojej izby ako tajfún, sa narýchlo usadila za menší stolík  aby dopísala žiadosť, ktorú potrebuje pred podávaním večere doručiť riaditeľovi tušiac, že jej obsah bude pokračovať rozhovorom.

Spokojná so svojou prácou zapečatila pergamen a oblečená do bežného oblečenia študentov tejto školy vykročila smerom do riaditeľne.

„Vstúpte.“ Zaznelo poza zdobených dverí skôr ako na ne stihla zaklopať.

„Dobrý večer, pán riaditeľ.“ Pozdravila slušne a ďakovala vyšším mocnostiam, že jej bolo umožnené rozprávať aj so stiahnutým hrudníkom.

„Čo Vás sem privádza? Skúsil by som hádať, že informácie získané na začiatku stretnutia mladých duelantov.“ Zadúfal riaditeľ s úsmevom na perách a pokynul plnoletej študentke, aby sa usadila na stoličku oproti nemu.

„Prišla som Vám odovzdať oficiálnu žiadosť.“ Prezradila dôvod svojej návštevy a na stôl položila voskom zapečatený pergamen posúvajúc ho smerom k príjemcovi.

Riaditeľ zvedavo siahol po poskladanom pergamene pozrúc na voskovú pečať hlavy rodu a po jej rozlomení sa začítal do listu.

„List z ministerstva mi bol doručený dnes poobede.“ Prezradil riaditeľ, že o schválení opatrovníctva bol už informovaný a položil roztvorený pergamen na povrch dreveného stola.

„A práve z dôvodu, že ste boli informovaný iba vy, pán riaditeľ, som prišla so žiadosťou spätného zaslania záznamu o prospechu Corwina Dalea.“ Riekla s neskrývanou spokojnosťou v hlase a spýtavo nadvihla obočie.

„Výpis známok spolu zo záznamom z porady pripravím v čo najkratšom čase.“ Povedal riaditeľ, keďže nemal na výber a tušil, že toto mladé dievča má niečo za lubom. 

„Taktiež by som Vás chcela poprosiť o povolenie opustiť areál školy. Corwin potrebuje rodinu, ak mi rozumiete.“ Povedala akoby mimochodom a s nervóznym úsmevom vzhliadla do tváre riaditeľa školy.

„V tejto záležitosti som Vám prisľúbil súčinnosť už dávnejšie.“ Odobril jej riaditeľ a ponad sklíčka okuliarov sa zapozeral do zelených očí.

„Keď budem vedieť dátum, včas Vás budem informovať.“ Pripustila a vstala, aby opustila riaditeľňu a v rozumnom čase sa dostavila do Veľkej siene.

Toto bolo tento rok asi po prvý krát, kedy s pokojom vstúpila do riaditeľne a s pokojom z nej aj vyšla. Kto vie, či si to uvedomil aj Dumbledore? Starý bastard. Akoby ten jeho otcovský pohľad ponad sklíčka okuliarov už dávno neprekukla. A on, ako blázon, sa jej snaží nabúrať do mysle rovnako ako aj každému, kto nie je ochotný si pred nim vylievať svoje srdce. Čo tam vôbec hľadal? Ak bol zvedavý, mal sa spýtať. Ale to bolo naposledy. Pokúsi sa o to ešte raz a vrazí mu jednu po papuli, ako zvykol jej starý otec vravievať.

Napoly nazúrená, napoly spokojná čarodejnica sa zastavila až pred vstupom do Veľkej siene a dúfala, že čoskoro natrafí na svojho zverenca. Radšej sa s ním porozpráva čím skôr. Skôr ako to zistí a spanikári. Opäť. Obdobné informácie sa zvyknú šíriť ako požiar a ostáva jej iba ak dúfať, že Corwin sa zachová ako pravý Slizolinčan. 

Nemusela čakať našťastie pridlho. Maloletý prvák vyšiel zo žalárov v sprievode Regulusa Blacka a Isabell Carmicelovej, čo bolo pre Lily prekvapením. Nepostrehla, že by sa s ňou Reg priatelil. Postrehla iba to, že Isabell si začala priveľmi všímať jej osobu. Čo tým sleduje? Rozhovor s priateľmi nemôže dlhšie odkladať a možno by nebolo na škodu, ak by Slizolinčanom skočila na lep, ako sa hovorí. Je to lepšie ako niesť dôsledky ich plánu b, ktorý by zaručene mal nepríjemnejšie dôsledky.

