POTTER, SNAPE, EVANS FUNFICTION

Lily veselo pobehovala po dome s hriankou v ruke. Dnes odchádzajú so Severusom do lesa poznávať rastliny, z knihy herbológie, v prirodzenom prostredí a veľmi sa na to tešla. Boli spolu aj minulý rok a bolo to zaujímavé. Pri myšlienke, že si môže taktiež nájsť čerstvé prísady do elixírov sa jej zasnená tvár prežiarila spokojnosťou. Hlavne na ten zber sa Severus najväčšmi teší. Pri tejto myšlienke si umyla ruky a skontrolovala či má všetko zbalené.
Jej čiernovlasý priateľ berie aj stan našťastie aj stan, keďže minulý rok mokli pod stromom s dekou na hlave a nateraz sa tomu chceli vyhnúť. Skontrolovala taktiež, či má dostatok prázdnych flakónov, ak by náhodou niečo zaujímavé našla a nesmie zabudnúť knihy. Ešte ani nestihla zavrieť svoju tašku, keď sa ozvalo pri dverách klopanie.

„Dobré ráno, pán Evans.“ Počula známy hlas.
„Dobré ráno, Severus. Lily je už pripravená, čoskoro príde.“ Ozval sa jej otec priateľským hlasom.
„Ahoj Severus.“ Zoširoka sa usmiala na svojho priateľa a taškou prehodenou cez plece.
Severus sa tiež usmial. Musel sa. Aj keby mal nanič náladu, ona ho donúti sa usmiať.
„Pôjdeme?“ spýtal sa napokon.
„Môžeme.“ Povedala mu nadšene so známou žiarov v smaragdových očiach.
„Dávajte na seba pozor.“ Povedala pani Evansová, ktorá prišla z kuchyne, aby sa rozlúčila s dcérou a podala jej vrecúško s jedlom.
„Nebojte sa pani Evansová. Na večeru ju tu máte. Zafúľanú, ale celú.“ Uškrnul sa Severus na matku svojej kamarátky.
Minulý rok sa vrátili v stave, akoby sa brodili močiarom a nie lesom. Zaiste si na to spomenula aj ona, pretože sa začala smiať a zakývala mládeži na rozlúčku.
Na poľnej ceste si stopli Rytiersky autobus, ktorý ich odviezol na určené miesto. Zastavil im neďaleko lesa, ale oni potrebovali ísť na čistinku, ktorá bola vzdialená asi hodinu chôdze. Severus si zašomral niečo o tom, že by bolo lepšie, keby sa mohli premiestňovať. Na radosť obidvoch sa nakoniec dostali na miesto kam, potrebovali.

Pred nimi sa rozliehala malá lúka pri lese a pár metrov od nich bolo jazero. Lily si zasnene prezerala známe prostredie zatiaľ čo Severus zhodil na zem svoj ruksak, v ktorom mal zbalený stan a všetky potrebné veci.
„Pôjdem pozbierať drevo, kým postavíš stan.“ Povedala mu Lily a vykročila k lesu.
„Nechoď, ale ďaleko a dávaj si pozor. Vieš, že tento les obľubuje Diablova pasca.“ Pripomenul jej a vzhliadol do jej tváre, hľadajúc v nej náznak pochopenia.
„Áno, oci.“ Zašomrala si Lily a dramaticky pretočila očami.
Chápala, že má obavy, ale podceňovať ju tiež nemusí. Pri odchode započula niečo o pochabých Chrabromilčanoch, ale pre istotu na to nič nepovedala. Napriek tomu sa držala dohody a nezachádzala hlboko a neraz sa uistila, že pomedzi kmene stromov stále vidí vzdialenú siluetu Severusa.
Zamyslene sa skláňala pri zbieraní haluzí a popri tom pozorovala všemožné rastliny. Našla malý biely kvietok, na ktorý očividne stúpilo nejaké zviera a pritlačilo ho o zem. Bol celý dolámaný a začal vädnúť, čo jej neprinieslo radosť a jej tvár prezrádzala počínajúci smútok. Mladá čarodejnica ho chytila medzi ukazovák a prostredník, no neodtrhla to. Aj keď je len jedným z mnohých, bol prekrásnou ozdobou tohto miesta. So smutným úsmevom pozerala ako sa kvietok v jej ruke začal narovnávať
a otvárať svoje lupene, čo ju neprekvapilo, keďže takto sa začala pred rokmi prejavovať jej mágia a keď kvietok opäť nadobudol plnú silu sa s úsmevom vybrala ďalej.

Už mala plnú náruč dreva, keď započula nejaký divný zvuk. Akýsi tlmený. S istotou vedela, že to nebolo hovorené slovo, no ani zvuk zvieraťa aké by bola poznala. Zvedavo sa vybrala nájsť pôvodcu toho podivného tlmeného kvílenia až po asi desiatich minútach chôdze počula tie zvuky celkom zreteľne.
Pred sebou zazrela padnutý hrubý kmeň stromu, opatrne sa naklonila ponad neho a uvidela to, čoho sa najväčšmi obávala.
Za chvíľu akoby zamrela a pozbierané drevo jej s buchotom vypadlo z rúk. Narýchlo preliezla cez kmeň stromu a pozrela sa lepšie do jamy, aby sa uistila, že sa v nej usídlila Diablova pasca, ktorá niečo dusí a Lily si bola istá, že ak rastliny majú pocity, tak sa nateraz už teší na chutný obed.

„Pre Merlina.“ Šepla šokovane sama sebe, keď si všimla, že pomyslený obed tejto nepríjemnej buriny má vlasy.
Srdce jej vynechalo jeden úder pri uistení sa, že to skutočne nie je srsť, ale čierne vlasy s prár prameňmi bielej farby. Na nič nemysliac vytiahla prútik a zvolala kúzlo, aby sa rastlina stiahla a skočila k tomu úbožiakovi do jamy, ktorá bola asi po pás hlboká.
Na jej nesmierny hnev v silných úponoch skončil malý chlapec, ktorý mal, podľa jej odhadu, asi štyri roky, taktiež mierne špicaté uši a vzhľadom na druh oblečenia by povedala, že je to potomok lesného elfa.
Tí, však nemávajú svetlé vlasy, keďže tie sú znakom svetlých elfov. Opatrne vzala chlapca na ruky s úmyslom vytiahnuť ho von, aby zistila či je mu možné ešte nejako pomôcť, keď si všimla, že tá burina mu nechce pustiť nohy. Vyslala trhacie kúzlo aby jej dokázala, že oni na obed určite nie sú a skontrolovala nateraz na zemi ležiaceho chlapčeka.

Bol v bezvedomí a mal v divnom uhle nohu, ktorá bola opuchnutá a v duchu si vynadala za to, že sa ešte nenaučila žiadne liečiace kúzlo. Pri myšlienke na to, ako všade hlása, že chce byť čaromedička a nevie ani poriadne liečiť zlomeniny, bezradne pokrútila hlavou a mysli si spravila poznámku, že sa na to bude musieť pozrieť. Nateraz chlapcovi zvládla aspoň pričarovať dlahu a podarilo sa jej ho taktiež z spolovice prebrať, čomu sa nesmierne potešila, avšak jej radosť prekazila chlapcova panika.
„Šššš. Maličký. Ššššš. Mňa sa nemusíš báť.“ Prihovárala sa mu chlácholivým hlasom a mierne sa na ustráchané dieťa usmiala.
„Ja ťa zoberiem na ruky a ty mi budeš ukazovať kadiaľ mám ísť, aby sme našli tvojich rodičov.“ Povedala mu a nemohla nevidieť, že sa chlapček stále bál a taktiež bol mierne dezorientovaný avšak v náručí krásnej červenovlasej čarodejnice sa napokon čiastočne upokojil.
„Bolí ma nožička.“ Zafňukal jej do ramena.
„Ja viem zlatíčko a rodičia ti určite nožičku vyliečia. Ja to tak dobre neviem.“ Chlácholila chlapca, pohladila ho po vláskoch a palcom mu zotrela stekajúce slzy.
„Kde máš mamičku alebo ocka?“ spýtala sa jemne a dúfala, že bude vedieť ukázať správny smer.
„Ocko bol so mnou v lese a ja som sa mu išiel schovať.“ Rozplakal sa a zaboril svoju malú tvár do jej vlasov.
„A potom si tam spadol.“ Dokončila za neho, na čo chlapček prikývol s tvárou stále opretou o jej rameno.
„Ako sa volá tvoj ocko? Budeme na neho volať, aby nás našiel a ty mi ukáž kadiaľ mám ísť, aby sme ho skôr našli.“ Usmiala sa na malé dieťa v náručí.
„Lindar.“ Povedal s úsmevom malý chlapček.
Táto pekná červenovlasá teta sa mu páči. Má krásne zelené oči a vlasy akoby z ohňa. A je aj milá. Možno sa zapáči aj jeho ockovi.
„Tak mladý muž a teraz ma veď.“ Mrkla na drobca na svojich rukách, na čo chlapček ukázal na úzky chodníček, ktorý viedol do hĺbky lesa.