„Ahojte. Corwin, poď prosím, so mnou.“ Vľúdne sa usmiala na hnedovlasého zverenca a s rukou na jeho ramene ho vyviedla pred Vstupnú bránu.

Corwin netušil čo sa deje. Vedel len to, že ak sa Lily odhodlala rozprávať sa vonku, tak buď po a) je jej priveľmi horko alebo po b) to čo mu povie, nesmie počuť nikto ďalší.

Hneď ako sa za nimi zatvorili ťažké dubové dvere okolo nich vrhla súkromie zaručujúce kúzlo proti odpočúvaniu, ktoré našťastie jej Slizolinský priateľ stihol vymyslieť a sústredene sa zapozerala do modrých očí prváka.

„Corwin, nemáme veľa času a to čo ti teraz poviem, je dôležité. Dôležitejšie však je, aby si to nikomu nepovedal. Je to tajomstvo, ktoré ma môže stáť život.“ Vravela narýchlo uvedomujúc si fakt, že o tomto čase nemajú čo robiť na nádvorí. Prvák naprázdno prehltol.

„Počas leta som zdedila majetok a titul. Keby na to prišli Slizolinčania a následne Voldemort, nastal by malér.“ Rozprávala a Corwin prestrašene prikyvoval. Pri pomyslení na túto skupinu čarodejníkov ho stále chytá panika. Od neho sa zaručene nikto nič nedozvie. 

„Zaslala som na ministerstvo žiadosť a uznali ma za tvojho magického opatrovníka. Corwin, o opatrovníkovi musíš rozprávať ako o Lady Blackwell. Nikto nesmie vedieť, že ona a ja sme rovnaká osoba, rozumieš?“ spýtala sa na dôvažok a na jej úľavu sa jej dostalo rýchleho súhlasného prikývnutia od maloletého študenta.

„A ak sa ma budú pýtať?“ nadhodil otázku chlapec a Lily mu za jeho predvídavosť udelila bod k dobru.

„Tak povedz, že si s onou Lady v kontakte.“ Pozrela do jeho modrých očí hľadajúc v nich náznak pochopenia.

„A teraz poďme dnu, kým neprechladneš.“ Riekla Chrabromilčanka a sňala z ich okolia ochranu, aby sa mohli v pokoji konečne navečerať.   

Lily v spoločnosti maloletého Corwina vstúpila do hodovacej miestnosti a nebránila mu v tom, aby vykročil smerom za obvyklou skupinou prvákov, zatiaľ čo sa ona vybrala za tou svojou.

„Dobrú chuť.“ Popriala už sediacim študentom a zaujala svoje bežné miesto medzi Severusom a Remusom.

„Tých škriatkov to ešte neprestalo baviť?“ spýtal sa počas večere James a pobavenie z neho nebolo možné necítiť.

Lily vzhliadla smerom k učiteľskému stolu aby zazrela bordového Davisa, vytočeného škriatka, zamračenú McGonagallovú a vo dverách, asi, zmrazeného Dumbledora.

„Mali by s tým prestať. Na vyučovaní je nepríjemnejší ako býval a to je už čo povedať.“ Podotkol lycantrop fakt, ktorý si jeho aristokratický spolužiaci nestihli uvedomiť.

„Asi máš pravdu.“ Povzdychla si Lily, ktorá by ho rada nechala mučiť aj naďalej týmito oddanými stvoreniami a pozorovala riaditeľa ako s listom v ruke karhá drobnú škriatku.

„Jane, počkáš ma po večeri?“ spýtala sa červenovlasá šiestačka a na jej radosť sa jej dostalo súhlasného prikývnutia od jej láskavej priateľky.

Svoje podozrenie povie iba Jane. Tá to môže prerozprávať Hanrichovi a Regulusovi a v podstate sa to dozvedia všetci bez potreby hromadného rozhovoru. Keď už rozoštvať, tak rozoštvať a Lily je rozpoltená pri myšlienke, či sa tváriť, že o ničom nevie alebo im dokázať nakoľko sú pevní.

Ale ona to tak nenechá.

Nemôže.

Už sa nevie dočkať tej chvíle, keď sa konečne pozrie do očí svojim nepriateľom. Či už tomu idiotovi, ktorý rozmiestňuje po lese odchytové pasce alebo majiteľovi tohto úžasného plánu, ktorý takmer nepostrehla.

Jej smaragdové oči prežiaril plameň a s priam diabolským úsmevom vzhliadla smerom k stolu fakulty hadov.

Teší sa.

Pretože pomsta je najjasnejšia forma spravodlivosti.