Lily začala asi po kilometri volať meno, ktoré jej povedal chlapček a ten pre zmenu vyvolával otca. Približne po dvadsiatich minútach sa Lily zastavila a posadila chlapčeka na peň stromu, keďže bola už unavená a taktiež ju boleli ruky, ktoré si otriasala. Malý elf nevážil práve málo a ona mala iba necelých šestnásť. Chlapček na ňu pozrel vyplašene a Lily si bola istá, že sa v tejto chvíli bojí, že ho tam nechá samého.
„Neboj sa maličký. Iba si na chvíľočku odpočinieme. Budem stále vedľa teba, dobre?“ usmiala sa na dieťa a upokojujúco mu pohladila chrbát.
Nech si hovorí o elfoch kto chce, čo chce, toto je úplne normálne dieťa a jediné, čo ho odlišuje, sú vlasy a uši. Inak by povedala, že je to dieťa čarodejníka.
Chlapček prikývol a chytil ju za ruku, na čo si ho Lily vytiahla do náručia, aby sa posadila kmeň s chlapčekom na kolená. Malý elf si oprel hlavu o jej hruď a tichúčko čakal, kým pôjdu ďalej, až si Lily všimla, že sa strhol.
„Niečo počujem. Možno to bude otec.“ Šepol jej so vzdialeným pohľadom, na čo mierne vytreštila oči, keďže ona nepočula nič. Asi nemá taký dokonalý sluch ako elfovia.

„Tak poď mladý muž. Budeme na neho kričať a ty mi ukáž odkiaľ si to počul.“ Povedala chlapčekovi a začala sa stavať na nohy.
O malú chvíľu sa stretli s jedným dospelým elfom a Lily si ho lepšie prezrela. Bol vysoký, ako priemerný čarodejník. Oblečené mal iba nohavice a mal dlhé čierne vlasy i oči a taktiež bol veľmi pekný. Lily by mu odhadla niečo okolo tridsať rokov.
„Oci!“ zakričal šťastne malý elf a chcel zoskočiť na zem, čo mu Lily ale nedovolila a vykročila smerom k elfovi.
„Dobrý deň.“ Pozdravil so zamračením dospelý elf, ktorý nechápal prečo nechce pustiť jeho syna.
„Dobrý deň aj Vám pane. Váš syn má zranenú nohu. Zaiste bude zlomená avšak som sa neodvážila použiť liečivé kúzla. Nateraz ju má iba obviazanú.“ Povedala narýchlo zatiaľ čo mu podávala chlapca a elf na ňu pozrel s naklonenou hlavou.
S čarodejníkmi skúsenosti nemal. Čo ale počul, tak oni sa nikdy nestarali o nikoho a o nič, okrem svojho mena a majetku.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa elf svojho syna.
„Je mi to ľúto ocko. Ja som sa ti chcel schovať a spadol som do pasce.“ Zafňukal chlapček a začali mu tiecť slzy, na čo ho Lily pohladila po vlasoch a jemne sa usmiala.
„To je v poriadku maličký. Už si s otcom a si v poriadku. Nožička sa ti rýchlo zahojí.“ Chlácholila vľúdne rozrušeného chlapčeka a zmierlivo pokývala hlavou.
„Som rada, že sme Vás našli. Teraz sa musím ponáhľať, aby o mňa nemal môj priateľ strach. Prajem Vám veľa šťastných dní pane.“ Rozlúčila sa s elfom a s miernym úklonom sa pobrala naspäť. Stihla spraviť iba pár krokov, keď začula jeho hlas.
„Moje meno je Lindar.“ Zvolal za ňou, na čo sa Lily zastala a podišla naspäť k elfom.
„Teší ma Lindar. Moje meno je Lily. Lily Evansová.“ Predstavila sa a obdarila sympatického otca malého nezbedníka úprimným úsmevom. Tento muž sa jej páčil a určite nevyzeral ako divoch, ako ich opisujú ich učebnice v škole. A sú možno silnými nepriateľmi ale pri pohľade na to, ako nežne syna posadil na mäkké lístie môže tvrdiť, že aj milujúcimi rodičmi.
„Som ti vďačný mladá čarodejnica. Zachránila si mi jediného syna.“ Uklonil sa jej a malý elf ticho pozoroval ich rozhovor.
„Som rada, že je v poriadku.“ Priznala sa a pozrela na malého chlapčeka. Bol prekrásny.
„Prečo si to spravila?“ spýtal sa jej.
Podľa toho, čo mu rozprával jeho otec, čarodejníci nikdy nič dobré neprinesú.
„Je to malý chlapec. To som ho tam mala nechať?“ vytreštila na neho oči a na jej prekvapenie sa elf zatváril pobavene. Ona sa vymykala všetkému, čo mu o čarodejníkoch hovorili. Alebo len ona je iná? Lily prekvapene zamrkala, keď sa pobavený pohľad elfa zmenil na neprítomný.
Pridobre si spomínal, ako mu otec prenechal prívesok v tvare slnka, strede ktorého je oko, ktoré má namiesto dúhovky vyobrazený mesiac, ktorý sa v ich rodine predával už stáročia.
Každý syn ho mal strážiť a odovzdať človeku, ktorý si poň príde a vraj sami poznajú, komu ho majú predať. A on si bol istý, že sa ten človek práve zjavil.

„Chcem ti niečo dať čarodejnica.“ Povedal jej, stiahol si prívesok z krku a položil ho do dlane mladého dievčaťa. Lily ho pozorovala kým jej spočíval v dlani a jemne po ňom prešla končekmi prstov.
„Dedí sa u nás už stáročia. Kým ho budeš mať, žiaden živý tvor v tomto lese ti neublíži a môžeš bezpečne stúpiť na každé miesto. Tento amulet ti poskytne väčšiu silu a bude ťa ochraňovať.“ Vysvetlil a Lily sa na neho smutne usmiala.
„Nemusel si mi nič dávať. Nič od teba nežiadam.“ Povedala mu zmierlivo.
„Ja viem. Ja ti ho dávam, pretože to pokladám za správne a nie preto, lebo mám pocit, že musím.“ Vysvetlil jej svoje pohnútky.
„Ďakujem.“ Povedala úprimne, s úklonom sa rozlúčila a vybrala sa naspäť za Severusom, ktorý sa určite nebude tešiť. A má problém a to veľký, keďže čarovala a to neraz.
Nevie, či jej niekto uverí, že kúzla použila, aby zachránila chlapca. Že to bol elf hovoriť radšej nebude. Možno by jej to za prvé neuverili alebo by ho nepovažovali za hodného záchrany. Pri uvedomení, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia jej zovrelo hruď.

Keď sa vrátila na miesto, na ktorom zachránila chlapčeka sa ešte raz pozrela na čierny prívesok, ktorý stále zvierala v dlani. Najskôr si myslela, že ho skontroluje, kým si ho nasadí, avšak teraz si je istá tým, že ho nedostala, aby ju zabil, ale ako dar z vďaky. Jemne do rúk chytila koženú šnúrku, nasadila si ho na krk a pocítila ako sa prívesok na chvíľu zahrial. Našťastie nepálil ale teplo, ktoré z neho sálalo bolo zjavné.
Po pár krokoch sa Lily zatočila hlava a musela sa rukou chytiť najbližšieho stromu. Cítila ako z nej uniká energia. Ako prvé jej napadlo, že ju niečo muselo poštípať a pridala do kroku, aby sa čím skôr dostala von z lesa. Les rýchlo redol a bola si istá, že už len posledných pár radov a bude vonku.
Pri poslednom strome sa jej podlomili kolená a musela sa zachytiť kmeňa, pričom pocítila zvlášť nepríjemný závrat a zahmlelo sa jej pred očami. Pár krát sa zhlboka nadýchla a z posledných síl sa vybrala von z lesa. Už videla stan a pri ňom Severusa. Chcela na neho zavolať ale nevládala ani otvoriť ústa. Zradu uvidela pred sebou biele svetlo až nakoniec všetko pohltila temnota.